logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 22


Obsah:



: Obálka
: K slávnym meninám
Štefan Moyses : Arcipastiersky list
: O Pôvode Sviatku: Božieho Tela
: VESTNÍK CIRKEVNÝ.
Alexander Bizay, kaplán chrenovský. : Z Chrenovca.
: Zprávy


Obálka



 CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.


Predplatná cena celoročná; 4 zla. 50 kra. polročná: 3 zla 25. kra. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holiča (Uhry) via Gôding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 22
V Skalici, v piatok, dňa 24.
Ročník XIV.



Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spolu redaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. x. Škarnicľa Synov.




K slávnym meninám


K slávnym meninám
Jeho Osvietenosti Najdôstojnejšieho
Pána Pána

LADISLAVA ZÁBOJSKÉHO,
biskupa Spišského
(Rozpomienka na tisícročie)

Zamračený obzor neba: — zášti doba?
Pobor krutý nočných víchrov s pohodou;
Boria sa o jestvovanie právo, zloba;
S kým víťazstvo bude, s právom, s nehodou?
Záboj, Záboj ! bôľne volá ku pomoci
Právo zo zápasu strašných bojov noci.

Vyhli mraky - jasne skvie sa blankyt neba,
Na oblohe hľa! sa hviezda ligoce!
Komu takto svieti hviezdy (á veleba?
Lieči bojom uderené nemoce?
Slávoj, Slávoj slávne Svieti svojmu rodu
Čo víťazný rek ku tisícemu hodu!

Zástup starých i mládencov
V chrám sa valí — prázdny dom;
Komu vône slávovencov ?
Komu hučí streľby hrom?

Komu plápolá zástava,
Komu zvučí slávne zvon?
Komu tá Víťazoslava,
Ten velebný Sláva trón?

Zbožnosť vďaky tej slávnosti
Dvíhajú sa do neba,
Pôvodcu vieropravosti
Platí sviatku veleba.

Vierozvestom tylo služby
Cyrilovi-Methodovi;
Vyplnené verných túžby
Sláva mu - Zábojovi!

Ale jasnosť, hromy, sláva
V kom sa skvejú? — v Slávoji!
Jeho rekotvár opláva
Blesk víťazstva po boji

Slávoj! hviezda zlatá prvej veľkosti,
Žiare Tvojho lesku sielaš národu;
Zrazené od pruhov tratia sa temnosti,
Ne vráta sa viac k novému závodu!
Ladislav o Ladislav ! šlechetným sláva,
Bobkom víťazstva zvečnená Tvoja hlava !

Oj ty meno sluchu sladké, zraku krásne,
Rozpomienka na ta slzy vynúti!
V slze tejto sladkej šťastie moje časné,
V zvuku mena toho duch sa nermúti!
Možno-li, bych sa od mena toho vrátil,
Aniž bych mu kryštál oka neposvätí! ?

S nadšením znie v ústach vďačných meno Tvoje,
Ňadrá naše láskou k Tebe horúce;
mene Tvojom keď zahrozia nové boje,
Rty sa zmocnia, hlasy skríknu znejúce:
Záboj, Záboj, víťaz slávny, hrad náš mocný,
Páč na útle údy, — zažeň víchor nočný!

dávnych vekoch, keď už niet tých mužov slávnych,
Keď sa rodu otcov život pominie;
Bude žiť to meno v ústach vnukov dávnych,
Večná jeho pamäť bude v rodine:
Záboj, Záboj, bude zvučať v dávnej dobe,
Slávoj, Slávoj, sa ohlášať ešte v hrobe !

Ladislava nášho meno,
To i pre nás slávny deň
Veniec kryje mu temeno;
Cos mu dlžen, drahý kmeň ?

Dal sa nám za nášho Vodca,
Dal nám, čo sme žiadali:
Nuž drahého toho Otca
By. sme nemilovali?

Žehnaj blízky i ďaleký
Žehnaj nášho Záboja;

Kromne čistej k nemu lásky
Čo na jeho oltár dáš ?
Obnov oddanosti zväzky
Čili inší odplát máš ?

Žehnaj ho na vekov veky
Premilého Slávoja !




Arcipastiersky list

Štefan Moyses


Arcipastiersky list Jeho Excelencie najdôst. p. biskupa b. bystrického k svojmu duchovenstvu o školách národných a nedeľných a o knižniciach cirkevných.

STEPHANUS MOYZES,
Dei et Apostolicae Sedis Gratia

EPISCOPUS NEOSOLIENSIS.

SACRATISSIMAE CAESARAE ET REGJO APOSTOLICAE MAJESTATIS
ACTUALIS INTIMUS STATUS CONS1IJARIUS,
AA. LL. ET PHILOSOPHIAE DOCTOR,

H0N0RABILI CLERO CURATO PATERNAM SALUTEH
ET EP1SC0PALEM BENEDIGTIONEM

Considerando statum fidelis popnli Dioeceseos nostrae, inde a tredecim fere annis quibus episcopali fungor munere, in dies intimius convincor: maximae parti populi huius multa quiedem deesse perfectionis christianae adminicula; nullius tamen defectum adeo generalem, tam, multipliciter noeivum, adeoque e ferenti quo ocyus efficacis remedii tamtopere indigum esse, ac defectus solidioris sanae, diversis dioecesani populi classibus, earumque indigentis commentusuratae inttelectualis culturae,quae una christiano-moralis etiam culturae potens est vehiculum.

Quis enim vestrum ignorat,Filli in christo dillectisimi:longe maximam partem fidelis nostri populi cum steriliore gleba coluctando,vix an nec vix quedem tantas colligere messes quae vel extremis vitae indigentiis tegentis sificiant, suf onere autem,quantumvis inevatibili, publicorum tributorum plene fatyscere?

Quis non novit inuvera ila, sumique nociva praeiudicia, quibus bene magna pars populi huius circa ipsam rei familiaris administrationen,cum maximo itique proprio damno,iretita est?-quis negabit:profluentem ex hoc duplici fonte pauportertatem maxima e parte causam esse numerosae illius ac periodicae contribulium nostrorum sexus utriusque at remotas oras migrationis?quorum praesertim ii qui in freguentriobis urbibus,vegetiore adhuc aetate commorari asolent, quanto inocentiae propriae exponantur peripolo,quamve saepe funesta sint post reditum sum immoralitatis fermenta communitatibus intergris perniciosa, non ex unius Vesttrum orre didici unaque Vobiscum de ploro,quis denique dubitabit; ex hac a pueparte proveniente pressura pululare iHam ina aninii deiectionem,qnae verum vitae solatium enecatt diffidentiam erga personas felicioris conditionis nutrit, docilitatem erga saluberrima consilia szuffocat denique in turpi erapula ignobile freqnenter
qnaerit solamen?

Jam vero vel me tacente adaeuqate intelligitis Filii in Ohristo dilectissimi: cum tali animorum dispositione veram christianam perfectionem, qnae sensione religiosa, cunetis animi sensionibus sublimiore,nobilioreque, potissimmn nititur, nutriturque, bene componinon posse.

Et tamen mala, qnae paulo snperius enumeravi, non sunt cum ora hac nostra, cum populoqne nostro fideli adeo indissolubiliter connexa, ut adhibito serio conatu, penes anxilium divinmn, saltem maxima parte, snccessiveque removerí nequirent.

Gaudet tractus Dioeceseos nostrae uaturae donis, quibus multae, quamvis secus fertilissimae orae carent. Adest mnltiplex per industŕiam merendi occasio, quam in aliis patriac nostrae peripheriis in cassum quaesiverimus; imo dantur omnimo extra, intraque Impérium Austriaccu plagae, quarum in colae, nihilo licet fertiliore gleba, mitioreque coelo utentes, rerum ad vitae necessitates, amoenitatesque sud affluentiam quoque domesticis mediis asseqni noverunt.

Populus noster fidelis est haud mediocribus mentis dotibus per Providentiam divinám instructus, et, quod súrami est moraenti, mores, in quantum bi fermento, quod superius dolens commemoravi, adulterati non sunt, in genere ita incorruptus praesefert,ut ab his prout iam ante viginti annos in ipsis Regni Comitiis solenniter commendatus fuerat, ita hodiedum quoque statisticis notitiis commendetur.

Si itaque populus noster fidelis, magna saltem sui parte, penes haee naturae eum circumdantis,corporis item aniraique dona, tamen adeo misera fruitur sorte, id abs dubio inde repetendum est, quod donis his debite uti nesciat.

Nihil enim volitum, nisi sit prius cognitum; intellectus est lúcerna voluntatis: hane itaque, penes quantumvis bonas intentiones, íamdiu coecutire oportet, donec ille ignorantiae teuebris pressus, aut praeiudiciorum nebulis obfuscaíus fuerit. Unde iam dubitari nequií: tristem magnae partis populi nostri fidelis sortem, quam superius per summos apices adumbravi, non depulsa ignorantia nec post generationes quidem in melius mutatum iri. Quod qui dem hac imprimis aetate tristissimum foret.

Quem enim latet: aetati potissimum nostrae proprium esse, ut intellectualis, technicaque cultura multiplici tam prívatorum, quam et äpsius civilis Regiminis couatu, mediisque in dies efficacioribus in universas hominum classes tranfnndatur, perficia tur, solideturque ? illum itaque populura, qui in hocce progressu partem non caperet, adeo post caeteros remansurum, ut undequaque dexterioribus vici nis circuradatus, eorum praepóteutia quasi obniátur,brevique extremo appropinguet exitio. Jam vero quanta hinc etiam in moralera statura populi talis sequeretur strages, nemo, qui náturám Iramanam p eniíius novit, ignorat.

Naturale autem non minus, quam pro nobis solatiosum est, quod in hocce laudabili contra exitiosam ignorantiam praelio venerabilis Clerus prímas quasi, generosissimasque occupet acies. Id quidem, si vel Impérium Austriacum, imo si ipsa perchara Patria nostra spectetur, abs omni dubio patescit. Quernadmodum enim mentis animique cultura, christianae item charitatis exercendae publica Istituta Patriae nostrae piae potissimum Praesulum liberalitati originem suam debent: ita flagranti potissimum zelo venerabilis Cleri maxima e parte adseribendi veniunt solatiosi illi progressus, quosaevo hoc recentiore cultura mentis et animi, technica item, apud diversos Monarchiae Ausíriacae populos fecit, in diesque facit.

In hac tam honorifica, tamque salutari palaestra nec Venerabilem Clerum Dioeceseos Neosoliensis remansurum, non firmiter spero solum sed et confido, habendo perspectissimura et pastoralem Eiusdem zelura in genere, et in specie non pauca circa promovendam fidelis populi culturam in lucem edita documenta.

Ut adeo pro eo, quo miseraíione divina defuugor, episcopali numere id solum agendum mihi videám, út designatis propius nonnullis specificis ad miniculis, ad rem, de qua sermo est, praeferenter facientibus, metas quasi communium nostrorum conaminnm defigam unaque circa modum has securius,celeriusque attingendi nonnulla in médium proferarn.Sunt vero, quae hic praeferenter expendenda iudico:

A. Scholae elementares.Solidiorem illam scientificam culturam, tam sacrara, quam civilem, quae in ministris utriusque reipublicae requiritur, intra ipsos limites Patriac nostrae compa; udi modus, occasioque, si tristes nonnullae, annis cumprimis infestae periodi eximantur, haud defuerunt: nostra vero aetate non exigua in dies sortiuntur incrementa.

At vero eleraentaris populi institutio usque ad recentissiraa tempora prostrata piane, inefficaxque iacuit. Nec mirum čerte; seu enim spectetur de fectus bene ordinatorum paedagogiorum, seu miserrima Magistrorura elementariura, peregrinis etiam agendis potissimum irretitorura conditio : res aliternec se habere potuit.
Et tamen elementares scholae súrami sunt moment!; respiciunt enim maximam fidelium partem, quibus intra septa Ecclesiae nec ipsa salvifica fidci, morumque doctrina ea cum assiduitate, quae solatiosum sponderet successum , exponi potest; taceo alias ad vitam agendara quantumvis necessarias,utilesque cognitiones, quas a loeis sacris, praeter angustiam temporis, ipsa earum profana natura exeludit.

Unde exemplo Salvatoris nostri S. Mater Ecclesia peculiarem parvulorum eurám ad se spectare nunquam non censebat adeo, nt schola coaeva sitipsi Ecclesiae, pro integranteque templi parte habiía sit, et quidem eo sensu, ut in eadem non solum salutis doctrina assidue proponatur. sed itidem exemplo divini Magistri corporalium quoqe incligen tiarum debitus habeatur respectus.

Unde Pastoris Animarum gravissirai Oífioii unam e momentosissimis partibus vigilans eura circa scholam parochialem constítnit, qua pro iustoanimati Domini Curati non negligent scholas bas solertissime invisere, Docentes non miiras ac discipulos ad sedulitatem impense animare; iis e numero Docentum, qui iniuria praeteritorum temporura ad munus suum debite obeundum sufficienter instructi non forent, consilio, manuductioneque charitative succurrere; modum denique omnem, prout ardens pastoralis zelus, ingeniosaque in similibus christiana charitas suggesserit, adbibere, ut institutionis scholasticae fructus quo axnplior obtineatur.

Quantumvis autem in scholis parochialibtis desudatum fuerit,quantumvis laetus sit learum imme diatus successus nunquam tamen habebunt decisivum in vitam populis fidelis influxum nunquam dissipanbuntur eficaciter deplorandae illae ignoranfiae praeiudiciorunque quibus magma pars fidelium nostrorum premitur, tenebrae si periodica institutio ad has ipsas elementares scholas restricta manserit.

Non minus enim e morali, quam e physico mundo absoluta quies exulat. Qui non progreditur,regreditur; qui non profieit, deficit. Regredientur itaque, deficientque abs dubio et tenellae mentes iuventutis, si haec, egressa e scholis, labori mamutiu applicita, consortio seniorum, persaepe non rudium solum, sed et malé raoratorum immixta, periculis iuvenili aetati propriis exposita, ulteriore salubris institutionis pabulo caruerit. Quis enim Vestrum, Charissimi, ignorat: pubem e scholis egressam passim vel in ipso habitu externo brevi crndescere? — Scholis itaque elementaribus subiun gendae sunt: B. Scholae dominicales.
(Dokončenie bud.)




O Pôvode Sviatku: Božieho Tela


III. Dejopis sviatku Božieho Tela.
Všemohúci Boh, ktorý sám o sebe povedal, že nikoho nepotrebuje, poneváč je sám Pán, a sám sebe dostatočný, kedykoľvek chcel vyviesť na zemi veľké veci, zvolil k tomu slabých, nevedomých ľudí, aby zahanbil mudrákov tohto sveta, a aby znovu v pamäť uviedol, že on je ten, ktorý všetko spravuje, veľké i malé, že len jemu slúžiť, jeho velebiť máme. Či osoby Apoštolov dodali nejakej slávy alebo podpory viere nebeskej, ktorú ohlasovali? Vieme, že ich za bláznov držali! A predsa celý svet podmanili Bohu jedinému, lebo on pracoval skrze nich.

Mýlil by sa tiež kto by myslel, že za času sv. Juliany nebolo snáď učených a skrze svoju múdrosť chýrnych mužov. Boh chcel mať svoje dielo dokonalé, a preto zvolil slabú, nepoznanú síce, ale jemu vrele oddanú služobkyňu. Lebo čo je hlúpe Bohu , múdrejšie je nad ľudí: čo slabé je Bohu, silnejšie je nad ľudí (I. Kor.1,25)

Áno, aj väčšie pole dal tým činom mudrovaniu ľudskému, ako keď by bol nechal sily a mocnosti účinkovať, čo tiež bolo v jeho úmysle a vše múdrosti. Jeho dielo kliesnilo si samo cestu , až sa zjavilo pred celým svetom vo svojej nebeskej žiare. Lež stopujme beh vecí.

Mladušká Juliana sotva bola strávila v kláštore desať rokov, sotva bola ľuďom ukázala svoju nádejnú budúcnosť ukrývajúc ju dľa síl pod utešený plášť poníženosti naleznuc úplne zaľúbenie u Boha, ktorý jedine vie čo je v človeku dostala nebeské videnie. Mesiac vo svojej plnosti, len na jednom kraji majúc malú škvrnu vznášal sa pred jej očami kedykoľvek si kľakla k modlitbe. Sprvu divila sa: neskôr napadol ju strach a hrôza, keď na žiaden spôsob videnia odstrániť nemohla. Nebudeli to pokušenie diablovo; pomyslela si a tŕpla o svoju poníženosť, dobre vediac ,že na taký spôsob diabol už mnohých oslepil, v škodnú spoľahlivosť uvrhol a nebo zapudil.
Celé dva roky sa modlila a porúčala sa i do modlitieb druhých aby ju Boh od strašného pokušenia oslobodil.

Nepamätala sv. duša, že diabol pred jej modlitbami pŕchnuť musí, a že by už dávno malo videnie bolo odstúpilo keby od diabla bolo pochádzalo. Konečne osmelila sa Boha prosiť aby jej ráčil vyjaviť čo to videnie znamená a dostala odpoveď: mesiac značí Cirkev, škvrna ale nedostatok zvláštneho sviatku ku cti najsvätejšej sviatosti oltárnej, ó koľká radosť nasledovala na toľké súženie. Veď velebná sviatosť bola jej pokladom v ktorého prítomnosti najradšej bývala; láska k Ježišovi prítomnému pod spôsobom chleba, horela v jej srdci ako plameň ktorý neudusia mnohé vody, a lásku rozžať i v druhých, aby tak jeho sláva väčšia bola, po tom túžila a odporúčala všetkým známym a priateľom.

Ako muselo teda plesať jej srdce, keď počula že cieľ nového sviatku zrovnáva sa tak veľmi z jej tuhou: že on ma doplniť úctu k tomuto tajomstvu. No ďalšie slová nebeskej múdrosti naplnili ju zas strachom že sa triasla po celom tele. Znelo totiž ďalej, že na nej záleží uvedenie tohto sviatku. Na ramenách úbohej mníšky spočívalo, čo sa celej katolíckej, po celom šírom svete rozloženej Cirkvi týkalo. Ona mala svoje videnie biskupom oznámiť a ich nakloniť k uvedeniu nového sviatku.

Kto len trošku pováži, iste nebude sa diviť, keď poviem, že zo sv. Julianou opakoval sa výjav starozákonný pri hovoriacom kríčku, len s tým rozdielom: že tam muž, tu slabá žena bola zvolená za nástroj boží. Sudy božské sú divné a cesty jeho rozličné. Tam netrpel on odpor dlhý bo potreba nútila; znel v ušiach boží plač a krik ktorý vysielali synovia izraelský z utlačovania egyptského: tu pohroma ešte len mala prísť a tak-ó div zhovievavosti božej! Celých dvadsať rokov čakal a trpel odkladanie služobkyne svojej.

Či je to dobrý sluha ktorý tak neskoro vôľu Pána Boha plní. Áno, zlý je to sluha, zlý kresťan ktorý zhovievavosť božiu predstiera a pokánie odkladá, bo smrť zhovievania nezná. Boh ale, ktorý je Pán času, nejedná prenáhlene, lež zhovievavo pri všetkých svojich velikánskych dielach. On, ktorý je bez času, a ktorého
miera je „plnosť časov“, videl prekypujúcu už nádobu zlosti Faraónovej, a preto bez odkladu podal Mojžišovi prút zázrakov do ruky. Sv. Juliana mohla tiež povedal : A ako že mi uveria, že si ma ty poslal?, a moc zázrakov bola by iste váhy dodala jej slovám. Lež poníženosť nedovoľovala na inšie myslieť, ako na svoju nehodnosť a neschopnosť. Preto odporovala, preto ukazovala na vysoké kňazstvo, na učených mužov, na tých, ktorí stoja na čele Cirkvi. Ale Boh zriedka účinkuje z hora dolu, radnej z dola hore, pekne nám ukazujúc, čo i my máme robiť, a ako máme z tejto vlasti zemskej, ta hore do neba túžiť.

Kto sa povyšuje, bude ponížený; kto sa ale ponižuje, bude povýšený“, to sú slová božie. Sv. Juliana ponižovala sa pred tvárou božou, a snažila sa skrze
opovrhovanie samou sebou vyznačenie božie odvrátiť, ale práve tým činom akoby bola nútila Boha, aby sa on tým väčšmi k nej znížil, lebo čím za nehodnejších sa považujeme , tým za hodnejších drží nás sám Boh. I svoje modlitby zdvojnásobnila, svoje návštevy a pobožnosti rozmnožila pred najsvätejšou sviatostnú oltárnou, aby tak aspoň Z čiastky nahradila, čo nebeský Ženích od svojej nevesty, Cirkvi katolíckej, požadoval.

Oči jej vylievali prehojné slzy, áno ako súveký životopisec svedčí, čistú krv miesto slz; telo svoje bila a trýznila, a to za celých dlhých 20 rokov a — všetko
nadarmo. Konečne s veľkou ostýchavosťou a príkladnou obozretnosťou prikročila k dielu , oznámuc videnie svoje istému veľmi pobožnému a učenému kanonikovi
lutišskému, ktorý z jej naloženia a so zatajením jej mena zadelil celú záležitosť mužom učeným, aby tak poznala mienku i veľkých bohoslovcov o ustanovení podobnej slávnosti. „Aj hľa panna múdra, volá životopisec; nejedná ona prenáhlene; nepočína bez porady.“ Nespolieha sa na to, že to ona za dobré uznala; chce, aby aj druhí súdili, je-li duch z Boha. Už tú okolnosť, že toľký čas svoje zjavenie ukrývala , svedčila dostatočne o jej pravdivosti, ani nech nikto neverí prorokom, alebo
proroctvám, ktoré o svoje rozšírenie všemožne pracujú, o vlastnú slávu úzkostlivé bedlia. Mená pápežov, sily nadprirodzené pripisované betianskym listom, sedem
zámkovým modlitbám atď. nie sú inšie, ako holé dôkazy svojej nemotornosti a prázdnoty, a Cirkev sv. podobné veci nikdy neuznáva za svoje.

Sv. Juliana videla znamenie, slyšala tajomstvo, a predsa proti zjavnému rozkazu božiemu chcela sa sprostí! povinnosti: slová toho, ktorý nemôže sklamal ani sklamaný bol, podvrhla súdu zbehlých síce v zákone božom, majúcich síce ducha božieho , ale predsa len — ľudí. Vec to ozaj povšimnutia hodná v našich časoch, kde všetka vážnosť na vážnosti, či svojou, čí nie svojou vinou tratí. Niet moci (úradu,
vrchnosti), ako od Boha, a ktoré sú, z božieho nariadenia pochádzajú. On sám pôvod, vládu, a neupiera vážnosť: podrobuje i vlastné diela ich súdu. A ľudia zdráhali by sa to činiť? Preto, keď by si priam videnie mal, zjavenie od Boha obdŕžal, nekonaj prvý krok inam, ako k duchovnému pastierovi; a on zas čo ti odporučí, prvé bude opatrnosť; bo sa ľahko sklame človek a ľahko uverí tomu, čo snáď túžobne žiada a čaká.
(Pokračovanie nasleduje.)




VESTNÍK CIRKEVNÝ.


Šaštíne dňa 18 juna.
Na verejnej, ku dostaveniu dvoch veží na najvyššom mieste povolenej, značnými príspevkami započutej, avšak dosiaľ sotva 2/3 potrebného nákladu obnášajucej zbierke zúčastnili sa blahosklonne najnovšie nasledujúci:
Slobodný pán Rudolf Puthon s dobrotivým ďalšej ešte podpory prisľúbením s 500 zlo. r. č.
Slobodný pán Anton Horecký, prísažný okresu senického cestou zvláštnej na seba osobne vzatej zbierky so 70 zlo. a 1. dukátom in nátura.
Pre velebný pán Jozef Malejka , farár gbelský s 30 zlatými.
Program hlavnej kroz Jeho Eminenciu 8-ho sept. vydržiaval sa majúcej slávnosti bezpochyby už za nedlho uverejnený bude.




Z Chrenovca.

Alexander Bizay, kaplán chrenovský.


(Spolok miernosti a striezlivosti farnosti Chrenovec v nitrianskej stolici. ) Prevznešený článok v „Obzore“: Myšlienky o záhradníctve vôbec a štepárstve obzvlášte“ Jeho Excelencie najdôstojnejšieho pána biskupa b. bystrického, tak pohol srdcom našim, že hneď sväto-sväte sme si zaumienili „Spolok striezlivosti vo farnosti našej s pomocou Božou založil, a pod prísnym svedomím zaviazali sme sa, ho i všemožne rozširoval, tým viacej , poneváč bez podobného Spolku ľud náš k zahynutiu spešným krokom sa blíži.

A akože by aj nie ? keď práve v týchto tvrdých časoch po 200 Do 300 zlo. niektorí hospodári Izraelitovi Kohn, za tú pekelnú Čertovicu splácal museli, následkom čoho nie len že o ostatok prišli, ale i v hlade a biede stonať musia. Keď už inej pomoci niet, a jedu pálenčeného na inakší spôsob sa striasť nemožno len tak, aby sa farníci naši celkom s nim rozkmotrili, pisateľ týchto riadkov dňa 24 apríla t. r. vystúpil na kazateľmi, odôvodňoval „že je pálenka mordár, ktorý morduje telo i dušu človeka“ ; pri zátvorke ale oslovil ľud, že dnešným dňom zakladá „Spolok miernosti a striezlivosti“, ktorému na čelo, aby tým skoršie k cieľu do
razil mohol, sám sa postavil s tým „slávnostným sľubom:“ že pokiaľ duša v tele jeho bude, žiaden – pod akýmkoľvek menom, opojný nápoj piť nebude.

Ktorý sľúb pod veľkou svätou omšou do rúk prelb. p. farára Jozefa Junás i sviatočne zložil, pri čom tenže pán farár jemu veniec do ruky podal týmito slovami: Prijmi,
brat veniec tvojho sľubu, ktorý neporušený zadrž až do hrobu.“ Za ním pristúpilo viac z farníkov k svätému oltáru, ktorí sa odriekli všetkého pod akýmkoľvek
menom páleného — s tým výrazom : že ho ani piť ani jesť nebudú“; jedine to si zadržali, že chcú občerstvenie hľadať, dľa slov Jeho Excelencie najdôst. p.
biskupa b. bystrického v miernom úžitku dobrého piva a vína. Z tohto teda vľct. Čitateľstvo týchto novín porozumie : „že Spolok miernosti a striezlivosti“ vo farnosti Chrenovec opravdu s Božou pomocou už jestvuje.

Pri tomto i to mlčaním pominúť nemožno, že blahorodí pán Ernest Šporzon , boženík okresu prievidzského, keď v záležitostiach úradných po tieto dni sa tu bavil richtárov ôsmych dedín našich oslovil takto: „S radosťou čujem, drahí moji, že sa tu založil spolok striezlivosti, v ktorom keď vás zapísaných uvidím, pre veľké potešenie mať budem; aj vy sami uznáte, že taký Spolok potrebujete; — mnohí z vašich občanov pre ten pálenčený jed už na žobrácku palicu prišli: čo vás teda môže z biedy vyslobodiť? nič inšie, ako spolok striezlivosti: preto vára i to na známosť dávam, že nabudúce len ten richtárom v obci môže byť, ktorý sa páleného pitia celkom odrečie“ to je pravda dobré napomenutie?! Začo z našej strany blahorodému p. Ernestovi Sporzon, hlučné „Živio a Sláva!“ vyvolávame, a verejne ho prosíme, by predsavzatie naše láskavé podporovať ráčil: bo myslíme, ba áno presvedčení sme, že len striezlivý občan hodnými vlastencom a krajanom byt môže. A toto má byt prvý krok v opravdivej civilizácii ľudu. Zanechaj teda, o človeče ! pálenčený jed, a tak budeš čerstvý, bystrý rezký, tuhý občan dobrý ako druhý




Zprávy


Z Viedne, d. 16 juna
Už je to raz pravda, že u nás treba dlho, veľmi dlho kývať, kým sa ti dačo pohne. Nazdal som sa, že na všetkých stranách Slovenska s netrpezlivosťou čakajú kňazské perá na ten vítaný okamžik, v ktorom by Dr. Radlinský ku všeobecnej radosti otvoril pole ku cirkevno-časopisnej činnosti. Ale ako vidím tu zas len treba kýval.

Veď to bývalo obyčajnou a takmer jedinou zádrapkou či národovcov či nenárodovcov jak — že sa jeden našiel medzi čitateľmi — proti predošlému „Cyrilovi“ že vlastne temnou neohraničenosťou svojho materiálu nezodpovedá potrebám a požiadavkám katolíckeho duchovenstva. I ja uznávam pravdivosť tejto námietky; lež nadobro i mne i všetkým ostatným pri tom i s vďačnosťou uznal slušnosť po dlžnú redakcii.
Sú páni medzi veľacteným čitateľstvom, ktorý väčšinu z bývajúceho z duchovenských povinností na oči tu neomluvnú ľahostajnosť ktorou sa v novšej dobe ku nemu chová.

Pomery naše i domáce i krajinské vzali v poslednej dobe na seba tvárnosť, ktorá nám nedovoľuje v cirkevnom časopisectve zostať pri starom. Pominúc iné príčiny, upozorňujem len na tú okolnosť, že máme samostatné politické noviny, časopis beletristický, humoristický, školský í hospodársky, v nichž sa reprezentujú jednotlivé vetve slovenského obecenstva. Duchovenstvo naše ale vždy prúdilo v národe a i musí večne nečeliť, jestli nemá sa národ pustiť v záhubu; preto mu načim orgán zvláštny, v ktorom by sústredený hlas celého duchovenstva spravoval vážku nie len verejnej slovenskej mienky, ale s božou pomocou aj osudy národa.

Ačkoľvek sa potreba takého orgánu už pred dakoľko rokmi zjavovala, predsa okolnosti by mu neboli dopriali života. Mali sme okolo Sväto-Martinského zjazdu a s ním spolu mnohé súrne otázky na krku teraz sme sa ich v istom ohľade striasli a máme i „Maticu.“ Tu je leda najpríhodnejší moment, ale veru i najposlednejši termín založiť alebo lepšie zo starého „Cyrila“ utvoriť orgán duchovenský, ako dôležitý nástroj, ktorým by duchovenstvo nie len svoje otázky riadilo, ale i múdrym vplývaním na verejnú slovenskú mienku národu k ďalšiemu a dobrú budúcnosť zabezpečujúcemu postupu pomáhalo.

Rozhodný krok k ustrojeniu duchovenského časopisu redakcia „Cyrila“ na svoju vlastnú ruku učinila, vylúčiac z neho všetko, čo je len pre ľud a nie výlučne pre kňazstvo. Mňa z počiatku veru zarazila táto neslýchaná energia i slovenská dôvera v národ svoj. Ale hneď som si to vysvetlil z predošlého držania — sa redakcie. Tak smelo bola vystúpila s nezapomenuteľným „Priateľom školy a literatúry “, i ujal sa; tak so „Slovesnosťou,“ i ujala sa ; tak vystupuje v čul z „Vojtechom a verte mi, jak tento nový materiálny vek aj u nás ešte nepodusil zápal za výkvet cirkvi, za duševné blaho ľudu, predovšim ale za meno a právo kňazské pred svetom, nemožno je, aby sa nový „ Cyril s novým „Vojtechom“ neudržal. Kto zná, či najbližšie časy neukážu, jak zvrchovaný termín toto bol pre ustrojenie cirkevného časopisu; a jestli sa tento neudrží, no čím že ho nahradíme ? Redakcia „ Cyrila “ sa chopila najlepšieho prostriedku k prevedeniu potrebnej reformy, dľa môjho zdania o mnoho lepšej nešli „Pešibudinské Vedomosti,“ ktoré už teraz mohli v troch číslach vychodiť. Daromným pretriasaním národy , jež do oči bijúca praktičnosť každého o jej znamenitosti presvedčuje a sa ňu oduševňuje, sa vždy len hasí ten prvotný zápal, ktorý jedine je v stave previesť nové idey v skutok.

Nám v cirkevnom časopisectve včuľ nič nezbýva, len aby sme sa nedali redakcii bolestne sklamať. Dôvera a energia z takej strany, ktorej veľké obete položené na chrám nábožensko-národnej osvety zapísané sú vďačnými literami v srdci celého národa, zasluhujú, aby vzbudili vrelú účasť a rovnú energiu v podporovaní redakcie. Kto čím môže, nech pomáha; jak nie vreckom, leda perom , najlepšie: obojim. Veď si aj to rozvážiť musíme, že vôbec sa zatracuje vystupovanie kňazstva za národ, ako nehanebný podiel na prevedení nečistých politicko-sociálnych zámerov; nuž čoby sme ľahostajnosťou našou zapríčineným padnutím „ Cyrila “ výborne nepotvrdili to škaredé podozrenie, ktorým sa nám predstiera nábožensko-národna osveta slovenského ľudu, podkladá len za rúšku iných úmyslov ?“ Ján Pravdomil.

Z Kladska (v Čechách).
Dla „Hlasu brnensk.“ bude sa d. 30 júna tuná konať zvláštna slávnosť, 500ročné totižto jubileum blahosl. Arnošta, arcibiskupa pražského. Ku prosbe obyvateľov Kladenska prisľúbil Jeho minen. najdôst. p. kardinál arcibiskup pražský dôjsť k tejto slávnosti, ako tiež i knieža-biskup vratislavský Jindrich neopomenie navštíviť hrob blahosl. Arnošta. Preslávený tento sluha Pána narodil sa d. 25. Marca 1297 z rodiny Arnošta z Pardubíc, ktorýmto po smrti Jána IV. r. 1343 zvolený bol jednohlasne za biskupa pražského, na čo bol hneď potom rozkazom pápeža Klementa VI. od portuenského kardinála za prvého arcibiskupa pražského posvätený.
Bulharsko.
V chráme Drinopolskom zložil vyznanie viery katolíckej O. Pachomius , opát kláštora gréckeho na Balkáne, kde prebýva vyše 300 mníchov. Je to veľká strata pre cirkev grécku. Pachomius požíval velikej úcty, súc temer hlavou asi 10 obcí, výhradne od Bulharov obydlených. Podobne prihlásil sa k viere katolíckej iný mních rodu bulharského menom Pantaleimor. Je 80 rokov starý, avšak dosť jarý: od svojej mladostí viedol život pustovnícky a od 40 rokov nepožíva žiadneho mäsa. Návraty tieto môžu mat veľké následky pre Bulharov.

Badensko.
V Bádensku stojí roztržka cirkevná opäť predo dvermi, a hrozí výbuchom, tak rozhorčeným ako v r. 50. Dve stránky (liberálna a katolicko-konservatívna) stoj á viac ako kedy proti sebe. Nedávno vo Freiburgu 35 dôverníkov zo všetkých dekanátov badenských radili sa o školských reformách, t. j. o tom návrhu hlavného škôl dozorca Kniesa, ktorým škola od cirkvi oddeliť sa má. Po slávnom privítaní arcibiskupa a bohoslužbe, 92-letý cirkevný onen hodnostár ďalšou rečou otvoril hlavné zhromaždenie v konviktnej budove, kde nasledujúce uzavretia jednohlasne prijaté boli: 1}Priania a požadovania arcibiskupského pamätopisu boli nielen prijaté, lež i ostrejšie vyslovené. Jestli by v Karlsruhe právo cirkvi, obci a rodine patriaci ohľad nepreukázali, vtedy 2} duchovenstvo z cela odtiahne sa od štátna kniesovských škôl, a 3) založí v mene slobody náboženskej a vyučovacej farské školy, k ich založeniu požaduje vydanie katolíckeho školského fondu a vyzýva rodičov, aby svoje dietky nie štátnej, lež farskej škole zverili; 4) bolo uzavrelo vyslovenie nedôvery k štátnemu hlavnému škôl dozorcovi, a žiadanie o hlavné škôl dozorstvo pre katolíkov. — K. B. a L.

Francúzsko.
Dľa „ Moniteur“ vláda použijúc dľa organických článkov konkordátu 1801 práva svojho, nedovoľuje ohlásenie toho dňa 17. marca r. t. v Rúne vydaného pápežského breve k zaprovadeniu rímskej liturgie v biskupstve lyonskom. Poneváč ale tie tak ráčené organické články, ako dodatok ku konkordátu pápež neprijal a nepotvrdil, preto aj Msgr. cle Bonald, kard. arcibiskup lyonský nevšimnul si neprávneho zákazu a breve už i skutočne ohlásil dal. — K. B. a L.




Od výboru Cirkevnej Knižnice a nedeľnej Školy farnosti Chrenovec v nitrianskej stolici v záležitosti Spolku sv. Vojtecha.
Kresťanské pozdravenie všetkým katolíckym Slovákom rím. katolíckej cirkvi v Uhorsku!

V mene Boha Otca, Boha Syna, Boha Ducha Svätého, osmeľujú sa niže podpísaný, ako úradníci Cirkevnej Knižnice a nedeľnej Školy Chrenovskej, všetkému katolíctvu Slovenskému v Uhorsku, k horlivému povšimnutiu , nasledujúce vyzvanie s príslušnou zdvorilostnú v sdelit a síce :

Čas je, aby sme sa, ako jeden, tak všetci čím najhlučnejšie a čím najskorej verejne ozvali, že preveľmi súrnu potrebu máme na mravno-nábožné slovenské spisy, by sme sa nimi vzdelal a úplnú kresťanskú osvetu si osvojil — a tak povstávajúcim bohorúhavým spisom, vyučení a na mysli osvietení, smelo a neohrozené oproti sa postavil mohli. Známo nám a známo bude každému, že knihy a spisy mravnonábožné len pri spojených silách na svetlo vychodil a nám tak do rúk prísť môžu. Čože nám teda treba? treba nám cirkevný literárny Spolok, a to Spolok pod prijatým už menom Sv. Vojtecha, ktorý je už síce dávno žiadaný , ale neznáme príčinu,*) prečo dosiaľ nepotvrdený ? Myslíme ale, vyše dvoch millionov rím. katolíckych Slovákov v Uhorsku takého Spolku potvrdenie právom žiadal a očakávať môže — tým viacej, že tenže Spolok len ľudomilovný a krestansko-vzdelávací cieľ mať chce.

Upozorní nás ale azda niekto, že však máme Spolok sv. Štefana, Nech si je pre Maďarov: my nie sme Maďari; my sme Slováci, a tak rovne tamtým k osobitnému Spolku Bohom, Cirkvou a prirodzenosťou oprávnení, a kto nám tento upiera a prekáža, je podlý egoista. Aby sme ho ale občiahli, treba nám zaň zo všetkých strán klopať a prosiť. **)

Hlas ľudu za svätú vec bude iste hlasom Božím.***) Klopme a prosme zo všetkých strán Uhorska za čím skoršie potvrdenie „Spolku Sv. Vojtecha“, bo v tú dobu, keď už bohorúhavými spísanú slovenské katolíctvu, čo nedaj Bože! sa naplní a okúzli bude veru už pozde. Za počnime leda prosiť,****) pod žezlom večného Vykupiteľa, Keď to bez odkladu učiníme, brána milosti veci svätej sa pod istým otvorí. Že naše vyzvanie do úrodnej zeme padne,*) a u celého katolíctva slovenského v Uhorsku ozveny dôjde, zase len v mene Boha Otca, Boha Syna, a Boha Dúcha Svätého úfame.
Dano v Chrenovci v mesiaci máji 1864.
Alexander Bizay , v.r. farár a knihovník cirk. knižnice Chrenovskej.
Jozef Juhás v.r. Kaplán a pisár cirkev, knižnice Chrenovskej.
Pavel Solóny, v. r. tesársky majster a hospodár cirk. knižnice Chrenovskej.
Ján Dobrôtka, v. r. Výborník
Jozef Gahala, v. r. Výborník.
Ondrej Mokrý, v. r. Výborník.

*) Pravej toho príčiny každý sa ľaliko dotušil môže. Red.
**) Tam, kde sme dosiaľ klopali, darmo už klopal budeme Lež preto nevzdajme sa ešte nádeje. Bob spravodlivý ešte žije, a pokud on žije, naša svätá a spravodlivá vec padnút nemôže. Máme ešte inú cestu ! Red.
***) Nezašlite nám, že sme Vám tu nektoré miesta povyberali, Všetko lo v nich obsažené by nevedlo k ničomu. Red.
****) Už roku 1857 sme prosit započali. Čo nám teraz činiť nádobno ? určíme. Len trpezlivosť! Red.
*) Len tam, bohužiaľ, kde by malo, — nie. Red.

-----------------------

Drahým Rodákom našim zvestujeme tú radostnú správu, že nad dvoročnými ťažkosťami a prekážkami, ktoré sa sekularizácii nášho v fit. prácach neúmerného spolu redaktor i P. Viktora Sasinka od mnohých v cestu kládli, sme už konečne v Ríme zvíťazili. Páter Viktor je d. 3 júna sekularisovaný, potom ako Jeho Excelencia najdú si, p. Štefan Moyses, biskup b. bystrický, kroky naše svojou láskavou prímluvou u Sv. Otca milostivé podporovať ráčil.

A tak vyplnila sa miera jeho kláštorského predzvestného mena Victor — Víťazoslav. Apoštolské Breve sekularisacie tejto prišlo rovno k rukám mojim a pod mojim menom z Ríma d. 21. júna. Keď my tu Jeho Excelencii za túto Jeho milosť po vďačným srdcom blaho daríme, Jemu a naše mu Víťazoslavovi vyvolávame vo tri vrchy „Sláva.“ a „ Živio“!
Súčasne dostalo sa mne a bratovi môjmu Štefanovi Radlinskému , farárovi d. lipnickému v Orave, slovútnemu to spisovateľovi výborného teol. diela; „Theologia Pastoralis,“ tej cti, že sme sa z príležitosti sekularísácie Sasinkovej stali členmi slo. Arkadskej Akadémie, vied a umení v Ríme s náslovom: "Arcas Rómanus“ Dr. Radlinský.