logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 18


Obsah:



: Obálka
: O pôvode sviatku:“ Božieho Tela“
Ján Scitovský, kardinál arcibiskup ostrihomský : Vestník cirkevný
: Vestník cirkevný
: Rozličnosti


Obálka






Cyril a Metod
Časopis cirkevný
Predplatná cena celoročná:4zl.50kr.polročná 2zl.25kr.s poštovov dopravov. Predpláca sa u vydavateľa Dr. Andr. Radlinského farára kútskeho. Adresa je do Holíča(Uhry)via Goding.Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 18 V Skalici v pondelok dňa 23. Mája 1864 Ročník XIV

S prítomným číslom rozposiela sa 7. číslo Prílohy "Vojtech"
Odpovedaný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spolu redaktor Víťazoslav Sasinek.
V Skalici 1863. Tiskom Fr. X. Škarnicľa Synov.




O pôvode sviatku:“ Božieho Tela“


Život sv. Juliany
(Pokračovanie)
Kto Ježiša ctí iste ctí aj všetkých svätých, obzvlášť jeho najsvätejšiu Matku. Sv.Julina javila tuto úctu zvlášť vo sviatky, ktoré obsahuju rozlične tajomstvá svätej viery. Sviatky narodenia,obrezania, umučenia,vzkriesenia a na neba vstúpenia naplnili ju týmito najvrelejšími citmi útrpnosti a spolu radosti. Umučenie jej vylúdilo slzy žialu,ústam výkriky útrpnosti nad hriechmi ľudskými, za ktoré by bola volila smrť kríža podstúpiť, aby len nejako nahradila lásku nám na kríži od Krista preukázanu, čo keď podľa tela nemohla obsiahnuť, činila v duchu prosiac Boha akoby všetkých hriechov sama vinná bola.Pokladala sa za veľkú hriešnicu duša svätá, lebo hriešníci to zanedbávaju učiniť. V deň na nebovstúpenia Krista Pána oplývala nebezkými radosťami. Jej srdce nevládalov prv zniesť ukrútnu bolesť nad mukami Vykupiteľa, a oná mdlá musela byť vynesená z kostola: tak včul prekypovalo jej srdce radosťou; jej prsia hrozyli rozsadením milosti, a ona zasa musela, von pod šíre nebo; hlas znel v jej prsiach, bez toho že by ústa otvorila,Vôňa ju obtáčala. Zarmútena nad odchodom Ježišovym, nalezla potešenie v sviatosto oltárnej.

Za sviatky preb. P. Márie boli jej studnicou radosti a duchovnej posily. O pozdravení anjelskom rozprávala svojím priateľom, že je ono Rodičke božej nado všetko milé. Ona zvikla pridávať i slova na odpoveď Anjelova:“ Hľa služobníca Pána nech sa stane podľa tvojho slova“, a napomínala aj druhých, aby podobne činili, bo dľa jej nebezkéj múdrosti ta odpoveď patrí k doplneniu pozdravenia preb. Panny, lebo vtedy počala Syna keď privolila. Utešený chválospev Matky božej(Velebi duša moja atd.) ktorým chválila Boha u svojej príbuznéj sv. Alžbety, naplňoval sv. Julianu sladkosťou nadzemskou a sama k tomu hovorí: Malo je čo cítim, ale nedala by som za to toľko zlata čo by sa mohlo vmestiť do tohto domu. Preto od sviatka Počatia až do Vianoc každý deň aspoň däveťkrát opakovala tento spev,Svätí učia nás svätých ctíť.

Telo sv. Panny ustavýčnými prácami, rozjímaním smrti Kristovej a vrelou láskou k svojmu Spasiteľovi zoslábnuté dovoľovalo duši vznášať sa nad potreby a veci tohto sveta. Ona z väčšiej stránky obcovala v Jeruzaleme a používala blaženosť a veselosť nebešťanov, ktorí pred obličajom božím hoduju. Vydela vo vytržení Najsvätejšiu Trojicu, a divila sa , ako to božstvo, ktoré vo svojej jednote, bytnosti a prirodzenosti je nerozdielné, vo svojích osobách prináša rôznosť. Pozorovala ako Syn boží skze príjimanie zostupuje celý a nerozdelený do srdc prímajúcich a predsa večne celý ostáva na svojom tróne v nebi. Nebezké veci dal Boh vydieť duši, ktorá ač práve ešte v tele, predsa len pre nebo bola. Lež musela doplniť svoj beh, ktorý jej bol určený,aby vstúpiť mohla do večnéj radosti, v ktorej synovia tohto pláčlivého údolia večnu odmenu vo večnej radosti dostanú, každý podľa svojích zásluh.

Naša svätá za svoje mnohé a nesčíselné cnosti a zásluhy, ktoré zaiste len z božskou pomocou si nadobudla, obdržala už na tejto zemi nebezkú odmenu a vyznačenie, ktorý ako najvybornejší znak božského vyvolenia, zamlčať nemôžem.
Proroctva a zázraky značili jej spasitelné kroky na všetký strany. Ani nemohol zaháliť Boh budúce veci pred ňou, ktorý tajomstvo nad tajomstvá jej očiam odkril:sam seba a svoju bytnosť v jeden veľký zázrak – zázrak, ktorý diablovi strach,ľuďom vnucoval ústu a lásku. Vyberme si teda z toho množstva niečo k svojmu povzbudeniu.

Jednomu každému jedany výjav Ducha svätého k prospechu. A síce jeden obdrží kroz Ducha sv. reč múdrosti, druhý ale reč umenia dľa toho istého Ducha; tento dostane v tomže Duchu;tamten milosť uzdravovania v onom Duchu; iný obdrží hojnosť cností;iný moc proroctva;iný rozoznávanie duchov;iný rozličné jazyky;iný vysvetľovanie reči.

Toto všetko koná jeden a ten istý Duch, udeľujuc ako sám chce. Takto píše sv. Pavol apoštol(1.Kor.12, 7-11) o daroch nebezkých, ktoré on všetky v najhojnejšiej miere od Boha obdržal.Iný svätý a veriací dostanu už jeden z týchto darov, už druhý alebo viac spolu, ako to u sv. Juliany bádame.Ktože by jej len chcel odoprieť reč múdrosti a umenia, kto dar viery pevnej, jestli stopoval jej už posavad nastienený život. Veď opravdiva múdrosť a umenie chodia ruka v ruke s pevnou vierou a múdrosť tohto sveta je pred Bohom hlúposťou a sprostosťou dľa slov sv. Pavla(1.Kor.3,19) lebo jej viera schádza. Lež i z iného ohľadu mala ona túto múdrosť. Istý knieža dal sa nahovoriť luhárskym ľudom aby išiel do sv. zemi ktorá bola už vtedy a je doteraz v moci tureckej, že nielen sv. zem vybojuje, ale aj ten stlp nalezne na ktorý bol Ježiš priviazaný, a tie pruty ktorými bol naš Kristus bičovaný a mnohé drahocenné ostatky ako to bolo kroz vydenie oznámené. Ktorý kresťan by nechcel hľadať sebe slávu v takýchto veciach, keď sa na pravde zakladaju.O tomto predpovedaní ešte zavčasu dokazala sv. Juliana, ktorej sa na šťastie poradilo že je falošné a tak knieža tam poslal len niekoľko ľudí na preskúmanie.Títo navratiac sa hovorili:že ten stĺp pre ohromnú veľkosť nie je možno dopraviť,prúty ale že doniesli,ktoré keď sv. Juliana zazrela hneď spoznala z vyšieho vnuknutia že sú to obyčajné; no spoznala i zlé úmysly tých ktorý výpravu riadili: chceli oni jemu tam hrob pripraviť a jeho bohatstvo zhabať. Svetská múdrosť iste by nebola nahliadla do srdc. A nenili to len vysvetlovanie jazykov a rečí,ktoré ľudia v tajnosti snujú, alebo v srdci svojom bez zvuku a hlasu kuju?

Milosť uzdravovania jej pán Boh dal ako k vyvyšeniu svojho mena a svojej služobkyne, tak tiež k potešeniu mnohých trpiacích duší. Tak istá vaľmi pobožna mníška, ktorá už dva a pol roka trpela hrozné bolesti, pochadzajúceho divého ako orech veľkého mäsa na oku dostala od sv. Juliany ručník s ktorým si urierala slzy.Na druhý deň pred sv. omšou trochu zadriemac, vydela vo sne mníška ako sv. Panna poslala istu osobu od oltára, ktorá mäso na oku zľahka posunula. Prebudena velebila Boha i so svojími spoločníčkami, že skrze zásluhy sv. Juliany ráčil uzdraviť jej nemoc. Inú mníšku zbavila bolenia hlavy jedným dotknutím klobúka.
Stalo sa tiež že jeden necudník navštevoval mníšku proti jej vôli, tak že ho táto musela vyhnať. Už za svoj nečisty úmysel by bol zaslúžil boží trest, lež zhovievavá božia ruka zachvátila ho keď z pomsty pobožnú mníšku znevažoval a potupoval. Padol, a strašná nemoc odňala pamäť. Pobožná mníška žialila nad nešťastníkom a vo svojom strachu o duševné spasenie jeho, prosila sv. Julianu aby sa aj ona utiekala k Bohu, aby aspoň pamäť obdržal aby sa mohol vyspovedať.

Div boží:nešťastník prišiel k sebe, vyznal že jeho reči o mníške bolá lož, vyspovedal sa a v krátkom obdobi obdržal zdravie a prosil mníšku o odpustenie.
Sv. Juliana zas požiadaná od mníšky, zodvihla čisté ruky k nebu a vyprosila polepšenému hriešnikovy milosť že vo svojom dobrom predsavzatí vydrží až do smrti.Hľa ten lekár nebezký, ktorý kym po zemi chodil,ľudí uzdravoval, vedel i včul skrze svojej služobkyne nielen telo ale i dušu uzdraviť.

Podobné vyliečenie duše skrze sv. Juliany nestojí samotné. Jej životopisec hovorí, že by mu sotva sily stačili keď by chcel vypočítať, ako často obsiahli ľudia uľahčenie skrze jej modlitieb. Jej utrpnosť bola naozaj nebezká a láska k bližnému nekonečná, preto žalosti cudzie považovala ako svoje, a aby poľahčenie od Boha vyzískala, modlila sa volala a prosila Boha, áno i svoje útle telo nemylosrdne trýznila pre druhých. Tu istu mníšku ktorú oslobodila od bolesti hlavy, vytrhla tiež modlitbou od lenivosti v službách božích ktorá počala ju raz trápiť. Už vieme i my kam sa máme obrátiť keď naš duch akoby suchý je, a ani modlitba, ani rozjímanie, ani omša a inšie čo je Bohu milé nám nechuti. Vspomeňme si v lítaniach k najsv. Trojici prosíme aby nás Boh od tohto pokušenia oslobodil, ktorému sa podoba i menšie pokušenie nad strátou bližného alebo nad iným veľkým nešťastím.

I tu su Sväty iste utočište, ktoré bez ohľadu mame vyhľadať až nechceme upadnuť do najhoršieho zúfalstva a do večného zatratenia. Nasledujme príklad inéj mníšky, ktorá bola v takom zármutku že sa skoro zbláznila. Sv. Juliana jej z toho pomohla že oná osoba plná radosti a potešenia uisťovala že nemôže byť väčšieho zázraku, ako v tak veľký bôl a zármutok v tak krátkomčase zapudiť.

Hojnosť jej cnosti ktore sa na nej z božskéj milosti ako drahé kamene skvely odmenil Boh i proroctvom. Jej celý život nebol inšie ako nepretrhnuta niť jej cnosti, ktorej jeden koniec visel na nebeskom tróne večne živého Boha, druhý sa ale tratil medzi ľudstvom. To je cieľ každého katolického kresťana; to je ta dokonalosť ktoru odporúča nam božský Spasiteľ a Učiteľ hvoriac:“ Buďte dokonalý ako Otec vaš nebeský je“. Len činme podľa svojích sil čo Boh káže, a len preto že on káže,z lásky k nemu;o ostatné sa postara on bo chtiac podporuje;ani poklad nadprirodených darov svojích nezamkne pred nami ako to vydíme na našej svätici, vyznačenej tvorením divov, proroctvom atd.Čo sa inde mimo nej stalo, bolo jej známo ako by to mala pred očami. Tak istý kňaz ktorého ona vo veľmi vážných zaležitostiach poslala mál vo veľkom žiali zahynuť. Sv. Panna i toto poznala, ale aj to, že ho svojou modlitbou z nebebezpečenstva života vytrhla.
Tiež ochorela mníška a žiadala si posledný krat svojho Vykupiteľa; lež jej hrdlo bolo stiahnuté a neprepúšťalo jedlo.Sv. Juliana zrazu začuje zvoniť zvon, vrne sa na kolena a vzdychy sa vznášali k tomu ktorého práve niesli k nemocnéj.O chvíľu vstane a riekne spoločnici:Ďakujte Spasiteľovi nášmu, bo sestra naša prijala ho uplne.I utrapených ona tešievala slovami tejto nadzemskej vedomosti.Koľke duše by iste podľahli početným pokušeniam, alebo odstrašené hroziacimí ťažkosťami, boli by opustili úzku cestu cnosti.Ona to dobre poznala že nemoce a trápenia pominú a večná odplata nasledovať bude a duše posilnené a potešené vydržali do konca. Navštívila raz ona kňaza chorého a už skonávajúceho. Po chvýli odchádzajuc, hovorila k nemu: Ja sice odchádzam;čo by som iste nerobila, kebych nebola poznala že vyzdraviete: lež prosím vás,dokým pre slabosť slúžiť nemôžete prijmíte aspoň raz v týždni veleb. Sviatosť oltárnu. Človek ktorý celú svojú nemoc preležal bez pamäti napomenutie rozumel a o kratký čas vstal.

Konečne i rozoznávanie duchov ju zdobilo. Keď ju navštívili ľudia nepravostiam oddany, pocítila ošklivosť v sebe a hrôzu tak veľkú že sa ledva mohla zdržať.Naprotiva niekedy zakusila sladkosť a pokoj poznajuc prítomnosť Ducha Svätého v ich srdciach a s tými milo ráda obcovala. Hľa učme sa: s akými ľuďmi máme uzatvárať priateľstva. Koho nepoznáme z jeho vlastných skutkov, poznáme ho zo spoločníkov, povedal už pohánsky mudrc. A David hovorí:Zo svätým svätý budeš;pokazenec i teba pokazi. Vštepme si to hlboko do srdc lebo svet je zlý.

Hľa k tejto výške dokonalosti prišla sv. Juliana pod ochranou kláštorného. Tu sa ona Zblížila z Bohom že ju tak mnohonásobne vyznačil.Boh miluje svojích služobníkov a rozširuje žiaru okolo ich hlavy vždy viac a viac; rozširuje potešením ale aj zarmútením čo i sv. Julina tiež zakusila. Posavaď sme hovorili o len o vyznačeniach, ktoré by iste i svetári nezavrhli,prehovorme krátko o trápeniach a prenasledovaniach, ktoré ona podstupila.

Dvojnásobne skusuje Boh tých ktorých si vyvolil skúmajúc: zdržiali poníženosť vo svojom povýšeni a zachovaju-li trpezlivosť v biedach a trápeni. Obidve cesty milosrdenstva sú plné božieho,ač práve tamta je klskejšia, i sami anjeli zviezli sa po nej do pekla; táto je tvrdšia a odstraši mnohých no nie sv. Julianu: dvojnásobná koruna krášli jej hlavu. Nasledujte boháči,a zadržte v bohatstve(povýšení) chudobu(poníženosť);nasledujte chudobný: obaja máte v nebi patrónku. Nepredhodte mi že sv. Juliana mala hojnejšie milosti. Áno, mala: ale mala prudkejšie pokušenia ako vy; ani ste vy nemali ešte vyditeľného boja s diablom ako ona čoho krátky nástin tu podávam.Sv. Juliana už i svojím životom burila pokoj kráľovstva diablovho: prečo on,ako bolo vyšie podotknuté, ju pokúšať neprestal, znepokojoval ju, ale modlitba a myšlienka na Ježiša prítomného v prev.sviatosti oltárnej vždy ho vyháňala.

Lež i nejednu dušu vyrvala z jeho pazúrov. Svojou modlitbou raz vyslobodila mníšku, ktorú diabol neprestajne trápil na duši i tele. Zvíjal sa diabol vo svojom hneve; sypel ten starý podvodný had a obrátil všetok svoj bes proti sv. Juliane. V strašných podobách sa jej ukazoval ranil jej telo ako Jóbovo; ale ona tým udatnejšie stála proti jemu a duše zachraňovala, lebo vedela že je to dobré čo sa neľúbi diablovi. I zmužile teda chytila ho, ako svedčí životopisec, do svojích rúk;stúpala po ňom a vysmievajúc ho:“ Tak,tak ty si chcel byť ako Boh a včiľ ťa ubila slabá žena. Ale zato neodstúpil,čo viac vymyslel nový spôsob; nemohuc osobne nič vyviesť, hľadal si služobníkov a nástroje medzi samými mníchmi a mníškami, dobre vediac že už ta okolnosť nekonečne zarmútu sv. Pannu, keď uvidí, že týto nešťastníci vstúpili do služieb diablových. Lež predoslať nadobro niečo o zriadení a cieli kláštora v ktorom bývala sv. Juliana.

Spomenutý kláštor založili mešťania lutišskí aby chudobný nemocný obojeho pohlavia, zvlášte ktorých strašná nemoc malomocenstvo(lepra) zachvátila, tam nalezli útulok, výživu a opateru. Opatrovanie mužov bolo zverené zdravým osobam mužského pohlavia; ženy ale ženám.Satili sa všetky po mníšsky, bo tie zdravé osoby ktoré sa dobrovolne zriekli sveta a opatere nemocných sa venovali, skladali sľuby mníšské a ostatní keď vyzdraveli mohlí odísť. Bola to teda spojená myšlienka špitálu a kláštora. Sestry tak sa volali všetký ženy zdravé i nemocné spravovala predstavená; ale nad všetkými bratmi aj sestrami stál predstavený (prior) prvý v dome. Pod jeho správou bratia a sestry slúžili chudobným a nemocným v poníženosti a pobožnosti. Bol tento ústav ešte mladunký a chudobný a len vstúpením bohatých sirôt mohol sa zmôcť. Imanie modlitby a sv. čítanie bolo všetkým spoločné len stôl a odpočinok mali oddelene. I niekoľko kňazov patrilo k spoločnosti ktorý nevedomých vyučovali,zarmútených tešili a k trpezlivosti napomínali, sv. omšu slúžili,sv. sviatosti prisluhovali a zomrelých do matky zeme sprevádzali.

Taká pekna myšlienka len v katolickom kresťanstve mohla a môže povstať. Len v kresťanstve môže sa taka myšlienka i skutok uviesť zdokonaliť a zvelebiť. To plati všeobecne; lež i jednotlivci zodpovedaju samostatne len vtedy svojej utešenéj úlohe, keď ako v predstavených tak i v ostatných udoch to nebezké kresťanstvo je živé a hojne ovocie cnosti donáša. Jak veľmi o tom bola presvedčená sv. Juliana a jak veľmi sa snažila i druhých o tom presvedčiť. Toto je studnica z ktoréj sa valili pohromy na ňu.

Dobrá predstavená a spolu vychovavateľka Juliany odobrala sa do lepšiej vlasti kde večnú odmenu požíva a väčšinou hlasov bola zvolená za nástupkyňu sv. Juliana. Dobrí dobre miluju, zlý škrýpu zubami. Prevrátení mnísi a mníšky zlobili sa,ale ďakovať Bohu pre svoj malý počet neboli v stave pokaliť radosť dobrých. Bohu sa zaľúbilo svetlo nebeské z jeho ukrýtosti vziať a na svietník položiť, aby svietilo tým ktorý su doma.Sv. Panna bola síce zronena,triasla sa pred ťažkým úradom pred zodpovednosťou, lež dôverujúc v pomoc božiu a vydiac že to je jeho vôľa, sklonila šiju ovečka a vzala jarmo Syna Božieho na seba lebo je príjemné,a ťarchu bo je ľahká.

Lež kto vládze vyrozpravať, ako sv. Panna svojím povinnostiam dostala. Či nepoviem málo,keď jednoducho tvrdiť budem,že málo predstavených tak úplne, tak svedomite plní svoje povinnosti, ako ona. Bo nech nemyslí nikto, že ten zadosť učinil zákonu božiemu, keď všetky povinnosti svojho úradu vyplnil, ostáva jedna ako by ani kresťanom nebol. No ani ja neprírovnávam svätú k priemerným ľuďom. Svätý zo svätým musí byť prirovnáný;bo len tyto neznaju hrešiť. Ale myslím, jedným slovom vyslovím završenu dokonalosť, musím povedať, ona bola starostlivou Matkou. Nie panovať – slúžiť;nie rozkazovať – príkladom priťahovať: to vedela ona; nie múdrosť požadovať – udeľovať;nie poklesky vytýkať –láskou k polepšeniu nutkať uznala za lepšie; nie prísnosťou k zúfalstvu hnať – tešením uspokojíť:nie prosby zavrhovať – skutkom už predchádzať, bolo jej milšie. Čokoľvek pravé, čokoľvek poctivé,čokoľvek spravodlivé, čokoľvek sväté, čokoľvek milé, čokoľvek dobrej povesti, jestli ktorá cnosť, chválitebná kárnosť(kázeň) toto učinila druhých v tom cvičila.

Malomyseľných posilňovala, snahu podporovala, s dokonálými sa tešila. Čože ale robila zo zlými a neposlušnými, ktore zabudnuc, prečo opustili svet,v kláštore svet hľadali,ktoré túžili po samostatnosti a naleznuc ju želeli,ktoré hľadajuc pokoj pre seba, nedopriali ho ani iným.Čo už z tymíto? Čistá nevinnosť a nevinná čistota chcela i týto ukázať Kristu ako panný čisté.Zprvu napomenula ich láskavo aby zo svetskými osobami neobcovali. Keď dobrota neprospela, vzala liek horký, kresala slovami,viny odkrívala nie zakrívala.
Ani na tom nemala dosť; jak vo dne tak i v noci pozorovala a strážila, úfajuc priležitosť prekaziť k výstupkom, čo sa jej z čiastky podarilo. Ale tým sa dotkla opravdivej rany, bo corľavci najprv osrkali,potom skríkli, kričali, zvíjali sa,hryzli okolo seba a svoj vztek namierili na samarítana, ktorý len nato dozerál, ránu hojil, aby liečivý olej do nej vlial.Výstupné sestry zmenili sa v hrozné vlčice ako ich životopis zve, ba i na oko dobré ukázali svoju zlosť. Oheň nenávisti horel v kláštore, okolo neho zúrili a búrili tý,ktorým ona bránila prístup do kláštora.Žiaden jej skutok nemal pokoja, žiaden úmysel neználosti:osočovanie, očierňovanie zdálo sa im byť dovolené; ubližoval jej už i ten ktorý ju neznal, nepriateľom bol ten ktorý poznal jej dobrodenie; bo týto za kratký čas nakazili všetko nepriateľstvo proti nej. Hľadali a mysleli dlho ako by svoje reči potvrdiť mohli. Ľud však náklonnejší bol veriť zlému. No ona stála medzi hromami neohrožená,a už láskavo,už prísno prenasledovala,neprávosti nie osoby.

Včul zomrel predstavený Godefríd ktorý sv. pannu zástaval, tešieval a podporoval ; ona predpovedala mu smrť,sebe ale po jeho skonáni nastavajúce muky a sklamania.Predpovedala, kto bude po ňom nástupcom zlým,ju prenásledujucim,i to kto za týmto bude dobrým a bohabojným. Neprekvapilo ju teda toto všetko, ani nezlomilo. Keď vedela, že príde čas, keď bude musieť utekať a skrývať sa ,zaopatrila si istú prítulku a utočište v meste Lutych. Či máme na všetký prípadnosti zabespečené útočište v nebi. ( pokračovanie pokračuje)




Vestník cirkevný

Ján Scitovský, kardinál arcibiskup ostrihomský


Šaštín 16. máj

Jeho Em. P. kardínal kn. Primáš rozposlal strany slávenia jubilárnej 300 – ročnej pamiatky ctenia zázračného obrazu blah. P. Márie na všetký fary dieceze svojej obežník obsahu následujúceho: Velebnému duchovenstvu arcibiskupstva Nášho Ostrihomského pozdravenie v pánu a otcovské požehnanie! Všetkým vám aspoň z chýru je známa výborna svätiňa dovotvornej bl.P. M. bolestnej šaštínskej,najslávnejšie to a húfne od mnohých pobožných pútnikov navštevované v tejto diecézi miesto zázračné. Podobne známe je tiež z obsahu obežníka môjho od 15. Feb.min. roku č.800: že sa tohto roku bude vykonávať v tejto svätine vznešenéj storočia slávnosť. Totiž obraz bl. P. Márie, ktorý sa s takou pobožnosťou a vrúcnosťou od veriacích ctí, pred jedným stoletím bol prenesený s veľkou slávnosťou kroz blahej pamäti predchodca knieža primáša Františka bar. Barkóczího, v prítomnosti jeho veličenstva Márie Therezie.

Slávime teda tohto roku storočnú pamiatku preloženia tohto. Neni pochýbností, že táto jubilejná pamiatka mnohých pobožných veriacích v Kristovi povzbudí k tomu, aby s úctou spomenutú svätiňu behom tohto roku pobožne navštívili. Aby mimoriadnej pobožnosti tiež aj mimoriadné milosti zodpovedali, prosil som Najsvätejšieho Otca Pána našeho za udelenie mymoriadných milostí z pokladu Cirkvi pre tento chrám Šaštínsky na tento jubilejný rok aké aj jeho Svätosť, skrze apoštolské breve, dňa 15. tohto mesiaca vydané milostivo udeliť ráčila. Milosti tý ale zaležia v úplnom prominutí a odpustení všetkých hriechov ktoré obdržať môžu všetci veriaci v Kristovi obojeho pohlavia, opravdivo kajúci vyspovedaný a svätým prijímanim občerstvený, ktorý v ktorýkoľvek deň bežiaceho roku spomenutý chrám a obraz bl. P. Márie v ňom uložený pobožne navštívia.

Jestli veriacím diecéze tejto bývala vec milá pobožne navštevovať toto miesto: rozmnoži jejich pobožnosť tentokrát jubilejná pamiatka s ktorou pred uvedené milosti duchovné sú spojene. Aby sa týto veriací v tomto jubilejnom roku, tým hojnejšie ovocie z tohto milostivého miesta sebe nadobývali, tym hojnejšie milosti prijímali a tiež tým väčšiu úctivosť naproti nemu preukazovali, nariaďujem týmto: aby tento jubilejný rok šaštinského chrámu vo všetkých farských kostoloch dieceze v najbližšiu po obdržáni tohto nariadenia veriacím v Kristovi z kazatelnice bol oznámený a týto k navštíveniu predmenovaného chrámu obzvlášť tohto roku, nakoľko to okolnosti dopustia, príhodnými slovami svojích duchovných pastierov boli povzbudený.Ejha, teda pristupme k vernej Panenke! Ja tiež ktorý nepočetné dobrodenia najsvätejšiej Matke ďakovať musím, ustanovil som tuto svätiňu šaštínsku na slávnosť narodenia P. Márie v mesiaci septembri navštíviť. S milostivím dieťaťom požehnaj nás Panna Mária. Amen! V Ostrihome dňa 31. Marca 1864 blahosklonný Ján kardinál arcibiskup.




Vestník cirkevný


Na trenčanskóm Považí 6. Mája
Každy síce oduševnený národovec najde vždy dostatočnú a primeranú látku k vystaveniu jedného – druhého listu do národného časopisectva: avšak kresťan omnoho priaznivejšie z tohto ohľadu stojí: ktory kde sa len pohne, každú okolnosť môže k poučeniu, alebo k povzbudeniu použiť. Jestli ale toto tvrdenie je nad všetku pochybnosť povýšene,ktora je príčina, že uprostred priaznivých okolností týchto dopisovateľ „síce zo Záhoria“ na občiansko – politickú utiahnutosť trenčianských výtečníkov v P.B.Vedomostiach sa uhárka; my ale na ľahostajnosť ktorá na cirkevnom poli pustoší poukazovať musíme. Odpoveď na túto otázku je tak ľahká, že ona sama na jazyk zapadne“medice, cura de ipsum?

Len tak zaiste odvrátime od seba kliatbu, ktorá životne – duchovné sily naše zožiera, jestli jeden každý dľa svojho stavu, povolania a schopnosti náležite pokona posolstvo, ktoré mu je zverené; menovite ale jeden dopisovaním, druhý rečnením, treti obetavosťou, štvrtý ale i tisícnásobný prave takým spôsobom napomôže obecné dobré pokolenia ľudského, akým je nadany. K všestranéj činosti tejto nás povzbudzuje nie len výtečný Dusarov, ktorého dôvody odškriepiť nemožno: ale aj tá trpká skutočnosť dľa ktorej oplákavana zaslepenosť a zaťatosť zo dňa na deň sa viacej zmáha.

Len zlobivej zaťatosti tejto pripísať dlžno, že v jednom kostole práve pred slavnými službami božskými patina novo pozláteného kalicha k bobonám diabolským, alebo istotne v umysloch svätokrádežných v krátkom okamžení obrezana ostala. Nie menší dôvod tento podáva svätokrádežne zlorečenie a neslýchane rúhanie, ktorým isty „obšitoš“v nepritomnosti duchovného pastiera celú považskú obec tak pobúril a pohoršil:že od občianského sudca spravodlivosť požadovať sa musela.A koľko takých prípadov aj po verejných sl.kr.mestských uliciach nazbierať by sa dalo.

Pravda môže tam anjel z neba zostúpiť a nadzemským zápalom pravdu, šľachetnosť spravodlivosť, cnosť ohlasovať, kde posvätencov sily nie su pohromade a k jednomu cieľu namierene. Pri rozorvanosti takejto jedinká ničomnosť dlhoročný pot znivočiť môže. Medzitým kedy a kde prestane záplava táto,keď sa jej nikdy a od nikoho hate staviať nebudu. Velikou teda povďačnosťou zaviazaní sme dôstoj.nášmu mecenoví p. Jurajoví Tvrdemu, opatovi a lektor – kanoníkovi nitrianskému, ktorý odhodlaným vystupením svojím za záležitosť ústavu sväto – Vojtešského dokazuje: že len v spoločnom priateľskom uzrozumení a náležitom zriadení naša spása leží!i ktože je,čo by sa pred velebnou, usadlosťou a vážnosťou Hodnostára tohto nepokoril.

Nápodobne s úctou sprevádzame aj ten apoštolský zápal, dľa ktorého osv. p.biskup nitrianský Augustín Roskoványi, porozumejúc zo správ dekanských, že birmovancov naších počet zas vyše 20 000 vystupuje,trenčianskému okresu na známosť uviedol že 21. Mája v Bošaci, 1.júna v Trenčíne,2.júna v Nemšovej, nie len miestným, ale aj susedných farností veriacím sviatosť birmovania posluhovať bude. Len nech ten Duch svetla nebeského všetky svetla tmy bludov zaplaší a opravdivou osvetou nás oblaží. Avšak s povďačnosťou privítali by sme aj tvoríveho ducha Dusarova nášho v „tetke Trápalke“znazorneného, ktorého by nam mohol krajan“Jánošik“ dopraviť. Tritinor.



Od Pohronia 12. Apríľa
Po málo ktorej trúchloviesti sa toľké, ba tak všeobecné, tak srdečne hlasy ozvali, ako po tej ktorá nedávno prevčasnú smrť jej cis. Vysosti presvetlej niekedy Arcy – kňažny Hildegardy prekvápenému svetu oznámila. A rôznil sa zaiste spôsob podania správ časopiseckých o veľkej stráte tejto od ducha obyčajne taketo oznamy ovievajúceho: noviny bezpochyby málo kedy tak verne tlmočili city svojích čitateľov, ako vtomto páde.

Bola sice presvetlá Arci kňažna rodu kráľovského zo slávne panujúcim cis.kráľovským našim domom v blízkych rodinných pomeroch, bola ona choť Jeho cis. kr. Výsosti, arcikniežaťa Albrechta, ktorý počas svojho najvyššieho krajinského veliteľstva vo vlasti našej pre mnoho skvelých dôkazov vznešeného razu podal: lež všetky týto okolnosti nie su tak príčinou všeobecnéj téj a úprimnej zosnutim Jej cisárskej Výsosti vzbudenej účasti, ako radšej neobyčajne Jej vysokej osobnosti vnútorné vlastnosti. Žial je mierou lásky:a všeobecne úprimného tohto žialu hlavne žriedlo, opravdivú totiž lásku, mohla si vysoká Nebohá, len osobnými krásnymi vlastnosťami svojími vydobyť. Do rozboru týchto netreba sa mi púšťať; známa je nie len zo stlpcov novynárskych, ale aj z vlastných skusenosti mnohým i na tychto stranách, ktorým sa dostalo šťastie presv. niekedy Arcikňažnu za času viac týždňového pobytu v sliačských kúpeľoch, a jej požehnaného cestovania po veľkej části nášho okolia osobne spatriť,-známa im je reku jej šľachetná a v pravde zbožná myseľ,jej neustála dobročinnosť, jej srdečná kde nemohla pomôcť,jej skromnosť a kresťanská pokora. A kto aj spoznal jej súkromný, rodinný život, presvedčiť sa iste mohol, že bola tou najutlejšou manželkou, tou nastarostlivejšou matkou: tak že ozaj na vzor všetkých ženských cností slúžiť mohla.

Zanechala vznešená vzn. Nebeská pani aj po tychto krajoch nejeden pekný pomník svojej zbožnéj štedrosti;a preto vyzval J. Excelencia Najd. P. biskup B. Bystrický všetkých duchovných bystrického,zvolenského,sv. krížského a novobanského, ktoré roku 1855 vysokou svojou navštevnosťou bola oblažila aby v najbližší príhodný deň zadušnú sv. obetu za večné jej odpočinutie vykonali; sám ako jej vrúcny ctiteľ Jej šľachetného razu a zriedkavých Jej duševných ozdôb slávnostné zadušnice v oktáve jej usnutia 9. t. m.po polhodinovom vyzváňaní vo farskom chráme sv. krížskom truchlivim srdcom vybavoval súc aj osobne ako zosnulej presv. Arcikňažne tak aj vysokému Jej manželovi, J. cis. kraľ. Výsosti Arcikniežaťu Albrechtovi nemalou povďačnosťou za preukázanu sebe v čas príhodný ochotnu pomoc zaviazany. Ufajme teda silne, že pán života,jehož vzkriesenie , kresťansky svet nedávno slávil, aj tuto služobkyňu svoju, ktorej dopriať ráčil aby požehnanie Námestníka svojho,Sv.Otca, na cestu do večnosti prijala, pohliadnuc milostivo na spanile Jej cnosti a hojne o nebo zásluhy, i vyslišiac vrúcne k nemu volanie posvätencov svojích, niekedy k životu večnému vzkriesi a korunu nekonečnej odplaty oslávi. Pokoj prachu jej! K



Sliezko(rakuske)
„Salz. Kbl“ priniesol v 14 čísle svojom správu o sneme rakuského Sliezska v ktorom sa kňaz a Dr. filos.Prútek veľmi vyznačil prednesuc v reči svojej:že vraj modlenie sa breviara a cirkevne púte, sú na prekážku tomu, že sa ľud nemôže vzdelavať v hospodarstve. Tento istý pán choval sa už lanského roku divne v sliezkom sneme,a je katecheta hlavných a nižších reálok v Tešíne, okrem toho vzdelavateľ kat. praeparandie a radca titul. general. vykariatu a cirk. maželského súdu a mimoriadný spovedník Alžbetiniek. Na spomenutom sneme hovoríl medzi iným: že kňazi maju nasledovať Jozefa Egyptského, ktorý zaopatril Egypt na mnohé roky chlebom;že len malý diel kat. kňazstva vyplňuje povinnosť svoju z ohľadu breviara,že málo pôsobi na vzdelavanie ľudu,že aby kňazi,ktory iba často z vyučovania mládeže v naboženstve, aj iné predmety vyučuju, dokonale svoj čas vyplnili, že sa musia každodenne dakoľko hodín breviar modliť.

Ďalej hovoril:že byť veľmi pobožným je tiež škodlivé, a že sa to najlepšie vydi na pútoch poukazujuc:ako aj výstrahu na to že v jednom americkom meste zhorelo 2000 modliacích. Predseda ho dvarazy zahriakol a napomenul, aby sa neodchyľoval od svojej reči od veci v sneme vyjednávanej; keď ale chcel ešte aj konkordát pretriasať bolo mu odňate slovo. Tak hovoril kňaz pred 27 vyslancami medzi ktorými sa aj prot. pastori nachadzaju. Dľa Wien Lloyd –u nariadil knieža-biskup bretislavský, aby Dr. Prútek zložil svoj mandát ako vyslanec, aby mu tešínsky general. Vykariat odňal poslania za katechetu a suspendoval ho od všetkých kňazských úkonov.
Miramare
Jeho cis. Výsosť Ferdinant Maxmilian dňa 10. Apr. O 11 1%2 hodine prijal korunu mexicku. V odpovedi ktorú poslal vyslancovi mexickému, medzi iným pravil: Chystám sa do svojej novej otčiny cestovať cez Rím, abych tam z rúk sv. Otca požehnanie obdržal ktoré ja tak drahocenné pre každeho vladára, dvojnásobné však pre mňa, ktorý som povolaný k založeniu nového kráľovstva.
Sanchez
Dľa Gaz N.Stala sa nasledujúca smutná událosť následkom neobozretnosti a neprítomnosti ducha. Keď totiž to kňaz v nedeľu veľkonočnú pokrm v kostole požehnával, jeden sedliak v chráme padúcou nemocou bol napadnuty. Okolo stojací chcejuc ho vyniesť volali: „Robte miesto“: Keď ľudia neustupovali, jeden z nosičov aby uľahčil uvolnenie, zvolal:“Kostol spadne, utekajte“? Iný zas volalo:“Kostol horí“.K tomu ešte ktosi povedal:“ povstanie je v meste,zemania sekaju,Plici su u brány chrámu“! Hluk sa stal v kostole, sedliaci si pokryli hlavy,zaharazdili dvere,lámali hole práporov a krížov, aby sa praj nimi bránili. Chlapi vonku zas mysleli, že v kostole povstalo mesiarenie;vybili okná a cez okná hádzali čiastky kolies atd. Konečne sedliaci z jezuitského chrámu prišli: vylámali dvere a mali mnoho práce, než tých v chráme poučili že nič sa v meste nedeje.Tri ženské boli zatlačené,10 osob ťažko,mnoho ľahko poranené a škoda chrámu zapríčinena obnáša 1000 zl. Hľa, isté je, že ľahko myselné vykydnute slovo hrozné následky mať môže!
Varšava 25. Apríla
Vo Varšavskom úradnom liste odloženie smútku bolo oznámené takto: Pred včerom slyšali obyvatelia Varšavy z nevysloviteľnou radosťou chrámove zvony, ktoré konečne prestatie cirkevného smutku oznámili. Tento čin stal sa na rozkaz najd. Svätiaceho biskupa Rzevuský-ho. Súčastne bol smútok v celom arcibiskupstve odložený. Včera v katolických chrámoch prečítany bol list arcibiskupa Felínsky-ho v ktorom tenže udeľuje svoje privolenie k odloženiu smútku. “Wolksfr“
Berlín
Na bielu sobotu jeden slavnostný sprievod pohrebný vzbudil nemály hluk. Jeden katolický vojak z Belgie,menom Spitzer, ktorý pri premávke ranených rakušanov tuna zaostal, dňa 22. marca umrel.Ako dobrý katolík už zavčasu sa sv. sviatosťami zaopatriť dal,áno k svojmu duševnému potešeniu a viac ráz si žiadal prítomnosť kňaza. Dojímave bolo vydieť s akou pečlivosťou od svojho ubytovateľa opatrovaný bol; ale ešte dojímavejšie ta úcta ,ktorú protestantská uhospoditeľská rodina obradu katolickému preukázala. Najlepšia svetlica domu, kde mrtvolu vyložili bola kvetami ozdobená. Kríž medzi dvoma sviecami horiacimi stál mrtvole u hlavy, ba ani svätena voda nechýbala.

K pohrebu dostavila sa jedna kompagnia granátnikov, vojenský prepošt s dvoma vojenskými kňazmi slávne neboštíka do hrobu odprevadil. Pripojili sa aj mnohý iný: vojenský rádca a jeho tajomníci, mnohí dôstojníci, vojaci a nesčiselný počet ľudstva. Mohlo býť 10 000 hlav.U hrobu bola reč nad slovami sv. Pavla: „Dobrý boj som bojoval“a po nej všetci i protestanti si pokľakli. Keď po dokonanom zahrábani c. k.vyslanecký rádca gr. Chotek pánu Schoting ako ubytovateľovi v mene c. kr. vyslanstva sa poďakoval, pan Schoning povedal:My máme čo ďakovať za to požehnanie a vzbudenie, ktoré skrze smrť tak kresťanského muža do našého domu prišlo. Okrem toho pripomenuť nadobno že asi 20 dvo-a 40 jedno zapriažencov za sprievodom tiahlo.
Rím
Sv. Otec, slabým sa byť cítil na zeleny štvrtok ani nebol prítomný na slavnostných obradoch, ani umývanie nôh,pri ktorom 12 chudobných pútnikov miesto Apoštolov zaujíma nemohol osobne vykonať;čo veľmi zarmútilo tých, ktorí kvoli slavnostným obradom zblíska a z ďaleka pricestovali.Tým radostnejšia bola v bielu sobotu slyšana správa, že Sv. Otec v pondelok veľkonočný síce obrady nebude vykonávať, lež im prítomny bude a že i slávnostné požehnanie urbi et orbi udelí. Navzdor náramne neprajnemu počasiu zhromaždilo sa nespočetné množstvo ľudstva a sv. Otec s najväčšou slávnosťou in sede gestatoria nesený bol do basiliky. Po slávnostnej sv. omši sv. Otec zase vysadol na „nosivú stolicu“ a po požehnaní, skrze pontyfikanta reliquiami vykonanom udelil ono urbi et orbi ktoré k najveľkolepejším obradom náleži. Ponevač ale pre neprajné počasie vonku udelene byť nemohlo stalo sa to vo vnútri basiliky. Ako náhle ľud na kolena padol, sv. Otec hlboko dojaty bol, tak že ani celé požehnanie vysloviť namohol.

Ruky k nebu rozostrel milozvučným hlasom svojím pravil:“Benedictio Dei omnipotentis“ po ktorých slovách naraz dojatý bol k slzám. Zoberuc sa však pokračoval“ Patri set filii et Spiritus Sancti“; po tomto však vnútorne pohnutie tak sa jeho srdca zmocnilo, že len pláčlivo – zahýkave dodať mohol posledné slova:“ descendát super vo set maneat semper“! Že toto neopisateľne účinkovalo na pobožné obecenstvo zbytočne by bolo pripomínať. Keď sv. Otec obradné rúcha vyzliekol, k okolo stojucím kardinálom hovoril že sa slabo cíti; navzdor tomu ale peši a pevným krokom sa vrátil do paláca.
Rím
Na deň Zvestovania bl. P. Márie sv. Otec s veľkou slávnosťou uberal sa do kostola Santa Mária della Minerva. Obyvateľia rímský a početný prespoľný z čiastky pre radosť nad zdravím sv. Otca, z čiastky tiež nad zahanbením oných správ, ktoré revolucionálne noviny o nebezpečí zdravia sv. Otca do sveta pustili. Počet ľudstva na námesti Minervy bol toľký že kto prišiel pozdejšie, miesta nenašiel. Pavlače a okna domov boli plné a v uliciach cedúce k Vatikánu sotva nechany bol priestor pre sprievod.I pri tejto príležitosti sv. Otec viezol sa v slavnostnom voze ozdobenom anjelmi, tiarou, dvojkľučim a olivovou ratolesťou. Vo voze naproti sv. Otca sedeli kardináli de Luka a Pentíny. Zdravé tváre sv. Otca zdali sa oživovať nadšením ľudu, k prijatiu požehnania kľakajúceho a hromovím vyvolávaním na slávu Piovi IX,papežovi – kráľovi. Z pavlačov a okien hádzal ľud kvety na voz. U dvier dominikánského kláštora prijal sv. Otca,P. Jandel generál rádu Dominikanského a čestný kardinál chrámu Santa Mária della Minerva. Sv. Otec v úplnom obradnom skvose a na nosivej stolici( sedes gestatoria) držal slavnostny vchod do onoho chrámu, kde na tróne svojom slyšal sl. Omšu ktorú kardinál Bedíny slávne vykonával. Pri návrate sv. Otca do Vatikánu opakovalo sa nadšené vítanie sv. Otca. Na bielu nedeľu bolo osvetlanie kaple chrámu sv. Petra, ktoré na veľkonočnú nedeľu bolo prekazené. Deň po tom bol ohňostroj della Girandola na vrchu Pincio, k čomu veľa prespoľných v Ríme zostalo.

Čína- 8 decem. 1863
Bol položený základný kameň pre stolný chrám v Kantone, na tom mieste, kde pred 100 rokmi stal chrám španielských dominikánov, ktorý po nich musel odstupiť miesto palacu pod kráľovského. V poslednom vojenskom tažení anglické dela zboryli palác, zahladili miesto ktoré potom Francúsku odkúpene bolo. Už tam stoji škola pre katolicke deti a biskupský príbytok. Nezda sa byť nedostatok prostriedkov k vystaveniu onoho stolného chrámu. Francuský cisár chce sám niesť ťarchu nákladov; cisarovna posvätne nádoby,rúcha a ostatne náradia chce objednať;ostatok ale musia čínsky katolíci. Francúsko poslalo svojho výtečného staviteľa Humberta do Číny, ktorý aj svojej úlohe výborne obstojí majúc u seba staviteľa Vautrína. Prevedenie veľkolepého diela nie menej napomôže aj horlivosť Guillemina biskupa.

Slavnostné položenie základného kameňa stalo sa v prítomnosti všetkých europských konzulov, mnohých čínských a francuských úradníkov. Pri tejto slávnosti na prozatymnom oltári bolo vydieť dva kamene: jeden z potoka Kydron,druhý z katakomb rímských. Kamene tieto boli biskupom vložene do dvoch granytských balvanov. Jeden má nápis“Jeruzalem 1863“, druhý“ Rím 1863“.Tieto obrady sa konali s veľkou slávnosťou a to v meste kde bolo toľko krvi preliatej, kde sa ešte pred pár rokmi žiaden Európan nemohol ani priblížiť. Medzi 360 – 400 miliónmi obyvateľov katolíci sotva 1 milión obnášaju. Bars aj rozličné spoločnosti a misiónári tam pracuju, ba aj školy, semenišťa a nemocnice tam stoja, a v Pekingu milosrdné sestry v úcte stoja a biskup pekingský menej vo vážnosti stojí ako v Londýne alebo v Berlíne stal.




Rozličnosti


Dľa“ Nord Coreps“jeden maklenburský šľachtic pre svoje dve dietky hľadá učiteľa. Sľubuje mu 70 – 80 toliarov mzdy a žiada od neho nasledujúce: 1. Vyučovať dietky,2. Viesť u neho zahrádnictvo,3. Mať dozor nad drevom,4.má byť sebaristycký vzdelaný. Škoda že nedal 5.rúbať drevo. B. vdova po jednom úradníkovi nechala na okamžik svoje dieťa samotné. Vratiac sa zočila ho hrať sa na okne a nad týmto nebezpečným hranim sa tak sa zľakla že od tej doby je nemá.

Sakrystan v kostole Servítov vo Viedni má tu chvalitebnú obyčaj, že pred zatvorením kostola vnútro vždy skontroluje. Dňa 15. Apr. Madzi iným pohliadnul za ľavobočný oltár bl. P. Márie a našiel tam človeka, stojaceho na prstoch, v zadnu nohu jednej sochy vtlačeného. Odvážny kostolník schmatol ho za limec a tázal sa ho čo v takom kúte hľadá. Dolapený mu odpovedal; že tam zaspal a nič nehľadá. Kostolník mu potom našiel iný nocľah – v chládku. Bol to zámočnický tovaryš z Wurtenbergu. Našli u neho zopár dukátov, mnoho krivokľúčov, paklík zápalok a sviečku, veci na nočný odpočinok.?
Osoba tá, ktora za čias francúskej revolucie v poškvrnenom parížskom chráme bohyňu rozumu predstavovala, dľa jedného Elsaského listu dňa 30. Sep. r.1863 vo veku 90. Rokov zomrela. List ten dokláda že bola slepá dlho pomotaná a cez mnohé roky posteľ tlačila.