logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 20


Obsah:



: Obálka
Dusarov : Cyrillov program
: O pôvode sviatku:“ Božieho Tela“
: Vestník cirkevný (1)
Ján Pravdomil : Z Viedne na deň Božieho Tela
: Vestník cirkevný (2)
: Osobný Vestník
: Knižný oznamovateľ
: Pozyv k predplateniu na II-hý polrok Cyrila a Metoda


Obálka





Cyril a Metod

Časopis cirkevny
Predplatná cena celoročná 4.zl.50 kr. polročná 2.zl.25.kr.r.č. s poštovou dopravou.Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr.Andr. Radlinského farara kútskeho. Adresuje sa do Holíča(Uhry)via Goding Vychádza každých 8 dni na hark.

Číslo 20
V Skalici v stredu
18 júna 1864
Ročnik XIV

S prítomným číslom rozposiela sa 8 číslo Prílohy“VOJTECH“
Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr.Andrej Radlinský,spol.Víťazoslav Sasinek
V Skalici,1864. Tiskom Fr.X.Škarniela Synov




Cyrillov program

Dusarov


I
Je to jedna z najdôležitejších myšlienok pre nás, čo p. Pravdomil vo svojom dopise z Viedne(čis.16)spomína,že totiž mali z nás byť dáčo poriadného, treba nám výlučne cirkevný časopis s určitým programom. Je to jedná z najvažnejších právd, ktorú si musíme hlboko vštepiť do srdca, jestli ozaj ma znás byť niečo poriadného. Bez určitého programu z nás nebude nič.Bo bez určitého programu nenadobudne si náš časopis nikdy tej sily,ktorá je potrebná k tomu,aby mohol pôsobiť na život. Boli časy keď sme len zhliadli slovenskú knihu alebo časopis už nás srdce hrialo radosťou, tak ako matke keď začuje dieťa prvé slova lámať, vyskočia radostné slzy z očí a nehľadiac na neisty úmysel ani na zlu výmluvu raduje sa z celéj duše tomu, že sa dieťaťu začína rozväzovať jazyk. Take časy sme i my prežili a tentokrát nám bol časopis bez ohľadu nato čo v ňom stojí,už sám v sebe veľkým pokladom: on totiž bol dôkazom, že sa našému drahému národu rozväzuje jazyk. Takýto dôkaz bolo vydieť pre nás vždy opravdovím šťastím, ktorým nam srdce pokaždym zohrialo a každé prichodiace číslo ešte skôr, než by sme ho boli prečítali rozhorlilo, rozveselilo nás na dlhší čas a pomerilo znovu zo životom.

Tak to bolo pred rokom 1848. A na cirkevnom poli bolo to tak v prvých rokoch,čo Cyril začal vychodiť. Ale od tej doby sa všetko premenilo. My v našom národnóm živote, nech si každý kto chce hovorí veľkým krokom napredujeme, asi tak ako dieťa keď jeho duševné vlohy sa začínaju vyvinovať. Sú to velikánske pokroky, ktore dieťa mezi druhým a šiestým rokom vykoná a nikdy viac vo svojom živote nepostupuje človek vo svojom vývine tak ohromným behom. Ovšem, keď tento jeho dosiahnutý vývin prirovnáme k tomu čo ho na budúce prinúteny bude pochopiť a vykonať bude sa nám to zdať maličkosť. Ale keď povážime, že dieťa za tento krátky čas naučilo sa celú sústavu svojej materinskéj reči a že tymto činom vyviazla jeho duša z tej uplnej temnosti a zmatku, v ktorom sa nachodila predtým a tak utvrdila všetký základy ďaľšieho vývinu, keď vravím, toto všetko považime, nemožno veru tajiť že dieťa v týchto štyroch rokoch, náramné pokroky urobilo. A keby tomuto dieťaťu v siedmom roku počal dakto príhovárať sa tak neurčito a tak nepravidelné ako ono samo hovorievalo predtým: hľadelo by dieťa s počudovaním na neho až by sa napokon od neho odvrátilo.

V tom istom postaveni sme i my.To čo bolo predtým pre nás pokladom stratilo už všetkú cenu pre nás v tejto podobe. Nám nejde viac o dôkazy rozväzujucého národného jazyka: my teraz žiadame určitý, súvislý a pravidelný zmysel vo všetkom, čo nás má teraz ešte zaujímať, blahodárne na nás pôsobiť nás obživovať a spokojnými činiť ma. My sme ešte nedosiahli toho vývinu, ktorý buducne k úplnej našej oslave dosiahnuť máme: ale sme predsa vyviazli z tej prvotnej temnosti a toho zmätku, v ktorom naše národné pochopy a záležitosti nachodili sa ešte donedávna. My teraz v myšlení, v naších túžbach,v naších požiadavkach cítime aspoň potrebu istého poriadku určitosti, súvislosti a pravidelnosti.A kto nám tieto veci v stave nie je, na toho pri terajšiom našom veku hľadíme na neho chvýľu s počudováním a potom sa od neho odvraciame.

Takýto je náš terajší stav a dlžno ho považovať za velikánsky pokrok, keď ho prirovnáme k predošlému. Predtým sme sa vždy zháňali len po tom aby sme niečo mali keď sme toto“dačo“obsiahli, boli sme s tým spokojný. Teraz však je nám toto“dačo“ rovné toľko čo nič. Spokojný sme len tenkrát jestli toto“dačo“ skutočne ja dačo“poriadného“ čo sa netmolí len tak vo slep a „v méno Božie“ale čo má určitý cieľ. Kto týchto vlastnosti nemá ten si teraz pri našom postavení nikdy nezíska dôveru u obecenstva, ten nikdy nebude v stave pôsobiť na život, toho hlas odzneje na prázdno a nenajde ozveny v naších dušiach. Preto i Cyril,jestli chce zachovať taku významnosť v živote, musí sa čim skoršie postaviť na toto stanovisko našeho všeobecného vývinu;musí opustiť ten zmätok, ktorý dosiaľ pri ňom panoval a vytknúť si určitý cieľ, nastúpiť určitu cestu a na tejto ceste pohybovať sa v určitej pravideľnosti. Jestli to neučiní tak skôr neskôr neomylne zahynie a niet tej ľudskéj moci na svete, ktorá by ho vládala udržať, alebo úplne stráti všetku pôsobivosť na život čo je rovné toľko ako by bol zahynul.

Z toho všetkého vydieť že Cyril musí mať a vystaviť si určitý program. Bez takého určitého programu nebude ani z neho ani z nás nič. Ale povie snaď dakto načo to tam toľko písať o potrebe určiteho programu, čo i tak každý vie a žeby bolo lepšie vyznačiť zaraz tento program alebo ešte lepšie uskutočniť ho bez všetkých okolkov. Ja bych ovšem bol odrazu za toto najlepšie a najradšiej bych vydel Cyrila už z budúcim číslom uskutočňovať takýto určitý program. Ale to práve je ten suk na ktorom sa i ostrá sekera vyštrbí a tupá ho nepretne. Toto uskutočnenie je tá ťažká vec, ktorá sa ani redakcii, ani nikomu osamelému nepodarí, jestli celé obecenstvo nezúčastní sa na tejto práci,jestli obecenstvo s opravdivou láskou nepodchyti Cyrila, jestli ostane proti nemu tak ľahostajný ako doposiaľ, jestli mu neprispeje hmotnou i duševnou podporou, jestli ho nebude pestovať ako zorničku vo vlastnom oku,jestli jeden z pohodlnosti, druhý preto že nemá čas a treti preto, že nevie o čom nebudu písať a napokon všetci nebudu spolu držať preto že vraj v ňom nič nie je. Pri takomto stave, jestli naďalej ostane, dármo je nám bratia vyznačiť ten určitý program. Pre koho? a načo?

Pre tých, ktorým je Cyril posledná starosť na svete darmo bude človek písať akekoľvek krásne programy. Oni ho prečítaju a odhodia stranou a nespomenú si naň nikdy viac. Tak ako kameň hodený do Dunaja padá na dno k večnému zabudnutiu a tak často jediným žblnknutím odznievajú u nás najlepšie a najdôležitejšie stránky. Čože ma človek z potnéj práce keď to všetko má vietor uchytiť. A táto myšlienka ma už často trápila pri mojích prácach. A ona ma trápi zvlášte teraz keď ja reč o Cyrilovi. On je nevýhnutý k tomu ako som už ukázal, bo od neho závisi všetka buducnosť nášho cirkevného časopisectva. A to som dokázal predtým, že od zveľatku k úpadku toho cirk. časopisectva závisi všetok naš budúsi vpliv v národe: bo teraz kde všetko číta, píše teraz je časopisectvo docela iná a dôležitejšia vec vo všetkých pomeroch ľudskéj spoločnosti než bola pred dvaciatimi rokmi. Aby tada toto cirk. časopisectvo a s nim platnosť ľudských zásad v našom národe udržať sa a k uznalosti prichodiť mohla k tomu by bol nevýhnutný program.

Ale pre koho tento program má byť, jestli v našom národnom kňazstve nebola by po predu hotová vôľa, že na tento program skutočne ohľad vezmu a skutočne sa pousiluju ho uskutočniť.To hľa je príčina pre ktorú som obšírnejšie opísal potrebu tohto programu. Bez vašej bratskéj a usilovnéj pomoci, nie je schopná splniť ho, čo by sa aj vystavil. A bez jeho splnenia padne cirk. časopisectvo, a keď raz toto padne istotne nastane väčšie oslabovanie kresťanských zásad v našom národe.A keby sa raz toto stalo vynde náš národ na nivoč. Otázka je teda, či ozaj chcete Bratia vziať do povahy ten program, ktorý pre Cyrila náčim určiť, či sa potom chcete nachystať do práce aby sa ten program skutočne splnil, alebo nie. Na túto otázku si musíme odpovedať prv, musíte mať odhodlanu vôľu a potom i slovu dostať. Jestli nie; tak sú daromné všetký programy a nechajme všetko ísť šírinou kym spoločenské prevraty, ktore sa stroja a organizuju na všetký strany nestrnú i náš národ do priepasti. Jestli však ano; tak sa pokusím nastíniť program pre Cyrila;bo viem, že to tentokrát nebude nadarmo. Ale to hovorím dopredu že tento program je život a práca! Kto sa bojí života a práce pre toho programu niet.




O pôvode sviatku:“ Božieho Tela“


Život sv. Juliany
Pokračovanie

Posledná nemoc zastihla sv. Julianu v mestečku Fosa. Jej choroba bola slabosť tela pochádzajúceho z toho trápenia, z tych starostí a bôľov ktoré od mlady znášala v tak prehojnej miere.Ona túžila už dávno po rozlúčeni s telom a spojení sa s Kristom, ale telo vládalo odolať tejto túhe. Jak sa teda sv. Panna tešila keď vydela svoje telo chradnuť. Veď ten svet ktorý opušťala bol len jej mučiarňou. Alebo či sa mala pred smrťou triasť ako sa to stáva s tými ktorý milovali svet. Pane; volala ona, kedy ma vyslobodíš z toho smrteľného tela. Kedy príde ta sladka hodina po ktorej túžim:kedy vyplníš žiadosť môjho srdca? A keď ju okolo stojáci ľutovali hovorila s celou dôverou: Nie k smrti ja sa blížim k životu.Áno k životu večnému. Raduj sa Panna výťazná, už ťa čaka veniec slávy tam,tam, v tych končinách radosti. Viťazná si lebo si ovládla svet, svoje telo a ukrútného diabla. Všetko leží pokorené pri nohách pokory. Sam Pán pánov a Kraľ kráľov ubera sa k tvojej odmene. Anjeli prespevuju o tvojích cnosťiach;Svätí výtaju svoju spoluobčianku nebezkú. A ty sa uberáš krotká ovečka a kľakáš pred svojho Ženícha, ktorému si bola verná po celý dlhý život a On ťa venčí ľalijami a rúžami lebo si bola čistá ako ľalija, horela so ružovým plameňom lásky ako mučeníci postriekaný krvou.

Na deň vzkriesenia nášho drahého Spasiteľa vskriesila sa i ona posledný raz z hrobu svojej smrteľnej postele a dostala toľko síl že skoro zavčasu mohla ísť do kostola kde prijala najsv. sviatosť oltárnu a v požívani nekonečnej slasti strávila celý boží deň v kostole, tešiac sa myšlienkou,že v krátkom čase započne požívať slasť nebezkú, aby nikdy neprestala. Večer prijala sviatosť posledného pomazania s velkou pobožnosťou odriekajúc sama primerané modlitby pri trení každého udu.V stredu po veľkej noci bola už tak slabá, že všetci o jej blízkej smrti boli presvedčení, len ona nie hovoriac že ani zajtra nezomrie. A tu ešte z poníženosti nechcela ešte celkom deň určiť, ač práve vedela kedy zomrie. Vo štvrtok už inšie nehovorila ako tie pre skonávajúceho slova útechy: „ Blahoslaveni mrtví, ktorí v Pánu skonaju“. Svitol piatok, deň posledny na zemi, prvý na nebi deň odpočinku večného, zasluženého, bo niesla ťarchu dňa a palčivosť slnka na vinici Pánovej celý čas života svojho. Bl. Hymana radila aby bola donesená vel. sviatosť oltárna, aby mohla svojho Spasiteľa vydieť aspoň posledný krát.

Ona ale odporovala, držiac sa za nehodnú aby Boh k nej prišiel; lež hovorila, že netreba jej už vydieť v tomto živote na ktorého bude vo večnom hľadieť. Len keď jej kláštornú poslušnosť v pamäť uviedli privolila a posadiac sa na posteli na slova kňazove; Hľa váš Spasiteľ ktorý sa za vás ráčil naridiť a zomrieť:proste ho aby vás bránil proti nepriateľom a priviedol k sebe, odpovedala Ámen a vydala dušu. V pravde smrť klaštornícka (sprevádzana prvou cnosťou mníšskou poslušnosťou). Usnula v Pánu roku našého vykupenia 1258. 5. apríla vo veku 66 rokov. Pohreb mala v deň boží nedeľný a pochovana bola v kláštore bielých mníchov(Cistercitov) Vilarium zvanom neďaleko mesta Gemblak.Sv. Panno, oroduj za nás.

Tak oslavil Boh svoju služobkyňu a odmenil na nebi. I na zemi starál sa ešte o rozšírenie a upevnenie jej cti a slávi kroz dopustenie zázrakov. Kto sa k nej utíkal a ja ju o prímluvu prosil, bol iste vyslišaný. Rozličné nemoce prestávali keď jej obetované boli. Ba i kúsky jej šiat mali moc uzdravovania. Tak istá žena zakrutila svoje choré nemluvňa do kusu plátna ktoré kedysi patrilo sv. Panne a hneď vyzdravelo. Dve mníšky trpeli na zuby a dotknutím jej ručníka stratili bolesť. Takto sa rozmáhalá jej úcta obrazy, sochy a kostoly sa stavali k jej cti. Hlavne ale sviatok Božieho Tela skze ňú ohlásený a odporúčaný nachádzal zo dňa na deň, z roka na rok viac podporovateľov a priaznivcov, tak že o 6. rokov po jej smrti bol pre celú cirkev katolícku uriadený. Zmužme sa i my ktorý sme trpezlivo prečítali život sv. Juliany k ochotnému nasledovaniu jej života. Zmužme sa, vyzlečme starého človeka z jeho zlými skutkami; nasledujme pekný príklad, vydiac že je to možné a veľmi užitočné. Zlé su časy hriechom nakazené a nesčíselný sa rútia do priepasti. Sv. Juliana upomína nás a vystríha z neba hroziacím prstom aby sme za tymi nekráčali.

Voľme múdro, voľme tak ako ona nasledovať Ježiša s krížom, tým znakom víťazstva nad smrťou a diablom nam cestu ukazujucého. Cesta kríža je úzka, strmá ťažká trním posiatá ale je kráľovska k spaseniu vedúca. Malý je včul po nej kráčajúcich, ale to nás neodstraší. Nie čo mnohý konaju je dobré, lež čo dobrí konajú je pre mnohých, pre všetkých. A tak znajuc život tej vznešenej osoby ktorú Boh ráčil vyvoliť k ohlaseniu a uvedeniu sviatku Božieho Tela, postúpme o krok ďalej. Prehovorím o sviatkoch všeobecne?

II
Slovo o Sviatkoch

Keď sňahova zima odíde a nastanú jarné dni, začinajú vystrkovať krásne kvietočky svoje hlávky,ktoré už svojím pohľadom potešia a vôňou ovlažuju. Dlho predlho trvala snehová kôra strašlivého pohanstva po celóm svete a trápila ľudské pokolenie a viedla do zúfalstva. Zvíjal sa človek ako červík, keď nemôže pred pálčivím slnkom do chladnéj zeme a nevedel si poradiť a pomôsť.Utíkal sa k svojím bohom, obetoval im čo najdráhšie mal i vlastný plod nešetriac, zaklínal ich aby mu cestu k spaseniu ukázali; ale či môže diabol inám cestu ukázať ako do pekla. Nevedel sa človek vyslobodiť z toľkéj biedy, bo veď si ju ani nevedel dostatočne vysvetliť. Lež zavítala mu jar z božieho milosrdenstva, a nám stojí už dávno leto, so všetkými svojími radosťami, rozumiem Sv. Cirkev katolickú v ktoréj sme sa my narodili,z ktoréj ruk sme obsiahli toľké dobrodenia ktorá je pre ľudské pokolenie studnicou všetkých radosti. Len táto vyhovie človeku pozostávajúcemu z tela a duše a schopná je zabezpečiť jeho spokojenosť s ktorej tečie blaženosť. Ona nenecha ho pochybovať o Bohu, lebo sama pošla z Boha a vedie k Bohu. Jej božský Zakladateľ a náš božský Spasiteľ riekol:“ Ja som cesta, pravda a život“. Ona je slávne mesto vystavene na vrchu ktoré sa ukrýť nemôže. Ale čo že je to hlavné čo ju robí katolíkovi rozkošnou a svetu vyditeľnou.

To su naše dni sviatočné, naše sviatky. Toto sú tie utešené kvietky, ktoré oko rozveseľujú a dušu radosťou naplňajú. To ja tá akoby čiastka telesná sv. Cirkve ktorá je pre telesného človeka chvejúceho svoje city vyjaviť a druhým sdeliť tak potrebná. Toto sú tie vyvesené zástavy ktoré inovercom musia do očí padnuť. Plnosť najkrajších obradov je spojena s plnosťou nebeských milostí, ktoré do srdca nábožného kresťana vtekaju; ba i ten najväčsí neznaboh musí zacítiť zatrasenie srdcom, keď čuje volanie tisícov, ktorí plesaju vo svojom Bohu a zvelebuju ho spevom a hudbou; obetuju mu všetký city na zápalnú obetu, ktorá ako voňavý tymian vystupuje pred jeho najsvätejší obličaj: nie tak ako u pohánských modloslužobníkov, v hneve a zúfalstve lež s odovzdánim celého srdca a s vďačnosťou. V Šalamúnovej piesni(4.4) prirovnáva milenec svoju priatelku vysokej veži na ktoréj zo všetkých strán su povešané štíty a rozličné zbroje ktoré spolu k ozdobe jej slúžia.

Svätí Otcovia jednohlasne uznávaju v milencovi Ježiša Krista a v priateľkyni jeho svätú Cirkev ktorú on tak útlo miloval, že bol hotový život položiť za ňu. Já v tej zbrani a zbroji poznávam naše sviatky našé zasvätené dni, ktore predne k našej poteche slúžia, ba k pýche bo su našá zbraň ktorou nepriateľov našej blaženosti skutočne porážame; oni su našá zbroj ktorou vydobyť nebo môžeme:len nadobro ich zasvätiť tam ako Boh prikázal: potom aj milosti obsiahneme, ktoré obyčajne s nimi spojil. Slúžia oni potom k ozdobe sv. Cirkvi zvláštným spôsobom. Ona povešana je týmito okrasami od vrchu do spodku a skvie sa v ních nebeskou žiarou, až nevercom oči zatemňuje. Sú jej sviatky toľko jubilárnych dní svojho vyvolenia a nepremožiteľnosti. A či neni ono velíkanská veža na ktoréj temeni nebo spočíva. Je ona vysočížna že vrcholce jej nikto nevystihne bo su v nebi a kto ich vypátrať chce, zvráti sa mu bezpochybi hlava k zemi. To je veža po všetkých končinách sveta vyditeľna a pevná ako žula, bo sv. Peter je základ a uhoľný kameň je sám Syn Boží. O velebné stavisko;o jaký musel byť tvoj staviteľ.

Iste ten jediný, ktorý tak dobre rozumejuc toto umenie učil aj nás ako máme stavať: sadni si a rozvažuj či budeš v stave vyviesť čo zamýšľaš! On to urobil a vyčerpal božské umenie staviteľstva a vyviedol to čo už veky vekov stojí a stáť do konca sveta. Chcejú sa jemu mudrlanti vysmiať,ale sliny jejich hany padaju im na vlastnú tvár. Ani nedopustí Boh aby rozškľabili svoje ústa k úsmechu zlostnému;a keď sa aj na tváre usmejú: v srdci zacítia bôľ neznesiteľný nad svojou vynúteľnosťou svojho úškľabku. A keď je pravda že dielo chváli svojho tvorca,to sa uskutočnilo a uskutočňuje najkrajšie na sv. Cirkvi. Keď Boh stvoril človeka ku svojej sláve, istého aj preto vykúpil.Sv. Cirkev je živý obraz našého drahého Spasiteľa a kto ju pozorným okom pohľadne, a jej celú ustrojenosť pováži nemôže nepadnuť na kolená a velebiť toho najmudrejšieho Majstra, ktorý 33 rokov ustával pri jej vyvedení a upevnení proti všetkým závanom vetra ktoré sa na ňu oboruju. Nie, nie nemohol človek nemohol žiaden duch taký dom ustrojíť ako je sv.Cirkev. Nevton zodvihol každý papierik a ochránil ho, na ktorom bolo napísané Boh, ktorého moc a múdrosť poznal vo velíkanskom vesmíre. Linné neťažil zodvíhnuť si klobúk kedykoľvek počul slovíčko“Boh“ lebo naučil sa ho poznať z utešenej prírody. Milo znejúca pravda je že sa žiaden hviezdár nestal neznabohom, ano až by prv tým býval vratil sa krotký k jednomu Bohu ktorého ruku poznal pri pohybováni veľkého stroja. Dielo chváli majstra. Ale čo je vesmír k stavisku sv. Cirkve. Okamžité slovíčko“staň sa“bolo už treba k vyvedeniu toho všetkého; Cirkev potrebovala prácu 33 rokov, áno viac tisíc rokov sa robili prípravy. A toto opravdivé a nebeské dielo nemalo by chváliť svojho mastra? Nikdy nikde nenajdete tak výrečného tvora, ktorý by tak ochotne, tak na seba samého zabudnuc, jedine svojho tvorca chválilo. Méno Ježiš, Spasiteľ, Vykupiteľ, Boh, Syn Boží zaznieva nam neprestajne. Neni dane pod nebom meno, v ktorom mali by dojsť ľudia spasenia ako najsladšie meno Ježiš. V ňom žijeme a v ňom i zomierame. Sláva Ježišova, chválospevy Ježišove ozývajú sa od malých a veľkých. Život,moc a svätosť Cirkvi katolickéj je méno Jéžiš, a ona ho oslavuje každodenne vo svojích skutkoch. Dielo chváli majstra. Zvlášte koná tuto povinnosť vo sviatkoch najslávnejšie ale pred sv. omšou. Sviatky su povešaná zbroj, ozdoba;jej ozdoba je sláva Ježišova, jej tvorcova. Totro nespúšťajme nikdy z oka.
Pokračovanie




Vestník cirkevný (1)


Ostrihom
Jeho Eminencia p. kardínal knieža primáš so svojím obežnikom rozposlal pápežský list vo dvoch stlpcoch: v jednom jeho latinskú pôvodinu a v druhom preklad do téj reči krajinskéj v akéj je ktorá fara, o plnomocných odpustkov svätou Apoštolskou Stolicou udelených tým,ktorí chrám spolku sv. ladislavského v dni sviatočné sv. Ladislava a sv. Alžbety alebo v ích oktávu každoročne navštívia a predpisané výnimky vyplnia. Preklad slovenský, tak ako nám bol poslaný, podávame tu v ničom nezmenený a neopravený, od slova do slova, od litery do litery aby každý vydel, čí je reč a slová našeho „Cyrila – Metoda“neni menej ako preklad ten zrozumiteľný.
Pius IX Pápež
Na večnú pamiatku.Nedávno na vedomie Nám dal včulajší Správca nášho Spolku pod vzívaním sv. Ladislava v meste, lebo v biskupstve ostrihomskom zákone, ako sa praví, založeného, že od svätéj Apoštolskéj Stolice tejto už plnomocné odpustky udelené boli tým veriacím kresťanom, ktorý slušne pripravený chrám tohože pobožného Spolku(v dni sviatočné sv.Ladislava a sv. Alžbety je vynecháno RED) každoročne navštívia, včul ale pre samých veriacích kresťanov užitočnejšie a prospešnejšie je aby nadrečené plnomocné odpustky na nedeľu alebo na jeden zo siedmých výšspomenutých sviatkov bezprostredne nasledujúcich dňoch skrze Nás preložene boli. Prečo vrúcná prozba Nám je predložená aby sme v nadrečených veciach potrebné nariadenia vydať a ako už z milosti Apoštolskéj dopustiť ráčili.

My teda vrúsnym týmto prozbám za dosť učiniť chceme z milosrdenstvá všemohúceho Boha, a dôverujuc na sv. apoštolov Petra a Pavla, všetkým a jednotlivým obojeho pohlavia veriacim kresťanom, ktorý opravdivé pokanie činiť budú sa vyspovedáju a sv. prímaním sa nasytia, pritom též na výšspomenuté sviatky sv.Ladislava a sv. Alžbety alebo v jeden zo siedmých nadrečené sviatky bezprostredne nasledujúcich dňov,ktorý každý veriaci slobodne podľa svojej vôle so môže vyvoliť chrám pobožného braterstva každoročne pobožne navštívia a tam za svornosť kresťanských mocnárov, vykorenenie kacírstva a povíšenie sv. Matky cirkvi vrúcne sa modliť budú, v ktorých nadrečených dňoch to učinia plnomocné odpustenie všetkých ich hriechov a rozhrešenie milostive k Pánu udeľujeme tak,aby odpustky tieto pre duše veriacích, ktore v láske božej z tohto sveta zošli preniesť sa mohli. Toto neplatným neučiní žiaden akýkoľvek odpor. Prítomné písmo platnosť má na večné časy. Dané v Ríme u Sv. Petra pod prsteňom Rybára 11.marca 1864. Pápežstva našého v osemnástom roku.
M.CÁRD CLARELLI – PARACIANI v.r.




Z Viedne na deň Božieho Tela

Ján Pravdomil


Zavítal nam už tento v katolicizme najvýznamnejší moment v behu cirkévneho roku, v ňom sa sústreďuje všetok život katolickéj cirkvi a dáva sa svetu na javo celá jej vnútorna povaha. Tajomstvo vtelenia Pána nášho, tajomstvo jeho vzkriesenia a tajomstvo najtajomnejšie jeho večitého(to je až do konečného vyprchnutia časov)prebývania tu v kole vykúpených svojích dietok pod spôsobom chleba a vína: to je ta stalica v bohospasenstve *) okolo ktoréj sa krútia ostatné svetla tajomstiev a ustanovizni Kristových. Ono trojíste vykúpenstva **) Kristovho ako prameň a súhrn všetkých zjavov božích v človečenstve odkliatom a znovu zasvätenom, došlo v ľudstve najskvelejšieho výrazu,najhlučnejšiej ozveny keď rímska cirkev vplietla veniec sviatkov svoju utešenu rúžu Božieho Tela. Tu sa vyslovuje slávne a neohrožene leskom a verejným vzývaním skutočne prítomnosť Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista v najsvätejšiej oltárnej sviatosti,to dogma, ktoré pre židov a bláznivosť v očiach novodobých pohanov, dogma svrchované a jedine katolické katexochonen, ktoré preto katolicizmus verejne hlasom ľudským a umelým vaznáva, a v ktorom sa stýka milostive Božstvo s prosiacim človečenstvom nie a snaď symboličné a v opravdovej skutočnosti.

Hľa to je katolicko –filosofický pojem Božieho Tela.Tak ho i cirkev a jej veriací v uplnom povedomim ponímali od najstarších časov;slávnosť a sprievod v deň Božieho Tela je jeho najkrajším slovom,a ukazuje spolu, že je v najužšom spojení s mysľou každej katolickéj duše. Preto ani niet tých krás a ozdôb ktoré nepoužila cirkev k oslave tohto sviatku. Ale zvuk zvonov dojímavé tony hudby a spevu, lesk kňazských odevov,zlato,striebro,drahokamene kostolných nádob a t. d. všetko to je len zovňajšok slabý, len rúcho skvelejšieho truimfu, ktorý vydava každý dobrý katolík Bohu svojmu, milovanému Kristu,dnu v rozjarenom srdci,dnu v duši zápalom pobožným rozplamenenej.

Aj slávnosť Božieho Tela ma presvedčila že sa nachodím v sídelnom meste katolíckeho mocnára. Jeho Veličenstvo náš najjasnejší Kráľ Apoštolský vznešeným príkladom nábožných predchodcov svojích na slávnom prestole rakúskom nikdy nezamešká zúčastniť sa na slavnosti tejto.I včul plesalo moje srdce radosťou keď som vydel koriť sa nášho Pána pred Pánom sveta;veď čo su naší králi, bez zbroja božieho? Náš panujucí dom je preplnený duchom katolickým, čo skvele dokázal i najjasnejší brat nášho Panovníka, Maxmilan, Cisár Mexický pred svätým Otcom v Ríme. Prítomnosť cisárova nevyslovne krášli slávnosť naboženskú. Dojem aký na mňa spravila tu odbavovaná procesia Božieho Tela bol ohromujúci; veď sviatky takéto významné svätené vždy uchvacuju ducha zápalom a nadšením. Napada mi tu na myseľ známy francuzký neverec a fatalista Diderot, pôvodca encyklopedie. V júni roku 1750 šiel v deň Božieho Tela ulicou St.Louis vo Versailles, práve keď hotovili oltárnu stanicu zostál stáť a z dlhéj chvíle sa díval na robotu.

Práve bol chudák,lebo tri mesiace sedel vo veži vo Vincenes, čim jeho nenávisť voči svätým veciam ešte viac vzbúrena bola. Hrobovu tichosť ktorá dosiaľ panovala na ulici pretrhne rázom svätá pieseň Lauda Jeruzalem; kňazstvo sa ukáže: spomedzi dvoch dlhých radov bielých superpelícii vystupuju kúre tymianu a ružolisty lietaju do povetria.Monštrácia nesena ctihodnými rukami zaligota sa v žiari slnečnej,na všetkých stranách vejú zástavy;zem posiata kvetom a voňačkami;zo všetkých obličajov skvie sa milonežná radosť. Tento vznešený jav čudne zaujme opovažlivého filozofa ale núti ho k pokoju. Baldachín postojí; kňaz kráča k oltáru;a položí Boha večného na kvetistý trón. Diderot nevládze sa na nohách sa udržať; kľakne ako ostatný aby nevzbudil pozornosť a nechtiačky skloní čelo. Požehnanie sa priblíži; prostred tichúčkého a kľačiaceho množstva zaznejú sväté slova:“Páter et Fílius et Spiritus Sanktus“.Filozof ešte ráz sa pokúsi zdvihnuť hlavu: nemožno, zamdlie.Chytro mu priskočia na pomoc, po chvíli otvorí oči a dá sa zaniesť do blískeho domu kde ho čakal priateľ Grim.

Nuž čože sa vam stalo môj milý Diderote píta sa Grim vidiac ho bledého a trasucého. Neviem priateľko,ale všetko to bolo tak velebné...a mňa to pohlo... preniklo. Ach to je znamenité!poznamená Grim,ešte jednu procesiu a milý filozof sa obráti. Grim sa oklamal:Diderot sa neobrátil ani o obrat nechcel. Predsa ale neskoršie napísal v svojích“pokusoch o maľbe“ tieto riadky pamätné.
Nerozumný a v náboženstve priostrí moralistovia neznali účinok zovnejších obradov na ľud. Oni nikda nevideli naše vzývanie svätého kríža na veľký piatok, ani nadšené množstvá pri sprievode Božieho Tela: nadšenie, ktoré mňa niekedy zachváti sameho. Nikdy som nemohol vydieť tie dlhé rady kňazov v kostolnom odeve,tych mladých akolithov v bielých širokým modrým opaskom opásaných košeliach, ktorý pred najsvätejšou sviatosťou rozsievaju kvety ani to množstvo, ktoré pred nimi a za nimi v pobožnej tichosti kráča, ani som nemohol na toľko ľudí kloniacich svoje hlavy ku zemi sa dívať,ani očúvať onen vážný a vznešený spev ozývajúci sa hlasom nepočetných ľudí, žien, dievčat a deti veľmi dojímavo, bez toho, že bych tym nebol vnútorne hlboko pohnutý a preniknutý že bych necítil slzy v očiach. Väzí v tom čosi smutného melancholického. Znal som jednoho protestantského maliara, ktorý sa dlho zdržiaval v Ríme a sam sa mi vyznal:že by nikdy nebol sa dívať na pápeža pontifikujucého vo Sv. Petre obľučujucého kardinálmi a celým rímským vysokým kňazstvom bez toho žeby som sa stal pravoveriacím. Toto písal jeden z vodcov onej bohaprázdnej sekty ktorá verejne na zničení náboženstva pracovala a oné rúhave slova:“ Zničme nehenebnú“ sa za devízu vzdala. Diderot bol premožený,ale pýcha nedala mu vyznať jeho porážku. Skutočne čudné to musí učinkovať na podobných neznabohov;no čože si mysleli teraz keď vydeli cisára pokloniť sa v ústrety idúcemu kardinálovi a podavajucému kropáč zo svätenou vodou? Keď ho vydeli vznešenou pokorou koriť sa pred najsvätejšou sviatosťou,no nech si myslia,čo chcú! Pán Boh ich obráti!My ale tešme sa zo slávy svojej cirkvi.




Vestník cirkevný (2)


Viedeň
Jeho c.kr.ap.Veličenstvo František Jozef ráčil stanovy pod ochranou rusinských zjednotených biskupov z Munkaču a Prešova stojacého vedeckého spolku ku vdelaniu rusinského národu pod Karpatami uhorskými žijucého najmilostivejšie potvrdil. Sláva! Na mnogaja lieta! Zo stavby veže svätoštefanskéj dosiaľ je 18 siah dokonaných a tak ešte len 9 siah k zakončeniu zostáva,ponevač celá nova stavba bude mať 27 siah.
Solnohrad
Práve koluju po celej Uhorskej krajine, tak píše „Salz Kbl.“v 18 čísle svojom, podpisné listy na sšeobecný schematizmus svetského a reholného kňazstva v Uhrách, Sedmohradsku a v Chorvátsku a doklada k tomu:škoda že vychádzaju štatistické udania, ktorý by iste zaujímali aj nemaďarských katolíkov – v reči maďarskéj a nie v reči cirkevnéj t.j. latinčine.
Rezno
Dňa 25 apr.v slávnostnom sprievode nesený bol zo stolného chrámu do milostivej starej kaple N.P. obraz bl. P. Márie, ktorý pred 850 rokmi cisár Henrik II.od Benedikta VIII R.P. v Ríme dostal a potom starej kapli, ktorú prestaviť dal a odovzdal. Obraz tento chová rozpomienku na milostivý obraz baziliky Márie Maggiore v Ríme ktorý jakožto jeden z najstarších obrazov bl. P. Márie sa vo svete ctí. Je to východny týpus nosiaci obraz aký sa sv. Lukášovi pripisuje. Na začiatku tohto stoletia obraz z kaple vzatý, a ako staré umelecké dielo prenesený bol do Mníchova,Schleisheimu a do národného bavorského múzea. Až Ignácovi Senestrej biskupovi sa pošťastilo od Maxmiliana veľkého získať spomenutý obraz pre staru kaplu. Slávnosť tohto prenesenia spojena bola s trojdňovou pobožnosťou s ktorou Pius IX.R.P. spojil aj 300 dňové odpustky. Volksfr
Berlín
Tieto dni už piatý žid je vymenovaný za profesora na tunajšiej univerzite, na ktoréj asi 300 žiakov katolických medzi 1800,naproti sú len traja katolický kňazi medzi 160. Štát amesto udržuje tuna 8 gymnázii a tiež toľko iných vyšších škôl a mesto priam o tom rokuje ešte 3-5 takých ústavov založiť medzi ktorými cez 300 gymnazialních žiakov sa nachodi, založiť gymnázium nemá ani štát ani mesto peňazí, kdekto štát pre 10 000 protestantov v Kolíne bohato nadané gymnázium založiť bol v stave. Tiež obrázok rovnoprávnosti a tolerancie.Wolksfr. Rím
Dňa 7. Mája sv. Otec opäť začal dávať audiencie, ktoré asi týždeň pre slabosť jeho pretrhnute boli. Dľa „Unita Catolica“arcibiskup Labastida vyznačený ma byť hodnosťou pápežského nunciusa pre mexikánsky dvor.
Rím
24. apr. ráno vybral sa sv. Otec do Collegium Propagandy kde sviatok sv.Fidela zo Sigmaringy prvého mučeníka kapucinského sláveny bol. Keď u hrobu tohože Svätého svoju pobožnosť vykonal vyšiel do jednej z vyšších svetlic tohože kolegia, ktorá nápismi výťazoslavnicaki(trofejmi) a rodoznakmi krásne vyzdobená bola. Posadil sa a rozkázal Msgr.Bartolinimu sekretarovi zhromaždenia sv. obradov aby prečítal dekrét, ktorým povolenie dáva ku svätorečeniu bl. Františky od päť rán Spasiteľa nášho Ježiša Krista, mníšky to sv. Petra Alkantárskeho provincii neapolitánskej. Po tomto k trónu sv. Otca pristúpil kanoník Borghi, postulátor v záležitosti ctihodnej Márie Alacagni z radu Navštívenia a sv. Otec rozkázal mu prečítať dekrét, ktorým skrze zázraky jej prímluvu od Boha učinene sa potvrdzuju. Začo postulátori tychto dvoch záležitosti Msgr.Buratti a abb. Borghi sv. Otcovi vďaky učinili. Potom sv. Otec držal krásnu reč, v ktorej evanielium tohože dňa vysvetľoval o nevere a o zázrakoch skrze vieru učinených hovoril a podotknul, že krv slabých vyliata pred božím trónom naramnú žalobu na prenasledovníkov viesť bude. Nasledovala Alecucia.
Itália
Ako vláda revolucionárna s duchovenstvom zachádza, vysvíta s toho, že teraz 53. Kňazov od štátného plnomocníka do stavu žaloby je položeno, a to 4 biskupi, 1 generalny vikár, 3 kanoníci,25 farárov,4 kazatelia, 7 mníchov atd. Medzi poslednými uveznenými a pravotou stíhanymi cirkevnými hodnostármi je kardinál Morichini, ktorý vo vezení jakymskom sa nachádza.(Schn.P.)
Itália
Cirkevný štát ktorý Viktor Emanuel sebe privlastnil, zamyšľa vraj prináša 76 miliónov frankov dôchodkov.Z týchto 78 miliónov sa plati 44 arcibiskupov, 185 biskupov a všetkých pri biskupských úradoch, v seminároch atd. Ustanovené osoby; potom 4000 kanoníkov,a iných cirkevných hodnostárov, 30 000 farárov, 60 000 kaplánov, 28 423 reholníkov( sem nepočítajuc tych reholníkov, ktorí z almužnej žiju, medzi ktorími sa nachádza 13 441 ktorí profesiu zložili a 2967 bez nej.Keď teda tých 76 miliónov pre 120 000 osôb, ktoré z ních plat berú rozdelíme pripadá na jednoho 600 frankov. Ztadiaľto teda vidno, že tých 76 miliónov ktoré pravde podobné ešte k tomu sotva obnášaju sotva tým najsurnejším potrebam kňazstva stačia. A včul by sa z tohto mali zhabať sa majúceho cirkevného majetku vykázať štátne platy pre biskupov, kanoníkov,fararov atd.a že sa ustroja z ních „štátne penzie“pre reholníkov. Budu vždy úplné a na čas platené. Westh Kbl. Odpovedá: Dosavadné skúsenosti z Itálie naplňajú nás obavami, že sa stane protivné.
Vo Francúzku
v meste Laval(v Departament Mayenne) prijímal verejne v mesiaci apríli staručký otec vyslanca Dubois-Fresmay, ktorým bol od 100 rokov úplne svoje naboženské povinnosti zabudol.Stareček tento, ktorý sa ku všeobecnému duchovnému povzbudeniu obrátil ma púhych 101 rokov.




Osobný Vestník


Najvyšším rozhodnutím Jeho c.k. apošt. Veličenstva výmenovaný sú:v. dôst. pp. Jozef Soos kanoník vacovský,čestným opátom bl. P. Márie z Modorodu;Jozef Balla vacovský kanoník čestným opátom bl.P.Márie z Tormova,Ludovít Grón vicerektor semenišťa sv. Imricha v Prešporku trnávským kanoníkom. V arcibiskupstve Osrihomskom, Dôst. pán Matuš Dualský surogg. Dekan a farár čajkovský prešiel na faru do Hronskéj Novej Vsi;dôst.pán Ján Juriga farár laksar – novovestský, prešiel na faru do Búr sv. Jura;a stal sa surogg dekanom; riadným ale dekanom zostal dôst. pán Jozef Kontos,farár petrovský; Pvlb.p. Jan Vlašek farár závodský prešiel na faru do sv. Janov;Pvlb.p. František Kamanfalvy, farár rarbachský, ale do Závodov;Pvlb.p. Jozef Eberling farár neuštilský, obdržal faru s budínskej pevnosti;vlb.p. Jan Siglér, kaplan budinský stal sa farárom v Neuštifte v Budíne.




Knižný oznamovateľ


„Abschiedsrede, gehalten in der Neusohler Domkirche am Pfingstsonntage 1861 von Georg Slota, prof.katech.und exhort.am dem kon St.Obergym.zu Neusohl, Demprediger daselst, korest. Mitgl.der privil.Oberlaust. Geselsch. Der visensch u.s.w.Trenčín 1864 Gadr.bei Fr. Xav. Skarnitzl“. Kázeň osm.32 str.ktorej výnos obetovaný je na založenie filjalnéj školy v Tužíne.vôbec ako redaktor“Slov. národného učiteľa“známy pôvodca reční tuna o Duchu potešenia,pravdy,lásky a pokoja.Zvlášť na str. 14 a 15 trefne do kázne vplieta myšlienky politiské o rovnoprávnosti každému kmeňu v Uhorsku stať sa majúcej dľa slova cisárskeho, dľa práva božieho,prirodzeného a historického. Ako celá kázeň na poučenie a vzbudenie čitateľoví slúži, tak zvlášte dojímave je kňazovo lúčenie, ktoré akoby korunu tejže kázne tvorí.




Pozyv k predplateniu na II-hý polrok Cyrila a Metoda


S týmto mesiacom sa ukončí prvé polročie:a tak aj vypršia predplatky mnohých na Cyrila a Metoda. Vyzývame teda k predplateniu aj tých,ktorý ako horlívy národovci od niektorého času sa k nám chovaju netečne a žiadného podielu na krvopotných obetách naších ani duchovné ani hmotné neberú, k pristúpeniu do kola tamtých. Ktorí su skutočný predplatitelia a ktorým sa zasa len z dôvery bez prihlásenia sa ich,posielame Naše noviny, to každému kto ich číta, známo z menoslovia pp. Predplatiteľov, počiatkom mája v obzvláštnej Prílohe uverejneného, a podľa toho zná komu ich má poslať. Nasledujúci polrok ukáže, či sa aj na budúce odhodláme vydávať Cyrila – Metoda. Lebo nikto od nás nemožnosti nemôže žiadať. Od júla budeme len skutočným pp. Predplatiteľom naše Noviny posielať; ostatných adresy sa zničia.Slúžiť môžeme všetkým t.r.vyšlými číslami. Komu na srdci leží život nášho jediného duchovného časopisu nech ho v okoli svojom rozširuje a nám aspoň kedy tedy dopisuje. My ustavýčnými prácami zodraný a pod ťarchov vyšieho veku už ustávame a tak nie sme v stave bez podpory ďalej na tomto poli pracovať.Každého súkromným listom k tomu vyvolávať a povzbudzovať my pri tisícorakých zamestnaniach nestačíme. Cena predplatná na C.M.na celý rok 4zl. 50kr.na polroka 2 zl 25.kr. r.č. „Slovesnosti“cena tá istá. Listy a všetký zasielky sa posielaju do redakcii“Cyrilo- Metoda“a „Slovesnosti“ v Kútoch nach Holič(Hungary)per Goding.

Na samotného „Vojtecha“ktorého od júla na celých hárkoch 8-denných aj z obrázkami pre pospolity ľud hodlámé vydávať a ktorého každé číslo utešený náčelný obraz sv. Vojtecha,ľud slov. požehnavajúceho ozdobovať bude, čakáme ešte koncesiu.
Jak výborne,hodné zlatých litier dielo je „Všenauka kresť. katolická“o tom kto ju len povrchne číta presvedčiť sa môže,a preto hodná je vec aby sme nielen jej vydáním,lež i iným spôsobom blahu pamiatku jej t.r. v nestorskom veku 93 ročného zosnulého pôvodca vys. Dôst. p.Antona Palšoviča zvečnili,totižto zaopatrením sebe jeho poprsia životnej velikosti aké jeho vďačný vnuk blahor. P. M. Steer dal z gypsu zhotoviť podľa verného jeho tváre posmrtného otlaku voskoveho. Slušno, aby si toto každý predplatiteľ Všenauky zaopatril. Cena jedného exemplára je 6 zl.r.č.MY ale s pánom zhotoviteľom Lorencom Geduli talianom v Prešporku vyjednali sme cenu na 3 zl a so zapakovaním do skryne k rozposlaniu na 4 zl.80kr.r.č. pod tou výnimkou:že najmenej 30 exemplárov odrazu u neho objednáme. Kto si teda chce nadrečené poprsie našeho Oslávenca zaopatriť o to nech sa čim skôr u nás hlási a odrazu pošle 4 zl.80kr k nám. Prosíme o vyplatenie reštancii za Všenauku, aby sme našu povinnosť oproti knihtlačiarovi plniť mohli. Oznam nového vydania“nábožných výlevov“i s predplatným listom rozpošleme s 1-vým číslom“Vojtecha“.
V Kútoch 2.júna 1864 Redakcia Cyrila a Metoda a Slovesnosti