logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 29


Obsah:



: Obálka
: Druhé valné zhromaždenie Matice Slovenskej
P. Slučaj : Arnošt Renan
: Dopisy (1)
Janko Pravdomil : Dopisy (2)
: Správy
: Knižný Oznamovateľ
: Oznam


Obálka




Cyril a Metod

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná:2.zl.25.kr.s poštovou dopravou.
Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr.Andr. Radlinského farára kútského. Adresa ja do Holíča(Uhry)via Goding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 29 V Skalici v piatok dňa 19 augusta 1864 Ročník XIV


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr.Andrej Radlinský spoluredaktor Víťaz.Sasinek
V Skalici 1864 Tiskom Fr.X.Škarnicla Synov




Druhé valné zhromaždenie Matice Slovenskej


Dňa 3.augusta b.r.vydržiavala „Slovenská Matica“ druhé valné zhromaždenie pod predsedníctvom Jeho Excelencie najosvietenejšieho pána Štefana Moysesa, biskupa b. bystrického v T. Sv.Martine.

Jako vôbec každý národní zjav pilným okom sprevádzame, predovším nad užitvorením a požehnaným ujatím sa Slovenskej Maticen v národe našom čo najvrelejšie sa radujeme. Veď ona je ten ústav, ktorým preporodiť sa má slovensky národ z upadlosti svojej k novému kresťanske-mravnému národnému životu tomuto účelu smerovať maju snahy ako každého kresťana vôbec,tak predovšim každého katolíka a katolíckeho kňazstva ktoré v celom chovaní sa Cirkve oproti človečenstvu vidi velikánsky Kristom založený ústav pre výchovu národov ku životu kresťansko-mravnému a jeho prosriedkom k večnému spaseniu.

Na čele Slovenskej Matice stojí posvätená osobnosť,vo ktorej ctí si Slovenský národ nielen velikáša uhorského,ale i katolického biskupa.Jak blaho je nám, že v týchto časoch, kde upodozrievali nás z husitismu a luteranismu, vystúpil na čelo pohybov našich muž Duchom Svätým osvietený, hlava cirkve a dôverník Jeho C. K. Ap. Veličestva! Tým, že Jeho Excelencia do prozreteľných a posvätných rúk svojich vzala veslo národného, zmazala z nás to nešťastné krivé a nepriateľské podozrenie,že chováme tendencie proticirkévné a revolucionálne;veď je katolickým biskupom,známym vo svojej horlivosti za zaujmy katolicizmu a za práva prestolu cisarského.
Avšak nestoji osamelo Jeho Excelencia. Okolo neho točí sa dlhé kolo povedomých si národnej povinnosti kňazov,a to síce nie bystrických,ktorých je ku podivu málo,ale horlivých duchovníkov zväčšia z nitrianskéj a ostrihomskéj, potom i zo spišskéj,o nichž ani reči byť nemôže, žeby snaď len arcipastierovi svojmu po vôli robili.Ostatné i to vieme,že velebné duchovenstvo v tomto ohľade nema iných hraníc,ako tie čo sama cirkev ťahala;nuž a kto by chcel tvrdiť,že by oni vytvárali z okresu svojho kresťansko-mravnú náuku národa slovenského.

Snahy ktore splodili myšlienku i ústav“Slovenskej Matice“ su totožné s túžbami každého kresťanského človeka a jedine týmto sa hlboko zakorenila ona v národe našom. Veď stratiť by sme mali vieru v katolické duchovenstvo,jak že by slabé a slepé bolo i z jedným biskupom zviesť sa dať zámerom proti ktorým prave v naších dňoch ťažký boj vedie prenasledovaná cirkev katolická naša.Len ustrojenie a sustredenie sil pracujúcich na rozšíreni sa kresťanstvom donesenej osvety je ídeou Matice,a preto je ona tým samým pre národ,čo škola pre útle dietky.

Druhe valne zhromaždenie“Slovenskej Matice“ je svedectvom,že nielen začať vieme,ale i pokračovať,že naučili sme sa kus stálosti o ktoréj ten náš slávny biskup povedal“že mužom svedčí“.
Avšak je ono svedectvom,že dobrá myšlienka neodolateľnou silou uchvacuje nove duše a že bez dobrých následkov zaniknuť jej nemožno. Videli, aj čítali sme nových údov Matice, a vítame ich pod jej zástavami. Nech vidí svet, a predovším ľud náš, že práve kňazstvo seba aj imanie svoje na to obetuje, aby ľudu dobre bolo, ale dobre nie len v dome, v rodine a krajine, lež i vo svedomí: aby zavítal pokoj a deň zmerenia vo svete i medzi národmi Kristom vykúpenými.

Mnohý sa bali, že „Matica“ ,separatistickými tendenciami zavadzať bude i v našich politických i náboženských otázkach , na ich dokonalom rozrešení. Držanie sa a celá tvárnosť druheho valného zhromaždenia dávajú obecenstvu uhorskému isté rukojemnicstvo, že pokoj krajiny a opravdivá kresťanská tolerancia tu od Tatier Uhorsku zasvitne. My chceme pokoj s bratmi všetkými uhorskými, no i pokoj zo všetkými vierovyznaniami. Ale akosi v prvom ohľade nemôžeme ani rodné ani historické právo z hrsti vypustiť tak zase v druhom, ako mačný mak si nezradime. Veď tam je pokoj v krajine, kde jeden cti práva druhého iným nestúpa do svedomia. Za ten pokoj sa poďakujem,či mi daju odmenou za zradu krve, a podobne i za toleranciu, ktorá žiada zradu svojho a zliatie sa dvoch protiv v nerozumnú miešaninu neznabožskú.

Nadejeme sa, že Duch Svätý, jehož tisicodušim vzývaním „Matica“ sa počala, osvietí i na budúce mužov našich, a dá jim najsť pravú cestu spasenia národa nášho. Nádejeme sa, že Duch svornosti, ktorý nežiada zreknutie sa svojho presvečdenia i na ďalej povedie „Maticu Slovenskú“ v jej učinkovani na národ; že podarí sa jej pomocou božou učiniť ľud slovenský Cirkvi poslušným, panovníkovi verným, vlasti milovným, osvieteným, usilovným, mravným, a vzorným, blaženým v duchu a štastným na zemi,a tak že nám ešte i Uhorskej dobre bude, ako nám nebolo. Poludničan.




Arnošt Renan

P. Slučaj


(dľa Brunnera a inych zdeľuje P. Slučaj.)

Slová stáručkého Simeona, ktoré riekol bl. P. Márii keď obetovala Syna Svojho v chráme, že bude totižto Syn jej k úpadku a k povstaniu mnohým v Izraelu plnia sa po dnes; bo v skutku slúži Kristus Ježiš, Spasiteľ naš, mnohým k povstaniu a k spaseniu, mnohým ale aj k úpadku a k zatrateniu, bo on je tým uholným kmeňom, o ktorý keď nekto zavadí, pripravuje si pád hrozný. A či zavadil kto už o kameň tento? Skoro od 2000 rokov neviedlo sa o nič tak krutých bojov nič nerozhorčovalo na takovy spôsoh mysle mnohých milionov ľudí, ako viera katolická, a Osobnosť Kristova,bo on je položený za znamenie, ktorému bude odporovano. Brány pekelne činia ustavičné útoky na Cirkev Sv.víťazne však odoláva táto všetkým nápadom diabolským, poneváč postavená je na skale mohútnej, ktorá jakživ nebude stroskotaná.

Oheň a meč, sľuby a vyhrážky,hláskanie a biče a všetku podlosť a zlosť vzalo peklo k pomoci svojej aby vyhladilo zo srdc ľudských pamiatku a lásku toho,ktorý pre ich spasenie zomrel na kríži,avšak nadarmo! Čo nemohlo dosiahnuť peklo násilim,to hľadí za naších dňoch v pokoji;koho nemohlo premôcť na bojišti zjavnom,toho usiluje sa prepadnuť po kradomky,aby sa ani nenazdál,odkial prišla zhubná rána smrti;bo upustilo včul peklo viac menej od násilia,a vzalo utočište svoje k peru,aby toto vštepovalo do srdc zvadavého a po novotach dychtiacého sveta,zásady zahubné,aby prekrutilo ešte viac už i tak dosť vrtkave zmyšľanie jeho a aby tak učiniac všeobecný zmätok,pripravilo sebe lov hojný,ktorý by mu vynahradil dosavadné stráty a porážky. Bohorúhave spisy stíhaju sa nepretržite a svet omámený suc mädom, ktorým v nich prekýpujici jed osladený býva,prijíma ich s tym najväčším potleskom,vyhlasuje ich za nedostihnuteľné výsledky vedeckého bádania a umenia, siaha z nedočkavou dychtivosťou po nich a nevie sa kedy nasýtiť bohoprázdnym obsahom jejich.
S podobnými výjavmi a úkazmi prijaty je najnovší spis toho druhu všeobecne známi“Život Ježišov“ od Arnošta Renana,ktorý bohužiaľ i po Slovensku našom kolovať počína a nevinné dosiaľ napokazené srdcia ľudu nášho otravuje;na čase je teda, *) aby sme i my pozdvihli hlas a ohradili sa dôrazne oproti spisu tomúto,a vyjavili lásku a vieru našu ku Kristu ktora v srdciach nie len naších tleje, lež žhúcim plameňom plápola;bo národ náš vie,že niet preňho spásy,jedine v Kristu a materinskom lone jeho choti Cirkvi sv.bo vidí,že ho tu očakáva nielen blahobyt večný,bo ač práve ho zaznal svet,ač práve nemal preň kúsok ľudskíého srdca a sprvedlnosti,no nezeznala ho Cirkev sv. Cirkev katolická,ktora pritisla a tisne ho k materinskému srdcu svojmu,bo ona jakožto dobrá matka miluje rovnako všetký dietky svoje.

Prv ale nežli by sme jednali o spise samom,treba dakoľko slov prehovoriť o pôvodcovi jeho. Arnošt Renan sa narodil 23-ho februára 1823 v Tregnieru v Bretonii(Bretagne).Po dokonaných štúdiach gymnazialných vstúpil v 16 roku veku svojho do semenišťa,ktorehožto správcom bol terajší svetoznámy arcibiskup orleanský Dupanloup. Renan suc postavený v semeništi, oddal sa síce z počiatku horlive štúdiám bohovedeckým, zvlášnu však obľubu mal v rečach semitických, ale už i v tomto čase mizla viera zo srdca jeho. Štyry nižšie vysvätenia bol už prijal, keď sa ale priblížil čas k vysviacke na kňazstvo, tu hovoril k hore spomenutému Dupanloupovi, že neverí v Boha. Dupanloup myslel, že Renan lebo žartuje, alebo že sa zblaznil; tento ale opakoval s hroznou jakousi spokojnosťou: „Ja neverím v Boha.“ Dupanlonp vytvoril ho následkom tohoto zo semenišťa a Renan upadol do najväčšej biedy.

Dupanloup neopustil ho však úplne, lež dal mu 500 frankov pre najsúrnejšie potreby jeho. Od tohoto času nabýval Renan vždy väčšie a väčšej smelosti, a počal od r. 1858 proti kresťanské náhľady svoje aj uverejňovať. Obierajuc sa s bohovedou, filosofiou a dejopisom, vydal Renan „Dejopis reči semitických“ a obrátil tým zvláštnu pozornosť na seba. Roku 1856 zvolila ho akademia francúzska za úda svojho. Roku 1861 zvolený bol Renan za profesora reči hebrejskej, syrskej a chaldejskej na kolegiume francúzskom (college de france); on bol v tedy údom komisie, ktorá bola vyslaná do Syrie, aby pátrala tam po historických pamätnostiach. Hneď v prvej prednáške na menovanom kolegiume vystúpil Renan proti Božestvu Kristovmu a nazýval ho puhým človekom. Tieto ukážky neznabožstva svojho spojil Renan teprv roku 1863 v jedno, a vydal ich v knihe, ktorá nosí názov „Život Ježišov“, o ktorej včuľ nakrátko pojednávať budeme.

Predovšetkým poznamenať nádobno, že celá kniha Renanova neobsahuje nič nového; on prednaša nám opakovane len to, čo Strauss už pred 30.rokmy uverejnil, ktorý Krista tiež len ako puhého človeka považuje: jediný rozdiel medzi Renanom a Straussom je ten, že tento píše v slohu vedeckom, pre ktorý obecenstvu prístupný neni, tamten ale, že píše v slohu lahodnom, aký nachádzame v spisoch, ktoré sú pre zábavku určené, v slohu to, ktorý je všetkým prístupný, ktori len čítať vedia. A; práve toto je to, čo Renan spisom svojim dosiahnuť chcel!
On nestará sa veľmi o to, ako dokáže náhľady svoje; jemu postačuje pridať k výpovedí svojej jedno, „zdá sa,“ alebo „pravde podobné je“ „možne“„snád“, ktorých v jeho knihe na zbyt nachádzame a on je s dôkazom hotový, a presvedčený je o tom,že mu obecenstvo uverí, bo dá sa to lahodno čítať,bo nezdá sa vo výpovediach jeho pre ľud nevzdelaný nič nemožného, a daktoré pochybnosti,ktoré povstali azda v daktorom ešte aspoň trochu citlivom srdci, tie zmaže Renan, hned daktorým pôvabným obrazom,ktorý opisuje báječnu krajinu,bo sa on nebaví dlho pri výpovediach svojích,lež pospiecha ďalej, aby nemal čitateľ ani čus rozmýšľať nad vecami slyšanými.

Ani častých protimluv, ktorých sa dopúšťa, nevšíma sebe Renan; jemu je to jedno, keď vychvaľuje a vyvyšuje Krista takými chválami, akých potmelúšska duša jeho len schopná je, alebo keď ho na inšom mieste knihy svojej vyhlasuje za verejného klamára, za odbojníka, za človeka zmyselného, ktorý veľkú pôvabnosť v rodine Lazarovej nachádzal, v ktorej ľúbila sa mu zvlášte Mária po láske túžiacou osobnosťou svojou (Živ.Ježišov. kap. 21.) Bo hovoriac na jednom mieste: že všetký storočia budú hlásať,že nenarodil sa medzi ľudmi žiaden, ktorý nazvaný by mohol byť väčším, ako Ježiš, obviňuje ho predsa v 22. kap. knihy svojej z klamu, kde píše nasledovne: „Musíte povážiť, že Ježiš nebol viac už tým istým v nečistom a nešlechetnom meste Jeruzaleme. Povedomie jeho utratilo niečo zo svojej priezračnej čistoty , nie síce vinou jeho, lež vinou ľudí.Zúfajúc a až k tomu najhoršiemu privedený súc,nevládal už sebou. Jeho povolanie sa mu natískalo, a prúd strhol ho so sebou. Jako to obyčajne býva pri veľkých povolaniach, trpel on viac tie zázraky, ktoré verejná mienka od neho požadovala, než ako by ich bol učinil.“ Kristus Ježiš smelo v riekol: „Kto obviní ma z hriechu?“a Renan je po 18 storokoch v stave, vypátrať škvrny na povedomi jeho, ač prave vraj nie vinou vlastnou, lež cudzou dopustené. A o príčine úzkostlivosti, ktorú pocítil Kristus pri približovaní sa smrti jeho, píše Renan nasledovne (kap. 23.)

„Zpomnel si azda na čisté pramene galilejské, pri ktorých mohol sa občerstvovať alebo na vinný kmeň a fíkový strom, pod ktorým mohol sedat alebo na mlade devy, ktore by mu snáď lásku svoju boli darovali? (les jeunes files, qui autraient peut ětre consenti a laimer) klnul azda nemilosrdnému osudu svojmu, ktorý mu odnímal všetký iné poskytnuté radosti? oplakával azda svoju až priveľmi velikánsku prirodzenosť a banoval azda včuľ, ked sa stal obeťou velikosti svojej, že nezostal radšej jednoduchým remeselníkom v Nazarete? To nevieme“.

Kto pováži už len tieto slová, a síce bárs nie aj zo stanoviska kresťanského, ale len ako psychokologický nesmysel, ten bude hneď vedieť, na koľko to,u Renana uderilo! Kristus postavený súc v úzkostiach smrti, myslí na devy, ktoré by ho snáď milovali, a klnie osudu svojmu ktorý odníma mu radosti! Toto by nebol ani Voltaire vyriekol a síce ani tenkrát , keď nenávisť jeho toho najvyššieho stupňa dosahovala a síce nie preto - aby sa nerúhal, lež aby sa smiešným neučinil.

Renan je neznáboh v najužšom zmysle slova, čo dokazujú nejlepšie slová, ktoré vo svojich „Etudes religienses“ napísal, ktoré znejú následovne:„Majme za to, žo sa hodilo pre nás filozofov nejaké iné slovo lepšie (ako to slovo: Boh); nuž ale s tým by sme veľmi pochybyli,keby sme si chceli s odhodením jeho všetký pramene básnenia z minulosti odstrániť a sa a našou rečou od obecného ľudu oddeliť (separer par notre langage de simples), ktorý sa tak dobre dľa svojho spôsobu (a leur maniere) Bohu klania. Toto slovo bolo už tak dlho v uctivosti ľudu a vo všetkych pekných básnických plodoch užívané, keby sme sa ho teda vzdali, znamenalo by to, že chceme všetky obyčajne reči prevratiť. Reknite ľudom prostým,aby žili z citov pravdy,krásy a mravnéj dobroty aoni nepochopia slova tieto. Rieknite im aby Boha milovali,aby Boha neurážali a budu vám k počudovaniu dobré rozumieť. Boh, Prozreteľnosť, Nesmrteľnosť,sú všetko dobré slova, ačpráve trochu ťarbavé, ktoré rozlúšti filosofia vždy v pojmy vyššie a subtílnejšie, ktoré ale nikdy s prospechom nevynahradí.

Jakožto neznaboh, je Renan aj materialistom. Hneď na prvej strane prvej kapitole svojho „Života Ježišovho“ píše nasledovne: „Jak nahle sa oddelil človek od zvieraťa,zostal aj hneď náboženským“,a v tomto smyslu Renanovho len kvantitativne a nie kvalitatývne od zvierat rozdielnou človečenstve, je aj Kristus len kvantitativne a nie kvalitativne“ vyššou osobou, ktorá po smelých začiatkoch a skrze lásku, ktorú si vydobyť vedela, utvorila predmet pre budúcu vieru človečenstva a položila tak prvé počiatky k nej. Človek je teda len ovocím na strome zvieratstva a Kristus Pán zase len ovocím na strome človečenstva. S týmto Kristom chce Renan človečenstvo oblažiť, a jemu po 2000 ročnej tme nad Kristom, zažať nad nim to pravé svetlo a týmto Kristom chce položiť základný kameň „pre budúcu vieru človečenstva.“

*)Dlho sme vahali nase obecenstvo na tento bohorúhavý spis Renanov upozornit, abysme tým túžbu za jeho čítaním v národe našom nevzbudili a tak sami mu zbroj proti jeho nepokalenej viere v Krista Syna Božieho do rúk nepodali ; lebo ignoti nulla cupido! Avšak bolestne zpozorujúc, že sa už i v rukách ľudu našeho ten hohorúhavý spis obracia, a Spolok sv. Vojtešský, ktorý by dobré knihy na miesto zlých ľudu do ruky podával, predca vždy len vystava: prinútenými sa byť vidíme, nemlčať viac o tom, čo sme najlepším úmyslom zamlčať chceli, ačprave sme aj doleraz indirekte uverejňovaním zdlhavého článku: „O pôvode sviatku Božieho Tela“ —— spis ten podvraeovali, preukazujúc verejnou poklonou, ktorá sa Telu Božiemu preukazuje, Božstvo Ježiša Krista. Red.

(Dokončenie. nasleduje. )




Dopisy (1)


Vestník Cirkevný
a) Dopisy


Kúty d.12.aug.

Jeho Eminencia p. kardinál knieža prímaš vydal na svoje duchovenstvu obežník nasledujúceho obsahu: „Približuje sa čas, v ktorý som ustanovil vybavovať jubilárnu (3OO-ročnu) slávnosť v Šaštíne, slavnosť totižto narodenia bl. P. Márie, ako je Vám to známo z obežníka mojeho, d. 31. marca t.r.č.1321 vydaneho. Nie moja jedine, lež ako som vyrozumel, mnohých žiadosť je, aby sme sa na ono mylostivé miesto na spôsob pohožných pútnikov, pri odspevovaní pesničiek a odriekaní modlitieb , do jednoho sprievodu zhromáždeni ubierali. A keď Boh da aj sa stane. Já sprievod z dieceze zhromaždený, dňa 6-ho sept.odpoludnia v Trnave slávnostne von vyvediem a pres Nádaš,Jablonicu a Senicu do Šaštína nasledujuceho dňa podobne popoludní vovediem. Ktorý koľvek z veriacimí svojími tam podieť žiadate(a zaiste aj hodná vec jest aj brali)vyvolávam Vás,aby ste ich do procesie zobraných dňa 5-ho do večera,najdial 6-ho predpoludním do Trnavy priviedli.

Tam sa všetký procesie v jednú diecesensku spoja.Procesie z tých strán ktoré su výše Trnavy,pripoja sa k procesii diecesánskej na výše menovaných staniciach Nadaš,Jablonica,Senica podľa toho ako su k tejto stanici bližšie. Procesie,ale zo strán Prešporských dľa ľúbosti môžu ísť kračšou obvyklou cestou a budu čakať procesiu diecesánsku v mestečku Šaštín, a nie u milostivého chrámu. Aby ale všetko v poriadku ísť mohlo: Žiadam,aby všetci processii podiel berúci, či do ostrihomského či do trnavského okresu vikariatného patriaci kňazi mena svoje úradu vikariatnému v Trnave najdial do ostatného augusta oznámili. Duchovní spravcovía ale budto sami povedú veriacich svojich, alebo nie:nech odpovedia tomúže úradu vikariatnému počet týchto aspoň zblízka , aby sa početný zeznam jak duchovenstva tak ľudí zhotoviť mohol. Ktorý sa ale na vyšespomenutých staniciach pripoja tý poťažne vodiča procesii udaju počet veriacich na samej stanici na to ustanovenému kňazovi.

Vo vikariate trnavskom, nie ináč na vyšespomenotých staniciach bude na pohotove vytlačený pôvodný, ktorého výtisk každý kňaz dostane, aby sa i on i jeho ľudia vedeli čoho držať. Všetci kňazi nech prinesú sebouhrádu, čili hodnosti svoje vlastné: opáti pluviale a infulu, kanonici mozétu, ostátný kňazi štolu, všetci rochetu. Ostatný v tlačenom poriadku pôvodnom nariadeno bude. Plesá duch môj v radostnej nádeji pobožnosti tejto Marianskej, ktorú nech nám Boh s čo najväčším duchovným prospechom konať popraje! V Ostriholne dňa 16. Júla 1864, blahosklonný Ján, kardinál arcibiskup. Jeho Eminencia dovedúc diecesansky sprievod do Šaštína a vstúpiac do milostivćho chrámu, u dvier tohoto zaspieva „Magnifikat“ a u oltára odspieva patričné modlitby.

Na druhý deň v slavnosť Narodenia P. Márie budú sa služby božie raňajšie odbavovať pre maďarských a nemeckých pútnikov striedave s kazňou maďarskou a nemeckou; tam tu bude držať vys. dôst. p. Antol Szántofy, kanonik ostrihomský, túto chýrečný rečník jezovita Klinkovstrom z Viedne. O 10 hod. otvorí Jeho Eminencia slavnostné služby božie s najslavnostnejším úkonom korunovania blahosl.P. Marie Sedmibolestnej a jej Synáčka v lóne dvoma drahocennými sriebornými, pozlátenými a drahým kamením vykladanými korunami, kroz Sv. Otca Pia IX, zvláštným ktomu vydaným dekrétom apoštolským vopred požehnanými, darom to Jeho Eminencie.K tomúto úkonu korunovaciemu vystúpi jeho Emin. velikanskými, od sakrystie až do výšky samého labernakulu na ktorom zázračný obraz blah.P.Márie stojí vystavenými. Po korunovaní bude jeho Emin. slávnostnú sv.omšu pri plných asistenciach obetovať Otcu nebezkému,a po tejto vystúpi na kazateľnicu a bude kázať po slovensky.

V nasledujúce dva dni budú podobne službyy božie so slovenakými kázňami. Na druhý deň, v piatok popoludní pojde Jeho Emin. do Sv.Jura, kde bude na druhý deň birmovať: po birmovke nastúpi na dalšiu cestu do Gbelov, kde bude v nedeľu na deň ména P. Márie podobne birmovať a odtud toho istého dňa pôjde do Skalice, odkud po odbavenej birmovke sa vrati do Šaštína tiež udelovať sviatosť birmovania. Z hodnoverného prameňa máme, že i Jeho Excel. p. nuncius viedenský Marino Falcinelli, arcibiskup athenský a niektorý z cis. arcikniežat, čo predstavovatel najvyššej osoby Jeho c. kr. ap. Veličenstva Františka Josefa I. ako pána patronátu fary Šaštinskej svojou prítomnosťou túto jubilárnu slavnosť zvelebiť.
Veže miloslivého chrámu šaštinskeho sú už dohotovené,a sice nielen meďou obité, lež i bohato pozlátené, čo celým vežiam mnoho krásy a veleby dodáva; hodiny a zvony sa už tiež zo svojej nižiny na vyššie miesto pod samý strop vežový vyťahujú; skrze čo hlas hodin a zvonov sa zväčší a na široko ďaleko ozývať bude. Vedlajšia trojhranatá kaplnka,v ktorej pred vystavením chrámu za 200 rokov sa zachovaval zázračný obraz bl. P. Márie, je tiež obnovená! a nad to troma novými vežičkami, onej prosrednej podobnými, na svojich troch uhloch ozdobená, všetko to štedrosťou blahor. p. Jozefa Bárty, stavitela. Do jej vnútra sľúbil dať spraviť nový obraz bl. P. Márie, celkom onomu nad tabernakulum chrámu vyloženému obrazu zázračnému podobný a do krásneho rámu zapravený Jeho Vysokodôs. p. Adolf Mujthényi, kanonik ostrihomský a rektor ústavu pazmanského vo Viedni, na mieste onoho nemotorne na stene tejže kaplnky vnútri vymalovaného.

V chráme ale obnovuje sa kazateľna a hlavný oltár, ktorých drahocenná pozlátková obnova nemálo celý chrám povýší. Vedľa chrámu stojáca socha najsv. Trojice Božej sa tiež obnovuje k nastavajúcej slavnosti. Nie menej i celá ohromná stavba farská vyličením svojim a zabarvením dvier i okien novú tvárnosť dostala. K osláveniu a zvečneniu tejto jubilárnej 300-ročnej slavnosti dal dôst. p. dekán-farár šaštínsky v Augsburgu zhotoviť medaile(pamätné peniaze)z rozlíčného kovu:zo zlata,striebra a británskeho striebra rozličnéj velikosti a podoby;okruhlé a vajcovité,na jednej strane predstavujúce obraz bl.P.M.Sedmibolestnéj Šaštínskej a pod týmto nápis:“Memoria Mariani Iraseacularis Jubilaei Sasiniensis sub Pontifikatu Piu IX.Regimíne Franz Joz. I. anno Domini 1864,“na druhej ale strane milostivý chrám pútnický v terajšej podobe i s vedlajšiou kaplnkou trojhranatou.

Štyri take medaile velikosti tvrdého toliara dal zhotoviť tenže po. Dekan a farár zo zlata(každý kus v cene 66 zl.r.č.)jednu pre sv.Otca Pia IX. druhú pre Jeho c. kr. ap. Veličestvo Františka Jozafa I., tretiu pre Jeho Em. p.kard. kniež. primaša, a štvrtú pre osv. p. barona Rudolfa Putona, na pamiatku. Dosiaľ je na dobudovanie veží a na obnovu chrámu len 22 000 zl. r. č. milodarov zozbierano; chybuje ešte asi 9,000 zl. r. č. k zapraveniu všetkých na to učinených nákladov, ktori z čistého výnosu vyšespomenutých pamätníkov a výtiskov ,.Pútnika Marianskeho“, po čas onoho slavnostného pútu rozpredať sa majucich, sebe zadovažiť dôst. p. dekan-farar šaštinsky pevne úfa, áno od známej ctiteľov Marianských pobožnosti očakáva.


Kúty.
Jeho Em. p. kardinál knieža primáš svojim obežníkom č. 299l v známosť uvádza: že vpríkope hrobitova nitrianského nalezený je kalich pozlátený,so srieborným kruhom a štyrma perlami na vrchnej strane, svätokrádežnou rukou na vyšoznámenom mieste do zeme zakopaný. Vyhľadáva sa, z ktoreho kostola je kalich tento ukradený? Prislúcha-li on do niektorého kostola díecés. ostrihomskej: patričný duchovný pastier má sa bez odkladu hlásiť, udajúc, ktorého asi času bol ukradený, a opíšuc podrobnejšie podobu jeho, aby sa tak totožnosť jeho preukázať mohla. Oznamuje tým samým obežníkom , ze fara Selecká následkom presentovania Karola Kerna na faru Peredskú,je upraznená;oznamuje tiež smrť Vendelina Komáček, kaplána v Sv.Ondreji pri Starom Budíne v 46 roku života, a Jozefa Koch, vyslužilého farára horno-vašárdenského, v 63.roku života, tamtoho d. 29. mája, tohoto d. 23. Júna zo zapálenia mozgov v Bučanoch zomrelého.

Gbely, d. 7-ho augusta.
Medzi dobrodincov človeka nebývaju zaiste počitovany len ti, ktori pečlive
starajú sa o blahobyt tela jeho, lež predne tý, ktorý starajú sa všemožným úsilim, aby vzdelali dušu jeho. Duša je sľachetnšia čiastka človeka ako telo, a preto kto sa usiluje vymaniť dušu našu zo tmy nevedomosti,kto vynasnažuje sa povzniesť ju na vzdy vyšší stupeň dokonalosti, kto privádza ju k poznaniu Boha, prameňa to všetkej možnej dokonálosti, ten vydobýva si mnohom väčšiu zásluhu mnohom väčšie uznanie v srdci našom, ako ten ktorý stará sa jedine o telo naše. Ktože ale zaobera sa viac s duševným vzdelávanim našim, ako mužovia ti, ktorý celý život svoj zasvecujú šlechetnej,ale ťažkej práci tejto? a ktože iný sú mužovia tito, ako učiteľia naši.

Pomník k neobmedzenej povďačnosti má teda stáť v srdciach našich, aby upomätoval nás vždy na tie dobrodenía , ktoré obsiahli sme od učiteľov
našich. Od učiteľa závisí celé budúce pokolenie; od neho závisí vývin celého človečenstva. Á preto, aby zodpovedel učiteľ úlohe svojej, všemožne máme ho s modlitbami a aj inými prosriedkami podporovať a s nim vždy šetrne a láskave zachádzať; tenkrál ale keď unovaním svojim zodratý klesne učiteľ náš do hrobu tmavého, keď nevládze dial znášať ťarchu a bremeno úradu svojho, tenkrát aspoň máme na znak uznalosti našej vdačnou slzou pokropiť náhrobnik jeho,a vrúcnymi vzdechy odporúčať dušu jeho Milosrdenstvu nekonečnému. "Dňa 5-ho aug. stáli sme nad hrobom učiteľa takéhoto, ktorý za 33 rokov snažil sa šľachtiť duše poverených sebe dietok obce gbelskej; stali sme,hovorímm, nad hrobom a oplakávali sme vdačnými slzami zosnulého v Pánu Vaclava Lachmana. Pohrebný obrad vykonal vel. o. Julius Polina,kaplán gbelský, s asistentom pri hojnom počte vdačných občanov. Okolitý sbor učiteľský preukázal tiež lásku svoju naprotiva zosnulému, dostaviac sa v hojnom počte k pohrebu jeho a prespevujuc trúchlospevy nad mrtvolou jeho.

Od domu pohol sa pohrebný prôvod do chrámu Pána, kde odbývalo sa slavné „Requiem“za zomrelého; po mši sv. a po odbavenom „laibera me“išlo sa na hrobitov kde vyšespomenutý p. pontifikans primeranú reč držal, ktorú posluchačstvo hojnými slzami sprevádzalo. Neboštik bol od vlastných zarmútených synov svojich do hrobu k odpočinku večnému uložený. Po obrade tomto nasledovala zase druhá spievana sv. omša, tak zvané „Gloriousum“, ktorú sbor učiteľský a jakožto i vyše spomenuté „Requiem“ hudbou sprevádzal a tak k slávnemu pokonaniu obradu pohrebného značne prispel. Pokoj prachu nebožtíka a blagaja pamiať v srdciach občanov.

Veľká Tura
V tejto malej,v hontskej župe ležiacej osade začali opravovať starý a pred niekoľko rokami požiarom porúchaný kostol. Tam, kde svätina stála, pri základnom múru: pod zrúcaninami našli obrazy,Svätých a rozličné nápisy turecké. Podanie hovori: že kedysi tuná boli maštale turecké. Pri ďalšom kopaní prišli tiež na mohyly rodiny Okoličánskej. Jak-náhle tieto mohyly otvorené boli, rakve zaraz sa v prach rozpadli, v nich ale našli prach, kosti , vlasy a kusy hodvábu. Nádej je, že snád aj na iné znamenitosti prídu.




Dopisy (2)

Janko Pravdomil


Z Viedne. *)
Ked nebolo ešte možno „Cyrilovi“zanechať medze prostrednosti, vtedy ešte koľko toľko by sa bola dala vyhovoriť ľahostajnosť oproti nemu. A jakokoľvek ťažko bolo „Cyrilovi“ vyhovieť kňazstvu, predsa toľké ľahostajnosti nezaslužil. My však nikdy sme nezabudli dla možnosti podporoval časopis svoj. Naproti tomu nachodia sa celé čisto slovenské osady na slovensku, kde sa medzi celým duchovenstvom nenašiel ani jeden predplatiteľ na „Cyrila“ Tu ale nezbýva nič inšie iba aby tie dekanáty,ktoré sa svojim dôst. p. vice-archidiakonom na čele svedomito sa starajú o cirkevný Časopis, spoločným uzavrenim podali na najdôst. ordinariaty prosbu, aby milostive odporúčaly „Cyrila“ velebnému duchovenstvu, a kde by snaď nedostačovali súkromne prostriedky, aby dovolili držať"„Cyrila“ z kostolných peňazí pre knižnicu cirkevnú alebo farskú, jako to tušim Jeho Emínencia naš pán kardinál knieža primáš milostive dopustil ráčil. Ano jestli možno, nech prosia u najd. ordinariatu, aby vyslovne naložil držanie „Cyrila“ pre všetký slovenské fary biskupstva.

My to pravom žiadať môžeme. Veď starosť o výkvet cirkevných zájmov v narode slovenskom je vyslovenou úlohou „Cyrila.“ Avšak starať sa o biaho cirkve, o jej práva, o vplyv na človečenstvo, o jej postavenie v národe, o jej nepokalenosť i starať sa o všetko, čokoľvek je spojené s otázkou cirkevnou: je predovšim vznešenou úlohou najdôstojnejších ordinariatov a velebneho duchovenstva. Jakým pravom sa teda žiadať môže, aby horké bremeno tejto starosti na časopisnom poli niesla, len jedna čiastka duchovenstva, o to sice ta najmenšia, aby ona velikými obetami udržiavala časopis, ktorý jej osobne žiadneho osohu nedonáša;ale pre blaho celého duchovenstva, pre zastávanie katolickej cirkve, proti neznabožskemu ruchu sveta, a pre odstraňovanie škodlivého vplyvu nemravných časopisov a kníh kroz niektorych obetavych kňazov hmotne i literárne sa udržuje? Jakým pravom sa to žiadať môže predovšim teraz, kde širiaca sa svetom nabožensko-mravno zásada najľahšie naš ľud otráviť môže, kde sa nemámé čim brániť kde nam „Vojtecha“ bohužiaľ nepovoľuju,kde cirkevný časopis spojený s populárným i jedinkým útočiskom zradenej cirkve? Či na toto lahostajne sa dívať nie - nechcem povedať zradou církve ,lež neospravedlniteľnou ľahkomyslnosťou!

Najväčšie bremeno ale pri tom všetkom nosí sám redaktor. Pod jeho neunavnom správou vychodia za osem dní dva husto tlačené harky „Cyrila“ a „Slovesnosti“. Za to plati tá hrstočka odberateľov 9 zlatých. Neviem či m „Cyril“ so „Slovesnosťou“ tretinu odberateľstva „Pešť bud. Ved,“ a predsa obetovavosťou dostávali sme a z donedávna prilohu „Vojtecha“ zdarma. Z tohoto nech pozná veľactené obecenstvo, jak povinovati sme podporovať redakciu, aby nemusela vo všetkých nádejách sklamaná, pod bremenom starostí o blaho cirkve í ľudu nášho k nenahraditelnej škode našej klesnúť, a práve to osudu svojmu zanechať , čo dľa vole božej má byť ustavičným predmetom najsvedomitejšiej opatery.Teraz prechádzam na program Cyrilov, Vami p.redaktor nedávne vymerany vystavený.

Neviem už, čo je to s tým slovenským trochárstvom; ale že ešte dosiaľ i po uverejneni toho programu nezmizlo, to som bohužiaľ na mnohých stranách skúsil. Hovoria, že ste vraj vystavili program, aký je „Cyrilovi“ splniť nemožno. Verím, braček, jak že by mal Cyril všetky tie priečinky neprestajným pojednávanim v určitých odsekoch pestovať, to načím Cyrilovi predplatiteľov 6 krát toľko, než ich má,a zväčšený aspoň o hárok priestor jeho formátu, a istotne aj statočnú plácu pre riadných spolupracovníkov.Ale v naších prítomných okolnostiach nemožno na to ani len pomyslieť. **)

Náčim teda program v „Cyrilovi“z inej strany považovať. Každá redakcia má pri časopise svojom zvláštne tendencie, ku jejiž uskutočneniu v národe alebo v štáte smerujú všetký i tie najmenšie v časopise uverejnené myšlienky a správy. Avšak „Cyril a Metod“dľa môjho zdania ani by nemohol nateraz o tomto ešte určitý program vystaviť, ponevač v terajších pomeroch nemožno by mu bolo takémuto programu verným ostať. Program teda slavnou redakciou vystavený,nie programom redakcie ale programom dopisovateľstva a ako taky nie len že nateraz je najpraktičnejší ale v skutku i najrozumnejší.

Závisi teda budúcnosť časopisectva cirkevného,ako nam to často a znamenite,už náš Dusarov dokázal od toho ako dopisovateľstvo programu vystavenému za dosť učini.Za prvé treba sa zobrať a ztriasť z doterajšieho hlívenia, a ruku k praci priložiť. Redakcia ma viac roboty so samým redigovaním,ako si myslíme; a keď si nič do „Cyrila“ nenapíšeme nebudeme ale ani nič mať. Potom musíme si tu istú čiastku programu osvojiť ako program svoj,dľa ktorého zriadíme učinlivosť svoju pri Cyrilovi. A snaď by bolo najmúdrejšie, aby každý pracochtivý dopisovateľ ; jestli že chce riadne pomáhať pri najsvätejšom tomto diele povznesenia cirkevného časopisectva, oznámil Sl. Redakcii, ktorú stránku z vystaveného pre spolupracovnictvo programu si pre svoju činnosť dopisovateľskú vybera.Potom by zajedno redakcia najistejšie presvedčiť sa mohla i o potrebach našich i o hraniciach, v akých by sa vystavený program uskutočňoval; za druhe ale by už ista zriadenosť medzi dopisovateľstvom samým a tak i v jeho potomnej činnosti na poli cirkevno-literárnom sa ustrojila,čo pravda by ani vymerať sa nedajúce blahonosné následky pre cirkev i národ donieslo.

Avšak šomranie na redakcie musí vonkoncom prestať. To je a) ta najľahšia, b) ta najškodnejšia a c)tá najnerozumnejšia robota. Haniť hoc kto dovedie, aj ten najneskusenejší človek, a preto to prvé ani ďalej netreba mi dokazovať. Haniť ale redakciu či už po kútoch súkromne, či verejne v spoločnosti a či v novinách je veľká ľahkomyselnosť, ktorou zaseknuť sa môže prúd národného vývinu na dlhé roky. Život náš národný celý sa krúti temer výlučne, no a abyeh sa nezdal primoc hovoriť z väčšej strany istotne okolo časopisov naších. Len vy upodozrievajte redakciu pred obecenstvom; ak sa vám to podarí, stratí svoj hlas vo verejnej mienke a zaťali ste ránu väčšiu samemu národnému životu skrze to ,než ste v stave pochopiť.A či to nie pre nás najškodnejšie? Ale takéto jednanie je i skutočne nerozum. Porovnajte si napríklad slovenský národ z nemeckým, význam časopisectva na jednej strane i na druhej,postavenie redakcie tu i tam a každý povie že mám pravdu.

Ani neviem akým činom by sme my toľko ohľadom účasti na vnútornom obsahu požadovať mohli od našej redakcie,ako tam,kde redaktor sotva viac práce ma;ako rukopisy do tisku oddať alebo do koša zahodiť. Práca je dnešným heslom a v potu tvári vydobývať si musíme každodenný chlieb. No pracujeme i o ten nebeský chlieb slova božieho,viery a cirkvi,aby nám ho svet ulisným jedom svojím nezašvrnil a národu večný pokrm neodňal.Pestujme si skutočnou prácou časopis svoj,ako zbroj mocnú proti nevere i zbure štátno-cirkevnéj,a radšej dajme dobrý príklad horlivosťou svojou na poli tomto,ako nikým nežiadané pohoršenie bez príčiny a prospechu.

*) Obadva Vaše dopisy: onen od 24 júnia, pre nektoré nemilé náražky a illustrácie námi na stranu odložený, a novejší od 10. aug. pre spriaznenosť a spojitosť myšlienok obidvoch spojili sme v jedno, vynechavše z tamtoho oné naražky , a illustrácie. — Nezazlite nám že sme to tak z redaktorskej taktiky učiniť prinúteni boly. Red.
**) Nie preto sme my tak podrobne vymerali program jako bysme všetky točky jeho výmeru v každom čísle porád podávať mienili; lež preto,abysme pokázali, o čom všetkom sa do „Cyrilla“ písať môže a aby tenže program doň dopisovať a spolupracovať hodlajúcim snadnejsí poskytoval výber. Red.




Správy


b)Správy
Paderborn
Dr.Martin,biskup paderbornský vydal nedávno obežný list na spôsob pastierského listu na protestantov vo svojom biskupstve,v ktorom vysvetluje pojem,aký o cirkvi katolickej maju mať,a menovite,že katolik k ním tak ako katolík ku katolíkovi chovať sa musí;k.pr.v deň osmy nesmie katolík protestantovy predložiť jedla pôstne atd.
Nizza
Osmu nedeľu po sv. Duchu v stolnom chráme čítala sa pápežská bula, ktorá biskupstvo Nizzanské od italskej Ženevskej metropoli odlučuje a k Aixskej pripojuje.Biskup Frejus,ktorý bulu čítal vo svojom predbežnom upozornení hovorí, že Napoleon III.skrze tuto velíku službu preukázal a že biskupstvo Nizzanské i tak predtým, jakožto časť arcibiskupstva embrunského, cez štrnásť století ku galikánskej cirkvi náležalo.

Rím.
Ponevač teplo vysoký stupeň dosiahlo, sv. Otec dňa 22. júla vybral sa do Castelkandolfo, aby zdravejší vzduch požívať mohol. Castelgandolfo je jedna z Villegiatur papežských, 13 mil italských od Ríma vzdialená a na južnej strane hory Albanskej leží. Urban VIII. R. P. bol, ktorý tam palác vystavil, jako to svedčí pamätný peniaz s nápisom: „Suburbanas aedes commoditati Pontificum extruxit“ r. 1629. Tenže pápež začal breve a bully vydávať: ex arce Gandulphi“ Alexander VII. R. P. rozšíril a dokončil stavbu, jako to svedčí napisný rok 1660. I Benedikt XIV.tuna meškal, zvlášte s Jakubom III, kráľom anglickým.
Ako ine územia papežské, tak aj Castellgandolfo bolo r. l798 od francúzskej vlády shabané; avšak o par rokov Piovi VII.bolo navrátené, tak že toho dňa 3. okt., bol r.1803. tam n. Bolo to dňa 9. Júla 1809 keď pápež bol z Ríma odvezený do vezenia ktore 5 rokov trvalo. Po vyhnaní Napoleona na Elbu, r.1814 vrátil sa Pius VII.do Ríma a dňa 5.okt. meškal v Castelgandolfo kde aj návštevu Emanuela IV.kráľa sardinského prijal.V Castelgandolfo však sv.Otec neužíva nijake prázdniny,lež priam tak ako vo večnom meste určene hodiny venúva cirkevným a panovníckym zaležitostiam,príma návštevy,dáva vysluchy atd.

Francúzsko
V Marseile horlivosťou terajšieho biskupa Mgra. Cruice , povstal nový chrám
Matky Božej Ochrannej“de la Garde“na miesto starej už rozbúranej kaplnky. V kaplnke tej stála socha zázračnej Matky Božej, ktorej divotvornú moc vekov priznávali pútnici a celé Francúzsko. Posviacanie tohto noveho chrámu odhývalo sa v sobotu 3. júna; v ktorej ceremoali len samo duchovenstvo podiel bralo.
Posviacku vykonával kardin Villecourt pri asistencii kardinálov Mathleu a Donett a 6 biskupov. Na druhý deň v nedeľu bola do nového chrámu prenesená socha Matky Božej vo veľkolepej procesii. Procesia sa pohybovala zvolna uprostred nabytých húfov ľudí, prišlých na slávnosť zo všetkých strán Francúzska. V prosriedku postupovalo 21 far marselských a mnoho iných far venkovských, spolkov a braterství zo svojími zástavami, obrazmi, s celým bohactvom svojich kostolov.
Bol to opravdivo viťazoslávný pochod ulicami, ozdobenými kvietim, vencami, bránami trumfalnými, dyvanmi,obrazmi. O 2. hod. po poludní vyšla processia z katedrály, a teprve o 7. hod. večer došla na horu, na ktorej je vybudovaný chrám Matky Božej.

V procesii tej,bralo podiel do 600 kňazov, zväčšia zo súsedných a dalších diecézi, veľký počet kanonikov a hodnostárov reholných; okolo 300 prelátov francúzskych a inostranných arcibiskupuv a biskupov, opátov, infulátov, prelátov rímskych, protonotárov apoštolských, patriarchov príšlých od východu, delegovaných sv. Stolice Apoštolskej,štyroch kardinálov v purpure. V dobe, keď procesia sa pohýnala, keď rozmanité uskupenia zaujaly vyznačené miesto, procesia podávaIa výhľad čarovný. Na obrovskom na podiv pristrojenom podstavku, na ktorom stála socha Matky Božej, zasadli všetci biskupi s infulami na hlave, s pastorálmi v ruke, otáčajuc sochu sriebornú, spočivajúcu na nosidlach umne spravených,ktoré len samy 3000 frankov stály. Triaslo sa vtedy povetrie od nábožných piesní a hudby ohromnej; dym vznášal sa k oblakom;korúhvy povievaly vetrom metané; preláti udeľovali požehnanie na všetky strany nepriehľadným zástupom. Nesmierne davy ludu hemžili sa po všetkých uliciach, okna, pavlače, áno i dachy domov boli zaplnené ľudmi. Do 400,000 ľudí tvorilo túlo velkolepú procesiu. Potom ako procesia zastala na vytýčenom mieste a posledne poižehnanie shromaždenému ľudu udelené bolo, prehovoril kardinál Mathieu vylievajúc zo srdca city, akými ho ta slávnostná chvíľa, pobožnosť tak vrúcna naproti Márii prejala. Po odbyti tejto velikánskej procesii ešte vždy prichádzaju kňazi zo svojími farníkmi preukázať úctu Matke Božej.Zbeh ľudí zo všetkých strán Francúzska je náramný. Vyše 900 kňazov od toho času odslúžilo sv. omšu v tom milostivom chráme.
Dánsko
P. Stub. Norvečan, ktorý po svojom návrate do lona katolickej cirkve do rádu Barnabitov vstúpil a o niekolko rokov v Turíne mnohé dôkazy horlivosti svojej prejavil, chce sa odtialto s dvoma francúzskymi kňazi výbrať do Danska, aby tam misiu založil. - V Dánsku panuje sloboda náboženstva,ktorá je síce vydaná k prospechu protestantských siekt, avšak i katolickej cirkvi snaď dobre poslúži.




Knižný Oznamovateľ


Venac (Veniec) Zbierka to poučných a zábavných spisov pre mládež a ľudí v chorvátskom jazyku.Vydal Václav Záboj Marík v Záhrebe.
Čertice i pripovésti o plícach (nákresy a poviedky o vtákoch.) V Vyd. Záhrebe. II-a kniha, odporúčaná od záhrebskćho ordinariatu jako školská premia.
Necrolog. Kašpar Squor, dekan a farár urminsky v arcid. Ostrih. Zomrel dňa 2. júla. v 49 roku veku svojho. Pokoj prachu jeho!




Oznam


K 300—ročnej jubilárnej slavnosti Šaštinskej dňa 8-ho sept. t. r. odhývať sa majúcej, sú k dostaniu u dôst. p. dek. a farára šaštínskeho Štefana Hrebiček, nasledujúce pamätné peniažky (medalie) na jednej strane predstavujúce zázračný obraz bl. P. Marie Sedmibolestnej Šaštinskej, a pod týmto nápis: „Memoria Mariani trisaecularis Jubilaei Sassiniensis sub Ponlificatu Pii IX. Regimine Francisci Josephi I. anno Domini 1864“, a na druhej strane vyobrazujúce vcuľajši milostivý chrám pútnický s vedľajšou trojhranatou kaplnkou.

I. a) Srieborné okrúhle velikosti tvrdého toliara, kus za 5 zl. -kr.
b) „ „ menšie „ „ 1 — 50 „
c) ,. oválne vätšie „ 50 „
d) ., „ menšie „ „ — 40 „

II. a) Z brilanského sriebra okrúhle velikosti tvrd. tolinrn „ „ —- -— 30 „
b) menši „ ., „ „ - 15 „
c) oválne vätšie „ „ „ „ —— 5 „
d) „ menšie „ „ „ „ —— 4 „

III. a) Jednotlivé v sklennej tabulke „ —— 30 „
b) Dvojité „ „ ,. -- 50 „
c) ,. v zlatom ráme „ „ —— 6O „

IV. Jednotlivé v púzdre (vo futrái) —— 60 „