logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 36


Obsah:



: Obálka
: Slavnosti Šaštínske
: VESTNIK CIRKEVNÝ.
: Z Trenčianskeho Považia.
: Krakow


Obálka





CYRILL a METHOD.

Časopis cirkevný.


Predplatnú cena celoročnú: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holíča (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 36. V Skalici, v piatok, dňa 14.oktobra 1864. Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Slavnosti Šaštínske


Slavnosti Šaštínske

Divno snáď bude vľct. Obecenstvu, že ačpráve na samom tak rečeno mieste sláveného tristoročieho jubilea prebývajúci, tak neskoro prichádzame s prítomným tohoto opisom. My z hlbokejúcty a podlžného synovského poslušenstva naproti Jeho Eminencii pánu kardinálovi kniežaťu prímašovi a najmilostivejšiemu našemu arcipastierovi,ktorý svoju vysokú vôľu, aby sa o slavnosťach šaštínskych dotiaľ v Cyrillo-Methode nič nesdeľovalo, dokial On Sám o tom úradnú zprávu po diecesi nerozpošle, nám výslovne oznámiť a tak nás k mlčaniu zaviazať ráčil, my pravím, okrem soznamu duchovenstva, námi pod službami božími dľa mena a počtu trudne popísaného a v č. 32 uverejneného, nič viac sme o nadrečených slavnosťach nesdelili,lež uložené nám mlčanie sväto-sväte pres jeden celý mesiac zachovávali. Poneváč sa ale o nich veľmi divné chýry už ústama neverných synov a nepriateľov katol. Cirkve, už časopisami, najviac židovskými, zlomyslne roznášali, jakými sa nábožné púty a katolícki kňazi len zľahčujú a znevažujú a na ktorých slyšanie sa uráža cit katolíckeho kresťana, jako k. pr. že tam bolo mnoho ľudí zadláveno, že četník jednu ženskú prebodnul, že tam len samé neporiadky boly a rozličné nešťastia sa postávaly at.ď. a poneváč tiež aj nektoré viac katolíckeho smeru časopisy, jako k. pr. „ Volksfreund “,trebárs o žiadnych nešťastiach vedomosti nepodávajú, nektoré vecí chybne poudávaly, jako k, pr. že tam bolo prinajmenej 100,000 pútnikov slovenských, maďarských, nemeckých a jako sa tie národnosti len zovú (!); že u všetkých týchto, zvlášte u Slovákov, toľká pobožnosť panovala, ktorá by bola v stave bývala nektorým osvieteným (?) vo veľkých mestách dôkaz dať, že pravá katolícka viera ešte nenáleží k tým „prevýšeným stanoviskám“; že praj Jeho Eminencia p. kardinál, arcibiskup ostrihomský, držal krátku reč maďarskú, ktorá na prítomných tam Maďarov taký dojem spravila, že to bol zázrak, že sa samé „éljen“ nerozliehalo a t. ď. poneváč takéto a týmto podobné zlomyslné a chybné zprávy sa roztrusovaly, jako tiež i potomnej ceste Jeho Eminencie p kardinála zo Saština do Viedne rozličné politické ciele podkladaly a Jeho audiencia u Jeho c. kr. ap. Veličestva na všelijaký spôsob sa mystifikovala a travestirovala, a poneváč už temer všetkie cirkevné noviny, jak nemecké tak maďarské, slavnosti tie rad radom poopisovaly, a žiadna úradná zpráva o nich nedochádza, vidíme sa byť mravne prinútenými mlčanie naše v mene a zájme pravdy, bez prerušenia Jeho Eminencii podlžnej poslušnosti, pretrhnúť, verný opis a obraz slavností šaštínskych tuná podať, jaky aj, byvše očitými svedkami jejich, zo samého, a to čistého prameňa podať i chceme i môžeme, aby sme neboli pre neznámosť príčiny mlčania našeho ďalej krivo posudzovaní.
Tu hľa opis a obraz slavností šaštínskych nasledujúci:
Za shromaždište a stredište procesíj, z krajov pred a okolo trnavských, v jeden valný diecesánsky prôvod pod vedením Jeho Eminencie p. kardinála spojiť sa majúcich, ustanovil J. Em., jako to známo z „Programu“, mesto Trnavu. Obloha v predchádzajúce dni a v deň jeho odtiaľto východu mračnami zatiahnutá a sychravé povetrie do pochybnosti uvádzaly veľkoleposť a blesk nastávajúcich slávností šaštínskych a kalily zármutkom každé oddávna už na ne tešivšie sa oko. Avšak navzdor tomuto nepríjemnému počasiu hrnuly sa nepočetné processie pod vedením svojich duchovných správcov na ustanovený deň 6-ho sept. do Trnavy, v tom povedomí: že púť je cesta kajúcna: a preto že nemá byť ružami, lež, aby tým záslužnejšia bola, tŕním vykladaná, cesta obtížna, s nepohodlnosťami a morením tela spojená, či v parne a daždi, či v zime a snehu, či v blate a prachu ochotne konaná, čo náhrada za prísnu kázeň v prvotnej cirkvi kajúcnikom verejne ukladaná, a preto že pútnik nemá dbať na to, či je pohoda alebo dážď. Iné ale processie strán Trnavy, až hen od Prievidze a Nitry, od Pružiny a Trenčína, od Bielej Hory a Bretislavy pohybovaly sa najbližšími, k cieľu putovania jejich ich vedúcimi cestami, aby sa potom pod prápormi s tamtou diecesánskou na samom milostivom mieste, v Šaštíne, spojily.
D. 6 sept. o 2 hod. odpoludňajšej po danom na všetkých zvonoch znamení J. Em. p. kardinál vo farskom a kapitulskom chráme v Trnave, kde už pútnici valne shromaždení príchod jeho očakávali, pristúpiv k oltáru, držal najprv reč k pútnikom, potom po odriekaní modlitieb, pri vyberaní sa na pút predpísaných, a po udelenom velebnou sviatosťou požehnaní vyviedol pútnický prôvod von z chrámu a viedol ho pres mesto až za bránu medzi odspevovaním litánij loretánskych, pri hučaní zvonov, hrmení bubnov, zvučaní trúb a rachotaní strelby, okružený dvoma infulátmi, pred nímž bezprostredne nesli hodnostári cirkevní dve koruny, ku korunovaniu Bolestnej Matky Saštínskej a v jej ľône ležiaceho z kríža sňatého Syna určené; pred týmito stúpali assistenti, reholníci, kňazi v rochétach, kanonici a iní hodnostári cirkevní v mozetách, a pred týmito nesli štyria kňazi v dalmatikách sriebornú sochu bl. P. Márie na zvláštnom tróne. Za bránou zastal prôvod; kňazi obradné rúcha zo seba poskladali a tieto sa potom i s korunami a sochou bl. P. M., do škrýň uschované, na vozy pokládly. Potom každý odsek processie: slovenský, maďarský a nemecký, osobitne viedli ďalej dva a dva prôvodcovia. Jeho Eminencia ale, hodnostári cirk. a kňazi ostatní dľa ľúbosti sa viezli na kočoch a vozoch. Na noc sa prišlo do Nádašu a na druhý deň vrchom a cez Jablouicu do Senice na poludnie; odkuď po krátkom občerstvení namierily pútnické húfy cestu svoju proti Dojču a odtiaľ lúkami na Búre, rodisko to našeho slovenského Homéra, Hollýho. Všetky processie, či v diecesánskom sprôvode a či osobitne, k cieľu putovania svojeho postupujúce, dľa poslaných nám z viac strán dopisov, boly všade vo farných obcach, pres ktoré prechádzaly, srdečne od duchovných pastierov prijaté, do kostolov vovedené, tuná velebnou sviatosťou požehnané, z chrámu božieho slávnostne vyprovadené, vyznačené, telesne občerstvené, uhospodené, uhostené, —- jako nám to medzi inými prvlb. p. Rudolf Cziszár, farár dolňo-merašický, vo svojom obšírne a graficky sostavenom dopise o procesii z dekanátu radošínskeho, z 1169 duší pozostávajúcej, sdeľuje.
Súčastne jako Jeho Em. do Senice dorazila, na veľmi mnohých vozoch a kočoch prichádzali od železnice z Cahnovia znamenitejší hostia a pútnici, medzi ktorými obzvlášte vynikal Jeho Excell. nuncius apoštolský, Marino Falcinelli, sprevádzaný svojim tajomníkom kanonikom Marinom Mocenni a vys. dôst. p. Jozefom Danko, čest. kanonikom ostr. a professorom bohoslovia na universite viedeňskej. Tento serafínskej horlivosti v najlepšom veku apoštolský muž, zazrením šaštínskych väží a zaslechnutím ozývajúceho sa z nich hlasu zvonov dal sa odriekať litánie loretánske a v ich odriekaní trval až do vstúpenia svojho do milostivého chrámu, kde u hlavného oltára pred zázračným obrazom svoju pobožnosť kolenačky vykonal a potom sa v komnatách baróna Pacz uhospodil. Medzitým sa neprestajne zo všetkých strán Uhorska, Rakús a Moravy z ďaleka i blízka sypaly nesčíslné húfy pútnické do Šaštína pod nepočetnými zástavami, zvätša svojimi duchovnými pastiermi vedené, pri neprestajnom hučaní všetkých zvonov.
Jeho Em. na svojej pútnickej ceste neprijímal žiadne deputácie ani od duchovných ani od svetských korporácij, vyjmúc deputáciu prešporskej stolice, ktorá ho na čele dôst. p. Jozefa Köntöm, dekana a farára peterského na chotári prešporskej stolice pri Búroch latinskou rečou pozdravila.
Okolo 5 1/2 hod. popoludní, keď všetkie zvony umĺkly a len samo vučanie a šumenie jakoby rúzno barveného mora hemžiaceho sa pod tisícmi a tisícmi korúhvami ľudu bolo na všetky strany slyšať, zahrmí odrazu strelba, zvestujúc príchod Jeho Eminencie, a na to ozvaly sa opäť zvony a hučia neprestajne, chvíľami durkotom strelby prerážané.
Jeho Em., svojim dvoranstvom na koči sprevádzaná, zostúpila u vchodu do mesta Šaštína v pristrojených vedľa kalvárie miestnosťach, tamže už od hodnostárov cirkevných a neprahľadlého, celým mestom sa tiahnucieho a z obidvoch strán nesčíslným davom ľudu otočeného radu kňazov v pluvialoch s infulami a v mozetách a rochétach s kvadrátami na hlave očakávaná. Tu sa Jeho Eminencia a vyšemenovaný nuncius apoštolský obapolne privítali. Jeho Em. tohoto pozdravila slovami: „Plurimum solatium mihi et populo christiano attulit adventus Tuus.“ Jako si tu Jeho Em. trochu oddýchol, a obliekol sa do pontifikálnych paramentov, pohnul sa tento velikánsko-slávnostný prôvod a voľno sa hýbal k pútnickému chrámu; čo schrani
lištu zázračného obrazu Bolestnej Matky Božej pri krásne vyjasnenom nebi. Prôvod postupoval v na sledujúcom poriadku:
Na samom predku prôvodu nesli klerici medzi dvoma akolytami kríž vätší; tento predchádzali hudobníci, a nasledovali zástavy, kríže, sochy odsekov prôvodných, i samé čiastočné prôvody; medzi ktorými najvätšiu pozornosť vzbudzoval prôvod hlohovecký (frajštácky), v ktorom krásne v národňom rúchu poobliekané a vencami ozdobené panny niesly na nosidlách obraz do srieboruého rámu zapravený, predstavujúci P. Máriu Šaštínsku a pod ňou mestečko Hlohovec zo sriebra v poli čiernom, vencom otočenom s týmto nápisom, symbolickými znameniami poprepletaným, podobne zo sriebra:

1 8
Die 8 MAY Oheň, hlad, vojnú
(symbol. znamenie vyobrazujúce meč, fakľu a olivu)
(Obraz smrti) mor (Obraz Marie Šaštínskej)
Odvráť od nás
1 Galgotz 0

Obraz tento mestečko Hlohovec obetovalo votívne pútnickému chrámu šaštínskemu roku 1810.
Za čiastočnými processiami stúpal neprehľadlý rad kňazov, v rochétach; za týmito 4 jahnovia ne nesli sriebornú sochu bl. P.M. medzi pochodňami a voskovicami rozžatými; za sochou šli hodnostári cirkevní, kanonici v mozétach, a za týmito právo pontifikálne majúci v pluviáloch a infulách, jako: prépošti a opáti; naposledy dva biskupi, jeden svätiaci a druhý čestný a za týmito nuncius apoštolský a arcibiskup athensky so svojim komonstvom, potom kanonik, kríž arcibiskupský prednášajúci, a jeho Em. p. kardinál, koruny pre Bolestnú Matku a Syna Božieho určené na podúškach pomocou dvoch infulátov nesúci; pred ktorým panničky neviniatka v bielom rúchu s ovenčenými hlavičkami sypaly na zem s košíčkov voňavé kvetinky. Za takto usporiadaným prôvodom hrnuly sa nepočetné zástupy pútnikov pod rozličnými zástavami.
Prôvod sa viedol pri hučaní všetkých zvonov pri strelbe z mažiarov a slovenskom speve litánij loretánskych dľa narídenia Jeho Eminencie. Jako v samom prôvode, tak i vedľa neho po stranách ozývaly sa rozličné hudobné sbory posvätnou hudbou na fúkacích nástrojoch. Medzi všetkými sbormi najvätšmi vynikal a všetkých k podiveniu a nadšeniu uchvacoval hudobný sbor z Dolnej Súče od Trenčína početne zastúpený. Vidieť hudobníkov týchto čo prostých sedliakov v halienkach a krpcoch u cesty, kade prôvod prechádzal, v krásnom poriadku rozpostavených, na fúkacích nástrojoch: trúbach, fagotoch, bombardonoch, ťažké kúsky ľubo-a súzvučne naozaj majstrovsky odohrávať, bola to jedna z najzaujímavejších posvätných scien dňa tohoto. Hudobníci títo, prostí sedliaci, dokázali tuná svetu: čo všetko zo Slováka vystane, a čoho všetkého je schopný. Oni opravdu jakýmkoľvek vzdelaným hudobným sborom veľkomestským o bok postaviť sa môžu. A toto jako samým Dolňo-Súčanom, tak i ích duchovným správcom prvlb. p. Jánovi Nemčákovi farárovi a vlb. p. Jurajovi Stískala kaplánovi, jakožto horliteľom za cirkevnú hudbu a jej zvelebovateľom na česť a chválu slúži.
Tam, kde sa cesta z mesta Šaštína k pútnickému chrámu do uhla skrúca a oku celá chrámová stavba sa objavuje, bola vystavená medzi do mami obrovská víťazoslavná brána zo zeleného chvoja. Poriadok na ceste, kade prechádzal prôvod, aby slobodná ulica bola, a v chráme, aby stisk ľudu nebol, udržiavali četníci, počtom 50. U dvier chrámových prijal Jeho Eminenciu v. dôst. p. Štefan Hrebíček, opát, dekan a farár šaštínsky, v pluviáli s assistenciou svojich pp. kaplánov, podav Jemu kropáčom svätenú vodu k prežehnaniu.
Jako processia do chrámu vchádzala, kňazi od samých dvier až k oltáru rozpostavili sa vo dva rady a a tvorili ulicu, pres ktorú kráčal Jeho Eminencia predchádzaný panenkami, kvetiny pred nim na zem z košíkov sypajúcimi a assistentami. U prosried chrámu zastav intonoval Jeho Em. „Magnificat anima mea Dominum.“ Na čo sa organ s bubnami a trúbami ozval a súzvučne so spevom sprevádzal Velikého Kňaza a Vznešeného Pútnika k oltáru. Po odhraní a odspievaní tamtej, Jeho Eminenciou intonovanej pesničke, odspieval Jeho Em. u oltára pred zázračným obrazom bolestnej Matky Božej predpísané modlitby. Po ktorých celé Duchovenstvo prôvodne sprevádzalo preš sakrystiu Jeho Eminenciu do pristrojených Jemu komnát vo fare. Na to z poručenia Jeho Eminencie všetci, i hodnostári i ostatní kňazi, posedali do spovedelníc, kam sa ktorý dostať mohol: tu v chráme, tam zase v sakrystii, tu na chodbách, tam zase medzi oknami, nie len sedačky, lež v nedostatku stolíc i stojačky. Veľká to zaiste bola žatva, ale i delníkov mnoho! Medzitým bol Jeho Eminencii kroz dekana dôst. p. Jána Pekaroviča, farára štepanovského, dištrikt šaštínsky predstavený, t. j. farári dištriktu tohoto. Súčasné boli predstavení i Jeho Excellencii a p. nunciusovi apoštolskému, ktorý so zriedkavou vľúdnosťou, úprimnosťou a zníženostou sa s každým v správnej latinčine shováral a potešený s poľúbením každého od seba prepustil.
Medzitým zblížil sa deň k sklonku svojemu. Spovedelnice stály až do noci kajucníkami obsadené natoľko že ich počeť sa zdal neubúdať, trebárs spovedelníkov bolo mnoho; áno i v strážskom kostole a okolo neho v cintore na hroboch duchovenstvo, najme radošínskeho dekanátu, svojich veriacich spovedalo a do 1762 rozhrešilo. —- Jasný večer prechádzl v hviezdnatú noc pri nastávajúcej prvej štvrti mesiaca. Kto si za vidna obstaral prístrešie, bral sa na nočný odpočinok. Ačpráve Saštíňačia a Stražania pootvárali a postúpili svoje bydliská, áno i stodole a kdejakú miestnosti k prenocovaniu ukonaným pútnikom; a ačkoľvek láska kresťanská menovaných obyvateľov i na poli strán mesta, po roľách a lúkach, obzvlášte zdĺž cesty ku Kuklovu vedúcej povystavovala k tomu cieľu búdy a pajty, predca vätšia časí pútnikov zostala bez prístrešia; čoby síce bolo ušlo pri pohodlnom počasí; ukonaní pútnici boly by si i pod holým nebom odpočinuli. Lež asi okolo deviatej zatiahly husté mračná hviezdnatú oblohu po celom šaštínskom obzore; na to povstala egyptská tma, a začal sa studený dážď jako z vreca liať, hrozným víchorom metaný. A to trvalo za dobrú hodinu. Kto mohol, ratoval sa a utúlil do chrámu, lebo do chodieb budovy farskej, alebo do poblízkeho hájika pod stromy; ostatní ale celú silu zbúreuých živlov podstúpiť museli. Bolo tu pri toľkom davu ľudstva tlaôeniny a pri šerej tme padania do príkop; pri čom sa nektorí i poudierali. Avšak pri tak javnom nebezpečenstve sa žiadneho neštastia neprihodilo. Tu Prozreteľnosť božská nad ctiteľmi Matky Syna Božieho patrne bedlila!
Noc táto nepríjemná prešla a po nej svitnul krásny deň, čím dial rozvíňajúci sa v jasnejšom blesku slnca, všetko mile oblažujúceho a ohrievajúceho, deň to dôstojný tak velikého sviatku Matky Syna Božieho, nad ktorým i samo nebe radosť javilo vyjasnením svojim! — Sotvá že sa brieždiť začalo, ešte za tmy, pristupovali kajúci k spovedelniciam a rozhrešení k oltáru občerstviť a posilniť dušu svoju telom Kristovým. Od 4. hodiny sa porád sv. omše u všetkých oltárov slúžily. O 1/2 7 hod. bola u hrubého oltára sv omša pod vyložením a spevom nemeckým, po ktorej kázal nemecky povestný kazateľ Klinkowstrôm Jesuita z Prešporku. O ôsmej ale slúžil sv. omšu nuncius podobne pod vyložením sprôvodom spevu maďarského a po nej držal reč maďarskú vys. dôst. p. Antoň Szántofy, kanonik ostrihomský, ktorú jako znamenitú sme aj v týchto Novinách v slovenskom preklade podali. O tomto čase požehnal slávnostne Jeho Eminencia vo svojom príbytku vys. dôst. p. Štefana Hrebiček, miestneho dekana-farára za opáta s v. Augustína z Koloče. O 10 hod. po sozváňaní sprevádzaný bol Jeho Em. p. kardinál pri boku pápežského nunciusa z príbytku svojeho v slávnej processii dlhým radom kňazov a hodnostárov cirkevných von z budovy farskej pres hlavnú bránu, nad ktorou sa skvel nápis:

Jubileum.
Mater DoLorIs
In hoC trIseCVLarI festo
saLVa nos!
do chrámu, pri ktorom prôvode spevácky sbor štvorhlasne spieval: „Ecce Sacerdos“. Z jednej i druhej strany hlavného oltára holý vystavené faldistoria: jedno pre Jeho Em. jako pontifikanta, a druhé pre J. Excell. nunciusa. Pred oltárom v prosriedku tiahly sa veľmi úhľadné a majstrovsky vyvedené schody až nad samý tabernákul k zázračnému obrazu bolestnej P. Márie Šaštínskej. Jeho Em. a apošt. nuncius zaujali s assistentami miesta na faldistoriach, tamten majúc po bokoch infulátov Osv. pp. Joz. Vibera svätiaceho a Henrika Szajbely čestného biskupov a iných assistentov, tento zas Jeho Osv. p. Jakuba Majscha preláta Jeho Svätosti, kanonika ostrihomského, a Jeho Vys. dôst. p. Jána Krajcsika, kanonika nitrianskeho; ostatnie duchovenstvo ale zaplňovalo svätinu (sanktuar). Tu intonoval kardinál a za nim spevácky sbor ostrih. klerikov milozvučne spieval: „Adesto Deus“; potom požehnal koruny pre bolestnú Matku a Syna Božieho určené, zo sriebra shotovené, bohato pozlátené a drahými kameňmi ozdobené, splnomocnený k tomuto úkonu nasledujúcim pápežským listom:

Nro 3700/1864

Plus PP. IX.
Dilecte Fili Noster Salutem et Apostolicam Benedictionem. Exponendum Nobis curavisti, Tibi in animo esse occasione Festi secularis propediem celebrandi in Ecclesia Sassiniensi Tuae istius Dioecesis Strigoniensis in honorem Deiparae Perdolentis, ad cuius Puerique JESU simulacrum ibidem situm magnus populi christiani ad devotionem fit concursus, aliquam Tuae devotionis erga Deiparam significationem in aevum permansuram exhibere; ideoque duas magni praetii coronas Tuis sumptibus factas fuisse, alteram JESU, alteram Deiparae capiti praefati simulacri in proxima Nativitatis B. M. V. S. Festivitate Tuis manibus imponendam. Ut vero id Tuae devotionis pignus majori sit fidelium excitamento, quo magis magisque B. Mariam V. amare satagant, enixe Nobis supplicasti, ut in praemissis opportune de Benignitate Apostolica providere dignaremur. Nos aliquod Nostrae Benevolentiae argumentum Tibi Dilecte Fili Noster , et Fidelibus, Tuo zelo pastorali commendatis praebere cupienies, piis Tuis precihus obsecundandum censuimus. — Quare de Omnipotentis Dei misericordia , BB. Petri et Pauli Ap. eius auctoritate confisi , Tibi Dilecte Fili Noster, ut utramque coronam memoratam Nostro Nomine et auctoritate in Nativitatis B. M. V. S. Festivitate anni currentis rite benedicere possis ac valeas, concedimus et indulgemus. Dátum ex Arce Gandulphi sub Annulo Piscatoris die 14-a Augusti 1864. Pontificatus Nostri Anno 19-o. Nicolaus Card. Paracciani Clarelli.
Po požehnání korún vystúpil Jeho Em. schodami hore k obrazu, a korunoval týmito novými a novopožehnanými korunami najprv Matku Božiu, potom Syna Božieho, v programe predoznámeným pri strelke z mažiarov. Potom zostúpil dolu a po okamžitom veľmi obratnom preč odnesení schodov, intonoval „Te Deum.“ Po ktorého na chóre odspievaní pontitikoval, majúc po boku dvoch infulátov a četných assistentov. Omša sprevádzala sa od Kar. Sailera do C. Graduale od Roberta Führera do b. Pri hudbe spoluúčinkovalo do 60 osôb. Hudobní výtečnŕci účinkovaly tu nasledujúci: Ján Carda, riditeľ hud. sboru z Trnavy, Pelcel správca preparandie z Trnavy; na varhanách hral Ján Kohút zo Skalice at.ď.
Po sv. omši spievalo duchovenstvo slovenskú pieseň „Príď ó Bože Duchu Svätý“ V tom J. Em. pri skvelom prôvode asistentov a pri prednášaní kríža arcibiskupského vystúpil na kazateľnicu a držal k ľudu reč slovenskú; len že ju bohužiaľ pre šuchot a šromot nabrneného ľudu a pre hučanie zvonov nebolo možno rozumieť; avšak J. Em. reč tú redaktorovi týchto Novín za jej v Cyrillovi uverejnenie prosivšiemu sám tiskom na svetlo vydať sľúbil.
Po kázni bol J. Em. duchovenstvom do príbytku svojho nazpäť sprevádzaný. — Po tom bola na fare diplomatická tabuľa pre 60 asi hosťov a obed v škole pre 100 a v trafike pre 30 kňazov. Pod obedom Jeho Em. vyniesol v latinskej reči zdravicu Jeho Svätosti Piovi IX, Jeho c. kr. ap. Veličenstvu Františkovi Jozefovi I. a Jeho Excellencii nunciusovi; za čo poďakujúc sa nuncius pripil Jeho Eminencii. Každý prípitok sprevádzalo hlučné „Vivat“. Po nejakej chvíli priniesol p. dekan-farár a opát Štefan Hrebíček J. Eminencii nasledujúcu lat. zdravicu:
Eminentissime Domine Cardinalis, Pater et Arci-Praesul Benignissime, Gratiosissime!
Exegisti monumentum aere perennius incisum cordibus non modo praesentium, quot quot testes fuimus eximiae Tuae in Virginem Matrem pietatis, sed incisum cordibus etiam omnis futurae posteritatis; narrabunt enim Patres et matres filiis filiabusque suis, qualiter Tu Eminentissime vir aetate licet provecta atque laboribus plurimis pro salute Ecclesiae et Patriae occupatus, tamen pro congenito Tibi erga Magnam Domina met Matrem pio et sancto affectu, hodiernae quam egimus festivitati non modo ineresse, sed eam functionibus pontificalibus augere et solenniorem reddere, digbatus fueris. Vidimus Te pronum ad aram preces multitudinis pene innumerabilis Virgini Matri ofere, atque sic unum pro multis et cum multis apud Virginem Matrem ese deprecatorem et advocatum; vidimus Te coronas pretiosas solleniter benedictas Virgini Matri et Salvatori obtulisse, testes conspicuae Tuae pietatis et flagrantissimae religionis. At vero non primae sunt haec coronae, quas Te hodie voventem cerneramus, neque postremas esse novimus; a prima enim juventute Tua et Christo Salvatori et Beatissimae eius Matri coronas offerre sueveras omnigenarum Virtutum, quarum odor flagrans hodie universam orbis christiani ac imprimis Hungariae laetificat et ornat Ecclesiam, neque cessabis tales offerre, usque dum cum Simeone dixeris: nunc dimittis Domine servum tuum in pace; omnis enim vita Tua una quasi corona Meritorum est, cui postremus Tuus halitus ultimam addet virtualem gemmam. Pro hac eximia Tua pietate et zelo vere Magno Sacerdote digno uti ego qua rector huius magnificae pretiosum simulacrum Dolorosae Matris complectentis Basilicae, nominemet praesentium filiales Tibi depromo gratias, ita precor, ut idem hodie abs Te coronatus Salvator et pia eius Mater Sanctorum circumdati agmine animam Tuam aliquando ad aeternas sic declinant sedes, quemadmodum Tu heri midtitudinem piorum fidelium ad Matris dolorosae conspectum adduxeras, ipsaeque Tua pia munificentia oblatae coronae fiant Tibi immarcessibilis gloriae decor, quo Te aeternus et princeps pastor Ecclesiae suae olim ornare velit, quod usque dum fiat, non modo Superís sed et Terris, Ecclesiae videlicet et Patriae Regi Apostolico et Genti patrem charum Deus in seros annos servare dignetur, quo sic paterno gratioso ac benigno affectu pater filios porro quoque complecti possit, cui ego indignus sacri simulacri dolorosae Matris Sassiniensis custos clementissimi Regis Apostolici favore atque paterno eius patrocinio nová dignitate nupernis diebus auctus hodiernaque festiva die thesauris paternae eius benedictionis cumulatus me cum reliquis praesentibus Marianis cultoribus enixe et homagialiter devoveo.
Vivat!
Po zdravici tejto začal rečnit vys. dôst. p. Anton Šujansky, prépošt dekan a farár peštanský po maďarský. Sotva že začal hovoriť, tu bol od vedľa sediacich a čo viac od Neslovanov a hodnostárov požiadaný redaktor týchto Novin p. Andrej Radlinský, aby keď sa maďarský pripíja, i on slovensky Jeho Eminencii pripil; čo on aj už i pre česť samého národa s najvätšou ochotnosťou a radosťou učinil a takúto krátučkú slovenskú zdravicu povedal: Jeho Eminenciu p. kardinála knieža prímaša, našeho najmilostivejšieho arcipastiera Jána Scitovského, ktorý túto tristoročnú slávnostnú pamiatku ctenia zázračného obrazu Bolestnej Matky Božej Šaštinskej nie len jako horlivý Apoštol svojimi pontifikálnymi úkonmi, lež i jako výmluvný Rečník slovenskou kázňou zvelebiť a tak nesčislné zástupy ľudu slovenského duchovne vzdelať a potešiť ráčil, nech Boh živí na mnohé i blahé letá! Živio! Na čo ozvale sa zo všetkých strán hlučno „Vivat“ v ktoré sa tiež miešalo „Éljen“ a „Živio“. Že táto snáď prvá, pri tak slávnej diplomatickej tábule slovenská zdravica bola všetkým milá, bolo pozorovať z ozvavších sa tiež rečníkovi odovšaď prízdravov. Potom prevzal slovo vys. dôst. p. Jozef Barinyay prépošt novomestský, a pripil Jeho Eminencii po latinsky, za nim ale pvlb. p. Chrysosthom Zachar, provinciál rádu sv. Františka provincie najsv. Spasiteľa nem. kazateľovi Klinkovströmovi po nemecky, ktorému (Klinkovströmovi} potom a trom tu prítomným Pavlínom aj Jeho Em. latinsky pripiť ráčila. Klinkovström ďakoval po nemecky. — Vo vysokom kruhu tomto pohrešovali sme s bolesťou osv. p. grófa Rud. Nyaryho, kanonika ostrih. z prechladnutia prechorelého. Ku koncu obedu rozdával redaktor týchto Novín prítomným hosťom „Pútnika Marianského“ a „Cestu Pútnika Marianskeho“ na pamiatku: ktoréžto slovenské pamätníky boly od každého, či to bol Slovák, Maďar alebo Nemec, vďačne prijaté.
Kým sa toto všetko pri diplomatickej tabule tak dôstojne a šetrne dialo, pri obede vo škole šlo veľmi búrlive a nešetrne. A síce, potom jako p. dekan Jozef Köntöš bol pripil Jeho Eminencii p. kardinálovi po latinsky a p. Štefan Majer, farár kürtský Jeho Excell. p. nunciusovi po maďarsky, začal hovoril náš milý Ján Galbavý, po slovensky; lež mnohí prítomní kňazi veľmi nešetrne a úražlive s tým svojim známym „ haljuk“ a mrmlaním „nem értünk“ at.d. tak ho ohlušili, že musel skončiť; kdežto aj také sa našli čistí Maďari, ktorí túto nešetrnosť zjavne zatracovali; — potom stal pán farár z Divina, pvlb. p. Fr. Krómy, a rečnil o tých prinesených dvoch korunách a prial J. Eminencii, aby mu Bôb dal tú milosť a radosť dožiť, žeby aj tretiu korunu na hlavu Panovníka položiť čo najskôr mohol at.ď. Nato s veľkým nadšením prijaté slovo znovu p. Štefan Majer pripil našemu drahému Závodníkovi a z druhých biskupství prišlím kňazom. Tu sa tento náš slavný Mathev srdečne potešil, že aj on k slovu prísť mohol, a že to čo my v ňom vrelo, aj vysloviť smel, a tak asi toto v latinskej všetkým srozumiteľnej reči povedal: „Teší ma srdečne, že sami ušlo pri tejto zvláštnej príležitosti v prosried tak početných kňazov to sťastie ubytovaným a pohosteným byť vo škole; lebo podľa dávneho príslovia: „A jó pap holtig tanul,“ v škole tejto najchýrečnejši krajiny Uhorskej učiteľ a spisovateľ paedagogický pvlb. p. Štefan Majer mňa tu vyvolal so svojim milým prípitkom, a zavdal mi príležitosť nekoľko slovami mu odpovedať keď jemu, ktorého nielen národ Maďarský, lež aj Slovenský za pretvorenie škôl obecných, ba krajinských, za vydanie užitočného diela, aj do našej milej materinskej reči preloženého ctí a zvelebuje, keď jemu — pravim — tu v mene Národa mojeho — za jeho starostlivosť o školy a výchovu dietok úprimne ďákujem a silu k ďalšiemu pokračovaniu srdečne prajem ! — atď. —
Ďalej, dovoľte páni moji! Abych aj o druhom velikom učiteľovi nás všetkých, v tejto škole dnes prehovoril, a to je nás vysokoctený milovaný prímaš krajiny uhorskej, J. Emin. p. arcibiskup a kardinál Ján Krst. Scitovszký. Tento Veliký Muž nás uči prakticky ctiť Boha, bl. P. Máriu a Národ svoj; — tento pamätný Muž nás vodí do školy života, keď nás už do Celli-Marianských za ruku viedol pred 7. rokami ctiť Mariu, skrze Mariu Ježiša, skrze Ježiša Boha, Stvoriteľa našeho; — sem nás zase pojal zvelebovať meno Božie do chýrečnej basiliky ostrihomskej, a abych veľmi obšírnym nebol, včera i dnes zas povolal nás do novej školy ctiť krom P. Márie, aj Nábožný Národ náš Slovenský Ejhľa! Páni moji milí, a drahí Bratia! kto z nás nevie, že včerajší deň J. Eminencia hneď pri kalvárii všetkým pri vchode svojom do pútnického miesta tohoto vyslovila, aby sa slovenské piesne prespevovaly; lebo že On slovenskú processiu vedie: jestly teda vidíme, že náš Učiteľ mocný, múdry, spravodlivý a výtečný uznal a vyslovil : že je on v slovenskom kraji: či sa mi budeme spierať reči milej krásnej Slovenskej? — V reči tejto výborný Učiteľ tento náš aj poslednie slovo viedol, keď totižto dnes ku nám a celému nábožnému ľudu sám pokrm duchovný podával a slovo božie rozsievať sa nehambil, lež si za česť pokladal, že pomedzi Slovákmi slovensky dľa arcipastierskej svojej horlivosti a povinnosti na blahu človečenstva na rozširovaní kresťanstva a mravnosti účasť brať a kráľovstvo nebeské rozširovať môže. Ľuto mi teda,že som tu zbadať musel, že niektorí potupujú nábožný tento národ slovenský a jeho reč.“ (Vtedy mnohí volali Boh zachovaj! my nechceme potupovať dobrý národ Slovenský a jeho mužov}. Na to odvetil ďalej rečník: „S radosťou teda odvolávam slová tieto, a odporúčam do lásky a priateľstva aj na ďalej moj milý národ slovenský , aby sme jednej vlasti synovia v svornosti žiť vo spolku nabudúce mohli, a aby sa aj nám spravedlivosť či v školách, či v živote preukazovala: preto sa tu dnes o našom veľikom krajinskom primášovi konečne vyslovujem: Buď Jeho Eminenciu pánu kardinálovi prímášovi a arcibiskupovi nasemu jakožto chýrečému ctiteľovi Marianskému, Výtečnému arcipastierovi, a povestnému pri tejto poslednej slávnosti Mariánskej Šaštinskej spolu aj Učiteľovi našemu česť a chvála na veky vekov!“. Táto jeho zdravica natoľko všeobecnej pochvaly dosľa, že všetci zo sedalísk svojich postavali a mu pripíjať došli; áno sám p. Majer ho z ruky nevypustil, až ho do svojeho príbytku nedoviedol, kde mu na znak svojej úcty svoj Kalendár na rok 1865 „Istvánbácsi“ daroval a krásny článok o Slovákoch v ňom umiestený prečítal, ktorý budeme hľadieť aj v nektorom z našich časopisov sdeliť.
Hľa tak sa tamtá diplom. tabula a tento obed medzi sebou v národnej snášanlivosti rúznily!
Odpoludnia viedol processiu na kalváriu a odtuď k trojhrannej kaplnke Jeho Osv. p. Heinrich Szajbely čestný biskup a gener. vikár trnavský. U káplnky tejto modlil sa s ľudom slovenské litánie loretánske. Potom vovedúc processiu do chrámu udelil ľudu požehnanie velebnou sviatosťou, po ktorom sa pútnici s týmto milostivým miestom rozžehnalí a spiatočnú cestu pútnickú domov nastúpili. Nekťoré nemecké processie už hneď ráno po nemeckej kázni Šaštín opustily.
Všetko šlo v najutešenejšom poriadku a pri toľkom stisku ľudu sa žiadneho neštastia nestalo, ani žiadneho pádu smrti, medzi 80,000 ľudu, následkom zadlávenia neudalo; iba jedna staričká osoba z Hlohovca, ktorá už chorľavá do Šaštína bola prišla, mŕtvicou ranená z chrámu mrtvá vynesená a na druhý deň pri nesčislnom množstve ľudu od vys. dôst. p. Joz. Blásyho cestného kanonika, svojeho to farára, na šaštinskom hrobitove po prenikavej nad jej hrobom povedanej reči pochovaná bolá, — a jeden klerik z rábskeho biskupstva, ktorý tiež chorý do Šaštína prišiel, oblahnul, lež zase o pár dní pri bedlivej opatere vyzdravel.
Z velikosti prostoru, v deň tento pútnikami zaujatého, zaviera sa na ich počeť do 120,000. Všetkých kňazov bedlive skrze redaktora týchto Novín popísaných a v č. 32. a 33. menovaných, v to pojímajúc i klerikov, bolo 267. A síce: 1 kardinál, 1 nuncius pápežský, 2 biskupi: svätiaci a čestný, 14 kanonikov, 9 čest. prepoštov a opátov, 2 dvorania Jeho Em. 1 člen ústavu Adalb. 19 dekanov, 87 farárov, 2 vyslúž. farári, 5 administrátorov fár, 3 kuráti anabapt. a u sv. Anny, 1 spirituál sem., 1 prefekt štud., 4 professori z duchov. svetského, 34 kapláni, 1 polní kaplán, 1 vychovateľ, 55 klerikov, 24 reholníkov; medzi týmito 1 Jezuita, 3 Pavlíni, 3 Piariste, 1 Benediktín, 1 Premonštrát, 9 Františkánov, 2 Milosrdní, 3 Kapucíni, 1 Barnabita.
Len tí, ktorí boli dnuká v kostole, boli tak štastliví slyáať Jeho Eminenciu slovensky kázať; avšak aj títo pre vyš udanú príčinu málo čo mohli rozumieť: a preto bolo by vo svojom poriadku bývalo, keby aj vonku okolo chrámu dvaja alebo trajá kazateľia boli kázali, aspon by toľké tisíce ľudu bez potechy slova božieho neboly zostaly.
(Dokončenie nasleduje.)




VESTNIK CIRKEVNÝ.


VESTNIK CIRKEVNÝ.

a) Dopisy.

Z Chrenovca. — Jako každý deň pre život ľudský je nový dar milosti božskej: tak aj deň sv. Štefana kráľa uhorského bola nám zvláštná milosť z neba popriata, za ktorú jeden každý katolícky kresťan tu prítomný vďaky uprimné Bohu vzdával, nie len preto: že dožil deň nový — lež aj preto zvlášte, že mohol byť svedkom tej radosti, nad ktorou aj anjeli v nebesiach plesajú; poneváč nalezená je ovca, ktorá bola blúdila, a to je istá poctivá panna K. D. rodom zo Starej-Turej, tuná slúžiacia, predtým luteránstvu oddaná. Do srdca tejto vstúpila milosť a dar Ducha Sv., poneváč sa odriekla blúdu, prijmúc vieru samospasitedlnú katolícku.
Už hneď ráno sa hrnul zástup veriacich do chrámu Pána, chcejúc byť svedkom tejto nebeskej udalosti; potom pristúpila hore predmenovaná K. D. do príbytku farského, kde po krátkom ešte naučení kráčali sme medzi hrmením mažiarov do stánku božieho, na čo sa začaly Služby božské s nekrvavou obetou pamiatky Krista Pána, ktorú obetoval prvlb. p. farár Jozef Junás; po odspievanom evanjeliume zložila hore spomenutá panna vyznanie viery do rúk tohože pána farára; načo nasledovala kázeň, po tejto ale prosili sme Boha, by poprial milosť svoju tejto navrátivšej sa do stáda Kristovho ovečke, a posilnil ju v predsavzatí jej pres celý čas života svojeho. Potom sme sa po službách božích rozišli so želaním: nech jej Pán Boh pomáha!
J.




Z Trenčianskeho Považia.


Z Trenčianskeho Považia. — V Peštbudinských Vedomosťach sme čítali krátky životopisný nástin muža v každom ohľade znamenitého, k velikému žiaľu trenčianskej stolice v mladom veku zomrelého, bývalého veľazaslúžilého sedriálneho predsedy Karola Modrányiho; avšak ct. životopisec p. St. či z nevedomosti, či zúmiseľne vynechal jeden z najpamätnejších momentov v živote M. a to je: príkladné srdečné mysľou opravdivé nábožnou zloženie vyznania viery — do rúk veľk. p. Franka de Paula Tileša, arcijahna a kat. farára prievidzkého a prestúpenia z evanjelického vyznania do svätej samospasitedlnej rímsko-katolíckej Cirkve. Buď mu Boh milostivý, a daj mu slávu večnú! Tak mu praje v mene prepočetných Slovákov trenčianskych a priateľov.
Št. Závodník.
Z Trenčianskeho Považia. — Radostne prekvapil biskupský list z Nitry od 22sept. b. r. p. č. 2268 pre fary: v trenč. stolici Tužinskú, Horňo Súčanskú a Pružinskú, keď sa jim vňom oznámilo: že horlivé a príkladne uraduvavši predtým jako kaplán vo farách týchto Veleb. p. Franko Novotný farár r.a včuľ v Kostolnejvsi v nitr. stolici, urobiac velkodušnú pre farárov tých a kaplánov večitú fundáciu na SS. Omše za sebä, a svojich milých niekdy Rodičov zo 600 zl. v str. pozostávajúcu a tak pre každú z tých 3. fár 200 zl. *)Za ktorý útlocitý, bohabojný a milosrdný skutok v mene včulajších i budúcich účastinárov tomuto pravému kňazovi podľa srdca božieho všetko dobré duchovne i telesne srdečne prajúc, spolu úprimne želám: aby Boh dobrotivý túto velikým sebäsameho zaprenim, skromnosťou, bedlivosťou, a opatrnosťou nazbieranú obetu tomuže výšmenovaných fár týchto Dobrodincovi, vel. p. Novotnému ešte stonásobne vynahradiť ráčil. — Sláva mu!
Štefan Závodnik.
farár a dekan v Pružine.

*) Ešte okrem 3. fár s 200 zl. pamatal aj na faru Kostolnejskú v nitr. Stol. A tak daroval spolu 800 zl. str v štatných obligáciách.




Krakow


Krakov. — Dňa 8. septembra požehnával sa tuná pri prítomnosti nesčislného davu ľudstva veľkolepý chrám Augustinianov, ktorý od roku 1809 porúchaný súc, zatvorený býval. Cirkevné obrady a slávnu mšu svätú mal pri úplnej assistencii dôstojný pán Mackie, krakovský kanonik. Pod omšou, po odspievanom evanjeliume vystúpil na kazateľnicu prevelebný pán farár Servatovski, a v krásnej reči svojej dokazoval: k čo mu sú chrámy katolícke ustanovené, jaký je cieľ jejich. Prevelebný a vysokozaslúžilý prior konventu spomenutých v. o. Augustinianov, P. Mikuláš Spernoga, ktorý pred 6. rokami i v Uhorsku sbieral milodary na opravenie tohoto chrámu, zkazuje všetkým tým dobrodincom uhorským, ktorí čo i s najmenším k spomenutému cieľu prispeli, tisícnásobné srdečné vďaky.

b) Zprávy.

Nemecko. — Medzi návratmi do lôna Cirkve katol., jaké sa v poslednie časy poudávaly, je viac takých, ktoré všeobecnú pozornosť vzbudily, poneváč sú to osoby zo značnejších rodín a vyššieho spoločenského stavu, ktoré sa do ľôna Cirkve kat. navrátily. Tak v Berlíne navrátil sa gróf P. . . , barón Bredov, v Hamburgu zase konsul anglický John Ward.
Rím. (Poz. P.) — Poľskí kňazi, utečenci z poslednieho nešťastného povstania vyslali boli k pápežovi deputáciu s prosbou: aby pri nastávajúcej allokúcii i o poľských záležitosťach zmienku učinil. A pápež vyslovil sa pri audiencii: „Je mi veľavitano, že sa môžem už raz pri zavrených dverách o tejto otázke vyjadriť a svoj úsudok vyniesť. Nechcem to pred vami tajiť, že sa s vaším a s vašich bratov jednaním, nesrozomievam; bo viem, že ste použili i náboženstvo, byste rozdúchali revolúciu. Kázali ste vzpúru, a vzbúrenie, žehnali ste bandam revolucionárskym, svätili ste dýky a pištole a stavili sa sami s krížom v ruke na čelo vzbúrencov. To je opovážlivé zneužitie náboženstva, ktoré bolestne ľutujem. Nebudem v allokúcii o vašej zemi mlúviť, aby mi nebolo zase nerozumeno, ale budem písať vaším biskupom a vyslovím im, že já revolúciu neschvaľujem.“
Ázia. Tyg. k.) — Kňaz Soubiranne, rodom Francúz, správca diela „Ľ Oeuvre des Ecoles ď Orient,“ navštivoval v juniusi školy a ústavy vyučovacie v Celesyrii. Všade bol prijatý so zápalom, obzvlášte v Bickfača a Zalch od kresťanov všetkých národností: Maronitov, Rékov, katolíkov a pravoslavných. Prijatie to je holdom vďačnosti, skladaným od ľudu pôvodcovi tak užitočného diela, ktoré ochránilo toľko sirôt po vraždách r. 1860 popáchaných, a ktoré toľko dobrodení každoročne zemi prináša.
Adrianopol. d. 28 mája — Podávame tu z listu v.o. Tomáša Breského, kňaza Congregácie z mrtvýchvstania Pána a vierozvesta apoštolského v Bulharsku, k predstavenému hlavnej tejže congregácie v Ríme nasledujúci výťah: „Napriek interdiktu, kroz arcibiskupa réckeho na školu našu vyrútenému, chodí do nej každodenne do 20 chlapcov pravoslavných. Nadarmo popovia hovoria rodičom, že sme protestanti; ničmenej títo posielajú k nám deti svoje. Predošlého týdňa Bulhari odbavovaíi po prvý raz slavnosť sv. Cyrilla a Methoda, apoštolov slovanských. Vzali sme podiel, jako obyčajne, v ich bohoslužbe; a potom nás navštívili nie len naši katolíci z mesta a okolia, lež i pravoslávni spolu i so svojimi učiteľmi. Čo viac, Bulhari naši brali podiel v processii Božieho Tela, vykonávanej v dedine Karagač (sídla to letného bohatých kupcov osady latinskej). Pätnásť chlapcov pravoslavných šlo v processii aj s ostatními svojmi spolužiakmi; a rodičia na miesto toho, žeby sa tomu boly sprotivili, poobliekali deti svoje do najpeknejších šiat sviatočných. Úcta a poklona, ktorú preukazuje Cirkev rímska najsv. sviatosti oltárnej, veliký dojem činí na našich kňazov unistických. Náčelný z nich projavil sa, že i oni musia nečo podobného zaprovadiť. Mesiac Márie Panny a ruženec veľmi sa im tiež ľúbi.“
Svätá Zem. (Z. K, L.) — Mnohí ctitelia sv. zemevo Francúzsku sa usniesli, vystaviť obrovskú sochu P. Márie na hore karmelskej. Socha táto Bohorodičky má sa jako koruna vypínať nad krásnym samostanom reholníkov, na hore tejto z francúzskych almužien vystaveným. Bude ona stáť na najpeknejšom predhorí stredozemného mora na bránach nazaretských, na obzore Libanu, ľúbezne sa usmievajúc dokola na more a na plavcov všetkých národov, a bude skvelým znamením nádeje, že sa voľakedy pod jej nohama východ so západom sjednotí.
Amerika. (Tyg. kat.) — Kňaz Bessenies, ktorý od 25 rokov horlivé plnil ťažký úrad apoštolský v Amerike a v pôlnočnej časti stávov sjednotených, vrátil sa do Francúzska navšiiviť svoje rodisko. Tento ctihodný misionár doniesol odtuď potešné zpravy o pokrokoch katolíckej cirkve v tých ďalekých krajoch. Mesto Indianopolis v diecési Vincennes počíta už okolo 10,000 katolíkov, medzi 40,000 obyvateľmi. Neprestajne početné udávajú sa tu návraty, ktoré by ešte vätších rozmerov dosiahly, keby bolo missionárov nadostač. Vojna ktorá pustoší teraz sjednotené státvy, je v ruke Boha prosriedkom osvietenia a navrátenia duší do lôna Cirkve kat. Mnoho proteštantov, ktorí katolíkov znali jedine z pomlúv a potúp, jaké o nich slyšali a čítali, mali priležitosť poznať ich zblízka, vidieť čnosti a ne obmedzenú obetovavosť kňazov a mníšek v nemocniciach a na bojišti. Predsudky jejich sa už pomíňajú, a návrat jejich do Cirkve kat. je menej trudný a neďaleký.