logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 17


Obsah:



: Obálka
Vavrinec : ŠTEDRÝ
Vavrinec : Raz Večierkom
Dusarov : Slovenský ľud v Prešporku
Zázračná krv svätého Januára : Kňažianský
: VESTNÍK CIRKEVNÝ
: Rozličnosti
: Knižný oznamovateľ


Obálka





CYRIL a METOD
Časopis Cirkevný
Predplatná celoročná cena 4. Zlt. 50 kr.polročná 2.zlt.25. kr.r.č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farara kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry)via Goding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 17 v Skalici,v nedeľu, dňa 15 mája 1864 Ročník XIV


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andr.Radlinský, spoluredaktor Víťazoslav Sasinek
V Skalici, 1864. tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




ŠTEDRÝ

Vavrinec


Z chudobného, čo nemá nič,
tu ostatnú kožu nedri:
povie ti svet, ten chudobe,
býval povždy veľmí štedrý.
Podaj smädným ľuďom trochu vody,
keď ich páľ rozbil slnko vedra:

Hneď lichotí svet široký,
to im dala ruka štedrá.
Však občerství duše smädné
vodou večnou vekobytia:
nenie ruka tvoja štedrá,
večných zásluh vždy uvíta.

Svet ma pravdu i nemá ju:
ľahko štedrým byť z cudzieho:
len jeden je štedrý v plne
Boh čo dáva zo svojho.




Raz Večierkom

Vavrinec


Raz večierkom tá jdem cestou
do zelenej hory,
veď zelenej hore kapla
a duch môj je chorý.

Chodník úzky vinie sa hor
kolo kríkov malých,
ach tak ľúbo ruča dýcha,
tam zas kyne kalich.

Ta jdem, šepcem neviem už čo,
šeptal som čos krásno!
Len ten náš svet roztrusuje,
že som vravel hlasno.

Hlasno vravel čudné slová
tajemnosti dákej
a po ceste dával bosky
kvetine storakej.

Nelúhaj svet,neklebetí
srdce ine vraví:
núž kto ide ku kaplne,
ma sen tvojský hraví.

Prídem ta hor ku kaplne
ku kaplnke hory,
veď kaplnka tichý stánok
a môj duch je chorý.

Privinul sa ako k matke
k studenému múru ...
daj potechy tichý stánok
a tíš srdca búru.

Chcel som už isť tá do sveta
do šíreho sveta,
ale nejdem v svete šírom
hromží len klebeta.

Svet je teraz pre mňa malý,
malý v zraku mojom,
len tys veľká,veľký je Pán
,čo blaží pokojom.

"Veľký Pane, daj mi Pane
sladkého pokoja:
búru ňader v tiché more
stíš mi nádej moja."

Tam som riekol z plných vnútrob
modlitbu srdečnú,
a jak sladko... spánok nežný...
radosť cítim večnú...

Aj, anjeli okolo mňa,
s ľalijami v rukách:
či som v raji?nedávno,
bolch som na božích mukách?

Čo mi dávaš za kvet modrý,
postava ty jasná...
a vzbudila sa a hľa v ruke
nezábudka krásná.

Tak už nedbam na klebety
šírokého sveta:
svet my malá kvapka veľká,
kde mi nádej zkvéta.

A čo by ma v posúdenia
brala svetská pýcha:
ešte rajský kvet nezvadol,
nezábudka tichá.




Slovenský ľud v Prešporku

Dusarov


Ako ďaleko postúpili nepriaznivé okolnosti proti našému národu,vydieť najlepšie z toho, že i tam,kde podľa vyslovnéj vôle božej nesmie byť“rozdielu medzi národom a národom“, predsa sa robí rozdiel medzi Slovákom a neslovákom a to síce rozdiel taký, že pri ňom Slovák, za ktorého tiež tiekla Božia krv Syna Božieho na kríži, prichodi do nebezpečenstva utratiť svoje duševné a večné spasenie. Kristus za nás všetkých trpel, za všetkých rovno tak ako za každého: to je článok viery katolíckej.
Preto má každý jednotlivý kresťan a to i navzdor tomu, že je Slovák, právo požadovať od cirkve tie prostriedky, ktoeé su mu potrebné k tomu, aby toto vykúpenie Ježíša Krista nevyšlo pri ňom nazmar. Toto právo dal jednotlivému kresťanovi umierajúsi Syn Boží na kríži a svojou vlastnou krvou najsvätejšiov ho zapečatil. Toto právo je právo Ježiša Krista:kto toto právo šliape,šlipe krv Ježiša Krista-nech by si bol, kdo chce: bo sv. Pavol praví „nado všetko“a tak teda i „nado všetko“ je Kristus. Kristus však chce aby všetci i jeden boli vykúpený, a tak teda i jeden každý mal tie prostriedky, ktoré k osobnému uskutočneniu tohto vykúpenia sú potrebné.
Medzi tymíto prostriedkami sami prvý je vyučovanie v kresťanskej viere a kresťanským mravom. A preto má každý kresťan, čo by hneď bol Slovák, právo požadovať od cirkvi aby ho vyučovala vo viere a kresťanských mravov.

Kristus Pán, keď sa odoberál z tohto sveta,poslednými slovami ešte naložil apoštolom, učiť všetký národy. Či medzi tieto národy nepatria i Slováci: Kristus Pán dal tento rozkaz pre veky vekov teda i po naše dni. Slováci, ktorý dneska žiju, majú tak dobré právo sa odvolávať na tento rozkaz Syna Božieho, ako tý, ktorý žili pred tisíc rokmi, keď im sv. Cyril kázal božie slovo; ono majú sa odvolávať sa na tento rozkaz Syna Božieho tak ako maďari a nemci. Kde že kedy Kristus povedal, že len Slovákov nenaučím ohlasovať slovo Božie. Alebo kde-že kedy povedal, že on Slovákov príjme do neba i keď nebudu znať jeho vieru a plniť jeho rozkazy? Slovák je podľa svojho svedomia a podľa sľubu ktorý učinil pri svätom krste, rovne tak zaviazaný ako ktorý koľvek iný, i jedno znať a druhé plniť.

A mali pred Bohom rovnaké povinnosti musí mať i pred cirkvou rovnáke práva na vyučovanie. Toto je otázka, ktorá nezávisi od vôle ľudskéj, bo tuna Boh hovoril a Boh rozkázal. Nie jwe to žart, kde sa jedná o večné spasenie alebo zatratenia duše ľudskéj a čoby táto duša bola slovenská. Či duša slovenská menej utratí, nežli by utratila maďarská, keď utrati nebo. Alebo či slovenská duša menšie muky bude trpieť v pekle,než by trpela nemecká. A jeli na druhom svete rovnáka váha sudu božieho pre nás všetkých bez rozdielu na národnosť, tak musí byť i na tomto svete rovnaka starosť cirkvi svätej pre nás všetkých bez rozdielu na národnosť. To už sv. Pavol, ten ktorý povedal,že „ i on ducha svätého hovorí“.

Toto sú zásady cirkvi katolíckej, ohlasovanej skrze apoštolov, ktore premeniť nemôže, a nesmie nikto jestli sa nechce protiviť Duchu Svätému skrze apoštolov. Proti týmto zásadam môžu sa ľudia previniť, ale premeniť ich nemôžu.
Tymíto zásadami vedená a oduševnená cirkev posiela i teraz svojích vierozvestcov do ďalekých krajín cez more do odľahlých pustatin a nedostupných lesov k divokým národom aby ohlasovali meno a vieru Ježiša Krista „v ktorom jedine je spasenie“. A svätým zápalom nadšený mužovia opustiac rodinu a vlasť idú do nikdy nevý- daných krajín, učia sa reči divokých národov, aby ich získali Kristu. A cirkev sv. oslavuje takýchto mužov ako svojích najvznešenejších hrdinov.

Len čože osoží cirkvi svätej toto mučeníctvo jej najvytečnejších mužov, jestli u nás sa zanedbáva vyučovanie kresťanského ľudu v jeho viere. Či tu slovenskú dušu, ktorá nenáchadzajúc nebeskéj posily vo svojích pokušeniach, klesá, hreší a snaď vhriechu hynie, vyslobodí z večnej záhuby to, že tam v druhej části sveta obrátil sa na vieru Kristovu? Takýmto veciam katolícka vieroveda neuči.
Naopak katolícka vieroveda učí, že kresťan oveľa väčšiu zodpovednosť za svoj život má pred Bohom, nežli ten,kto mimo svojej viny o kresťanskom náboženstve nezná. A preti cirkev z toho nemá žiadného osohu, keď svojích vierozvestcov posiela do ďalekých svetov obrácať divochov, jestli u nás sa zatváraju kostoly kresťanom, alebo vyznačuju sa im také male, že sa do ních spratať nemôžu. Hlavná snaha cirkvi musí byť tá, umožniť a uľahčiť ľuďom prístup do neba, a k tomu nepostačuje človeka len pokrstiť, ale ho náčim v kresťanskej viere a mravoch vyučiť, a ešte ani to nie je dosť, lež po všetký časy načím v tejto viere a cnosti udržiavať, posilňovať, chrániť pred nebezpečenstvom a zachovať v pokušení.

Jestli to dakto považuje za nepotrebné: nuž načo že písal sv. Pavol apoštol svoj list Rímanom,ktorých viera už i tak“oslavovala sa po celom svete“, načo že pisal svoje listy Korýntským,Thesaloniským,Galathom,Ephezským, ktorý všetci už predtým boli obráteny na vieru Kristovu a pokrstený a prvom ketechizme vyučeni. Na čo že písal svoje listy Titovy a Thimoteovy, ktory už za biskupov boli vysvätený? Zaiste preto, aby ako sa sam oslovuje, nikdo ich nezviedol lstivými rečami aby mezi nimi umoril, nepriateľstva ktorými sa nahaňali medzi sebou a pred súdmi, aby ich chránil pred ľudskými domienkami, aby ich povzbudzoval vzkriesiť v sebe milosť ktoru boli obsiahli. Či by nebol sv. apoštol Pavol mohol povedať:veď som ich vyučil v najpotrebnejších článkoch viery a pokrstil som ich, čo ma teraz tam do toho, že v nepriateľstve žiju, že ich lstiví ľudia zvadzaju, že sa klonia k ľudským domienkám ktoré vieru v nich podkopávaju. Teraz nech sa staraju sami ako dojdu do neba aj bez môjho učenia. Keď by sv. Pavol takto bol myslel a podľa toho i jednal, bolo by to vypadalo až podobne tým myšlienkám a tomu jednaniu, ktoré sa zachováva v Prešporku proti ubohému slovenskému ľudu.Bo všetkoto, čosa tam pre Slovákov deje je tak málo,že ešte viac slovenského ľudu, nežli by sa do veľkého chrámu v mestilo, nemá príležitosti podieľať a brať na kresťanskom vyučováni, ačkoľvek by chcel.

Táto časť Slovénského ľudu je teda zrovna zanechana sama sebe, o ňu sa nestara nik,jej nepoda nik príležitosť, počuť slovo božie, ju nechráni nik pred lstivými slovami a pokušeniami, čo ju zvádzajú, nik ju nebráni pred ľudskými domienkami, ktoré toho času proti viere sa pozdvihuju, ju nechráni nik proti náružlivostiam a nepriateľstvám ku ktorým je príroda ľudská bez božej ochrany tak naklonená.
Táto časť slovenského ľudu je síce pokrstená a len najpotrebnejších článkoch viery tak vyučena, a teraz-teraz nech sa sama stará ako sa dostane do neba.

Keď takáto starosť cirkvi o zverený ľud je dostatočná, tak veru škoda, že sv. Pavol viac robil pre svojích veriacích a toľko času vynaložíl na písanie svojích dlhých listov.Kto vie keby sv. Pavol bol býval apoštolom v Prešporku, či by ozaj to bol pochválil, keď veľké kostoly nepochybne za viac hodín popoludní prázdne alebo zatvorené bývaju,kdekto chudáci Slováci pred kapucínským a františkánskym kostolom v hŕbach stoja, chciac očuť slovo božie a nemohuc. Ale snaď poviete: Hľa,ale sv. Pavol bol apoštol. Dobre. Ale apoštolská cirkev má a musí mať svojích apoštolov: to je článok viery. A preto nám to nikto nemôže máť za zlé, keď tohočasné výjavy v tejto apoštolskej cirkvi porovnáme s tými výjavmy, ktore panovali za času samých apoštolov. Ovšem že tenkrát nebolo Slovákov medzi kresťanmi.

II.

Mohol by dakto povedať, že náš slovenský robotný ľud v Prešporku nie je bez potrebného vyučovania.
Na to je ľahká odpoveď, tak že ani netreba rozmýšľať o nej, preto že ju tento robotný ľud sám dáva. A to nie slovom ale lež skutkom ktorý nemožno odškriepiť. Stačí len pozrieť č.14 v Cyrilovi a tam najdete odpoveď. Vo dvoch nabytých kostoloch nabito plno ľudu, ale i pred jedným i druhým ešte nadto veľké hrby predo dvermi, ktorí chcu účasť brať na službách božích a na poslúchani slova Božieho a nemôžu. Krom toho na rynku ešte veľká hrba, ktorú by sotva veľký kostol stačil zaujať a i táto je bez slova Božieho.
Či tie hrby, ktoré sa tlačia do kostola a nemôžu dnu,a potom tý ktorý sa ani netlačia, ponevač vidia, že i tý, ktorý sa tlačia nemôžu dnu, či týto všetci potrebuju kresťanské vyučovanie.
Kto že povie, že tieto stá a stá ľudí kresťanského vyučovania nepotrebuju.

Že ho potrebuju,to vie každý, nikto zo zdravým rozumom tajiť to nemôže bo ináč by nebol sám Syn Boží zostupil z nebies vyučovať nás. A že ho nemaju, za to svedčí to, že sa nemôžu spratať do kostola a počúvať ho. A že si hi žiadajú, dokazuju práve tým, že chúďata stoja predo dvermi, bars nič neočuju.
A toto je vec veľkého považenia hodná, preto že padá na svedomie a volá k Bohu o pomoc.
Keby robotný slovenský ľud nehľadal očúvať slovo božie, aká že by bola povinnosť cirkvi? Povinnosť bola vyhľadať ho všetkými možnými prostriedkami, celou pastierskou snahou privábiť ho do kostola na kázeň. Keby to cirkev robila, učinila by len to, čo podľa slov Spasiteľových je povinná. Veď podobenstvo o pastierovi, ktorý svoju ovcu hľadá kym ju nenajde, nie je len rozprávka,ktorú by pastieri kresťanského stáda i mimo uší pustiť smeli, keď sa im páči, ani nie zrkadlo, do ktorého sa človek nazrieť môže.

To podobenstvo je rozkaz, ktorý kto neplní, ubiera nebesiam radosť,ktorú by mali nad navráteným hriešníkom a tak nemaju. A v nebesiach je pánom Boh, ktorý podľa kresťanského katechizma je spravodlivý sudca živých a mŕtvých.
Keby teda-vravim- robotný slovenský ľud nehľadal očuvať slovo Božie, bola by to svätá Bohom samým naložená povinnosť cirkvi vyhľadať a privábiť ich do kostola. Ale podľa spomenutého dopisu robotný slovenský ľud v Prešporku i keď ide do kostola nedovolia mu vojsť.
Lež povie sa mi: kto že mu nedá vojsť?veď mu nik nebráni.
Ale ja nato odpovedám, že mu predsa niekto nedá vojsť, bo ináč by nestal vonku predo dvermi, keď raz už tam z druheho konca mesta prišiel preto aby tam vošiel.
Na to je však odpoveď, lebo mu samotný kostol bráni dnu lebo je malý a nestačí všetkých zaujať.Ale takáto odpoveď nie je odpoveď: ona aspoň nevysvetluje príčinu, prečo sa nedopúšťa našemu slovenskému ľudu ísť do kostola a počuvať slovo božie. Bo keby v Prešporku nebolo väčších alebo viacej kostolov v ktorých by mal náš slovenský ľud miesta že by sa do nich spratal tak ba sa nemuselo zo zármutkom v srdci uznať,že mu bránia nepriaznivé a nepremenlivé okolnosti. Ale zatiaľ v Prešporku sú väčšie kostoly, v ktorých by ľud náš mal miesto,a v ktorých kostoloch ľud náš odbavoval a svoju kázeň očúval:a teraz zatvoriac mu pred nosom tieto väčšie kostoly posielaju ho do takého kde niet miesta, tak veru nemožno povedať, že mu nik nebráni isť do kostola a očúvať slovo božie.
Toto postavenie ubohých Slovákov v Prešporku nevdovjak privodi každému na myseľ isté príbehy ktore cirkev v treťom a štvrtom stoleti zažila.

Keď Rímsky cisári vydeli, všetkými možnými, čo jako hroznými mukami nemožno kresťanov odvrátiť od viery, vynašiel Decius iný spôsob ku skáze kresťanskej viery. On počal dobre premysleným spôsobom,a to strašnou rozvášlivosťou, pracovať na skáze kresťanskej viery. On totiž nariadil oddeliť kňazstvo od ľudu a kresťanom zbúrať kostoly. Po smrti Décia stal sa cisárom Valerian, ktorý predtým za času Décia bol cenzorom, a tak teda zasvetený do Déciových, pokračoval tiež vich prenásledováni. A tento plán i u neho záležal v tom, že odstranil kňazstvo od ľudu, pošlúc ho do vyhnanstvá a kresťanom zakazoval zhromážďovať sa k náboženským úkonom. Napokon prišiel Dioklecian, tento človek „ingenii astutissimi“ako ho jeho súvekí volajú a počal na skáze kresťanstva pracovať. A prvý krok podľa tohoto plánu bol, že dal kresťanom "kostoly rozbúrať" a "knihy popáliť".

Z toho vydieť, že už najbystroduchejší rímsky cisári považovali za najlepší plán k záhube kresťanstva, keď odstránia kňazstvo od ľudu, zbúraju kresťanom kostoly a keď im učinia nemožným zhromažďovať sa k náboženským úkonom. V tomto počínani vydia i toho časný najdômyselnejší cirkevní dejopisci“strašnú rozvážlivosť“ a celkom vypočítaný plán na skázu kresťanskej viery.
Že Decius a Dioklecian boli mužovia veľkého a bystrého ducha,to im nikto neodškriepi. Oni boli nájslavnejší cisári svjho storočia, nado všetko Dioklecián, ktorý sa z otroka pres všetký hodnosti a v tak mladom veku na cisárský prestol dostal. Decius je rovnež zakladateľom dynastie novej, ačkoli bol úhlavným nepriateľom svojho predchodcu, znal si predsa za jeho živobytia zachvať i život a udržať sa v hodnostiach a po jeho smrti, napriek toľkým nepriateľom zasadnuť na trón. To je hlasité svedectvo o jeho bystrom a rozsudnom duchu.

A týto dvaja mužovia, keď chceli svojho ostreho ducha chceli použiť na skázu kresťanskéj viery, neznali vymyslieť lepšiej prípravy k tomu, nežli odstrániť kňazstvo od ľudu, rozbúrať kresťanom kostoly, a učiniť ich nemožným zhromážďovať sa k náboženským úkonom.
V tom leží stračné a úžasné naučenie pre naše časy. Bo z toho vysvitá, že kto chce kresťansku vieru priviesť na skázu ten nema k tomu lepšiej prípravy, nežli tú ktorú vymysleli Decius a Dioklecian. Preto i nepriatelia kresťanstva žiju za našeho veku, na nič nevykladaju toľkú prácu ako by vystavili hrádzu medzi kresťanstvom a kňazstvom aby ľud odviedli od kostola. Keby sa im to podarilo, bola by to prostá cesta ku skáze kresťanstva a cnosti.
Ale preto je to najhlavnejšia a najsvätejšia povinnosť cirkvi udržať čím tuhší sväzok medzi kňazstvom a ľudom, hľadieť, aby ľud čím viac navštevoval kostol.

Jestli to cirkev neurobí, tak zanecha nepriateľom kresťanstva slobodné pole a najslobodnejšie samotnému diablovi, ktorý vydiac, že náruživosti a slabosti ľudské nenachádzaju žiadného odporu, ponevač ľud slovo božie nečuje, použije ich k tým istejšie duševnej skáze kresťanského ľudu. Vieme zo slov samotného Spasiteľa, že diablova hlavná snaha je ukradnuť slovo božie zo sŕdc veriacích: ak hotová to teda služba pre neho, keď toto slovo božie do srdca ani len nepadá.
A tak je skutočna s veľkou časťou slovenského ľudu v Prešporku. Je síce pravda že tá časť čo sa vprace do malého kapucínského kostola môže očuť slovo božie, nie je odlúčená od kňaza, môže sa zhromáždiť k naboženským úkonom, pre ňu nie je kostol zborený; ale tá rovná a veľká časť ktora nie je v stave v pratať sa do toho malého kostola, čo by aj chcela,tá je skutoščne vystavená tomu nešťastiu, ktorému boli podrobený kresťania v Ríme. Ona je „odlučena od kňaza“ práve tenkrát,keď ohlasuje slovo božie: pre ňu je kostol stvorený, bo kostol do ktorého nemôže dnu, je pre ňu toľko ako by ho ani nebolo, jej stáva sa nemožným „zhromáždiť sa k nábožným úkonom“ pret že je prinútena ostať vonku predo dvermi na ulici, a vieme že náboženské služby sa na ulici nekonaju.
Tento stav je pre veľkú časť Slovenského ľudu, pre sta a tisís prípravou ku skáze kresťanskej viery v ich srdci.
Nič však nie je k veľkéj poražke cirkvi ako keď viera v srdciach ich detí prináša sa do nebezpečenstva. Podľa slov sv. Ambrózia: „nema cirkev iného imania pre seba samu, leda vieru“. Čo že tada bude platné, jestli cirkev zadrží svetské statky a hodnosti, keď v srdciach jej deti zahynie viera,tento jediný opravdový majetok cirkvi.

Tí ktorý chceli tuto vieru udusiť v srdciach kresťanov, považovali vždy za najlepšiu prípravu k tomu „odlúčiť ľud od kňazstva“a zatvoriť mu kostoly. A preto nech tý ktorým je zverená ochrana slovenského ľudu v Prešporku,považia čo robia,keď vykázaním nad mieru malého kostola preň, väčšie kostoly pred ním zatváraju a tak ho odlučuju od kňaza ohlasujúceho slovo božie.




Kňažianský

Zázračná krv svätého Januára


Bezčíselné su divy a zázraky, ktore Boh skrze svojích sluhov v svätej našej cirkvi katolickej ustavične až do naších časov tvoril. Pravda ja sice, že sa tieto zázraky pri začiatku cirkvi katolickéj častejšie stávali;a sice z tej príčiny že boli k rozšíreniu viery potrebnejšie;ale pri tom všetkom nebola to vôľa božská: aby oni v cirkvi celkom prestali. Potrebne su oni i teraz, nielen k obráteniu pohanov, ako napríklad vidíme v dejopise misionárskom sv, Fran. Xaverského v Indii a iných, ale i samým kresťanom, aby sa týto v dobrom posilnili a svätí boží tu na zemi oslávili. Čo viac: je vôľa božská, aby zázraky a divy ešte i teraz v svätej svojej cirkvi k zahanbeniu rozumkárov trvali. Medzi takýmíto zázrakmi zaujíma nepochybne najprvšie miesto svetoznámy zázrak s krvou sv. Januára v meste talianskom Neapoli.

Krv totižto tohto svätého za každým,čo ju položia blízko jeho hlavy ačkoli celá zoschnutá, stáva sa tečúcou a to síce každoročne viac razy; ktorého zázraku nie jeden ale húfy ľudu. Čo že je teda primeranejšie, nežli že neveriací rozumkári takýto za pravdivosť viery katolickéj neustúpne hovoriaci mimoriadný dôkaz a zázrak z neobyčajnou vzteklosťou napádaju?
Tak jeden kalvín, ménom Molonacus uisťuje že katolíci pomocou klamstva hádžu vápno do tej krvi, následkom čoho zoviera. Mienku jeho zlomyslnú medzi inými vyvrátil-či sa človek nemôže zadiviť. Jeden luterán, ktorý v svojom pojednáni a spise o tomto zázraku, onóho kalvína zrovna menuje starým bláznom hovoriac tám medzi iným toto: Ako že by to bývalo len možné že by takéto tajomstvo cez toľké roky uprostred vzdelaného mesta neprišlo na svet? Ostatne samí čitatelia odpovedia na tú otázku; či môže vapno tu silu mať, aby v zoschnutej krvi vrenie a tečenie zapríčinilo?
Iní rozumkári chcu zese tento zázrak inák vysvetliť! Hovoria totižto, že:ako sa krv zavráždeného človeka pri približování sa vraha vzbúri, tak i krv sv. Januára v blízkosti jeho hlavy začína vrieť!

Čo sa týka odpovedí na tento rozumkársky nápad, je na pohotove, a znie takto: Po prvé, nie je isté, ba podľa mnohých len poviedka, že by krv zavraždeného pri približovaní vraha zovrela. Po druhé, keby sme to i dopustili, musíme spolu i vyznať, že sa to stáva veľmi zriedka a síce len v tom prípade keď je rana ešte svieža. Ako že teda to ma platiť o krvi sv. Januára, keď tento v treťom století, to jest: pred 16 stoletiami smrť podstúpil-a kdekto ešte nikdo nepočul aby po niekoľko rokoch krv nejakého zomrelého bola vrelá.
Chcú to ty ľahkomyselný ľudia prirodeným spôsobom vysvetliť,aby prst boží, ktorý sa im pri tomto zázraku vyhráža z neho zmyzol: ale pýtam sa vás: keď je tento zázrak len prirodzená událosť: prečo sa niečo podobné nestáva niekde inde, len práve v katolickej cirkvi. Či príroda len vkatolickej cirkvi má právo,inde nie??

Myslite-li drahý čitatelia, že sa naší odporníci nad svojími nápadmi s ktorými som vás oboznámil zardeju? Mýlite sa! Zlosť nemá hanby ani očí.Oni po stroskotaní prvých idu ďalej: počujme teda ešte jeden pokus, náš zázrak z jeho nadprirodzenosti vyzliesť. Tvrdia totiž: že krv sv. Januára preto sa stáva tečúcou, lebo ju vraj teplo, svetla na blízku horiacé- a horúcosť množstva ľudu roztopia.
Tak oni! Nuž ale ktože nevie že zo skúsenosti že teplo nie je v stave kúsky zoschnutej krvi roztopiť. A keby to naozaj tak bolo, či by sa nemusela tá krv, skôr v lete nežli v zime roztiesť? A v roku 1662-om práve v pol zimy začala tiecť, kdekto v roku 1702-ho v lete až pri druhej omši sa rozpustila.Slovom: čím viac sa namáhaju nepriatelia katolickej cirkvi pravdivosť tohto zázraku podvrátiť, tým viac to potvrdzuju.
Presvedčivše sa o tomto zázraku prajem vám, drahí slovenskí rodáci, aby ste s toho vzali i úžitok ku ktorému cieľu ešte niekoľko slov k vám prehovorím.

Ot. Kto že je v stave zázraky a divy opravdivo tvoriť!
Odpoveď? Sám Pán Boh-a nikto iný- ačkoľvek môže k tomu užívať ľudí- jakožto prostredníkov.

Ot. Či môže Pán Boh potvrdiť lož zázrakmi: Odpoveď? Na žiaden spôsob, lebo je najsvätejší a ako taký musí lož nenávydieť.

A kdeže tvoril a tvorí divy a zázraky, či nielen v samej katolickej cirkvi. Z čoho nasleduje že učenie katolickej cirkvi nemôže byť nepravé- lebo ho Pán Boh zázrakmi potvrzuje. Preto Spasiteľ hovorí u Jána 14.12.,Kto vo mňa verí, ten tiež bude robiť skutky, ktoré robím já,a ešte väčšie bude činiť ako ja. Chovajme teda slávny rodáci tu vieru v srdci ktorú nam zjavil všemohúci skrze jednorodeného Syna svojho- Boha – Človeka- Ježiša Krista, ktorý potvrdil a potvrdzuje zázrakmi medzi nímž i zázrak krvi sv. Januára sa ligoce. Žime podľa nej, buďme tým čim žiada ona a on Pán aby sme boli, totižto obrazom božským a nie obrazom nerozumných zvierat. Vydíme prst Boží, slyšime- Boh sám očivedome potvrdzuje, aby sme sa nemohli niekedy vyhovárať-ako by sme neboli vedeli, čo robiť! Bedá nám ak zostaneme tvrdošíjny!!




VESTNÍK CIRKEVNÝ


Z Kútov: 12 mája;
Nejednému sa snaď zazdá, že by prístojnejšie bol článok: o pôvode sviatku „ Božie Telo“ a život sv. Juliany podávať v prílohe „Vojtech“, preto že sa toto lepšie pre ľud ako pre duchovenstvo hodi. My článku nielen za to že je dlhý, a tak v 16-dňovej pol hárkovej Prílohe by sa na dlho zas rozťahoval, lež za to, že tento rok je 600 ročná pamiatka prvotného ustanovenia onoho sviatku v najužšom spojení zo životom sv. Juliany akožto pôvodkyne jeho, postaveného, a tak aby sa vel. duchovenstvu poskytovala hojnejšia látka ku kázňam o nadrečenej slávnosti, ktorá nam už- ako obyčajne každého roku po trojičnej nedeli, nastáva k ľudu držať sa majúcim za príhodnejšie sme držali miesto vyznačiť v Cyrilo – Metodovi s láskavým privolením p. spisovateľovým. *)

Slávnosť Božieho Tela ustanovil Urban pápež,- k čomu príčinu zavdala nasledujúca príhoda: Istá pobožná mníška Juliana v biskupstve lutišskom mala zvlástne vydenie vzťahujúce sa na tento sviatok. Vydela totižto vo svojom vytržení ducha na mesiaci, ináč jasnom jedno zatienené miesto a bola poučená, že toto zatienené miesto znamená to: že v kole sviatkov cirkevných ešte jeden chýba a to síce sviatok Božieho Tela. Dozvedel sa o tom zjavení Robert biskup lutišský, zaviedol prísne vyšetrovanie o veci tejto a umienil r.1247 sviatok tento v biskupstve svojom sláviť. Čo ale on medzitým smrťou predstihnutý, nemohol uskutočniť, to vykonal jeho nástupca.Roku 1264 Urban IV.pápež, ktorý pri tom vyšetrovani bol ako arcijáhen prítomný, vydal rozkaz, ktorým slávenie tohto sviatku v celej cirkvi nariaďuje. Kliment V. potvrdil toto slávenie r. 1411 na cirkevnom sneme vo Viedni,a ustanovil k sláveniu sviatku Božieho Tela štvrtok po sv. Trojici.

Dľa tohto“ Z nábožných výjavov“, vytiahnutého stručného popisu tohto sviatku, mala by sa 600 ročná pamiatka v pritomnom roku sláviť navzdor tomu, že sa i mesto Úrbevetanum(Vilsinium)v ktorom je zachované – ako sa dosvedčuje – divotvorne korporále postriekané najsvätejšiou krvou z prevrhnutého kalicha;každa kvapka ma predstavovať tvár Ježiša Krista, nachádza sa v rukách Italianissimov, i trbars sviatok Božieho Tela bol pre celú kat. Cirkev ustanovený na cirk. sneme r. 1311, nemalo by sa čakať až do roku 1913; lebo sviatok ten bol pôvodne 1264 pre celú cirkev, ačpráve skrze pápeža a kroz snem cirkevný ustanovený. A pritom tento rok, v ktorom bohorúhavy spis Renanuv peleší,by sa najlepšie hodil k slávnejšiemu verejnemu vyznaniu“ božstva Ježiša Krista“ v jubilárnych sprievodoch po uliciach s velebnou sviatosťou „ Božie Telo Ježíša Krista „v sebe skrývajucou poklonou a na dosvedčenie našej viery v prítomnosti opravdivého Boha v tejže sviatosti v spôsobe chleba.

*) Teprv pri opravovaní čísla tohoto sme s úžasom zpozorovali že sadzač pokračovanie tohoto otázného článku, ktorý sme chceli z tu uvedenej príčiny pred Božím Telom dokonať, samovolne pretrhol vydádzaním náčelných basní a pojednania o zázračnej krvi sv. Januária, ktoréžto sa mohly i iným časom neskôr uverejniť. Keď sa už toto v prítomnom čísle pre krátkosť času dosadiť nedá, nahradíme to v bud. č. Cyrilla. R.


Prešporok
Dňa 9. Apríľa sa zakončili konferencie ktoré cez celý týždeň vždy večer v primacialnom paláci držal v.o. Schmude kňaz tovarišstva Ježišovho a predstavený domu prešporského. Teším sa z toho, že mi bola dána príležitosť i v tomto nahliadnuť a nadobudnuť skúsenosti, vzoru a poučenia.Boli to v prvej polovici týždňa boli to prednášky fylozofické o fylozofických sústavach ( skepticizme a pantheizme atd.); v druhej polovici ale folozofické – theologické o prvých základoch viery a kresťanstva o možnosti zjavenia, potrebe zjavenia, žriedle zjavenia atd. Ako už z udáneho nákresu vysvitá konferencie tieto, určene boli pre vzdelanejšie obecenstvo pohlavia ženského. Medzi poslucháčmi stricto sensu bolo zastúpene duchovenstvo, profesorstvo a vzdelana trieda. Obzvláštne spomenutie hodnejší vysoký posluchači boli:osv.p. biskup Véber,vys,dôst. Pp.Pantoček, Heiler a iný niektorý kanoníci prešporskej kepituli.

Madzi poslucháčov sensu lato počítam ľud k takým vyšším pojmom nesúci, ktorý len žartom kde tu od rečníka hodenym rozumejuc sa zasmial. Spomenutý rečník ako uhladnosťou milo,tak hlboko fylozoficky veľmi vedecký, a trefnými ironiami ducha zabavajuc prednášal. Ako z jednej strany bol bych výtečnému rečníkovi prial väčšie obecenstvo, tak z druhej strany bol bych si prial neprítomnosť nevzdelanej masy: prečo. Nevedecké a nevzdelané obecenstvo nemajúc, zvlášte v prvých konferenciach, prostej a zrozuminetelnej potravy, vyšie rozumovania krivo rozumie. Keby však dvojaké populárné a vedecké konferencie sa držali, tieti by aj obecenstvo vo vedecké a populárne podelili a tak krivým úsudkom a niekedy i nebezpečným nedorozumeniam by sa vyhlo.

Mohuč
Nedávno tuna vyšla brožúra Schvester Adolphe, v ktorej akýsi žid menom Warburg nestydatého na cti utrhania sa dopustil proti predstavenej opatrovny, stojacej pod správou milosrdných sestier. Pero jeho však špatný rebach mu prinieslo: dňa 1. Apríľa hlavný sud mohučský odsúdil ho na 2. Roký do žálára a pokutu 835 zl. A jeho spoluvinníka menom Baist na 18 mesiacov žalára a 845 zl.

Mohuč
Katolícka kasínová spoločnosť zakúpila „Frankfurter Hof“ za 90 000 zl. Dom tento obsahuje jednu z najväčších dvoran na Rýnu, a k zhromaždeniam, poradam a počestným zábavám je veľmi súci. V kasíne to len take časopisy a zábavy budu, aké méno katolické nepoškvrňuju. Preložením kasína do Frankfurtského domu katolický spolok tovaryšov k ciaľom svojím bude mať väčší priestor. Rýchle pokroky robí aj oprava stolného chrámu. Za 6. rokov na ozdobu vnútornú vynaloženo 90 000 zl. Severná loď a kaple už sa skvejú vo svojej pôvodnéj podobe prírodzeného kameňa. Dokončená je práca na klenuti východného chóru, kaple, krížnej lodi, klenutí hlavnej lode a južnéj části chrámu.

Bagneres
V Pyrenejských lázňach Bagneres stojí od r.1856 kláštor, ktorý svoj pôvod má od výtečného pianisty Cohna z Hamburgu. Herman Cohn bol žid a žiak Lista. R.1847 prjal krst a r. 1849 dostal dovolenie vstúpiť do kláštora Karmelitov. R. 1861 bol vysvätený za kňaza a rozlíčných mestách Francúska kázal z neobyčajnou horlivosťou. Svojím osobným vplivom docielil peňažité prostriedky k vystaveniu karmelitanského kláštora v Bagneres, ktorého chrám priatelia jeho k. pr. Horác Vernet ozdobyli výtvormi umelectva svojho.

Rím
Od toho času, čo na ľavej nohe sv. Otca otvor učinili lekári, zdravie sv. Otca je lepšie. Otvor podobral sa a tak odtokom nedužnej šťavy sv. Otcovi uľahčeno bolo, natoľko, že sv. Otec na sviatok sv. Jozefa moholúradne prijať gr. Sartiges vyslanca francuzského. Potom šiel do chrámu sv. Petra aby dľa starobýlého obyčaja tam svoju pobožnosť vykonal. Na kvetnú nedeľu neprišiel sv. Otec do chrámu sv. Petra a tak Msgr.Guidi, nový to kardinál a arcibiskup bolognenský rozdával palmove vetvy zboru kardinálov, biskupov a prelátov,zboru dyplomatickému, ako aj zrancuzským a pápežským generálom.

Rím
Dvanásty deň apríľa bol v Ríme pozoruhodný, jakožto výročny deň návrati sv. Otca z Gaety. Nebolo známo že sa sv. Otec vyberie do chrámu sv. Anežky za múrmi, a predsa značný počet veriacích bol neďaleko tejto bazyliky zhromáždeny. Počet tento ihneď vzrástol, ponevač tisíce ľudí prišlo zo sv. Otcom a nadšenie bolo toľké, že chceli kone vypriahnuť a akoby s výťazoslávou ťahať koč v ktorom sedel sv. Otec, ktorý to však neprijal. Večer bolo mesto osvetlené a z výšiny Pincia lebo Quirinalu,zdalo sa v svetlovom oceáne plavať: všetky budovy, chrámy, veže, viťazobrány, ba i zrucaniny starého Ríma ligotali sa v blesku nesčíselných svetiel. Kríž na chráme sv. Petra ako aj na vrchu Janikulus, kde sv. Peter bol ukrižovaný, ako aj nad bránou Pantheonu, celý bol osvetlený;taky víťazoblesk sv. kríža v tône drží pamiatky starého pohanského Ríma.

Zvláštny pohľad tiež poskytovalo tiež fórum, pomníky starého Ríma,námestie Navona zo studňnou Berniniho a bengálskym ohňostrojom ožiarený Tiber. Na rozličných miestach boli víťazobrány, gotické kaple víťaziny (trophaea) a velíkanské priesvity transparenty. Na anjelskom moste“veža Dávidová“jakožto nepoškvrnené podobenstvo počatej bl.P. Márie s talianským nápisom: Veža Dávidova, ochraňuj knieža a jeho ľud.Pred Pantheónom vydieť bolo na priesvite kľačiací zástup pred Piom IX.R.P.ako tými, v liste Napoleonoví z ohľadu europského kongresu zaslanými slovami odpovedá: Erit opus justitiae pax. Všetký obrazy a sochy boli na ulici, akoby náhrada necti po iných mestách Itálie im činenej, temer v kaple a oltáre premenené.Navzdor tomu, že na niektorých miestach boli vypálene bomby, ľud až do polnoci obdivoval vystrojenie mesta.

Anglicko
Pätnásť anglických míľ od Druncondry leží Maynooth. Tuna sa nachodí jadno z najväčších semeníšť kňazstva, asi desaťkrát väčšie ako Germanicum v Ríme. Je ono sústredené pre cele Írsko kde sa kňazi pre 29 diecéz vzdelávaju. Navzdory tomu z týchto 29 beduje 27 diecéz pre nedostatok kňazov, lebo Írsko počíta 1041 farárov a duchovných a 2321 kostolov, mnísi v 86 kláštoroch nie su schopní vypomôcť. Okrem Maynothu je ešte veľa malých semeníšť a kolegia na vzdelávanie.
V províncii Ulster 11, Leinster 15,Munster 5,Connagaut 6: do dohromady teda 37 semenišť a kolégii. Dosť by teda bolo vychovívacích ústavov keby len bolo prostriedkov na ích starostlivosť.

Jeruzalem
Senátor De Saulci a Abbé Michon, ktorý ďalekú cestu po svätej zemi a po zajordánskej Arábii konali, nachodia sa na spiatočnej ceste; p. Salamanna ktorý koná vykopávky v Camiros koná, zanechal vše na ostrove Rhodos. Výsledok ich cestovania je nemalý, lebobolo v stave,s úplnou slobodou vnútorný kolomúr chrámu Šalamúnovho, ktorý len dosial niečo málo cestovateľov potajomne navštívilo, vziať do úkolu svojích skúmaní, lešenia vystaviť a výtisky vyhotoviť ako aj ostatky Šalamúnovho staviteľstva ktoré Tituskému požiaru ušli nakresliť. Najvážnejší význam je: vykopanie a nalezenie „ Hrobu Kráľov“. Pomník zmierenia, ktorý kraľ Herodes nad hrobami tymito, lúpežným hľadaním pokladov zneuctených, vyzdvihnuť dal medzi zrúcaninami, hlavný vchod zamedzujúci, je vynalezený. Okrem toho vynašli neporušenú a umele zapečatenú úmrlčiu komoru, v ktorej sa rakev jednoho kráľa Jeruzalemského zachovala. Krásny nápis v hebrejských písmenach na priečeli rakvi je vyrytý. Kráľovska mrtvola však ktorá v tejto ležala, akonáhle sa tam vonkájši vzduch dostal sa rozpadla. Táto starožitnosť aj s mnohými inými bola prevezená do Louvre a určená pre založenie hebrejského múzea. Spomenutý Saulcy zamýšľa vydať spis o výsledkoch svojho skúmania.

Amerika
Z Ameriky prišla správa o zotavení jednoho z Lazaristov vedeného vyučovacieho a vzdelavácieho ústavu mezi vrchoreťazou Caraca(v Brazílii neďaleko rovníka). Ústav tento, ktorý spolu gymnazyalné, fylozofické a bohoslovecké služby spolu v sebe zahrňuje, pred 2 rokmi pri otvorení počítal 100 chovancov, ktorých počet sa od tej doby zvýšil na 220 chovancov. Keď už pripustenie Lazaristov k vedeniu zprávy takého ústavu potešeným znamením sa stalo, že už tam Pombalizmus hynie,tym väčšiu nádej rychlý rozkvet ústavu vzbudzuje že miesto predošlého pombálského duchovenstva krepkejšie sily dosadene budu.

Austrália
Veľmi potešujúca zpráva o pokroku rozširovania kresťanstva prichodí z vikáriatu Centrál – Oceanii, kde biskup Batallion učinkuje. Dňa 27. Marca 1863 skrze apoštolské bréve na žiadosť biskupa založena je nová prefektúra v okrese tohože vikáriatu na ostrovoch Fidži, ktorých sa 180 počíta. Obyvateľstvo týchto ostrovov počíta 100 000 duší. Asi 15 ročným účinkovaním kňazov Máristov pošťastilo sa konečne utvoriť malé kresťanské obce ktoré od r.1859 tak sa zmohli, že už r.1863 asi 12 000 katolíkov rátaju, ktorým 7 kňazov ani viac stačiť už nemôže.




Rozličnosti


Belgícky umelecký výraz(budget) pre terajší rok oznamuje úverok 100 000 frankov k ukončeniu muromaľby, ktoré štát spolu s obcou vyhotovíť dáva. Terajšie v umeleckéj práci nachodiace sa budovy k dokončeniu svojmu potrebuju ešte 1 044 440 frankov; štát da 711 517 fr. Obec ale aj chrámy 340 893 fr.
V Meurthedepartamente u Meizieres les Vic pri kopáni jedného pustého pozemku na ktorom vinicu chceli založiť v hĺbke asi 3 stôp prišli na ostatky 140 kusov ľudských kostlivcov a rozličnej zbrane a peňazí. Jeden zlatý peniaz, ktorý tam tiež ležal ukazuje na 200 –ročný letopočet pred Kristom. “ Schn.P.“
Jeho veličenstvo, pán cisár ráčil vdove nedávno zomrelého srbského spisovateľa a jazykopisca Vuka Štefanoviča Karadžiča na podporu 1000 zl. najmilostivejšie udeliť.




Knižný oznamovateľ


„ Všenáuky kresťansko-katolickej XV zväzok“v Budíne. Tiskom M. Bago 1864. Obsahuje 39 kázni CCCCXV-DXXXIII, o nečistote, obžerstve a hneve. Rozpošle sa zo XVI zväzkom a III. Svatočných kázni, ktoré sa tlačia.XIII a XVI zväzok, ktoré ešte z pp. Predplatiteľov nedostali, dostanú čo chvíľu; už su na ceste. Prosíme o doposlanie nedoplatkov(reštancii) aby sme sľub náš, že celá Všenauka(XVIII zväzkov silná)do konca júna t.r. dokončená bude, sväté splniť mohli. RED
„Život Pána našeho Ježíša Krista“ sepsal Dr. Ján Ev. Bíly farár na Morave, s povolením najdôs.kniežacej arcibiskupskej konsistore. Zo 34 drevorytinami dľa nákresu najlepších umelcov. V Prahe nákladom Karla Bellmanna r. 1864. Zošit I. str.32 cena 40 kr.

Výborné toto dielo je namierené proti bezbožnému spisu Renenovmu. V prvéj hlave vykláda sa I.Vek pred Kristom.Potreba vykupenia človeka.Prípravy k nemu.Život cirkvi v advente.II. Zvestovani P. Márie.Jej návšteva u Alžbety.Narodenie sv. Jána Krstiteľa.Narodenie nášho P. Ježíša Krista.Navšteva pastierov.Aká je teraz v Betléheme pamiatka? Príchod troch kráľov.Život sv. cirkvi na Vianoce. Vražda dietok betlehemských.IV.očisťovanie P. Márie.Simeon a Anna.P.Jéžiš 12-ročný v chráme jeruzalemskom.
V druhej hlave opisuje sa prvý rok verejného pôsobenia nášho P. Ježiša Krista.Náboženský život sekty v židovstve.Pomysli o mesiašovi.Túžba po vykupiteľovi medzi pohanmi.II.Ján na púšti.Jeho kázanie a krst.P. Ježiš sa dal od sv. Jána pokrstiť.Pokušanie pána na púšti.Svedectvo Jánovo o Kristu.Prví učeníci.Zväzok tento okrášľuje 10 pekných drevorezov. Tento znamenitý časový spis pri nedostatku vlastných slovenských náboženských spisov, na ktorý pre neslušné prekážky, ktoré sa potvrdeniu Spolku sv. Vojtecha od neprajníkov naších hriešné v cestu kladú, národ náš trpí horlivému učastenstvú naších rodákov poručame.


Verejná pošta
J.O.K.v O.Vaše články o mísiach v iných stránkach sveta, budu nám veľmi vítane. Len zavítajte čo skôr s nimi.A B.v Chr.Obdržali sme.Uverejníme, ale nie všetko; bo okolnosti sa nijak nechcú na lepšie premeniť.