logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 34


Obsah:



: Obálka
K. V. S. B. : O potrebe a úžitkoch, duchovných cvičení.
: Reč na jubílárnu slavnosť Šaštínsku
Jeremiáš : Na trenčianskom Považí
Jozef Truka, : Z Malej Jesenice
: Osobný Vestník.


Obálka





CYRILL a METHOD.

Časopis cirkevný.


Predplatnú cena celoročnú: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 3 zl. 25. kr. r. č. 3 poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holíča (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 34. V Skalici, v stredu, dňa 28.septembra 1864. Ročník XIV.




Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský,
spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.

V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




O potrebe a úžitkoch, duchovných cvičení.

K. V. S. B.


O potrebe a úžitkoch, duchovných cvičení.
(Dokončenie.)

II. Otázka o ovocí duchovných cvičení rozpadáva na dvoje: Či duchovné cvičenia samosebou vládza ovocie prinášať; a jaké je vlastne toto ovocie? Jak prisviedčajúca tak záporná odpoveď v obydvoch otázkach v jednotlivých pádoch závisí od jednotlivcov. Lebo kde vôľa a rozum človeka spoluučinkovať musí, jako v duchovných cvičeniach, tam Boh neúčinkuje bez osoby, a nepozbavuje ju slobody. Pri rozlúštení teda obydvoch otázok musí sa samosebou rozumieť, že zo strany človeka prekážok niet. Lebo, jestli človek príde so svätým predsavzatím; jestli mlčanlivosť náležíte zachová; jestli poriadok denný svedomité nasleduje; jestli v skutku všetkie sily duševné napruží; jestli svedomie usilovne skúma, a božiu milosť snažne použije: vtedy niet pochybnosti, že by duchovné cvičenia samy sebou:
1) a síce všeobecne berúc nevládaly priniesť najlepšie ovocie. Toto potvrdzuje a) povaha samoty, ktorá má neobyčajnú moc nad človekom. Čo v hluku svetskom duša ani nespozorovala, to v svätej samote vidí nad slnce jasnejšie. Keď mrak alebo chmáry nebe zatemnujú, ledvá najostrejšie oči sú v stave rozoznať predmety najväčšie; lež keď sa zora puká, predstavujú sa nám predmety; a keď deň jasný nastane, i menšie čiastky predmetov vidíme. Podobne oblaky myšlienok roztržitých zahaľujú nám často pohľad na najvätšie hriechy; nasledujúc ale hlasu božiemu v samote, poznáme i prášok, ktorý škvrní srdce naše. Muži slávni poznali v samote (často ani nie svätej, lež prirodzenej) poklesky, ktoré potom opravdivým pokáním napravili. Takto prihodilo sa častejšie, že najpotešiteľnejšie polepšenia svoj pôvod vzaly v temnici, kde mimo samoty o duchovných cvičeniach ani chýru nebolo: kdežto predca v svätých cvičeniach mimo samoty nachádza sa ešte mnoho iného, čo k polepšeniu života veľmi dopomáha.
Teda b) i hlavné čiastky duchovných cvičení svedčia o vplyvu jejich na napravenie a sdokonalenie naše. Modlitby spoločne vykonávané prerážajú nebesia. Sv. omša, ktorá sa každodenne za cvičiacich obetuje, je nepochybne najbohatší prameň milosti. Kňazské hodinky spoločne odbavované zasluhujú hojnú nebeskú odmenu. Sväté rozjímania poskytujú najlepší prostriedok k poznaniu Boha a seba. Spytovanie svedomia, čítanie pobožných kníh sú bez toho veci najprospešnejšie. Svätá spoveď, ktorá je korunou cvičení, je iste aj korunou zásluh. Najsv. sviatosť oltárna, ktorou sa všetci pred odchodom občerstvujú, jako vieme, obsahuje v sebe samého Tvorca všetkej milosti. c) keď sa ale pokúsime vniknúť do spojitosti pomeru, alebo sústavy duchovných cvičení sv. Ignáca, poznáme: že duchovné cvičenia dľa predpisu sv. Ignáca usporiadané nie sú snáď hodajaké nakopenie jakýchsi pobožností, lež že je to vedecký vypracovaný, na dušesloví založený, povahe vlastností ľudských a prirodzenému behu polepšenia najlepšie primeraný a sodpovedajúci návod.
Cirkevný snem tridentský, hovoriac o spôsobe pripravovania sa, k ospravedlneniu dospelých potrebného, učí; že milosťou podporovaný človek musí pohybovať sa slobodne k Bohu; že sa musí uznať hriešnikom, ktorý v spravedlnosti božej má príčinu strachu, v jeho milosrdenstve ale príčinu nádeje, a v zásluhách Kristových záloh dôvery vo svoje spasenie; potom, že musí započať Boha milovať jako prameň všetkej spravedlnosti; konečne, že musí nenávisťou zahorieť naproti hriechom. 1) K povzbudeniu tejto činnosti v mysli a srdci ľudskom čelí návod duchovných cvičení dľa sv. Ignáca. Názvy sv. rozjímaní, jako nasledujú: o cieli človeka; o mrskosti hriechu; o rozjímaní svojej biedy; o pekle; o posledňom súde; o smrti; o márnotratnom synovi; o milosrdenstve božom; o láske k Bohu atď, krásny cieľ týchto rozjímaní jasne ukazujú. 2) Všetka dokonálosť naša, kým žijeme, záleží v tom, aby sme sa očistili od hriechov, vyzliekajúc vždy viac a viac starého človeka, aby sme vzali na seba zbroj svetla, nasledujúc Ježiša, a aby sme sa spojili s Bohom z celého srdca a zo všetkých síl. Tento trojí beh cesty očísťujúcej, osvecujúcej a sjednocujúcej, k podiveniu napomáhajú predmety rozjímaní a jejich poriadok. 3) Preto tým, ktorí nastupujú cestu k spravedlnosti najviacej pomáha k obráteniu rad rozjímaní; lež aj spravodlivým k dokonalosti. Ale aj medzi ostatními čiastkami je taká spojitosť, že všetko podivu hodným spôsobom k jednomu cieľu vedie. Keď trochu oslabne duch kroz rozjímanie okraje zas čítaním ľahko srozumiteľnej nábožnej knihy. Keď sme kroz hlasitú modlitbu prosili božiu milosť, schopnejší sme k spytovaniu svedomia. Poriadna poklona pred najsv. sviatosťou mnoho dopomáha k napraveniu svätokrádeži, a obmäkčuje srdcia.
Životopisec 4) sv. Ignáca k pochvale tohoho návodu právom hovorí: že je ten rozdiel medzi obyčajnými kázňami a celou sústavou duchovných rozjímaní Sv. Ignáca, ktorý medzi čiastočnou známosťou nektorých liekov, a úplnou vedou lekárstva. Len úplná veda je v stave poskytnúť výsledku plné lieky dľa prísnych zásad lekárskych pre každého nemocného. O pravdivosti tohoto jednoduchého (theoretickeho) tvrdenia dôstatočne svedčí d) skusenosť, Táto predstavuje nám utešené príklady svetochýrných mužov, ktorí dokonavše duchovné cvičenia, svätý život započali. Augustín Theiner uvádza sám seba za príklad 5) Páter Tobiáš Lohner je v prikladoch nevyčerpateľný. 6) Alebo povedzte mi, kedy počala sa zmáhať duchovná ľahostajnosť medzi kňazstvom, jako keď zanedbávali duchovné cvičenia, a tak utrácali povedomie povolania ? Ktoré rehole zachovaly viacej ducha svojich svätých Zakladateľov, jako ktoré ustavične plnily jejich príkazy o každoročných duchovných cvičeniach? Ktorí muži učinili viac pre Cirkev, leda ktorí jako Karol Boromejský František Salesský, Vincent z Pauly, Alfont a iní, duchovné cvičenia slovom, perom a skútkom odporúčali?
A nie div, bo e) duchovné cvičenia odporúča sám Boh, ktorý sám vedie a spravuje svoju Cirkev. S najvätšou istotou vieme, že pôvod duchovných cvičení Ignácových padá do tých rokov jeho života, keď ešte ani srdce, ani vtip nemal natoľko vycvičený, že by sme jeho dielo jedine jeho múdrosti pripisať mohli. Aj to nám je známo , že cirkevné schválenie týchto duchovných cvičení, prevyšuje všetko vo svojom druhu. Slavný Pápež Pavel III. vo svojom apoštolskom liste, „Pastoralis officii,“ danom poslednieho julia 1548., medzi inším takto hovorí: „My teda odovzdavše k posúdeniu všetkie diela a zvlášte duchovné cvičenia sv. Ignáca a dozvedevše sa, že ony, plné súc pobožnosti a svätosti, prevýborne sa hodia, a i na potom vždy hodiť sa budú k duchovnému prospechu veriacich, . . . všetkie diela teda a duchovné cvičenia spomínané, a všetko čokoľvek obsahujú, s dobrým svedomím schvaľujeme a odporúčame; šnažne v Pánu napomínajúc jednoho každého z veriacich, nech je jakéhokoľvek stavu, veku a pohlavia, aby tieto diela a duchovné cvičenia k svojmu poučeniu a vzdelaniu ochotne použili.“ 7) Šandor VII ale udelil plnomocné odpustky všetkým kňazom a svetským, ktorí za osem dní tieto duchovné cvičenia konajú. 8)
2.) Včuľ prechádzame na otázku: jaké je vlastne ovocie duch. cvičení; lež vyznať musím, že sa všetkie účinky milosti Ducha svätého nijak nedajú vypočítať. On — bo účinkuje, kde a jako chce. Srdečnú ochotnosť vo vyplnení všetkých požiadavok duchovných cvičení nasleduje hojnosť darov a milostí. Každý ale obdrží najskorej to, čo najviac potrebuje. Medzitým dľa skúsenosti najčastejšie objavujú sa nasledujúce dary:
a) Povedomie kňazského povolania novým ohňom zplápolá. Prvé, o čom kňaz v duchovných cvičeniach rozjímať musí, sú otázky: „ Načo si prišiel? K čomu ta Pán Boh povolal .“ Jak mnoho prospely tieto otázky sv. Bernardovi! Rozjímajúcemu kňazovi (zvlášte keď sa cvičenia v semeništi odbývajú) predovšetkým prídu na pamäť roky, ktoré strávil vo svätine vedomostí a čností jeho stavu potrebných; tak obnoví sa tiež pamiatka cieľa, pre ktorý bol vstúpil do semeništa. Dni vysviacania na kňazstvo . . . nesčíslné dobrodenia božie , . . dobré predsavzatia a sväté úmysly . . . sľuby plné odhodlanosti . . . vrelé túžby po stave kňazskom predstavia sa očiam duše jakoby na nejakej tabule. Biskup v stredu svojeho kňazstva pod sv. cvičeniami je najvýrečnejším napomínaním, aby malo vždy pred očima svoje povolanie. Povedzte mi: čo zaneprazdňuje myseľ udatného vojáka, ked pod veliteľstvom svojho vodca ide do poľa, aby k nastávajúcej bitke svoje zbroje skusoval; no však už v tomto predbežnom cvičení nadchne ho svätá odhodlanosť, že keď nie ináč i vyliatím krve za svoju otčinu, musí sebe vydobyť veniec slavného víťazstva! Alebo povedzte mi: čo si má mysleť dobrý kňaz, ked v kole svojich bratov, zarovnak s nim bdiacích vo svätine Pána, cíti sa byť posilneným a osmeleným prítomnosťou svojho biskupa! No však zahorí svätým ohňom za slávu božiu, za ktorú i svoj život položiť je hotový. A to aj každý statočný kňaz vyzná vo spovedi po duch. cvičeniach, že lepšie poznal svoje povolanie.
b) Nasleduje dobrá spoveď. Nikdy nemá srdce toľko podpory, jako včuľ: dlhšie spytovanie svedomia, príklad druhých, rozjímania, svetlo Ducha Svätého. Prítomní sú spovedeľnici v každom ohľade vyberaní; jesto ich na výber; nezvyčajná pobožnosť zapríčiní nezvyčajnú skrúšenosť a ľútosť. A tak čo by hneď žiaden iný osoh nevyplýval z duchovných cvičení, jako, že by sa po každé všetci náležite vyspovedali; jako, že by asnáď len jedinký nejakú zlú obyčaj opravdivé zanechal: jako že by sa len jedinký na potom svätokrádeži stránil; jako žeby sa len jedinký silno odhodlal kňazské hodinky odbavovať, ktoré raz zanedbané celé množstvo svätokrádeží za sebou tiahnu; *) jako, že by sa len jeden veľkodušne obetoval svojmu pastierskemu úradu: to by už bola nekonečne veľká a prekypujúca milosť z duchovných cvičení; lebo tichá pracovitosť napomáha, skoro bych povedal, vydobýva večné spasenie ďuší kňazských.
c) Dobré predsavzatia bývajú obnovené, čo i najlepším je potrebné! Aj Svätí povinností svojho stavu nezanedbávali, ale s úzkostlivou usilovnosťou sa im obetovali. To isté konáme v sv. cvičeniach. Najprv si len pevne pred seba vezmeme, že svoje pastierske povinnosti sväté plniť budeme. Spravodlivý v spravedlnosti, svätý rastie v svätosti. Včuľ ale koľko dobrého z takých kňazských predsavzatí vyplýva, na štát a Cirkev! Lebo keď duchovní pastieri bedlive pozorujú; keď svoje stáda usilovne vyučujú; keď nie len úžitok zo svojej fárnosti berú, ale aj hodinky kňazské vždycky odbavujú; keď v spovedelnici učínkujú, jako sa patrí na námestníkov božích; keď svätú omšu k sláve božej a k povzbudeniu veriacích pobožne obetujú: ohnivé strely božieho hnevu ochladnú; nie jedna duša večnej smrti újde; zemské požehnanie ukáže sa nám jako sme ho voľakedy mali. Duchovné ale cvičenia môžeme nazvať jakoby božou dieľnou takýchto predsavzatí svätých. A nasledovne duchovné cvičenia sú preporodiskom celého ľudského pokolenia.
d.) Ďalej úplná známosť srdca (svedomia), ktorá je známosť nad všetky známostí a vedomosti, nekonečne mnoho zýska zo svätých cvičení; Často roky na roky váľáme sa v blate nejakého hnusného hriechu, ktorý predca nezbadáme, preto, že sme už k nemu privykli: keď ale vo svätej samote Boh hlasnejšie hovorí, i my poznáme vredy ukryté. Tu utráca svet svoju múdrosť, ktorou predtým aj múdrejších úsudky zvádzal. Tu prestaneme preceňovať márne statky tohoto sveta. Tu poznávame lichosť výhovoriek, ktoré len nedávno ešte pozdávaly sa mať dosť závažia, aby sme si zo zanedbania najsvätejších povinností nič nerobili. A čo je najviac, až tu s úžasom zpatrujeme, jak hrozne tažká sodpovednosť čaká na kňazov za všetky milosti, ktorými nás Boh nad iných tak štedro vyznačiť ráčil. Lež konečne.
e.) Nedá sa upierať, že by zo sv. kňazských cvičení aj na veriacích účinok dobrého príkladu neprechádzal. Kam išiel náš duchovný otec ? pýtajú sa veriaci: a majú príležitosť prehovoriť si o duchovných cvičeniach. Sami veriaci nahliadnu, že úrad svojho duchovného pastiera vec nenie ľahka (že starosť viesť o jejích spasené nenie hračka) jako aj, že vznešenosť úradu pastierskeho kňazovi nič neprospeje, až len život dľa neho nevedie. A keď aj na zátvrdlivcov taký príklad malý vplyv ukáže, ostáva predca hojnejšia milosť k obráteniu hriešnikov, ktorú vyzískajú pobožné modlitby kňaza, vnove Duchom božím oviateho. — Isté je, že tým hojnejšia milosť božia veriacich navštivuje, čím lepšie sdokonaľujú sa kňazi, ktorí sú prostredníci medzi nebom a ľudským pokolením.
Hľa zase: z duchovných cvičení opravdivé preporodenie kňazstva a ľudu! Veru všetko by lepšie vyzeralo, keďby každý, ktorému na srdci leží svoj úrad a dušné spasenie, predovšetkým snážil sa príst do poriadku so svojim svedomím. O úmysle sv. Cirkve o tomto predmete, nedá nám pochybovať jej naríadenie o štyrycatdennom pôste, ktorý má byt časom všeobecných duchovných cvičení pre celé ľudské pokolenie; uvádzanie sv. misij, ktoré podobne k polepšeniu veriacich volajú. V starom zákone musel najvyšší kňaz seba a ostatních kňazov každoročne vo sviatok smierenia od hriechov očistiť prísným pôstom obetou a inými zvláštnymi ohradami. Smerná obeta a oltár bol krvou postriekaný, aby ustúpily neslušnosti, ktorých sa kňazstvo bolo dopustilo.
Čím svätejší je úrad kňazstva novozákonného, tým hodnejšou a slušnejšou bude sa nám zdať pečlivosť o jeho ocišťovanie. Vojáci každoročne skúšky válečné podstupujú. Izby každý rok riadime. Hodiny nie len každodenne naťahovať ale aj, jestli sa v roku pokazia, opravovať musíme. Výberčim dane z husta dozerajú. Príroda jakoby nový život dostáva s každou jarou. Prozreteľný hospodár ku svojej dočasnej majetnosti z roka na rok voľačo nadobudne. Skrahlé v zime potoky po prelomení ľadu navráťa sa znovu k službe mlynskej a lodníckej. Aby žiaci z roka na rok prospievali, opakované skúšky najviac k tomu dopomáhajú, kleslé sily obnovujú a ostria. Jediný kňaz má krpatieť, a tak blízko pri studnici smädom zahynúť? Sama nedokonalosť ľudská; nával duchovných povinností; pokazenosť nášho veku; ochotnosť biskupská všetko kričí: duchovné cvičenia, bez nich niet spasenia! Jejích svätá samota, modlitby a slzy jejich upomienka na poslednie veci a bohatosť požehnania božieho roznieti v nás znovu povedomie kňazského povolania; vráti nám čistotu srdca; ano, svätosť; v svätých predsavzatiach dodá nám stálosti; otvorí nám oči, že seba poznáme; poskytne aj veriacim najlepší príklad.—„Poďte na bok do samoty, a odpočiňte trochu.“ (Mar.6 31) „Hľa vyvediem ju na púšť, a prehovorím k srdcu jej .“ (Hoseáš 2, 14.) „Hľa dal som sa na útek a oddialil som sa, a ostal som na púšti (v samote.). Kto mi dá krídla jako holubovi, a odletím, a naleznem odpočinok.“ (Žalm. 54, 78.) K. V. S. B.


1.) Sess. VI. de justific. Cap. VI. de modo praeparationis.
2.) V rozjímaniach prvého týždňa o cieľi, hriechu, a posledních vecach sošklivujú sa hriechy. Krok ďalej vedie skrze podobenstvo o márnotratnom synovi k rozjímaniu milosrdenstva božieho. V druhom týždni predstavia sa najkrajšie znaky lásky božej vo vtelení a živote Ježišovom, čo nás má vzbudzovať k jeho nasledovániu. V treťom týdni doplní toto dôkladnejšie rad rozjímaní o umučení krista pána. V štvrtom týdni priťahuje nás k obapolnej láske.
3.) Srovn. Exercítia spirit. Romae 1854. Vydanie piate.
4.) Bouhours. Nemecké vydanie vyšlo vo Viedni roku 1835.
5.) Geschichte d. geistl. Bildungs Anstalten, Mainz. 1835. str. XXXVI.
6.) Dielo „Institutiones Theologiae mysticae.“
7.) Srovn. dielo „Exercitia Sp. procurante R. P. Roothaan.“ Rd. V. Romae, 1854.
str. XIV.
8.) Breve apostol. Od 12 okt. 1657.
*) Srovn. Scaviny, Gury, Neuraquet, s. Alphonsus de breviario.




Reč na jubílárnu slavnosť Šaštínsku


d. 8. sept. kroz vys. dôst. p. Antoňa Szántofy , prepošta a kanonika ostrihomského, v chrámu šaštínskom v jazyku maďarskom povedaná; a tuná do slovenčiny preložená.
„Od tejto chvíle blahoslavenou ma nazývať hudú všetkie národy, ho veliké veci mi učinil ten, ktorý je mocný.“ Luk. 1. 48. 49.
Jedným srdcom, jednou mysľou sišli sme sa dnes na tomto svätom mieste lebo všetkých nás tiahol sem jeden predmet, jeden cieľ. Obstúpili láskavé dietky milovanú matku, pokorní poddaní mocnú kráľovnú. Oslavovanie, ctenie, zvelebovanie Márie, dokazovanie jej našej lásky k nám a úcty zamestknáva myseľ našu, napľňuje naše srdcia, otvára nám ústa, a činí slavným deň tento radosti a spasenia ——
Ano, kresťanskí rodáci my obnovujeme v Šaštíne na deň narodzenia blahoslavenej Panny Bohorodičky Márie pamiatku istej 100 ročnej slávnosti. Pamiatku slávnosti tej, na ktorú bolestnú sochu blahoslavenej Panny, kroz grófku Angeliku Bakič, dcéru slávneho vojanského vodca Pavla Bakič a manželku grófa Mirka Czobor, pri šťastlivom vyrovnaní istého rodinného sporu na znak vďaku ešte 1564-ho roku z hruškového dreva vyhotovenú do jednej chatrnej trojhrannej kaplnky postavenú, behom času z obzvláštnej milosti božej nepočetnými zázrakmi oslávenú, od pobožných veriacich nielen okolitého vidieku lež i súsedných krajín s tou najvätšou úctou a zbožnosťou sprevádzanú, po mnohých tých nehodách, jakými tak rečená reformácia a nepriateľské vojská vlasť našu zaplavily, počas ktorých i táto socha bolestnej Panny by bola od zborenia ochránená, na rozličných miestach ukrývaná byť musela, napokon roku 1762-ho 15-ho augusta na deň Nanebovzatia blah. Panny blahej pamäti gróf Fraňo Barkóczy knieža prímaš a arcibiskup ostrihomský, pri prítomnosti Fraňa kniežaťa z Lotharingu a jeho Jasnej manželky Márie Theresie, veľkej to i vrúcne milovanej našej kráľovnej, členov rodín najvyšších stavov a nesčislného zástupu ľudu, z trojhrannej tej kaplnky, kde bola za 200 rokov ctená, s tou najvätšou slávou a pompou do terajšieho veľkolepého chrámu, ktorý však tedy so svojimi teraz do oblačných vysokostí vyvedenými väžami nad okolím ešte nepanoval, preniesol a na hlavný oltár vystavil.
A ejhľa srdce unášajúce divadlo to, ktoré, pre túto najvrelejšiu úctu detinskú dôveru, lásku a oddanosť, najvrúcnejšiu vďačnosť naproti blahoslavenej Panne toľkých tisícov nábožných kresťanov, rok 1762-tý tak slavným tak pamätným a spasonosným učinilo, predstavuje sa dnes po století opät očiam naším.
Na otcovské vyzvanie napriek svojmu starému veku mládeneckou silou nadaného v apoštolskej horlivosti neukonateľného, dľa srdca božieho Arcipastiera, Jeho Eminencie p. kardinála-arcibiskupa Jána Scitovszky, a pod jeho povzbudným vodcovstvom, v sprievode svojich duchovných pastierov priputovali opäť tisíci a tisíci veriaci na toto sväté miesto, k milostivému obrazu Panny Márie, aby jej jakožto najláskavejšej matičke jakožto nebeskej kráľovnej srdečnú oddanosť preukázali, ju hodne ctili a velebili, znakom tejto najvrúcnejšej oddanosti a úcty rukojemstvom detinskej lásky, zlatou korunou, ju milostivú Matičku i jej božského Synáčka okorunovali.
Lež Maria i zaslúži, aby sme ju jako našu najlaskavejšiu Matku, jako slávnu Kráľovnú ctili a milovali. Čo dokázať bude predmetom nášho dnešnieho rozjímania. — Pozorujte ! —


Jestli jesto ľudí, ktorí Máriu nectia, nemilujú, ba chladnými, ľahostajnými naproti nej sú; a jestli nechybujú ani takí, čo sa stávajú proti jej úcte, príčina tomu nemôže byt iná, jako že Máriu buďto neznajú, buďto znať nechcejú. Bo keby ju poznali v jej vysokej hodnosti, zvolali by nadšene: Maria je opravdu vznešená, na podiv veleslavná, a nad všetku pochvalu ľudskú povýšená, sťa slnce keď v úplnom lesku svojom nad zemou vrcholí; áno Máriu nemožno nikdy dosť chváliť, nikdy dosť velebiť, nikdy dosť milovať.
Veď i sám Boh ctí Máriu, veď zdá sa, že Boh sám všetku svoju všemohúcnosť a múdrosť na to vynaložil, aby Máriu takými prednosťami (nadprávami) ozdobil, ktoré by ju ďaleko vyvýšily nad všetkých ľudí i anjelov.
Keď Boh dľa nekonečného milosrdenstva svojeho od večnosti ustanovil nešťastné ľudské pokolenie od jeho úpadku oslobodil, keď mal Syn Boží ľudské telo na seba vziať: tedy ustanovil i matku zvoliť, a volba táto medzi všetkými dcérami Adamovými padla na Mariu dnes narodenú. Avšak nekonečná velikosť a svätosť Syna Božieho žiadala, by ho mati táto hodná bola, by totižto i od škvrny hriechu dedičného oslobodená, tak svätá a čistá bola, jako len z milosti božej k tomu schopná je prirodzenosť ľudská. Že však Maria i skutočne tak čistou a svätou bola, že nedotkla sa jej nikdy ani tá najmenšia špina hriechu na to máme svedka sväté písmo, ktoré praví: „Celkom krásna si, a škvrny niet na tebe.“
Ale jakože by to i mohlo ináč byť? Veď sám Duch Svätý vzal na seba Mariu takou svätosťou ozdobiť, keď voliac si ju týmito [slovy: „Ty si sľužebnica moja za nevestu, ju milosťou svojou tak bohato obsypal, že anjeli nebeskí spatriac Máriu spodivením zvolali ; „Krásna je ona sťa mesiac , jasná sťa slnce.“
Áno, čo viac, nielen že anjeli obdivovali Marinu hodnosť a svätosť, ale i sám Otec nebeský nachádzal v nej radosť, a miloval ju na toľko, že čo mal najmilšieho najdrahšieho, jedinkého jednorodzeného Syna jej daroval, že ju vyvolil za matku premilého Syna svého, ktorú hodnosť jej kroz Gabriela archanjela ponúkol. Rozvažujme čo len za malé okamženie slová anjelove, ktoré k Márii preriekol, a naplní nás podivenie nad velikosťou jej hodnosti. Čože si môžeme pomyslieť, keď očujeme slová; „Zdravas Maria“ ktože pozdravuje Máriu tak úctivo? Neni to zemský kráľ, lež nebeský posol, ani ten to vo svojom ale v mene Otca nebeského činí! A čo praví nebeský ten poslanec? – „Milosti si plná.“ Neobohacuje ju on pozemským zlatom, pominuteľnými pokladmi, ktoré nemajú ohľadom večnosti žiadnej ceny, lež nebeskými pokladmi a milosťami, ktoré sú na veky drahocenné, a takýmito bohatými pokladmi je Maria nielen obsypaná, lež vonkoncom preplnená, k prospechu nielen jej samej, lež celého hriešneho sveta. A prečo je to všetko? Anjel odpovie; „Pán je s tebou“ nie toliko jako s inými stvoreniami mocou svojej všadeprítomnosti, nie toliko so svojou milosťou a láskou ; ale poneváč si teba za matku vyvolil, budeš mu všetkým, čim je mať svojmu dietaťu a on ti bude všetkým, čim býva dieťa svojej láskavej sladkej materi. O zaiste zázrak to milosti, ktorý zem i nebesia divom naplňuje. Áno veliká, nepochopiteľne veliká je tvoja hodnosť ó Matko Božia, Maria!
Úctou a podivením preniknutí pozdravujeme ju i my slovmi anjelskými; Áno, milosti si plná; už od prvého okamženia tvojho bytia bola si svätejšia, slávnejšia, výbornejšia nežli všetci anjelia a svätí. Buď teda i od nás tvojej velkosti a hodnosti primerane požehnaná a velectená, ty nado všetky milosti plná dcéra Otca nebeského, ty slavná nevesta Ducha Svätého, požehnaná mať Syna Božieho. Jako? Celej Svätej Trojici išlo o tvoju slávu, a my by sme ťa nemali chváliť, zvelebovať a milovať? O Maria, budiž to ďaleko od nás! Jestli ťa i neznajú ľudia, čo srdcia svoje pred pravdou zatvárajú : jestli ťa i nemilujú srdcia v hriechoch ochladnuté;
jestli i neprospevujú chválu tvoju jazyky bezbožných; my sa budeme za šťastlivých považovať, keď budeme čo len k najposlednejším sluhom tvojim pripočítaní; my sa budeme cítiť blaženými, prímeš-li nás za svoje dietky; kým klapka krve v žilách našich koluje, nemá nikdy chvála tvoja o svätá, o mocná, o predivná Panno Maria, v ústach našich onemieť, láska naša k tebe nikdy v srdciach našich ochladnúť.
Avšak iďme ďalej! Bola-li Maria už tuná na zemi tak veliká, jak veliká, jak slavná je teprv v kráľovstve nebeskom!
Pre svoju vieru v prísť majúceho Spasiteľa oslávení skvejú sa v nebesiach arciotcovia a proroci; v sláve jasajú sa apoštoli, ktorí vieru v Ježiša národom sveta ohlašovaii, a vieru túto i vlastnou krvou zapečatili, o ktorých praví sám Kristus : „Na dvanástich stolcoch sedieť budú a súdiť dvanásť pokolení Izraelských;“ ale ešte oslávenejšia musí byť Maria, patriarchov, prorokov a apoštolov kráľovna. Slávní sú na nebesiach svätí vyznavači, ktorí sa stále a verne cvičili na zemi v hrdinských čnostach; slavné su panny, ktoré pre svoju anjelskú čistotu a nevinnosť, jako praví sv. písmo : „nasledovali všade Baránka a spievali pieseň novu, ktorú neslobodno nikomu inému spievať:“ lež vätšia je Maria vyznávačov a panien najsvätejšia Kráľovna. —
Jak veľká musí byť blaženosť a sláva všetkých svätých spolu, o ktorej písmo sväté hovorí: „oko nevidelo, ucho neslýchalo, do mysle ľudskej nikdy nestúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ A predca všetko toto nelza prirovnať k veľkosti sláve a blahoslavenstvu Márie; bo ona je kráľovnou všech svätých ; a jestli dľa svedoctva písma svätého spravodliví „skvejú sa na nebi jako hviezdy “ tak sa musí Maria jasať jako slnce, ktoré svojim bleskom všetky hviezdy zatemňuje. Ale Maria je i Kráľovná anjeľov. Boh ju pozdvihol nad kúry anjelov, áno aj Cherubov a Serafov až ku pravici svojeho božského Syna, kde jakžto Kráľovná nebies a zeme tróni a panuje na veky.
A slávu tú, jakú Maria v nebi požíva, vidíme i tu na zemi v ustavičnom odblesku. Ba kto z nás by vedel spočítať všetky tie obrazy a sochy, všetky tie oltáre a chrámy, ktoré sú jej úcte zasvätené, všetky ty modlitby a piesne, v ktorých sa jej meno zvelebuje a ku pomoci vzýva, všetkie tie sviatky, v ktoré jedine ona býva predmetom radosti a vďaku, keď celý svet katolícky jej vznešené čnosti oslavuje a obdivuje. Neni miestočka pod nebom, kde by sa ozývalo z úst katolíckych sväté meno Ježiš, v ňomž klaňajú sa všetkie kolená, bez toho žeby sa nezvelebovalo neoslavovalo spolu i slávne meno Marie.
Naopak, takí, čo Máriu nectia a nemilujú, jakože môžu Boha otcom svojim nazývať, jehož milovanú dcéru nectia; jako budú menovať Ježiša svojim Vykupiteľom, keď sa naproti jeho vznešenej matke chladne a ľahostajne chovajú; jako môžu zýskať milosť od Ducha Svätého, ktoréhož najsvätejšej nevesty si nevšímajú, ba ju snáď aj opovrhujú, na ňu hrešia, alebo napokon jakože môžu byť dielkami pravovernej cirkve takí, čo proti jej učeniu a príkladu jednajú ?
Medzitým pýtam sa: milujeme-li, ctíme-li my všetci Máriu? Och koľkí sa nachádzajú aj medzi nami,čo Máriu nemilujú! Ejhľa bezbožník, z ktorého úst sa hrnú prúdom slová zlolajné a prisahačné, potupné a utrhačné, lživé a bohorúhavé, jehož srdce plné je jedu hriechu a zlosti; och Maria ústa také nemôžu ťa chváliť; srdce také nemôže ťa milovať! A všetci tí hriešnici, ktorí nikdy nepomyslia na opravdivé obrátenie-sa, ktorí nikdy nevyhýbajú príležitosti k hriechu, všetci tí ťa och Maria nemilujú, lež ustavične proti tebe miera onen dvojostrý meč, ktorý ti pod drevom kríža dušu prerazil, a každým novým hriechom hlbšie do tvojich materinských pŕs vrážajú. —
Avšak ty, Matko milosti a ochrano hriešnikov, i takýchto nepriateľov tvojich láskavým srdcom objímáš, ba i v tom okamžení, keď božského Syna tvojho v srdciach svojich hriechami ukrižujú pre nich o milosť a odpuštenie prosíš. Nebuď že už teda o hriešniku tak divokým a ukrutným naproti tak dobrej Matke; vstúp do seba; veď ťa Maria miluje, Maria za teba oroduje, Maria ta chce oslobodiť. Vhodne hovorí svätý Bernard: „Čo Cirkev svätá stojí, nebolo očuť, žeby bola Maria nekoho opustila, čo sa k nej o pomoc a ochranu utíkal.“ Dúfej teda o hriešniku, Maria ťa chce zachrániť.
Ba poviem ešte viac! Maria ťa musí ochrániť, chceš-li len i ty, bo pre teba sa volá matkou milosti, útočištom hriešnikov; pre teba stala sa Matkou Božou. A že ona každému pomocť chce, áno i pomáha, to preukázala skutočne v každom čase. —
Och, kto by bol v stave vypočítať všetkie tie divy milosti, jaké ona mocným svojim prosredníctvom vymohla pre ľudí každého veku a pohlavia, pre celé rodiny, obce, národy a krajiny. Nenili su steny tieto, ktoré nás obstávajú, sväté to miesto, na ňomž stojíme, chrám tento so svojim milostivým obrazom Panny Marie zreteľne mluvným pamätníkom mnohonásobnej pomoci tej, ktorú Maria vlasti našej vo všetkých potrebách a nebezpečenstvách udelila?
Preto, najmilejší! volajme jedným srdcom a jednými ústami nielen v tento slavný storočný deň, ktorý tisíce a tisíce ctiteľov Matky Božej Panny Márie okolo tejto kazatelnice shromaždil, na toto sväté miesto pritiahol, ale zajtra a voždy. — Ejhľa pod tvoje ochranné krýla sa utíkame och Maria, budiž nám všem mati pravá! My tuná všetci chceme byť, ba sme tvoje dietky, tvoje milené verné a pobožné dietky; my ťa chceme dľa sily našej milovať a ctiť, velebiť a na rozšírení tvojej slávy pracovať; najvätšou našou starosťou bude, dbať o to, by sa chvála tvoja nikdy z úst našich nevzdialila, by láska naša k tebe v srdciach našich nikdy neochladla, a tak potom skúsime, čo to znamená byť tvojimi ctiteľmi a dietkami; skúsime to v živote a pri smrti; skúsime tam v blahoslavenej večnosti, ó veliká, ó mocná, ó milostiplná Matko a Kráľovno naša Maria! Amen.




Na trenčianskom Považí

Jeremiáš


VESTNIK OIRKEVNÝ.

a) Dopisy.

Na trenčianskom Považí, d. 29-ho aug. —— Jako sme pri prvšom zvestu o vychádzať majúcom uprostried nás „Národňom Učiteľovi“ plesali: tak teraz nemôžeme v sebe udusiť žiaľ, ktorým sme nad zaniknutím jeho prejatí. My hlboko cítime, jak krásnych výhod nás nepriaznivé okolnosti pozbavily. Bolesť ale naša tým viacej sa zmáha: čím menej známe, čo vlastne prvší povážský časopis k tak rýchlemu úpadku privedlo? Počúvame síce, že obecenstvo, ktorému náležalo, bezpríkladnú nevšímavosť k jedinkému pedagogickému orgánu tomuto slovenskému dokazovalo: avšak aj neporiadne vychádzanie jeho v čerstvej pamäti nosíme. Zdá sa teda, že jako všade, tak aj tu my sami sme vina prežalostného úpadku toho. Keď sme ale vina, musíme byť aj príčinou, aby drahocenná Matička sa za nás zaujala, a prepotrebným učiteľským časopisom nás čo skôr oblažiť ráčila. *)
Medzitým všetko sa len časom tvorí. Z ohľadu toho, dokiaľ dôležitosť táto sa neusporiada, jestvujúcim časopisom národním nádobno záležitozti školské zastupovať. V nádejách týchto aj prítomný dopis je vystavený, že v pobratimskom so školou časopise miestočka nalezne. **)
Poneváč totižto zaniknutý „Učiteľ“ najbližšie sebe trenčianske okolie ignoroval, a v nedostatku zpravodajcov ani o prvšej porade učiteľskej na hlavnej škole trenčianskej vybavenej zmienky neučinil, za povinnosť sebe pokladáme tých, ktorým náleží poučiť, jaký duch na školách tých povieva.
Z ohľadu tohoto nepredstavujeme my sebe pusté rumy staronylého hradu Matúšovho, ale po rodičovských ohniskách rozptýlených žiakov na otázku ťaháme, od ktorých v skutku vyrozumievame: že na hlavních a gymnasialných školách trenčianskych behom práve dokonaného roku školského znamenité z ohľadu maďarizácie pokroky sú učinené.
Na ústavoch týchto po všetkých záhyboch školských maďarčina je tak popretkávaná a zastúpená: že dôstojný povereník biskupský v čas vydržiavaných skúšek patričnosti ta napraviť musel, aby budúcne každý taký prepiatec, ktorý sa maďarsky lebo nemecky vierovedu učiť chce, predne v materskej reči duchovné predmety sebe známe učinil. Jestli ale chúťky tyto až aj k najdôležitejším záležitosťam človeka sa predraly: jako to bude vyzerať strany ostatních predmetov učebných? Dôkazy tohoto na verejných uliciach prijímame, kde nevoľné obete mladušké, nie len krkolomným mondokovanim, a jako na hortobadskej pustatine revaním: ale aj zjavným oproti reči a národu svojemu vystupovaním, panujúci na školách tých duch nad všetku pochybnosť sa povyšuje. A toto je, čo nám bolesť zapríčiňuje. Žiadame síce aj my, aby sa mládež v potrebných rečách náležíte vycvičila: avšak zákon Boha živého nám zabraňuje sronávať sa s tým, keď cvičenie toto sa s utlačením a potupením jazyka materského, ba s celkovitým odnárodňovaním nádejnej mládeže stáva!
V smutných obstojateľstvách týchto jedinkú potechu nachádzame v Palugyayovskom tovaryšstve mariánskom, ktoré na čele dôst. p.Jána Dualského, kanonika a farára beckovského, jako správca , a v. o. Ambroža Bezáka , professora, jako predstaveného k tej stráži povolané je: aby kráľovstvo božie k druhým národom prenesené nebolo!
A v skutku v nádejách týchto nás upokojuje nie len slávnostné pod správou nadrečeného praefecta poctenie zástupcov biskupie Svätých Ondreja Svoráda a Benedika na Skalke, kde tohoročná výročitosť pri prítomnosti návalného ľudu sa vykonávala; ale aj včas pamiatky posvätenia chrámu Sv. Franka Xav. prenikavé obrady nešporové, pri ktorých p. správca mariánsky, jedenásti tuším nových údov gymnasialných do počtu tovaryšov sborových privtelil.
K názorneniu toho, v jakom duchu patričným praefektom v otázke postavené spoločenstvo vedené býva, podavám tu z latinského zoslovenčenú oslovu, ktorú príležitosťou spomenutého úkonu 4-ej triedy žiak — Dubnicay predniesol:
„Tovaryšovia marinánskí: Cirkev katolícka od počiatku svojho bl. P. Máriu ustavičnou zvláštnou nábožnosťou ctila, jako to mnohé k úcte jej ustanovené sviatky svedčia; preto zaiste na ohlas zvonov pozdravenie anjelské sa vybavuje; preto v sobotných dňoch nešpory vydržiavať sa naridzujú; preto v svätvečer nanebovzatej Panny uložený je pôst; preto najstarobilejšie chrámy k úcte jej sú venované.
Kráľovstvo uhorské bl. p. Máriu zvláštnou kedysi pobožnosťou ctilo; svätý Štefan kráľ zaiste nie z inšieho, jako z tohoto ohľadu, v sviatok nanebovzatia Panny seba korunovať dal.
Aj otcovia naši s touto nábožnosťou Bohorodičku ctili. Ju zaiste za Zástupkyňu Uhorska vyvolili; jej obrazom peniaze krajinské vyznačili; a v dňoch sobotných sväto od mäsitých pokrmov sa zdržovali. Jak náhle ale ostydla úcta marianská, zneuctily sa sviatky, zapovrhly sa pôsty, nevšímaly sa chrámy; vyznať mu síme, že všetky záležitosti naše sa zhoršily.
Keď toto pobožno-šmutnou mysľou nábožne zosnulý arcipastier Imrich Palugyay premietal, starodávnu otcov našich nábožnosť skriesiť chcejúc, na základe všestrannej rady kvetúce kedysi, potom ale zrušené tovaryšstvo mariánske na gymnasiume tomto skriesiť za dobré uznal.
Spolutovaryšovia Mariánski! Sodpovedajme najlepším úmyslom nábožne zosnulého arcipastiera; buďme nie len menom, ale aj skutkom tovaryšovia mariánski ; buďme bl. p. Márie opravdiví ctitelia a nasledovníci v pobožnosti, čistote, nevinnosti, pokore, stydlivé a neporušené jej mravy trímajme, jej sviatky, jej činy najpobožnejšie ctime.
Ostatne čistou a nepoškvrnenou mysľou často volajme : pod tvoju záštitu sa utiekame svätá Bohorodičko ; osloboď nás od zlého včuľ a v hodine smrti našej. Amen.“
Takto teda je oduševnené mariánske tovaryšstvo trenčianske, ktoré či svetárskemu nátlaku odolá, nech posúďa zavčasu Otcovia vlasti, ktorým známo má byť: že tovaryšstvo toto je predmetom nevôle, ba studu aj tým, ktorým by ono chlubou byť malo!
Poľutuj nás Hospodine !


*)My myslíme, že by niektorý z pp. professorov či gymnaziálnych či praeparandických v B. Bystrici poriadanie a vydávanie pedagogického listu na seba prevziať mohol, a síce dľa žiadosti mnohých pod menom „Priateľa Školy,“ v dobrej povesti na Slovensku zachovaného. Red.
**)Bez všetkej pochybnosti. Red.




Z Malej Jesenice

Jozef Truka,


Z Malej Jesenice (v trenčianskej Stolici) d. 30 ho aug. Deň tento lanského roku bol pre faru jesenickú presmutný, lebo hlavná a kvetúca jej poddružnica, obec Stupne, ohňom, nepriateľskou dosaváď neznámou rukou o pol noci podloženom takmer celá popolom ľahla, zo 76 čísel, len 10 bočných chatrnejších domov zostalo, drevené husto postavené bydliská boly so stajňami, a už plnými humnami spojené, a preto v náramnej suchoparnosti, na pomoc a ratúnok sa ani myslieť nedalo, dva životy ľudské oplakávame, mnohí zostali jako prst holí, lichva pre nedostatok paše a krmu od poly za darmo sa skynožila, na zemiaky, kapustu, a strovu, čo ešte na poli zostalo, neboly žiadne výhľady, 400 duší bez podstrešia, bieda veliká, strach zaujímal škormútené srdcia, keď sa len pomyslelo, jako a čo najprv, či na sejbu, či na chôvu zbožie? či odev, či príbytok, k na stávajúcej zime nadobudnúť? —
Ale vyplnilo sa aj tu, že Pán Boh v sebe dúfajúcich neopustí, a že kde potreba najvyššia, tam je aj pomoc Jeho najbližšia! Myslíme, že výročitú pamiatku smutnej tejto udalosti nemôžeme lepšie zasvätiť, jako keď pominutedlne živú vďačnosť verejne vyslovíme naproti tím Veľkodušným dobrodincom, ktorí behom toho minulého osudného roku úbohým vyhorelcom Stupňanským spešnou pomocou milostivé prispeli. Jeho Osvietenost pán biskup Nitriansky Augustín Roskoványi, bol prvý, ktorý krom pozdejšej, zo základiny biskupsko-Palugyayovskej pomoci, 40 zl. r. č. pre najchudobnejších, 20 zl. na vyhorelú kaplnku, a 10 modliacich knižočiek „ Cesta Života “ poslať ráčil. Jeho Svetlosť knieža Pavel Eszterházy, zemský pán a milostivý patrón fary jasenickej 100 zl. r. č. láskave obetoval.
Osvietený p. Ladislav Vietoris, nadžupan a veľkomožný p. Julius Nozdrovický, prý podžupan stolice trenčianskej, naproti horespomenutej, tak tažko navštívenej obci, dali zrejmý dôkaz, vrchnostenskej pečlivosii, už skrze to, že v celej Stolici narídili zaviesť sbierku, ktorej skvelý výsledok bol ten: že p. Leopold Popper, hlavný pronájomník viac panstvŕ Eszterházy-kniežackých, a majiteľ panstva bystricko-podhradského, daroval 100 zl. 10 kusov dubov na kaplnku, a 50 meríc jačmeňa do siaťa, na tri roky, bez úrokov požičal, i jeho ale arendátori pp. Jakub Grünbaum, Salamon Folkmann, a Regina Leindorfer k uľaveniu núdze vyhorelcov, 70 zl. poslal. — V dolnej ochodzi trenčianskej sosbieralo sa k tomu istému cieľu, 59 zl. 92 kr. a 36 meríc miešaného zbožia, (škoda, že nemôžeme udať jednotlivé mená tých ľudomilov, ktorí v tejto peknej sbierke najvátšiu zásluhu mali); v srednej ochodzi sosbieralo sa 4 zl. 96 kr.; v sláv. meste Žiline 35 zl.; v Bitči a okolí 34 zl. 93 kr, v obci Rovné 4 zl. 90 kr., vo Fačkove 3 zl. vo fare Papradňanskej ofera učinila 17 zl. 22 kr. a tamejší izraeliti k tomu prispeli s 8 zl. 10 kr. vo fare marikovskej 7 zl. 47. kr. izraeliti 1 zl. 53. kr. — vo fare Podhradskej 3 zl. — sláv. stoličný Úrad neskôr cestou, p. hlavného slúžneho Gustáva Bellosich, za dobré obce Stupňanskej šlechetne zaujatého, pri ktorého prítomností, z vätšej stránky diel sa stal, 5 zl. 50 kr. a naposledy p. Karol Bedáč slúžny v P. Bystrici, k obecnému tamže dobrému sosbieral 20 zl. —
Bože dobrotivý odplať hojne Všetkým, aj tým Spanilomyslným dobrodincom nesmierne uškodených farníkov mojich Stupnanských, ktorí im z prinútenosti žobrajúcim štedrosť svoju neodopreli; — bár by sa aj iné obce, zvlášte také, ktoré majú budovy z dreva husto postavené z podobného nešťastia učily, a zložiac všetkie predsudky, aspoň čiastku imania svojho ubezpečiť daly, by nemohli naraz a nenadále prísť na psotu a mizinu. — 535 zl. 53 kr. a 36 meríc zbožia, ktoré sa z ľudoprajných milodarov sosbieraly, je ovšem pekná zvlašte za týchto tvrdých časov pomoc, ale čo je to na utrpenú, a na 110,000 zlatých úradne šacovanú škodu? kde pre dosavádne neuvedenie gruntovných kníh v stolici našej, ani pôžička pre obec nebola možná! Rok už prešiel od strašlivého tohoto požiaru, a obec, — majúc každý jednotlivec sám so sebou neodkladnú prácu — ešte nebola v stave postaviť si kríž prosried dediny, ktorý shorel. zaopatriť si zvon, ktorý sa roztopil, a len menšia kaplnôčka, aj to z milostivej priazne Osv, p. biskupa, dosaváď obnoviť a pripraviť sa mohla. Bár by vzbudil Pán Boh aj iných dobrodincov, ktorí by aj z ohľadu tejto potechy duchovnej, jakou takou pomocou prispieť ráčili. Jozef Truka,
Farár a dekan jesenický.




Osobný Vestník.


Dôst. p. Juraj Csáztka, tajomník pri trnavskom vikariáte stal sa direktorom kancelárie primaciálnej v Ostrihome, a na jeho miesto sekretárom sa stal dôst. p. Pavel Novak, archivár a notár sv. stolice trnavskej; tohoto ale miesto obdržal vlb. p. František Schilhanek, professor v Trnave. — (Najnovšie disposície pp. kaplánov v arci-biskupstve ostrihomskom.} Vo vikariáte ostrihomskom: Bóda do Malých Topolčian, — Kopisniczký do Maria Nostry, — Kvassay do Garam Ujfalu. — Pánczy do Nyčku, — Urge do Rimócu, — Maszlaghy do Karančágu, — Lukácsy do sv. Jánov, — Melcsiczky do Ostrihomu, — Bodnar do Mužly, — Lelkes do Ostrihomu, — Folkuskázy do Trnavy, — Benedikovits do Senshradu, — Büttner do B. Štiavnice. Do vikariátu trnavského: Bunček do Majcichova, — Vanya do Veľkého Madaru, — Francz do Šellyc, — Bacskády do Galanty, — Tomanovics do Méísérdu, — Vagách do Kútov, — Farkas do Udvarnoku. — Mich. Chovanec do Šaštína.