logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 24


Obsah:



: Úvod a záver
: City Radosti
: Pády pravomocnosti biskupa nitrianského podržané
: O Pôvode Sviatku „Božieho Tela“
: Vestník cirkevný
Dr. Andrej Radlinský : K Povšimnutiu
: Verejná listárna


Úvod a záver




 CYRILL a METOD
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl 25. kr:s poštovou dopravov. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr.Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holiča(Uhry) via Gődling. Vychádza každých 8 dni na hárku.

Čislo 24.
V Skalici v nedeľu dňa 10. Júla 1864
Ročnik XIV



Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský,spoluredaktoe Víťazoslav Sasínek
V Skalici 1864, Tiskom Fr.X. Škarnicla Synov




City Radosti


City Radosti
nad najvyšším cisarským vymenovaním
pána
RUDOLFA GROFA NYARY
Z Bedekoviac
Riaditeľa kancelárie primacialnéj Jeho Svätosti tajného komorníka sl. Rádu železnej koruny II. triedy rytiera za kanoníka ostrihomského

Trúchliť mam ja pod čiernou tôňou staroletnéj!Tatry? lýrou slzavov žiaľ bôľ si zo srdca vynútiť? Dosť oko kvílilo už!k nebeskému dosť srdce preniklé zdvíhalo vzdych zbožný, čakajuc na nádej slnka, ach, dlho noc zakliata ty trváš, kedy z obzoru uhneš.

Hoj, čo vidím? sa šerí.. a jutorná hviezda sa leskne! Noc sa tratí, to cvalom, ráno zasvitlo by nám. Nuž za zorou rannou veselé tiež slnko zavíta, Nad Kriváňom ľadovým, vznikne život zmoreny.

Hviezdo! lesknúcim ligotaj že jasnom nám a žiadoslne časy už prilákaj;
Nech budúcnosťou kojení Slováci oddychu nájdou.

Už zvíťazil tvoj blesk mihajúci sa,už zásluhou máš sídlo docielené
Na ňom Ty šiastlivé požívaj množnoleté radovanky sladké.

Tak lútnou jasavou prospevovať bude verný národovec zásluhy tiež tvoje;
Tatranskí synovia vencami vždycky Ťa s úctou ozdoboval chcejú.

Tážeš snáď sa: aká to na blankyte „hviezda jutorná Nyary to jest! velebná ozdoba cirkve i nás. On rod náš poteší, pridunajsklú cirkev osvieti: Dívať naň sa bude Slavia mať s potechou.

Blesky ľúbezné tvoje nech hrajú nám v tot cestách trudnych, zlatené paprsky
Slnka než zrak náš uvidí štedrejšej nádeje skvieť sa.

Nuž len „požívaj“? Nie, tvoje dial musí Šťastie; so šťastnym národ ošťastneje
A právo, lásku, mier, znanie tiež Tvoj nadobudne mu duch nekrivdý.

Tak zbožné k nebesiam prosby zasielané Večný trón k Tebe nakloňovať budú
Tak národ vznešený srdcom obejme Ťa. Národ svoj ty obejmi tiež.




Pády pravomocnosti biskupa nitrianského podržané


Roku 1861-ho dňa 27. januára vydal osv. p.biskup nitriansky Augustín Roskoványi pastiersky list na velebné duchovenstvo, v ktorom predstaviac dôležitosť pôstneho času ,obšírnejšie nad náboženskou ľahostajnosťou tou žalostnil, ktorou z pomedzi vzdelanejších,”už aj do príbytkov dedinských predierať sa počina. K odstráneniu zahateniu zkázy tejto napomínal a povzbudzoval berle svojej podro-bené kňazstvo, aby nie len kazateľnicu, ale zvlášte spovedelnicu náležite použilo, a nikomu zo zverených sebe duší zahynúť nedalo. Vzťahom čoho, ponevač zo zápisnic zborov okresných vyrozumel, že v biskupii strany pádov právomocnosti biskupskej podržaných nedorozumenie jestvuje, ktoré nie malé tažoby pri platnam prisluhovaní sviatosti pokania spôsobuje: vysvetlil,a s predbežným vyložením všeobecných zásad, jednomyselnosti pravidlo celej biskupii predstavil, a tak všetky pochybnosti v dôležitom predmete tomto odstránil.

Arcipastierskeho obežníka tohoto odpis, alebo zaiste obšírnejší výťah časom som sl.redakcii podal, ktorá ho v latinčine uverejnit nemohla. Poneváč ale veľmi moc na tom záležíl aby ľud znal,ktoré sú ty ťažké hriechy, ktoré pravomocnosti
biskupskej zadržané sú, a pred ktorými zvlášte vystríhať má: vlastným vnuknutím, ako i tou okolnosťou hnutý, že patričné duchovenstvo zaviazané je časom v rozjímaniach rečových pády tieto,ktoré vo všetkých biskupiach sú temer jednaké,
veriacim svojim predstavit, s ochotou zoslovenčený rad jejích k uverejneniu zasielam.

Predne však dľa samého obežník podotknúť nádobno, že pád, ktorý pravomocnosť biskupskej je podržaný, musí byť 1.) zovnutorný, oneváč priestupok srdca tu do povahy nemôže byť braný; 2.)smrtelný, totižto v sebe, alebo v poťahu na okolnosti a následky priestupok tažkého zákona v sebe zahrňujúci; 3.) uskutočnený, čili zo v nútorným činom pokonaný, alebo aj keď nie výsledkom vyznačený,teda aspoň prostriedkami, ktoré z prirodzenosti samej veci alebo z úmyslu pachateľa pochádzaju k vyvedený k následku privedený;4.)istotný, poneváč v pochybnosti istejšia strana sa musí držať, prečo neistota k zadržanostam nepatrí; 5.) od dospelého zpáchaný jedínké krvozprzenie nedospelcov, ako z prirodzenosti veci vysvitá, dostatočným užitkom rozumu požívajúcich, zadržanosti podrobené zostávajúc: s tým doložením: že zadržané
hriechy trebársby osobne, alebo kroz druhého, či priamo, lebo nepriamo sa spáchali, všetky k zadržanostam patria.


Dľa preduvedených tychto zásad všeobecných hriechy pravomocnosti biskupskéj podržanej sú nasledujúce :
1. Kacírstvo zovnútorné, čili dobrovoľná zatatosť, človeka kresťanského ktorá písanému alebo podanému, od Cirkre usnesenému článku viery odporuje, a ktorá slovom, písmom, posúnkom, alebo iním znamenkom sa prezradzuje. Aby ale kto sku-
točným kacírom nazvaný byť mohol požaduje sa:a) aby bol pokrstený, a aby vieru kresťanskú vyznaval; b) aby sa mienky článku viery odpornej dobrovoľne a zaťato pridržal. K týmto prislúchajú všetci, ktorí blúdu od rodičov zdedenému hoveli,
a pravdu neskúmajú; ako aj ti, ktorí kacírstvo zo srdca svojho vyhostili, a prvy raz svätej k spovedi pristupujú.
2.) Násilné odvedenie panny, alebo akejkoľvek ženskej z miesta na miesto prenesenie strany vyplnenia chlipnosti, už či je ona vydatá, alebo slobodná, či je poctivá alebo porušená; keď sa len násilne odviedla na miesto, na ktorom žiadnej pomoci nemôže očakávať; už či odvodník spáchal to osobne, alebo skrze druhého, alebo odvedenie to sa stalo jeho radou, pomocou alebo akýmkoľvek
priaznivým spolu učinkovaním, a či chlipnosť pred odvodom alebo po odvode panny vyplenená bola, slovom: ked sa odvedenie stalo k vôli chlipnosti.

3. Zprznenie krve, medzi osobami pokrvnými do štvrtého, v švagrovstve ale, či v povolenom či nepovolenom do druhého pokolenia, skrze dospelých alebo aj nedospelých, na koľko hriechu smrtelného vinnými byť môžu, jestli len chlipnosť
vyviedla, učinené. Každý teda, ktorý s pokrvnou,alebo v švagrovstve postavenou osobou, skutočne,prirodzene a dobrovoľne a trestuhodne krv zprzní,len od biskupa rozhrešenie obsiahnuť môže.
4.) Násilné plodu vyvrženie prosriedkami obyčajnými, alebo znovu vymyslenými , či je už plod oživotený alebo bez života; nech s len s tým pričinením prostriedky užívajú, aby plod ľudský vyvržený bol, a ked hľadané vyvrženie nasleduje, pravomocnosti biskupskej podlieha. Pod pravomocnosť tuto spadaju všetci, ktory radou,rozkazom alebo poskytnutím prosriedkov k vyvržniu plodu
ľudského spolu učinkovali, jestli len pričasne radu svoju neodvolali! Lekári však, ktorí istotne znajú, že plod v živote matky je mrtvý, a ktorí práve preto
k zachovaniu života matky vyvrženie plodu spôsobujú; ako i tí, ktorí z rozkazu druhých, ale nevedomky, k vyvrženiu čeliace prostriedky podávajú pod pravomocnosť biskupskú nepadaju.

5. Podpaľačstvo, čili tí ktorí príčinlivo a zúmyselne bližného uškodiť, osobne, alebo kroz druhých mesto, dedinu a akékolvek stavby, pritom hory, zbožiny, záhrady, alebo kopy obylia,slámy,sena,dreva a týmto podobne podpaľuju právomocnosti biskupskéj sú podržaný, nevyjímajuc ani tých,ktorý zlomyseľnou radou kroz seba,alebo druhých oheň podložili, trbars aj požiar nenasledoval, ponevač tu nie tak škoda, ako nebezpečenstvo veľkej škody bližnému zapríčinitelnej, považovať sa musí.
6. Rušitelia kostolov a inších službám božským zasvätených miestnosti, či skrz vylámanie, či skrz vyrabovanie, či konečne skrz akékoľvek tažké a bezbožné poškvrnenie porušenie to sa koná; napodobne všetci, ktorí k porušeniu podobnému radou a pomocou prispievajú, pod pravomocnosť biskupskú sa uvrhujú.
7. Vražda nepovolená a nespravodlivá; k tomuto sa však požaduje a) aby sa smrť v skutku udala; neni však potrebné, aby smrť hneď nasledovala prosriedky k smrti namierené; prečo kajúci zostáva vždy pod pravomocnosťou biskupskou pokiaľ sa poranenébo buducnosť nerozhodne, z pod ktorej len v tedy sa vymôže, keď nebezpečenstvo smrti prestane; b) aby smrť nasledovala z príčiny, ktorá sa jej zámyselne podala; c) aby sa príčina smrti zavdala s plným povážením rozumu, slobodne a s ublížením spravodlivosti. Preto ten, ktorý na miesto nepriateľa svojho v duchu k smrti odsúdeného, druhého z omylu úmyselne zabije; ktorý v opilstve z toho cieľa prevedeného, aby vraždu smelšie vyviedol, človeka usmrtí: ktorý útočníka, čili nápadníka života svojho, ked sa inším spôsobom oslobodiť mohol, života pozbavuje, pod pravomocnosť biskupskú upádajú; d) aby sa smrť
v sebe, alebo v príčine, z ktorej istotne smrť nasledúváva, predpokladala. K týmto patria:

1.) rozkazovateľ a vyríditeľ, okrem jestliby prvnejší rozkazy svoje pred spachanon vraždou odvolal, a vyriditeľovi by to povedomé zostalo; to isté rozumieť sa musí o radcocb a nabovaračoch; 2.) spolnučinkovatelia, ktorí v duchu nekobo zabiť prepadli, trebárs len jeden z nich vraždu spácha; 3.) krivoprí-
sažníci a falošné svedoctva pod prísahon tým cieľom vydávajúci, aby niekto smrťou bol pokutovaný.
8. Rodičobíjci; totižto deti, ktoré otca alebo matku zohavujú, ťažšie porania, palicou, päsťou alebo inším nástrojom tlču, nohama šliapu, alebo ich vlasy šklbať sa nehrozia; ba i uderenie levnejšie jestli dľa okolností k. p. verejne, s pohoršením druhých, uprostred nadávania a zlorečenia sa udialo,jakožto ťažko nepravé, pod pravomocnosť biskupskú padá, avšak deti ktoré proti nespravodlivým
trestom rodičovským sa bránia, a v tom náhodne rodičov pokaličia; alebo, k obraneníu vlastného života, k odstráneniu poranenia a zohavenia svojho so slušnou miernosťou rodičov svojich života pozbavujú, pod pravomocnosť biskupa nepadajú.

9. Falšovníci peňazí a váhy. Hriechu tohto sa dopúšťajú tí, ktorí alebo falošné peniaze kuju,alebo opravdivé síce a spravodlivej váhy, ale nepravne kujú, alebo práve peniaze odrazovaním, škrábaním, pílením, alebo inším spôsobom pravej váhy
pozbavujú; do triedy tychto patria velitelia, radcovia a iní, ktori im vo vyrábaní falošných peňazí pomahaju, čili im domy svoje popúšťaju čili uchylku alebo nástroje podávajú; ako i vedomky falošné peniaze užívajú, a v toľkej miere
i druhých klamú, koľko k uskutočneniu smrteľného hriechu postačí; konečne aj tí, ktorí akejkoľvek látky a spôsobu peniaze podvodne napodobňujú, alebo aspoň s oklamaním verejnosti a so škodou súkromníkov v predrečenej miere za pravé
vyhlasujú a podvodne do užitku prijímajú, všetci pod pravomocnosť biskupskú padajú. Falšovníci váhy sú, ktorí vrchnosťou ustanovené váhy kazia; ku ktorým patria aj podvodní rušitelia zákonom alebo verejným zvykom prijatých mier ktorý aj s tými, ktorí porušené miery a váhy vedomky užívajú, pod pravomocnosť biskupsklú padajú; avšak tý, ktorí pravé miery a váhy potrebujú, ale s nimi
podvodne merajú a vážia, pravomocnosti biskupskej nepodliehajú.
Zoslovenčelý opis 9. hriechov tychto pravomocnosti biskupskej podržaných s tým želaním sprevádzam: žeby ony arcipastierskemu zakročeniu nikdy príležitosť nezavdali! Tritinov.




O Pôvode Sviatku „Božieho Tela“


III. Dejopis sviatku Božieho Tela
(Pokračovanie)

Obraz ten, v predošlom čísle živo prednesený,ktorý okamžite vyliečil onoho kňaza z nevery: ó aby tiež tak blahonosne učinkoval na tých mnohých nevercov v našom veku; obraz,ktorý Pápeža, nie ešte docela odvaženého k rozšíreniu sviatku pre celú Cirkev, k tomuto radostnému deju naklonil: ó aby nakloníl nás k ochotnému podielu ubraniu na sviatku radostnom; obraz, ba skutok, ktorý tak výborne potvrdzuje učenie katol. Cirkve o prítomnosti Ježišovej v hostii nie len s telom ale aj s krvou. Napadli toto učenie protestanti a napádajú po dnes, očakávajúc snáď, nový zázrak od Boha? Nám a každému pred ktorým dejopis je autoritou, vyhovie tento jeden príklad, ač práve mohli by sme ich mnoho uviesť, ako z posvätenej hostie pred očima nevercov čerstvá krv tiekla. A že je prednesený zázrak dejom historickým, každý nahliadne, až by len nechcel tvrdiť že tisíce a tisíce ľudí z každého stavu , áno sama najsv. Hlava Cirkve kat. chceli oklamať celý svet. O presvedčenosti pápežovej svedči to, že krvavú plachtičku vystavil verejnej úcte. Ani nepochyboval, že sa tento zázrak vzťahuje na nový sviatok, a že ako doplnkom videnia sv. Juliany má byť.

Veď hľa, zrejme svedčil, že na tej potrebnej úcte veru chybuje, ktorú toto tajomstvo zasluhuje; svedčil tiež že je svrchovaná potreba položiť hrádzu nevere,ktorá prežierala sa už pres všetky vrstvy. Sv.Otec prejatý najhlbšou úctou k prev. sviatosti,akú iste i od nás požaduje Boh, prikročil už s najväč-šou ochotou ku konečnému zriadeniu nového sviatku, Dve hviezdy prvej velikosti na nebi učeného vtedajšieho sveta katolíckeho, sv. Tomáš Akvinský, i Učiteľom anjelským nazvaný, a sv. Bonaventura, ináč Učiteľ serafský, dostali za úlohu vypracovanie omše (mimo canona) a kňazských hodinok, ktoré by zaujali miesto onych od mladuškého Jána složených. Dielo sv. Tomáša je prijaté,a vyniká jak svätosťou tak múdrosťou, ako sa len čakat dá od najväčšieho učenca a bohoslovca svojho veku. *)
Nasledovalo rozšírenie sviatku na celý svet, čo sa stalo pastierskym listom od 11.aug. toho isteho 1264. roku, ktory list preplnený je predovšetkým živou vierou, potom dôverou synovskou vo všemocného Boha, a vrelou láskou k Bohu Synu. Každý výraz javí hlbokú úctu, a ohlasuje vznešenosť predmetu, o ktorom jedná. V skutku pôžitok nevšedný je čítať tuto bullu! v pôvodine.
Latinská reč vynaložila celú svoju vysoku vzdelanosť, ozdobu a lahodnosť k neobmedzenej úcte a sláve svojho Stvoriteľa. Zo srdca prial by som každému p. t. p. duchovnému pastierovi na Slovensku, aby ju v pôvodine čítať nezameškal, jestli možno. Urban IV. postavil si touto najvznešenejšiou chvalorečou (bo iným ani nemožem ju pomenovať) pomník väčši a slávnejší, nežli je ten ktorý vďačný krajania a spolumeštania jeho vystavili jemu nedavno v meste Troyes, kde on ako chudobný ševcovský synčok svetlo božie uzrel -vätší, bo te vypína sa síce nad mestom, ale tento vypína sa nad svetom!

Ked ztratí pôvodina prekladom, to hlavne platí o mojom preklade, ktorá, jestli slušno tak hovoriť, podobá sa ubohému cimbalu oproti majestátnemu organu. Však predsa nemôžem sa udržať, aby som nepodal tu z prevýbornej reči aspoň preklad, keď pôvodina nemožno. Vyčíta predsa z neho pozorný čitateľ tú hlbokú prejatosť, ktorá bola v srdci a v živej pamäti nad zázračným – vyjaveným tajomstvom, a ktorá má prijať aj nás, kedy koľvek sa blížime ku všemohúcemu Bohu,ukrytému v prev. sviatosti oltarnej,aby nam bol milostivý, keď sa nám vyjaví. Nasleduje ale takto:

*) Jako svedka výbornosti diela , uvediem slová nie katolíkove, lež protestantove. Augusti vo svojom diele, Denkwurdigk. III. str. 308. takto hovorí: „Es gehôrt unter die vorzúglichsten iiturgischen Arbeitel, und kein Unhefangener kann die Verziige derselben verk'ennen. In der ganzen Anordnung hérscbt grosse Zweckmässigkeit, und einige Formul are gehôren unter das Reste , v was man iiberhaupt in dieser Art findeí.“

Co sa tyče hymnov v kňazských hodinkách, od tohože pôvodca složených; i tieto najšly obdivovateľov medzi proteštanty. Daniel, Thes , Hymnolog. T. I1..CXX. str. 98. takto píše: „ Unam canendi materiam sibi sumsit Doctor Angelicus, eandemque diviniíaíe ac excellentiae pienissimam, angelicam i. e. ab ipsis Angelis celebratam et adoratam. Est venerabilis sacramenti landator Thomas summus, quem non sine Numinis afílatu cecinisse credas , nec mireris, sanetum poetam postepiam hoc unum carminis thema spirituale et pene coeleste tam praeclare, ne dicam, nnice absolverit, prorsus in posterum obticuisse. Peperit semel, sed leonem. Neque tamen soli Romanae Ecclesiae placuit carmen: apud Lutheranos quoque plnrimum nactum est laudis et admiralionis, Diu in ecclesiis Lutheranis et latino et vernaculo prosa haec sermone est decantata:
etenim doctrina lutherana de Sacrameuto aharis magie ubtilitatibus scholae alque argutzis thelogicis, guanl re et sensu differt a Romana.“ Len ešte viac takýchto uprimných priznaní, ako toto posledne, a potom kus dobrej vôle, a Cirkev sv. nebude darmo volať: „Venite fratres, ut inseramini in vite dolor est, dum vos videmus praecisos ita jacere ... Nolite ultro altare contra altare erigere,incolsutilem tunicam Christi nolite ultro lacerare!
Sed venito imo properate, ulnis fraternae charitatis e sinceritatis excipiendi et fovendi! Nolite aliis cedere gloriam universalis reconciliationis. Vos,ah Vos ter dilecti,apponite manus, utledium parietem eusdem nationis et familiae surkulos separantem, persaepe fratrem a fratre, imo virum ab uxore sejungentem evertatis, et plene tollatis, quo sicut umum eundemque Deut et Dominum nostrum colinas, ita uno eodemque etiam sensu, pari sententia Eidem serviamus.
(S. Synodus Strig.1856 str. 26.) Daj to, Pane Ježišu!
(Pokračovanie nasleduje.)




Vestník cirkevný


Dopisy

V Šaštíne d. 26. júna.
Na miesto malých, nízko pritisnutých, podobu do špice sa končiaceho štvorhran-
ného nalevniku majúcich strešiek: už sa pnú na našom pútníckom chráme veže štihle, v dutinách sa rozvíňajúce, umno a spolu smelo vyvedené a tak k ozdobe celého okolia služiace. V hore uvedený deň dávali sa na ne kríže,spôsobom, možno povedať, ozaj slávnym. Same kríže kroz dievčence vkusno ovenčené napred zo šaštínskéj loretskej kaple, kde prozatým uložené boli, v sprievode od mládeže sú doprovodene. Po službách božských hneď na to držaných vyšiel tunajši dôst. p. dekan spolu i s p.p. kaplánmi, všetci sviatočne oblečení, na stupne pre chrámové, tu držal reč nesúcú sa vo vrúcich k Bohu vďakoch za dielo ku koncu svojmu sa už bližiace; po tejto pristúpil k cirkevnému týchže krížov požehnaniu. Obzor bol premenlivý; hneď slnko blíslo, hneď zase mrakom sa zastrelo, akoby na znak tých premien, ktoré pred týmito nemými, avšak predsa výmluvnymi svedkami budúcnosti, prejsť majú!

Kríže,keď boli požehnané, kňazstvo, a ostatní veriaci skoro všetci rad radom uctívo ľubali; potom je daný výstrelmi znak a po tohoto daní oba kríže pomocou strojov,kroz remeselníkov ratolesťamí ozdobených, na novovystavené, tiež zeleným ozdobenć veže, vytiahnuté sú. Po Štastnom týchže znakov spasenia hore vytiahnutí z najvyššieho týchže veží vrcholu zdravice sú pronášané a síce: Jeho Svätosti, pápežovi Píoví IX; Jeho Veličestvu Františkovi Josefovi cisarovi a apošt. kráľovi;Jeho Eminencii p. kardináloví, horlivému to Marie Panny zvelebovateľovi; Jeho Excelencii p. gr. Vrbma,hlavnému cisárskych panství spravovateľovi; Slavnej
direkcií cisárskych panství; Osvietenemu pánu baronovi R. Puthon, štedrému to nášho chrámu podporovateľovi;dôst. pánu dekanoví, neunavnému o dostavanie našich
veží horliteľovi, zaraz aj všetkým p.p. kaplánom šaštinskym; mestečku Saštínu a Strážam, ako aj všetkým v dovážaní materiálu sa vyznacivším obciam; konečne panu staviteľovi Jozefovi Bárta a všetkým sa v práci zúčastnívším remeselníkom. Ako priaznivý znak budiž podotknuto: že z 9 z výšky 42 o dolu spustenýeh pohárov len dva rozbité sú. Jeho Svätosti Piovi IX.,Františkovi Josefovi cisarovi a Jeho Eminencii pripité poháre bez úrazu zostali. Po zakončenej slávností remeselníci okolo veží pracujúci pohostený boli.

Z Turca d. 27. júna(V Záležítosti Spolku Sv. Vojtecha)
Medzi iným to oznámiť môžem sl. Redakcii,že my turčianski kňazi veľmi túžime po čo najskoršom vzkriesení a do života uvedení spolku sv. Vojtecha a dosť nadiviť sa nemôžeme, že tomuto tak svätému predmetu a cieľu čísle katolíckemu v ústrety odpory se stavaju a kladú. Já, čo sa dotýče ačkoľvek biedneho položenia mojeho, však predca hotový som a zaväzujem sa ostatnu hrivnu moju maličku na oltár sv. Vojtecha položii. Vyslyš ó Bože túženia naše. Fr. Nagel,
dek. a far. necpalský.
Z Oravy, v pol. jun.
Tohoročný deň sv. Bonifácia priniesol starým církvám Božím Oravským mnoho
nového a krásneho. Hovorim, starým cirkvam; lebo dobrodenia tieto týkali sa vesmo a zvlášte tých starých l7 fár stolice našej, ktoré od prvopočiatku pod sl. patronátom oravského panstva sú a krom ktorých za dávna ani iné fary v Orave nejestvovali. Nie som v stave nájsť primeraných slov k oslave a chvále diela toho, jehož hrdinom, slávnyln Bonifáciusom a Dobrodejom naším bol sám vznešený Patron menovaných farských cirkví osv. p. gróf Edmund Zíchy, jakožto direktor
panstva oravsko-lietavského. On pribyv d. 4. jún. Do Oravy, následný deň sv. Bonifacia posvätil Pánovi, nadelil chrámy Jeho a svoje početným, krásnym a
drahocenným bohoslužobným rúchom. Veľa radostno a zaujímavo bolo vidieť ve dvoch svetliciach praefektúry panskej pod oravským Zámkom rozpoložené štaby v nejakej umeleckej výstave, jedny od druhých krásnejšie ornáty, pluviale, vola, kadídelny oltárne vankúše, misale a bezpočetnú plátenú bielizeň a pritom radosťou ako v nejakom truimphe žiaraciu tvár osv. p. grófa dírektora urovnavajúceho každý predmet a vlastnoručne znamenajúceho, čo pre ktorý kostol určeno a od ktorého vznešeného darca pochádza.

Obširnejšie by mi prichodilo tuná podotknúť ako pôvod a pravý význam, tak velikosť a celý seznam podarunku tohoto, v ktorom ako skoro každý člen
vysokého compossessorátu panstva oravského sa zúčastníl, tak i každá cirkev patronalná menej viac z neho nadelená bola. Avšak len neskôr snáď sa mi podari k tomu potrebné doklady si zaopatriť a tak skvelú a v nynejšej dobe bezpríkladnú patronálnú štedrosť na večitú pamiatku v cirkevnom letopíse umiestníť. To však teraz spomenuť môžem, že najviac a najdrahocenejšich predmetov obetovano je od samého gróía direktora a najspanilejšíe veci poklonené kostola Oravsko-Zámeckému;bohato a drahocenné bol obdarený kostol kubínský,a iné.

Blahodariac vznešenému Patronovi za veľkodušnosť takovu zbožným srdcom želáme mu ako mu vrúcne želal i vys. dôst prepošt a dekan náš p. Im. Híroš-Szliaczký, posvätil paramenty tieto, ďakujúc a medzi iným mluviac: aby ako neobyčajná a bez prikladu je túto jeho dobročinnost v napomáhaní oslavy Domu Božieho, tak bezpríkladná a svrchovana štedrota požehnania neheského korunovala živobytie jeho.
Malý Hnilec, d. 20 juna.
Zo všetkých stran Slovenska prináša zprávy náš milý „Cyríl a Metod“
lež z tohto romantického kraja našeho, sotva kedy aký dopis zatúla sa do stĺpcov jeho.Z príčiny tej osmeľujem sa ja niekoľko riadkov našého cirevného života sa týkajúcich napísať v úfnosti, že im Sl. Redakcia v stlpcoch nim obľúbeného „Cyrilo-Metoda“ miestečka popraje. K znamenitejším obratom Cirkve Katolíckej náleži obrad posviacania čili požehnavania Sv. kríža. Človek keď vidí na kríži obraz alebožto podobizeň toho, ktorého nebesia obsiahnuť nemôžu pohnutým sa byť cítí, s hlbokou skrušenosťou a najväčšou pokorou vzývať Boha, a Jemu vrelé poďakovanie činiť. Že dielo vykupenia ľudského na dreve sv. kríža dokonal.

Riedkavá takato slávnosť konala sa 3- ho mája v obci Malý Hnilec vo spišskej stolici. Tamojší totižto obyvatelia vystavili vlastným nákladom ešte roku 1845
ho na hornom konci v úzkej vysokými vrchmi a tmavozelenými jedľami otočenej doline ležiacej obci pod Grajnarom u hradskej cesty, kade mnohý zo Spiša
do Gemera cestujúci prechádzajú, krásny kríž, avšak bohužiaľ bez zakladiny z ktorej by sa v dobrom stave udržiaval. Kríž tento, bohom času porušený roku
1859-ho víchricou porúchaný a stroskotaný čakal na dobrodinca, ktorý by sa za jeho nové postavenie postaral. A hľa takého dobrodinca k veľkému potešeniu chudobného ľudu a obce vzbudil Boh v osobe Jana Maykuta, dozorcu nad tunajšími železnými baňami, ktorý na miesto poruchaného dal vystaviť nový. Živ ho Boh.
Slavnosť požehnania tohto kríža nasledovne sa odbývala.Dľa obradu Cirkvi svätej
Konali sa už deň predtým večer prípravy cirkevné a same miesto sv. kríža ozdobovalo sa ku slávnosti na druhý deň konať sa majucej. Až konečne nastal deň prežiadúci,a síce útorok križový. Sotva že svitnul tento radostný deň bolo už vidieť zástupy ľudu k slávnosti tejto pospiechajúce. Nebolo ešte 10 hodín keď po dokonaných v chráme službách božích nábožný ľud z kostola v slávnom sprievode na pred uvedené miesto sv. Kríža sa ubieral; kde vel. p. Vavrinec Plencner, farár tamojší utešený tento pomník vykupenia ľudského požehnal; veľmi dôraznou rečou vysvetlil význam tejto slavnoti a povinnosti najhlbšej úcty naproti sv. Krížu; nato nasledovali modlitby cirkevné po ktorých sa spievalo „Teba Boha chválime“

Bolo už okolo 1 hodiny z poludnia,keď s udelením a požehnanie ľudu nabožnému do chrámu sa navrátivši mu túto slávnosť sa dokonala. Slávnosť tato nezostane bez spasiteľného učínku veriacich naších. Zdeľuje Ján Koválčík.

Zo Slovenska.
Dňa 23. junia časopis „Schnell Post“ vo Viední vychodiaci priniesol „pôvodný dopis zo Slovenska , aby -praj -jeho p. t. Čitateľstvo poznalo ,ako s katolíckými Slovákami nakládaju. Dopis ten znie doslovne takto: „Slávna Redakcia bola tak láskavá,že do svojeho váženého listu prijať jeden potešiteľný dopis ktorý pod datum 15. jun. ich váženého listu nad zdarom Matice Slovenskej“, pochvalne sa vyslovuje. Aby ale p. t. p.p Čitatelia ich Listu svedeli sa
že sa aj zo stanoviska katolíckeho obrat k lepšiemu medzi námi Slovákmi javí, prosím,i týmto riadkom stlpy ích katolickeho politického listu otvoriť. Bude im
iste známo, že v Pešti katolícky knižničný spolok pod patrociníum sv. Štefana, kráľa Uhorska jestvuje. Tento tak chvalitebný spolok zo začiatku vzal si za úlohu,vydávať dobré knihy pre ľud maďarskej nemeckej a slovenskej národnosti. Bohužiaľ tento spolok úlohu svoju na upokojenie slovenských Uhrov nerozlúštil; ponevač on po vydaní niekoľko kalendárov a dvoch nevýznamných knižiek, konečne r. 1857 i vydávanie slovenského cirkevného časopisu od seba odmrštil.

Slovaci teda menovaný spolok ako pre seba mrtvý považovali, a s plánom, podoný katolícký (spolok) založiť, sa zaobierali. Už r. 1547 Slováci začali jeden od menovaného spolku neodvislý cirkevný časopis vydávať, a tento teší sa i v prítomnosti svojemu trvaniu. Pritom viac katolíckych kňazov u patričného miesta sa uchádzali o potvrdenie cirkevno-katolíckeho cirk. literár. spolku pod menom „sv. Vojtech“. Bohužiaľ, bez výsledku. Panujúca ľahostajnosi a Renanské hanobné škvrnospisy zvierali srdce katolíckého kňazstva Slovenska tak, že skoro celé dekanaty horneho Uhorska bedákajuc a „per viscera Jesu Cristí“ uchádzali sa u Jeho Eminencie, kniežata arcibiskupa a prímaša Uhorska, aby on dľa svojej
apoštolskej horlivosti jeden neodvislý cirkevno-katolícky cirk. lite. spolok pre slovenský ľud, k založeniu jehož aj základina je 6,000 zl. jestvuje potvrdiť ráčil. Tieto hlasy zr aly sa dobrý výsledok sľubovat, keď jeho Eminencia prozatymného správca želaného spolku na konferenciu v Trnave najmilostivejšie pozvať ráčil k porade nad týmto založiť sa majúcim spolkom.

Stalo sa to v l. polročí r. 1863. Táto konferencia naše nádeje učinila kvetúcimi; boli to však márne jarné kvietky:oni zvädli a opadli. Prečo? Túto otázku môžem si len zo stanoviska maďarskej politiky rozluštiť. Chcú byť sice dobrými katolíkmi ale len v maďarskom tóne.(Ano, áno tak je to.). Nie Jeho Eminencia, lež kanonik von Somoogyi zdá sa bol tomuto vznešenému cieľu proti, ktorého úmysel je, sv. Štefanský spolok k svojej pôvodnej úlohe priviesť a pod týmto plášťom nádeje na neodvislý Slovenský cirk.lit.spolok prekaziť. To sa mu nepodarí;lebo sv. Štefanský spolok tu ano roku 1857 stratenu dôveru Slovákov nikdy nezíska. Ponevač ale spomenutý pán stojí na čele sv. Štefanského spolku a preto“Judex in propria cauxa“ byť nemôže. Slováci dúfaju obrat svojej spolkovej záležitosti k lepšiemu. Boh pred ktorým všetký národy jednaké nech ráči tieto nádeje k duchovnemú blahu katolických Slovakov vyplniť aby neplatilo: „Roma deliberante,Saguntum periit“. Tak to tam stojí!

Trevíso(v Talianskej )na konci júna:
Ponevač neoceníteľný „Cyril a Metod“ tak rád po našimi Tatrami putúva, slavná redakcia bezpochyh dovolí abych použil jeho stlpce, mileným Podtatrancom zprávu
podať, akú ich synovia od otčiny vzdialení tuna v Trevisi slavnos obývali. Bolo to slávnostné posviacanie zástavy vojenskej. Slávnosť táto sa konala dňa
29. mája u prítomnosti p.t. pánov: podmaršalka Schmerlinga, generálov Rodíča a Schneidera, mnhých vysokých tíež iných osôb z vojenského, úradníckého a
občianského stavu. Na cvičišti Trevísanskom postavená bola poľná kaplnka, dvomá delami ,mnohými puškami,zástavami, ratolesťami a kvetinami utešene ozdobená.
Na pravo a ľavo stáli tiež vkusne ozdobené stany pre hosťov. Bolo 8. hodín, keď sa všetko k slávnosti zhromáždilo. Naraz zozváňali po vojensky t. j. uderil
bubeník na buben: v tom tri prápory arcikniežaťa Tasconí č. 7l. zriadilo sa kolo a hudba začala hrať pieseň pred kázňou. Po tejto P. Norbert Karásek, poľný duchovník vystúpil na improvizovanú kazateľnicu, a pod holým nebom držal kázeň najprv nemeckú potom slovenskú.

Po kázni bola spievana veľká sv. omša ktoru konal p. Salesius Steigauf, na pokoj postavený poľný duchovnik v Trevise jemuž asistovali p. František Novák, poľný duchovník pluku arcikniežaťa Henrika č. 62 a vyšespomenutý kazateľ. Po dokonanej slávnostnej bohoslužbe tenže kazateľ požehnával onú spomenutú novú bielu a zlatou vyšivačkou ligotajúcu sa zástavu, ktora predstavuje na jednej strane obraz bl. nepoškvr. počatia Panny Márie, na druhej ale cis. rak. orla.Ozdobuje ju bielo-červená stuška s nápisom „vždycky pevne“, dar to velekňažny Leopolda II Toscany, majiteľkyne pluku a kmotry spomenutej zástavy,zaslaná skrze manželku p. Schneidera.Po požehnaní zástavy tenže kazateľ na topor zástavy uderil tri klince
v meno najsv. Trojice; po ňom p. generál za cisára pána,za majiteľa a majíteľkyňu pluku. Naposledy po dôstojníkoch toto vtĺkanie dokončili mužovia po dvoch z každého poddôstojníckeho stupňa. Ked zástava odovzdana bola pluku, p. plukovník Henrik Videmann k pluku rečnil najprv nemecky, potom ale slovensky: „Vojáci tuná hľa, vidíte novú zástavu našeho pluku. Pohľad na ňu učí vás povynosti vaše lepšie ako bárs ktorá lepšia kniha:na jednej strane obraz Matky Stvoriteľa vás napomína na vznešené náboženstvo kresťanské a na kresťanské cnosti a na odovzdávania sa do vôle božej.

Na druhej strane cis.rak. orla upamätuvá vás na prísahu vernosti, ktorú ste vysokému domu cisárskemu sľubili; no a ten na stuške napis? allzeit fest=pevne vždycky rozumie každý poctivý muž.Preto teda z vierou a vernosťou, chcejme následovať zástavu túto.Nech je nám ona ozdobou v pokoji,hviezdou našou ale v boji.S plesánim ju dvíhajme k výťazstvu,a budeli božia vôľa,okolo naj chceme zomrieť.Na dôkaz toho že toto je naša pevná vôľa, chceme na ňu našu prísahu obnoviť.Po tomto bolo na ňu prisahano najprv po nemecky a potom po slovenský.Slávnosť“The Deum“završilo.Popoludní na cvičišti všetký tri prápory,z ktorých niektorý aj 2 míle od Trevísa vzdialený boli pokrmom a nápojom občerstvený, ktorý ale prítomný byť nemohli dostali po štvrťzlatke. Dva hudobné zbory hráli ustavične a pri milozvuku sa mužstvo rôzne zabávalo. Večer bol osvetleny umelými pochodňami a medzi napismi boli nemecké a slovenské;menovite tento:“Slávme slavnú slávnosť slávný synkovia slovenský“.Konečne bol aj ohňostroj, ktory najviac nás dojal 40 strelovím zhrmením,po ňomž sa ovenčene písmeny F.J. v povetrí ukázali.Medzi inými bolo tuna asi 20 drotárov ktorí zo slovenskými krajanmi tiež na slávnosti účasť mali.Už sa týto Slovenský junáci znaju a to poriadne zabaviť. P.N.K.


Rozličnosť
V Ľvove bol dňa 5. Maja v chráme sv.Jura slávne ustolovaný(inštalovaný) nový grecko-katolický arcibiskup Litvinovič.




K Povšimnutiu

Dr. Andrej Radlinský


Pod týmto názvom uverejnili Pešt-Bud.Vedomosti v čísle 51 od 24 júna, obšírný článok dajakého pána Juliusa, ktorý my dolu podpísaný mlčaním pomynuť nemôžeme, nie pre surovosti,ktoré na slovenské redakcie časopisov kydá, tieto padaju pred každým nepredpojatým a spravodlivím občanom na hlavu surového pôvodcu nazpäť ,ale preto aby sa pri obviňovaní 4 redakcii slovenských z nepoctíveho,a tak teda zradného šafarenia na poli literárnej činnosti povedať nemohlo,“že kto mlčí,zdá sa prisvedčovať“. Príčinu k tomuto, neobyčajne zlostnému nápadu zavdala pánu Juniusovi tá okolnosť že isté slovenské časopisy novú mluvnicu slovenského jazyka od pána Hattaly dosiaľ neoznámili, trebars ona už pred 3 mesiacmi v „Pešť-Budínských“ Vedomostiach oznámena bola;to je ten celý zločin,pre ktorý nás pán Június zo zrádného dejstvovania na literárnom poli obvyňuje; ten istý zločin ktorého sa dopustili i „Pešť-Budínské“ Vedomosti na jednom slovenskom výtečníkovi panu Dusarovi, keď ním vydanu Tetku Tráperku neoznámili pretože ju nemali v rukách. My odpovedáme na to predne: po celom vzdelanom svete panuje ten obyčaj,kde pôvodca dajakej knihy,ked ju chce obecenstvu cestou novín v známosť uviesť, príslušným redakciám svoju knihu pošle, aby samy vidieť mohli čo majú odporúčať. Nech ku pr. pán Júníus vezme jeden a najrozšírenejších časopisov „Leipziger Ilumtrirte Zeítung“ do ruky, v každom čísle nájde rubriku: „Literárne novosti došli od - do“ (mesiaca), a potom táže rubrika podáva holé tituly kníh, redakcii na videnie poslaných. To je teda kuriózna obhliadka, slovenské redakcie chcieť zaväzovať k tomu, aby oni o daktorej knihe (čest ostatne spisu p. Hatalovmu na mieste) unisono bubnovali len preto, že ona v P.-B.Vedomostiach už ohlásená bola.

My sme behom našeho redaktorského pôsobenia hojný počet vätšich i menších spisov českých od príslušných vydavateľov obdržali, aby sme ich prikladom hore spomenutým oznámili; keď teda pán Június chcel mať, aby sme i menovali gramatiku bez odkladu ct. obecenstvu našemu na známosť dali: mohol sa (ako Slovák) príkladom Čechov „učlovečiť“ a nám otáznu knihu poslať, ktorú každý z nás bol by nie len ochotne odporučil, ale napokon i zaplatil. Na kom je teda vina opozdenia toho, nech spravodlivé obecenstvo posúdi. Že sme „Jánošíka“ ohlásili, stalo sa práve z udanej pričiny; pán pôvodca poslal nám výtisk svojeho spisu a požiadal o uverejnenie, čo sme tedy v rodáckej ochotnosti urobili, na ktorej by nám pri žiadnom, Slovensko sa týkajúce, rodomilom spise iste nechybovalo.

Ponevač ale rozsrdený pán Június, potom ako svoje surovosti na redakcie slovenské vykydal, ctené obecenstvo pred nimi vystríha, udávajuc, že nás „rozhnevané nebo dvoma, teraz jejstvujúcimi Hromádkovcami potrestalo“a že čiby „Slovenský Hromadkovci"zavráteny byť nemali: my na túto demociaciu verejnej pôsobnosti 4 menovaných redakcii pred národom, pána Júniusa na česť slovenského mena vyvolávame, aby larvu zhodil a demociaciu svoju o „dvoch Hromádkovcoch“ pred narodom, pri podpise mena svojho, i dosvedčil, udávajuc menovite:
1) na ktoré zo 4 menovaných redakcii (Slovesnosť,Sokol, Obzor a Nar. Učiteľ) tý „dvaja Hromadkovci“ vzťahuju sa, a
2) čim tieto redakcie tie hnusná demociacciu zo strany p. Juniusa zavinili, akoby nepoctivý klam v literárnom pôsobení svojom prevodzovali.Pokým oboje neučiní, my p.Juniusa verejne za ničomného, zlomyselného,utrhača a oplana vyhlasujeme. Srdečne lutnjeme, že ani my toto „trpké slovo“ udržať nemôžeme, ku ktorému donútil nás pán Június.

A teraz ešte slovo k terajšej redakcii Pešť-Bud.Vedomosti. Rubrika „Zaslané,“ s dodatkom pod hviezdičkou: „Za články uverejnenév tejto rubrike ani čo do formy ani čo do obsahu nezodpovedá redakcia“ je necudný výrastok tej „západnej kultúry,“ keď totiž redaktor, aby pár zlatikov do vrecka vpratať mohol, i také články uverejňuje, ktoré sú ináč jeho presvedčeniu odporné. My veríme, že spomenutý článok nebol za plat uverejnený; ale ľutojeme srdečne, že medzi časopismi slovenskými jediné Pešť-Bud. Vedomosti túto necudnú rubriku vo svojich listoch pestujú, ktorá aj s našim tiskovým zákonom v odpore stoji; redaktor je totiž za všetko neomylne odpovedný, čo v listoch svojich uverejnil, či k tomu dodal hviezdičku s nótou,či nie. Pekna vec! ukryť sa pod pláštikom: „za to nie je redakcia odpovedná“a utrhačne našprihať komu chceme do chuti a vôle; to je mi za hrdinstvo!
Keď teda terajšia redakcia Peši-Bud. Vedomostí z čisto jasna takýto,svornost a jednomyselnosť národnú v tejto osudnej dobe tak patrne urážajúci článok uverejnila: tým okovidome dokázala, že alebo veľmi malo redaktorského taktu,alebo veľmi veľa neprajnosti k iným slovenským redakciám v lone svojom chutil. Či ale (aby sme my slov pána Júniusa užili) „takato taktika“ terajšej redakcii Peši-Bud. Vedomosti na nohy pomôže,o tom velmi pochybujeme.
Ostatne nech si terajšia redakcia P. B. Vedomosti a rubrikon „Zaslané“ na potom ako chce manipuluje; my už vieme, ako s ňou stojime.

Vilém Paulíny-Tóth,“redakcia Sokola“ Juraj Slota,red. „Nár. Učiteľa.“ Daniel Lichard, red. „Obzoru“,Dr. Andrej Radlinský,red“Slovesnosti“, Viťazoslav Sasinek,spolured.„Slovesnosti“




Verejná listárna


P. Rav. v A 1 . Z. Dosiaľ sme nevedeli o Vašom bydlisku: a preto sme Vám to nemohli poslal. Dostanete, co Vám chybuje, s nasledujúcimi sväzkami, — ľ. A. T. v Gac. Z kalendáru p. Lichardovho na r. 1865, dľa oznamu, nie menej jako 20 výliskov objednal a predplatil voľno. Otázku to si vy svetlíte, ked v súvislosti s tým, o čo sa pýtate, prečítate lat. „prosbu 4 dekanátov“ v č. 19. „Cyr. Meth.“ a uvidíte že oznam ten je len príloha k nadrečenej prosbe, nie ale odporúčanie v nej oznámeného onoho bohoruhavého diela Renanovbo. — P. J. J. vo Velk. Dotazný predplatok p. St. Vr. znej e len na 1 pôlročie. — P. J. K. v Hodr. Pri všetkej našej bedlivosti nemožno pre Vás súceho miesta nájst na týchto stranách. Majte len ešte trpezlívost. — Pp. Z. B. a R. Cz v Pas. a Mer, Vaše dopisy budú nám vždy milé. — P. F. Š. v Kr. Preklad Váš došiel teprv vtedy. ked sa už originál tlačil: a preto nateraz vystal musí. Lež prosíme Vás o častejšie dopisovanie.