logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 41


Obsah:



: Úvod a záver
: O svätých missiách.
: Benátky a sv. Marek.
: Kostra Kázne na 2 nedeľu adventnú.
: Predmety a rozvrhy kázňové
: VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy.
: b) Zprávy.
: Vestník osobný.
: Predplatky pre budúci


Úvod a záver




CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 41.
V Skalici, v stredu, dňa 23. novembra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




O svätých missiách.


(Dokončenie.)

Missie pre ľud sú i potrebné i užitočné, bo bezbožnosť a nemravnosť nachodia sa nie len u vyšších tried, lež zmáhajú sa už i medzi ľudom natoľko, že ich riadnymi prosriedkami pastierskeho úradu nemožno vykoreniť, ale sú potrebné iné mimoriadne, jaké sú kroz cudzých kňazov sriadené, missie; lebo
1) čoby jak výmluvný a pobožný bol miestny duchovný pastier, predca, je-li pokazenosť u ľudu veľká, kroz každodenné stýkanie sa s ľudom tratí jeho horlivosť cenu, nečiní žiadneho dojmu, a neprináša svoje ovocie; naopak ale cudzí kňazi, ktorých nič inšie k ľudu neviaže, iba láska v Kristu, súc zbehlí i v umení rídenia, duší i v kázaní, obzvlášte jestli ich chýr o ích pobožnosti a svätosti už všade predchádza a sprevádza, vzbudzujú u ľudu zvláštnu jakúsi pozornosť, reči jejich činia vätší dojem, preniknú skôr k srdciam, priťahujú ich k službe Kristovej a spôsobujú u ľudu obrátenie a znovuzrodenie, poneváč ľud pred nimi i skôr odokryje tajomstvá srdca svojeho, i lepšie plní ích napomínania.
2) Buď si jakkoľvek horlivý miestny duchovný pastier, predca medzi iným i to kazí užitok učinkovania jeho, že starosti a práce svetské, ktorými sú zanepráznení veriaci po celý tydeň, moc jeho vynaučovania rozptyľujú a oslabujú; kdežto po čas missíj pri nepretrženom hlásaní právd večných, keď ešte spasiteľný učinok z predošlých naučení trvá a už zase nové pravdy sa podávajú, myseľ poslucháčov nemá toľko pokoja, žeby stačila nejaké námitky proti pravde hľadať, tak že potom súc púdom pravdy ustavične hnaná, napokon stáva do služby ku Kristu.
3) Podstatné čiastky, z ktorých missie pozostávajú, a slavnosti ty, ktoré s nimi spojené sú, lepšie sa hodia k tomu, aby obnovily ducha ľudu, nežli miestne služby božské obyčajné. Podstatné čiastky sú: oznamovanie slova božieho, spoločné modlitby, pristupovanie k svätým sviatosťam, obrátenie a okovidomý nový život. Slavnosti ale : obnovenie sľúbov pri krste svätom učinených, odprošovanie sa najvelebnejšej sviatosti oltárnej a vďakovčinenie, odobieranie sa missionárov od ľudu a duchovného pastiera, po odporúčaní obrátených ochrane Panny Marie a napomínaní ich k stálosti v dobrom.
4) K tomu vzájomné vzdelanie-sa a povzbudenie, keď veriaci vidia súčastniť sa na missiách takých, ktorí boli každému známi zo svojej chladnosti proti kostolu, vzdychať a k nohám missionárom padať tých, čo slúžili so svojimi pokazenými mravy iba k hriechu a pohoršeniu, keď vidia, že predtým opustené chrámy ledvá stačia množstvu shromaždeného ľudstva, síce vo dne v noci nabité; spovedelnice kajúcimi obkľúčené; keď vidia, jako v toľkom množstve ľudí ten najlepší poriadok a to najvätšie ticho panuje, jako všetci sťaby jedna duša sa starajú jedine svoje spasenie: ozaj kamenné by muselo byť srdce to, ktoré by sa v takom ohni pobožnosti i samo k pobožnosti nepovzbudilo.
Ovocie svätých missíj: 1) zmizly všelijaké predsudky, ktoré mnohí chovali proti cirkvi katolíckej, proti reholníkom, hlavne oproti Jezuitom. 2) Lásky plná, múdra a všetkého zysku vzdialená horlivosť missionárov spôsobila, že si počali na mnohých miestach hodnosť kňazskú lepšie všímať. 3) Nie na jednom mieste udusený duch katolícky znovu oživnul, a nie len pobožné ženské pohlavie, lež i mužskí a to veľkým počtom, i vojáci pilne obrátili daný im čas príhodný k duchovnému svojmu úžitku. 4) S prinavrátením ducha nábožnosti povstaly rozličné pobožné spolky; viac panien utiahlo sa do samotnosti kláštornej; kde tu budujú aj nové kláštory.
5) Ľudia zkazení v neprávosťach, ktorým ani len nenapadlo polepšiť sa, a ktorí už po viac rokoch spoveď zanedbali; prebudili sa pri príležitosti: missíj zo svojeho duševného smrteľného spánku, pomerili sa kroz pokanie s Bohom a započali iný na kresťana slušný život žiť. 6) Tí, čo predtým v nepriateľstve žili, dojatí pravdou večnou smerili sa, a neverní, nesvorní manželia, počali verne, pokojne a svorne spolu nažívať. 7.) Nie jeden proteštant, ktorý viac len zo zvedavosti podiel vzal na missiách, mocou milosti božskej zavrhnúc blúd svoj náboženský, navrátil sa do lôna Cirkve svätej.
Že pri sv. missiách cudzí kňazi slovo božie a sväté tajomstvá vysluhujú, to nenie nijak na újmu vážnosti miestneho duchovného, jako keby on azda úrad svoj zanedbával alebo zle plnil bol, priam jako tým ani najmenej netrpí vážnosť jeho, jestli na založenie alebo posvätenie chrámu alebo na iné vätšie slavnosti cudzého kazateľa volá, dobre vediav, že tento nie súc inak k veriacim jeho viazaný, nežli sväzkom lásky v Kristu, vätší dojem učiní so svojimi naukami. Ba jako by aj utratiť mohol vážnosť pred ľudom svojim taký duchovný, ktorý práve z horlivosti naproti Bohu a sebe svereným veriacim zákonnitou cestou uchádza sa o pomoc sluhov božích k prospechu svojich veriacich, ich jako anjelov božích prijíma, ich jako samého Krista opatruje, po čas missíj im vždy ku pomoci je, s nimi zaroveň teší sa nad polepšením veriacich svojich, Bohu za to vrúcne vďaky vzdáva, pri odchode s boskom pokoja ich prepúšťa, jako jednúc melitskí kňazi svätého Pavla ?

Spôsob vydržiavania svätých missíj.

Po danom znamení hrubým zvonom pod večer bývajú missionári slavnostne do farského chrámu uvedení. Farár, majúc na sebe košieľku a štolu, v ruke kríž, ide i s posluhujúcimi kňazmi do farského príbytku, kde sú missionári uhospodení, a volá ich do kostola. Na pozvanie farárovo idú missionári bez košielok a štôl, ale s krížikom drevenným na prsoch zaveseným na hodbabnej stužtičke medzi slavnostným hučaním zvonov do kostola, a postavia sa ku stupňom oltára z obidvoch strán. Potom sa vyloží velebná sviatosť oltárňa, okuruje temianom, na čo farár začne pesničku o Duchu svätom: „Príď o Bože Duchu Svätý,“ v ktorej chôr pokračuje, verše: „Pošli Ducha tvojho“ a „Dobrorečme Pánu“ "spievajú missionári sami. Potom sa dá požehnanie sviatosťou. –
Na to má farár k missionárom krátku reč, a povzbudzuje ich, aby za príkladom Krista Pána, ktorý prišiel na svet tento hľadať, čo bolo ztratené, i oni vyhľadávali spasenie duší jeho starosti sverených; a preto podávajúc im kríž, oddáva im i svoju farársku pravomocnosť. Správca missíj odoberúc kríž a boskajúc ho i ostatní missionári nábožne, ide na kazateľnicu a postaviac kríž na pravicu, drží prvú reč, v ktorej dôvodí: že jako jednúc Mojžiš poslaný bol od Boha i oni poslaní sú od zákonnitej moci, od biskupa, aby veriacich z moci diablovej vyslobodili; a rozobiera : čo majú missionári od veriacich a čo zase veriaci od missionárov očakávať. – V nasledujúcich dňoch missie bývajú v ustanovenú hodinu kázne: včasne ráno o 5. alebo o 6-tej prvá, o 8. lebo 10-tej druhá, odpoludnia o 2. lebo 3-tej tretia, o ½ 5-tej ruženec, ktorý jeden z missionárov predrieka, o 5-tej je štvrtá kázeň alebo rozjímanie.
Také kázne, ktoré jednajú o povinnosťach rozličných stavov, držia sa pre každý stav osobitne pri zatvorených dverách preto, aby missionári o povinnosťach patričného stavu obšírne, nič netajác ani nezamlčiac, mlúviť mohli: tak teda pre mužov osobitne, pre ženy a vdovy osobitne, pre panny tiež osobitne i pre mládencov a zase i pre deti osobitne. Za ten čas, keď nie sú kázne, sa spovedajú, jeden deň mužškí, druhý deň ženy a vdovy, indy zas panny, indy mládenci a napokon deti, a tak teda všetci, každý stav, každé pohlavie osobitne, nasledujúci deň v ustanovenú hodinu pod spievanou omšou svätou po prijatom naučení, jak načim k svätému prijímaniu hodne pristúpiť, pristupujú k stolu Pána, ďakujúc potom Pánu Bohu za toľké dobrodenie.
Deťom rozdávajú sa po prijímaní všakové dary: obrázky, modlitebné knižky, pátričky a i. aby sa tým snadnejšie a častejšie rozpomenuly na tú pobožnosť a na sľúby pri tej príležitosti učinené. Nektorý deň po poludní o 5-tej sídu sa všetci kňazi do sakrystie; kým sa spieva obyčajná pesnička pred kázňou, vyloží sa velebná, sviatosť oltárňa a jeden z missionárov drží o nej reč, vysvetľujúc, ku pr. 1) velikosť, nekonečnosť lásky, ktorú Kristus Pán skrze tú sviatosť k nám dokázal; 2) hroznú zlosť nehodného svätokrádežného prijímania tejže sviatosti. Po kázni nasleduje slavnostné odprošovanie sa velebnej sviatosti oltárnej za všetky tie obrazenia, ktoré sa jej všelijak stávajú a činia, po čas ktorého všetci kňazi s horiacimi sviečkami na spodňom stupni oltára kľačia. Takéto slavné odprošovanie sa mocne dojíma srdcia veriacich a povzbudzuje ich k pobožnosti, k modlitbe a vďačnosti. Na to po učinenej poklone sa velebná sviatosť na svoje miesto do svätostánku uzavre. Ku posledku požehnáva sa v nektorý deň o ½ 5-tej po poludní kríž, ktorý sa na pamiatku missíj pri kostole stavia.
A síce kňazi jak reholní tak svetskí zo zakrystie idú so správcom missíj, ktorý je v pluviáli, k veľkému oltáru, odkiaľ zase po zaspievanom kroz diakona: „Poberajme sa v pokoji !“ ku krížu, vonku pri kostole postavenému, lampami, zelením a kvietim ozdobenému, ktorý správca, missíj dľa obradnej knižky biskupskej požehnáva. – Na čo jeden z missionárov prítomnému ľudu na známo dáva, že rímsky pápež Rehor XVI. vo svojom Breve od 21-ho marca roku 1844-ho, 7-ročné a 7-kráť štyricaťdenné odpustky sľubuje a udeľuje tým veriacim, ktorí by sa pred takým krížom k úcte sedmibolestnej Panny Marie 1 Zdravas pobožne pomodlili, ľútosť nad hriechami v sebe vzbudili a silné predsavzatie hriechu, áno i príležitosti k nemu sa varovať učinili.
A správca missíj povzbudzuje i hneď ľud k srdečnej ľútosti a uprimnému predsavzatiu a modlí sa s nim tých 7 Zdravas. Po modlení ide boskať kríž, napred on a za nim ostatní kňazi. Keď diakon zaspieva verš: „Poberajme sa v pokoji,“ idú všetci, spievajúc pesničku o sv. kríži do kostola. Tu vystúpi jeden missionár na kazateľnicu a, kážuc o moci a úcte svätého kríža, pýta sa na konci kázne ľudu: Chceli sa držať Krista alebo svodcov ? a ľud odpovedá: „Krista, pre nás ukrižovaného. jeho sa chceme držať ! Po kázni spieva sa ďalej pieseň o svätom kríži a dá sa požehnanie svätou sviatosťou.
Je-li v mieste, kde sa missie odbývajú, jaká kalvaria, vedie sa ta nektorý deň po poludní o 2 hodinách prôvod; odbavuje sa pri každej stanici rozjímanie a modlitba, pri stanici ale vyobrazujúcej Krista medzi dvoma lotrami môže sa reč držať o láske Kristovej k ľudskému pokoleniu. Odtiaľ sa vracia prôvod do kostola; vyloží sa velebná sviatosť, a po odspievanom „Tantum ergo,“ „Genitori“ dáva sa požehnanie.
Pripadne-li na nektorý deň missíj nejaký sviatok blahoslavenej Panny Marie, drží sa k jej úcte, – čo sa i ináčej, jestliby totižto takého sviatku po čas missíj nebolo, stáva – kázeň jednajúca o jej hodnosti a o jej milostivosti, jakožto útočišťa hriešnikov; čo sa všetko dojímavo vykladá. Rečník pýta sa na to ľudu: Chce-li sebe blahoslavenú Pannu Mariu zvoliť za Matku ? načo poslucháči s „áno“ odpovedajú. Napokon nasleduje odporúčanie rímského otca, biskupa, farára, duchovenstva, cisára a kráľa, obce, mužov, žien, panien, mládencov, všech hriešnych a naposledy i dušičiek v očistci ochrane Panenky Marie. – Po kázni začne farár spievať pieseň „Magnificat“, v ktorej chôr pokračuje; k tomu sa zaspieva verš: Oroduj za nás svätá Božia Rodičko“ a rieka modlitba: „Večný, všemohúci Pane Bože atď.
Poslední deň pod večer o ½ 5-tej požehnáva jeden missionár z kazateľnice krížiky, obrázky, pátriky a pamätné peniažky. – Potom pristúpi kňazstvo s kňazom obrad vedúcim k oltáru, odkiaľ obradník ten dáva požehnanie sviatosťou na všetky štyry stránky sveta, mluviac obrátený proti oltáru: „Od hromobitia a búrky,“ proti boku, kde sa číta epištola: „Od moru, hladu a vojny,“ proti ľudu: „Od náhlej a nenadálej smrti,“ proti boku, na ktorom sa evanjelium číta: „Od všeho zlého;“ na čo na všetko kňazstvo odpovedá: „Vysloboď nás, Pane Ježiši Kriste !“ Potom odrieka modlitbu: „Pane Bože, ktorý bývaš skrze hriechy obrazený atď. Na to sa zastre velebná sviatosť, kňazstvo ide do stolíc a jeden z missionárov má reč na rozlúčku, v ktorej povzbudzuje jednoho každého k stálosti v dobrom, a modlí sa na zýskanie odpustkov 5 Otčenášov a 5 Zdravasov. Konečne sa zase odokryje velebná sviatosť a kňaz slúžací idúc i s ostatními nazpak k oltáru, započína pieseň: „Teba Boha chválime,“ ktorú ľud vo svojom jazyku ďalej spieva. Nasledujú modlitby: Bože, ktoréhožto milosrdenstvo nemá konca at.ď. k sviatosti oltárnej, k Panne Marii, k sv. patrónovi chrámu, modlitby za pápeža, za panujúce knieža atď, dá sa požehnanie a farár, zložiac pluviál, ide na kazateľnicu, napomína veriacich svojich k stálosti v dobrom a ďakuje missionárom za dokonanú prácu.
Modlitby po čas sv. missíj: – Večný, všemohúci Pane Bože: Otče milosrdenstva ! ktorý si jednúc prorokov posielal, by ľudu tvojmu v hriechoch zahrúženému a na teba zabúdajúcemu pokanie oznamovali; a v novom zákone skrze apoštolov a učenníkov tvojich, veriacich, jestli pochybili k pravej skrúšenosti povzbudzuješ: vlej do duší našich tvoju svätú milosť, by sme mužov božích poslaných nám od arcipastiera s duchovnou radosťou prijali, srdcia naše k prijatiu ích pomazania plných naučení prichystali a podľa božských jejich napomenutí na budúce celý náš život spravovali, z nevery k svätej viere, z hriešneho pochybovania k silnému presvedčeniu, z ľahostajnosti naproti svätým obradom srdce dojímajúcim k ích úcte, z chladnosti k sviatosťam k horlivému ích prijímaniu, z neznabožstva k poznaniu právd svätého náboženstva našeho a k plneniu jeho pravidiel, slovom: k čistému, bezúhonnému a na pravého kresťana katolíka slušnému životu povzbudení boli a sa navrátili.
Všemohúci a najdobrotivejší Pane Bože ! ktorý si žižnivému ľudu tvojemu zo skaly prameň vody živej vyprúdil, vyprúď zo zátvrdlých sŕdc našich slzy opravdivej skrúšenosti, aby sme hriechy naše s úprimnou bolesťou oplakali, ích potokom špinu hriechov obmyli, oheň plameňa pekelného zahasili a z milosti tvojej odpuštenie obsiahli.
Pane Bože ! ktorý nikoho nezapovrhuješ, ale s bárs jak veľkým hriešnikom skrze skutky pravej skrúšenosti dľa nekonečného milosrdenstva tvojeho sa udobríš: vzhliadni milostive na našu pokornú prosbu a osvieť duše naše, by sme tvoje prikázania opravdive plniť mohli.
Večný, všemohúci Pane Bože ! rozviaž kajúcich služobníkov tvojich dľa nekonečného milosrdenstva svojeho od hriechov jejich, aby im ťarcha hriechov, ktorá ich svedomie tlačí, nebola na trest; ale nech im milostivé prominutie tvoje slúži k odpušteniu.
Pane Bože ! ktorý dávaš polepšenie, a nechceš smrť hriešnika: pred tvárou velebnosti tvojej na kolená padajúc, prosíme ťa: ráč služobníkov tvojich v milosrdenstve tvojom dúfajúcich božskou pomocou svojou podporovať a neprestajne ochraňovať; aby sme ti stále slúžili a od teba skrze žiadno pokušenie odvrátiť sa nedali. skrze Pána našeho Ježiša Krista at.ď. Amen.




Benátky a sv. Marek.


Vieme dobre, že vľct. čitatelia listov týchto i sami čítali i od iných slýchali veľa o kráse a sláve Benátok, menovite ale o svetochýrnom námestí a chráme sv. Marka, najprednejšej to pamiatke, pýche a sláve Benátčanov po všetku minulosť i prítomnosť, ktorého bohatstvo a umenie cudzincov odovšad semká prichodiacich podivením a úctou naplňuje.
Už zvonku tých päť velikých kupulí (dutín) s réckymi krížami zvestuje veľkolepú budovu v slohu byzantskom, prebohaté prúčelie s vzácnymi sochami a malbami v mosajku a zlate, u prosried veliký pozlátený okrýdlený lev, tento všade sa naskytujúci znak sv. evanjelisty Marka, priestranné, mramorom a malbami v mosaiku prevzácne atrium (predsieň), z troch strán chrám obkľučujúce: všetko to je predchodcom tej skvostnosti, tých neoceniteľných pokladov, ktoré chrám ten obsahuje. Abysme si ale vysvetlili túto nádheru, musíme si na pamäť uviesť, že chrám tento po 1000 skoro rokov bol slávou, a tak rečeno zástavou (zálohom) života mesta najbohatšieho: s nim stálo a padalo panstvo Benátske, preto že choval to, čo im bolo najdrahšieho, telo sv. Marka. Preto po 1000 skoro rokov sa staväl a okrašľoval, každý vojvoda, každá bohatá rodina kládla si to za úkol a za slávu, keď nektorú vzácnu a hohatú ozdobu mohla uložiť v chráme sv. Marka. Odtiaľ to bohatstvo, tá nádhera chrámu toho, odtiaľ celý ráz jeho svedčiaci, že to bol chrám tak rečeno státny, určený pre slavnosti mocnej ríše a šírovládnych pánov, a jako i taký až donedávna nebol chrámom biskupským, bo teprv r. 1807 prenesené je sídlo patriarchy z chrámu „sv. Petra na Hrade (di Castello)“ sem k sv. Marku. Na miesto všetkého ostatnieho opisovania pamätností bude pre čitateľov listov týchto asnáď zajímavejšie, keď im dľa vážneho p. dopisovateľa do „Bluhovesta“ z Benátok i my rozpovieme: jakým spôsobom sa dostalo dľa starých podaní do Benátok sväté telo evanjelisty Marka, nímž sa staly Benátky, čím boly. Založenie Benátok padá do r. 809 a už okolo
r. 828 ctili a chovali obyvatelia drahú pamiatku sv. patróna svojho. Bol, jako známo, sv. Marek evanjelista a žiak apoštola Petra, biskupom v Alexandrii, kdežto jeho mučenníckou smrťou oslávené telo vo velikej počestnosti a sláve sa ctilo. Alexandria, padla do moci Mohamedánov; kresťania snášali veliké útisky. Jeden z neveriacich vladárov týchto, chtiac si vystaviť nádherný, palác, rozkázal, aby sa odovšad k tomu cieľu snášaly mramorové stĺpy a iné umelecké ozdoby, zvlášte ale k tomu vypátrané boly kresťanské chrámy. Poneváč ale chrám hlavný, v ktorom spočívalo telo sv. Marka, mramorom a staviteľskými ozdobami vynikal najvätšmi, daný je krutý rozkaz, aby bol rozborený, a stavivo jeho upotrebené na palác vladárov. Jako rana usmrcujúca padla zpráva tá na kňazov, pečlivosť nad sv. chrámom majúcich. S očima uslzenýma, zármutkom zlomení stáli dva z nich jednoho dňa v chráme, nevediac si rady, keď tu do chrámu vošli konať svoju pobožnosť dva kupci benátski, menom Bono di Malamacco a Rustico di Torcello. Zármutok kňazov dojal ich veľmi a slyšiac príčinu ích žalosti, oba jakoby vnuknutím božím sú preniknutí tou jednou myšlienkou: že ích vlasť bude neskonale ctiť tie sv. ostatky, ktoré sa tuná majú v neuctení.
I sľubujú kňazom mnoho a všetko, prosia a premlúvajú ich; ale títo sa hrozia tej myšlienky: je to svätokrádež, a čo by ľud povedal k takémuto olúpeniu chrámu rukou kňazov jeho ? Deň po dni prosili Benátčania, deň po dni zdráhali sa kňazi. Keď ale konečne prišli ľudia vladároví a počali boriť oltáre: tu sa poddali s bolesťou v duši prosbám cudzincov, a v noci tajne chceli odniesť sv. telo, ktoré toľko zázrakov činilo, ktoré tak dlho bolo ochranou mesta. U spodu otvorili schránku sv. hrobu, aby nebolo poznať, čo sa stalo, a opatrne vyňali vzácne ostatky, tak že sa pečate hrobu ani neporušily. Ale nemohlo tajné ostať, čo sa dialo. Ľúbežná vôňa naplnila dom Pána i okolie, tak že sa ľudia počali sbiehať, divom týmto privábení. Avšak nik nepoznal, čo sa bolo stalo. Mnoho bolo však ešte zapotreby dômyslu a obozretnosti, než dostali Benátčania sv. poklad ten na loď, a než odpluli z prístavu bo dozorci arabskí sa nedali tak ľahko oklamať, všetko prisne prehliadajúc, čo sa z mesta vynášalo i čo sa na loďach nalezalo.
I zložili kupci Benátski sv. telo do plátna zaobalené do koša, na to nakládli kvetín a lista, a na vrch celú hromadu mäsa svinského, ktoré bolo Arabom ohavnosťou. Tým fígľom dostali sa z mestskej brány, a na lodi zloživše sv. telo v mnohé plachty lodnie, vyzdvihli a upevnili ho hore na stežeň, kdežto ušlo špehujúcim očiam dozorcov. Konečne mohli odpluť, a jaknáhle boli na šírom mori, tu už nebolo treba skrývania, tu pripravili na lodi trôn čo mohli najbohatší posvätnému pokladu, ktorý viezli. Zatým dali už zprávu o všetkom tom svojim spoluobčanom: a preto jako sa blížili k ostrovu Lido, tu celé mesto bolo im prišlo v prôvode najslavnejšom naproti v ústrety; všetek ľud, vojvoda a druhý hodnostári v čele bosýma nohama kráčajúc uvítali sv. telo, kľakajúc, volali: aby sv. Marek sa stal a ostal jejich spásou a ochranou, jejich silou a oslavou.
V dlhých radoch kráčalo kňazstvo, žalmy pejúc, a po mnohé dni trvaly velebné prôvody so sv. telom: radovanie a slavnosti, spevy a modlitby, plesanie a veselie nechcely mať konca. Jakoby boli vedeli, že túto udalosť je základom velikej budúcej slávy mesta Markového. Patrili teraz na vyplnenie podania, dľa ktoreho praj sv. Marek, keď sa zdržoval za svojho živobytia v Aguilei, jednúc po lodi prišiel až na to miesto, kde teraz Benátky stojá, a tuná mu praj P. Boh vo sne zjavil, že budú tam na tom pustom ostrovku jednúc v sláve odpočívať kosti jeho. – Drahý poklad zložený bol v kaplnke vojvodskej, a tehdajší vojvoda z vlastného daroval velikú sumu, aby sa vystavil dôstojný stánok sv. patrona mesta. Tak obdržaly Benátky sv. Marka; s ním a v ňom bol ích život, ích sila , ich nádej, ich viera v budúcu slávu a moc.
A v tejto viere zakorenila sa oná mohutná, odvažná, podnikavá povala dávnych Benátčanov; dôvera v svätého Marka viedla ich v obchode i v boji, v šťastí i v nešťastí. Sv. Marek a jeho lev prirostli na srdce každému Benátčanovi, sprostému i vznešenému. Sv. Marek a jeho lev, to bolo znamením a heslom v míru i v boji, heslo loďstva i vojska, spásou a útechou v nešťastí. Sv. Marek a Benátky srostli tak rečeno v jedno. Jedno druhým stálo i padalo. „Nech žije sv. Marek,“ to bol ustavičný ohlas i pri slavnosťach víťazných i pri prôvodoch kajúcich. Pri tom mene v radosti i v žalosti slzeli mladí i starí, ženy i muži ! – V hrobke podzemnej složené bolo telo sv. evanjelisty. Dvarazy (r. 1096 a r. 1240) ľahol chrám s velikou ztratou vzácnych pamiatok popolom, sv. ostatky vždy šťastne sú zachránené, ačkoľvek po druhom požiari nik nevedel, kde sa nachodia, len dóža a dva z kňazov chrámu, ktorí sa museli prísahou zaviazať, že nikdy o tom nikomu nepovedia. Teprv r. 1811 nalezený je sv. poklad opäť, a prenesený z vlhkej podzemnej krypty do hornejšieho chrámu a zložený v hlavnom oltári, kde sa až doposiaľ chová, jako o tom svedčí nápis za oltárom na zlatej tabule umiestený.




Kostra Kázne na 2 nedeľu adventnú.


Ježiš Kristus jako jedinký Vykupiteľ sveta.
„Ty si to ten, ktorý prísť má, čili iného očakávať máme Mat. 11, 3.
S takouto otázkou vypravil Ján Krstiteľ učedlníkov svojich k Ježišovi, nie jako by sa on chcel o pravde tej, či Kristus je ten opravdivý Mesiáš ? presvedčiť, o ktorej bol pevne presvedčený, lež aby sa sami učedlníci jeho, medzi ktorými dajední, jako mnohí židia, celkom iného Vykupiteľa očakávali, na vlastné oči o tom presvedčili: že Ježiš je opravdive len zasľúbený Vykupiteľ a okrem neho sa nemá žiaden druhý očakávať. A tak aj kat. Cirkev s nami dnes nakladá. Ona je sama pre seba úplne presvedčená o tom: že Ježiš Kristus je jedinký Vykupiteľ sveta. A trebárs aj ona každý rok slávi očakávanie príchodu jeho, neočakáva ona druhého Vykupiteľa, jako toho, ktorý sa pred 1864 rokami narodil. Lež poneváč zná, že mnohé jej dietky nie sú dostatočne presvedčené o tom: že Ježiš je jediný Vykupiteľ sveta; že nehľadajú v ňom svoje jediné spasenie, a tak žijú, jakoby aj bez jeho nasledovania spasení byť mohli: vedie nás k Ježišovi, a kladie nám do úst tú otázku: „Ty si to ten... A skrze túto otázku máme sa presvedčiť: že J. Kr. je jediný Vykupiteľ sveta: a preto na túto otázku slyšme dvojakú odpoveď:
1) J. Kr. je opravdive Vykupiteľ sveta, ktorý mal prísť;
2) mimo neho nemáme žiadneho druhého Vykupiteľa očakávať.

I

Odpoveď, ktorú J. Kr. učedlníkom Jánovým na prednesenú otázku dal, obsahuje v sebe trojaký dôvod o tom: že je on opravdivý Vykupiteľ sveta.
a) Poneváč sa na ňom vyplnilo všetko, čo v starom zákone o Mesiášovi predpovedano bolo. Predpovedaný bol jeho pôchod, narodzenie a celý život viac tisíc rokami popredku, predpovedano bolo: že budúci Vykupiteľ bude potomok Abrahámov, z pokoleria Judovho, z rodu Dávida kráľa, že ho nepoškvrnená Panna porodí a že sa v Betleheme narodí; predpovedaný bol náležite čas jeho príchodu a jeho cely život až do najmenších podrobností, jeho úrad učiteľský, zázraky, umučenie, smrť, vzkriešenie, nanebevstúpenie a zoslanie Ducha Sv. A hľa všetkie tieto proroctvá sa úplne na Ježišovi vyplnily ! I jakože by to bolo bývalo možné, keby on nebol opravdive ten, ktorý dľa zasľúbenia Božieho jako Vykupiteľ mal prísť na tento svet ?
Ježiš ale nielen tým dokázal, že je on Vykupiteľ sveta, keď sa na ňom všetkie proroctvá vyplnily, lež aj tým, že všetko učinil, čo bolo k vykúpeniu sveta potrebné. Skrze hriech prvých našich rodičov prišlo všetko zlé na človeka, na tele i na duši ... a od všetkého tohoto zlého musel svet vykúpiť ten, ktorý chcel byť opravdive Vykupiteľom sveta, a hľa J. Kr. všetko toto zlé skutočne napravil.
b) Poneváč sa on predo všetkým Vykupiteľom ľudského tela byť dokázal, oslobodiac ho zázračne od nesčislných nemocí, áno i celé utratený život mu navráťac. On dľa vyprávania sv. písma rozlične nemocných uzdravil, slepým zrak, hluchým slúch, nemým reč chromým chôdzu navrátil, áno i mrtvých kriesil, jako: dcéru Jajrusovu, mládenčeka z Naimu, Lazara ... ktože by tedy nemusel Ježiša Kr. uznať za Vykupiteľa tela ľudského ?
c) Poneváč, čo ešte viac, on bol aj Vykupiteľom duše ľudskej. On preduvedené zázraky mu tele činil tým cieľom, aby dokázal: že je on Vykupiteľ duše a aby ľudí skôr naklonil, žeby sa skrze neho ne duši vyliečiť dali. On učinil všetko, čo k našemu dušnému spaseniu bolo potrebné. On je Baránkom Božím učinený, on za hriechy celého sveta Bohu dosť učinil, na kríži zomrel ... všetkie neduhy duše našej zhojil, slepotu mysle rozohnal ... všetky pravdy, ktorých známosť je k spaseniu potrebná, nám zjavil a k vereniu predložil a príklad všetkých čností k nasledovaniu nám zanechal, sv. sviatosti ustanovil a v týchto nám milosť božskú udeľuje a všetkie poklady nebeské otvára, abysme, užívajúc ich a súc jeho vernými nasledovníkami večne spasení boli. Tedy zaiste musíme v Ježišovi uznať viac Vykupiteľa duše našej, nežli Vykupiteľa tela našeho a pevne byť presvedčení, že je on opravdive ten Vykupiteľ sveta, ktorý mal prísť.

II

Že okrem Ježiša Kr. nemá sa žiaden druhý Vykupiteľ sveta očakávať, to nasleduje z pravdy priam včuľ dokázanej. Poneváč v Ježišovi sa naplnily všetkie proroctvá, o Mesiášovi predpovedané, tedy nemôžu sa ony už v žiadnom druhom viac naplniť; poneváč Jež. skutočne všetko učinil, čo je k vykúpeniu sveta potrebné, tedy svet žiadneho druhého Vykupiteľa nepotrebuje. Okrem toho J. Kr. zretedlne povedal: že okrem neho sa žiaden opravdivý Vykupiteľ viac očakávať nema. „Žiaden, pravi, neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa... Ja s vami som po všetkie dni, až do skončenia sveta ... Povie-li nekto k vám: Ejhľa tu je (druhý) Kristus, alebo tam, neverte.“ A v tomto smysle sa aj proti učedlnikom Jánovým bol osvedčil: „Blahoslavený je, ktorý sa na mne nepohorší,“ t. j. bezo mňa nikto nemôže byť spasený i mimo mňa neni nádeje spasenia. Týmto výrokom tedy odpovedal Ježiš na druhú čiastku tejto ich otázky: „Čili iného Vykupiteľa očakávať máme ?
Ježiš tou odpoveďou: Blahoslavený je ... nielen záporne odpovedel na tú ich otázku, lež nám spolu položil na srdce, čo z toho nasleduje, jestli krom neho žiaden Vykupiteľ sa viac očakávať nemá. Tedy nikdy sa nemáme horšiť na Ježišovi, jestli chceme byť spasení; nemáme si žiadneho druhého Vykupiteľa žiadať; nesmieme zapovrhnúť spasenie, ktoré nám on ponúka. A preto slová tie sú pre všetkých kresťanov výstrahou a pre veľmi mnohých pokarhaním; lebo bohužiaľ za naších časov J. Kr. Ukrižovaný je nie len židom a pohanom, lež aj mnohým kresťanom bláznovstvo a pohoršenie. Mnohí z týchto zapovrhujú pravdy, ktoré nám k vereniu predkladá, alebo pochybujú o nich: zapovrhujú jeho predpisy, prestupujú jeho príkazy, a žijú podľa ducha sveta ... Všetci títo sa pohoršujú na Ježišovi , všetci títo nemôžu dosť uvažovať tieto karhajúce slová Spasiteľa: „Blahoslavený je ... Tieto slová môžu sa aj tak brať: „blahoslavený, ktorý sa nepohorši na mojom učení; každý kto sa pohoršuje, nebude spasený. Uvážte tedy toto dobre, vy pochybujúci lahostajní, neveriaci, rozumkári ! Nikdy nepríde Vykupiteľ, ktorý by tak učil, jako si vy to žiadate.
Podobne všetkým, ktorí protivný učeniu Kristovmu a jeho predpisom život vedú: všetkým lakomcom, nemilosrdným, smilníkom, opilcom, pyšným, hnevlivým, závistlivým ... Kristus ukrižovaný je bláznovstvo a pohoršenie. Títo všetci si celkom iného Vykupiteľa žiadajú; ale žiaden druhý, krom neho, Vykupiteľ nepríde a skrze neho žiaden spasený nebude, kto na jeho predpisoch pohoršenie berie. Vezmite si toto k srdcu vy všetci, ktorí nekresťanský život vediete. Jestli život váš protiví sa životu a príkazom Ježiša Krista, nemáte sa úfať spasenia.
Záverka. Jako je tedy pravda, že Ježiš Kr. je opravdive Vykupiteľ, ktorý mal prísť, tak istotne druhého očakávať nemáme, a zahynúť musíme, jestli sa na ňom pohoršujeme. A preto v tento sv. adventný čas zpytujme sa: zdáliž sme sa nejak nepohoršili na Ježišovi, zdáliž sme sa vo viere našej katol. neklátili; zdáliž život nás nebol v odpore so životom a príkazmi j. Krista. Vynaložme čas tento k pokaniu. Obráťme sa teraz ku Kristu; podrobme rozum náš jeho sv. viere docela; spravujme život náš podľa jeho predpisov: a tak advent tento bude nie menej pre nás časom príchodu, jako bol pre tých, ktorí žili v čas narodzenia Kristovho. Jestli ale budeme i ďalej nekresťanský život viesť, je utratený pre nás milostivý príchod J. Krista; nemáme viac žiadneho príchodu Vykupiteľovho úfať, lež jedine máme sa obávať príchodu Sudca živých i mrtvých. Amen.




Predmety a rozvrhy kázňové


Predmety a rozvrhy kázňové na 2 ned. adventnú.

1.) Ježiša Krista jako dávno zasľúbeného Mesiáša mohli poznať: 1) učedlníci Jánoví z jeho učinkov 2) okolostojáci ľud z jeho reči o Jánovi.
2.) O túžbe po Vykupiteľovi: 1) Jak veľmi človek potrebuje Prostredníka, Vykupiteľa a Spasiteľa; 2) J. Kristus je, ktorý všetky naše duchovné potreby uspokojiť, našej mysli svetla a našemu srdcu pokoja dať môže.
3.) Kristus náš Spasiteľ. a) Jeho smýšľanie; b) jeho učenie; c) jeho skutky; d) proroctvá o ňom a od neho.
4.) O svedoctve našich skutkov. Jak často sa táto smutná pravda javí 1) vo zvláštnosti, a 2) vo všeobecnosti.
5.) O nedostatku poznania seba samého. Nedostatok tento pochádza odtiaľ 1) poneváč mnohí srdce svoje nikdy nezpytujú; 2) poneváč ho len hocijako zpytujú.
6.) Suženie je 1) hriešnikom nevyhnutne potrebné; 2) kajúcim slušné; 3) spravodlivým užitočné.
7.) Šťastie bezbožných a nešťastie spravodlivých. 1) Šťastie bezbožných není opravdivé šťastie; 2) nešťastie spravodlivých neni opravdivé nešťastie.
8.) O pohoršení. Ono je hriech 1) verejný; 2) ohavný; 3) škodlivý.
9.) Pohoršenie škodí 1) bližnému; 2) samému pohoršiteľovi.
10.) O pohoršení. 1) Jak ľahko sa pohoršenie dáva; 2) pod jak velikú odpovednosť padá ten, ktorý pohoršenie dáva.
11.) O pohoršení 1) Jak nešťastný ten, ktorý sa na Ježišovi pohoršuje; 2) jak šťastný ten, kto sa na Ježišovi nepohoršuje.
12.) Homília. 1) Čo hovorí Ježiš o sebe samom; 2) čo hovorí a sv. Jánovi.
13.) Homília. 1) Otázka Jánova na Ježiša; 2) odpoveď Ježišova na otázku Jánovu; 3) chváloreč Ježišova nad predchôdcom jeho.
14.) Homília. Dôvody za božské posolstvo Kristovo, ktoré sú obsažené v odpovedi jeho na otázku učedlníkov Jánových. 1) Božské učinky, ktoré v mene Otca svojho vykonáva, I-vý dôvod; 2) evanjelium chudobným hlásané , II-hý dôvod; 3) blahoslavenie toho, ktorý sa nepohoršuje na Ježišovi.




VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy.


Z B. Bystrice. d. 26 okt. – Včera som prišiel zo Sv. Kríža, kde srdce moje nevšednou sladkosťou naplnené bolo. – Slavnostné Narodzeniny Jeho Excellencie, najdôstojnejšieho našeho p. biskupa, Štefana Moyses sme tam slávili ! Toto vysloviť, je už dať stručný obraz toho dňa vítaného. Jako nekdy pred 67 rokami doba narodenia Jeho Excellencie stala sa vo Veselí *), tak aj slavnostné Narodzeniny Jeho slávili sme opravdu vo veselí, nímž hruď naša ožívala. Ráno o 7 hod. zavznel velebným zvukom svojim hlavný zvon chrámu, a ihneď videli sme, jako nielen pp. úradníci, lež i ľud vo sviatočnom rúchu pospiechal do chrámu, kde po hluku zvonov o 7 ½ hod. odbavovaná bola slavnostná sv. omša, pri ktorej nábožní prosili Boha všemohúceho, aby onú hviezdu života Jeho Excellencie, ktorá už 67 rokov svietila, ešte „na mnogaja lieta“ svietiť nechal nad obzorom sv. cirkve a národa !!
Hostia z blízka i z ďaleka už v predvečer prichádzali, zvlášte ale v deň slavnostných týchže Narodzenín ích počet rozmnožený bol. – Bolo tuná vítania a radostných shovorov ! Nie ináč, jako že sa síšli bratia, dietky to jednoho duchovného spoločného Otca svojeho !
O 12. hod. vysokod. p. Fr. Tilless arcidekan nitriansky a farár prievidzký viedol duchovenstvo k Jeho Excellencii, ktorú aj krátkou latinskou rečou v mene duchovenstva pozdravil; *) potom pristúpil p. t. pán Kuzmány, podpredseda „Matice Slovenskej,“ majúc u boku p. Jesenského, a v mene členov Matičných slovenským pozdravom poctil Jeho Excellenciu; konečne blahor. pp. c. kr. majór, a lekár, jako aj služnovskí a biskupskí úradníci dobroprianím svojim korili sa Jeho Excellencii. Jestli krásne boly pozdravy, tým krásnejšie boly slová, ktorými Jeho Excellencia na tie pozdravy odpovedať ráčila v tej reči, v jakej sa tie pozdravy staly.
Po utešenom rozhovore nasledoval obed, ktorým Jeho Excellencia dľa otcovskej láskavosti a magnátskej štedrosti nás učastovať ráčil. Prednášaly sa zdravice už latinské, už slovenské, už nemecké a maďarské, na ktoré Jeho Excellencia vždycky klassične v patričnej reči odpovedať ráčila. Jako tieto odpovede, tak tamtie zdravice tak boly národňo-ohnivé, že viackrát už hlučným „vivat“, už hromovým „sláva“ a „živio“ pretrhnuté boly. – Konečne v.p. J. Slota, farár tužinský a nekdajší redaktor „Sl. N. Učiteľa“ prednášal báseň slovenskú, ktorú jako sám obsah odporúčal, tak obzvlášte zajímavou činilo ním prednesené tejže heroickej basne deklemovanie. Báseň **) táto líčila a) napomenutie, ktoré dal Svätopluk synom svojim, b) nesvornosť Svätoplukovičov, c) boj r. 907 u Bracslavy (Prešporku), d) ujármenie Slovákov, e) Cýra (Jeho Vel. Františka Jozefa I.), ktorý slobodu dal národu, a Zorobabela (Jeho Excellenciu), ktorý z Babylonu vyviedol ľud do Jeruzalema lepšej budúcnosti.
Takto na srdci, ktoré za Boha, kráľa a národ bije, oduševnený po synovskom poboskaní milostivých rúk Jeho Excellencie nastúpili sme zpiatočnú cestu do domova, vo vnútornosti hrude svojej, dobroprajúc Jeho Excellencii „na mnogaja i blagaja lieta !“

*) Tak sa zovie rodište Jeho Excellencie, v nitr. župe neďaleko Trnavy.
*) Reč tú podáme v bud. čísle. Red.
**) Báseň tú nám poslanú uverejníme v „Slovesnosti“. Red.


Z Viedne, stred. okt. – (Povestná reč Hyrtlova.)
(Dokončenie)

Pri bohatosti zvoleného predmetu nemohlo mi ísť o úplnosť jeho pojednania; vedecká prednáška bola by musela ináč, menej dialekticky znieť. Já chcel som len s nedokázateľnosti hmotárskych názorov preriecť, a k tomu čerpal som slová z presvedčenia svojho, ktorého sa nevzdám a nedotknem, ktoré tak hlasne a mohútne, tak veliteľne vo mne sa ozýva, že som ho v rúcho tejto reči zavinúť sa odhodlal; tejto reči, o ktorej osmeľujem sa úfať, že všeučilišťu, ku ktorému bola namerená, nebude sa zdať nehodnou toho, že bola povedaná od jeho rektora v prvej slavnostnej hodine nastúpeného ním úradovania. Tak nech je Všemohúci Boh voždy so mnou, abych práva vysokých škôl našich zastával a bránil, statne a slobodne; abych císarský dar slobodných jejich ustanovizní chránil a zachovával sťa svätý mne sverený záloh; aby učenci vo mne dôverovali sťa vo svojej tvrdi a otcovskom priateľovi, a v tomto prepamätnom roku, s ktorým pôltisicleté dejínstvo veľa slavnej starodôstojnej všechnice ku koncu sa chýli, aby k temu uznaniu prišli, že hodnosť rektorská k novému kvetu a blesku sa povzniesla, že jej pôsobenie a jej významný vliv sa neumenšuje, lež krajšej sa rozvíja, k radosti všetkým, klorých srdcia za „alma mater“ bijú. A tak nechže bude ! Dohovoril som (Dixi).“ –
Takto hľa rozkladal credo nezvratného svojho presvedčenia muž, ktorý sťa nepremožný velikán predok vedie v tej vede, jejž hlásatelia nateraz bohužiaľ ! temer z vätšej časti pre samé zaoberanie sa tou hmotou nie len v srdci svojom výhosť dávajú viere v Boha a v jestvovanie ducha vôbec, lež neznabožstvo toto ešte aj v nesmyslných knihách svojich na zlomkrky rozširujú a tak svet, zvlášte na západe, do duševnej svojej poroby a záhuby uvaľujú. Možno už pomyslieť, jaký hrom musela byť práve uvedená reč pre ľudí z tejto štvrti a všetkých, čo za nimi dujú; jakú štrbinu to muselo a musí zavdať učeniu hmotárskeho táboru. Nemožno nepoznať v tom mohútny prst Prezreteľnosti božej.
S.




b) Zprávy.


Turecko. (Bl.) – V Turecku vznikol a ujíma sa (jako sme už spomenuli) pomedzi samými mosleminmi jakási reformácia čili proteštaniismus turecký. – Mnohí z týchto proteštantov tureckých nedávno v Carihrade uväznení privedení byvše pred ministra policie, vyznali vieru moslemínsku; oni, totižto nechcú na žiaden spôsob odpadnúť od Mohameda ani prijať vieru v Trojicu Božiu a v božstvo Ježiša Krista. „My sme a zostaneme mosleminy“, pravili väzňovia, „prívrženci Islamu; Boh sám je Bohom a Mohamed jeho prorokom: korán je našim zákonom; my zavrhujeme len komentáry a ústne podanie, ktoré učinilo korán prameňom nevedomosti a nesnášanlivosti; verní súc prorokovi a koránu, považujeme sa všetci vospolok za bratov a za rovných nám máme všetkých tých, ktorí veria v jednoho Boha Stvoriteľa sveta; niet neveriacích, teda modloslužobníkov. Poslušní súc koránu, zavrhujeme všetku nemravnosť a lož čo bohapráznosť chceme sa my navrátiť k čistému zákonu proroka.“ Táto reformácia, nový turecký tento proteštantism má svoje zvláštne vyznanie viery.
Náčelníci majú sídlo v Lonieh v Malej Asii a čítajú už mnoho nasledovníkov, majú svoje vlastné školy; mnohí „softas“ boli zatknutí vo verejných knihovnách (medresses); a sú títo protestanti, čili dissidenti veľmi činní; prečo ich vláda turecká prísno tresce. O pôvode tejto mohamedanskej reformy nevieme posiaľ nič istého; nektorí myslia, že jej pôvodcom je jakýsi Mollah, čili kňaz turecký, ktorý pred 20 rokami sa stal proteštantom a v Londýne sa zdržujúc, na úrad reformátora sa pripravoval. Iní sa domnievajú, že je to nový výbuch onej machinácie, o ktorú Cheik-Achmed už r. 1858 sa bol pokúsil. Vtedy boli hlavní spiklenci tureckým súdom v Konlei potrestani; ale semeno Achmedom zasiate potajomky vzrástalo. Achmed navrátiv sa za terajšieho sultana z vyhnanstva a z väzenia svojeho v Rodi, odriekol sa politiky a pokračoval jako reformátor náboženský v práci svojej, podporovaný súc od nektorých vyšších duchovných tureckých. Nech je ale ktokoľvek pôvodcom tejto reformy, toľko je isté, že jestvuje a že korene jej v púde otomanskej a v moslemínskom princípu hľadať slušno. Čože urobí diplomacia? Bude-li zastávať i tuná slobodu svedomia ? Čo urobí vysoká porta, uvedomená súc o tak četnom počte proteštantov v islame ? Nám sa tak pozdáva, že táto reforma sa stane prípravou k prijatiu Turkov do lôna Cirkve katolíckej. (Dľa „Unita Cattolica.“)

Carihrad. – Bulhari veľmi plesajú nad tým, že ich cirkevní náčelníci sú nazpäť z vyhnanstva povolaní vlastnoručným sherifom sultána a proti vôli patriarchy, ich do vyhnanstva odsúdivšieho.
V Stambule boli prijatí s veľkou pompou, četníctvo im slúžilo jako čestná stráž a bulharské duchovenstvo v ornáte, pritom celé bulharské obyvateľstvo carihradské čakalo ich v prístave, a sprevádzalo do ích bytov. Z réckeho duchovenstva nebol nikto prítomný. Patriarcha je nad týmto veľmi rozhorčený. Bulhari kojá sa tou nádejou, že ích cirkevná otázka bude k ích prospechu rozlúštená.




Vestník osobný.


Vlb. a vys. učený p. František Vítaz. Sasinek, náš spoluredaktor ustanovený je skrze slavnú kapitulu h. bystrickú, z narídenia Jeho Excell. p. biskupa, kazateľom sviatočným a pôstnym nemeckým v chráme kapitulskom, poctený od tejže sl. kapituly veľmi pochvalným latinským prípisom od 7. nov. t.r. – V tomže b. bystrickom biskupstve: v. p. Julius Plošic, doterajší farár v Selciach prešiel na faru do Viesky; v. p. Karol Ivichich, doterajší farár vo Vieske prešiel na faru do Seliec; v. p. Ján Kluch vymenovaný je farárom v Špannej Doline.




Predplatky pre budúci


Predplatky pre budúci rok na „Cyrillo-Methoda“ a na „Slovesnosť“ prosíme sebe neposielať, pokuď a jestli predplatné oznámenie nevydáme.
Redakcia Cyrillo-Methoda a „Slovesnosti“.