logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 39


Obsah:



: Úvod a záver
: Masoneria.
: Novejšie katolícke inštitúcie v proteštantisme.
: Nákres kázne
: Predmety k vypracovaniu kázni
: VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy
: b) Zprávy.
: Rozličnosti.
: Kniževný Oznamovateľ.
: Verejná pošta


Úvod a záver




CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 39.
V Skalici, v pondelok, dňa 7. novembra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Masoneria.


(Satanské tajné pykle proti Papežovi.)

"Ostatní sošit „Civilta Cattolica“ obsahuje zajímavé pojednanie o Masonerii (slobodné zedníctvo Freimaererci) italianskej, ktoré i „Tygodnik katolicki“ podáva. Spisovateľovi nejde natoľko o zovnútornú organizáciu tohoto vojska podzemného, jako radšej o odôvodnenie svojej mienky, že Masoneria nemá cieľa politického, lež cieľ náboženský, a že všetky formy politické, konštitúcia, autonomia, jednosť, neodvislosť atď. sú pre ňu dobré, nech jej len dovoľujú pracovať na zničení cirkve katolíckej.
Tri periody možno rozoznať v historii Masonerie. Prvšia perioda zaujíma tie časy, v ktorých nemajúc ešte žiadneho vplyvu na vlády, žije v spoločenstve a pod vládami, ktoré proti nej bojovaly. V tom položení bola Masoneria práve v celej Europe katolíckej pred revolúciou francúzskou veku minulého, a v Italii až do výbuchu rozruchov roku 1848. Ukrytí pod maskou liberalov ukazovali sa Masoni v tej dobe najhorlivejšími obrancami vlády kráľovskej, boli jansenistami i galikanmi, ľudmi, jako vedomo, koriacimi sa pred mocou vlády svetskej. Postať tú vybrali si oni, len aby mohli škodiť cirkvi. Za týmto cieľom sa ženúc, zničili pravda monarchiu, ale len preto, že táto neskôr bránila cirkev; bo pokiaľ kráľ nejaký ích zásadami sa riadil, nechýbälo mu u nich ani pochvaly ani pomoci, choc by despotom bol i autokratom. Historia tak minulosti jako i časov prítomných početné nám dáva dôvody tak hanebného ích postupovania.
Rozvážme toliko poťah, v jakom stojá k Anglii. Opravdu, nemáš istotne vo svete kraja, ktorého by zákony boly vätšmi proti zásadám masonským, jako Anglia. Sú tam i výminečné súdy i fideikomisy i palicovanie zákonom predpísané; medzi ľudom vidíš núdzu najstrašlivejšiu, odrážajúcu sa bleskom zaslepujúcim od zbytkov kričiacich u boháčov; máš cirkev nad mieru bohatú, obdarovanú statkami, jako toho nikde v krajoch katolíckych neuvidíš. Nikde konečne episkopát vo svojej celosti netvorí, jako v Anglii, doplňujúcu časť snemu. K tomu panovník Anglie je kráľovna – pápež: v celom zákonodarstve nenájdeš paragrafov, ktoré by s istotou určovaly slobodu vyznania lebo slobodu tisku, a voľnosť svedomia je teprv nedávno zabezpečená od ztraty majetku a vyhnanstva. Odkiaľ-že to pochodí, že sa Masoneria ukazuje spokojnou s takým zpiatočníckym, povedal bych práve stredovekým stavom vlády ? ba že ho i jako vzor nasledovania hodný chváli ?
Odtiaľ, bo z Anglie vychodia všetkie kvasy nepokojov, ktoré privádzajú do stavu kysnutia iné národy; bo v Anglii zákonodarstvo a konštitúcia povstaly v nenávisti proti cirkvi katolíckej. „Čože Masonov do toho mlúvi „Civilta“, že v Anglii ľud od hladu umiera, nech len umiera v blúdnom náboženstve. Čože im škodí, že statky nie sú podelené, jestli-že sa len nachodia spojené v rukách užívajúcich ich na podvrátenie pravej cirkve ? Nech-že je kráľ – kňaz, nech je len kňazom blúdneho vyznania. Nech-že celý zovnútorný ústroj zákonodarstva, tribunálov, spoločenstva, pripomína strednie veky, nech je len duch, ktorý tú celosť oživuje, novým i nepriaznivým pravde katolíckej. Nechže bijú, nech-že vešajú i deportujú, nech len tresty tie ľudí kazia, a zločinskou smrťou sa končia. Čo že naposledy Masonom škodí, že je cirkev bohatá, mocná, hojne statkami zaopatrená i vplývajúca na zákonodarstvo, predca je to len cirkev blúdna ... “
Či Anglia, dnešní deň tak spokojná, nebola zaklátená búrkami občanskými, pokiaľ sa ešte bolo možno obával, že katolicism príde na vrch ? Zbúrenie jedno povstalo po druhom, kým sa nedosiahlo to, že katolicism zostal sektou stojácou mimo zákona. Aby toho dosiahli, pustili sa až do králobojstva. A keď už diabol vyriekol: „Teraz Anglia je mojou,“ dal znak svojim učňom, a títo zanechajúc ten kraj spokojným, odobrali sa do iných krajov, aby zaniesli búrky a provodzovali prevraty pomocou tejže Anglie, ktorá sa odtedy poslušnou stala Velikému Východu (slobodnému zedníctvu). Niet pochybnosti, že, keby kedykoľvek katolíci v Anglii prišli k vláde, trebars by s vätšou múdrosťou rídili tú zem, nežli terajší proteštanti, jenen by sa rozlieha] krik búrlivého hnevu proti tomu kraju divému, ktorého zákony by tedaž odsúdili jakožto súce pod všetkou kritikou ...“
To hľa sú príčiny, pre ktoré je Anglia teraz sídlom majstrov Masonerie. Ostrov ten je prvšou ích korisťou; tam si oni jako nejakí samovladári počínajú, súc zabezpečení proti nápadom vonkajším. Čo sme povedali o Anglii, vzťahuje sa rovne i na iné zeme. Povinnosťou opravdivého liberala je: považovať všetko za dobré, čo činí vláda nepriaznivá cirkvi, a za zlé všetko, čo činí vláda alebo národ katolícky.
V tej teda prvšej dobe Masoneria, nemajúca ešte môci, prispôsobuje sa každej vláde a pracuje jedine na tom, aby vyvolala rozdvojenie medzi cirkvou a vládou, aby zjavy sektárskymi na poli cirkevnom vždy nové boje spôsobila, aby ztenčila a je-li možná, i zúplna zrušila významnosť a vážnosť duchovnú i svetskú cirkve.
V druhú epochu vstupuje Masoneria, keď do stanúc sa k vláde v ríši kresťanskej, s vätšou otvorenosťou dejstvuje, pokazujúc už rohy a pazúry, ale kryjúc ešte ocas, aby neprestrašila protivníkov. V čase tom nestarajúc sa ani najmenej či o zysk či o škodu političnú svojej vlasti, napokon i vlastný a osobitný svoj zysk obetújú, len aby cirkvi uškodili. Dôvodom toho sú nasledujúce činy: Keď biskupi piemontskí dobrovoľne splatiť chceli sumu, ktorú liberáli vládnucí krajinou chceli vyzýskať kroz zákon namierený proti cirkvi, nebolo prijaté toto ích dobrovoľné ponúknutie. Nešlo im tu o peniaze, lež o ublíženie cirkví kroz zákony bezbožné. Po zaujatí kráľovstva neapolitánskeho politika rozsúdna vymáhala nesvätšovať nespokojnosť ľudu podmaneného a cirkvi uprimne oddaného, zákonmi cirkvi tej nepriaznivými. Liberáli italianskí nedali si predca ani tej práce, aby pomysleli, jak veľmi škodia novému kráľovstvu italianskému takými zákonmi. Musja oni teraz uznať, že silný odpor, ktorý nachodia v ľudu zvätša je ovocím nechuti, vyvolanej zákonmi ničiacimi cirkev i jej ustanovizne. Nejde im predca o to; nech zhynie kráľovstvo vlašské: nech sa len zrúti zaraz i cirkev.
Vybierajúc medzi Benátkami a Rímom, jasno je: že zo stanoviska jednoty vlašskej Benátky o veľa živšie i značnejšie predstavujú i budia zájmy tak z príčiny veľkosti svojeho územia, jak z príčiny materiálnych ťažkostí pripojenia. Známo predca svetu: že prvšou starosťou Masonerie bolo osvedčiť: že chce mať Rím za sídelné mesto; a to pre to, bo Benátky môžu im padnúť do rúk bez žiadnej pre pápežstvo škod; kdežto by medzitým, starše sa pánmi Ríma hneď na mieste pápeža alebo uväznili alebo vyhnáli.
Táto bola príčina oných výkrikov v parlamente vlašskom: „Rím alebo smrť,“ bo nie o Rím, jako stolicu političnú, ale o Rím jako stolicu katolicismu im ide. Keby pápež sídlil v Berlíne, kričali by o dušu: Berlín, Berlín alebo smrť !
Naozajstná šialenosť panovala liberálov, jako to dôvodí list ohlásený v denníku Nazione od 21. júnia t. r. Terenciom Mamianim, predsedou budúceho kongresu učencov italianských. Tento predseda uváživ, že minulý kongres ustanovil všetkými silami pracovať na rozvoji tej ustanovizne, aby sa nasledujúce shromaždenie učencov odbývalo v Ríme, jakožto v sídelnom meste Itáli, uzavrel: že poneváč Rím teraz ešte neni stolicou. Itálie kongres odbavovať sa nemôže. Z toho narídenia vyniká: že cieľom učených Masonov neni rozvoj naúk; bo na tom by sa kdekoľvek pracovať mohlo, lež dosiahnutie Ríma. Ilustráciou k tomu ustanoveniu je zdanie poslanca Brofferio, že sa treba odhodlať napokon k boreniu sôch i obrazov, by sa len dotrieť do Ríma. „Keby liberáli vlašskí, praví redaktor „Civilti,“ naozaj mali na zreteli dobrobyt politický i spoločenský, to by boli povinní, dostanúc sa k vláde, dobrými zákonmi zabezpečiť poriadok morálny, jedinú to podstavu spoločenstva občanského. Teraz sa ale veci ináčej majú; bo spolu s nimi víťazí samovoľa a bezuzdnosť. Všade otvárajú domy rozpustilosti a pracujú na zkaze mládeže, všade vystavujú obrazy urážajúce cit mravný, cit haneblivosti a roztrusujú knižky pohoršlivé v tisícich výtiskoch. Otravujú všetkie žriedla, z ktorých mládež čerpá pokrm duchovný a vzdelanie.
Či-li to možná, aby ľudia mravne zabití boli dobrými Italianmi ? Či-li pokolenia od detinstva pokazené môžu dávať dobrých vojákov ? I kde-že nájdu školu pre dobrých senátorov, úradníkov a generálov ? Pri prvšom sblížení sa nepriateľa, mladí rozpustilci dajú sa do úteku; pri prvom narušení pokoja a verejného poriadku mužovia zdemoralizovaní ztratia hlavu. O, keby oni aspon pohanských Rimanov nasledovali, ktorí pestujúc čnosti mravné, utvorili národ hrdinský, hodný a schopný, podmaniť si svet. A ten samý národ, pokaliv sa rozpustilosťou, ľahko sa stal korisťou barbárov pôlnočných. Keby Masoni uprimne túžili utvoriť jeden národ z Itálie, museli by na to všetko pomyslieť. Málo oni na to dbajú, že nakazením mravov hotujú zkazu neodvislosti talianskej, keď len Taliani, čo hneď naposledy i pod cudzým jármom, horia citami nenávisti naproti cirkvi.“
Istú obozretnosť predca zachovávať musi Masoneria v Itálii, bo je to zem číre kresťanské Jednotlivých Italianov môžu oni dostať do sídla svodnou perspektivou stolice sedmipahorkovej; ale i tí by skočili na nohy z hnevu, pozorujúc, že Masonom nejde o vydobytie sídelného mesta pre Itáliu, lež radnej o vydretie sídla katolicismu, nie o dosiahnutie jednoty talianskej, leč o znivočenie jednoty cirkevnej. Preto tiež ukrývajú Masoni v Itálii cieľ svoj náboženský pod cieľom politickým; preto očerňujú kňazstvo, jakoby ono bolo nepriaznivé vlasti, aby ho sošklivily vôbec pred ľudom a tak ho prenasledovaniu a ukrutnosti vystavili.
„V tej druhej epoche, dodáva Civilta, potrebné je teda Masonom ešte náboženstvo i duchovenstvo. A mravná ích činnosť obmedzuje sa teraz na to, že hromžia proti svetskej vláde cirkve i proti jej majetku, ktorým sa sami krmia; že kričia proti loterii, kdežto sami účasť berú na všetkých hrách hazardných; že doliehajú na zrušenie trestu smrti, kdežto oni sami zabíjajú a vešajú v celom Taliansku. Ich kňazi sú to duchovníci nehodní, suspendovaní, mnísi zbehlí z kláštorov, ktorí buďto hnaní nerestnými náruživosťami, buďto zo zášti naproti biskupom, že ich neučinili kanoníkami a nezaopatrili hojnými prebendami, pod zástavu Masonerie sa shlúkli do Turína, a tam, vzavše na seba stroje svetské, hrajú rolu spovedníkov a duchovníkov masonských. Masoni držia ich na vlastný groš verejný, tak jako sa vo zvierinci chová a drží zriedkavé, neobyčajné zviera. Ostatne nenávidia Masoni tých cudzých kňazov z celého srdca, a ustanovili aj ich, jako celé duchovenstvo vymárniť; potrebujúc predca ešte duchovenstvo k svojim cieľom a nenaleznúc horších, pritierajú sa k tým kňazom, ktorí sa im sami do rúk oddali.“
V tretej epoche Masoni vidiac sa byť vladármi a pánmi vlády, prestávajú so svojím pokrytstvom.
V Itálii ešte ta neprišli, ale minulosť Francie, i to, čo sa teraz v Belgii deje, podáva nám o tom dôvody.
„Vo Francii, hovorí autor, Masoneria v minulom veku začala tým, že sa ukryla pod pláštik jansenismu a ultrapapalismu. Žiadali potom reformu od kráľa; a idúc z reformy k reforme, až sa napokon dostali k vláde, začali – nedbajúc o ostatnie – ničiť katolicism vo Francii. Chceli oni pekne krásne financie zreformovať ! a bankrót sa dokonal ! chceli: trest smrti zrušiť ! a Robespierre, pôvodca pohnutlivej rozpravy o tom predmete, stal sa katom nevyrovnaným. Išlo im o ustanovenie cirkve „národnej ! a pokuta smrti na každého, ktorý sv. omšu slúžil, na kňazov nechcejúcich sa ženiť, na veriacich zachovávajúcich náboženské povinnosti, vynesená Kostoly zbúrané, svätiny zneuctené sochy, obrazy relíkvie, všetky pôsvätnosti spálené a najohyzdnejšie pohanstvo, kult Venery, vstúpilo na miesto náboženstva. Ejhľa, čo Masoni zrobili z Francie ! tí sami Masoni, ktorí z počiatku hovorili len o rozmnožení moci kráľovskej, o očistení cirkve z cudzých prílepkov; ejhľa dielo tých, ktorých terajší liberaliste tak vychvaľujú !
Masoní francúzski takto postupujúc, museli predca predvidieť, že ích panovanie nemôže dlho trvať; bo národ, jako Francia, nedá sa zavraždiť ani morálne ani materiálne od hŕstky rozbojníkov, ktorých hnev boží na chviľu zpustil z reťaze. Zúfalosť dodáva odvahy naposledy i bojazlivcom: jaké že ona pobúrenie nemusela vzbudiť u Francúzov ! Chcejúc odrazu všetko dokonať, revolucionári mohli sa domyslieť, že i ztratiť môžu odrazu všetko. Ale nenávisť naproti Bohu a jeho cirkvi zaslepila ich; toľko nahromadili hrúzy za krátky čas, že prvší, ktorý sa odhodlal vyslobodiť Franciu z ích járma ohyzdného, bol prijatý jako vyslanec Boží. I tento osloboditeľ počal svoje dielo odtiaľ, že na novo otvoril kostoly a učil náboženstvo. Masonom povolil všetko, výjmuc to, po čom vlastne túžili, zrušenie náboženstva vo Francii. Keby Napoleon I. bol poslúchal na lákanie Anglie, otčiny to Masonerie, obetujúcej mu svoju pomoc pod výminkou vprovadenia proteštantismu do Francie, knieža ten bez pochyby by nebol nalezol nepriateľku v Anglii.
Ríša táto podľa všetkej pravdepodobnosti by tiež nebola obdržala triumfu nad nim, keby nebol svoju moc nadužil na ujmu iných národov, jako i samej Francie, a keby nebol natoľko škodil cirkvi, ktorú z počiatku podporoval. Od toho času Masoneria neprestávala pracovať na prinavrátení oných pekných dňov terrorismu vo Francii. Jej diela, ačkoľvek majstrovské, zostavily tak hlboký dojem v mysľach francúzskych, že pri prvšom sa objavení červenej republiky, Francúzi, jakoby z instinktu, vzdali česť náboženstvu a s nadšením nového zvolili cisára. I tento mocnár postupoval, jako Napoleon I., bo aby zabezpečil verejný poriadok a ustálil svoju dynastiu, predovšetkým vzal pod ochranu náboženstvo.“
Masoneria ani najmenej o to nedbá, že je predmetom kľatby zo stránky národov; na spôsob pavúka vždy na novo rozprádajú Masoni svoje sídla, aby privedli spoločnosť k hrúzam roku 1793, keď vládnuc absolútne, časť diabla na miesto cti Božej postavili. Nemohúc predca od tej dobý v žiadnej zemi prísť k podobnému absolutnému paniovaniu, pomstia sa na spoločenstve povykami uličnými, projavujúc v rečach i spisoch nenávisť k Bohu, jaká ich sožiera. Známá je teraz svetu oná ničomná sekta, vyliahnutá v Belgii, zo samých Masonov pozostávajúca. Pod názvom „Solidárných“, „Uvoľnených“ (affranchis), a slobodných“ mysliteľov (libres penseurs) zaväzujú sa tí nešťastlivci, nič náboženského ani za živobytia ani pri smrti nevykonať. Denníky belgické dosť už zpráv doniesly o tých rečach pohrebných, ktoré Solidárni pri hrobe svojich údov mávajú. Privádzame tuná aspon jednu takú vetu z reči, na pohrebe jakéhosi Karola Van Pecne povedanej: „Z tohoto hrobu, v ňomž republikán, slobodný mysliteľ, muž hodný toho mena je pochovaný, vznáša sa pokrik najsmelšieho povstania, pokrik víťazstva i slobody, pokrik revolúcie intellektualnej proti Bohu, proti nebu i zemi ... “
"To je cieľ zreteľne a jasno vypovedaný, na ňomž túži Masoneria jak v Belgii, tak v Itálii, tak na celom okršleku zemskom. Ubohé Irsko opäť poznovu okusuje následky toho satanského ducha; bo, jako donášajú noviny, oranžiste tvoriaci jakési odvetvie Masonerie, prenasledujú tam na novo náboženstvo a dopúšťajú sa tých najvätších ukrutností. Vzavše príležitosť zo slavností, jake katolícke Irsko na česť OʼConella konalo, dali sa oranžiste tupiť katolicism, páliť verejne sväté obrazy Bohorodičky v Dublíne a v Belfastu, a rútili sa naposledy na kláštor ženský v Bankmoore a na osoby duchovné. Vláda civilná i vojanská spokojným a obojetným okom sa prizierala tým bandám masonským: nediv teda, že katolíci z netrpezlivosti napokon, a nedostávajúc, napriek viacráz opakovanej prosbe, žiadnej pomoci zo strany vrchnosti anglickej, začali rovné rovným splácať, tak že následkom krvavých bitiek medzi katolíkami a oranžistami veľa ranených a nekoľko zabitých načítano. Podobný zjav jedine tým sa tlumačí, že sú vrchnosti civilné i vojanské jednými a tými samými zásadami oranžistov solidárne spojené s obecenstvom na najvyš zkazeným a zdemoralisovaným. Tak mluviac slovami sv. Pavla (II. k. Tess. 2, 7. 8.)“ tajomstvo neprávosti sa činí a pôsobí“ v skritosti a moc tá satanská neprestane podkopávať spoločnosť, pokiaľ „nebude objavený, zlostník, ktorého Pán Ježiš zabije duchom úst svojich.“




Novejšie katolícke inštitúcie v proteštantisme.


Prihliadajúc sa z blízka proteštantismu a tým rozmanitým cirkvam národním teritorialným (krajinským – Landeskirchen), z ktorých sa skladá, všade pozorovať možno túhu nasledovania inštitúcij cirkve katolíckej. Od desať rokov túžba tá dáva sa poznať pri veľa príležitosťach, a obzvlášte prebíja v dielach prikrojených vedľa vzorov katolíckych, proti ktorým s obúrením reformatori by vystúpili. Tak povstala inštitúcia diskonisiek proteštantských, ktoré majú nasledovať milosrdné sestry katolícke, ktorých prvší a najhlavnejší ústav nachádza sa v okolí prevažne katolíckom, v Kaiserswerth pri Düsseldorfe, čo hovorí tiež za naše tvrdenie. Druhý ústav hlavný je v Berlíne, založený kroz manželku Wilhelma IV. odstúpivšiu od viery katolíckej. Diakonisky nosia odev osobný práve reholný; musia prejisť jakýsi spôsob noviciátu; prijímajú slavnostne habit reholný a nesmejú sa vydať. Jestli však jedna z nich chce sa vydávať, čo sa stáva dosť často následkom pomerov bližších, jaké zaväzujú s chorými, pustia ju z ústavu, platia jej dobre za čas strávený v dome tom. Nektoré panny, sebe samým pozostavené, jedine z toho cieľa do takých domov vstupujú. A pri tom proteštantism nemá viac jako 350 do 400 diakonisiek. Náčelník tej rehole proteštantakej p. Fliedner v Kaiserswerthe žaluje sa vo všetkých svojich obežníkoch, ozvenách at.ď. na to, že proteštantism nie je celky priaznivý jeho dielu, ktoré s bolesťou prirovnáva k tisícom milosrdných sestár katolíckych.
Prítomne tvorí sa v Berlíne kláštor pre mužov, bratov proteštantských, ktorí nie malé tiež služby preukazovali raneným na bojišti v Šlezviku. Ústav hlavný tých bratov je okolo Hamburgu. Dušou tohože predsavzatia je radca konsistorialný pruský p. Wichern. Do tých čias zaobierajú sa úslohou i dozorom pri väzňoch a výchovou detí. Wäzenie Moabit oni majú. Vláda platí im podľa, tarify, ustanovenej kontraktom medzi ministerium i p. Wichern. V oči reholníkov katolíckych, ktorí s takým zasvätením-sa opatrovali vo vojne daňskej ranených, oddaly sa denníky proteštantské na pochvaly bratov proteštantských, by tak populárnosti nabyli. Pán Wichern zariadil verejné odčity (prelekcie), v ktorých oznamoval všelijaké diela svojich učňov. –
Jeho snáha, dať sa poznať, nebola bez výsledku. Kráľ a iné vysoké osoby zaujali sa mocno jeho diela, a ích pomocou zridzuje p. Wichern istý spôsob kláštoru proteštantského pri bráne Berlína, neďaleko Jungfernheide, na územi 80 jutier, darovaných od kráľa Friderika Wiléma IV. Ústav ten obsahovať bude 5 domov, z ktorých každý obývaný bude familiou, zloženou z nekoľko bratov a z istého počtu sirôt, ktoré sa tiež učiť budú zahradníctvu a obrábäniu rôľ. Nekoľko bratov má sa zaujímať chorými v meste. Ženiť sa neni zakázano, treba im jedine povolenia dotčeného náčelníka p. Wichern, aby sa ten mohol postarať o ích poriadne vyživenie. Bratia zamestknaní vo väzeniach majú práve všetci ženy; rúcho ích nemá nič cirkevného; koľko toľko podobá sa obleku pastorov.
Okrem toho radu sú ešte dva iné rady proteštantské mužov. Jeden pastor Harma v Hermansburgu (Hanover missionársky; druhý v Züllchov (Pomerania) zaujímajúci sa výlučne priemyslom a učením sirôt v remeslách. Všetkie tie ústavy, výjmuc Hermansburg, prijímajú učňov bez ohľadu vyznania, nech sú len proteštanti a poddajú sa stávajúcim regulám.
Od nekoľko rokov zaprovádza proteštantism missie. Nekoľko pastorov cestujúcich (Reiseprediger) dostáva plat od spoločnosti propagandy proteštantskej na cestu; chodí po cirkvach i praví v každej nekoľko kázni. Nekedy side sa istý počet pastorov a držia dvojtýdňovú missiu na podobu katolíckych.
V minulom roku držaná bola jednodenná missia s dvoma či troma kázňami na uliciach mesta Rixdorf privteleného teraz k Berlínu. Nekoľko tisíc ľudi prišlo zo zvedavosti.
Oberkirchenrath, zložený z duchovných i svetských členov, ktorý spravuje cirkev národniu, a nieraz i poza Landeskirche svojim vplyvom i svojou mocou siahať chce, sodpovedá katolíckej vláde biskupskej lebo pápežskej. (Tyg. k.)




Nákres kázne


Nákres kázne na 26. nedeľu po Sv. Duchu Sv. kresťanská Cirkev.

„Nebeské kráľovstvo je podobné horčičnému zrnu, ktoré vezmúc človek zasial na roli svojej.“
Mat. 23,3
Úvod. Už kráľ Dávid prorokoval, že Mesiáš bude učiť v podobenstvách a príkladoch: „Otvorím v podobenstvách usta svoje“ ... (Žalm 77, 2) Toto sa tedy pekne krásne na Ježišovi splnilo. Ešte nebolo učiteľa ani ho nebude, ktorý by v tak krásnych podobenstvách hovoril a nás vyučoval, jako on. Už ste počuli v predošlé nedelé mnoho takých podobenstvi, – dnes nám Ježiš zase jedno také vypráva, ktoré nám svätú kresť. Cirkev živo pred oči stavia. A preto dnes budem hovoriť: že horčičné zrno a kvas sú krásne podobenstvo sv. kresť. Cirkve.
Rozloha. „Horčičné zrno je najmenšie medzi ...“ len málo kvasu sa zarobí do múky ...“ podobne tiež 1) Sv. Cirkev sa z malého začala. V tichom Betleheme sa Ježiš narodil; málo ľudí ho poznalo; ešte i v turíčnu nedeľu bolo len 12 rybárov, ktorí Ježiša a jeho evanjelium hlásali a ľudí do ovčínca Kristovho povolávali ... Len z malého povstávala Cirkev, ktorú Ježis Ukrižovaný založil. Len 12 rybárov bolo – a títo boli ľudia neučení, bojazliví, chudobní zapovržení; – proti nim povstal celý svet: a tak ani nebolo nádeje, žeby sa im ích dielo šťastlive darilo.
Avšák horčičné zrno vyrastie a je vätšie od všetkých zelin a zostáva stromom ... a tiež málo kvasu, ktorý vezmúc žena zarobila ... skvasí celú múku: podobne tiež
2) sv. Církev zrástla a preporodila celý svet. Z Jeruzalema šírila sa sv. kresťanská viera po celom vtedy známom svete (tuná podrobne to opíš); rozširuje sa skrze misionárov čili vierovestov ešte podnes a není temer toho kraja, kde by sa neoznamovalo najsv. meno Ježišovo. Ale tiež aj novú podobu, novú tvárnosť dostal celý svet zvonku: rozohnala sa tma, stroskotaly sa modly, objavily sa pekné čnosti, ktoré boly predtým celkom neznáme: láska, poníženosť, čistota, pokora .. rozbily sa putá, v ktorých nešťastliví otroci stonali. Ženo ! že nie si viac slúžkou a otrokyňou tvojho muža, to máš kresťanskej viere poďakovať. Synu a dcéro ! že ťa tvoj otec viac nepredá, lebo nezavrhne, alebo nezabije, to máš kr. viere ďakovať . . Sluha a slúžko: že ťa tvoj gazda a pán viac nebije a neprenasleduje, jako divokú zver, za to máš kr. viere ďakovať . . Tak hľa obnovila sv. kresť. Cirkev celý svet !
„Horčičné zrno zostáva stromom, tak že vtáctvo nebeské prebýva na jeho ratolesťach,“ – kvas skvasi celú múku, docela ju pretvorí, tak že nám dá dobrý chlieb, ktorý nám všetkým tak sladko chutná.
3) Podobne tiež pokojne a sladko spočívajú ľudia v sv. kresť. Cirkvi a požívajú v nej tie najsladšie veci. Odkudže ale tie mnohé a veliké nešťastia, sbúry, prevraty a rozličné neresti na svete ? Ľudia nechcú viac odpočíval v sladkom chládku sv. kresť. Cirkve. Šťastivý človek, šťastlivý celý svet jestli sa sv. cirkve verne pridržuje: vo tme mu je ona svetlom, v nešťasti potechou a nádejou, v hriechoch mu udeľuje odpuštenie, v smrti mu je obranou, po smrti sa zaň modlí a obetuje. Keď je duša lačná a žiznivá, slovo božie a najsv. telo Kristovo je jej sladkým pokrmom a nápojom. Záverka. Toto je sv. Cirkev . . My sme tak šťastliví, že sme jej údovia ... len verne a pevne sa pridržujme tohoto božieho kráľovstva na zemi, aby sme sa tiež dostali do božieho kráľovstva tam vo večnosti – do nebies. Amen.




Predmety k vypracovaniu kázni


Predmety k vypracovaniu kázni na 25 nedeľu po Sv. Duchu.

1) Kresť. náboženstvo je to najvätšie dobrodenie pre ľudské pokolenie. Rozloha: Ono nás učí: 1) jako Boha náležite poznať a ctiť môžeme: 2) jako našeho bližného považovať a s nim nakladať máme: 3) k čomu každý z nás je zrídený.
2) O zázračnom rozšírovaní Cirkve Kristovej. Rozloha: 1) Prosriedky, ktoré jej zakladateľ upotreboval; 2) okolnosli, v ktorých sa to jej rozšírenie dialo.
3) O prekážkach, ktoré sa rozšírovaniu kresť. náboženstva robily. Rozloha: 1) ktoré prekážky plynuly zo samého náboženstva ohľadom na tehdajšie smýšľanie ľudí; 2) ktoré prekážky jeho rozširovaniu zlosť ľudská oproti staväla.
4) O božskosti našeho náboženstva ohľadom sa prosriedky a zrosť jeho. Rozloha: 1) slabosť prosriedkov; 2) velikosť zrostu jeho.
5) Naša sv. katol. viera je 1) čisté zrno: 2) čistý kvas.
6) Kvas 1) zlého; 2) dobrého.
7) Či zrosť horčičného žrná je obraz našeho tiež zrostu vo viere ?
8) 1) všedných hriechov musíme sa chrániť. Rozloha: Lebo každý, jakkoľvek malý hriech neľúbi sa Bohu a obráža Boha: 2) umenšuje milosť božiu a oslabuje jej moc: 3) zo všedných hriechov povstávajú veliké, smrtedlné hriechy.
9) Mnohokrát veci v očiach našich malé, sú v očiach božích veliké. Rozloha: A preto máme 1) sa i toho najmenšielo zlého pilne chrániť; 2) i to najmenšie dobré nezanedbávať.
10) O všedných hriechoch. Rozloha: 1) Koľko váža tiež všedné hriechy na vážkach spravedlnosti božej; 2) jaké múky nám ony spôsobia v hodinu smrti.
11) O všednom hriechu. Rozloha: Jak veliké zlé je hriech všedný: 1) sám v sebe; 2) vo svojich následkoch.
12) Hriech všedný pripravuje človeka k hriechu smrtedlnému. Rozloha: Príčina toho je trojnásobná: sám človek; 2) diabol; 3) Boh.
13) Jeden hriech, býva studnicou a príčinou druhého. A síce: 1) malý veľkého; 2) tajný zjavného; 3) nevedomý vedomého.
14) O cene a velikosti aj tých najmenších dobrých skutkov. Rozloha: Ony sú nečo velikého 1) v sebe samých; 2) vo svojich následkoch.




VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy


Z Viedne, stred. okt. – (Povestná reč Hyrtlova.) – Mám za to, že i vľct. slovenské obecenstvo nemálo zaujímať bude len veľadôležitý výjav vedecko-slávnostného života v sídelnom veľmeste našom, ktorý nie len vo spoločenských kruhoch lež ešte i v politickom časopisectve toľko hluku narobil, že i vášne a nateraz panovité vysoko-diplomatické otázky pred ním na čas jakoby v úzadie ustúpily. Je to veľkolepá reč, s ktorou tunajší professor pitvy (anatomie) Dr. Hyrtl, rodom z Uhier, jako novovyvolený tohoročný rektor magnifikus tunajšej práve s týmto novým učebným rokom pôltisícročnej všechnice ( university) na inaugurálnej slávnosti večer dňa 1. okt. vysoký úrad svoj nástúpil. Reč túto, ktorá napriek všeobecnému želaniu a očakávaniu doteraz ešte v úplnom svojom objeme vo verejnosť neprišla a snáď ani nepríde, sdeľujem, tuná dľa najhodnovernejšieho prameňa, totiž „Časopis pre vykonné lekárstvo“ (Zeitschrift für praktische Heilkunde), tak jako je tam uverejnená. Stojí tam takto:
Predmet reči tvorilo vyvracovanie tých v novších časiech tak rozšírených hmotárskych čili materialistických náhľadov o svete, ktoré sa – dľa presvedčenia Hyrtlovho vonkoncom nedajú vedecky odôkladniť. Rečník napred dokazuje, že doterajšie známosti o ústrojstve modzgu – o nervových vláknach a gangliách – nepostačujú k tomu, aby hmotárstvu (materialismu) za podporu
a útvrd slúžiť mohly; rozšírenie však týchto tak nedostatočných známosti a hlbšie vniknutie vo
vec túto tiež že sa nedá očakávať, keď totiž v porovnaní ku tak náramne nežnej povahe podstaty modzgovej, naše optické a mechanické nástroje sú priveľmi hrubé, tak že sa k. p. sečník (Secirmesser) k posledním žívlo-modzgovým asi tak má, jako tesárska tešľa k pavučine. Podobne ani tak zvanými živosečbami (vivisekciami) z úkazov na trápenom zvierati pozorovaných nemožno prísť k želaným objasneniam. Nebola-li by duševná činnosť človeka nič iného iba výkon modzgu, v rovnom smysle, jako je k. p. stiahnutie výkon svalu (muskel): jakože by sme mohli potom vysvetliť mohútnosť pamäti našej, keď náš modzog, jako ktorýkoľvek iný náčiň“ (orgán) našeho tela podrobený je ustavičným čiastok svojich premenám ? Dalo by sa ovšem istiť, že tieto premeny len poznenáhla zastihujú jednotlivé živly modzgovej hmoty: lež jakože by polom bolo možné, aby starec na sklone ba v posledních hodinách žitia svojho mohol sa často s najvätšou živosťou a čerstvosťou upamätať na to, čo v rannej mladosti zažil, a čo sa už dávno z pamäti jeho vytrateným byť zdalo ? – Rečník ďalej s odvolávaním-sa na početné, z ľudskej a srovnávacej pitvy vzaté dáta dokazuje, že ani absolútna ani relatívna koľkosť modzgovej hmoty, ani počet a útvarnosť modzgových závinov, ani lučebné prvky – menovite fosfor – nemožno považovať za meradlo pre vätší alebo menší stupeň vyvinutej činnosti duševnej, a že známy vyrok jednoho z predních zástupcov hmotárstva: „žiadna myšlienka bez fosforu“, je iba prázna veta. I pozorovanie rozličných, z časti poranením z časti ochorením spôsobených pathologických úkazov na modzgu, stojí v priamom odpore s učením hmotárov. Rovne upiera sa tiež právom pravdivosť tomu predpokladaniu hlasateľov hmotárstva, jakoby všetky naše pojmy a poznania maly sa odvodzovať od dojmov,
kroz smysly naše prijatých; a pripomína sa jakési dievča z Pennsylvánie, ktoré v útlej mladosti následkom osýpok (kiaheň) užívania všetkých smyslov kremä chmatu pozbavené, napriek tomu neunavenou snahou jakéhosi ľudomila vo vychovaní natoľko pokročilo, že tento poľutovania hodný stvor mnohé svoje vrstovnice na duchu prevýšil, ba vo svojom spôsobe i zo žitia svojho tešiť sa mohol. – Dľa učenia hmotárov duša hynie, jaknáhle modzog zhnije, priam vraj tak, jako roztrepané hodinky ako rozlámaný stroj je nič iba kopa kovu. Ale porovnanie tato je, liché; bo kebys i všetky hodinky, koľkokoľvek ích je na svete, rozlámal, zachovala by sa predca hodinkám za záklád slúžacia myšlienka, duchovný jej princíp, a tak by vždy ešte zostávala možnosť, znovu vynájsť prosriedky ku sostaveniu hodiniek. – Takto prichodí rečník k nasledujúcemu záverečnému slovu: (Dokončenie nasleduje.)




b) Zprávy.


Z Viedne. (Bl.) – Dr. Frant. Laurin, c. k. dvorní kaplán a riditeľ stúdij v ústave pre vyššie vzdelanie kňazstva stal sa skutočným profesorom dekretálij na thealogickej fakulte viedeňskej. – Vys. c. kr. státne ministerstvu dalo vynesením ddo 24 srpna, č. 8060 porodniciam vo Viedni a v Linci rozkaz, aby v takýchto ústavoch narodené dietky, ktoré evanjelickému vyznaniu prináležať majú, a na útraty verejných fondov vychovávané nebudú, krstené boly od dotyčných evanjel. farárov či pastorov.
Italia. (Tyg. kat.) Časopisy ohlásily odpoved Pisanelliho na protešt biskupov proti zákonu, ktorý pomedzi mládežou, duchovnému stavu sa venujúcou, nováčenie naridzuje. Pisanelli odpovedá bez všetkého obalu prosto: že obecné dobro nakladá naň povinnosť zrušenia výsady, mocou ktorej môžu biskupi pomedzi mladými ľuďmi vybierať nepriateľov vlády a poriadku ustáleného v Itálii. Vláda dodáva minister, udeľuje výsady tým, ktorí majú zásluhy u vlády, lež nemôže udeľovať ich tým, ktorí sú nepriazniví vláde, a povzbudzujú k zaťatému proti nej odporu. – Garibaldi zriekol sa hodnosti Majstra lóžy Velikého Východu, udávajúc za pričinu neblahý stav svojeho zdravia. – V Ríme vyprávajú o odjazde veľa Jezuitov italianských na missie v Amerike južnej a ostrovoch oceánu. Čo rok od času revolúcie mladí Jezuiti, ktorých talenta i čnosti by boly bývaly veľmi prospešné pre provincie, z ktorých vyhnaní boli, posväcujú svoje žitie a horlivosť šťastiu a spaseniu neveriacich národov. Dľa slôv pisma sv.: excutite pulverem de pedibus vestris, otriasajú prach zo svojich nohú v nevďačnej otčine i idú do sveta hľadať pohostinstva, ktoré im vlastná zem odopiera.

Rím, d. 28 sept. (Blah.) – Dnešnieho dňa bola v Ríme konaná slavnosť, ktorá zaiste dosť skoro i v iných sveta končinách sa konať bude. Bola za blahoslavenú vyhlásená Maria Marketa Alacogue, panna zvláštnymi milosťami od Boha obdarená, ktorá sa stala hlavnou rožšírovateľkou pocty, jaká sa teraz po celom svete deje najsv. srdcu Pána Ježiša. Blahorečenie to dialo sa spôsobom veľmi dojemným. Velechrám sv. Petra má, už od dávnych čias tú obzvláštnu výsadu, že sa v ňom všetko veľkolepé slavnosti cirkevné konajú; blahorečenie to sa takže tam dialo. Ale nebol okrášlený celý chrám, jako pri svätorečení, ale len presbyterium. Tuná v samej apside stojí skutočný prestol (katedra) sv. Petra; okolo neho nahromadené diela umelecké boly znovu vyzlátené, a ozdobený tiež oltár, na ňomž ponajprv sa mala mša sv. ku cti blah. Marie Alac. obetovať. Okrúhle okno nad oltárom, kde je obyčajne obraz najsv. Trojice, bolo zakryté závojom, ktorý teprv na slavnosť blahorečenia mal byť odhálený.
Ďalej bolo vidieť v apaide veliké, trňovou korunou ovinuté srdce, obkľúčené množstvom pozlátených anjelov. Steny presbyteriumu boly pokryté papierovými čalúny, mimo toho boly tuná zavesené štyri veliké olejové obrayy s latinskými nápisy, na obrazoch týchto boly vypodobnené 4 zázraky, ktoré Boh na prímluvu blah. Marie Al. učinil, jako to vyšetrovaním dokázano bylo. Nad hlavným portálom vysel obraz, predstavajúci blah. pannu v sláve nebeskej uprosried anjelov; iný obraz v predsiení chrámovej vypodobňoval založenie pobožnosti k najsv. srdcu Ježišovmu. Predstavuje obraz ten malú chyžku kláštornú, v nejž Markésa žiada nekoľko mladíkov, aby kytky, ktoré jej darovať chceli, radšej obetovali Pánu, ktorého obraz tu pred nimi visel. Na stá voskových sviec bolo na svietnikoch a sklenených lustroch pripraveno k slavnosti, pri počiatku ktorej všetky tyto sviece s podivuhodnou rýchlosťou tak rečeno v jednom okamžení sú rozžaté. O nekoľko dňov pred tým konaly sa modlitby a mnoho veriacich pristupovalo k stolu Pána.
Dnes ale o 10 h. bol chrám sv. Petra naplnený ľudom domácim i cudzincami, zvlášte z Francúzska prišlými, lebo blah. Marketa z Francie pochádza: ale i z Nemecka, Belgie a Hollandska bolo mnoho kňazov i nekňazov, z Bavorska bol tu proslulý archaeolog dr. Lighart; z Rakúskej ríše bol tuná jediný kňaz diecése Premyslianskej. Dopoludnia prišiel celý sbor sv. obradov (s. Congregatio Rituum) s kardinálom – prefektom a ostatními kardinálmi toho sboru (Componenti) s nižším úradníctvom. Najprv bola čítaná bulla blahorečenia, na čo officiant, arcibiskup in partibus infid. Vitelleschi zaspieval chválospev „Te Deum,“ a v tom slavnom okamženi vonku zahrmely delá, opona spadla z oltára, na ňomž sa objavil majstrovsky malovaný obraz blah. Markety, do neba sa vznášajúcej. Po tom slúžená je slavná omša votívna („Dilexisti“), na čo každý z prítomných dostal životopis alebo obsah blahoslavenej, a shromaždenie sa rozišlo, aby po 3 hodinách zase do toho chrámu sa navrátilo. V ½ 5 prišiel sv. Otec kráčajúc pevným krokom, odprovádzaný celým sborom kardinálov a četným dvoranstvom, i pokľaknul na kľakatko pred obrazom blah. panny. Fraucúzsk. jeden biskup pokľaknul pred sv. Otcom a prosil ho v reči francúzskej, aby prijal dary, ktoré mu podával, a sice: jeden ostatok tela blah Markety, v sriebre zapravený a v schránke z červeného aksamietu uschovaný, ďalej životopis blahoslavenej v preskvostnej väzbe, obraz jej (ocelorytinu) a preveľkú kytku.
Sv. Otec dotknul sa každého daru rukou, načo jeden prelát z dvoranstva dary tie schoval. Sv. Otec na reč biskupovu odvetil nekoľko dojemnných slôv v reči latinskej, ačkoľvek reči francúziskej úplne je mocný. „lgnem venit Dominus mittere in terram“ pravil sv. Otec, „et nil amplius voluit, nisi ut accendatur.“ Tiež i skrze blah. Marketu nechcel Pán Ješiš ničoho viac dosiahnuť, než aby sa tento oheň poznania a milovania Boha znovu vzňal v srdciach našich. Je bohužiaľ mnoho ľudí, ktorí neznajú lebo nechcú znať Krista, Syna Božieho; je na tisíce ľudí, v jejíchž srdci oheň účinlivej lásky vyhasnul alebo len mdle dutnie; všetkým tým udeliž na prímluvu bláh. Markety Hospodin pravého svetla, a pravý oheň a hojné požehnanie s nebies na celý svet nech zostúpi.“ – Tak dohovoril sv. Otec a udeliv požehnánie všetkým, odišiel i s kardinálmi. Potom boly nešpory o bolestnej Matke Božej, a tým spôsobom celá slavnosť je ukončená.

Rím. (Bl.) – Pápežské vyznamenania obdržali: p. Karol Steffek, major mest. sboru ostrostreleckého v Prahe, kommandérsky kríž pápežského rádu sv. Salvatora za dar 7000 zl. chrámu Karlinskému, ku cti sv. Cyrillovi a Methodovi venovanému; p. Frant. Ant. Müller továrnik za to, že tiež tomu chrámu daroval zvon v cene 4000 zl., ritýrsky kríž pápežského rádu Piusovho, pani Maria Riegrova za svoje účastenstvo v sbierkach k úprave toho chrámu obdržala lamé (hladený dráhokam) čo znamenie blahosklonnosti pápežskej „signum benevolentiae papalis“. Toť hľa krásny príklad lásky a blahosklennosti Hlavy Cirkve k národom slovanským a uznalosti ích úcty naproti menovaným Svätým !

Londýn. (Blah.) – Anglikanský biskup Colenso nedávno vytasil sa so spisom čeliacim proti knihám Mojžišovým; pre tú príčinu obžalovaný bol u kráľovskej tajnej rady (Privy Concil), ktorej členovia už i sami racionalismu voľkajúci, Colensa za nevinného uznajúc prohlasili: že není písmo sv. Duchom Božím nadchnuté a že nestáva trestov večných v pekle. V rade tejto zasadajú krome iných arcibiskup Kantuarienský, arcibiskup z Yorku a Armaghu a biskup Londýnsky. Tu vydal slovutný kardinál Wiseman pastiersky list, v ňomž verejne kára anglikanských biskupov a vytýka im, že prajú rationulismu a revolúcii; spolu tiež s ošklivosťou poukazuje na to, jako biskupi anglikanskí nehambili sa nedávno koriť sa svetotulákovi Garibaldimu. Kardinál citoval list Garibaldov otisknutý r. 1862 v „Times“, kde Garibaldi vyzýva Angličanov, aby zbudili revolúciu z r. 1789, aby bohyňu rozumu vystavili na oltár a potvoru pápežstva aby zničili.“
Listy anglické, i sama „Times“, vyjavily nespokojnosť svoju nad týmto pastierským listom, áno tvrdili: že Garibaldi nikdy takého listu nepísal. Avšak rázny kardinál poslal redakciám tlačené exempláry onoho čísla novín „Times“, v ktorých list Garibaldov bol skutučne vytlačený a pohrozil novinárom žalobou, jestli v 48 hodinách neodvolajú. Tu konečne musely „Times,“ „Dajly Nevs“ a „Globe“ odvolal, že sa vraj zmýlily, a že Garibaldi naozaj tak písal ! – Pozoru hodné je, že ked sa Colenso chcel navrátiť do svojej diecése Natale, duchovenstvo celé diecése proti nemu zadalo protešt, slavne ohlašujúc, že ho medzi seba neprímu a v žiadno spojenie s nim nevstúpä. Toto je tuším prvší príklad kľatby vyrečenej od duchovenstva nad vlastným biskupom.
Anglikánská cirkev pomedzi všetkými proteštantskými vyznaniami najviac zachovala spoločného s katolicismom. Teraz tiež v ňom sa hotuje znovu veľká zmena, to jest zaprovadenie kláštorov. Myšlienkou tou zaujal sa mladý duchovný anglikanský, Lyne. Poviedlo sa mu shromaždiť okolo seba značný počet následovníkov, a tým spôsobom založil kláštor provizorný v Norvich. Rad svoj nazýva Lyne: „radom sv. Benedikta.“ – Londýnsky pastor, tak zvaný brat Pavel, zakladá takže kláštor: „anglického radu milosrdných,“ ktorého údovia zaobierať sa majú vyučovaním detí, navštevovaním a opatrovaním chorých, jako i rozširovaním anglikanského vyznania (Gviazd. Ciesz.).




Rozličnosti.


* Najstarším učiteľom v Čechách má byť dľa N.L.“ Ondrej Doležal, ktorý žije na odpočinku v Limberku. Narodil sa 1778.

* Jakýsi liverpolský strojník vynašiel nový šrób lodný, ktorým bude hnaná loď 40 anglických mil (20 hodín našich) za hodinu. Je to rýchlosť 4-razy vätšia, nežli pri šróbe obyčajnom, a stroj i tlak pary zostane len taký, jako bol dosiaľ.




Kniževný Oznamovateľ.


„Ritus benedicendi novum Organum.“ A IV vocibus et cantu chorali, ac comitante organo. Redegit et edidit Franciscus Zsasskovszky, Metrop. Eccl. Agriessis Chori Regens et Professor Mus. Ins. Praep. eic. Agriae, Typis Lycei Archiepiscopalis 1864. Cum approbatione Ordinariatus. S opisom ústroja nového organu v hlavnom chráme jágerskom. Na 4-orke strán 9. Cena výtisku 40 kr. r. č. K dostaniu u samého vydávateľa v Jágri.

Cesty božie v ľudskom živote. Preložil J. N. Bobula. Vydal Ivan Dusarov. Sväzočok tretí. I Hladová smrť. 2. Kajúcnica. V Skalici Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov 1864. Sir. 73. Cena 20 kr.

Janko Kalina, nešťastný opilec. Vydal Ivan Dusarov. V Skalici, Tiskem Fr. X. Škarnicla Synov. 1864 Str. 46. Švabachom. Cena 10 kr. r. č. Oba tieto sväzky, jako i predošlé sú k dostaniu aj u redaktora týchto Novín.




Verejná pošta


. P. J. Ond. v Tr. Na isté, nateraz vydať sa nemohúce delo Vámi poslaný 1 zl. dľa žiadosti Vašej prepísal sa na Vašu stránku na „Vojtecha.“