logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 33


Obsah:



: Úvod a záver
: O potrebe a úžitkoch duchovných cvičení.
: O pôvode sviatku: „Božieho Tela“
Arnošt Renan. : P. Slučáj.
: VESTNÍK CIRKEVNÝ.
: b) Zprávy.
: Dodatok k soznamu mien
: Kniževný Oznamovateľ.
: Necrolog.
: Oznam.


Úvod a záver



CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holíča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 33.
V Skalici, v uterok, dňa 20. septembra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




O potrebe a úžitkoch duchovných cvičení.


Poneváč behom tohoto mesiaca septembra sa obyčajne cvičenia duchovné vydržiavajú: je na čase, abysme o nich pár slôv prehovorili, tým cieľom: aby, s jakou horlivosťou boly započaté a pres nekoľko rokov vykonávané, i ďalej rok po roku k obnoveniu a oživeniu ducha opravdive kresťanskeho sa vydržiavaly, a nie zanedbávaly.
Pod duchovnými cvičeniami rozumieme pobožnosť, pri ktorej kroz sväté rozjímania, vrúce modlitby, prísne zpytovanie svedomia, v utiahnutosti za nekoľko dňov srdce kresťana očistené, duch hojnejším bleskom právd večných osvietený, a vôľa k svätejším predsavzatiam povzbudená býva. Je otázka: nakoľko sú cvičenia tie potrebné a užitočné ?
I. Potrebu ích dokazuje po 1-é: Povaha ľudskej prirodzenosti. Následkom prirodzeného hriechu je rozum náš zatemnený, duch k čnosti oslabnutý vôľa k zlému naklonená. Žiadosti očú a tela, pýcha života bojujú ustavične aj s kresťanom. Preto stojí: „boj je živobytie človeka na zemi;“ a „každý človek bojovník.“ Náchylnosti naše protivia sa ruzumu a viere; „nie čo chcem dobré, činím, lež čo nenávidím, zlé, robím.“ A tieto slabosti prirodzenosti ľudskej ani krst, ani posvätenie kňazské neodjíma. I kňaz je človek: krehký, jako iní; nie menej potrebný prosriedkov spasenia, nežli iní.
Ba jakožto vôdca ľudu božieho má i viac i vätších nepriateľov; a poneváč je k vyšším čnosťam zaviazaný, sú na ňom i menšie škrny patrnejšie. Tak teda má kňazovi na tom veľa záležať, aby milosť, ktorá mu udelená bola k víťazeniu nad nepriateľmi spasenia, a k zastávaniu svojeho úradu, v sebe čas po čase obnovil; by iným kážuc, sám zatratený nebol.
Po 2-é: Povaha kňazských povinností, ktorých je až veľmi mnoho. Kňaz je otcom, lekárom, radcom, sudcom, pastierom svojich veriacich. K tomu prídu ešte inšie dobre známe starosti a zamestknania, velikých síce zásluh, avšak hojná príležitosť k mnohým roztržitosťam. Preto svedomití kňazi nieraz so sv. Bernardom vzdýchajú: „Nie som ani svetský, ani kňaz, lež iba chymaera tohoto môjho veku: kňaza predstavujem, svetským vecam žijem.“ Čože je je tedy príhodnejšie, jako držať sa mienky tohože sv. Bernarda, ktorý na bývalého svojho žiaka, potomné pápeža Eugenia, prísne nalieha, žeby pri svätých cvičeniach pomnel na to: kdežto iných vynaučuje, aby sebe neškodil. 1) Povinnosti kňazské sú b) sväté. Kto sa zapodieva jedine vonkajšími mechanickými vecami, netreba mu toľkej obozretnosti, Ale kto má na starosti spasenie duší, kto je zástupcom živých i mrtvých; kto modlitbami svojimi celú Cirkev napomáha, kto je na miesto božie ustanovený súdca nad svedomím: tomu veru načim nekdy opatrne sa obzierať.
Tým viacej, že bárs síce sa tieto všetky povinnosti chovancom svätiny náležite vykladaly, im predca vtedy zchádza oná rozsudku plná zralosť, ktorá je viacej mužom vlastná, ktorí môžu veci, príhodnejšie povážiť, i podľa zásluhy oceniť. Áno, nie zriedka sa stáva, že aj to dobré predsavzatie, s ktorým sa nekto od semenišťa lúči, vplyvom pokleskov každodenného života, alebo zvyklosťou, prechádza poznenáhla v jakúsi ľahostajnosť, ktorá pôsobí, že i tie najsvätejšie úkony iba malý dojem na ducha človeka činia, a bez učinku, jaký by maly mať, ostávajú. Čo sa z počiatku so svätou bázňou dialo, berie následkom zvyku na seba podobu každodenných prác. Svätá omša na počiatku s vrúcnosťou konaná, odbýva sa časom bez všelikej prípravy a bez všetkého vďakovčinenia. Sviatosť pokania, napred s horlivosťou vysluhovaná, potom tratí ten najsvätejší tribunal svoju vážnosť, a má sa za miesto obyčajných žalôb. Poslednie pomazanie udeľuje sa z počiatku nie bez tých najspasiteľnejších dôjmov; neskôr pozoruje sa obraz smrti a večnosti bez všelikého vlivu na mravy. Kazateľnica, ktorá z počiatku veľa prispievala k sriadeniu vlastného svedomia, považuje sa za miesto kupčenia s božím slovom.
A tak sa prihadzuje kňazom nového zákona to isté, čo Áronovým synom, že sdomácnejúc vo svätine Pána, i bázeň pred nimi svätosť života tratia 1). Jestli že tedy pri duchovných cvičeniach opätne o významnosti a vážnosti povinností kňazských nepremýšľame, stáva sa, že uprosried božských milostí na mieste božieho hodovania zhnusí sa nám pokrm tento najvýbornejší. Ďalej sú c) povinnosti tie duchovné. Jako také podliehajú nie tak ľudskému dozorstvu, jako radnej súdu dobrého svedomia. Jestliže nemá kňaz citlivého svedomia, môže síce zraku ľudí vyhovieť, ale takéto zdanlivé vyhovenie sotvá čo osoží povahe povinností. Jako z jednej stránky slobodná vôľa u kňaza vznešenosti nabýva tým, že kdežto by mohol prečasto zákon boží prestúpiť, predca neprestúpi, snadno zlé činiť, avšak nečiní: tak zase z druhej stránky je to bieda hrozná nemať, kto by nás pokarhal, keď toho zanedbaním vážnych povinností zaslúžime, ba potrebujeme. Jestli sa remeselníkovi robiť nechce, hladová čeliadka ho donúti, aby zložil nedbanlivosť. Lenivému sedliakovi podáva do rúk pluh hroziaca mu núdza. Svetára, vzbudí reč duchovného otca. Nezbedná mládež, neporiadni sluhovia, ledajakí manželi, majú rodičov, pánov, manželov, ktorí sú tu hneď s dobrou radou.
Jediný kňaz je ponechaný na svoje svedomie, ktoré jestli vzdelávať zanedbáva, bude síce robiť, čo bez trestu zanedbať nesmie, ale zanedbá tie najvážnejšie povinnosti, ktoré pod dozorstvo očí nepadajú: kdežto iných ku bránam nebeským viesť chce, Boh vie, že na svojej záhube pracuje. Za potrebu duchovných cvičení hovoria po 3-ie smutné časy prítomné. Stráž pri stánku je veľmi umenšená. Srdcia, hlasom milosti ku kňazskému stavu povolané, odníma službám cirkve svet. Tak načim to, čo na počte zchádza, s dvojnásobnou horlivosťou nahradiť. Lež horlivosť tá nejde sama od seba, ani sa nedá iba krásnymi rečami odbyť, lež požaduje srdcia odhodlané a Bohu úplne odovzdané. Odhodlanosť však predpokladá zralú odvahu, nabytú duchovnými cvičeniami. Kdežto na jednej strane počet strážcov pri stánku umenšený je; nabývajú práce kňazov i vážnosti a obtížnosti i počtu. Rozmnožení nepriatelia neunavne pracujú rukama nohama na tom, aby prekážali stavbe cirkve: nevedomosť, nevera, povera spojily sa proti cirkvi Kristovej. Ani vnútri cirkve niet úplnej potechy. Mnohí pastieri sťažujú sa na pokazenošť ľudu, a tvrdia, že tu obyčajné prosriedky nič nespomôžu. Ktože by už teda v takomto stave vecí pochybovať chcel, žeby bola sluhom božím potrebná vätšia, neželi obecná, milosť a zmužilosť, ktorú by obdržali, načim im o ňu prosiť, ju hľadať !
4. Konečne za slušné a potrebné držíme, potvrdiť svoje slova vážnejšími príklady. Svätí Otcovia a predstavení Cirkve jednohlasne odporúčajú duchovné cvičenia. Kto by neznal heslo sv. Augustína: „O blahá samotnosť ! ó samá blaženosť !“ On vyznáva tiež: „Samota mňa teší a nakoľko sa len striasť môžem povinností, vyhľadám vždy túto rozkoš.“ Podobne hovorí sv. Hieronym k Heliodorovi: „O samota, ty si raj nebeský ! O jaskyňa, kde Boh je doma ! Čo ťa zaujíma, bratre, vo svete, ktorý ho sám nekonečne prevyšuješ ?“ Sv. Martin Turonský uchýlil sa každoročne do súsedného kláštora (samostanu) k duchovným cvičeniam. To isté už slovom už skutkom odporúčajú nám jasné hviezdy sv. Cirkve, jako: sv. Karol Boromej, sv. František Salesský, sv. Vincent z Pauly. Rímski Otcovia vo svojich obežníkoch snažne odporúčali duchovné cvičenia. Dosť bude spomenúť Klementa IX. 1) a Pia IX. 2) Aj nebeský Spasiteľ ráčil odbaviť štyridcaťdenný pôst v samote, kde sa bez pochyby modlil a v svätom rozjímaní trval. Preto aj sv. Apoštoli obdržali milosť Ducha zostupujúceho v duchovných cvičeniach. Preto aj Cirkev sv. urídila, aby 10 dní na modlitbách trvali tí, ktorí chcejú obdržať vyššie rady. 3) Tiež reholníci berú posilu vo svojom predsavzatí z duchovných cvičení, ktoré dľa svojich stanov každoročne musia držať, áno i svetské kňazstvo po celom katolíckom svete od jakživa zachováva túto spasiteľnú obyčaj.
Ťažkosti a prekážky, lichým rozumkárstvom, alebo nebohým jozefinismom staväné, dávno zmizly pred obličajou pravej filozofie a kresťanskej politiky, natoľko, že po najvzdelanejších krajnách Europy dioecesánske stanovy jestvujú, ktoré každému kňazovi aspon každé dva roky duchovnú samotu radia, z ktorých plnenia nielen vysvitá horlivosť kňazstva, ale aj vyplýva mnoho dobrého pre štát a Cirkev, a napomáha dušné spasenie veriacich.
(Dokončenie nasleduje. )

1) Nechcem, by si sa celkom a vždy prácam oddal, podrž si nečo i srdca i času, aby si sám nad sebou rozjímal. Hovorím to z ohľadu potreby, nie slušnosti.“

1) Pravdu má osvietený biskup Cleromontanský Massilon (v diele: „Reči k duchovným.“ Sv. II reč. 16.) hovoriac: „Kňazi, a levite pri stánku, od Mojžiša shotovenom, vidiac po prvé zázračny oblak predchádzajúci ho, velebnosť božiu spočívajúcu nad hrozným týmto miestom, hlas boží vo svätine sa ozývajúci, slávu a velebu obetí a obradov: jedine so svätou jakousi bázňou približovali sa ta. Neprenechali čistými sa zachovať podľa predpisov vydaných. Lež každodenný dohľad na stánok učinil im to miesto domácim. Pozornosť a úcta mizly. Zázrak ohnivého stlpa, zo dňa na deň od Boha opätovaný, nebol hrube všímaný. Skoro nasledovaly zneuctenia i znesvätenia. Drzí sluhovia opovážili sa iný oheň doniesť. Druhí si zas dary samému najvyššienu kňazovi prislúchajúce nezákonnite privlastnili. Napokon upadli s dcérami Madianskými až ku pohoršeniu; a ledvá sa našiel v celom pokoleni Levi, jedinký to kňaz bohabojný a horlivý, ktorý smelo obhajoval česť kňazstva a svätosť zákona, pred neveriacim ľudom hanebne na posmech vystavenú. Ejhľa toť náš život, pokračuje vznešený hodnostár; v blažených oných dňoch, keď sme počali stupovať na svätý oltár, prejímala nás velebnosť svätých tajomství; zázrak v rukách kňazských konaný, prítomnosť Boha, ktorého obetujeme; bázeň a úcta tichá samých anjelov, obkľučujúcich svätostánok: všetko toto nás svätou hrúzou naplňovalo... I tie najmenšie obrady boly nám ctihodnými a tajomstva plnými... Lež pomalý sa hrúza tá utíšila úcta s bázňou zmenšila. Odkiaľ potom tie slabosti, neúcta, nechuť, a oltár priležitosťou neprávosti !“

1) V liste na biskupov talianských 1710. takto hovorí: „Z každodennej skúsenosti vieme, že sv. cvičenia prach tohoto sveta z nás istotne zotierajú, k zbožnosti nás priťahujúc, oči srdca nášho k pohľadom nebeským vzbudzujú, a nový svätý život v nás lebo započínajú, alebo utvrdzujú.“
2) R. 1856. samých biskupov rakúskych za svedkov volá, hovoriac: „Každý z Vás dobre vie, jak veľmi dopomáhajú duchovné cvičenia k zachovaniu a upevneniu zbožnosti a odvráteniu škodnej nestálosti, prečo i rímski Otcovia, naši predchodci, obohatili ich odpustkami.“ A pokračuje: „Počas duchovných cvičení nech odhodia kňazi všetkie svetské starosti, a všetky svoje skutky, reči a myšlienky nech pred Bohom čo najpozornejšie rozvažujú, a večnosť ustavične v mysli majúc, a za nebeské dary Bohu ďakujúc: nech sa usilujú očistiť sa od škvŕn prachu svetského, a vzbudiť milosť, ktorú dostali kroz vloženie rúk, a zvlečúc starého človeka so skutkami jeho, nech vezmú na seba nového, stvoreného v spravedlnosti a svätosti“.
3) Innocent XI. S. Congr. Epp. et Regul. 9. Oct. 1682. Tento zákon potvrdil sv. Klement XI. 1710. Synoda Novarská právom žiada, aby aspon trojdenné cvičenia odbavili tí, ktorí nižšie rády prímajú. Porovn. Scavini, Th. Mor. III. sir. 360.




O pôvode sviatku: „Božieho Tela“


III. Dejopis sviatku Božieho Tela.
(Dokončenie)

Poneváč usporiadanie nového sviatku bolo jako zo srdca plesajúceho ľudu vyňaté, vzbudilo ono ľudstvo k neobyčajnej ochotnosti, vytrvalosti a obetovavosti. Predovšetkým neuspokojili sa len v mestách a dedinách medzi domami po uliciach viesť processiu: von do poľa išli, a len po dlhom obchode vracali sa nazpak; mesto s mestom, dedina, s dedinou podávaly si jakoby ruky, spojovaly sa; zvuky zvonov súsedných stretávaly sa a celé okolie, celé krajiny sa zmenily jakoby v jeden veľký sprievod a vískaly okolo svojho Panovníka nebeského. Kde zvuk zvonov nedorážal, nahradzovala hudba, ktorá posväcovala sa tiež k službe toho, pred ktorého trónom zavznieva hudba, jakú ucho neslyšalo, a snažila sa i táto napraviť, že často nie k sláve božej, ale k hriechom povzbudzuje. – Z takýchto sprievodov už samo sebou vysvitá pôvod oltárikov, pri ktorých sa nie len poklona preukazovala Bohu, nie len požehnanie udeľovalo sa na ľud a pole, ale aj jako kňazstvo nesúce a sprevádzajúce prev. sviatosť olt., tak aj ľud si oddýchol, a k dalšej ceste sily nadobudnul. Tak. robil Dávid pri prenesení archy od Obededoma na Sion, za každými šesť krokami postáli tí, ktorí niesli archu, a Dávid obetoval vola a škopca. (II. Kr. 6, 13.). Počet týchto oltárikov alebo staníc, ktorý prv mohol byť neurčený, ustálil sa na štyroch. Sviatosť oltárňa prirodzene žiada oltáre a preniesla ich na na ulice a na pole. Pri každom z nich sa spieva čiastka sv. evanjelium , a síce prevažne o božstve Ježišovom, čo nikdy z mysle spustiť nesmieme. –
Tu máme nastienený možný spôsob vyvinutia a ustálenia sa procesie na tento deň, ktorá v onom zaznanom, ale nábožnom sredoveku dosiahla svoj najvyšší stupeň. Jeden cit, jedna horlivosť oduševňovala kráľov a poddaných, bohatých a chudobných. Účasť brať na službách božích za to nehaňbil sa vtedy nikto; radosť a slávu nachádzali jedine v tom, keď mohli svoje bohatstvá Bohu obetovať. – Táto živá viera snažila sa predstaviť si skoro všetkie članky viery v duchovných divadlách s nádherou, ktorá sa sotvá kedy objaví. I toto divadlo spojilo sa podobne s procesiou, alebo radšej procesia stala sa tiež velikánskym divadlom. Čokoľvek zo starého a nového Zákona vzťahovalo sa na tajomstvo najsv. sviatosti, všetko nalezlo svojich zástupcov. Tu bolo vidieť Adama a Evu, sv. Jána kr., Dávida atď. Taká procesia bola bibliou a evanjeliumom pre ľud, tešiaci sa vo svojom Bohu, prítomnom v prev. sviatosti." Hoden si, Pane Bože náš, prijať slavu, česť a moc, lebo stvoril si všetko (Zjav. 4,11.), aby Ti slúžily všetkie stvorenia.“
Poslední cirk. Snem tridentský, tiež v stredoveku odbývaný (zakončený a potvrdený 26. jan. 1564.) majúc pred očima významuplný sviatok a schvaľujúc jeho veľkolepé slávenie, hovorí, že z nábožného úmyslu povstala v Cirkvi Božej obyčaj, podľa ktorej nosí sa prevelebná sviatosť po uliciach a verejných miestach s neobyčajnou úctou a slávnosťou. Lebo slušno je, aby víťazná pravda slávila svoje víťazstvo nad lžou a blúdom, aby jej protivníci v pohľade na toľký blesk a toľkú radosť celej Cirkve, lebo svoju slabosť uznali a ponížení ustúpili, alebo zahaňhení a zmätení navrátili sa do lôna Cirkve. – Vtedy, oj vtedy vykonal by nový sviatok svoje posolstvo !
Srdce sviatku a procesie je najsv. sviatosť, ktorú kňaz nesie v monštrancii uschovanú, ale tak, že ľud môže na ňu pozerať. Jaké dobrodenie otvorilo sa nám skrze tento sviatok ! Od prvopočiatku sv. Cirkve, až po ustanovenie sviatku Božieho Tela, bola prev. sviatosť ukrývaná, a síce nie len pred neveriacimi, pohanmi a židmi, ale aj pred počiatočníkami katolíckymi (katechumenmi) a hriešnikami. Stávalo sa to z veľkej úcty k tomuto tajomstvu. I na procesii tohoto sviatku bola nosená z prvu v kalichu, alebo v drevenej, na spôsob knihy shotovenej truhelke. Poneváč ale prev. sviatosť verejne a neukryte mala a musela byt predstavovaná, vykladali ju z prvu v sklenných pohároch; tieto neskorej zlatom a drahými kameňami rozlične ozdobené, zmenily sa na monštrancie rozličnej podoby, jako ich včuľ vidíme, a ktoré nie len na procesiách, lež i pri sv. omšiach, litániách a verejnom modlení sa potrebujú. Už roku 1451. dovoľuje synoda kolínska prev. sviatosť vykladať, ale len z veľkých príčin, aby nezovšeobecnela. Podobne, jako ovocie sviatku nového, máme pod vyložením sv. omšu v prvú nedeľu v mesiaci. (Prosp. Lamb. instit. V.). To je novozákonný nov mesiaca, na miesto židovských neomenij. Už roku 1630. dovoľuje sa i zo súkromnej príčiny vyloženie vel. sviatosti k verejnej poklone; len odhalenie sv. hostie bolo ešte zakázané, a musela ostať lebo v tabernákulum, alebo inak zakrytá. Kedykoľvek ale bola vyložená, požadovalo sa vždy, a to i hneď po založení sviatku, aby sa konalo vyloženie čo s najvätšou úctou a s ozdobením oltárov.
Z tohoto spolu vidíme, čo všetko priniesol nám nový sviatok. Či sa už môžeme diviť, že s toľkou nadšenosťou bol prijatý a svätený za dlhé roky, a až po včuľ ? Dobré ovečky Ježišove poznaly svojho dobrého pastiera, a On poznal ich, a nasledovaly, jeho. Jak veľká sláva je, nasledovať Boha, ktorému slúžiť znamená panovať. Kresťania považovali toto tiež vždy za slávu, a ukázali to so slávou. Ukazujmeže to i my, v zlom veku žijúci. Ukazujme; sv. Cirkev to nezatracuje. Slyšali sme už slová všeobecného cirk. snemu, slyšme ešte slová čiastočného: „Poneváč ale slusí sa, aby vätšie sviatky boly slávené s vätšou nádherou a prístrojnosťou, preto v slavnejšie dni sviatočné nech sú okrášlené kostoly kvetami, májamí (frondibus), alebo kobercami, na steny svätiny rozprestrenými; sviece nech sa zapála v hojnejšom počte, pochodne (fakle) nech sú pri ruke, stupne oltára nech sú neomýlne zastrené, a nakoľko dôchodky dovoľujú, nech sa zaopatria obrazy, predstavujúce tajomstvá našej viery, alebo Svätého, ktorého sviatok slávime. Tieto obrazy nech sú vyvesené na príhodnom mieste v chráme, alebo nad hlavnými jeho dverami, aby si veriaci zaštepili hlbšie predmet, ktorého pamiatku konajú.
Kedykedy nebude nepríhodným, dlažbu kostola posypať trávou, dvere ozdobiť stromovými haluzami a vencami, vchod a pitvor poľnými kvetami, väže zástavami, slovom: všetko vykonajme, čo vnukne láska k Bohu a Svätým; čo poradí múdrosť vtipná.“ (S. Synod. Strig. 1858. str. 50 a n.). Čo sa nám tu predkladá, vzťahuje sa všeobecne na významnejšie sviatky. No kde že je už významnejší sviatok, jako práve spomínaný ? A preto ani nepochybujem, že aspon tu všetko podnikneme, čo k jeho povzneseniu prispieť môže.

Jeden z údov c. l. Školy slov. na semeništi ostrihomskom.




P. Slučáj.

Arnošt Renan.


(dľa Brunnera a iných sdeľuje P. Slučáj.)
(Dokončenie.)

Pri preduvedených náhľadoch jal sa teda Renan písať život Ježišov, a sice nie aby podal svetu nečo vedeckého, nečo závažného, lež aby oblúpil ľud obecný, ktorý všetkému, čo tlačené je, jako nesklamnej pravde verí, aby oblúpil ho hovorím, najdrahšieho a najsvätejšieho pokladu jeho, t.j. viery; on ho napísal, aby uspokojil bohapráznosťami svojimi rozorvané srdce svoje a aby ututľal svedomie tých ľudí, ktorí žijúc so 6. a 7. prikázaním Božím v ustavičnej protive, peniaze zýskať a ich premárniť chcú, bez toho že by ich obmedzoval v tom daktorý zákon Boží. A čo môže byť ľuďom takýmto vítanejšieho, čo môže prísť im viac v hod, jako to, keď rekne im nekto, že nieto Boha, že nieto večnosti, že môžu teda slobodne popustiť uzdy náruživosťam svojim, bez toho žeby sa čoho obávať mali ! A túto službu koná im v skutku kniha Renanova ! A jak by nie ?!
Veď dľa Renana neni Kristus Ježiš, ktorého držíme my za Boha pravého a za vzor všetkej dokonalosti, nič iného, jako človek krehký, ktorý mal tiež svoje náruživosti, ktorým hovel; on neni nič iného, jako verejný klamár, ktorý že nemocného Lazara, ktorý nechajúc sa jako mrtvý namotal do šiat a vložiť do hrobky rodinnej, klamne z mrtvých vzkriesil a ktorý popudzoval ľud k odboju. Jaký vzor, takí nasledovníci ! –
Renanova zásada je: zatajiť všetko, čo nosí na sebe ráz nadprirodzenosti, a preto tají aj pravdivosť sv. evanjelií a drží ich za samé báje a vymysleniny; on nedbá na to, že aj kacíri sami a sice už od samého počiatku kresťanstva, ich za pravé a hodnoverné držali, jako to činil Marcion, Valentinus a nasledovníci jeho; on nedbá na to, že aj tí najzaťatejší nepriatelia kresťanstva, ktorí by zaiste s celým úspechom na tom boli pracovali, aby hodnovernosť jejich keď nie úplne zničili, aspon umenšili, že ich predca za hodnoverné uznať museli, jako Celsus, Purphyrius, odpadlík cisár Julian! Nuž ale nedivme sa ! Renan musel nedbať na všetko toto, keď nechcel už popredku celý svoj román základu pozbaviť. Tajác pravdivosť a hodnovernosť výrokov sv. evanjelii, tají Renan všetkie zázraky, a chce ich na prirodzený spôsob vykladať a hovorí v 16. kapitole knihy svojej: že keďby sme si jedine dľa evanjelii pochop o ráze Kristovom utvoriť chceli, že by sme si ho museli predstaviť jako mocného exorcistu, ktorý mimoriadne mocnými čarodejníckymi prosriedkami vládal, jako mohútneho čarodejníka, pred ktorým máme bázeň a ktorému tak radi vyhybujeme z cesty. Ku všetkým skoro výrokom svojim vie Renan hneď hrbu čísel pridať, ktoré jednotlivé verše z Písma sv. uvádzajú, a výrok jeho dokazovať majú.
Medzitým, ked otvoríme Písmo sv. a nahliadneme tam do tých udaných veršov, nuž sa ľahko presvedčíme, že miesta tieto Písma sv. nečo docela inšieho dokazujú, a o docela iných vecach pojednávajú, jako ku ktorým upotrebuje ich Renan. On činí tak, jako činievajú iní ľudia toho druhu ! – Vezme jeden lebo dva výroky Písma sv. dohromady, nehľadiac na to, či jesto medzi nimi dajaká súvislosť a nevšíma si dalšieho contextu, ktorý obyčajne predchádzajúce výroky vysvetľuje a objasňuje, lež pristrihuje všetko dľa potreby svojej, a je spokojný s tým, keď môže len hodnú hrbu čísel podľa výpovedí svojich postaviť; úplné uvedenie slôv Písma sv. je mu nepotrebné, bo tieto dokazujú i tak nečo docela iného, jako čo on tvrdí, a tí dobrí katol. kresťania, ktorí knihu jeho čítajú, tí to budú bez toho veriť; veď to len už musí tak byť, keď je tam toľkých citácii !! –
Nad knihou Renánovou vyriekly mienku svoju, nie len katolíci, lež i sami proteštanti, ktorých najslavnejší prefessori, jako: Evald, Keim, Cassel, zavrhujú dielo toto, nie len jako nevedecké, lež jako také, ktoré zapovrhujúc všetkie dejopisne isté udalosti, nestydate a rúhave zúri proti božskej osobe Spasiteľa nášho, jako také, ktoré je namierené proti zásadám celého kresťanstva. Renán strúha sebe ľubovoľne dejopis, o ktorom svet dosiaľ nič nevedel; on zná všetkie okolností a celý život Kristov lepšie, jako ho znalí svedkovia očití, jako ho znali národy a aj tí najzaťatejší nepriatelia Krista, ktorí s nim v tom istom čase žili, a ktorí predca prinútení sú vyznať, že Kristus Ježiš bol Boh, ktorý prišiel pre vykúpenie pokolenia ľudského na svet; Renán domnieva sa, že pár nanič hodnými sadami podvráti hodnovernosť a pravdomluvnosť sv. Evanjelistov a Apoštolov, ktorú oni sami a od prastarých časov, od časov vzniku jejich, milliony a milliony mučedlníkov a iných, aj nanajvyš učených mužov jako pravdivé, krvou svojou potvrdili.
Zjavnou činí sa nenávisť Renánova naproti Kristu najlepšie tým, že on by nedbal povýšiť nád osobu Kristovu bárs koho iného, len keďby mohol jeho zvrhnúť, znížiť a u všetkých do ošklivosti priviesť. Tak trebars vynasnažuje sa vyvýšiť sv. Jána Krstiteľa, aby mohol ztupiť Krista, jako takého ktorý súc sokom Jánovým, len to pred očima mal, jakoby ho predčil. Renán píše nasledovne: „Ježiš opustil Galileu a prišiel s malou školou svojou k Jánovi. Príchodzí títo nechali sa práve tak pokrstiť, jako to druhých činiť videli... Dva učitelia tito boli mladi; oni sa milovali vospolok, a usilovali sa o závod uctiť sa jeden druhého pred obecenstvom. Tito dva mladí enthusiasti... mohli obapolnú záležitosť svoju za spoločnú považovať a mohli si byť jeden druhému ku pomoci. Daktorý starý učiteľ bol by sa nazlostil pri zbližovaní sa nejakého neznámeho mladého človeka... Mladosť ale sa nakloní k bárs jakému sebazapreniu... Nie len že nevzdal sa Ján Krstiteľ u prítomnosti Ježišovej úradu svojho, lež Ježiš uznával za ten celý čas, ktorý uňho strávil, prednosť jeho, a len ostichave počal dávať znaky veľducha svojho... Poneváč skrze Jána zostal krst nutnou požiadavkou, nuž myslel Ježiš, že aj on nečo podobného činiť musí: a preto krstil aj on... Učenník dohonil skoro učiteľa svojho, a aj jeho krst zostal veľmi vzácny... Medzitým došla Jánova prednosť o mnoho všeobecnejšieho uznania, jako že by bol mohol Ježiš, ktorého ešte len málo znali, na to pomyslieť, že sa jemu môže po boku postaviť. V tôni Jánovej chcel on len vzrástať ... Všeobecne vzato, vplyv Jánov škodil viac Ježišovi, jako mu osožil bo tento mu len prekážky činil vo vyvynutí svojom... Jediné, za čo Jánovi ďakovať musí, je to, že ho tento učil: jakoby prostorozumne (populárne) vynaučovať a prednášať mal...
Od tohoto času zostal Ježiš nie len znamenitým moralistom, ktorý v nekoľko mocných a pritom krátkych sadách, vznešené učenia sobraziť sa usiluje: lež spolu aj transcendentalným revolucionárom !“ Súd nad slovami týmito ponechávame jednomu každému nepredpojatému čitateľovi, ktorý keď nedrží aj knihy Písma sv. za knihy sväté, lež ktorý považuje ich len aspon jako dejopisné dokumentá, ktoré sú hodnoverné, čo sa v skutku Písmu sv. nijak odoprieť nedá. Jaké sú tieto ostatnie uvedené slová Renánove, taká je aj celá kniha jeho. Renánova kniha je nekresťanská, úplne nevedecká a povrchne pracovaná a nanajvyš nemravná, jako to Dr. Raneberg v shromaždení katolíckych učencov vyslovil; je to hrba nestydatých lží, diabolskej zlosti a podlosti, je to zúfalosti plné rúhanie sa Bohu, ktoré neprávosťami preplnená duša zo seba vyšplechuje, a aj iných blatom a hnusotou svojou zanečistiť chce.
Podotknúc tak obsah knily Renánovej, upúšťame od dalšieho rozobierania jej. Van Osterzce hovorí sám, že nič neni tažšieho, jako jednotlivé kusy Renánových výpovedí podvracal, nie v pravde preto, še by boly pre vznešenosť svoju tak neprístupné a tak dômyselné, lež preto, že sú tak málo sporiadané a neúplné. Každá nábožná duša v národe slovenskom nevšímne si zaiste takých blúdacích hviezd, takých mračien bez vody, jako nazýva sv. Júdas v obecnom liste (12,13.) svojom tých, ktorí dľa slôv jeho (4): „Milosť Boha našeho prenášajú v prostopašnosť a zapierajú samého Panovníka a Pána našeho Ježiša Krista.“ Každá duša kresťanská odvrhne od seba knihu takúto a bude sa vždy lepšie a lepšie pridrťať Krista Ježiša Boha svojho. A bárs prelomily by si cestu aj do zbožného národu nášho daktoré ľahkomyslné povesti, lže a rúhania, nezpúšťajme sa pre liché hlasy tieto Krista a sv. Cirkve jeho, v ktorej jedine je naša spása, lež volajme s apoštolmi (Ján VI. 69.): Ku komu pôjdeme Pane ? Ty máš slová života večného, a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, Syn Boži.“ –




VESTNÍK CIRKEVNÝ.


a) Dopisy

Zo Starého Tekova. – Dňa 28-ho augusta t. r. sa tu slavnostne vybavovala jedna z najzriedkavejších slavností. Dôst. p. Josef Szitkey, miestny farár a vyslúžilý dekan totižto slávil svoje druhotiny kňazské, ktoré i Ich Osvietenosti pp. Jakub Majsch, prälát Jeho Svätosti a Augustin Majthényi, nadžupan stolice tekovskej, svojou prítomnosťou zvelebili. – Nával ľudu rozličného stavu a náboženstva, z celého okolia k tejto slavnosti shromaždeného, bol tak veľký, že kostol, bár dosť prostranný, pri všetkom davu sotvá polovicu v sebe objať mohol. – Na každého tvári sa vnútorná blaženosť javila, a bolo znať, že každý, berúc vrelý podiel na tejto duchovnej radosti všeobecne milovaného sekundicianta našeho, dychtive ho očakáva s opravdu zažatou lampou srdca, totižto s uctivosťou a láskou naproti nemu plápolajúcou, ku konaniu tak slavnej obety druhotinnej do chrámu Pána. Avšak neni divu ! Veď v celom tom množstve ľudu sotvá bol kto taký, ktorý by ho aspon po mene čo láskavého dobrodinca chudobných, dobrotivého Otca sirôt, verného Ochranca vdôv, stáleho rozšírovateľa osvety a vzdelanosti, štedrého hostiteľa každého, horlivého ľudo- a rodomila, slovom: opravdivého kňaza, neznal. –
Ktože by sa leda nebol spolu s nim tešil, a jemu tej tak vzácnej blaženosti srdečne doprial ? – A keď tento sriebrovlasý náš slavný Simeon, v slávnom mešnom rúchu – bielym venčekom ozdobené znamenie sv. kríža a umučeného Spasiteľa, čo jedinú podporu a útechu staroby svojej, sklonenou hlavou, v rukách nesúc, v skvelom prôvode Jeho Osvietenosti pána präláta Majscha, vys. dôst. p. Jozefa Valentovicha, čestn. kanonika, viac dôst. pp. dekanov a početného duchovenstva, odetého v rochétkach, prí hučaní zvonov, z farského domu do Svätiny Božej stupoval, aby tam Všemohúcemu, z ktorého milosti 50-ty rok svätého úradovania svojeho šťastlive doplnil, obetu najsvätejšiu vďakovčinenia predniesol, puhý pohľad na Jeho Dôstojnosť spravil hlboký dojem v každom vďačnom a citlivom srdci a vylúdil slzu radosti z očú každého. –
Pristúpiv k oltáru, zaspieval slavné „Te Deum“, a po tohoto na chôre odspievaní slúžil slavnú sv. omšu jubilárnu pri úplnej assistencii, pri ktorej mu Jeho Osvietenosť p. prälát Majsch rukovodičom byť ráčil. – Po evanjelium vystúpil na kazateľnicu pvlb. p. Štefan Bolemann, farár dolno-duradský, a v znamenitej reči svojej, slavnosti tejto primeranej, udal i stručne životopis a miesta blahodarného úradovania našeho slavného jubilanta, behom 50 rokov vo vinici Pána neunavene pracovavšieho, poukazujúc na pomníky jeho horlivosti a dobročinnosti, jeho slávu hlásajúce. A keď i nektorým farníkom staro-tekovským za spáchanú naproti tak dobrotivému Otcovi duchovnému nevďačnosť, ktorý i svoj vozdajší chlieb vždy s nimi delil, bol otcovsky a citlive podomlúval, obrátil sa k vznešenému sekundiciantovi, jemu v mene vdačných i nevďačných za všetko jeho ustávanie a dobrodenie ďakoval, a vypočítovaním odplaty, ktorú mu dobrotivosť Božská skrze tak vážny a vysoký vek, jakého sa z jeho kňazských vrstovníkov žiaden nedožil, a iné starobu jeho podporujúce milosti už na tomto svete okúsiť popriala a ktorá v druhom živote tým hojnejšia bude, v pravde tak prejal, že duch jeho nebeskou radosťou opojeným byť musel. Konečne s odporúčaním mu do modlitby všetkých duchovných i svetských vrchností, duchovných bratov, priateľov živých i mrtvých, dokončil výbornú reč svoju, ktorá sa v srdciach poslucháčov ešte dlho ozívať bude.
Po dokonanej slavnej sv. omši a požehnaní uberal sa p. jubilant do fary v prôvode už povyše opísanom. – Pred kostolom ho najprv pozdravilo žiactvo škôl jeho fárnosti, a potom v stánku farskom dôst. p. Matúš Dualský, dekan dištriktu levického v mene celého dištriktu.
O pôl tretej po poludní sa začal skvostný obed, v ktorom vyše 90 vzácnych hosťov účasť bralo, a pod ktorým najprv pvlb. p. Pavei Blištík, farár rybnický; polom Jeho Osvietenosť p. prälát Majsch pri doručení mu od Jeho Eminencie vlastnoručne písaného želania, Jeho Osvietenosť p. Augustín Majthényi nadžupan, veľk. p. Alojš Gaal prvý podžupan, tekovskej stolice, a dôst. pp. dekani okolití, v mene svojich dištriktov, striedavo svoje dobroprania p. Jubilantovi projavovali, a konečne po mnohom hlučnom zdravstvovaní sa hostia rozišli.
Jedno nemôžem ešte opominúť. Z Trnavských strán – kde náš veľactený Nestor a Jubilant prvé dni svojho kňazského života jako kaplán – menovite z Dolnej Krupej a Pezinku – v rozsievaní slova Božieho trávil, nikto slavnosti tejto prítomný nebol. Budiž mu teda i v mene týchto nekdajších ovečiek jeho srdečne na „Slávu“ a „na mnogaja lieta“ volano.
N.N

Z Hronských Klačian. – Obec táto – čo podružnica (filiálka) k fare staro-tekovskej, na večitú pamiatku dôst. p. Jozefa Szitkey, farára staro-tekovského a jeho slavných druhotín, učinila fundáciu, záležajúcu z obligácie státnej požičky na 900 zl. sriebra, k tomu cieľu: aby sa sv. omše, jaké s uctivosťou hore menovaný duchovný Otec po celý čas svojeho blahodarného tu farárovania len jedine z lásky na filiálke tejto každú druhú nedeľu slúžival a slúžiť dal, napozatým tuná z povinnosti po všetkie časy odbavovaly, kdežto predtým filialke tejto dľa kanonickej visitácie len 4 sv. omše do roku patrily.
J.P.

Od nových Zámkov. – Keď som si umienil uverejňovať dobročinné skutky duchovných pastierov, chcejúc byť spravodlivým, nepominiem tiež aj dôkazy horlivosti našich spolupomocníkov na vinici kresťanskej vzdelanosti, pánov učiteľov, ktorí, obzvlášte na filiálkach osadlení, môžu blahodarné na ľud obecný, aj pri všetkej ich chudobe mnohonásobne pôsobiť, jako to dosvedčím nasledujúcou skutočnosťou.
Vo filiálke Edházseg k fare Suránskej prislúchajúcej bydlí horlivý, nie len školský o prospech dietok, ale i o pobožnosť odrostlých občanov starostlivý a zaujatý učiteľ pán Antoň Slavka, o ktorom i v tohtoročných Vedomosťach som čestnú zmienku učinil, ked som zprávu podal: jakými tromá hrami divadelnými, kroz školské dietky provedenými, v ostatnie dni fašangové občanov svojich mravno-poučne zabavoval. – Učiteľ tento, čo už i do cirkevného časopisu viac patri, založil v obci braterslvo živého ruženca bl. P. Marie, a len 18 osôb je v obci čítať neznajúcich, nenachodia. Udovia braterstva tohoto, poneváč kostola nemajú, tak v čistotnej škole sa schádzajú k modlitbám svojim, majúc obeťami svojimi povstalú sochu a obraz P. Marie, po modlitbe ale učiteľ poučné knižky im čítava, A mravné príklady dôrazne predkladá. –
Zvlášte ale dosvedčil horlivosť svoju roku tohoto týmto spôsobom. Na jednom majeri panskom, novým svetom nazvanom, nalezá sa vyše sto duší služobného stavu; opustenosť ľudu tohoto dojala srdce učiteľa tohoto: preto navštívil majer ten, nahovoril služobných, aby si sbierku urobili a na nejaký kríž sa složili, čo oni uposlúchli, a on za nasbierané peniaze dal z pľachu figúru Krista Pána spravil a slušne vymalovať, čo 14 zlatých stálo, a poradiac sa s kresárom panským, kríž vyhotovil a vysvätiť dal; a tak včuľ ubohí majerníci kríž majú, a pri ňom v nedeľných časoch litánie, a ruženskú pobožnosť príkladne vykonávajú. –
Ten istý pán učiteľ urobil sbierku a križ starý, 1765-ho vystavený, v osade tiež obnovil, jako aj druhý kríž, ktorý v opustenom starom hrobitove sa nachodil, tiež obnovil. Či to nie pekný dôkaz učiteľskej horlivosti ?
Juraj Holček; far. óhajský.




b) Zprávy.


Viedeň ( Tyg. kat.). – V zasedani d.14 jún. dala viedeňská mestská rada zjavný dôkaz svojej neprajnosti naproti cirkvi katolíckej. Spolok katolíckych tovaryšov upravil prosbu k mestskej rade, aby uvoľnila dom, v ktorom spolok odbýva svoje schôdzky, od nektorých poplatkov obecných, a udelila mu 100 zl. r. č. pomôcky. Prosbu tú, ačkoľvek dostatočne odôvodnenú známym ubohým položením tohože spolku, uznala rada mestská za nepríslušnú, že spolok žiadal o milosť tú jako majiteľ domu, a ešte viac preto, že výhradný sebe vytknul cieľ a ráz (t.j. katolícky). Po krátkej porade zavrhla rada mestská prosbu rečeného spolku o oslobodenie jeho od poplatkov, lež uzavrela na tentokráť len udeliť pomoc 100 zl. Že sa pri poradách týchto spravovala rada duchom katolicismu nepriaznivým ukazuje sa odtuď tým zrejmejšie, že nedávno teprv udelila značnú sumu ústavu čisto protestantskému. Učinok ten spravil bolestný dojem na všetkie kruhy katolícke v meste, tým viac preto, že zpomedzi údov katolíckych rady mestskej žiaden nevystúpil rázne proti tak neslušnému uzavreniu, žiaden nepodporoval prosbu spolku katolíckeho, ktorého užitočnosť všetci uznávajú, ktorý sám Sv. Otec a Cisár pri nejednej príležitosti pochválili a k vytrvaniu v tak užitočnom diele vzbudzovali.

Viedeň. (Bl) – Dňa 10 augusta stál pred súdom redaktor časupisu „Reform“ Fr. Schuselka preto,
že do listu svojho prijal dopis, v ktorom reč je o školstve, ktoré by zkvitlo, keby praj čo najviac „odstránení boli patentovaní zatemnovatelia sveta“, ktorých ďalej dopisovateľ porovnáva s lícomerníkami“, system jejich nazývajúc „systémom klamu,“ sú praj živí v „prepychu a lenoši“ atď. Ďalej sa hovori o „cisárskych lizačoch pantofle rímskeho pápeža.“ V obrane svojej praví Schuselka s nadšenosťou, že proti tejto strane zatemňovateľov a zhlupovateľov bojovať chce a bude neustále, bár by pod nim už aj hranica horela na čo státní zastupca odvetil, že to nenie znamením veľkej srdnatosti, hlási-li sa kto k mučedlníctvu, ktorého sa za našich časov zaiste nemusí obávať. Schuselka bol odsúdený na mesiac do väzenia a k pokute 60 zl. Z tohoto vídno, že sa už aj vo Viedni púšťajú časopisy na pole cirkevné, keď neni radno veľa hrmotu robiť na poli politickom.




Dodatok k soznamu mien


Dodatok k soznamu mien vlb. Duchovenstva, na slavnosťach Šaštínskych dňa 7 a 8 sept. účasť bravšieho, v pred. č. uverejnenému:

Chmelik Mikuláš, far. divinsko-novovesský.
Otthauser Michal, farár hrnčiarovský.
Ormax Antyň, farár réčágsky.
Pászty Mikulás, farár kuklovský.
Pöeck Jozef, farár blumentálsky.
Gyurcsek Andrej, na pokoji v Trnave.
Brandeiszky Jozef, vychovateľ u grófa Palfyho v Stupave.
Franz Ján, kaplán v Šeli.
Fridrich Jozef, kaplán v Prešporku.
Kisfaludy Žigmund, kapl. v Samarii.
Kovácshegyi Štefan, kaplán v Egyházgelle.
Štetina Imrich, kapl. pol. u pešieho pl. č. 32.
Sullay Rudolf, kaplán vo Veľk. Šúroch.
Ssenessy Antoň, klerik biskupst. veľkováradskeho.

V pred. čísle nasledujúce chyby sa majú opraviť: Krajcsik Ján, kanonik nitranský, prichádza dva razy i medzi hodnostármi cirk. i medzi duchovenstvom b) z nitr. bisk.: na tomto druhom mieste sa má vynechať. – Leopold lgnác, farár ciesthálsky, stojí medzi farármi ostrihomsk. arcibiskupstva; má stáť pod i) z Rukús. – Kaufmann Karol, kaplán vo Viedni, je tiež dva razy vytlačený i pod i) z Rakús, i jako Bernabita, no tamtom prvom mieste sa má vynechať.

Počet celého duchovenstva v dni 7 a 8 sept. v Šaštíne shromaždeného, obnáša 267. Medzi ktorými je: 1 kardinál, 1 nuncius pápežský, 2 biskupi, 11 kanonikov: 9 čest. prépoštov a opútov: 2 Dvorania J. E. p. kardinála: 1 člen ústavu Adalb.: 19 dekanov; 87 farárov, 2 vyslúžilý farári; 5administrátorov fár; 3 kuráti anabaptist. a u sv. Anny; 1 spirituál sem.: 1 prefekt stud.; 4 professori z duchov. svetského; 34 kaplánov, 1 polní kaplán, 1 vychovateľ; 55 klerikov; 24 reholníkov; medzi týmito 1 Jezuita, 3 Pavlíni, 3 Piariste, 1 Benediktin, 1 Premonštrát, 9 františkánov, 2 Milosrdní, 3 Kapuciní, 1 Barnabíta.




Kniževný Oznamovateľ.


„Pútnik Mariánsky“ pred milostivým a zázračným obrazom prebl. P. Marie Sedmibolestnej Šastínskej. Pôvodne (r 1844) sostavil Joz. Matejka, predtým kapl. šašt. teraz farár gbelský. Druhé vydanie, ktoré z priležitosti tristoročnej pamiatky ctenia tohože zázračného obrazu nektorými k tejto pamiatke vzťahujúcimi sa dodatkami opatril a doplnil Dr. Andrej Radlinský, farár Kútsky.
V Skalici, 1864. Písmotiskom a nákladom Fr. X. Škarnicla Synov, Na veľkej 12-orke str. 116, na krásnom a pevnom papieri. S 3 drevorezmi, predstavujúcimi zázr. obraz bl. P. M. Sedmibol. s pútnickým chrámom šaštínskym, – počiatok zázračno-milostivého obrazu šaštínskeho – a slavné prenesenie milost. obrazu šašt. do novo-vystaveného chrámu pútnického r. 1762. – Obsah knižky:
1. O počiatkn zázračného obrazu bol. P. Marie v chráme Saštínskom. II. O zázrakoch a milosťach, kroz vyšetrovanie potyrdených. III. Potvrdenie zázračného obrazu – jeho prenesenie na predošlé miesto – odovzdanie vel. otcom Paulínskym. IV. Včuľajší stav farského chrámu – služby božie a púty. Púty. V. Zázraky za terajších časov. VI. Tristoročie jubileum ctenia zázračného obrazu blahosl. Panny Marie Šašt. – Prípravy k jeho dôstojnému sláveniu. – Milodary k dobudovaniu väží pútnického chrámu Šaštinskeho. – Jubilárne slávnosti a pamätnosti. Dobrodincovia slavného chrámu šaštínskeho, – darcovia a ich peňažité pripevky na dobudovanie väží. Dobudova väži a obnova putnického chrámu Šaštínskeho, vedľajšej trojhranatej kaplnky a fary. Jubilárne slavnosti. Jubilárne pamäťnosti. VII. Opis chrámu šaštínskeho. — Kláštor, kaplnky: trojhrannatá, sv. Jána a Loretanská, a Kalvária. VIII. Súsedná kaplnka sv. Magdaleny. IX. Nektoré novejšie dejiny pútnického chrámu šaštínskcho. Postupnosť a mená farárov a kaplánov saštínskych, ktorí od počiatku až dosaváď u tohoto pútnického a farského chrámu sedmibolestnej Matky blahosl. P. M. Šašt. úrad duchovný a menovite úrad obtížny spovedelnícky zastávali a zastávajú: a) Farárov b) Kaplánov. X. Opis mestečka Šaština. XI. Opis šaštínskeho okolia a cesty do Šaštína vedúce. –
Cesta z Rakús a Moravy, z Uhorskej krajiny. Dialka nektorých značnejších miest od Šaštína. Kronika pamätnejších udalosti, obsažených v knižočke tejto. Jubilea, alebo storočné pamiatky a slavnosti zázračného obrazu blahosl. P. M. XII. Pobožnosi k sedmibolestnej P. Marii. – Cena výtisku mäkko viazaného 30 kr. r. č. K dostaniu u Štefana Hrebíček, opáta, a dekana-farára v Šaštíne.




Necrolog.


Vysokodôst. p. Andrej Mészáros, veľký prepošt kap. nitrianskej, opát bl. P. M. de Egres pro-director bohosloveckých naúk, doktor bohoslovia a kňaz jubilárny, v 76 roku blahočinného života svojeho usnul v Pánu. Pokoj prachu jeho !




Oznam.


Z dôležitých príčin vys. učen. p. Frant. Victor Sasinek samostatnú Redakciu „Cyrillo- Methoda“ a jcho vydávanie v B. Bystrici bud. roku ešte nemôže prijať na seba: a tak prinútení sme tohože „Cyrilla a Methoda“ i bud. roku v Skalici, tak jako dosiaľ vydávať pri spoluredigovaní s úctou vyšemenovaného p. Sasinka. A týmto sa opravuje zpráva v „Oznámení Vojtecha“ námi uverejnená.