logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 21


Obsah:



: Úvod a záver
Dusarov. : Cyrilov program
: O pôvode sviatku: „Božieho Tela“
: Vestník Cirkevný


Úvod a záver






 Cyril a Metod


Číslo 21
V Skalici, vo štvrtok, dňa 16 júna 1864
Ročník XIV

Odpovedný redaktor a vydavateľ Or. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Viťazoslav Sasinek.

Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škornicla Synov




Cyrilov program

Dusarov.


II
Pri časopisoch, keď počínajú vychodiť, alebo keď sa dajaká väčšia zmena pri nich stáva , vystatúva sa krásny a lákavý program, z ktorého vidieť, čo všetko rečeny časopis z tej lebo onej vedy, z toho lebo onoho oboru ľudského života prinášať bude. To je všeobecná čas opisná obyčaj. A poneváč i pri „Cyrile“ za novšieho času patrná zmena sa stala, a ešte väčšia stať sa musí: bude myslím obecenstvo očakávať, že i my všeobecnej čas opisnej obyčaji zodpovieme a vystavíme program, z ktorého by bolo zaraz vidieť, čo všetko vykonať mienime. A že takýto program skutočne je potrebný, bolo dokázané v predošlom článku.

Otázka je teraz: jaky to program byť má?
Dľa mojeho pochopu musí mat náš program, jestli ozaj k čomu byť má, dve vlastnosti: on totiž 1. musí zodpovedať našim terajším potrebám,2.a musí byť možný k splneniu. Jestli-že tieto dve vlastnosti mat nebude, tak ani nebude k ničomu čo by si akokoľvek skvele vyzeral. Aby teda zodpovedal našim terajším potrebám, dlužno ho osnovať na základe požiadaviek: terajšieho veku.

O týchto požiadavkách bola obšírnejšia reč v onom článku o „cirkevnom časopisectve“ (čís. 16) a bolo tam povedané. že náš terajší vek je sociálny, a že jestli kňazstvo svojmu povolanie dostatočne zodpovedať chce, musí pozornosť svoju obrátiť na sociálne otázky a pohyby tohto veku. Preto i v Cyrilovom novom programe tieto otázky musia stáť na prvom mieste.

Keby Cyril mal len teoreticky poučlivú úlohu, dostačovalo by písať len po jednania o týchto otázkach a pohyboch, ako sa dosiaľ vyvinuli inde, v iných krajinách a u iných národov. Takýmto činom naučilo by sa naše kňazstvo znať, ako veci inde stoja, ale nenaučilo by sa znať a ceniť spoločenské čností a chyby nášho vlastného národa; nedorozumelo by sa o prostriedok, ako tie spoločenské čnosti našého ľudu použiť ku zdarilému ďalšiemu jeho vývinu; ako tie spoločenské jeho chyby liečiť pochodiace z nich zlé následky mierniť a, hatiť a konečne odstrániť načim.

Tomuto všetkému: nemožno sa naučiť výhradne len z toho, čo sa, u druhých
národov deje: tomu načim sa učiť prostred nášho vlastného ľudu, bystroduchým rozjímaním nad jeho životom, ako sa tuná jeho spoločenské hosti a chyby ukazujú; odkiaľ pochodia, ako sa vyvinujú: v čom nachodia podporu a obživu, v čom zas protiváhu; k akým následkom vedu a ako zas tieto následky znovu účinkujú ,na ducha nášho ľudu. Tieto veci sú nad mieru vážne a ich známosť je nám zvrchovane potrebná; bo len tak možno ustanoviť pravidla ako máme my zachádzať z naším ľudom. Bo tieto veci sa riadia všade podľa národnej povahy: a to vieme že každý národ má svoju vlastnú povahu.

Chceme-li teda nie len vedieť, čo sa inde deje, ale spolu a nadovšetko znať prakticky účinkovať na náš ľud; chceme- li vývin jeho života uviesť na dobrú cestu; chceme-li zdarilo podporovať jeho čnosti a láskavo i s úspechom premáhal; jeho chyby: tak nám nevyhnutne načim toto všetko znať podľa povahy našeho vlastného ľudu. A Cyril len ten krát počne svoju cirkevnú národnú s prospechom plniť, keď sa počne na tomto poli obratne zvŕtať.

Toto však Cyril vonkoncom nebude v stave učiniť, jestli ho obecenstvo nepočne podporovať s prácami v tomto obore. Bo redakcia Cyrila darmo, do cela darmo vystavuje akýkoľvek program jestli ho obecenstvo neprijme za svoj, a nezasadí sa potom i pracovať podľa neho. V tejto veci načim sa dorozumieť na samy prv.

Okolnosti našeho písomníctva, ešte nie sú také, aké sú pri časopisectve u iných národov. Bo u vyvinutých národov sú príjmy redakcie do cela inakšie ,nežli u nás, tak že redakcia má peniaze v ruke, ľahko si zaobstará spolupracovníkov. Ale dajme tomu, že by mala naša redakcia všetky potrebné peniaze k takémuto podniku: kdeže má hľadať pracovníkov pre svoj slovenský časopis? Vo Francúzsku lebo v Nemecku? To nie je možné, čo by sta tisícami vládla. Slováci budeme musieť písať, máli náš slovenský časopis mať potrebné práce. A to, čo sa hovorí, by naše redakcie za peniaze mohli mať dopisovateľov, koľko by len chceli, to raz nie je pravda. Bo ja pre samú česť národnú nemôžem uveriť žeby naši národovci len preto nepísali, že sa neplatí. Ľudia, ktorí od svojho mladistvého veku obetovali všetko šťastie celého života, pre svoj národ, tí by teraz mali nepísať len preto, že sa neplatí; to nie je možné! Nuž či je ktorá redakcia v stave zaplatiť, mi moje národne mučeníctvo tým mizerným honorárom, čo mi za niekoľko článkov dá. Časopis nebude mať ani pracovného ani čítacieho ustáleného obecenstva a padne s redaktorom alebo spolupracovníkom. On svoje korene nemá v živote lež v jednotlivej osobe. A jestli tieto pomery nezasluhujú byť menované živorením ,tak nič na svete.

Pre nás je každý časopis na nič, ktorý si nevystavil za úlohu pretriasť životné otázky. Aby však tieto otázky mohli byť pretrasené, ako náleži a zo zdarom, k tomu nevystačí ani sama redakcie ani spolupracovník. Život má storaké obdoby; storaké vplyvy účinkujú naň: a každý človek len svojima očami vidí. Pochopit teda život v jeho plnosti, v jeho storakých záhyboch, môže len všeobecná účast, ale ni dy žiadny jednotlivec. A preto ani my náš národní život, ktorý ešte toľko tajomstva pre nás ukríva, nepochopíme nikdy dokonále, jestli sa táto všeobecná účast neprebudí, a jestli sa nepričiní každý národovec prispieť k jeho potrebnému objasnení . A zakiaľ my tomuto národnému životu v jeho základných ťahoch dokonale neporozumieme, zatiaľ pôjdeme vždy viac alebo menej krivou cestou.

Aby teda Cyril stal sa skutočne časopisom aky potrebujeme,musí si predsavziať pretriasať životne myšlienky. A tieto životné otázky musí pretriasať podľa úpotrieb terajšieho času. Terajší čas však potrebuje zvláštne pretrasanie otázok národno-socialných,preto ža celá snaha tohto veku je socialná. A toto pretrasanie musí sa viesť podľa istej námery, k istému cieľu. Tento cieľ nemôže byt iný, nežli aby sme spoločenské čnosti našeho národa pomohli k odrazeniu západe-europskych prevratných a nekresťanských zásad; aby sme poznali spoločenské chyby našeho národa a znali jich liečit avčasn. Bo práve tieto chyby môžu sa stať mostom, po ktorom by sa tie prevratné zásady i do našeho národa vlúdiť mohli.

Ale tieto čnosti a chyby načím poznat tak, ako sú - a nesloboda ani jedny ani druhé predstavovať si ináč,nežli sú. Tu by mohla každá chyba vo svojich následkoch stať sa nevypočítane škodnou. Chceme-li však tieto chyby a čnosti znať skutočne tak, ako sa javia v živote: načím nám ich posudzovať podľa skutočného života. A tuná sme nevyhnutne odkázaní na pomoc tých, ktorí žijú uprosred života. Jestli teda tí, ktorí uprosred ľudu žijú, neprispejú nám svojimi prácami k pomoci: nebude môct Cyril splniť najpotrebnejšiu čast svojho programu.

A preto nám nepozostáva nič inšie, nežli prosiť velebné kňazstvo, ktoré uprosred ľudu žije, aby s usilovnou pracovitosťou chytilo pera, a pisalo o týchto spoločenských čnostach našeho národa, alebo, jestli to neučiní, niet programu pre Cyrila. Alebo všeobecná pracovítosť, alebo mízerné živorenie.




O pôvode sviatku: „Božieho Tela“


II. Slovo o sviatkoch.

(Pokračovanie)

Cirkev katolícka je opravdive ten rozkošný raj, ktorý Adam ztratil, a Kristus vydobyl. On sam najlepší zahradník vysadil ho strornovím, z ktorého celému ľudskému pokoleniu požívat voľno, bo kvet nespadúva, ovocia neubýva. Čo stromu kvet, to sú sviatky viditeľnej Cirkve a ona svätiaca ich nemôže sa pomenovať v rúcho svadobné oblečenou. A to sa stava tak často! Ozaj naša jar, naše léto, naš raj kvitne a bude kvitnuť do konca sveta.

Lež už sa ma môže pýtal nekto: či to bolo vždy tak , ako je včul? Ale či odrazu zakvitne lúka? Či na jeden raz dozraje všetko ovocie? Či zarovnak so zorničkou vystúpia všetky hvezdy na oblohu? No však nie! Sú kvietky, ktoré sa ešte cez sňah prekolú, a sú ktoré sňah prisype: Mame ovocie o Jáne, ale aj pred Jánom. A hviezdy niektoré vystupujú až po pol nocí. Týmto pravidlam chcel mať podrobenú svoju nevestu božský Cirkve Zakladateľ. On nevyčerpateľný v dobrodeniach pripravil pre každý vek svoje radosti. V prvých stoletiach nebolo hneď toľko sviatkov p e dlhotrvanlivé strašné prenasledovania; až ked slobodnej-šie časy nastali, rozmnožil sa počet sviatkov natoľko, že pápež Klement XIV. niektoré rušiť musel. K najnovším sviatkom patrí sviatok Božieho Tela, ač práve je jeden z najvznešenejších a slávu Ježišovu nanajvýš ohlasuje, bo ja akoby sviatkom sv. omše, ktorá je obeta nekonečnej ceny nového zákona. On je predposledný kvietok našho raja,predostatná hviezda na nebi Cirkve svätej, a radosť nášho století.
Ale aj keď vezmeme sviatky ako pamiatku vážnych udalostí a výjavov v diele vykúpenia, alebo v živote samej Cirkve: vtedy bez pochyby prvé miesto musí zaujať medzi všetkými sviatok najsv. Božieho Tela. A síce zo strany drahého Vykupiteľa je on najvýznamnejší, lebo predmet nekonečnej slávy a našej úcty je sám Boh, živý Ježiš Kristus, prítomný v prevelebnej sviatosti oltárnej; je on významný pre drahého Vykupiteľa, lebo ho upomína na najvznešenejší skutok k spaseniu nášmu, na ustanovenie nekrvavej obety, na svoje poručenstvo, čo je iste najvážnejší úkon človeka ubierajúceho sa do večnosti. Ježiš videl už pred sebou dielo vykúpenia dokonané, a návrat do lona Otca nebezkého bol už blízko; pripravoval učeníkov na trpké lúčenie, hovoriac, že ho už len maličko uvidia, lebo ide k Otcovi, a oni sa zarmútili, zažalostila v nich celá budúca Cirkev. Svojich milých priateľov poslední raz pred svojim utrpením mal pred sebou a srdečnou dojímavou rečou odberal sa od nich, ako otec na smrteľnej posteli od svojich dietok. Svoje požehnanie vylial včuľ v hojnejšej miere na nich a dedictvo bolo nie zlato, nie vážnosť: vedel on, že budú trpiet mnoho; dedictvo bolo mimo zoslaného Ducha Svätého prítomnosť svoju, po všetký časy, dokiaľ len svet stáť bude, prítomnosť v prevelebnej sviatosti oltarnej pod spôsobom chleba.

„Toto je telo moje, hovoril on; akoby bol povedal: toto som já sám. Duša jeho bola smutná až k smrti, ktorú na druhý deň mal podstúpiť, lenže podstúpil ju už v okamžení ustanovenia preveleb. sviatosti oltárnej obety, ktorá je rov-nej ceny s umučením na kríži; ktorá je zvečňujúcou pamiatkou jeho. Zaiste učeníci neprijavšie ešte svetlo Ducha Sv., nechápali konanie Ježišovo, a zabudli na slová: „Nenechám vás sirotami. Ježiš teda plnil včuľ svoj svätý sľúb, pripravujúc spôsob svojho tu ostania jako obeta a pokrm. O,hlbokosť dobroty božskej! Či mohlo nebyť toto najvýznamnejším dejom v živote nášho drahého Vykupiteľa, dejom v diele našeho vykúpenia?
A toto je predmetom otázneho sviatku !

I zo strany sv. Cirkve je tento sviatok :jeden z najvznešenejších, najslávnejších a najradostnejších. Ta vyvýšená a oslávená nevesta Ježiša Krista, Syna Božieho, Cirkev svätá, slávi v ňom akoby sobáš so svojim milovaným Ženíchom. Lebo on založený je na pamiatku toho najväčšieho tajomstva nekonečnej lásky, ktoré Syn Boží na večné časy zanechal, na pamiatku neoceniteľného zálohu, ktorý jej zveril: a práve kroz toto tajomstvo nekonečnej lásky ostáva náš Spasiteľ večne a nerozlučiteľne spojený so svojou Cirkvou; býva on skrzeň ustavične medzi svoji u veriacimi tak, že Cirkev v tomto najsv.tajomstve svojho nebeského Ženícha večne, opravdive a podstatne, s jeho božstvom a človečenstvom ma(objíma),k blahu a požehnaniu kresťanov, za ktorých sa obetuje,každodenne na oltároch áno spojuje s snimi, vstupujúc do srdc jejich.

Či môže byť tento sviatok menšej významnosti pre Cirkev, ako sám ten
predmet, na ktorý nás upomína? Konečne, čokoľvek platí o ostatních sviatkoch, má svoj zaklad v tej moci viazania a rozväzovania, ktoru Kristus udelil sv. Cirkvi (ač práve nikdy zabudnuť nesmieme, na čo nás upomína sviatok Ducha Sv., že totiž Ježiš udelil jej dar nabeskej múdrosti a že i sam sľúbil byť s ňou až do konca sveta; tiež vieme že Ježis po zmrtvých vstaní za celých 40 dní obcoval s Apoštolmi, a bližší návod dával k zriadeniu Cirkvi ač i nemáme napísané čo učil a kázal ), k ustanoveniu tohoto sviatku ale rozkaz rovno z neba daný, áno zakladá sa i na slova Ježišových: „Toto činte na moju pamiatku“ čo učeníci aj v skutku činili a činiť prikázali.

Ale či sa toto dialo až po naše časy vždy s tou vážnosťou a hlbokou úctou, ako to Pán Ježiš činil, Apoštoli prikázali, a svätá Cirkev žiada? skoro sa dozvieme zo zjavenia sv. Juliany o protivnom: a preto ochotná láska Nevesty Kristovej ustanovila sviatok velikánsko-vznešený, v ktorý by sa navznešenejší a najdôležitejší úkon celého našeho náboženstva, jako srdce a duša všetkých slávnosti čo najslušnejšie a od všetkých ,a všade ctil a zveleboval spolu aby nedostatky cez rok dopustené napravené boli.

Ale kto že sa už nesadiví, počnúc, že tento sviatok len pred 600 rokami povstal? Či by na nevdrala niekomu ruhavá myšlienka do hlavy o netečnosti sv. Cirkvi, alebo tým najsmyselnejšia, akoby snáď len s tým sviatkom bolo povstalo v Cirkvi katol. aj učenie o prítomnosti živého Boha pod spôsobom chleba a vína v sviatosti oltárnej? Toto bol vždy základ viery katol. Obetovaniu nepočkvrneného Baránka zvelebovala a oslavovala Cirkev katolícka svojho božského Zakladateľa každodenne na svojich oltároch pri sv. omši. A poneváč cena jednotlivej sv. omše je nekonečná bola sv. Cirkev dlhé časy v tom presvedčení, že Ježiša Krista dostatočne zvelebuje. A nemýlila sa lebo ako včul, tak aj za predošlých časov konala sa najsvätejiia obeta sv. omše každodenne na našich oltároch; áno srdce a jadro všetkých slavností cirkevných je vždy, bola vždy a bude vždy sv. omša:
preto právom môžeme povedať, že sviatok najsv. Tela Božieho každodenne bol vykonávany.

Tejto mienky bol sv. Jan zlatoustý, keď o zakladaní nového sviatku tohoto ešte ani pomyslením nebolo: „Všetky sviatky, hovori on, sú sviatkami tejto božskej obety; čí slávime pamietku niektorého mučenníka alebo ktorého koľvek iného svätého, či slávíme akykoľvek sviatok v piatok, sobotu alebo nedeľu,vždy obetujeme tu istú obetu.Vynikaju sice veľké sviatky skvostnosťou a bohatosťou cirkevných okras,a neobyčajným návalom ľudstva.Opravdivu slávnosť, cenu a hodnotu dodáva predsa len táto obeta. Nemýlila sa kým bol tak veľký počet tých,ktorý každodenne, alebo aspoň každú nedeľu k stola Pána pristupovali,a potom deň i noc na svojích tvárach,pred oltárom ležiac, Ježišovi sa klaňali.

Nemýlila sa kým bolo chladných katolíkov tak málo a ešte menej tých, ktorí by sa boli rúhali Kristovi,prítomnému v prevelebnej sviatosti. I netrvalo toto vždy tak.Láska chladla, zlosť pribúdala,natoľko,že prevrátený ľudia,ktorý primnoho dôverujuc kratkozrakému rozumu ľudskému, zadali sa vypínať nad Boha a nadutosťou blúznili.Nieto Boha!Týto bohaprajný ľudia tykali sa svätokradežnou rukou prítomnosti Božskéj v prevelebnéj sviatosti oltárnej. Včul Cirkev kat. ktorá je dobrotivá Matka všetkých ludí, ktora chce, aby všetci spasení boli a preto modlí sa za odpustenie ich hriechov; včul viac musela robiť, aby dosť učinila za urážanie, Synu Božiemu, v preveleb. Sviatosti olt. prítomnému učinene. Zabudla v okamžení na to, čo konávala a konala a myslela na spôsob novy, ktorým by svoju povinnosť čo najdôkladnejšie vyplnila, svoju lásku osvedčila.
A ktože by aj bol mohol len na okamžik pochybovať, že sa ona k tomu cieľu leposvätí celá? Cirkev svätá, nevesta Krista Ježiša, nevynaložila by všetky sily na rozšírenie slávy svojho Ženíeha, ktorý ju oslávil nad všetok pochop ľudský; ktorý ju zadržal už blízko 2000 rokov vždy jarú, vždy svätú. vždy oslávenú; ktorý tento vzácny, z neba donesený a po šírom svete svoje občerstvujúce haluzy rozkladajúci strom,proti všetkým výchriciam nepriateľským bránil; áno,ked ju synovia diabloví ubíjali, on ju oslavoval,dávajúc jej synov v nebi, kde pri konci sveta jej vzácny strom zase presadeny na veky zelenať sa bude. Táto cirkev rada oslávila by svojho Ženícha, svojho Zakladateľa, prítomného na jej oltároch? Ano, ona nemusela by byť povedoma seba samej; nemusela by znať cenu povdačnosti; nemusela by vedieť čo slúži jej dietkam k prospechu,ked by s tu najväčšou ochotou nebola urobila to,čo urobila. Vedela ona, že pamiatku poslednej večery, a síce veľmi obšírne a podrobne slávi vo veľkonočný alebo zelený štvrtok. Lež radosť a veselosť, krása a podobnosť, nádhera a okázalosť, ako sa na tomúto svetu a nebu najpotešiteľnejší vyjav sluší, nehodí sa na ten čas do ktorého pripadá.

Hľa, Cirkev, ktorá je večitá a nekonečné aleluja,ktorá smutok a zrazenosť myslí nenávidi,a preto cez celý rok jedine tri dni, aj to nie úplne, žialu obetuje: tá Cirkev zaobalena je práve vtedy do smutočného rúcha nad ukrutnou smrťou svojho miláčika;jej dietkam vydieť ešte popol na hlavách,jej oltáre su strhané,áno i tie milozvučné orgány a zvony onemeju.Čo už ma v tedy radosť javiť? Snaď holá spomienka,že každodenné koná pamiatku veselú? I túto namietku rozumiac:i najsvätejšia Trojica je hlavný predmet ústy a slávy pri všetkých cirkevných obradoch a predsa má i osobitný sviatok,ktorý tiež nerobí,zbytočným sviatok Ducha Svätého(Turice);i pamiatka vzkriesenia koná sa každú nedeľu,predsa jestvuje i osobitný sviatok:prečo by nemalo mať ľudské pokolenie i tu radosť zo svojho Spasiteľa,ešte i výlučnejšie sláviť môže.No sám Ježiš Kristus prispel svojej neveste,katolickéj Cirkvi ku pomoci....a plniac sľub že ju nikdy neopustí rozkázal jej zriadiť sviatok svojho Božieho Tela. Ona zas radu ochotne prijala a rozkázala všetkým svojím dietkam,aby tento sviatok čonajslávnejšie slávili.Toto sa stalo pred 600 rokmi a trvá doposiaľ.Toto je teda sviatok naozaj božieho pôvodu,a zázračny je v naších očiach. ....Pokračovanie nasleduje....




Vestník Cirkevný


Kúty, d. 6. júna.
Posledného mája vydržiavala sa obyčajná jarná kongregácia dištriktuálná v Stepanove, s ktorou súčasne slávnostné stolovanie dôst.p. Janka Pekaroviča,farára stepanovského za surogantného dekana okresu šaštinského, ktorému ako tiež i všeobecnou dôverou bratov dištriktualných súčasne zo zápisníka vyvolenému nášmu slovutnému Jankovi Pavelkovi hojne zdravice v latinčine a v slovenštine prinášané u skvostne veľa zaslúžilím p. Ustolovancom celým temer dyštruktom prepočetne obsadeného stola,u ktorého ale s bolesťou sme pohrešovali prítomnosť všeobecne milovaného a cteného a novejších pobybov v záležitosti spolku sv. Vojtecha celému katolickému Slovensku dobre známeho riadeneho dekana dôst. p.Rudolfa Krigovského,dlhotrvájucou považlivou nemocou doma pridržaného,ktorého nech ten všemohúci Lekár čo skôr uzdraviť a uzdraveného zverenému sebe dištriktu navrátiť ráči,aby uprostred milovaných bratov svojích dištriktualných činný podiel bráť mohol.Bolesť túto na niekoľko uľavovala prítomnosť pvlb.p.Levoslava Hrachovského,farára kovalského,ktorý prvýkrat vo svojom už dvojročnom srdcovom neduhu sa tu medzi svojími na nevýslovnu radosť všetkých ukázal.

Jeho eminencia p. kardinál knieža primáš vo svojom obežníku od 24 apríľa t. r. svojému duchovenstvu uvádza v známosť nariadenie vys.uhorskéj rady kráľovskej d.19.feb.t.r.č.2739 vydané,v ktorom sa určujú a vypočítaju dôvodiny potrebne v pádoch tých,v ktorých sa podava žiadosť za obsiahnutie dovolenia k sňatku manželskému pre vojákov(od stražmajstra dolu).Robí sa rozdiel medzi manželstvami,ktoré sa prvým,a ktoré sa druhým spôsobom uzavieraju.Pri prvom spôsobe majú sa k prosbopisu pripojiť nasledujúse dôvodiny:1)rodný list ženicha;
2)rodný list nevesty;3)svedectvo o mravnosti nevesty s dodaním či je slobodná alebo vdova;4)na ten pád,ak by niektory z mladoženichov bol maloletý,otcovo povolenie,ak tento zomrel,povolenie opatrovníka;5)svedectvo o vene nevesty;6) ak je ženich vdovec,svedectvo o smrti poslednej ženy;7)ak je nevesta vdova, svedectvo o smrti posledného muža;8)ak su mladomanželia z inéj krajiny,svedectvo príslušnej vlasti o tom že k manželstvu niet prekážky;9)zákonny kolok potrebný k svedectvu o vybavení ohlášok vojenských. V druhom prípade pripojiť sa maju všetký dôvodiny;okrem toho ešte následuje:10)svedectvo o majetku nevesty;11)list zvracovací(revelsales)o tom,že za živa i po smrti manžela vzdáva sa všetkých dobrodin vojenských,pod akýmkoľvek menom vzatých,potom že sa podrobuje všetkým obmedzeniam (reštrikciam)s manželstvom na druhy spôsob uzavretým;12)dovolenie k manželstvu zo stránky vrchnosti svetskéj,alebo tiež svedectvo vrchnosti o tom:že vojak postavený k otázke nemá povolenie toto.Túto poslednú dôvodinu nepotrebuju len vojaci z Čiech, Moravy,Sliezská,Rakús,Štýrska, z kraja Solnohradského a Forolulienského,z Korutan,Krajinska a z krajín prímorských rodených.

Pri tom mať ešte mať pred očami:a)vyžiadané povolenie k vojenskému manželstvu nevyzdvihuje prekážky alebo zápoveď manželstva,ani nedisponuje duchovného správcu od povinností zachovávať zákonne nariadenia;b) strany prekážok alebo zapovede manželstva, ktoré by pri príležitosti prihlášok,alebo pozatymne na javo prišli,odpovedným sa stáva duchovný správca sobáš požehnajuci,aby dľa okolnosti nie len to,čo je k tomu potrebné,opatril,ale aby i prekážky skrze dišpenzaciu odstranil.

Z Doliny Sučanskej
29-ty máj,2-há to nedeľa po sv. Duchu-bol mimoriadného zvláštnou Ducha sv.milosťou zapričineného,a preto slávného-myseľ a duch všetkých prítomných k nadhviezdnému nebu pozdvihujecemu zjavu-deň, bol to deň v ktorý sme sa mali príležitosť presvedčiť o pravdivosti samého Krista Pána slovmi:Bude jeden ovčinec a jeden pastier,bol to deň tých najväčších dochovných radosti,vydiac,že sa navzdor všeljakemu útisku,a to bohužieľ aj od tých,ktorých v lone svojom láskavo vychovala,činenému;počet udov samospasitelných,na nepohnutej skále,vystavenej Cirkvi Kristovej,nie len nezmenšuje,ale zo dňa na deň sa zväčšuje;- bol to deň zriedkavý v doline našej oddávna nevýdanych,však len tým vyznemnejšich krstin,ktorých aj dopisu tohto pôvodcu v čistom,peknom a skvostne ozdobenom kostole dolno-sučanskom v prítomnosti nielen nábožného domáceho stáda,ale aj mnohých z okolitých farnosti svedkom bol;-bol to deň zaujímavý a nadšenia plný,-v ktorý,-po výbornej slávnosti primeranej srdce každého prítomného k poďakovaniu trojjedinému Bohu za milosť,že sa udom Cirkvi Kristovej,honosiť môže ,povzbudzujúcej reči duchovnej v.p.Jurajom Stejskalom,horlivým miestným kaplanom,o tom dôrazne prednesenej,že len sama Cirkev katolická je jediným vodcom a bezpečným rukuvodičom na pustatine života,prevelebný pán Ján Nemčák,farár dolno-sučianský,ktorý všestranne hľadá,čo by zahynuť malo,ktorý všetkým odpornostiam sa neda odolať,pozoruje-li,žeby Cirkev Kristova rozmnožena byť mohla,ktorý všetko obetovať je hotovy,vidi-li,že niekomu hmotne či duchovne pomoť môže;18 ročnej,tak rečeno od siedmého roku života naboženstvu nášmu sa kloniacej Zále Bierman,sviatosť krstu svätého, ako kedysi pohanom v dome stotníka Kornelia,práve v zvrchovanom čase,pod rukami Juraja Hamaya a jeho šľachetnéj manželky Márie;čestnú ulohu krstných otcov,zastávajucich,prislúžil ju tým spôsobom do Cirkve rim.kat. jedine samospasitelnej,po ktorej dňom i nocou túžila,aby pre časnosť neutratila večnosť, prijal a uviedol.

Kto bol pri všetkých tých posvätných obradoch,ktoré Cirkev sv. pri udeľovaní sv. krstu zvlášte pri dospelých osobách užíva , očitým svedkom, uprimne vyznať musi, že dielo toto nie ľudské, ale božské je, musi sa uponižiť pred velebnosťou Boha; musi mu za neobyčajnú milosť, ktorou aj neveriacich osvecuje a k telu Kristovmu privádza, musi ďakovať; a velebiť Boha, že Cirkev svoju podobnými zjavmi pravdivou byť dokazuje.

Áno, já som to videl,a velebil Boha za to , že splnil,čo už skrze proroka Ezechiela predpovedal, mluviac:„Výľejem na vás: vodu čistú a očistení budete od všetkých počkvŕn vašich.“ Po čom nasledovala nekrvavá obeta omše sv., pod ktorou ospravedlnenú a čistenú najsvätejšou sviatosťou oltárnou privtelil tomu duchovnému telu, ktorého hlava je Kristus. Po vybavených službách božích v dome svojom práve za to, že hojná časť všeobecnej rodiny kresťanskej z obce a vidieku za náhradu vzdorujúcej vlastnej, na nich radostný podiel brala, cirkevno-národnim spôsobom vydržiava .

Dňa ale 2-o juna sviatosťou birmovania osv. p.biskupom Augustinom Roskovaným v Nemšovej pri 880 birmovancoch vo viere prijatej upevnená a posilnená je; pri ktorej príležitosti vyvolenu, jakožto z chudobných rodičov zrodenu a zvlášte včul od všetkých svojich pokrvných zapovrhnutú a ako to Izraeliti hovoria, prekliatu - pomimo iných darov, aj tým veľa významným darom obohatil ráčil, že ružencom, Jeho Svätosťou rímskym Otcom posveteným, je poctená. I kojime sa pevnou nádejou, že čo Boh, ku ktorého službe ona od svojej mladosti život svoj venovala, v nej započal, k zvelebeniu Cirkve svojej ako i k duševnému jej spaseniu tiež aj dokona. Podkrasinský


Zo Štýrska:
Nakoľko za rovnoprávosť reči nie len na politickom, lež i na cirkevnom poli, na ktorežto sa cudzia reč sem i tam neprave,na újmu nabožnosti vtiera, bojovať sa musi, nie za nevčasné ,áno zapríhodné a hodné pokladáme, podať v listoch týchto reč,ktorou sajeden Nemec menom Herman sneme štýrskom akou dosiaľ žiaden druhý, vyznamenal. Reč ta znie dľa „Pešťbud. Vedom.“ č. 39 náledovne: „Já som o tejto veci (ako by bolo možno a učilištiach a v úradoch štýrskych prakticky zaviesť domáci slovinský jazyk) hovoril už v lanskom zasadaní; ale ponevač som nedosiahnul žiadneho výsledku, môžem ohlásiť sa zase. Že slovinský jazyk neužíva svoje práva, o tom pochybnosti niet; prečo my Nemci učime sa račšej jazyku inému, nežli jazyku našich najbližších susedov.

Ale já nehovorim ani zo stanovišťa nemekého, ani zo stanovišťa slovinského, lež jedine zo stanovišťa spravodlivosti a obecného ľudského práva. Každý národ má svoj jazyk, svoje spôsoby a mravy. Ale v Rakússku učiť sa mali všetky tieto národy po nemecky, všetky mali byť prerobené dľa jednoho vzoru. Naproti tomu opreli sa plným právom národy, chcejúc zostať tak,ako ich stvoril Boh. A to týka sa i Slovincov.

Vo školách a úradoch bola zásadu, aby nemčili. U všetkých národov učia sa mnohí mužovia buď zo zaľubenia, buď pre svoj zisk cudzým jazykom; u nás už malý žiak dlžen je učiť sa cudzému jazyku, a nečujúc doma len po slovinsky, nemá z toho žiadneho osobu: nenauči sa dobre ani po nemecky ani po slovinsky, a dľa toho ani ničomu inému. Ale to je zle nakladanie s národom, tým odvracia sa národ od duševného vzdelania, od osvety. Pravda, že mnohí ľudi o to nedbajú, nemujúc ani za mak mravnosti a vzdelanosti.

Nemecký jazyk, nemecká osvcta prejde vraj celým svetom. Ale já nevidel som ešte u žiadneho slovinského sedliaka spisy Schillerove alebo Götheho, alebo spisy daktoréhe nemeckého filozofa , a čo týče sa toho, že s nemčinou prejde sa celý svetom, nech si prisvoji známosť tohto jazyka ten, čo chce chodiť svetom.
Ale žiaden národ nikde nechodi po svete. A vnucuje-li sa národu slovinskému jazyk nemecký, vštepuje sa mu tým nenávisť k nemeckej kultúre. I národne, i hlavne, i stredne školy sú nemecké, pretože jazyk slovinský je vraj jazyk sedliacky. V úradoch koná sa všetko po nemecky, a duchovenstvo má zakázano, mena slovinské pisať slovinským pravopisom. A pri všetkom tomto poriadku, ktorý trvá už vyš stoletia, zostal národ s malými výnimkámi slovinským.
Školy i úrady nemecké, a národ slovinský! Či to, pánovia nie je nesrovnalosť, nespravodlivosť a hubenie úroda? Národ nemôže rozvinúť sa len svojim jazykom cudzý mu nepomôže.. Slovinci za tým túžili i stažovali sa, ale odpovedelo sa im s posmechom. Hlásali sa v novinách, prosbách, na krajinskom-sneme i državnej rade ale neboli vyslyšani. Deň čo deň pribýva u Slovincov lásky ku svojmu národu, jak medzi starými a vysokými, tak medzi mladými a nizkymi.

Čim hlavatejšia a zaťatejšia je protivná stranka tým viacej“ upovedumuju sa Slovinci.“ Presvedčený su že bez materinského jazyka nedôjdu ani materialného blahobytu. Pre všetký tieto príčiny prajú si Slovinci:
1.)Nemčenie neosoží národu.Preto ve školách národných ma sa vyučovať po Slovinský.
2.)V školách národných nech má jazyk slovinský rovné právo s nemeckým.
3.)Úrady nech odpovedaju v tom jazyku v ktorom boli zadáne prozby.Sláva tak šľachetnému Nemcovi?

Z Vratislavy.(hl)
Od r.1856 je na vratislavskéj univerzite spolok katolíckych študentov pod menom „Vinfridia.“ Vinfrid je pôvodné meno sv. apoštola Nemcov, inak Bonifacia zvaného.) Spolok tento zobral si za účel, budiť a upevňovat katolícke vedomie, prislušné tomu mravné chovanie, oživovať horlivosť vedeckú a hľadiet sa spojiť v útle sväzky stáleho priateľstva medzi sebou. Počíta on od svojeho vzniku v svojom strede údy z rozličných stavov, a z roka na rok sa množí počet čestných jeho údov.

Itália.
Piemontská vláda uväznila biskupa z Jesí, kardinála Morichiniho z tej príčiny, že praj chcel vo sv.spovedi zviesť akéhosi okresného predstaveného k odpadnutiu od Viktora Emanuela. Noviny „Franz“ oznamujú z Ríma, že kardinál Antonelli žiadal vládu francúzsku o sprostredkovaní z ohľadu prepustenia uväzneného kardinála; tie isté noviny považujú celé to jednanie s menovaným cirkevným hodnostárom za barbárske .(HL)

Itália.
Msgr. Pietro Bota, biskup z Guastally (v predošlom velkokniežactve Modena)V je pre svoj proti zákonom a ústave turinskej vlády namierený list o assisenského dvoru k 8 mesiačnemu žaláru a 1500 frank. odsúdený. V komore vyslancov v Turíne žaloba vzdvihnutá bola proti zbierkam svätopeterskym, a preto minister kultu (?) zasľúbil, že tie oddávna v Toskane jestvujú, tak rečeno Leopoldinske zákony, ktoré zbierky zakazujú, i na ostatné provincie rozšírené budú. I nad tým bola žaloba vedená, že spolok sv. Vincenta ešte v države jestvuje; na čo minister vnútra odpovedal, že dá zoslaviť dokonalý zoznam všetkých k tomu spolku náležajúcich osôb, aby nad nimi bdeno bolo. Aj rímska otázka prišla do rokovania: viac rečníkov, a medzi nimi Passaglia (?) vyzýval vládu, aby zo svojej netečnosti vystúpila, a učinila rozhodný krok (k pripojeniu Ríma). Na čo ministerium odpovedala: že záležitosť táto má svoje tažkosti, a že len zdĺhavé rozlúštenie otázky tejto je možné. K. B. a L.

Rím. Mnoho sa tu hovorí o blízkom uzavrení zmluvy číli konkordátu s novou ríšou Mexickou, o povýšení neohroženého Aarcibiskupa mexického za kardinála (prvého v celej Amerike,), ktorý by aj hned nového cisára slavne korunoval. Prozatymným vyslancom pápežským v Mexiku bude vraj Mons. Capri, člen nunciatúry viedeňskej (Blah) Sv. Otec na doliehanie z Paríža vymenoval praj kardinálom Luciana Bonaparta,nar.1825

Rím:
Dňa 20 apríľa bola tuna lateranskom chráme zriedkáva slávnosť.Cisár Napoleon III,jakožto nastupca v právach najkresťanejšich kráľov francuzských,zaujal jakožto kanoník v Laterane skrze vyslanca francúzského, slávnostne kanoníctvo toto.UNITA CATOLICA pociťuje povinnosti,ktoré dobrý kanoník plniť musí a tie milosti,ktoré potrebuje.Slzb.Kbl.

Rím:
Dňa I. mája sv. Otec v kaple vatikánskej u prítomnosti neapolitánskej kráľovskej rodiny birmoval najmladšiu setru kráľa Františka, kňažnu Mariu des Grace Pie, a kráľovna neapolitánska bola za kmotru. Tá rozpomienka, že ako roku 1849 sv. Otec vo vyhnanstve túto kňažnu krstil, tak naopak teraz pri birmovani táže kráľovská rodina je vo vyhnanstve, zavdala príčinu slzám kráľovskej rodiny, tak že i mäkké srdce Pia IX R. P. nezostalo nepohnute. Násilné od turinskej vlády odvedenie a uväznenie kardinála Morichiního, ktorého sv. Otec veľmi miloval, na sv. Otca učinilo dojem hlbokej bolesti. Hovoria, že sv. Otec požiadal francúzke zakročenie v tejto záležitostí. Sv.Otec po slávnosti Nanebovstúpenia a po sviatku sv. Filipa z Neri odbral sa do Castel Gondalfo, kde až do sviatku sv. Petra a Pavla meškať bude. K blahorečeniu ctih. Petra Canisia a ctih. Margarety Marie Alacoque toho roku pripojené bude i blahorečenie ctih. Františky od V.Ran, a to snaď v auguste alebo septembri. Svätorečenie ale potom asi dňa 8.dec. na sviatok nepoškvrneného Počatia odbavovať sa bude.

Francúsko.
Dňa 24. apr. zhromaždilo sa 25,000 pútníkov k predbežnej slávnosti sv. Vincenta z Pauly. Asi na míľu od Dax u Ranguines r. 1576 narodil sa sv. Vincent. Jedna kapla na tom mieste, kde stál domček, v ktorom sv. Vincent bol narodený, i so špitálom vystavená dňa spomenutého, bola vysviacaná. Ľudstvo bolo v zástup rozostaveně, a slávnostný sprievod tiahnul do chrámu obce. Boli tuná deputácie Lazaristov a milosrdných estier, ktorí zvlášte zo všetkých strán sveta prišli, jako aj udovia rozličných spolkov sv. Vincenta; 4 arcibiskupi, 9 biskupov a kardinál z Bordeaux nachodili sa v sprievode. Ministri cisára boli skrze námestníkov zastúpení. P. Etienne, generálny predstavený Lazaristov, držal kázeň o tom, čo bol, čo je a čo i bude sv. Vincent. Že duch sv. Vincenta vždy nad Francúzskom vial,potvrdzoval i tým, že i u samých oných hrúzodňoch r. 1793 zhromaždenie revolucionárne uzavrelo položeni pomníka na čest jeho. Socha táto je ešte podiel vo dvore sirotinca v Paríži. Sv. omšu držal kardinál, a pri požehnaní všetci biskupi rozostreli ruky na mnohopočetný zástup. Osvetlenie zakončilo slavnosť túto veľkolepu. K. B. a L.

Francúzsko.
Jak veľkolepé bývajú putovania vo Francúzsku, poznať z toho, že nedávno 80,000 nábožných pútnikov sa zišloo k milostivému obrazu bl. P. Márie v Pay. Do Marseille, kde sa 5. júna konať má, očakávajú 80 biskupov,a 4 od sv.otca vyslať sa majúci kardináli prítomný maju byť.Sv. Otec pre toto miesto udelil 30 dní jubilárnych. Msgr.Cruice, biskup z Marseile,ale nariadil prípravné pobožnosti od 8. apríľa až otvorenia spomenutého jubilea.V chráme Notrdanskom na veľkú noc 4000 mužských,od najvýšieho stavu až k najnižšiemu prijalo slávnostne vel.sviatosť oltárnu,a po slávnostnom prijímani arcibiskup držal kázeň.

Francúzsko:
Kňažna Anna Murat, v Amerike narodená,potom keď od dr.Guerry, abbé chrámu Medetanského v Paríži v náboženstve bola vyučena, do lona katolickéj cirkvi sa vrátila. Ona je spoločníca horlivej katolíčky-cisárovny Eugénie.

Na kľakanie:Na vianočný večer r.1863 išiel jeden remeselník cez hojne osvetlené ulice mesta Berlína.Hlad zúril v jeho vnútornostiach a zúfalosť sa zmáhala v jeho srdci, a v tomto boji rozhodol sa vziať si život. Išiel teda k Spré, a ponevač vydel tade mnoho ľudí obrátil sa a išiel na nový most.Ako už bol hotový že urobí dva tri kroky do rieky tu počuje zvon chrámu sv.Hedvigy zvoniť na kľakanie.Bolo mu tak ako keď počuje hlas nejakeho anjela,ktory mu predstavoval jeho predošlu pobožnosť, jeho otca,jeho matku, akoby z večnosti ho napomínajuc. Odkročil a zamyslený šiel práve vedľa otvoréneho chrámu.