logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 40


Obsah:



: Úvod a záver
: O svätých missiách.
: Hospitál sv. Eugenie v Paríži.
: Kostra kázne na 27. t. j. posledniu nedeľu po Sv. Duchu.
: Kostra Kázne na 1 nedeľu adventnú.
: Predmety a rozvrhy kázňové na posledniu
: Na 27 ned. po Sv. Duchu
: VESTNÍK CIRKEVNÝ.
: Rozličnosti.
Tomáš Hromada, : Oznam.
: Necrolog


Úvod a záver




CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 40.
V Skalici, v utorok, dňa 15. novembra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




O svätých missiách.


Jako duchovné cvičenia, tak i missie smerujú k obnoveniu ducha náboženského: tamtie u kňazov, tieto u ľudu veriaceho. Zaprovadenie obojích v krajine našej Uhorskej je zásluha Jeho Eminencie p. kardinála kniežata prímaša a arcibiskupa ostrihomského Jána Scitovszkého. – O duchovných cvičeniach sme už prehovorili; teraz prehovoríme o missiách. – O nich prehovoriť je na čase; bo keď sa v iných zemiach, jako k. pr. v Čechách, menovite v diecési Kráľohradeckej, k ích riadnemu konaniu spolok kňazov svetských od J. Exc. najdôst. p. biskupa Karola Borom. Hanla zridzuje, tyže missie, v krajine našej s toľkým svätým zápalom započaté a konané, opäť prestávajú a tak rečeno do zabudlivosti prichádzajú. K ích tedy vzkrieseniu povznášame tuná slovo naše, podávajúc o nich obšírnejšie poučenie, podľa toho, jaké sme v našej maďarskej modlit. knihe „Mennyei Hangok“ str 818-826 boli podali, a ktoré aj v novom treťom vydaní našich „Nábožných Výlevov“ podáme.
Kľúče od pokladov spasenia sveril Pán Kristus na sluhov a rozdavačov tajomství božích, na apoštolov a ích nástupcov, biskupov a kňazov; avšak kedy poklady tie otvárať, kedy a jako tajomstvá božie, učenia viery a sväté sviatosti, rozdávať majú ? o tom im nič určitého neustanovil, odkážuc ich na rídenie Ducha Svätého, ducha to múdrosti a rady, o ktorom im sľúbil, že bude s nimi a potom s cirkvou až do skonania sveta prebývať. A preto, trebárs vidíme hneď z počiatku v cirkvi tú obyčaj, že sa veriaci v istý čas schádzali a „trvali v učení apoštolskom a v sdielnosti lámania chleba a v modlitbách“ (Skut. apošt. 2, 42.), predca neveríme, žeby bohoslužba, hlásanie slova božieho a vysluhovanie svätých sviatostí na istý čas lebo spôsob bolo bývalo uviazané; ba dľa rozličných potrieb rozličných vekov menil sa rozlične i čas i spôsob vykonávania náboženstva.
Povstal-li ku pr. nejaký blúd protivný a nebezpečný pravej viere, chopili sa služobníci Kristovi meča duchovného, slova božieho, by blúd ten porazili. V taký čas neuspokojili sa s obyčajným riadnym kázaním, lež kázali a vyučovali tým častejšie a horlivejšie, čím nebezpečnejší bol blúd, a vätšmi ľuďom v hlave vŕtal. Jestli badali mužovia apoštolskí, že dobré mravy klesajú, šľapaje Kristove miznú a najvätšie ozdoby cirkve hynú, karhali, prosili, hrozili príležite i nepríležite nielen v čas sviatočný, ale i indy. Jestli zúrilo kruté prenasledovanie, a nastával-li bojovníkom Kristovým zápas o korunu slávy nebeskej, jestli pustošil mor hrozný, naplňujúci strachom pred smrťou srdce jednoho každého, pristupovali veriaci i mimoriadne k stolu Pána, nasýtiť sa pokrmom posilňujúcim a potešujúcim.
Teda nemôže nikto tajiť, žeby takých a podobných mimoriadnych pobožnosti, jaké my teraz missiami menujeme, od počiatku v cirkri nebolo bývalo. Áno, missie boly vždy, a preto nachádzame i každého času missionárov, to jest kňazov mimoriadne tie pobožnosti vedúcich a spravujúcich. Z pomedzi mnohých spomenieme iba nektorých. Sv. Ignác od 61-107 r. biskup v Antiochii, súc pod Trajanom odsúdený, aby bol divej zveri hodený, k hroznej smrti do Ríma odvedený, povzbudzoval všade, kade išiel, veriacich, aby sa pilne chránili kacírov a verne sa pridržali apoštolského podania, a veriaci sbiehali sa i so svojimi biskupami a kňazmi zo všetkých strán okolo neho; slyšať jeho slová. – Sv, Athanáz od 326-373 r. biskup v Alexandrii, hviezda to cirkve alexandrinskej najjasnejšia, a nepremožiteľný obranca katolíckeho učenia oproti blúdom Ariusovým, päť ráz do vyhnanstva poslaný, všetku svoju usilovnosť vynaložil na to, aby veriacich svojich kroz ustavičné vynaučovanie pred kacírstvom Ariugsovým ochránil, jako tiež i so svojimi pomazania plnými listami k biskupom egyptským a lybickým týchto vyvolával, aby vždy bedlili a sa starali o odvrátenie toľkého nebezpečenstva, jaké veriacim dušiam zo strany Ariugovej hrozilo, aj potom, keď pred prenasledovníkami svojimi v pustinách egyptských útočište hľadať musel, neprestal už ústne už písomne veriacich Kristových k stálosti a vytrvalosti povzbudzovať. –
Sv. Augustín od r. 395-430 biskup, hiponský, vidiac, že rany tie, ktoré rozkol Donatistov cirkvi zadal, obyčajnými prosriedkami nemôžno zhojiť, dal sa častejšie vykladať pravé učenie Kristovo; mal, k tomu i druhých biskupov a napomínal veriacich, aby hľadeli skrže lásku 3 prívetivosť rozdvojených bratov do lôna Cirkve nazpät priviesť.
– Sv. Bernard, klarevallenský opát, v dvanástom století najslavnejší učiteľ cirkevný, súc radcom kniežat, dušou kňazského stavu, radosťou a rozkošou národov, bol prinútený častejšie zdi (múry) kláštorské opustiť a na rozličné miesta cesty konať, ktoré sa podobaly cestám apoštolov alebo terajším missiám. Všade kázal Boha, a ktorého poslal, Ježiša Krista; blahoslaveným jazykom svojim, – prečo sa aj veľmi vhodne mädotekúcim zovie, – jakoby dvojostrým mečom šťastlivo vysekal nie len medzi národami vzmáhajúce sa trnie a bodliače, ale i nenávisť medzi kniežatmi, nepriateľstvá medzi národami, ctižiadosť duchovných, zvoľu a rozpustilosť života, jaká sa na všetky strany šírila, slovom: všetko, čo roľu Pána špatilo. – Keď sa v dvanástom a trinástom století mravy národov k hroznému úpadku chýlily, keď pri povstávajúcich nových a stu kacírstvach horlivosť vo viere hynula, a keď už ani výborné ústavy predošlých století: rád Cistercitov, Praemonštrátov a Kartuziánov, neboly dostatočné k tomu, aby medzi národami vieru a mravopočestnosť oživily, potrebnými sa staly nové a to hrdinské prosriedky, ktoré by údom cirkve Kristovej nového ruchu čili pohybu, a hlave jejich, rímskemu otcovi silnejšie šiky vojenské daly.
A hľa Boh, ktorý sľúbil, že bude na veky nad svojou cirkvou bdieť, dal jej i v ten čas náležitú pomoc. Povzbudil totižto dvoch mužov: sv. Dominika a sv. Františka z Assisi, ktorí bludárstvu čistú vieru, márnotratníctvu slavnú chudobu oproti postavili, a i sami i skrze rady, ktoré od nich pôvod vzaly, proti nim bojovali. Svätí títo mužovia, oddaní súc modlitbám a pobožným rozjímaniam, postarali sa i o to, aby údovia oboch radov, rozejdúc sa po svete, tam svojú apoštolskú moc a usilovnosť vyvinuli, kde by toho buďto stávajúce blúdy, buďto vzmáhajúca sa neprávosť ľudu žiadaly. A v skutku neprestajným hlásaním slova božieho, dobrými príkladmi a modlitbami svojimi zvíťazili nad svetom zlým a premenili smutnú tvárnosť zeme na veselšiu. – Keď v šestnástom století s bludárstvom Lutherovým pre Cirkev svätú nové nebezpečenstvo povstalo, vzbudil Boh nového bojovníka sv. Karola Boromejského, anjela to cirkve milanskej, ktorý súc už jako biskup všetkým všetko v záležitosti sebe od rímskeho Otca sverenej, v obrátení Helvetov, podivne učinkoval.
Povolal si ku pomoci v tej veci viacej znamenitejších kňazov, z ktorých jeden každé ráno reč mal o článkoch viery k utvrdeniu katolíkov a k obráteniu kacírov, po skončení ktorej slúžil kardinál svätú omšu, a povedal reč k polepšeniu mravov; odpoludnia vysvetľoval zas druhý kňaz katekizmus, viacej kňazov vysluhovalo sviatosť pokania na celom dni. – Podobnou horlivosťou skvel sa i svätý František Saleský. Muž tento svätý chodieval na dediny (osady,) a nasycoval spasonosným učením tú časť ovčinca Kristovho, ktorá bola najvätšmi zanedbaná: a aby ľudí kacírstvom Kalvínovým zvedených zase k pravej viere navrátil, vydržiaval v kniežatstve Cabalii rečenom a i v druhých krajoch missie (mimoriadne pobožnosti k utvrdeniu dobrých a k obráteniu zlých), a okrem toho po odbavenej včasne ráno svätej omši spovedal sám kajúcich. –
Avšak, bárs síce horespomenutí a iní svätí mužovia záležitosť missij pre ľud hodne ku predu pomkli, predca najvätšiu vdačnosť z tohoto ohľadu podlžní sme svätému Ignácovi z Lojoly, ktorý, poranený súc pri Pampelone a zavesiac zbroj svoju na oltár blahoslavenej Panny Marie, by duše diabolskou chytrosťou oklamané Kristu nazpät zýskal, založil rád tovaryšstva Ježišovho, sťa mohutný prosriedok k oživeniu kresťanstva a dobre sriadený sbor vojínov k porazenin nepriateľa, ktorého údovia, oddajúc sa missiám, bez bázne pred obtížnosťami ciest alebo pred nebezpečenstvami nepokojov s radosťou chvátali do miest a dedín, aby blúďacích zase privedli do lôna cirkve, nestálych vo viere utvrdili, v hriechu a neprávosťach úpejúcich odviedli od rozpustilého života, nepriateľov pomerili, a aby i jak v súkromných tak vo verejných vynaučovaniach na svedomité zachovávanie i prísahou potvrdenej vernosti manželskej naliehali. Svätý Ignác chcel misie aj do svätej zeme preniesť, ale nemohol pre povstalú medzitým vojnu s Turkom. V Uhorsku, obzvlášte v horních vidiekoch, držali údovia tovaryšstva Ježišovho mnohé missie a to s takým radostným prospechom, že mnohé kraje očistili z kacírstva Lutherovho, prečo aj dokázaná jejich v ohľade tomto horlivosť a usilovnosť jako z jednej stránky svet podivením naplnila, tak zase z druhej stránky závisť pekelného nepriateľa natoľko vzbudila, že tento pomocou neverných synov Cirkve všetky svoje sily napnul, len aby rád ten zničil, a ani po dnešní deň neprestáva hádzať blatom (lží a nactiutŕhaní) luhárstva a utrhačstva po tých, od ktorých tak velikú porážku utrpel. –
Svätý František Xaverský, dôverník svätého Ignáca a úd tovaryšstva Ježišovho, pravý to apoštol Indiánov, pracoval jako vyslanec pápežský v Indii na missiách až k podiveniu, tak že mnohých židov, mohamedánov a pohanov ku pravej viere obrátil, konajúc v tejto spasiteľnej záležitosti i tie najobtížnejšie cesty a to i v zime bosý. Keď už bol v Indii a Japone znamenie spasenia postavil, zamýšľal vieru Kristovu i do Číny preniesť, ale následkom zimnice povolaný je dňa 2-ho dec. 1552-ho r., aby prijal neuvädlý veniec apoštolovania svojeho. – Ľež dávny nepriateľ ľudského pokolenia vidiac, jako otcovia tovaryšstva Ježišovho pustošeniu jeho medze kladú a hodnú čiastku ním oklamaných a omámených duší k pravej viere nazpak privádzajú, v besnej zlobe svojej zaumienil si nie viac jednotlivé pravdy viery, lež celé náboženstvo a všetek mravný cit v dušiach ľudských jedovatým dechom svojim zadusiť. Aby sa tomuto drzému podujatiu predišlo, k tomu by neboly stačily obyčajné a všelijak rozvetvené sily; neobyčajný bol spôsob, jakým diabol nápad učiniť zamýšľal, a preto bol i potrebný nový spôsob bojovania proti nemu.
A ejhľa Boh vzbudil svätého Vincenta z Pauly. Keď totižto verný tento sluha boží roku 1616-ho na deň obrátenia sv. Pavla rolníkom v okolí panstva Gondi v biskupstve ambianskom sväté missie odbavoval a šťastlivé toho výsledky uzrel, bol tým natoľko povzbudený, že nemeškal založiť spolok pod menom „svetskích kňazov misie,“ ktorého údovia sa večitým sľúbom zaväzujú, chudobným, obzvlášte roľníkom evanjelium kázať. Úloha spolku tohto je, chodiť po mestečkách a po dedinách, a ľudí skrze horlivé hlásanie slova božieho, starostlivé vysluhovanie svätých sviatostí zo smrteľného spánku hriechov vytrhnúť a svetlo viery v srdciach jejich znovu zažať. Evanjelickí títo delníci neostali len vo Francúzsku, lež boli poslaní i do Talianska, Poľska, Škotska a Irska, ba i do Indie. Spolok tento dľa priorátu sv. Lazara i spolok Lazaristov zvaný, ktorý jednúc tých najchýrnejších biskupov, jako Bossueta a Fenelona k svojim nasledovníkom pripočítal, z ktorých prvší roku 1658 v meste Met sám missie odbavoval, žije ešte i po dnes svojemu vznešenému povolaniu k najvätšiemu prospechu duší. – Česť založenia missionárov pre ľud v Taliansku náleží zas svätému Alfonsovi de Liguori.
vätý tento muž, venujúc sa z počiatku konaniu skutkov lásky a milosrdenstva v obsluhovaní nemocných; potom roku 1726-ho na pokynutie božské stanúc sa kňazom, držal predne missie pre ľud v Neapoli, na ktoré nasledovalo veliké polepšenie mravov, neskôr duchovné cvičenia pre kňazov, a aby skrze sväté missie ľudu vonkovskému veľmi zanedbanému k duchovnej pomoci prispieť mohol, založil roku 1732-ho „spolok kňazov najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorý roku 1749 od Benedika XIV-ho potvrdený cieľu svojemu, jako náleží, sodpovedal. –
Radostný pokrok svätých missíj vo Francúzsku zastavila zbúra a vojna terajšej republiky; jaknáhle sa ale náboženstvo po čas zbúry utisknuté voľno pohybovať mohlo, oživnuly zaraz i sväté missie, ba v turonskom, pietavianskom a mestskom biskupstve vydržiavaly sa na verejné požadovanie: roku 1815 spojilo sa viacej horlivých mužov k vydržiavaniu missíj a k vzdelávaniu potrebných missionárov, aby tak duševným potrebám ľudu a nedostatočnosti kňazov odpomohli. – V Nemecku a menovite v Rakúsku odbavovaly sa missie ešte aj pod Mariou Theresiou; potom boly skrze zlý svet a nepokoje pretrhnuté, až ich zase keď sa v Europe utíšilo, Redemtoriste pod dozorstvom biskupov v Rakúsku a Bavorsku sriadili v najnovších časoch ale, odkedy sa navrátila cirkvi jej prislúchajúca sloboda, vyvinujú sa vždy vätšmi.
Čo sa týce Uhorska, nemôžeme tajiť, že tuná horlivosť vo viere a v náboženskom živote dávno už vyhasla bola. Duševnej tejto okápalosti koniec učiniť, to bol úmysel Jeho Eminencie p. kardinála terajšieho kniežaťa prímaša, arcibiskupa ostrihomského Jána Scitovszky, ktorý so všetkou svojou starostlivostou ta smeroval, by napred u kňazov a potom pomocou týchto u ľudu ducha náboženského, obnovil; prvšie mienil skrze duchovné cvičenia, to druhé skrze sväté missie docieliť. – Duchovné cvičenia vydržiaval ešte roku 1847 jako biskup v Pätikostoloch pre duchovenstvo svojeho biskupstva, povýšený súc potom na arcibiskupskú stolicu ostrihomskú, sriadil takové r. 1850. v Trnave, 1851 v Pešti, 1852 v Ostrihome, kam sa bolo sišlo i viac biskupov, a zase 1862 v Ostrihome , ba, aby sa pri týchto, najchýrnejším ascetom doktorom Schlörom vedených duchovných cvičeniach vzdelali dobrí správcovia pre duchovné cvičenia, jakové sa od tedajška i po iných biskupstvách držať maly, povolaní boli zo všetkých biskupství v Uhorsku znamenitejší kňazi sem, odkiaľ sa duchovné cvičenia i do druhých biskupství šíra. –
Missie pre ľud tiež po prvé v Trnave r. 1850., v Pešti 1851. vydržiavať dal pod správou chýrečného Sartory, otca z radu Karmelitov; potom ale keď bol nekoľko horlivých a bezúhonného života mužov z radu Františkánov a Kapucínov do Lineu poslal, aby tam účasť vzali na vydržiavaných missiách, a tak naučili sa i sami missie vybavovať, rozkázal pod ích riadením na iných miestach svojeho arcibiskupstva, 1851 v Šaštíne, 1852 v Urmíne, vo Veľkých-Topolčanoch, v Széchénye v Gbeloch a t. ď. missie držať, ktoré sa počaly odtedy i po iných biskupstvách vydržiavať, s tým najutešenejším prospechom. (Dokonč. bud.)




Hospitál sv. Eugenie v Paríži.


Najzajímavejší ústav v Paríži je hospitál sv. Eugenie. Mesto Paríž poklonilo terajšej cisárovnej k sobášu darom skvostný šperk na krky; ale ona ho vrátila nazpät s tým doložením: aby sa predal, a za utržené peniaze aby sa založil ústav pre osiralé dievky, ktoré by sa tuná od deväť až do dva a dvacať rokov chovať, opatrovať a vychovávať maly. Ústav ten je zriadený pre 300 dievčeniec; z počiatku sa ích prijalo 50 a teraz má ústav 250 dievčať na vychovanie. Stavänie krásne stojí prosried zahrád, zúkol vúkol neho sa rozkladajúcich. Správu hospitálu vedú reholné sestry sv. Vincenta z Pauly. Sú to panny, ktorým, jako praví každý, kto ústav ten navštívil, zbožnosť i obetovavosť z tvári žiari; milerady poukazujú, porozpovedajú všetko pokorne, dokladajúc: že veru ústav ten je krásnejšie i skvostnejšie vystrojený, než sa vraj na rad jejich sluší; po ích rečach i po celom chovaní poznať ích neobyčajnú vzdelanosť.
V hlavnej kaplnke pri zemi – lebo hore je menšia na zimu i pre nezdravých, – je obraz malovaný štetcom Barriota, predstavujúci cisárovnu Engeniu, ona kľačí a sopiatyma rukama prosí Matku Božiu, vznášajúcu sa v oblakoch nad ňou, za ochranu dietok okolo nej stojácich. Po jednej strane vidno dievčatá menšie, vätšie, ktoré už požívajú dobrodenie ústavu, a z druhej strany tlačia i tisknú sa iné chudé, otrhané k cisárovnej, prosiac ju očima, rukama, aby ich tiež prijala.
Nevídaný poriadok a čistota panuje po celom dome. Sú tam tri dlhé izby, kde dietky vždy pod dohliadaním jednej sestry spávajú. Z oboch strán sú okná a to priestranné i mnohé, aby malo svetlo i zdravé povetrie cez deň voľný prístup. Prosriedkom pres celú izbu je pľachové umývadlo s menšími oddielmi, do ktorých a z ktorých sa čistá voda kohútkami – vpustiť i vypustiť môže. Postele sú bielučké jako padlý sňah, jako keby v nich ani nikto nespával, pri hlavách je všade ručník, ale ho nevidieť. Izby sú osvetlené plynom.
Potom je tam jedna veliká izba na spôsob kúpeľa zriadená k umývaniu nôh s pľachovými lavičkami i vaničkami, ktoré sa, jako to umyvadlo vodou naplňujú a vyprazňujú. Sám cisár Napoleon divil sa nad tak krásnym poriadkom, jaký je v tom ústave. Jedáreň je tak veliká, že v nej všetkých 300 dievčeniec dosť miesta za stoly nájde; má ústav ten nemocnicu – v ťažších nemocach dopravujú sa dievčence do detskej nemocnice, kde ich lekár ústavu opatruje, – má i lekáreň a kláštornice samy pripravujú lieky. V chodbách prikrytých a klenutých, čili na korridoroch sú lampy v múre; a okolo domu sú kryté, ale nezavrené chodby, kde sa dievčence i keď prší, prechádzať môžu v zdravom povetrí, vanúcom zo zahrady, dokola sa rozkladajúcej. Dopoludnia sa vyučuje v triedach. A síce vyučujú tam sestry same v základných umeniach a vedomosťach, v hudbe a kreslení.
Obzvlášte ale hľadí sa na to, aby sa dievčence pre život praktický pripravily a neskôr vstúpäc do života, samy si výživu statočnú hľadať vedely. Preto sa musejú mať i okolo prádla; je v dome prádelna, kde perú, sušia, válajú i piglujú šaty; dobromyslné sestry ukazujú s radosťou a s chlúbou škryňu s prádlom čistunkým a bielunkým sťa sňah i pekne složeným i uloženým. Najzajímavejšie ale sú pracovny priestranné, večer plynom osvetlené, – v ktorých dievčence všetky do jednej oblečené v šatách popoľavých s modrou obrubou pod dohliadkou učiteliek ručné práce konajú. Tuná si spravujú samy šaty, pletú pančuchy, šijú a vyšívajú všeličo; pilné ích ruky vyrábäjú tie najkrajšie práce. Popri ozdobách ženských vyšívajú i bohaté ornáty a skvostné rúcha kostolné všelijaké, a to aj pre verejné sklady na také rúcha; peniaze stržené skladajú sa dievkam, jakožto budúce ích veno. Pri tom vyzierajú tie dievčence dobre; sú veselej i dobrej mysle; keď vstúpi do pracovny nekto cudzí, povstanú všetky, vľudne ho pozdravujúc.
Teprv jedna jediná dievka vyšla odtiaľ odtedy, čo je ústav ten založený a opustila ho – aby sa vydala ! Jakože sa ale ona obznámila s budúcim svojim mužom ? opýtaš sa. Nuž dobre. Istý remeselník, presvedčený súc, že dievčence v ústave tom dobre vychované byť musia, požiadal predstavenú sestru, aby mu jednu z nich za manželku vybrala. I stalo sa mu po vôli. A to bola udalosť pre celý ústav dôležitá. Jej družky daly sa s radosťou do práce, aby prvšiu túto milú nevestu so šatami a prádlom náležite vystrojily. A iste, že muž tento rozumný, rozumnejší nežli tí, čo po novinách hľadajú nevesty k všeobecnému pohoršeniu a neslušným spôsobom, nebol sklamaný vo svojich nádejách.
I tá príkladná čistota v kuchyni poteší každého navštivovateľa, a iste že neodíde nik z hospitálu sv. Eugenie bez uspokojenia a vnútornej radosti. Katolík ale s chlúbou povie: Hľa tak vyzierajú ústavy dobročinné pod správou a dohliadkou kláštorníc, sestár sv. Vincenta. Svetáci povšímnite si toho a nehubujte na Cirkev a – jej rehole ! (Bl.)




Kostra kázne na 27. t. j. posledniu nedeľu po Sv. Duchu.


O hrúzach poslednieho dna šúdneho pre hriešnika. Úzrú Syna človeka prichádzajúceho na oblakoch nebeských s mocou velikou a velebnosťou“. Mat. 24, 30.
Úvod. Potom jako Múdrosť Božská ustanovila, že každý človek zomrieť musí, ustanovila spolu Spravedlnosť Božská dva dni, v ktoré nesmrtedlná duša človeka pred súd božský ustanoviť sa musí, aby súdená bola. – Jaknáhle duša človeka vynde z tela, hneď sa nad jej lósom dľa jej zásluh rozhodne. „Po smrti nasleduje súd“ (Žid. 9, 27.). A tento súd menuje sa súdom zvláštnym na ktorom každý zo svojich myšlienok, slôv a skutkov vševedúcemu a spravodlivému Súdcovi ostrý počet vydať musí, dľa čoho uvidí: zdáliž sebe zaslúžil nebe k svojej večnej odplate, lebo očistec k svojemu očisteniu alebo peklo k svojemu večnému potrestaniu (Rím 2, 6.). – Druhý deň súdny alebo druhé ustanovenie-sa pred Pána bude na konci všetkých časov, v deň vzkriesenia všetkých mrtvých; a súd tento ktorý sa všeobecným menuje, bude držať Syn Boží s velikou mocou a velebnosťou nad všetkými národami, a tu bude každá ukrývaná bezbožnosť, každá zlá myšlienka, ktorú sme snáď v živote sami v sebe ukrývali k našemu zahambeniu vyjavená (Žid. 4, 13.).
Celé ale ľudské pokolenie Pán nebies rozdeli vtedy na dve strany: dobrých postaví na pravicu, zlých ale na levicu, a týmto bude ten všeobecný súd k večnej hambe a pokute, tamtým ale na večnú česť a radosť, a večnej Múdrosti a Spravedlnosti ale na večné svedoctvo (Mat. 25, 31 nasl.). – Sv. písmo, keď o súde Božom hovorí, opisuje už všeobecný, už zvláštny súd Boží, a často tiež len vo všeobecných výpoveďach o tom hovorí, ktoré výpovede sa na obidva súdy Božie vzťahovať dajú.
V dnešňom evanjelium je reč o všeobecnom posledňom súde. Tento všeobecný deň súdny, jako sa to už z predchádzajúcich znamení, v dnešňom evanjelium tak živo opísaných, zavierať dá, bude veľmi hrozný; ale len pre hriešnikov. Hrozným ho učinia štyri okolnosti:
a) Prítomnosť Ježiša Krista;
b) počet, ktorý hriešnici vydať musia z celého svojho života;
c) ich zahambenie pred celým svetom, a
d) ortieľ ich večného zatracenia.
I. Prvá okolnosť, ktorá poslední deň súdny hriešnikovi učiní hrozným je prítomnosť Ježiša Krista. Rozloha :
Pohľad na prítomnosť Ježiša Krista na posledňom súde bude pre hriešnika strašnejší, nežli sám plameň pekelný. Keby Ježiš Kristus, keď prebýval na tomto svete, nebol ukryl blesk velebnosti svojej, vtedy by žiaden smrtedlný človek nebol mohol sniesť prítomnosť Boha človeka.
Tria múdrci od východu videli ho v podobe dieťaťa a tak hlbokou úctou naproti nemu boli naplnení, že padli na zem a klaňali sa mu. Apoštolovia spatrili na vrchu Tábor len nektoré blesky jeho slávy, a tak boli dojatí, že na zen popadali. Jakou hrúzou teprv budú napadnutí hriešnici, keď uvidia toho, ktorého učenia a prikázania oni zapovrhovali; ktorého hriechami svojimi oni na novo ukrižovali; keď uvidia, pravím, toho prichádzať v sláve nebeskej, jako Súdca sveta, anjelmi otočeného. Oni budú zavýjať a vrchom privolávať: „Padnite na nás,“ a kopcom: „Prikryte nás.“
II. Druhá okolnosť, ktorá bude hriešnikom hrozná, je počet, ktorý vydať musia s celého života svojho.
Pred najvyšším Súdcom sa nič neskryje, nič jeho vševidomému oku neujde, všetkie skutky, slová a myšlienky budú tu dľa ích dobroty alebo zlosti zkušované a zaslúženou odplatou alebo pokutou nadelene.
Jak veľmi sa tu zarazí hriešnik, keď uvidí ty mnohé nečisté myšlienky a žiadosti, ktoré v sebe pres celý svoj život choval; keď sa mu živo predstavia tie nešlechetné skutky, ktoré páchal, ty necudné reči, ktorými druhých pohoršoval, tá márnosť, pýcha atď. ktorej oddaný bol atď. Ľakať sa bude, keď skladať musí počet z jednoho dňa, ktorého ťarcha ho až k zemi stlačí: jaká hrúza ho teprv napadnúť musí, keď sa mu celý jesto v hriechoch strávený život, všetkie následky jeho hriechov a výstupkov atď. pred oči predstavia !
III. Tretia okolnosť, ktorá bude hriešnikom hrozná, je ích zahambenie pred celým svetom. Tak jásno sa neprebíjajú slnečné pruhy pres sklo a kryštál, jako preniká oko Božie srdce hriešnika. Všetko, i to čo je najtajnejšie, všetkie tajné hriechy a neprávosti, klamstvá atď. vtedy ten najvyšší Súdca vynesie na svetlo a vyjaví atď. Už na tomto svete jaká to hamba pre nás, keď nás len jeden človek na nejakom zlom alebo nehanebnom skutku popadne ! atď.
IV. Štvrtá okolnosť, ktorá bude hriešnikom hrozná, je ortieľ večného zatracenia. Kristus len jedným slovom na zem zrazil vojákov, ktorí ho do zahrady olivetskej lapiť prišli. Keď už velebnosť Boha človeka vtedy, keď on jako Spasiteľ sa ukázal, tak hrozná bola: jak hrozná ona teprv bude, keď on jako Súdca ortieľ (Mat. 25) večného zatracenia nad hriešnikami vyrečie; keď im všetky ty milosti, dobrodenia, naučenia, ktoré od neho dostávali atď. a potom ích nevďak na oči vyhodí atď.
Jaké to bude zúfanie, keď budú na veky odlúčení od Boha, od všetkých dobrých, svätých ľudí, vytvorení z večného pokoja, blahoslavenstva atď.
Záverka. Nebe a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Strašný súdny deň stojí pred nami. Všetci budeme stáť pred súdnou stolicou Ježiša Krista. Na ktorejže strane my stáť budeme ? O večne šťastliví my, jestli budeme stáť na pravici, keď nás Ježiš osloví: Prídite ! atď. beda ale nám, jestli budeme na levici, keď nám povie: „Odstúpte !“ atď. O, milí kresťania ! jestliže nás už nič od hriechu neodtiahne, nech nás odtiahne hrozný deň súdny; jestli nás k polepšeniu života žiadna druhá vec nepohne nech strašný hlas poslednieho súdu naše hriešne kosti preletí ! – Slyšme tedy včuľ ľúbežný hlas Ježiša Krista Spasiteľa našeho: abysme, keď príde súdiť živých i mrtvých, slyšali od neho tieto radostné slová ! „Pristúpte vy vyvolení Otca mojeho; vládnite kráľovstvom vám pripraveným od ustanovenia sveta !“ Amen.




Kostra Kázne na 1 nedeľu adventnú.


Súdny deň strašný pre hriešnikov, radostný pre pobožných.

Úvod. Zase nám nastal nový cirkevný rok, – veďkeby on len bol aj šťastlivý ! Šťastlivý bude, keď sa budeme varovať zlého. Nič nás ale nemôže k dobrému povzbudiť a od zlého odvrátiť, jako pamätovanie na súdny deň. „Pamätuj človeče ! na štyri poslednie veci.“ A preto svätá katolícka Cirkev jako zatvára tak i otvára rok cirkevný s evanjelium o posledňom súde. A tak, ačkoľvek som už predošlú nedeľu hovoril o posledňom súde, chcem i dneská ostať pri tom samom predmete. Budeme tedy dnes považovať tú pravdu zvlášte: že poslední deň súdny bude
i) strašný pre hriešnika;
2) radostný pre spravodlivého.

I

Poslední deň súdny bude strašný pre hriešnika:
a) Skrze znamenia, ktoré sa budú ukazovať na nebi i na zemi. Znamenia budú na slnci ... Koniec bude všetkému, čo je zemského. Hriešnik, ktorý celú svoju nádej a radosť skladal jedine vo svete a v jeho rozkošách, uvidí vtedy, jak veľmi sa klamal, jak nerozumne činil.
b) Skrze jasný príchod Súdca božieho. Uvidia vtedy Syna človeka ... Trnúť budú vtedy židia, ktorým kríž bol pohoršenie; trnúť budú pohani, ktorým kríž bol bláznovstvo; trnúť budú kresťania, ktorí sa za kríž hambia, ktorí nechcú Ježišu veriť ani žiť podľa jeho učenia.
c) Skrze spôsob, jako bude večný Sudca všetko preskúmavať a súdiť On všetko, na čo hriešnik už dávno bol zabudol, alebo, čo pre trestu hodný nevedomosť snáď ani nikdy neznal, tuná prednesie, a nič jeho vševidomým očiam neubehne, jakkoľvek to pred okom ľudským ukryté bývalo. Jaká to hamba pre hriešnika, ktorý tuná bol držaný za spravodlivého, medzitým ale v skrytosti páchal neprávosti, keď budú všetky jeho myšlienky, slová a skutky vyjavené !
d) Skrze cieľ, ktorý má Boh pri odkrytí tajomství svedomia a pri zjavení všetkých neprávosti. Každodenné dôvody máme tu na zemi o jeho nekonečnom milosrdenstve: tedy i jeho spravedlnosť musí byť objavená; lebo aj táto je nekonečná.
e) Skrze následok, ktorý bude mať súd pre hriešnika. Čo môže byť strašnejšieho, jako tento ortieľ: „Odejdite odo mňa, zlerečení do ohňa večného!“ Jak hrozná to látka k rozjímaniu pre hriešnika !

II

Poslední deň súdny ale bude radostný pre spravodlivého:
a) Skrze tie isté znamenia, ktoré sa budú ukazovať na nebi i na zemi ... Koniec bude všetkému, čo je zemského, a toto bude príčinou radosti pre spravodlivého, že sa nedal premôcť a podviesť svetu a rozkošam jeho.
b) Skrze jasný príchod Sudca Božieho. Uvidia tedy Syna človeka spravodliví, a radovať sa budú, že sa ho pevne pridržiavali, v neho verili, v ňom dúfali, za nim svätý kríž nosili, podľa jeho učenia nažívali.
c) Skrze svedectvo ich svedomia, ktoré ich oduševní a presvedčí: že Ježiš v oblakoch prinesie nie len pokuty pre hriešnikov, lež i odplatu pre spravodlivých.
d) Skrze rozpomienku na ích v tomto živote podstúpené biedy a trápenia. Ich čnosti a zásluhy boly neznáme alebo zaznávané a oni prenasledovaní; oni neprestajne bojovali proti nepriateľovi duše, a včuľ prišiel ten deň, kde sa im preukáže spravodlivosť, kde oni na pravicu postavení budú, a bude vyjavené všetko, čo dobrého učinili, nech by to jakkoľvek skryté bolo.
v) Skrze odplatu, ktorá ich vo večnosti očakáva. Čo oni na tejto zemi podstúpili, trvalo len na okamženie, odplata ale za to bude večná; čo činili, toho bolo len máličko, čo ale za to obdržia, toho je nekonečne mnoho, a prevyšuje všetkie ích pochopy. Jaká to pre nich radosť, ked počujú tieto slová Súdca večného: „Poďte, požehnaní Otca mojeho; vládnite kráľovstvom vám pripraveným od ustanovenia sveta.“
Záverka. Stojíme na prahu nového cirkevného roku ... ale či sa aj dožijeme jeho konca, to my nevieme. Len to vieme, že náš život je krátky, a čas chytro uteká a nenavráti sa viac. Prv, než sa nazdáme sme na kraji a pred nami stojí smrť, súd a večnosť. Súdny deň bude pre nás lebo strašný alebo radostný: a preto nemilujme svet, ktorý sa pominie i s jeho žiadosťami: – držme sa sv. kríža, ktorý sa ukáže, – pamätujme na prísny súd a na večnosť nekonečnú. Amen.




Predmety a rozvrhy kázňové na posledniu


Predmety a rozvrhy kázňové na posledniu nedeľu po Sv. Duchu. a 1. ned. adventnú, spoločne.

1.) O všeobecnom súde vôbec Rozvrh: Každý hriešnik bude vyjavený 1) sám pred sebou: on dokonále pozná seba a všetkie svoje spáchané, hriechy; 2) pred druhými ľuďmi: aj títo ho poznajú, a on bude pred nimi zahambený.
2.) O povahe všeobecného súdu. Rozvrh: Budeme súdení 1) od najmúdrejšieho, 2) od najspravodlivejšieho Súdca.
3.) O tom samom predmete. Rozvrh: Boh nás bude súdiť 1) jako ľudí, nakoľko sme svetlom rozumu osvietení: 2) jako kresťanov, nakoľko sme boli milosťou viery posilnení.
4.) Žalobníci a sudcovia pri všeobecnom súde. Rozvrh: 1) Jakí žalobníci povstanú proti hriešnikovi; 2) jako títo žalobníci budú priam aj jeho súdcami.
5.) Hriešnik pred súdnou božskou stolicou: 1) keď bude súdený: 2) keď bude ortieľ večného zatracenia nad nim vyreknutý.
6.) Abysme hroznému súdu božiemu vyhnúť mohli, musíme 1) pilne rozjímať o tom, čoho sa máme pred súdnou božskou stolicou obávať: 2) upotrebovať prosriedky, aby sme potešení pred súdnu božskú stolicu sa ustanoviť mohli.
7. ) Aby sme pred súdom božským dobre obstáli: 1) musíme sa usilovať seba samých včul tak poznávať, jako nás večný Súdca pozná: 2) musíme sami nad sebou včuľ ten samý ortiel vyriekať, ktorý by ten večný Súdca nad nami vyriekol, keď by sme sa v tomto okamžení pred neho ustanoviť museli.
8.) Všeobecný súd je potrebný, aby Boh všetkým národom: kázal: 1) svoju všemohúcnosť, 2) svoju spravedlnosť.
9.) Na súdnom dni nič nezostane 1) zatajené, 2) nepotrestané.
10.) Kríž, ktorý sa pri posledňom súde na nebi ukáže, zatrati 1) bláznovstvo nevery slobodomyselníkov; 2) pohoršenie zlého života kresťanov.
11.) Homília. 1.) Jak veliké nešťastie potkalo židov; 2) skrze čo si pritiahli židia to nešťastie; 3) čo dobrého z toho Boh vyviedol.
12.) Homília. O falošných prorokoch, 1) ktorí každý čas prichádzajú; 2) ktorí sa len v istý čas zjavujú.
13.) Homília. Predpovedanie Kristovo 1) o vyvrátení Jeruzalema, 2) o konci sveta.




Na 27 ned. po Sv. Duchu


Na 27 ned. po Sv. Duchu, osobitne.
K čomu nás vyzýva a vzbudzuje záverka cirkevného roku ?

Na 1 ned. adventnú, osobitne.

1) O rozdielnych úmysloch, ktoré Syn Boží pri svojom prvom a druhom príchode na tento svet má. Rozvrh: 1) To dobré, ktoré Syn Boží pri svojom prvom príchode pre ľudí učinil, a 2) to zlé, ktoré ľudia proti Bohu činili, bude im pri druhom jeho príchode pred oči postavené.
2) O sv. advente. Rozvrh: 1) K čomu ustanovila Cirkev svätý čas adventný ? 2) Jako má kresťan tento čas posvätiť ?
3) O rorátoch. Rozvrh: 1) O čase, v ktorý sa roráte odbavujú; 2) o modlitbách, ktoré sa pri sv. omší na rorátoch odriekajú.
4) Cirkevný rok 1) vo svojich posvätných dobách; 2) vo svojom duchovnom význame.
3) O katolíckom cirkevnom roku. Rozvrh: 1) Katol. cirk. rok je celkom k tomu uspôsobený, aby nás k druhému príchodu Ježiša Krista v poslední deň súdny pripravoval. 2) Jako máme tento cirkevný rok stráviť ?




VESTNÍK CIRKEVNÝ.


Z Viedne, stred. okt. – (Povestná reč Hyrtlova.)
Pokračovanie.

„Či by duch nekonečný, ktorý svoju vôľu všade jasnými ťahmi naznačil, či by tento bol vštepil do srdca nášho nebezpeč beznádejnej túhy ? Tuná veda stojí u konca bádania svojho. Tu zatíchne najsmelší skúmavý duch. Viera tu vstupuje do svätých práv svojich, viera, ktorú veďa nie vyvrátiť, nie dokázať, ovšem ale jej protivu jako v prirodzenosti vecí nezaloženú vystaviť môže. Vyhasnite toto svetlo nebeské a samovražda duše vašej spraví z pyšného panovníka sveta iba za kôpku dusíkového trusu pre roľnú zem ! Netreba mi tu po poriadku uvádzať myšlienky, ktoré sa teraz valom vo mne rodia. Všetko poukazuje na isté poslednie, nad smysly povýšené abstraktné myšlenie, a toto vedie k myšlienke, k vidine a Bohu a k jej výplyvu, božskej duši. V zákone môjho myšlenia leží jej pravda, jej nevyhnutnosť. A toto prvé ohnivo chýbä v dlžíznej reťazi záverkov, v ktoré šatí hmotárstvo zásady svoje. Čo aj Laplace vychýrenému v bitkách cisárovi, na jeho otázku, prečo v celej svojej sústave telies nebeských Boha nikdy a nikdy nemenoval, ten odvet dal: „Lʼastronomie nʼa besoin de cette hypothése,“ t. j. hvezdárstvo nepotrebuje toto predpokladanie; a čo aj učený tento hvezdár pre samé zaoberanie-sa so zákonmi prírody mohol zabudnúť na meno Stvoriteľovo, Linné, Haller a mnohí iní slavní mužovia predca celkom ináč hovorili, nezabudli oni prednášať a rozkladať výjavy zázračné, divy, ktoré nám ústrojný svet všahdy pred oči stavia.
Jestli sa však hmotárstvo v zásade pripustí, nuže dobrý potom pozor dajte na neodvratné jeho následky ! To, čo sami najdrahšieho máme, to všetko je potom výplyv stoletých blúdov, naša vzdelanosť iba aggregát sebeckých záujmov; nič nieto na zemi, na čom nemárnila by sa naša láska a oddanosť. Bázeň božia stane sa slepou úzkosťou pred prírodnými silami; viera – pobožným horovaním (schwärmerei), ktoré sa len preto trpí, že neškodí; celé mravoslovie – sústavou vzájomným usrozumenín ustálených mamov, s tým účelom, aby ľud mal čo stonať pod ťarchou časov; svedomie – mlčanlivým uznaním trestného zákonníka (strafgesetzbuch); cieľ života – nesmyslným pôžitkom okamihu bez všelikerých povinností; oduševnenie veľducha, nadchnutie umelca, víťazstvá vied, to všetko stane sa iba modzgovou horúčkou, snahy a túžby srdca ľudského iba zvieracím púdom.
Dajte bezútešnému tomuto učeniu rozkoreniť sa v mysli tupého, nevzdelaného ľudu, vyšlite učenia toho apoštolov ku tým tisícom a tisícom, pre ktorých pomery ľudskej spoločnosti nič nemajú na porúdzi, iba biedu, nedostatok a hladový týfus, a ozrite sa potom, k jak hrozným následkom zavdali ste príčinu a podnet. Nie drakonickými zákonmi positívneho práva, nie suverenitou vôle ľudu, nie, všetkým tým nebudete vládať zastaviť celkovité rozpadnutie-sa ľudských pomerov. Slyšte nauky dejinstva ! nie je to nič nového, také pomery, také následky z podobných podmienok už boly skrsly. Prevraty (revolúcie našly po všetky časy činných napomáhateľov. Bezvládie, odboj, zrada, politická vražda, zločin, a rozuzdenosť v najošklivejšej podobe, rovnosť a spoločnosť v imaní statkov a osôb, mnohoženstvo a krvoprznenie – to budú bezprosredné z počínania vášho následky sťa „magna charta“ tohoto novoskrslého stupňa človečenstva. Pre dospelý tak ku plnoletosti ľud vyroní sa z krvokrápavého popola kráľovských kroz úpusty (kloaken) vláčených mrtvôl rovnosť biedy, braterstvo katovej strojmi zrýchľovanej krvavej roboty. Postavte však oproti všetému tomúto pokrok osvety, všetky snáhy ľudské v jeden tuhosvorný blahonosný obor spojujúcej vliv duševného vývinu a blahobytu, ktorý občana slobodným, ľud velikým a mocným, človeka šťastným a uvoľneným činí; nedajte hlasu tomuto na prázno odznieť ! – a každý musí to cítiť, že to nemôže byť blúd a lož, na čom víťazstvo vzdelanosti a kroz ňu mohutná prednosť spoločnosti ľudskej pred zvieracou spočíva.
Lež nádobno mi skončiť ! Keď si to, čo som tuná prehovoril, v pamäť uvediem, nemôžem si vysvetliť, ktoré vedecké dôvody pod ochranu berú abo zastávajú oživenie starých hmotárskych náhľadov. Ani pozorovanie ani zkúsenosť neučí o nich dnes viacej nežli predtým, a nový právom oslavovaný dôkladný sposob zaoberania sa s prírodnými vedami ničím novým neprispel k rozmnoženiu jejich platnosti. Je to, tak jako za starodávna, učenie so samovoľne vymyslenými počiatkami a základmi, a naskrze žiadna „cognitio certa ex principiis certis“ (jako slavný rečník rímsky podstatu vedy určil). Odvody učenia tohoto nespočívajú na jasnosti a nedotknuteľnosti jeho dôvodov, lež na drzosti jeho vystupovania, a panujúcom smere časoducha, snažiaceho-sa všemožne nauky čili blúdy takéto zobecniť, všeobecne rozšíriť. K trvanlivému víťazstvu hmotárstvo ešte sa nevyšvihlo, ani sa nikdy nevyšvihne, pokiaľ sa veda sama seba nevzdá, pokiaľ nezapre svoju na základe rozumných, istých a nepodvratných právd spočívajúcu veľkosť a moc a neutvrdí mienky, jako môžeme nájsť vyslovené vo všelikých hmotárskych dôvodovaniach. Môže-li však veda pustiť sa v zápas s týmto pyšným, často premoženým, a predca nikdy nezničeným protivníkom, nuže radostným okom hľaďme na počínanie bádača; on je kňazom božskej pravdy; nie vo vedomí a poznaní, vo blúde slepej horlivosti leží nebezpeč. Bo abych slovami našeho kráľa básnikov zakončil: „Willst du zum unendlichen schreiten, dann gehe im endlichen nach allen seiten.“ (Dokončenie nasleduje.)




Rozličnosti.


* V Prusku je 53 učiteľských seminárov, medzi nimi 36 evanjelických, 17 katolíckych a 1 miešaný. Obyvateľstva je asi 9 milionov evanjelikov a 8 milionov katolíkov. Realek je 60, z ktorých len jedna katolícka. Gymnásij je 143; medzi nimi 103 evanjelické, 39 katolíckych, a; miešané. Progymnásij je 22 a z tých 13 katolíckych.

* Knieža Kuza v Romanii vydal zákon o urovnaní rolníckych pomerov, ktorýmžto sa zrušuje robota za náhradu, a ktorý vstúpi v platnosť d. 24 apríla 1865.




Oznam.

Tomáš Hromada,


V slobod. kr. meste Brezne nachádzajú sa na tamejších hlavných školách dve upráznené učiteľské stanice. K jednej z nich privtelená je aj stanica organisty s ročitým platom 680 zl. r., č. štolárne patričnosti sem nerátajúc, pritom má aj zahradu v meste.
Súbežník bude povinný stravou, nie ale tiež s platom vydržiavať podučiteľa. Má byť zaopatrený diplomom praeparandistickým, – vyznačovať sa má sbehlosťou v hraní na organ a na inšie musické nástroje a v speve, sbehlosťou v slovenčine, nemčine a v maďarčine; zvlášte ale v mravnosti musí byť bezúhonný.
Sama učiteľská stanica ale požaduje tiež všetky ty vlastnosti, okrem organu, jako tá prvá a prináša ročitého platu 420 zl. r. č. Pismoprosby majú sa štilizovať: na „ Slavnú slob. kr. mesta Brezna rím. kat. volebnú obec.“ a upraviť na úrad škôldozorstva okresu breznanského v Hronci, poslednia pošta Brezno, stol. Zvolen.
V Hronci 30 okt. 1864.

Tomáš Hromada,
okresný škôldozorca, farár
hrončiansky




Necrolog


Osv. p. Vazil Popovič biskup munkačovský, zomrel v 64 roku života svojeho. Pokoj prachu jeho ! Generálnym vikárom stal sa po ňom vys. dôst. p. Čopey kanonik ungvársky.