logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 37


Obsah:



: Úvod a záver
: Slavnosti Šaštínske.
: Oprava.
Sasinek. : VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy
: b) Zprávy.
: Kniževný Oznamovateľ.
: Verejná pošta.


Úvod a záver





CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 37.
V Skalici, v sobotu, dňa 22. októbra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Slavnosti Šaštínske.


(Dokončenie.)

V nasledujúce dva dni po hlavnej jubilejnej slavnosti, v predošlom čísle z podrobna opísanej, totižto v piatok a v sobotu 9 a 10 septembra udeľovala sa v pútnickom chráme šaštínskom sviatosť birmovania veriacim dekanátu šaštínskeho a súsedného sv. jánskeho. Podľa učineného predbežného poriadku v prvý deň poprichodili birmovanci z dekanátu šaštínskeho, menovite: z Gbelov, Kútov, Brockého, Holiča, Radošoviec a Kopčian, vdruhý zo Skalice, Unína, Petrovejvsi, Štepanova, Smolinského, Čárov, Kovalova, Dojča a Šaštína, a zo sv. jánskeho dekanátu, menovite: zo Sv. Jura, Sv. Jánov, Kuklova a Búrov, v prôvodnom poriadku pod zástavami od svojich duchovných pastierov do Šaštína vovedení a vo dva rady zdĺž chrámovej lode, von z chrámu pod holým nebom a v poblízkom lesíku pod košatými stromami v chládku rozpostavení, každý a každá majúc za sebou birmovného otca a birmovnú matku. Ešte pred príchodom birmovancov o 7 h. držal reč slovenskú k pútnikom vys. dôstojný p. Jozef Blásy, čestný kanonik ostrihomský, dekan a farár hlohovecký, ktorú nám aj do Cyrilla poslať zasľúbil.
Po reči tejto prichádzali nadrečení birmovanci a hrnuli sa až do započatia služieb božích. V prvý deň birmovný pontifikoval Jeho Excellencia p. Marino Falcinelli, pápežský nuncius, arcibiskup athenský pri početnej assistencii a v prítomnosti Jeho Eminencie p. kardinála kniežaťa prímaša, na faldistoriume miesto zaujavšieho a kurátneho duchovenstva. Po sv. omši pristúpil Jeho Em. v rúchu pontifikálnom k oltáru a tu, zaujav miesto na sedadle, držal krásnu čisto-slovenskú reč plynne a výmluvne o sľúboch, ktoré Boh skrze Syna svojeho a Ducha Svätého vyplnil a plní, skrze tamtoho svoju vôľu, pravdu nebeskú, svetu zvestujúc a skrze tohoto ju v Cirkvi svojej ochraňujúc, a o sľúboch, ktoré pri krste svätom sme učinili, potom kľaknuv na kolená predriekal obnovenie sľúbov krstovných. Po odriekaní pristúpilo sa k birmovke. Jeho Eminencii pomáhali birmovať Jeho Excellencia vyše menovaný nuncius pápežský, a Jeho Osvietenosť p. Jozef Víber, svätiaci pomocný biskup J. Em. a prépošť kapituly prešporskej, každý majúc po boku svojich assistentov z ktorých jeden rozdával obirmovaným obrázky s modlitbou na pamiatku.
Jeho Em. birmoval najprv v chráme, potom obirmoval všetkých vonku a v lesíku, keď medzitým títo dva pôslednejší birmovali len v samom chráme. A týmto poriadkom sa aj nasledujúceho dňa pokračovalo, potom jako prvlb. p. Alojš Cherny, farár uninský jubilárnu reč slovenskú k pútnikom bol povedal. Jako pred birmovkou tak i po birmovke v oba dva dni držal Jeho Em. slovenskú reč k birmovaným, napomínajúc ich, aby zachovali a rozmnožovali v sebe milosť Ducha Sv., ktorú vložením rúk biskupských na seba a pomázaním sv. krizmou, priam včuľ prijali, a aby zostali udatnými bojovníkami a vernými vyznavačmi Kristovymi. – V prvý deň obirmoval Jeho Em. 753, J. Exc. p. nuncius 586 a Osv. p. svätiaci biskup 654, všetci tedy dohromady: 1993; druhý deň J. Em. 1865, nuncius 1027 a p. svät. biskup 950, všetci tedy dohromady: 3842: a tak všetkých za oba dni obirmovano: 5835; z ktorých obirmoval J. Em. pán kardinál 2618, J. Exc. p. nuncius 1613 a J. Osv. p. svät. biskup 1604, nasledovne Jeho Em. o 1000 viac, nežli každý z týchto.
Po birmovke nasledoval obed. A síce v piatok Jeho Eminencia s p. nunciusom uhostení boli u barona Patz; ostatní ale hostia z vyššieho i nižšieho duchovenstva vo fáre. Títo poslednejší boli obzvlášte dobrého rozmaru. Panovala tu medzi všetkými uprimná národnia snášanlivosť, sredečnosť a veselosť, nie jako deň predtým pri obede vo škole, jako sme to v predošlom čísle nastienili. Nebolo tu konca kraja srdečným i ostrovtipným a žartovným zdraviciam, nielen latinským a maďarskym, lež z husta aj slovenským, už jednomu, už druhému, ktoré boly s hlučným „Sláva“ a „Živio“ prijaté. Na druhý deň, v sobotu, bola tabula vo fare, v ktorej vedľa Jeho Em. a p. nunciusa účasť bral hodný počet hodnostárov cirkevných a z nižšieho duchovenstva, obzlášte kurátneho z dekanátu šaštínskeho a sv. jánskeho. Pod obedom vstal hore dôst. p. Ján Pekarovič, dekán okresu šaštínskeho a farár štepanovský a spolu s nim celé duchovenstvo povstalo, a pozdravil Jeho Eminenciu nasledujúcou latinskou rečou:
Eminentissime ac Reverendissime Domine Cardinalis Archi-Praesul, et Pater noster Benignissime ! Quos hic circa Te affusos cernis, sunt Districtus Sasvariensis, curam animarum, sub Te Pastore Summo gerentic membra, qui inefabili gaudio exultanto, quod Te Archi- Praesulem, et Patrem benignissimum, in gremio velut gemmam pretiosam venerabundi conspicere possint, Te inquam, quem vidit Roma et admiratur, vidit orbis et stupet, noscit Patria et diligit, noscit Ecclesia et virtutum tuarum irradiata fulgoribus gloriatur. Nota est modestia Tua, sed guo magis fumum seculi fugis eo alacrius veri Tui cultores Te inseguuntur. – Patere ergo Pater benignissime, ut Tibi filiales, ex corde intimo profiuas grates agamus pro fatigiis, quae pro salute ovicularum Tuarum sustines; laudamus, et magnificamus Deum, qui Te in grandi aetate nobis conservat; glorificamus Dei Matrem Virginem, cuius indubio patrocinio eximtus eius Cultor, usque praesens nobis firmus sospesque vivis, et velut alter Isac super geminos filios tuos sacras manus levans nos benedictione, agnellos nostros donis Spiritus Sancti reples. Retribuat Tibi Deus, confortet et laetificet senectam Tuam, omne sacrificium Tuum pinque fiat. Nos odore virtutum Tuarum pasti, quocunque ieris, corde Te sequemur, in tesseram huius, ad osculum S. Purpurae admitti exoramus, et hilari voce „Vivať“ adclamamus.
Na túto s hrmavým „Vivat“ prijatú reč Jeho Eminencia sa veľmi láskave a otcovsky poďakovať a svoju vysokú spokojnosť vysloviť ráčila. Na to potom všetci duchovní dekanátu šaštínskeho k pocelovaniu pravice Jeho Eminencie pristupovali. – Po malej chvíli vstav zase dôst. p. Jozef Köntös, dekan okresu sv. jánskeho a farár sv. peterský, vyniesol Jeho Eminencii v mene svojeho dištriktu nasledujúcu latinskú zdravicu:

Eminentissime Cardinalis, Princeps Primas, ArchiPraesul Gratiosíssime, Benignissime !
„ Districtus Scto Joannensis, cuius fidelibus Eminentia Vestra hodierna die Sanctum dabat Spiritum – est sub tutela et protectione S. Joannis Baptistae, – S. Joannis Baptistae dico : guem Eminentia. Vestra Suun veneratur Patronum, non sine praesagio futurae exaltationis Eminentiae Vestrae in Ecclesia Dei, et futuri fidelis imitatoris Joannis Bapt. datum est nomen istud Eminentiae Vestrae ad sacrum regenerationis fontem; nam sicut condam ad Jordanem Joannes Baptista discipulis suis digito monstrabat Salvatorem mundi, dicendo : Ecce agnus Dei, ecce qui tollit peccata mundi ; – ita Eminentia Vestra, nobis et per nos fidelibus curae nostrae creditis hisce cumprimis periculosis temporibus incessanter inclamat : et ita quasi digito, ut alter Joannes Baptista monstrat nobis Agnum Dei, Jesum Christum esse filium Dei, nec dari aliud nomen sub coelo, in quo nos opporteat salvos fieri ; – porro sicut Joannes Bapt. praedicabat ad Jordanem Baptismum poenitentiae, et parabat corda hominum in adventum Domini primum, ita Eminentia Vestra praedicat irremisse nobis et per nos cunctis fidelibus Baptismum laboriosum poenitentiae, ceu secundam post naufragium tabulam ad praeparandos animos in adventum Domini secundum.
Documenta horum sunt: 1-mo Concilii provincialis et Synodi Dioecesanae sub praesidio Eminentiae Vestrae celebratae Statuta, utpote quibus in compendio cuncia exponuntur, quae seu ad veritates fidei solae salvificae, et eius cultum divinum spectant, scu ad perfection Cleri et populi promovendam requiruntur.
2-do. Sacra Erercitia pro Sacerdotibus, quam et Missiones populares pro fidelibus inductae – de coelo ista, venerunt ! – Spiritus Domini impulit Eminentiam Vestram, ut reiectis in contrarium loquentibus admirabili cum propensione et frangi nescia animi resolutione medium isthoc in Clero spiritum Christi innovandi, et in populo amorem vitae christianae excitandi, arriperet, in vitam poneret et manuteneret ; – quanta porro et qualia facta sunt sub pastoratu Eminentiae Vestrae in augmentum cultus Mariani per inductas Confraternitates, pias Sodalitates, Consociationes – brevitatis causae sufficiat tantum principaliorum meminisse, uti est: Devotio mensis Mariani, Sodalitas SS. Cordis Beatissimae Dei Genitricis Mariae in complures ADioecesis Ecelesias inducta, et continuo multiplicata, – urbes, oppida, pagi medio hoc effici provisa sunt, ad sectandas admirabiles virtutes Marianas. – Huc eminenter spectat plurium seculorum defluxu avidissime expectatus actus, quo Matris Dei conceptus por visibile Caput Ecelesiae praesentibus ducentis Episcopis Romae, a peccato originali immunis e Cathedra Petri declaratus et promulgatus est; ubi Eminentia Vestra sanctissimae huic veritati tam diserta et unctione plena oratione testimonium perhibuit, – quod hac, omnibus orbis Episcopis palmam praeripuerit.
Quid dicam de solemni illa regnicolari ad Cellas Marianas ducta, Processione, in qua viginti quinque et ultra fidelium millia apostolica Eminentiae Vestrae vestigia sequebantur, – quid de hac triseculari Processione Sassiniensi, in qua indubie centum fidelium millia oculis subiiciuntur nostris – revera: quam speciosi Eminentiae Vestrae pedes evangelisantis pacem evangelisantis bona ! Numquid haec non sunt media ad poenitentiam per Joannem Bapt. praedicatam, ducentia ? – Haec et tanta facta sunt sub glorioso Eminentiae Vestrae Regimine !
Dixit Dominus de Praecursore Suo: „Non est maior inter natos mulierum Joanne Baptista“; – liceat et mihi de Eminentia Vestra in veritate asserere : Nullus maior inter Antistites Hungariae Eminenttssimo Joanne Baptista Scitovszky !
Ast sicut fidelis imitator est Eminentia Vestra Patroni Sui Joannis Baptistae, ita magnus aemu lator existit Romanorum Pontificum. – Brevitatis causa solummodo umicum et illum Pium VII. Pontificem Maximum commemorare volo, qui dum impiorum consiliis et armis ex apostolica Sede exturbatus et arcta custodia praesertim Savonae per quinque et ultra annos fuisset detentus, ast cessante procella plaudentibus prae gaudio populis Romam reversus fuisset; ante tamen, quod in votis habuerat, et captivitate detentus exequi nequiverat, aurea, corona insignem Savonae Imaginem Deiparae Virginis solemni ritu propriis manibus decoravit. – Hoc ipsum factum per Eminentiam Vestram, Septemdolorosae B. M. Virgini Sassiniensi et Filio eius Salvatori nostro propriis oculis conspeximus, gaudentibus populis et exultantibus angelicis choris super solemni coronatione Reginae et Dominae Suae, – pro quo pio actu cum prole pia benedicat Virgo Maria !
Deus autem pacis, cuius bonitatis et misericordiae infinitus est thesaurus, servet Eminentiam Vestram incolumem quam diutissime nobis, Regno, Principi, Religioni. – Dixi.

Po zdravici tejto ozvalo sa zo všetkých strán hromohlasné „Vivat“. I na túto zdravicn Jeho Em. s vyslovením svojej vysokej spokojnosti latinsky ďakovať ráčila. Na to pristúpili, podobne tamtým, duchovní dekanátu sv. jánskeho k jeho Eminencia pocelovať ruku. Konečne pripil Jeho Eminencia Svätému Otcovi Piovi IX a prítomnému Jeho Exc. p. nunciusovi na zdravie; tento ale zase odvetil zdravicou na slávu Jeho Veličenstva cisára a kráľa rakúskeho Františka Jozefa a Jeho Eminencie p. kardinála. Čo všetko za každým s hlučným „Vivať“ sprevádzano. – Pri tomto obede mali sme to šťastie a radosť už i tú drahú perlu našeho národa Jeho Osvietenosť p. grófa Rudolfa Nyáryho, kanonika ostrihomského, užuž po dvodennom neduhu zotaveného, pri dobrom rozmare vidieť a ctiť, ktorého prítomnosť sme predošlé dni bolestne pohrešovali.
Po poludní okolo tretej rozlúčil sa J. Excel. p. nuncius čo najsrdečnejšie s celým duchovenstvom, poľúbiv v uprimnom objatí každého, potom jako sa pred zázračným obrazom bolestnej P. Marie Šaštínskej u hlavného oltára bol pomodlil a s týmto milostivým miestom rozžehnal, nastupujúc zpiatočnú cestu na svoje vyslanecké miesto do Viedne.
Za nim hneď odobral sa tiež Jeho Eminencia od tohoto pútnického miesta, žehnajúc duchovenstvo a ľud a zanechajúc u tohoto hlboko do srdca zarytú vďačnú po sebe pamiatku, a medzi hlučným sebe na „slávu“ z tisícich hrdiel volaním a požehnávaním, pri hučaní zvonov, nastupoval cestu v komonstve kanonikov vys. dôst. p. Antoňa Szántoffy a osv. p. grófa Rudolfa Nyáry, na štyroch tátošoch vezený a dôst. pp. Juliusom Meszlényi, tajomníkom svojim a Jurajom Császtka, riditeľom primaciálnej kancelarie na druhom koči sprevádzaný, k železnici pres Sv. Jur a Sv. Jány do Cahnova a odtud do Viedne, kde Jeho c. kr. apošt. Veličestvu podal zprávu o slavnosti šaštínskej a v znak najvyššej cisárskej milosti a blahosklonnosti bol aj k cisárskemu stolu pozvaný. A toto najmilostivejšie cisárske prijatie a vyznačenie Jeho Eminencie podvracuje všetky tie nepravé chýry, ktoré v novinách a inde kolovaly o politických zámeroch cesty Jeho Em. do Viedne a o jakomsi nepriaznivom prijatí Jeho u císára pána v audiencii.
Redaktor týchto Novín hľadel túto slavnú príležitosť príchodu Jeho Em. do Šaštína upotrebiť tiež k vydobytiu arcipastierskeho potvrdenia nádejnému a všeobecne túžobne žiadanému „Spolku sv. Vojtecha“. A síce nekoľko dňami pred slavnosťou Šaštínskou poslal Jeho Eminencii do Ostrihomu, pri poklonení Mu nektorých slovenských spisov, jako: „Všenauky kresť. katolíckej“ a „Pútnika Marianskeho“, nasledujúci pamätný spis:

Eminentissime ac Reverendissime Domine Cardinalis etc. Archi Praesul Benignisime ! Gratiosissime Iam septimus labitur annus, quod fideles Catholici Slavi suis continuis benignissimum Eminentiae Vestrac thronum stipent precibus: quatenus Societatem S. Adalberti pro edendis religioso-moralibus libris slavicis benignissime approbare confirmareque dignaretur. Cuius benignae Approbationis certo certius obtinendae spe lactabantur, ubi Eminentia Vestra hunc in finem Cominissionem Tyrnaviae constituere dignata fuisset. Commissio haec die 8. Aprilis a. 1863 consedit. Ego per eam authorisatus elaboravi substravique Illustrissimo D. Vicario Generali die 22 oct. a. 1863 Statuta unaque adornavi Responsum ad secundas Reverendissimi D. Caroli Somogyi Canonici Reflexiones. Verum altum ab illo tempore silentium ! Ne igitur catholici Slaví pro suo maximo spirituali moraligue detrimento tam necessario culturae religioso-moralis adminiculo porro careant, neve in hunc finem oblata plura florenorum millia in alios, nefors profanos, fines e. g. in Societatem „Slovenská Matica“ per pios Benefactores convertantur: praesumo Eminentiam Vestram iterum humillimus supplex, in filiali fiducia interpellare: quatenus eandem Societatem S. Adalberti benignissime approbare et statuta eius, prout per Commissionem Tyrnaviensem fuerant modificata et acceptata, his adiacentia Sua Archi-Praesulea auctoritate confirmare, taliterque universos Hungariae Cath. Slavos, hanc confirmationem avidissimme operientes consolari dignaretur.
Et ecce oportunissima semet Eminentiae Vestrae ad hanc dispensandam Gratiam offert occasio: ipsa trisecularis Solemnilas Sassiniersis in ipso eodem Districtu Vice-Archidiaconali celebranda ! qui salubre hoc Societatis negotium iam in tertium apud Eminentiam Vestram suffracialiter sustentat annum. Quale illud pro Slavis solatium! quae gloria pro Eminentia Vestra ! quae memoria huius trisecularis Jubilaei et loci Thaumaturgi, si in hoc occasione tantorum Solennium infinitis illis quae e throno Divinae misericordiae illic dispensantur gratiis et Suam Eminentia Vestra adiungere dignala fuerit benignissimae approbationis et confirmationis dictae Societatis gratiam, salutaribus certo fructibus per secula duraturis fecundandam. Qui in reliquo sperans, me meis Compopularibus hanc Eminentiae Vestrae gratiam proxime annunciaturum, altis gratiis et favoribus humillime devotus, cum piissimo S. Purpurae osculo inque profundissimo venerationis filialis cultu emorior

Eminentiae Vestrae infimus capellanus
Kúty die 2 Septembris Andreas Radlinszky
1864. Parochus Kútiensis.

Následkom tu dôslovne privedeného pamätného spisu, pisateľ tohoto, po predbežnom s Jeho Osvietenosťou p. generálnym vikárom trnavským o nadrečenej spolkovej záležitosti rozhovore a dohovore, bol dňa 9 sept. po poludní pred Jeho Eminenciu predvolaný, veľmi milostive prijatý a po viac jako jednohodinovom o spolku sv. Vojtecha vyjednávaní nie bez nádeje jeho arcipastierskeho potvrdenia prepustený. Ano, nádejeme sa, že keď Jeho Eminencia toľkú radosť nám katolíckym Slovákom spôsobil že sám vo vysokej Svojej osobe tak valnú slovenskú processiu a tak slavnostne a s tak velikým bleskom cirkevným z Trnavy do Šaštína viesť a aby sa v prôvode slovenské piesne spievaly, milostive narídiť. Sám k tisícim a tisícim zástupom slovenského ľudu už z kazateľnice už od oltára viacráz slovo božie hlásať a posledne aj vynesenú Sebe slovenskú zdravicu pri stolovaní vďačne prijať ráčil, nádejeme sa, pravím, že aj ten už tak dávno žiadaný a zo všetkých strán Slovenska prosbami podporovaný „Spolok sv. Vojtecha“ na vydávanie dobrých katolíckych kníh slovenských, milostive potvrdiť ráči k duchovnému prospechu Svojich katolíckych veriacich.
Avšak, drahí v Kristu Bratia ! aby nebolo povedano, že Slováci nepotrebujú Spolku, lebo že ľud nič nečíta ani čítať nebude, zaujmite sa horlivejšie za „Obrázkové Katolícke Noviny“ ktoré nosia meno žiadaneho „Vojtecha“, a porúčajte ich ľudu čím najsnažnejšie príležitostne i nepríležitostne. Neujmete-li sa časopisu tohto ? tedy dokážete, že vám nič nezáleží na potvrdení Spolku ktorého cieľ má byť: vydávať pre ľud dobré vzdelávajúce spisy; a taký spis má byť aj „Vojtech“, jako to 1-é jeho číslo ukazuje. Nepríde-li k životu časopis „ Vojtech“ pre našu netečnosť a ocháblosť, jaká sa z nepochopiteľných nám príčin u tých najhorlivejších ľudo-a národomilov teraz javí: tedy „Spolok sv. Vojtecha“ považujeme za vec docela zbytočnú a ztratenú, a tak sami sme podpísali ortieľ jeho smrti.
Pravda, časy sú teraz tvrdé a ľud zúbožený; avšak toto nijak nevymlúva netečnosť našu. Pri dobrej vôli a múdrej horlivosti duchovných pastierov dá sa zaiste i u chudobnejších farníkov nečo k ich duchovnému vzdelaniu vykonať. Neváhajte tedy a neodkladajte. Ináč Roma cunctante Saguntum perit. Dôverujte v našej obetovavosti a dostatočnosti pri pomoci božskej, za ktorú Boha prosiť neprestávame. Po vydanom 2 čísle Vojtecha v dalšom jeho vydávaní budeme len teprv pokračovať keď sa potrebný počeť predplatiteľov naň sosbiera. Každý z nás môže aspon dvoch predplatiteľov z pomedzi ľudu zýskať.




Oprava.


V pred. čísle str. 286 v II stĺpci na posledňom riadku na miesto J. O. p. Henrika Szajbély, má stáť: J. Exc. p. Marino Falcinelli, pápežský nuncius. Tento totižto, a nie tamten, viedol processiu na Kalváriu, a u trojhrannej kaplnky vedľa neho modlil sa s ľudom slovenské litanie loret. v. dôst. p. Štef. Hrebiček opát, dek. a farár šaštínsky. – A na 285 str. II stĺ. 16 riad. miesto: nominemet má stáť: nomine meo et a 20 riad. miesto declinant, má stáť: decunant.




VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy

Sasinek.


B. Bystrica. – Drahý Brat ! Znám, že už túžobne očakávaš, abych teba poučil o ceste, ktorá ma viedla na pole nové, na ktorom – nepochybujem – poskytne sa mi príležitosť za cirkev a národ pracovať nielen tak, jako dosiaľ, lež snád i výdatnejšie. Toto bezpochyby sladkou nádejou poteší srdce tvoje, ktoré nemálo zarmútené bolo tým, že okolnosti nového stavu mojeho nedopustily, ani abych pod strechou tvojou neoceniteľnú lásku tvoju požíval, ani abych z pliec tvojich sňal ťarchu podelenej redakcie. Prekážky redigovania, na jaké ma Jeho Excellencia, p. Biskup vo svojej otcovskej peči upozorniť ráčil, sú ovšem tie, jako mi Ním najmilostivejšie ličené boly –; je ale nádej, že sa v záležitosti málochybí opustlej tlačiarne tunajšej stane obrat.
Jako ti známo, dňa 26. sept. odbavil som s učedlníkami reholnými skúšku; dňa 27. vo meno Pána pohnul som sa z Prešporku. Parovoz ma priviezol až do Grán-Nány; odkiaľ poštovský vôz v nočných nepríjemnosťach ma dostavil až do Štiavnice. Škoda, že krátkosť času mi nedovolila, abych bol mohol aspon vysokodôst. p. prepošta a iných nektorých úcty hodných poctiť srdečnou návštevou ! Veleb. pátri Piaristi jediní boli, v ktorých pribytku laskavé okamžité prijatie som hľadal, a to i s občerstvením som u nich skutočne naleznul; áno, obstarali mi i príležitosť, ktorá ma coz utešené hory a báječné sklenovské lázne doprovodila na vrchami otočenú rovinu, jejž korunou je Slovákovi jako pamätný tak sladký Sv. Kríž !
Pri prvom zazrení Sv. Kríža, čo cítilo ražne bijúce srdce vo mne a čo mi obrazotvornosť sľubovala, je mojim báječným tajomstvom. – Čo mi nádej sľubovala vo Sv. Kríži, to skutočnosť aj vyplnila: našiel som tam Otca mileného a bratov srdečných. – S týmito jednodušnými výrazmi buď spokojený, abych obšírnejšími slovami menej nepovedal, nežli to patriční zasluhujú.
Vo Sv. Kríži na moje šťastie priam v úradnej záležitosti meškali pp. kanonici: vysokodôst. pp. Tomáš Červen a František Berlica. Nevyzvedal som sa všetečne: v jakej asi záležitosti spomenutí vysokodôstojní páni meškali, avšak z prespolia predmetného to miesta onej záležitosti sa navrátivší, všetko krásne na vyvyšovania Jeho Excellencie vyprávali: menovite pri štedrom obede vysokodôst. p. Červen priniesol zdravicu Jeho Excellencii a srdečnými slovami tlumočil vďaky dôstojnej kapituly za neunavné snáhy Jeho Excellencie o duševný a večný dobrobyt biskupstva neustále preukazované. Na čo Jeho Excellencia srdečnými a dojímavými slovami prehovoriť ráčila: že Jeho dobrá vôľa a každé snáhy ta cieľa, aby šťastnú a pokojnú budúcnosť nástupcovi, časný a večný blahobyt celému biskupstvu priniesly. – Po tak krásnych slovách zavzdychol som si: Bože, dajže pomoc svoju tak svätej vôli !
V. p. obradníkom sprevádzaný poobzieral som si vidiek Sv. Kríža, menovite poobdivoval zahradu za biskupskou residenciou, tuším čerstvým múrom otočenú. Hovorím poobdivoval, lebo videl som v nej uskutočňovanie oných vznešených zahradnickych myšlienok, ktoré z preučeného pera Jeho Excellencie vyteklé výlečný náš „Obzor“ priniesol.
Nastal potom veselý večer, u prevelebného pána Michala Hyroša, farára svätokrížskeho. Z jakej pričiny ? to sa domysliš ľahko sám, rozpamätáš-lí sa na to, že to bolo 28. dňa septembra, a tak v predvečer sv. Michala. Od doby tej, čo sme v Budine neodlúčene pracovali na roli dedičnej, neokúsil som takého večera srdečnosti slovenskej: cítil som sa doma byl, poneváč ma zo všetkých strán primali, jako svojeho. Počet hosťov a ich veselé tváre zdaly sa mi byť svedoctvom, že spomenutého prvlb. pána jako duchovní, tak aj svetskí pánovia dobre v srdci svojom zapísaného majú.
Po obede 29. dňa sept. viezol som sa štyrmi v kočiari ! To sa rozumie z milosti. Vysokodôst. pp. kanonici vyšespomenutí po šťastne dokonanej úradnej záležitosti vracali sa domov, a já s nimi. Na rýchlych tátošoch ešte dobre pred západom slnka dorazili sme do Hájnik, kde pohostinnom občerstvení vyšlo sa na väžu, a to z blahosklonnosti ku mne, snáď toho nehodnému, abych prvýkrát uzrieť mohol zvonoťah Pozdechova. Sú ti to tam za velikánske zvony starobylé ! Škoda, že som prišiel v taký čas, v jakom sa nedalo na ne zatiahnuť ! Rád bych bol slyšal aj ich zvuk. Medzitým budem hľadieť, aby sa to stalo. – Z väže síduc prikročili sme k hrobu jednoho z naších zasvätencov národních, k hrobu Štefana Záhorského, predošlého to farára hájnického. Pomník, železnou ohradou otočený, na prsiach svojich predstiera – jako mi povedali – od našeho výtečného Sladkoviča pošlý nápis, jednoduchý, lež významný. Nehnevaj sa, že som si ho nespísal ! Mám-li dobrú pamäť, takto znie:

„Milovaný Bohom
Ľúbený Rodom
Odpočíva
do Vzkriesenia.“

Slnko už už západom hroziace nútilo nás, aby sme sa rozlúčili. – Čím sme sa viac a viac k B. Bystrici blížili, tým viac večerný súmrak temnosťou svojou zahaľoval malebné kraje, a konečne syrkový kúr zo šlachtokových hút b. bystrických, jako nevolaný hosť do nosa vtierajúci sa, bol mi na znamenie: že som už pri meste budúceho povolania mojeho. Mesto slabe osvietené nemohlo oku mojemu predstaviť takú panorámu, jako by to bolo učinilo pred pár hodinami, keď ešte slnko papršleky svoje v starom Hrone máčalo.
Jako miestnosti neznajúci pocestný od vysokodôst. p. kanonika Červena pohostinne prijatým som bol pod strechu, kde som si veru utešene odpočinul dva dni, dokiaľ som sa hospodou vlastnou nezaopatril. – Bol som síce od bdenia a cestovania zunavený, avšak hneď som bol čerstvý, jako jeleň na nohách, nielen preto že v. p. Gerometta a vysokouč. p. profesor Červen, priam vtedy z cesty italskej navrátivší sa nás pozdravom svojim potešili, lež menovite nás na jeden kanonícký dom jasne osvetiený upozornili. Pri svetle domu tohoto sedela vznešená spoločnosť tunajších horlivých národovcov slovenských, shromaždivších sa k pocte prvlb. p. Michala Chrásteka. Z jakej príčiny, to opäť z mena s 29. dňom sept. porovnaného vyrozumieš. – Nebolo treba ma zvať do takej spoločnosti; zabudol som já na nevyspalé noci a unavenia pocestného ! Jako som pozoroval, my tria to neočakávaní hostia milo sme prekvapili jako celú spoločnosť, tak menovite výtečného hrdinu dňa telo. – Nechcem opísovať to srdečné prijatie, to radostné vítanie, tie nevinné žarty toho večera – ; dosť buď povedať: kiežby sa mi vodilo dľa toho: quale primum punctum, tales ex co lineae ducuntur.“ Bolo tám: Sláva ! a Hoch !
Pobaviv sa v spoločnosti tejto šlechetnej, odišiel som ta, kam ma kleslé oči nútily. – Nastalo ráno, a prvý nás prekvapil, bol náš milovaný prev. p. Chrástek; ktorý mi i tú lásku preukázal hneď, že ma na patričné miesta k poklonám a návštevám povodil a srdečne predstavil.
Po piatku prišla sobota. Mládež školská zo všetkých strán hrnúca sa v nemeckom chráme slávila svoje „Veni Sancte“, nimž nový školský rok bol otvorený. Z príležitosti tejto nádobno podotknúť, že do 4. dňa oktobra zapísano bolo 268: teda už o jehnoho viac, nežli ich bolo lonskeho roku. Zvláštneho pochvalného spomenutia však zaslúži „Alumneum.“ Číslo alumnistov nielen prevyšuje lonejšie, lež aj letošné predsavzaté číslo. Je ich 94. Z týchto 19 darmo, 19 za 1 zl., 39 za 2 zl., 17 za 3 zl. 20 kr. obed majú. Okrem toho asi polovica z nich, i večeru, za 1 zl. r. č. mesačne platiť sa majúcu, dostáva. – Kto jako já teraz, je očitým svedkom prospechu alumnea, ten dľa možnosti neprestane byť podporou tak šlechetného ústavu. Za čo jako jeho zakladateľovi, vysokodôst. p. Gottscharovi, tak aj jeho ochraňovateľom a podporovateľom buď od sveta sláva, od alamnov povďak, od Boha všemohúceho ale odplata v nebesiach !
V nedeľu, 2. dňa oktobra ráno velikánsky zvon kathedrálneho chrámu k slavnostnému „Veni Sancte“ na deviatu hodinu do kathedrálneho chrámu povolal predstavenstvo, nás professorov a chovancov semenišťa b. bystrického. Vys. dôst. p. kanonik Červen predniesol Najvyššiemu obeť najsvätejšiu, medzi ktorou chovanci s príkladnou pobožnosťou najčistejšieho Baránka nového zákona prímali.
Po včerajšom otvorení prednášok, dnes slávili sme i my tuná slavnestné meniny Jeho Veličestva, Františka Jozefa I., najmilostivejšieho cisára a kráľa našeho, ku ktorým sme sa i my s chovancami do nemeckého chrámu dostavili. Najsvätejšiu obeť konal vys. dôst. p. kanonik J. Nep. Scherer, pod infulou a medzi početnou assistenciou. Prítomní boli cirkevní, vojanskí a svetskí hodnostári, predstavenstvo škôl i s mládežou; von z chrámu ale vojsko stálo. Po sv. omši zaspievali sme národniu hymnu, a po nej rozišli sme sa s tým prianím, aby Boh všemohúci ráčil vyslyšať hlasy tých verných, čo sa dnes za blaho najmilostivejšieho Zemepána k nemu utiekali. – V meste, na stoličnom to dome, videl som len jednu zástavu viať, a to zástavu uhorskej trojbarvy.
Aby si ale o tomto liste mojom povedať mohol: „Finis coronat opus“, nuž sdeľujem tebe tú potešnú zprávu: že baňsko-bystrické Directorium na rok MDCCCLXV prinesie dňa 5 julia sviatok sv. Cyrilla a Methoda sub ritu 1. cl. cum oct. Zovrubnejšiu zprávu o tomto dostaneš neskôr. S Bohom ! Tvoj atd.
Sasinek.




b) Zprávy.


Tersť. – Medzi dobrovoľníkov mexikanských šlo i o veľa židov, nektorí z nich sa dali pokrstiť už vo Viedni; iní sú krstení v Tersti; z pomedzi nich jeden dôstojník, ktorému za kmotra bol sám arciknieža Arnošt.

Berlín. (Hl. B.) – Zdejší proteštantskí pietisti rozdávajú protestantské spisky i medzi službami Božími katolíckymi, tak že sa nad tym pozastavujú samy tamejšie noviny, píšuc: „Čo máme povedať na to, že v meste, jako je Berlín, dovoľujú sebe nábožní proteštantskí vyslanci medzi službami božími v katolíckych chrámoch obchádzal a prítomným veriacim pietistské traktáty čili spísky rozdávať. Jestli sa to deje vo všetkých katolíckych chrámoch hlavného mesta, je dopisovateľovi neznámo; ale v chráme sv. Michala si to dovolili pietistskí kresťania, tak že sa nad tým kazateľ pohoršil, doložiac, čo by na to riekli evanjelici, keby katolícki vyslanci v proteštantských chrámoch rozdávali biskupské pastierske listy, spisy, knihy modliace atd. ?!

Turín. – Ku koncu augusta zanikly túná povestným Passaglia vydávané noviny „La Pace“ (Bl.)

Rím. (Tyg. k.) – Žandarmeria pápežská mala zrobiť revisiu u istého kňaza neapolitánskeho Kamila S. ktorý už od dávna za sektára platil. Pri tom prezierani nalezlo četníctvo papiery veľmy kompromitujúce vo vecách političných. Iný kňaz priezvyskom P. de Vit. vydal na svetlo dielo kacírske pod názvom: „Očistec zatracených.“

Francúzsko. – „V Gazette de France“ stojí: „Uvedli sme v známosť nedávno smrť kardinála Bedini, biskupa z Viterbova. On bol riaditeľom legácij. – Dokiaľ este pápežským nunciusom bol v Brazilii, dostal 1847 list nasledujúceho obsahu: „Keď Jeho Svätosť za priaznivo uzná, vyzvať vojsko v boji vycvičené, tedy sotvá bude potrebno povedať, že s najvätšou radosťou tomu stúpime v službu, ktorý za vlasť a cirkev tak mnoho zásluh má. Nerobíme to preto, jakoby sme mysleli, že jemu naša pomoc je snáď potrebná. – My vieme priveľmi, že prestol sv. Petra na takom základe stoji, ktorý nikdy kroz žiadnu moc ľudskú zborený byť nemôže.“ Podpísaný bol list tento: Guiseppom Garibaldim. (P. b. V.)




Kniževný Oznamovateľ.


Diela, ktoré uverejnil P. Martinof S. J.

1. Annus ecclesiasticus graeco-slavicus, editus anno millenario SS. Cyrilli et Methodii, slavicae gentis apostolorum, seu commemoratio et breviarium rerum gestarum eorum, qui fastis sacris graecis et slavicis illati sunt. 1. vol. in fol. Bruxellis. 1865, typis Goemare.
Extrait du tome XI ď Octobre des Acta Sanctorum pag 1—400, et orné de 12 planches du calendrier de Papebroch.
2. Manuscrits slaves de la Bibliotheque imperiale de Paris. Avee un calque. 1 vol. in-8-o Paris 1858.
3. O priťreši Ruskoj Cerkví c Rímskuju, ou De la reconciliation de P Eglise romaine 1. vol. in – 12. Paris, 1859. Cʼ est una traduction en langue russe de la brochure du P. Gagarin: La Russie sera-t-elle catholique ? – Spojenie oboch cirkví: latinskej a réckej, čili východnej stojí v popredí záležitostí cirkevných v prítomnej dobe. Je to najhorúcejšie želanie, jakým zavieva veľkodušné srdce našeho sv. Otca Pia IX; vyslovil to on pri četných príležitosťach vo verejných oslovách a súkromne. S povolením jeho a s jeho autoritou utvoril sa v Paríži v spoločnosti tamejších otcov Jezuitov zvláštny odbor, ktorého úloha je: zaobierať sa s predôležitou záležitosťou touto. Majú tam zvláštne k tomu cieľu usporiadanú bibliotheku, ktorá nesie krásne a významné meno sv. apoštolov slovanských, Cyrill a Method. Medzi mužami, ktorí v odbore tom pre zamierený cieľ pracujú stále, neumorne, silami sjednotenými, vynikajú zvlášte otcovia Gagarin, Martinov a Balabin.
O žadúce oboch rečených cirkví sjednotenie pracujú nadšení mužovia tito predovšetkým na ceste literárnej, v dobe našej tak rozhodnej. Pred nekoľko rokami vydal O. Gagarin, aby oboznámil Evropu so záležitosťou touto, zvláštny spis pod názvom: La Russie sera-t-elle catholique ? v jazyku francúzskom, jakým, čo jazykom zaiste svetovým, šíriť možno najrýchlejšie myšlienky, ktorým kto chce dať verejnosť čo možná najvätšiu. O. Martinov preložil len istý spis do jazyka ruského pod vyšeuvedeným záhlavím: „O upmBpanui“ Zdalo sa menovaným mužom, že najrozhodnejšie pôsobiť možno na svoje krajiny, budů-li sa im sledovať spisy, od Rusov samých v tejže záležitosti už skorej vydané; z tejto príčiny podal O. Martinof do tisku k osláveniu tisícletého jubilea pokresťanenia Slovanov znamenitý spis Melecia Smotrického. Spis tento nesie názov:
4. Anoaoria xoemy nymenecirsip na 60cmore, (Obrana mojej cesty na východ) ou Apologie de mon voyage en Orient en 1628 et 1629, par Méléce Smotritski, archeveque de Pololsk, evéquo de Vitebsk et de Mstislav, archimandrite de Vilno et de Derman. – Traduit du pelonais en langue russe et précédé ď une préface sur la vie et les oevres de Méléce Smotritski. 1. vol. in 12. Paris - Leipzig, ches A. Hérold, successeur de Frank, 1863.
Cet ouvrage fait partie ď un recueil publie en langue russe sous la redaction des Péres Gagarin, Martinof et Balabine et paraissant a des époques indéterminces. Vyšemenovaným spisom zastáva víťaznou zbraňou uniu čili spojenie cirkve latinskej a réckej: jeho sám spisovateľ, stav sa pozdejšie arcibiskupom, prešiel z lôna cirkve východnej k cirkvi západnej čili rímsko-katolickej. – Toho, ale roku vydal neunavený O. Martinov opäť spis v tej záležitosti.
5 Vita Melitii Smotriscii, archiepiscopi Hierapoliiani, archimandritae Dermanensis Ordinis s. Basilii M. auctore Jacobo Susza, episcopo Chelmensi et Belczensi cum S. R. E. unito, eiusdem ordinis. Editio nota, emendatior et auctior. Bruxellis 1864. Kniha táto vyšla v krásnom vydaní v Bruselu u Fr. Vromanta. Na hlavnom titule pridané sú ešte tieto slová: Saulus el Paulus Ruthenae unionis sanguine b. Josaphat transformatus sive Meletius Smotriccius“ (Savel a Pavel rusínskej jednoty obrátený krvou blah. Josafata.)
Lebo, „jako Šavel (praví Jak. Susza) roznitený po krvi prvých kresťanov sv. Štefana korunoval slavným mučenníctvom: tak aj Melecius rozplamenený tužbou udusiť prvé počiatky unie, povznesol Josafata k nebeskej palme mučenníckej. A čo oslávený učiteľ cirkve sv. Augustín proniesol o Pavlovi obrátenom: „Keby sa Štefan nebol modlil, nemala by včuľ cirkev Pavla (si Stephanus non orasset, ecclesia Paulo hodie caruisset), to isté doložiť dlžno aj v Meleciovi: „Keby sa nebol modlil Josafat, nemala by upia Melecia. Výtisky životopisu tohoto, jako dokladá francúzsky časopis „Etudes“, sú tak riedke, že vel. o Martinov nemohol nové vydanie obstarať, iba podľa hodnovernej kopie jednoho takého výtisku, uschovanej v biblioteke Ossolinských v Lvove. Vel. vydavateľ priložil k životopisu ešte dva dôležité dodatky.
6 a) Epistola Meletii Smotricii Rutheni archiepiscopi Colocensis nuncupati ad S.D.N. Urbanum VIII, de sua ad catholicam fidem conversione et de mediis, quibus in Russiis Rutheni schismatici ad unionem cum S. R. E. reduci possunt (list Smotrického k pápežovi Urbanovi VIII, o jeho k cirkvi kat. navrátení a spolu o prosriedkoch, ktorými by Rusíni rozkolni mohli byť k jednote sv. rímskej cirkve privedení.
7. b) Epistola Cyrilli Lucari ad Demetrium Solivocium archiepiscopum Leopolitanum. Prvý a) z týchto dvoch listov, datovaný od 5 aug. 1630 a potvrdený sv Otcom Urbanom VIII zachoval sa v tvŕdzi anjelskej so životopisom Mel. Smotrického. O. Martinov učinil v Ríme pred nekoľko rokami prepis tohože listu, ktorá kopia sa nachádza včuľ v Paríži v zmienenej včuľ biblioteke sv. Cyrilla a Methoda a srovnáva sa úplne s originálom, jako sa o tom presvedčil možno z vydania tohože listu v spise Theinerovom: „Vetera monumenta Poloniae et Litvaniae.“ O. Martinov venoval svoje vydanie najd. metropolitovi sjednotených Rusinov v Lvove Spiridionovi Litvinoviczovi.
8. Trifolium serbicum coronae SS. Cyrilli et Methodii inserendum, seu breviarium Vitarum patronorum Serbiae, SS. Sabae, Simeonis, et Simonis, adjecta Vila S. Sabae, auctore Thomco Marnavicio, cum notis Joannis Bollandi et Editoris. Bruxellis, apud Greuse. anno millenario SS. Cyrilli et Methodii (seu 1863).
9. De B. Aretha, monacho cryptensi Kioviae in Russia, commentarius. Accedit disquisitio de Paterico Kievocryptensi.
10. Specimen Ecclesiae Ruthenicae ab origine susceptae fidei ad nostra usque tempora in suis capitibus seu primatibus Russiae cum S. Sede Apostolica Romana semper unitae, auctore Ignatio Kulczynski, monacho ordinis s. Basilii. Iuxta rarissima exemplaria romanae editionis, anni 1733. 1. vol, in 8-o Parisiis et Tornaci apud Castermann 1659.
11. Vies des saints Slaves, Bulgares, Serbes et Russes. 1. vol. in 8-o Paris Palm.
Medzi týmito spisami najvätšiu pozornosť každého katolíka zaslúži pod č. 1. stojáce dielo „Annus ecclesiasticus“; o ktorom aj preto nečo poznamenať nádobno.
Slovutný Bollandus umienil si dejanie Svätých, čo sa ich toľko na zemi oslavuje alebo od spisovateľov katolíckych chvalebne spomína, z latinských, réckych a drevných pamätníkov iných národov posbierať, v poriadok uviesť a objasniť. Ale ani on sám ani kto iný zo spolupracovníkov a učenníkov jeho sa nepresvedčil že žiadnych nepominú mužov, čoby právom medzi nimi zaujímali miesta. Sotvá prvý vyšiel na svetlo sväzok, a už sa ukázalo, že sa položily v čriedu, čo sa vynechal majú, daktori, o ktorých sa potom presvedčil a listiny do svojich rúk dostal otec diela, že svätoblivosť jejich sa verejnými sviatkami a pomnikami svätila.
Bár ale s velikou pečou bola všade sbieraná pred každým dňom črieda tých, čo sa vynechať majú, do ktorej z martyrologií a katalogov svätých vnesené sú mnohých mená, ktorým nebeská česť úsudkom cirkve prisúdená nebola, ani starodávnou nábožnosťou národov dokázaná predkom, tým menej žeby celkovitá bola i z každého ohľadu dokonála. Pominuto zpodrobna nesčíslných z cirkvi, východných ktorí potom, jako závisťou a zábchami pyšných ľudí Cirkev Kristova na stránky sa rozsekala, kvitli, veliké medzi svojimi súkmencami zostavili meno, i česť cirkevnú dostali. Nestalo sa to náročky ani úmyselne, no kedy ľudskou ulomnosťou, kedy nedostatkom pamätníkov. A kto by to mal za zlé, že v tak hustom lese vecí, mnohé veci ostrote mysle ubehnú, alebo že knihy na porúdzi neboly, ktoré pri ruke teraz máme ? A komu je neznámo, že mnohé pamätníky, čo sa z úkrytu svojho na svetlo povynášaly, predtým v hustej mrákote pochované ležaly. Z týchto zaiste štrbina mnohá na nasledujúce dni alebo na koniec práznikov, mesiacov a najvätšmi prvého semestra je naplnená, ale nie najvätšia časť, lež ďaleko najmenšia. Za tou príčinou už dávno rozmýšľali Bollandisti na sredstvo, ktorým by sa tomuto odpomohlo; žiadno sa za lepšie neuznalo, jako keby sa letopisy svätých jednotlivých cirkví, ktorých svätí v diele Bollandistov vynechali, o sebe povydávali na svetlo, kdeže by sa v krátku obsahoval život výtečných mužov, ktorí od súkmencov svojich medzi svätých vradení i učastením cirkevným obdarení boli.
Žiadnej cirkvi blahoslavení v diele Bollandistov nepohrešovali sa viacej, jako slavianskej. Aby sa tedy tento úštipok nejako zapravil a aby sa v nasledujúcich sväzkoch podobný nedostatok nepripúšťal, požiadali O. Martinova Bollandisti, aby pri hojnej zásobe prameňov cirkevnej historie slavianskej a hagiologickej sa týkajúcich, vypracoval dielo, jehož meno sme povyše udali.
Kto spomenuté dielo čítať bude, nech nikdy z oka nezpustí účel a koniec jeho. Nebol zaiste zámer p. spisovateľa spísať životopisy Svätých, v ktorých sa rezkým úsudkom stanovili časy proslávených skutkov, objasnily miesta, pretriasala hodnota i vek prameňov; všetkie pamätníky o slavianskych Svätých objavily i vyložily; trudnosti a uzly, ktorými sú deje slavianske preplnené, rozrešily; mravy, obyčaje a premene ich vystopovaly a tým podobné otázky vysvetlily. Kto by to všetko náležite i jasno učinil, tomu nádobno celé na to vynaložil živobytie. O tomto sa tedy myslieť nemohlo. Úloha, jakú si P. Martinov vymeral, v omnoho užších hraniciach sa pohybuje, to jest: aby sa z kníh slavianských, ktoré Musaeum sv. Cyrilla Parížske v dosť hojnej zásobe obsahuje, krátke životopisy sostavily, na každý deň roka porozdeľované, a tak aby sa učinil jaký taký prístup k hagiografii slavianskej.
V diele tomto nachodia sa:
1. Pramene zo všetkých slavianských spisovateľov.
2. Po mesiacoch a dňoch opisujú sa životy Svätých.
3. Vykladajú sa rozličné staré kalendáre z rozličných cirkvi staroslavianských.
4. Konečne dielo toto okrašľujú dosť krásne ryté starožitné obrazy Svätých so staroslavianskými nápisy.
Kto má v srdci a vo vačku, nebude želieť, jestli si dielo toto zaopatrí, a menovite knížice biskupské ani by nemaly zostať bez tohoto diela výborného !




Verejná pošta.


P. J. O Cht. My Vám naše Časopisy pod jednou obálkou posielať nemôžeme; bo všetkie sú samostatné, a jako také musia sa dľa predpisu osobitne dopravovať. A to by aj v expedícii zmätok robilo. – P. A. Máj. v Br. Obdržali sme.