logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 38


Obsah:



: Úvod a záver
Kňažiansky. : Prečo sa občianske nepokoje
: Nákres kázne
: Predmety k vypracovaniu kázni
: Náboženstvo pohanských Mexikánov.
: Stav Turecka
: VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy
: b) Zprávy.
: Rozličnosti.
: Kniževný Oznamovateľ.


Úvod a záver




CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 38.
V Skalici, v nedeľu, dňa 30. oktobra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Prečo sa občianske nepokoje

Kňažiansky.


Prečo sa občianske nepokoje práva v Ríme tak často opakujú ?

Hlučné pretriasanie Rímskej otázky bolo na čas ustúpilo tajomstvaplnému tichu, z jehož lôna vyrástla francúzsko-piemontská septembrová smluva strany vypráznenia Ríma skrze francúzske vojsko, ktorejžto smluvy články znejú následovne:
1 Čl. Italia sa zaväzuje nenapadnúť prítomné územie sv. Otca, aj mocou prekaziť každý útok, zvonku proti menovanému územiu namierený.
2 Čl. Francúzsko odvolá svoje vojsko z pápežských státov pomaly a v tej miere, jako sa bude organisovať armáda sv. Otca. Pri tom všetkom opustenie má byť ukončené behom dvoch rokov.
3 Čl. ltalská vláda odrieka sa každého vystúpenia proti organisácii pápežskej armády, i z cudzozemských katolíckych, dobrovoľníkov utvorenej, ktorá bude postačovať k ochrane autority sv. Otca, jako aj pokoja tak dobre vnútri, jako aj na hranici, predpokladajúc, že sa táto moc nepremení v prosriedok útoku proti italskej vláde.
4 ČI. Italia osvedčuje sa byť hotovou, pristúpiť k usrozumeniu, cieľom prejatia pomernej čiastky dlhu predošlých cirkevných státov.
Smluva táto medzi cisárom Francúzov Napoleonom a kráľom Italie Viktorom Emenuelom učinenú, má len potom dosialnuť platnosť svoju, keď naridi kráľ Italie preloženie hlavného mesta kráľovstva na iné miesto, ktoréžto preloženie sa má uskutočniť behom šesť mesiacov a opustenie pápežského územia počať od dňa, v ktorom kráľovský dekret potvrdí zákon, parlamentu, na 24 okt. odročenému, predložiť sa majúci.
Preduvedena smluva mnoho hluku natropila, moc i obávania u istých ľudí; čo sa ani nezdá byť celkom bez všetkej príčiny a bez základu. Keď už reform-židovské časopisy viedeňské začínajú jeremiady o svojom položení spievať: znak to, že im už musí byť pri teplo: veď sa ony, jako známo, len v jednom alebo druhom extréme radi pohybujú.
Čo sa nás synov Matky Cirkve týka, my nebudeme nariekať, nech by sa i hneď nejaké sv. Stolici škodlivé nešlechetné zámery v obsahu onej konvencie ukrývali: veď my to dobre vieme, že sa ľudia môžu síce protiviť Božím úmyslom, ale im odolať nie sú v stave. Nebudeme tu teda úzkostlive zkušovať, čo by ona mohla vlastne cielit; lež vezmeme si z nej príležitosť, prehovoriť o tom, čo jej a vôbec Rímskej otázke za základ slúži, totižto – o nepokojoch častých v Ríme. Poznajme ích podstatu: tenkrát ľahko vynesieme súd o ích plodine.
Ovšem udávajú nepriatelia svetskej vlády sv. Stolice za prameň Rímskych nepokojov absalutism vlády pápežskej. Lež toto samé udávanie nenie nič inšieho, nežli prosriedok k cieľu. Kto si tak rečeno neohraničenú ideu za zámer svojho učinkovania vytkne: tomu je všetko, čo túto jeho ideu nezaplňuje, a jej prevedeniu sa protiví, málo, zlé a poťažne absolutismus, rabstvo; lebo mu nedopustí vyšvihnúť sa ta, kde by si dľa svojej slušnosťou neohraničenej, nezamedzenej idey chcel polietať. –
Nuž a čo že je už takouto ideou Rímskych italianissimov ? –
„Rím, kadenáhle sa od katolicismu oslobodí, padne v náručie svojej staropohanskej velikosti !“ –
Že sa ale toto má rozumieť pod znovuzrodzením Itálie, na ktorom sa až po dnes tak tuho a potne pracuje, presvedčme sa z úst oných ľudí, ktorí sú zastupitelia verejnej mienky celej onej prevratovej rodiny !
Istý piemontský snemovník, píšuc o opravdivých úfnosťach Italie, dosť dôverne vyslovil onen zámer: „Každá vláda,“ hovorí on, „a ktorákoľvek iná je lepšia, nežli Rímska a z pomedzi dŕžav je Rímska najbiednejšia a najplanšia !“ Zpýtame-li sa ho, prečo ? odpovie nám ešte dôvernejšie: „Vsaďte pápeža kdekoľvek: už tým sa to miesto zpotvorí !“ 1) – A jako-že oslovil Bianchi Giovini svojich Taliánov v „Unione (1858. 28 jun. čís. 178) ? „Chcete-li“, – sú jeho slová, – „slobodu, pokrok osvetu, chcete-li udržať Italiu: dolu s pápežstvom, dolu s jeho stredovekými odvyskami, zákonami, bullami, snemy, smluvami a domnelými dogmami. Spravte „tabulam rasam“ ... at.ď. –
A čo robily tepry proteštantské italské časopisy, jako „Buona Novella,“ „Luce evangelica“ ?! Tamten kričal, že „jestli znovuzrodzenie Italie uskutečnenia dôjsť môže, dľa svojej najvnútornejšei presvedčenosti to len môže všeobecné prijatie proteštantismu docieliť: a preto by si držal za hriech proti Bohu a za zapovrženie Jeho milostí, keďby nehlásal evanjelium !“ (B. N. 1855. 4 dec. č. 50). – Tento sa zase usiloval podávať zprávy o Rousel-ovi Napoleonovi, o jeho rečach Turínskych, a spise, v ktorom hovorí: že „všeobecné zlé – čo výnimku – katolicismus zapričiňuje, kdežto dobré – čo pravidlo – proteštantismu sa má privlastňovať a pripisovať !“ 2) Tak hlásali opravdivý proteštantism proti matke, takým lepom lapali ital. Národ !! Kto nevedel, čo je vo veci, že totižto z proteštantismu (súďac dľa principov jeho) do moderného pohanstva nie veľmi ďaleko, dal sa oklamať. Dobre to ale vedia naši hrdinovia: už vo vyvolení osožných prosriedkov sú oni neprevýšení, nech by ony boly jakékoľvek !!
Prejdime už teraz na nektoré dejopisné dátky, – ktoré nám onen pohanský smer ukazujú !
Už ku koncu 4-ho stoletia bolo zpozorovať, že Numovo náboženstvo svoju už hasnúcu silu poznovu vzkriesilo, aby vlastné konštitucionálne práva zachránilo a zachovalo. Jeho hlavnieho zástupca vidíme v Symachovi, ktorý od senátu zvolený a vyslaný pred cisárom zastával oltár bohyne víťazstva – Palladium-a, jako predmet, od ktorého by šťastie Ríma záviselo. Na posmech ho obrátil sv. Ambróž ! Numantický Crescentius stal sa jeho hodným nástupcom: lebo, dobyv „Anjelský hrad“, pokúsil sa o zakorenenie pohanstva, dopustiac sa tých najhroznejších ukrutností. Po týchto nasleduje Brescianský Arnold, ktorý vynasnažiac sa Rím k predošlej veľkosti pohanskej republiky priviesť, toto mesto do takého zmätku priviedol, že sa dobrovoľne podrobilo senátu, pápežom vymenovanému. V 15. století stopy predchodcov nasledoval Štefan Porcari: a to za času takého dobrotlivého pápeža, jako bol Mikuláš V., jehož diela a zásluhy o Rím vet. obecenstvo zajiste bude znať. –
Kto by ešte pochyboval, nech si vezme pred oči dejiny Colu da Rienzi, a nech si rozváži, že prečo vyslal ku koncu 18-ho stoletia franúzsky konvent generála Kellermanna, aby - jako sa tento vyslovil – Rím od kňazov očistil ! Nikto nebude snáď pochybovať, že tehdajšia francúzska vláda mala ráz pohanský !!
Takéto snáhy sa zjavujú i v najnovšom čase u Mazziniho jemužto prekliesnil cestu Gioberti tým, že zásadne vyslovil: „Naši svätí, čo sa týka zovnútornosti – zmiznú v porovnaní s hrdinskými mužmi u Plutarcha a Livia; 1) pohanská velikosť prevýšila velikosť katolicismu,“ a k tomu si ešte vzdychol: „oh, keby sa nové forum, nová kúria vyzdvihla na rumoch oných, ktoré nekedy boly zázrak sveta !“ atď. (Ibid. tom. III. pag. 107).
Nech si každý rozváži, či pri takýchto snáhach a okolostojnosťach postačí, dobrá vôľa sv. Stolice ? či postačia čiastočné reformy ňou zavedené ? Rozvážme si ten celý rad oných prevratov, ktoré tu pre úzkosť časopisu obšírne dať nemožno: a kto neuvidí, že všetko nešťastie Ríma, všetky nepokoje v tom majú svoj základ, že sa tam pohanský element následkom revolúcie neprestajne pästuje, udržuje a učinkovanie sv. Stolice, katolíckej Cirkve bez prestania kalí a prekazuje ? Slová Baykeho: „le Diable a toujours tenu un pied dans les conguêtes, guʼa faites le bon parti,“ (diabol vždycky držal jednu nohu na vydobytkoch, ktoré vyzískala dobrá časť), obzvlášte tu má svoju platnosť. –
V Ríme po zvíťazení Cirkve katolíckej prevýšená, ale nie docela vyhubená idea pohanstva i na ďalej sa udržala a ani po dnešní deň neprestáva katolicism prosredne alebo bezprosredne znepokojovať, a v dobrom, užitočnom, k pokoju vedúcom učinkovaní prekážky v cestu klásť !
Na takýchto bezbožných, pohanských snáhach a pohyboch zakladá sa v istom smysle slova i spomenutá konvencia. Nech si bude jako chce vo veci, na tom si nebudeme hlavu lámať, ale len na tú otázku sa ohraničíme: či najsvätejší a najspravodlivejší môže podať pomocnú svoju svätú ruku pohybom nešlechetným, pohanským a všetkému tomu, čo ich podporuje ? – Dal by Pán Boh, aby sme ešte my dožili toho radostného okamženia, v ktorom sa zblúdili Itálie synovia na pravú cestu navráťa: že sa to stane, je isté: a keď nie my, dozaista budúce pokolenia počujú z ích úst nekedy tie slová Juliana Apostaty: „Vicisti Gallilee !“

1) Delle speranze vere ď Italia per Giovanni Siotto Pinter deputato al Parlamento sardo. Cagliari, tipografia nazinale 1851. pag. 118.
2) Les nations catoligues et les nations protestantes comparées par Nap. Ruissel. Paris 1854. 2-hý sväzok. strana 120.
1) Jesuita moderno. Tom. IV. pag. 18.




Nákres kázne


Nákres kázne na 25. nedeľu po Sv. Duchu *)

O snášanlivosti.

„Nechajte oboje rostnúť až do žatvy.“ Mat. 23 20.
Spasiteľ náš rozsieval to najlepšie semeno. On i sám i skrze svojich Apoštolov oznámil svetu vôľu Otca svojho nebeského. On svojim božským učením chcel všetkých ľudí napraviť a spasiť. Však ale nie len diabol, hlavný to nepriateľ duše našej, lež i zlí ľudia usilujú sa to dobré z pomedzi nich vykoreniť. A preto nektorí horliví kresťania myslia, že by Boh nemal zlých ľudí na tomto svete trpieť. Avšak Boh trpí aj zlých medzi dobrými. Odtuďto sa tedy máme učiť: že i my máme zlých ľudí trpieť a s nimi v pokoji nažívať. Dnešnie sv. evanjelium podáva mi príležitosť kázať o čnosti snášanlivosti. Budem tedy dnes kázať:

1) o povinnosti snášanlivosti, aj naproti zlým ľuďom;
2) prednesiem námitky nektorých proti tejto povinnosti. – Pozorujte !

I

1) K snášanlivosti nás už i príklad samého Boha povzbudzuje. Boh totižto necháva slnce svietiť a dážď pršať jak nad spravodlivými tak nespravodlivými. On nedá hneď neúrodný strom fikový vitiať; lež necháva ho, aby, bude-li sa vzdelávať a šľachtiť, ovocie niesol. A jako sme z evanjelium slyšali nedopustí vytrhať kúkol z pomedzi pšenice; lež ju medzi ňou trpí až do žatvy.

2) Kristus nám dáva krásny príklad snášanlivosti. Bárs jakkoľvek boli neumelí a nedokonáli jeho apoštolovia, bárs aj často mal príčinu svolať: „O ty neverné pokolenie ! pokiaľ ešte budem pri vás ? pokiaľ ešte budem mať trpezlivosť s vami ? snášal on predca chyby a slabosti jejich s útlou láskou. Ba ešte aj samého Judáša svojim priateľom menoval. A keď učedlníci jeho žiadali, aby na samaritánske mesto, ktorého obyvatelia Ježiša prijať nechceli, oheň z neba padol a ho spálil, Ježiš ich za to pokarhal, reknúc: „Neviete, čieho ducha ste.“ Tak tiež praví Ježiš: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ – Kto je nesnášanliví, u toho je nedostatok tichosti a pokornosti. Tichý a pokorný uznáva svoje chyby a krehkosti: a preto aj má trpezlivosť s chybami a krehkosťami bližného svojho. Kde panuje nesnášanlivosť, tam neni kresťanskej múdrosti; lebo táto požaduje snášanlivosť. Kde panuje snášanlivosť a pokoj, tam prebýva šťastie a požehnanie božské. ,„Blahoslavení pokoj milujúci, praví Kristus, lebo synami božím nazvaní budú“.

3) K snášanlivosti zaväzuje nás láska, ktorú sme bližnému našemu podlžni. Co my chceme, aby nám druhí činili, máme i my druhým činiť. My žiadame od druhých trpezlivosť: i prečože by aj oni od nás trpezlivosť neočakávali ? Obyčajne láska tak hore neberie chyby a krehkosti bližného. Ona je trpezlivá, je dobrotivá atď. Bez snášanlivosti neplníme zákon boží; lebo Apoštol praví: „Jeden druhého ťarchy noste. Jeden druhého chyby a krehkosti snášajte: a tak naplníte zákon Kristov. A preto môžeme sa my jakkoľvek modliť, postiť, almužny dávať, do kostola každý deň chodiť a iné dobré skutky vykonávať, jestli ale chyby a krehkosti bližného ňeprehliadame, nenaplňujeme zákon Kristov. Tedy my mocnejší máme snášať mdloby slabých a nemocných, nie ale sami seba ľúbiť. Preto volá k nám Apoštol: „Predo všetkým ale majte medzi sebou lásku spoločnú; lebo láska prikrýva množstvo hriechov.“ On posledne každému na srdce kladie, reknúc: „Nedaj sa zlému premôcť lež premáhaj zlé v dobrom.“

II

Námitky proti povinnosti snášanlivosti:
1) Já som – nejeden tak praví – pri tejto osobe, s ktorou som nešťastlive spojený, už dávno zlé
s dobrým premôcť hľadel, lež to všetko nič neosožilo. S týmto človekom neni možno žiť a dobre vynsť. – Já ti to verím; lež aj nebudeš s nim na veky žiť. Jestli sa nepolepší, bude nekedy od dobrých oddelený. Buď len ty dobrý: a tak zaiste bude on od teba na večnosť oddelený. Polepší-li sa ? teda o mnoho ľahčie s nim vyndeš. A sili ty skrze tvoju snášanlivosť a tichosť príčina, že sa polepšil ? tedy si oslobodil jeho dušu od smrti, a za to budeš mať večnú odplatu. Apoštol trúfa, že kresťanská žena obráti neveriaceho muža, alebo kresťanský muž neveriacu ženu. „Odkuď to vieš ženo ! – praví on – spasíš-li muža ? alebo: odkuď ty mužu, či spasíš ženu ?“ Nemáme-li my tým viac úfať, že kresťanskí manželovia jeden druhého napravia a k spaseniu privedú ?

2) Já pri tomto človekovi dušu moju uvádzam do nebezpečenstva spasenia; lebo mi vždy robí naprotiveň a všeličo proti mne smýšľa, a já sa na to veľmi hnevať musím, tak že už ani Pánu Bohu pokojnou mysľou slúžiť nemôžem. – Je-li tomu tak, dušo kresťanská ! tedy máš o mnoho viac príležitosti cvičiť sa v trpezlivosti a zaslúžiť si život večný. „Trpezlivosť zaiste vám potrebná je, abyste vôľu Božiu činiac, dosiahli zasľúbenie“ (Žid. 10, 36.), hovorí Apoštol. A bár by aj muky tvoje boly, jakkoľvek veľké a hrozné, teš sa; lebo Apoštol praví: „Ešte maličký čas, a príde ten, ktorý má prísť.“

3) Já to nijak nemôžem pochopiť, aby takí, ktorí sa medzi sebou nesrovnávajú a sa ustavične hryzú museli vospolok nažívať. – Priam toto, milá dušo ! je ten najvätší dôkaz nekonečnej dobroty a múdrosti Božej, ktorá priam ! skrze to aj zlých pričinením a príkladom dobrých k spaseniu viesť chce. Čoby bolo naposledy zo zlých, keby, s dobrými spojení neboli, s nimi neobcovali ? Ach, oni by celkom zlí duchovia zostali. Tak ale majú aspon príležitosť sa napraviť a večné spasenie dosiahnuť !

4) Však ale je to predca ťažko prebývať v tovaryšstve s takými surovými a neokrúchanými ľudmi, s jakými vjedno nažívať som nenaučený; kdežto predtým som len so samými čnostlivými a poriadnymi ľudmi nažíval. Jestli si nažíval s čnostlivými a poriadnymi ľuďmi, tedy sa ti môže o mnoho viac cvičenia dôverovať, o mnoho viac sa dá od teba očakávať, že takí suroví a neokrúchaní ľudia vedľa teba, a pri tvojej tichosti a vzdelanosti skorej skrotnú a sa vycvičia, a ty aj s tvojou tichosťou a vzdelanosťou o mnoho snadnejšie s nimi vyndeš. Jestli ty ale už s nevycvičenými ľuďmi vynsť neznáš, varuj sa tým viac, abys v deň súdny nebol uvrhnutý do tovaryšstva celkom zkazených a zatracených: usiluj sa tým viac, aby si sa dostal, do tovaryšstva dobrých a vyvolených, ktorých diel je pokoj a blahoslavenstvo večné. Amen.

*) Odteraz budeme vždy jedným týdňom popredkú podávať stručný nákres Kázne alebo Homilie a tiež i nekoľko aspon 6, predmetov s rozlohami; dľa čoho potom každý snadno vypracuje kázeň. R.




Predmety k vypracovaniu kázni


Predmety k vypracovaniu kázni na 25 nedeľu po Sv. Duchu.

1) O zlých následkoch obcovania so zlymi ľuďmi. Rozloha: skrze také obcovanie kazia sa 1) dobré mravy; 2) viera.
2) O príčinách, prečo Boh necháva žiť bezbožných medzi pobožnými. Rozloha: 1) Aby bezbožní nejak prispeli k sdokonáleniu pobožných; 2) aby pobožní zase prispeli k obráteniu bezbožných.
3) O spôsobe žiť medzi bezbožnými bez uškodenia na duši. Obcovanie naše s bezbožnými musí byť 1) z potreby, 2) užitočné.
4) O shovievaní Božskom. 1) Jako sa shovievanie Božské zjavuje; 2) čo ono od nás žiada.
5) O obcovaní pobožných s bezbožným. Pobožní dopomáhajú k spaseniu bezbožných, keď im na ruku idú 1) s vynaučovaním, 2) s príkladom, 3) s modlitbou.
6) O kresťanskej bedlivosti. Jak dlho zostávame v ospanlivosti ohľadom na naše spasenie, nemôžeme sa spoľahnúť 1) ani na seba samých, 2) ani na Boha.
7) O pohoršení. Rozloha: 1) Záhuba, ktorú pohoršenia na svete spôsobujú; 2) pokuty, ktoré Boh ukladá tým, čo pohoršenia dávajú.
8) Veľký je rozdiel medzi dobrým semenom a kúkolom. Rozloha: 1) v sejbe, 2) v zroste, 3) v žatve. 9) O nedbanlivosti v dobrom. Rozloha: Nedbanlivosť v dobrom kliesni cestu k tým najvätším neprávosťam: 1) poneváč Boh takej duši svoju milosť odníma: 2) poneváč v takom položení náruživosti vždy prudkejšie bývajú.
10) O danom pohoršení. Rozloha: Kto pohoršenie dáva, je nepriateľ 1) svojeho bližného; 2) Ježiša Krista, 3) seba samého.
11) O dobrom upotrebovaní zlých príkladov. Rozloha: V zlých príkladoch nalezáme 1) pohnútku Bohu horlivejšie slúžiť; 2) príležitosť naše zásluhy pre nebe rozmnožiť.
12) Prečo Boh trpí kúkol. Rozloha: 1) K dokonaniu vyvolených; 2) k svojmu vlastnému zvelebeniu 13) O rozsievaní kúkolu v ľudskom srdci.
14) O boji dobrého a zlého na zemi.“
15) O skaze zlého tovaryšstva.“ Rozloha: Zlé tovaryšstvo 1) mnohému dobrému prekáža; 2) mnoho zlého rozsieva; 3) v zlosti utvrdzuje.
16) Ježiš a mi.“ Rozloha: 1) Ježiš nás nekonečne miluje; 2) J. nám viny naše odpúšťa; 3) J. nám spravodlivo odpláca.




Náboženstvo pohanských Mexikánov.


Náboženstvo Mexikánov pohanských mnoho malo podobného, ba mnoho spoločného s náboženstvom židovským, áno i s kresťanským. Nektorí kňazi missionári, ktorí vtedy – za časov pohanských – do Mexika prišli, sú toho domnenia, jakoby pred dávnymi časy nejaký missionár bol tuná pôsobil; iní vidia v tom zázrak boží, a iným zas pozdáva sa, že by to boly pozostatky pravého behom časov však pohubeného náboženstva. A skutočne národy tieto malovaly všeobecnú matku človečenstva s hadom po strane a s chlapcami dvojičkami, ktorí spolu zápasili (Eva, Kain a Abel ?), znali povesť o prestatej velikej a všeobecnej povodni – potope sveta –, z ktorej sa toliko jediná rodina na živu zachovala, povesť o neobyčajne velikej stavbe v spôsobe jehlanu – pyramidy postavenej od pýchy ľudskej a zničenej hnevom nebies. Mexikanci verili v jakýsi spôsob hriechu prvotného, a umývali sa od toho hriechu jakýmsi krstom; mali istý zvláštny spôsob tajného vyznania sa zo svojich hriechov a previnení, a ích kňazi dávali veriacim kúsky chleba kukuričného, ktorí ho kľačiac prijímali a požívali s tou pevnou a nezvratnou vierou, že je to pravé telo Božstva, ích Boha. Kríž bol u nich predmetom úcty a na ostrove Ulna kľaňali sa krížu mramorovému, na ňomž na hore zlatá koruna sa skvela, a pravili, že na tom kríži umrel človek, nad slnce krásnejší a jasnejší. –
Naproti týmto krásnym zjavom ale malo pohanské náboženstvo Mexikancov tiež stránku tmavú, od ktorej sa človek s vnútornou hrázou odvracuje. Boly to obeti ľudí. Tak medzi iným číta sa niemenej jako 20,000 ľudí, ktorí sa v jednom roku obetovali bohu Mexitli, bohu války, a 33 liet pred opanovaním Mexika skrze Španielčanov obetovalo sa 70,000 ľudí na oltári toho boha pri vysväcovaní velikého chrámu, bohu Mexitli ku cti vystavenému. Prôvod ten bol 4 míle dlhý a zabíjanie trvalo viac dňov. Mexikanci, jako mnohé iné národy pohanské, boli toho temného presvedčenia, že bohov svojich najlepšie proliatou krvou smieriť treba.“ Hl.B.




Stav Turecka


Stav Turecka z ohľadu pokroku, a vyvinu duševného i mravného.

Úvahy o stave Turecka z nadrečeného, ohľadu Tygodníkom katolickým dľa časopisu „le Monde“ podané pre ích dôkladnosť a pamätnosť; p. t. pp. čitateľom našim tuná podávame:

K dokázaniu toho, že sa stav socialný v Turecku zo dňa na deň lepší, že podlieha sile pokroku, nesmieme predstavoval ju z ohľadu materialneho ohľadom priemyslu, obchodu, železníc a t.ď. bo v tomto ohľade je až do tých čias nepohnutá, lež načim nám hľadať pokrok ten v poriadku duševnom a mravnom.
Je to neodtajiteľná pravda, že jedine kresťanstvo je v stave polepšiť i sdokonáliť každe spoločenstvo. Turecko je toho do očú bijúcim príkladom. Jakkoľvek všade v konštitúcii svojej političnej zúplna ešte je muzulmanské, od počiatku veku našeho obrábäjú ho, prenikajú neustále, mimo jeho vôle, idey, zásady kresťanské. Z jednej strany prispievajú k tomu poťahy medzinárodnie ottomanského cisárstva k mocnosťam kresťanským; zomrelý Rešid baša, vtiahnuvší Turecko v sväzky s mocnárstvami západnými, počal porážať a odzbrojovať hydru fanatizmu muselmanského. Nastúpila potom vojna krimská, ktorá nie toliko zadržala prevažujúcu moc Moskvy, ale aj hroznú ranu zadala islamu, pokážuc na výsosť západu kresťanského, a skrze to veľa predsudkov sprostej nevedomosti ničiac.
Z druhej strany dejstvovanie, činnosť cirkve rozvíjala sa všade v obcach katolíckych, roztrúsených na pobreží stredozemského mora i v hlbe Turecka aziatského i europejského. Tromá prosriedky, totiž skrze kázania, nauky v školách, skutky milosrdenstva šírila a vzmáhala sa viera v lône obyvateľstva. Vplyv na obce muzulmanské i kresťanské nekatolicke bol vidomý i skutočný. Organizácia i rozvoj škôl i kollégij katolíckych pobúdzaly Rékov, Armenov i Turkov k vätšej starostlivosti o vychovanie mládeže, a špitále naše i ústavy pre chudobných pritiahly ich svojim prikladom k živému súcitu k núdznym i ubohým. Tým spôsobom prozelitism katolícky zasial vo všetkých krajoch cisárstva zrno Kristovej pravdy, ktoré už svoje ovocie vydáva a z milosti Pána Boha bohatšiu ešte sľubuje žatvu. Budúcnosť zdá sa chystať pre cirkev veľké triumfy. Ruch o jakýsi nadľudský neporozumiteľný zvrácia znovu k Rímu šismatické národy v Chaldei a Armenii. Rozkol obdržal smrteľnú ranu skrze odlúčenie-sa cirkve bulharskej. Napriek koncessiám a namáhaniam patriarchátu réckeho i jeho novej synody, ktorý mu vládu a vplyv pomalý odobiera, nabýva odtrženie sa Bulharov vždy pevnejších i vätších rozmerov. Návrat k jednote, ktorého opisy z počiatku na zbyt preháňané boly, a ktorý protivníci zúplna tajá, stáva sa vody viac národním i populárnym. Žiadna sila ľudská neni v stave zadržať ten ruch, toliko o kňazov a missionárov pre ten národ postarať sa potreba. Za nimi Moldo-Valasi cíťa potrebu znovuzrodenia-sa náboženského, ktoré ich vyrve z nevedomosti a záhuby šírenej kroz šisma bizantské. – Tu hľa nekoľko bežných rysov obrazu, ktorý prst boží dokončí.
Prvší ruch pomedzi Turkami vyvolala propaganda protestantská továryšstvi biblických. Po dlhých bezprospešných namáhaniach zýskať heretikov i šismatikov ktorí zachovali viac zásad pravoslávie i kristianismu, obrátily sa tie tovaryšstvá k neverným. Na tom poli majú prevahu i skutočne podkopávajú prestárnutúl trúchnivú budovu Mahometa. Nový preklad turecký písma svätého v massách rozšírený, ujavnenie spiskov, jednajúcich o zásadných tajomstvách kresťanstva, živý spor, jaký ztadiaľ povstal medzi Muzelmanmi a agitátormi proteštantskými, všetko to zbudilo pozornosť vzdelanej triedy ulemov a effendich. V tej chvili nektorí z nich hotovia odpoved na refutáciu Dr. Eauder, ktorú v minulom roku oproti dielu, obrážajúcemu kresťanov, a napísanému kroz doktora islamu Isaaka-Effendi i nosiacemu titul: „Svetlo Pravdy“, napísal. Potešujúca to vec vidieť Muzulmanov obúdzajúcich sa z apatie i pritiahnutých k bádaniam nad otázkami takými, čo ich najmieň aspon k šetreniu viery našej povzbudiť môže.
Jeden z najčinnejších a najodvažnejších propagatorov proteštantismu je dávny ulema Selim-Effendi, známy pod názvom Williama, odkedy prestúpil k cirkvi anglikanskej. V posledňom čase obdržal od biskupa Gibraltaru pastorský diplom. Neobyčajne horlivý máva každý týdeň kázania, na ktoré sa schádza veľa poslucháčov. Poslucháči ti sú vo veľkej čiastke učeníkmi istého šejka iluminovaného, ktorý sa vydáva za proroka, lež to má dobrého, že islam zreformovať chce na základe lásky. Prečo i porúča učenníkom svojim, aby milovali kresťanov a spojili sa s nimi. Počet jeho nasledovníkov má vystupovať na 20-tisíc; – je to bez pochyby prehnaný počet. –
Tá čiastka (Carihradu) Stambulu, v ktorej je stredište tej agitácie náboženskej, zovie sa Asmalteu; je to čiastka mesta, v ktorej bývajú tiež i janičiari, z ktorého pred 40 rokami vyšlo heslo k zbure proti vláde a k prenasledovaniu kresťanov. – Keby veľmoci kresťanské znaly koristiť z toho, dobrého uspôsobenia Turkov, a maly vôľu dopomáhať propagande, odvolávajúc sa na zásady vyrečené v Hatti-Hamajoua z r. 1856, Turecko by robílo veľké pokroky na dráhe civilizácie. Ľudia majúci veslo vlády, sú dosť osvietení i snášanliví, ale za sebou majú triedu fanatičnú, žiarlivú oproti kresťanom a cudzým, pred ktorou načím sa im ospravedlníť i onevinniť.
Medzitým ďaleko je Turecko od snášanlivosti náboženskej, i veľa času uplyne, kým ten fanatism protikresťanský ochladne. William, anglikanský duchovný, bol zareštovaný od dvoch agentov policajných v nedeľu 17 julia, priam keď sa poberal na zvyklé miesto svojich pobožnosti a kázni. Chytený na ulici v biely deň, v najľudnatejšej čiastke mesta bol sprevádzaný, jako zločinec, na úrad policajný. Nesmierna tlupa ľudstva sbehla sa a šla za nim, jaknáhle sa dozvedela, že bol z príčiny náboženstva areštovaný. Náčelník polície postavil ho tedy pred svoju radu, složenú z muzulmanov, ktorá ho prijala a nakladala s nim s najvätším opovržením, jako s takým, ktorý z islamu prešiel ku kresťanstvu. Potom ho hodili do väzenia medzi zlosynov. William je urodzený poddaný turecký, a tým vätší jeho priestupok zdal sa byť v očiach sudcov, i boliby sa bez pochyby na ňom vypomstili, keby neboli vedeli, že ochrana anglická nad nim bedlí. Nechcejúc sa potknúť na nepríjemnosti zo strany vlády anglickej, pustili ho pod večer. Lež za to uväznili viac iných muzulmanov, ktorých podozrievali z priazne k proteštantskému učiteľovi; dom, v ktorom sa shromažďovali, bol zamknutý a sklepy, kde sa predával preklad spoločnosti biblickej, boly zapečatené.
Iné zprávy hovoria o uväznení kroz vládu tureckú 10 náčelníkov propagandy proteštantskej , o shabaní bibliotéky missionárov anglických, o odokrytí pri tej príležitosti tajnej tlačiarne. Vyslanec anglický Sir Bulver mal sa darmo namáhať o vypustenie uväznených osôb. Ali baša mu odpovedel, že vo veci tej sú zamiešaní i duchovní muzulmanskí, a budúcnosť vlády že je v nebezpečí: prečo načim vec tú raz potlačiť. Vidno, že fanatísm muzulmanský žiada zahlušiť onen ruch ku kresťanstvu, ktorý sa stáva voždy javnejším a všeobecnejším.
Podľa neskorších zpráv obdržali všetci novoproteštanti, ktorí korán za bibliu zamenili, rozkaz Stamhul opustiť a bývať isť v odľahlých krajoch cisárstva; vypustení sú z väzenia všetci kňazi ánglickí; vydané im bibliotheky, lež zakázano predávať všeliké spisky sporné, jako tiež i všetkie hádky náboženské a verejná propaganda.




VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy


Z Nitry. – Dňa 16 okt. požehnávala sa tuná na hore „Čermáň“ kaplnka k chvále Boha a ku cti sv. Urbána, biskupa a martyra, ktorého celý katolícky svet čo patrona viníc ctí a vzýva. Ešte pred nekoľko rokami žiaden nepomyslel, že v krátkom čase aj na tejto vínonosnej hore vypínať sa bude nejaká kaplnka. A ejhľa ! čo nestalo sa behom toľko rokov, stalo sa v tomto bohužiaľ bezbožnom a bohapráznom čase, v ktorom viera v budúci život stoji v pozadu a nádej blaženosti nebeskej už zo sŕdc mnohých vyhynula. „Mať a požívať,“ to je heslo včuľajšieho času. No ale v tomto bár tak nekresťanskom čase nachádzaju sa mnohí, v ktorých srdciach ešte viera v trojedinného Boha nepominula, a ktorí nestydia sa verejne vyznať skutkami hlboko v nich zakorenenú nauku viery katolíckej. Najvätšie zásluhy o túto kaplnku vydobyl si muž, ktorého meno zná každý pod ťarchou nemoci stonajúci chudobný. On bol prvý, ktorému táto krásna myšlienka na pamäť prišla, a ktorý na túže kaplnku celý material zo svojho majetku obetoval. Takúto obetu zaiste nenechá Boh všemohúci bez odplaty. Tak podobne zasluhuje chválu ten muž, ktorý ešte ani nepožiadaný, krásne svoje miesto k vystaveniu tejže kaplnky ponúknul. –
No ale pristúpme už k samej slavnosti. Ráno nadmenovaného dňa okolo pôl desiatej hodiny viedol vysokodôstojný p. Ján Krajčík, opát a kanonik nitriansky, slavnostný prôvod, čili processiu, k novovystavenej kaplnke, sprevádzaný súc úplnou assistenciou a veľkým davom ľudstva. Prindúc k určenému miestu, začaly sa obrady požehnania, po ktorých vystúpil na kazateľnicu dôstojný pán dekan a farár nitriansky a povedal krátku síce, ale znamenitú kázeň, napred v jazyku maďarskom a potom slovenskom. Medzi ínšim hovoril, že jako nekdy Kristus u Zachea zostúpil, tak aj dnes po prvý raz zostúpi sem medzi nás pod spôsobom chleba a vína. Ďakoval za obetovavosť podnikateľom, a odporúčal aj druhým nasledovania hodný tento príklad. Po kázni nasledovala pontifikálna omša, po ktorej milosťou božou posilnení ubierali sme sa do naších príbytkov. – Ešte nečo. Práve včuľ navštívil Dolňo-Súčanský hudobný sbor aj Nitru, a tak mohli sme sa aj my Nitrania presvedčiť o mnohoráz už schválenom sbore tomto. Šuhajci títo hrajú ozaj majstrovsky. Očul som jich odhrávať pár národních piesni pred domom vysokodôstojného Starčeka a Otca národa slovenského, Juraja Tvrdý; srdce mi od radosti až pukalo, také nadšenie vo mne vzbudila jich ľubozvučná hudba. Sláva dolňo-sučanským hudobníkom !
Ján Kožuchovič.

Od Nových-Zámkov. – Dňa 19 sept. odbývala sa pri predsedníctve dôst. p. Jozefa Rendek, dekana a škôldozorca okresu novozámskeho, porada učiteľská. A sice: už spomenutého dňa o 9. hod. ráno sošlo sa predbežne povolané učiteľstvo do Taroškedu, kdežto v chráme Všemohúceho, po vzývaní Ducha Sv. bola konaná nekrvavá obeta sv. mše, po ktorej šlo učiteľstvo do miestnej školy rokovať o vecach výchovo - učby sa týkajúcich.
Horlivý a za učiteľstvo dušou i telom zaujatý p. predseda otvoril poradu krátkou, ale jadrnou rečou. Potom sa prečítal protokol lanskej porady. A na to hneď nasledovala kritika vypracovanej loní učiteľstvu danej úlohy. Práce p. Františka Zolyomi, učiteľa I. triedy v Nových Zámkoch, a p. Jozefa Tragor, podučiteľa tótmederského, od troch skrze učiteľský sbor k tomu ustanovených znalcov posúdené a za najlepšie uznané, obdržaly odmenu jednoho dukáta, a sice: prvý zo štedrosti pána predsedy, druhý ale od prvlb. p. Gabriela Paulík, farára tótmederského, k cieľu tomu určené.
Po tomto sa prešlo na štepárstvo, včelárstvo a hodbabnictvo. Čo sa prvého a poslednieho týka, nektorí milovníci týchto hospodárskych vetvi zýskali verejnú pochvalu; o včelárstve to smutné poznamenanie učinili mnohí: že lonská suchota a tohoročné jarnie mrazy na mizinu uviedly mnohé hojnorojné včelníky; naposledy písateľ týchlo riadkov predniesol návrh: aby sa štepárstvo, včelárstvo a hodbabníctvo, jako verejný ústav, podriadilo sústrednému výboru, ktorý bol od všetkých schválený a uzavrelo sa: aby bol návrh tento kráľ. vláde predložený.
Po tomto sa prešlo k rokovaniu o knižnici. V záležitosti tejto sme sa dohovorili, aby v nej i slovenská literatúra zastúpená bola, (obzvlášte časopisom vnove povstalým „Vojtechom.“ Red. Po pokonani týchto a podobných predmetov skončila sa porada, po ktorej nasledoval obed a pri ňom zdravice.
Sdeľuje Alojš Kardhordó.




b) Zprávy.


Rím. – D. 29 sept. večer stala sa tu na rynkoch Corso a Colona veliká demonštrácia v prospech mluvy medzi Francúzskom a Italiou učinenej. A síce okolo 8 hod. shromaždilo sa na námestí Colonna vyše 8000 ľudí pri začiatku francúzskeho zapfenstreichu. Jako sa francúzski vojáci za bubeníkom a truhačom pohybovať začali, ozvalo sa zo všetkých strán: „Nech žije Francúzsko ! Nech žije Napoleon III !“ Nech žije Viktor Emanuel ! Nech žije smluva od 15 sept. !“ Franc. vojsko slyšiac tieto výjavy Francúzsku a cisárovi svojmu prajné, bralo účasť v jasaní ľudu. Demonštrácia vždy vätšie a vätšie rozmery dostávala, obzvlášte keď sa prišlo na Corso, kde sa množstvo ľudí tam sa prechádzajúcich k pochodu tomu a k nahrnenej tlupe pripojilo. Tieto výrazy dostaly sa francúzskemu vojsku i na druhých stranách mesta, obzvlášte v Transteveri. Jasanie ľudu a vyvolávanie bolo najvätšie pod oknami veliteľa posádky.

Anglicko. – Zbury v Belfaste utíchly, nakoľko policia a vojsko boly v stave dosavádny poriadok zaprovadiť. Lež náruživosti zbúrené nie tak ľahko utíchnu. Robotníci proteštantskí nechcú pracovať odrazu s katolikami v jednej a tej samej rukodielni. Následkom tých zbúr sem i tam sa objavujúcich, ktoré proteštanti všade zapríčiňujú, pustil výbor ligy národnej írskej v Dubline do verejnosti list, v ktorom opisuje všetky krivdy, jaké Irsko pod vládou anglickou trpí. Opisujúc všetkie naduživania, jakých sa vláda anglická dopúšťa nad biednym národom irským a poukazujúc na všelijaké strašné útisky, jaké snáša Irsko, nezapomenul výbor na otázku náboženskú a takto svoje nad tým zhrozenie zformuloval: „Irsko, kloréhu obyvateľstvo je najbiednejšie v celej Europe, udržiaval musí proti vôli sedem osmin obyvateľov, cirkev pomerne najbohatšiu na celom svete; je to cirkev ôsmej časti obyvateľstva, cirkev anglikánska. Preto vrie nenávisť náboženská medzi proteštantami a katolíkami; roztrhuje v Irsku vsetkie pomery spoločenské a nedopúšťa Irčanom spojovať sa a spoločne pracovať na česť a dobro svojej vlasti.




Rozličnosti.


* Haynald bývalý biskup sedmohradský, ktorý sťa taký úrad svoj do rúk jeho Veličestva zložil, vymenovaný je za arcibiskupa v Karthagu in partibus infidelium so sídlom v Ríme. Za jeho nástupca v Sedmohradsku má byť označený svätiaci biskup a veľkováradský kanonik Fogarassy.
(P. L.)

* V Englickej medzy Woolwichom a Erithom zapálily sa dve vedľajšie prachárne, obsahujúce v sebe do 1500 centov prachu a spolu s nimi vyletely do povetria všetkie okolité domy, tak že ani stopy nezostalo po nich. Výbuchom týmto zem sa až na 80 míl englických zatriasla, a viac ľudí zahynulo.




Kniževný Oznamovateľ.


„Cesta Mariánskeho Pútníka,“ ktorú zpríležitosti tristoročnej pamiatky ctenia zázračného obrazu
bl. P. M. Sedmib. Šaštínskej dľa nákresu písanej lat. pôvodiny pvlb. P. Jozefa Matejky, far. gbelského vystavil a v slovenčine vydal Dr. Andrej Radlinský, farár kútsky. V Budine 1864. Pismotiskom Martina Bagó. Na malej 8-orke str. 111. na peknom papieri. Obsah: I. O pôvode pútov. Zlé obyčaje pri pútoch. O užitočnosti pútov. II. O spôsobe pút s duchovným prospechom konať. Každému pútu predchádzať musí náležitý úmysel. Rozjímania, modlitby a piesne pre nábožných pútnikov. Raňajšia modlitba, ktorú každý nábožný pútnik každodenne odriekať má. Večernia modlitba. Sviatosť pokania. Modlitba pred sv. spoveďou. Vzývanie Ducha Svätého Modlitba po svätej spovedi, pred svätým prijímaním, po svätom prijímaní.
Nábožné rozjímania o piatich čiastkach sviatosti pokania. Zpytovanie svedomia pre rodičov, pre dietky, pre mládencov a panny, pre manželov, pre cisárov, kráľov, panovníkov, predstavených duchovných a svetských, pre poddaných a sluhov, pre všetkých v smrteľnom hriechu postavených. Bolesť nad hriechami. Ťažkosť smrteľného hriechu. Hriechami utrácame Boha. Skrzeva hriech stane sa Boh nepriateľom naším. Hriešnik stavia sa naproti cieľu, pre ktorý je stvorený. Hriech rozmnožuje kráľovstvo diablovo a umenšuje kráľovstvo Krista; Kristu ale spôsobuje bolesť, Rozpamätovanie-sa na poslednie veci, Pevné predsavzatie, Spoveď. Zadosťučinenia: Návšteva Kalvárie. Polepšenie života a nasledovanie čnosti.
Rozjímanie pod krížom a modlitba, – pod obrazom preblahoslavenej Panny Marie na ceste, – keď vstúpiš do chrámu preblahoslavenej Panny Marie. Nábožné rozjímanie, keď kolenačky obchádzaš oltár blahoslavenej Panny Marie. Rozjímanie pred oltárom blahoslavenej Panny Marie bolestnej Šaštínskej, Syna svojho z kríža zloženého v lône držiacej. Obetovanie darov Kristovi a blahoslavenej Panne Marii. Maria potešenie zarmútených. Maria utočište hriešníkov, zvlášte v hodinu smrti. – Pri vyberaní-sa na sv. pút. Modlitba pred obrazom blahosl. Panny Marie. Jak nečo obetuješ, modli sa. Litanie k bolestnej Matke Božej, loretánske. Protispevy (antifony) k preblahoslavenej Panne Marii. Od prvej nedele adventnej až do vianoc.
Od vianoc až do Hromníc. Od Hromníc až do Vzkriešenia Pána. Od Vzkriešenia Pána až k sviatku Najsv. Trojice Božej. Od sviatku Najsv. Trojice Božej až k adventu. Tajomstvá sv. ruženca. I. Pätoro tajomství radostných. II. Pätoro tajamství bolestných. III. Pätoro tajomstvi slavných. Modlitba po ruženci. Modlitby k najsv. srdcu blahosl. Panny Marie Lúčenie-sa s Pannou Mariou na milostivom mieste. Obetovanie-sa Ježišovi po dokonanom púte. Modlitba v Marianskom mesiaci (Máji) na každý deň. Anjelské pozdravenie. Pre putujúcich k sv. Krížu na deň nalezenia a povýšenia sv. Kríža a najsv. srdca Ježiša. Pre putujúcich na Velehrad k ucteniu sv. Cyrilla a Methoda. Piesne k bl. Panne Marii. Pútnická I. Slyšal som krásny hlas. II. Maria Maria ! nad slnce jasnejšia. III. O Ty prekrásna, – Hviezdo prejasná. IV Každú chvíľu pej rozmilú. V. Pod tvoj plášť sa utíkame. VI. Zdravas hviezdo morská. VII. Maria buď pochválená. VIII. Zdravas na stotisíckráte Maria. IX. Já som si vyvolil silne isté – Panenku Mariu útočište.
O sv. Kríži. Krížu svätý. K sv. Cyr. a Meth. Duša kresťanská zvelebuj Boha. Za vyjasnenie: Pane Jezu Kriste, – Útočište isté. Za dážď: Otče náš nebeský k Tebe voláme. Spev poďakovací: Teba Bože chválime. – Cena výtisku 30 kr. rak. č. K dostaniu u Dr. Andr. Radlinszkého v Kútoch. Znamenité tolo dielko dá sa každého času, na každom púte a mieste s duchovným prospechom upotrebovali samým „Nábožným Výlevom“ o bok postaviť.
Dejepis biblický starého a nového zákona pre mládež a školy národnie sostavil a vydal Antoň Cebecauer, prof. náboženstva na kat. kr. gymnásiume baňsko-bystrickom. v 12-orke. Vo Viedni. Tiskom Karola Goriška. 1864.
Dielo toto nemôžeme dokonálejšie verejnosti známym činiť, nežli trefnými slovami samého vydavateľa, keď v predmluve – veci ovšem primerane – hovorí: „Potreba príručných školských knižiek, ktoré by písané boly v reči slovenskej, je tak všeobecne známa a zrejmá, že to netreba ani odôvodňovať. Sú sice učebné knižky v jazyku českom, avšak ani tyto niesú v stave sodpovedať okolnosťam naším, už pre reč, samu, už zase pre pomery, ktoré skladateľ pri složení knižky takej pred očima mal. Skladateľ učebnej knížky tejto teda, uhcejúc aspon v jednom odvetví vyučovania náboženského na naších katolíckych ústavoch žiakom uľahčiť, sostavil tento biblický dejopis starého a nového zákona. Pri práci svojej použil skladateľ „byblické dejopisy“ od Jozefa Kreisingera, – Jozefa Vlassáka – a Jana Farbmanna, ktorý – dľa udania svojho – pracoval podľa Krištofa Schmida.“ –
Mnoho je síce z menovaných knižiek kde tu i zo slova do slova vyňato, to však žiaden nezazlí skladateľovi, poneváč jako spomenutí pôvodcovia, tak aj skladateľ dejopis biblický z jednoho žriedla čerpať museli, a tak srovnávajúc sa so sv. písmom a jeho slovami, i medzi sebou srovnávať sa ím nádobno. – Obsahuje knižka táto 275 strán, a síce: 1-2 str. Úvod, v ktorom sa vysvetľuje pojem dejopisu biblického, a poznačuje biblická bibliographia. Čiastka I. 3-129 str. opisuje biblické príbehy starého zákona; čiastka II. 129-229 str. biblické príbehy nového zákona v sebe obsahuje; čiastka III. 230-254. str. predkladá skutky a učinkovanie Apoštolov. – Pripojené sú tiež dva prídavky: l-vý 253-263 str. v sebe obsahuje krátky pohľad na cirkev kresťanskú od časov apoštolských až po časy naše, II-hý ale 263-267 str. krátky zemepis Palestiny. –
Jako už z tohoto popisu vidieť, dielo toto samo sa odporúča jako vieroučiteľom a žiakom na gymnásiach, tak aj školám národním a menovite učiteľom či na hlavných či na dedinských školách učinkujúcim. – Odporúča sa dielo toto aj tým, že každému príbehu priložené je mravné poučenie, na praktický mravný život veľmi učinkujúce.
K dostaniu je v B. Bystrici u samého v. p. vydavateľa, a to 1. výtisk sošitý za 80 kr., viazaný ale za 90 kr. r. č.
II-é číslo „Vojtecha“ vynde 1-ho nov. a bude nepretržene vychádzať do konca roka s náhradou ½ hárku pri každom temer čísle, tak aby všetkie čísla činily 12 hárkov vospolok, i to len preto, abysme uspokojili tých nekoľko predplatiteľov. Obrázky vo „Vojtechu“ v každom čísle podávať nikto od nás žiadať nemôže pri toľkej lahostajnosti tých, na ktorých sme si najviac pri tomto podniknutí našom zakladali; lež špatne sme sa sklamali. Zo Soznamu predplatiteľov patrno: kto predplatil a kto nie. Nevoľný ľudu kto sa bude o tvoje vzdelanie duchovné starať, keď už ani my... Red.