logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 16


Obsah:



: Obálka
Vavrinec : Po Hodiech
Dusarov : Cirkevne časopisectvo
: O pôvode sviatku "Božie Telo"
Janko Pravdomil : Vestník Cirkevný (1)
Blah. : Vestník Cirkevný (2)
: Rozličnosti.
Poludničan : Knižný Oznamovateľ
: Odvolanie


Obálka



Predplatná cena celoročná: 4 Zla. 50 kra. polročná: r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godink. Vychádza každých 8 dni na hárku.

Číslo 16 V Skalici, v sobotu, dňa 7. Mája 1864 Ročník XIV

S prítomným číslom rozposiela sa 6.číslo prílohy“Vojtech“.
Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktov: Víťazoslas Sasinek.
V Skalici 1864 Tiskom Fr.X. Škarnicia Synov.




Po Hodiech

Vavrinec


1.Prva hruda padla;
aj ston dral sa z hĺbky hrobu;
ston, žalostný, divý;
čo raní dýkou útrobu

Mati stojí sťa stĺp;
deti plaču horkým žiaľom;
vŕb smutnica vzdychá -
a ľud –ziera nad divalom.

Čo je? kto je? kto umrel?
To mŕtvoly matka, žena!
zvedavosť ťa kŕmi,
lež zem krvou nezkropená.

Ostatná hor hruda!
na hrob vložme čierný,zlatý...
a mŕtvola nemá
a mati sťa stĺp soľnatý.

A čo deti vedia?
V netušeniach otca znali,
a poboskom detským
mladú lásku podávali.

A čo deti vedia?
Mlaď o meno sa nestarie!
Tu nevina, ihry,
nežný poľúb vzory tváre.

A je to otec, deti,
či brat, či sestra dáka?
Kto zná svet si vraví,
však po pravde ľud len maká.

2.Letia časy v bezdnom
a beh časov len ostáva;
deti po zastali
a na hrobe stará tráva.
mať akoby zmizla,
niet viac o nej chýru, slichu,
len že ponad hrobom
lipka peruť dvíha šíru.

I deti matere
poskladali v zemi kosti
a vnukovia pamäť
spotápali v zabudlosti.

Oj, mať, otec, deti-
niet pamiatky vašej v rode!
Mati nezloreč im
hľaď žehnanie na východe.

3. Trúba hlasá život,
trúba hlása znovuzrodenie!
Vstaň čo stálo veky,
čo hnilo božie stvorenie.

Prazem sa zatriasla,
ves hrob odvrel,
pukli skaly:
vitaj braček, malý,
ale sme sa dlho nevydali.

Na cmiteri slávskom
pukol starý hrob na troje,
a nad hrobom z lipky div,
strie sa náruč vo dvoje.

Poď sem dcéra moja,
syn môj draho vykúpený
sem rodina šíra,
poď v náručie kmeň bezmenný.

V tebe ja oživnem
rodinôčka moja mala,
v tebe sa voznovím,
veď som chuti zas dostala.

V tebe sa rozmnožím
a ak dá Boh vektvorný,
v tebe tiež povstane
svätý národ rod vzorný.

4.Slávila rodina
tisícročia, žitia hody,
akých skvelosť bájne,
len hútali cudzie vody.

Slávila sťa jabloň
ružová v prostred na sade
a láskou sa spájala,
láskou na tom veľkom hrade.

Tam videl brat brata
mať videla vnukov ľudu,
čo na hrob rodiny
bez citu hádzal len hrudu.

Spievajú vnukovia
žalm velebný v odpusť otcov
netresci ich Hospodin,
netresci Veľký ni ich zvodcov.

Pán si ty všetkých deti,
pán si ty jediný vesmíru:
spomáhaj nám bože,
už sprevádzať tmou čírou.

5. Už je po hodoch:
slastne opŕchli chvíle
za ľud proste Boha,
i teraz Metod,Cyrile!

V pošmúrnej ste dobe
hlásali vy zmilovanie:
aj teraz proste Vy
požehnania potrvalo.

Sväte začal život,
nech žije sväte dial,
lásku k Bohu, rodu,
k svetu by satan nezavial!

Vavrinec


Chvála Bohu

Hrozno sa nad Tatrou hor v pýche vznášala búra,
raz chcela k Váhu udrieť, stĺcť spolu i švárny Hron;
buch hromu mal zahubiť vznešenú rodinu podtatranskú:
Tatrane, chváľ toho vždy, biednu čo smrť zahubil.




Cirkevne časopisectvo

Dusarov


V.

Ľahko by mohol dakto povedať, že postupilo-li už toho časne časopisectvo na tak ohromnú moc, a jeli táto ohromná moc zväčšia tak zjavne protivná kresťanským zásadám: že to bude i tak márna práca chcieť sa boriť s ňou. My v tom ohľade-
Mohol by povedať-nevydržime súbeh, preto že zvlášte my Slováci nikdy neprivedieme naše časopisectvo k takému rozkvetu, aby na 20 do 30 tisíc odberateľov a čitateľov sa zmohlo, a tak pri všetkej možnej usilovnosti zostaneme predsa len prislabí. A preto nehodno ani začínať.

Takúto výhovorku mohol by si dakto utvoriť pri prečítaní predošlého článku. A pri našom ešte nie dosť prebudenom živote, pri našom na boj ešte nenávyklom a k nemu nepohyblivom živote, nebol by div, keby táto výhovorka ozývala sa z úst do úst.

A však bratia, vyhovárať sa preto, aby sa kto mohol vyhnúť boju, nesvedčí sa na mužov, a to zvlášte tam, kde k tomuto boju svätá povinnosť volá. Krom toho, aby stromy nerástli až do neba, o to sa už postaral sám pán Boh. On nám dal dve veľké sily do ruky, ktoré jestli usilovne, zmužile a obratne použijeme, ešte veľa môžeme vykonať.

Prvá tato sila je národná reč. Boh sám postavil v národnej reči hrádzu medzi národ a národ; aby zle zásady sa nemohli rozširovať s tak náramnou náhlosťou, žeby sa im ani dobra vôľa a opravdivé úsilie ubrániť nevládali. To časopisectvo, ktoré z Viedne nekresťanskú nákazu rozsieva, nebude môcť do našeho národa s úplnou skazenosťou preraziť, jestli len my sami nezanedbáme našu kňazskú povinnosť. Len na ten prípad, žeby sme my založili ruky krížom, zachváti nás tato nákaza skôr lebo neskôr. Ale jestli naše Slovenské kňazstvo prichiti sa práce zavčasu: môže ono ešte národ udržať v jeho dosavadnej neporušenosti.

Nech len naše kňazstvo pracuje podľa potrieb terajšieho času a to síce srozumene: všetko bude možno uchovať; ba na základe našich národných čností, ktoré kresťanským zásadám tak veľmi príbuzne sú, bude možno národ, i k ďalšiemu mravnému pokroku povzniesť.

Ale tie tri výnimky treba ponechať, a preto treba pracovať:1. Dľa terajšieho času,2.uzrozumene,3.na základe našich národných čnosti. Jestli tieto tri, ku zdarilemu boju nevyhnutné potrebné výnimky, nezachováme nevykonáme nič a potom prirodzeným vývojom terajšieho veku utratíme náš vplyv na ľud vždy viac a viac.

Teraz však povstáva otázka: či tieto tri nevyhnutné potrebne výnimky zadržať možno bez poradného cirkevného časopisectva. Odpoveď: že doprosta nie. Bez poradného cirkevného časopisectva na tieto najhlavnejšie výnimky zdarileho boja niet ani pomyslenia. Bo bez takého časopisu nie je možné naše národne kňazstvo v úplnej vedomosti o tohovekých potrebách udržať. Náš terajší vek je v mnohom ohľade inakší nežli bol predošlý. Za našeho času panujú iné zásady, nežli predtým, a následkom týchto zásad na býva spoločnosť ľudská inej tvárnosti, iných zásad, iných snáh, nežli predtým a podľa týchto nových snáh a pomerov načim i zastupiteľom kresťanských zásad hľadať iné cesty, iné zásady,jesli svoj úrad s takým zdarom plniť chcú, aby tie toho časné zásady a snahy skôr alebo neskôr neprerástli cez hlavu.

Zásady terajšieho veku sú oveľa viac sociálne, nežli boli len za predošlého pokolenia. Padnutím poddanstva prichodí najpočetnejšia časť spoločnosti ľudskej k uználosti a k právam. Táto časť nastupuje na cestu novú, ktorá jej predtým bola do cela cudzia, a ku ktorej primeranú vzdelanosť pospolitý náš ľud ešte neobdŕžal. Pri tom pozemkové zemianstvo a panstvo upadá vždy viac a na jeho miesto tisne sa panstvo peňažné. A však peniaze sú majetok o veľa pohyblivejší, nežli pozemky a preto čim viac toto peňažne panstvo sa zmôže,tym viac počne hynúť starodávna stálosť pomerov v spoločnosti ľudskej, tým viac budeme náhlym a často nepredvýdanym prevratom vystavený.

A na tejto novej ceste, v týchto nových vzrastajúcich pomerov ako že sa vyzná náš pospolitý ľud pri svojej doterajšej nedostatočnej vzdelanosti? Zrastajúce zmenene pomery často môžu ho strhnúť v tú alebo inú stranu skôr, nežli by si následky svojho kroku určite predstaviť a náležite im porozumieť mohol. V týchto nových pomeroch môže jediným chybným krokom cela obec zavdať smrteľnú ranu svojej majetnosti,a takýto krok potom snáď jak živo nebude možno napraviť.

A takéto veci majú neodškriepiteľný vplyv na mravnú povahu obce. Už staré porekadlo praví: paupertas maxima; a sv. Pavol hovoril, že lakomstvo je modla služba. A preto čim viac by náš pospolitý ľud upadol do chudoby, čim viac by poddanskej odvislosti od zrastajúceho peňažného panstva upadol: tým ťažšie mu bude žiť podľa kresťanských zásad. Čo že si počnete s pospolitým ľudom, jestli ho raz z hora bude tlačiť peňažné panstvo,ktore sa len zriedka kedy na pravých kresťanských zásadách zakladá z dola ho tlačiť bude chudoba? To už teraz vidieť tam kde náš ľud okolo fabrík býva a závisí od zárobku v týchto fabrikách. Môžete tam doliehať na kresťanské svätenie nedieľ a sviatkov, koľko chcete! Jediný rozkaz z práce zničí vaše životne dielo. A toto je len jediný príklad premieňujucích sa pomerov v terajšej ľudskej spoločnosti a toho ohromného vplivu,ktorý to menenie vyvinuje na mravný a kresťanský život pospolitého ľudu.

A preto za naše ho času, kde sa základne pomery našej spoločnosti ľudskej tak často menia, je to svätosvätá povinnosť kňazstva, stať na stráži a hľadieť, aby tieto premeny nedopadli tak, že by pospolitému ľudu, jak v mestách tak i na vidieku nestalo sa skôr neskôr nemožným alebo aspoň nad mieru ťažkým, pridržať sa kresťanských zásad a kresťanského života. Na tieto veci treba hľadieť, pokiaľ ešte len prichádzajú z ďaleka; bo keď raz vezmú prevahu nebude viac možné pokojným spôsobom ubrániť sa im. Následky terajších spoločenských premien budú hrozné a náramné, pre náš národ nivočivé, jestli ty, ktorých Boh postavil na stráži, neprizri sa jím v oči zavčasu.

U nás ovšem tieto veci nejdú ešte takým zrutom ako inde: ale oni sa k nám blížia deň čo deň viac. Kaď raz ozaj prídu s celou svojou váhou: potom nám, pri našej pospolnej chudobe nebude viac pomoci. Bo i v iných krajinách, kde národy v svojej celosti o veľa sú bohatšie ako my, predsa nevládaju odolať týmto spoločenským premenám z tej jednej príčiny, že sa dali zachvátiť nepripravené. Takéto premeny prichádzajú sprvu nebadane, a ľudia za dlhý čas vedia, že v tom niet nebezpečenstva až keď sa raz nebezpečenstvo zjavne ukáže, potom býva obrana nemožná.

Učme sa teda zavčasu z príkladu iných národov chcemeli v tomto zápase obstáť. Jedna sa v tomto zápase najsamprv o zachovanie majetnosti pospolitého ľudu, ale ďalším pokrokom o zachovanie kresťanských zásad u tohto jadra každého národa. Bo chudoba jednotlivých ľudí býva často k ich spaseniu a vedie ich k Bohu: ale všeobecná chudoba pospolitosti je hotová zkáza kresťanského života. Takýto všeobecne schudobneli ľud je vystavený aby volil alebo medzi okamžitým ziskom, ktorý poskytujú peniaze, alebo medzi dôverou v Boha, ktorá zriedka platí hneď. A v takomto postavení sotva že vám štvrtina bude voliť podľa kresťanského zákona.

Chcemeli teda Slovenské kňazstvo podľa potrieb terajšieho času pracovať a svoju tohočasnu i z cirkevného i z národného ohľadu nad mieru dôležitú úlohu zdarilo splniť: musí dokonale znať premeny, ktoré sa teraz v spoločnosti ľudskej stroja, a prostriedky, ktoré v nastavajúcom boji používať načim. A však tieto premeny nemôže ešte ich úplnej vyvinutosti vidieť vo svojom bezprostrednom okolí a práve preto nemôže sa ani vlastnej skúsenosti presvedčiť o spôsobnosti a učenlivosti potrebných prostriedkov. Budeli čakať, kým tieto veci i jednu i druhu z vlastného názoru a úžitku pozná: premešká terajší najdrahší čas, kdeby sa ešte dačo dalo urobiť, a svoje teraz ešte víťazstvo vyrazí si z ruky samo.

A preto nám nezostáva nič iné než poriadnym cirkevným časopisectvom oboznámiť sa s potrebami terajšieho času, s jeho zásadami, pohybami,snahami, ktoré inde už zrejme vidieť a s prostriedkami ktoré inde proti týmto snahám, nakoľko kresťanstvu nie sú známe, s väčším alebo menším úspechom upotrebene boli. Naša voľba je len tá, alebo poriadne cirkevné časopisectvo, alebo po predu prehratý boj a s nimi záhuba kresťanských zásad nášho ľudu a spolu i národná záhuba.

Neberte, prosím bratia, neberte na ľahko tieto veci. Strašne časy idú, nevoľkajme si v ľahostajnosti. V západnejších krajinách postúpili prípravy už tak ďaleko, že len príležitosť zachádza. Pomyslite, kam to muselo prísť, keď už stránky stole tým svárom rozruznene, zabúdajú na predošle časy a v oči prichodiacej doby počínajú si podávať priateľský ruky a zmierujú sa. Protestant Guizot zastáva katolícke nadhľady a katolícky prvý učenci hľadajú s náramným napínaním síl spôsob ako sa pomeriť s pozityvnými protestanti. Ešte i sám Proudhon zastáva teraz kresťanstvo a vyhnaný zato z Belgie skrz freimaurerov volil prijať milosť u nenávideného Napoleona, nežli odstúpiť od tohto zastavenia. To sú znaky hrozných časov ktoré sa blížia. A my pri tom budeme hľadieť zo založenými rukami. Nie! My nechceme a nebudeme ľahostajným prizeraním zradu tropiť na najsvätejšej moci.

A však nemali nás tento boj strhnúť a stiahnuť nepripravených, starajme sa zavčasu o potrebné prípravy. Prvá a najsamprv je medzi nimi kresťanské časopisectvo: Preto bratia neodkladajme zo dňa na deň; prichyťme sa tejto úlohy, zoberme sily, zostaňme na svojom mieste, podporuj každý svojím príkladom, poskytnime nášmu časopisu duševnú a hmotnú podporu- aby sme sa raz vyviazli z doterajšej nedostatočnosti a narazili na tú cestu ktorú potreby terajšieho času potrebujú.
"Certánti dabo coronam! "




O pôvode sviatku "Božie Telo"


Život sv.Juliany
(pokračovanie)
Zvláštna ťarcha života kláštorného záleži v neomedzenéj poslušnosti, ktorá často i vyvolené a Bohu oddané duše zvedie. Nebezská múdrosť, treba k tomu, aby sa človek, ohňom svätej lásky hnaný, ktorý na seba celkom zabudne, a len Bohu všemožne slúžiť chce, vo svojej horlivosti človeku riadiť dal. Nevýslovna je to ťarcha pre takúto dušu,keď ona nemôže tak slúžiť Bohu, ako jej srdce káže. Toto zaiste len predstavený konať môže, aj to s veľkou obozretnosťou, aby sa nezdálo, ako by úmysly Božie chcel prekročiť. A takú poslušnosť cení Boh nadovšetko.
„Nechcem obetu, ale poslušnosť“, hovoril on k Šaulovi, prvému kráľovi Židov,t.j.keď hlbšie vzhliadneme, ako by bol povedal najvýššiu,najdokonalejšiu obetu ja chcem.

Ako ťažké je svoju vôľu prevládať a Bohu, alebo pre Boha inému človekovi podrobiť, nežli svoje statky opustiť: tak milšia je Bohu obeta vlastnéj vôle, nad všetký zápalne obete. Túto múdrosť mala našá Svätá. Už v útlom veku svojom,chcela prísne zachovávať pôsty; ponevač ale jej vychovateľka zle násladky predvídala, prikázala jej jesť a ona s veľkým sebazaprením pristala.

Povstáva otázka, ktorá i nám môže byť osožná: čo dodalo toľko sily svätým,menovite Juliane! A odpoviem: po prvé poníženosť,po druhé poníženosť a po tretie zas poníženosť. Toto je ten čárovný prútik, ktorý nebo otvára,a nadzemské poklady vydobíva. Jak veľka bola poníženosť Juliany, vysvíta už z toho, že tie najopvrženejšie roboty v kláštore konala. Táto dedička bohátych rodičov,vyvolila si opatrovať a dojiť kravy. Často sa prihodilo, že bola kopnutá, áno raz ju našla Anežka do hnoja zrazenú a opovržlivo sa opítala. Ona ale všetkú vinu uvalila na seba, a viac želela nad rozliatým mliekom ako nad svojou bolesťou. Mimo to konala mnohe iné práce okolo kuchyne, s takou pilnosťou a nevšímavosťou nad svojím zdravím, že často odpádavala. Pritom jedlo veľmi skromne užívala a modlitby,pôsty a prebdené mnohé noci nemohli jej zdravie prinávratiť. Či takéto telo- ktoré vo svojej bujnosti je naším najväčším nepriateľom- môže potom duši odporovať.

Keď mala trošku pokoja, vynaložila ho k prospechu duše, modlila sa čítala a rozjímala vo svätých písmach. Nadovšetko sa jej ľúbili spisy sv. Bernárda, ktoré láskou k Bohu a k preb. P. Márii preplnene su sladšie ako mäd. Zvlášte jeho piesne o Šalamúnovi,ktoré sa zdaju ľudské umenie prevyšovať, naučila sa naspamäť a tešievala sa v kráse nebeskéj múdrosti.Ona nehľadala múdrosť svetskú,- našla nebeskú;tú opravdivú múdrosť, ktorá sa nevýpina,lež v poniženosti sa pokoriť chce; ktorej nemilé je sa ukázať pred svetom, a nepoznaná volí žiť jedine svojmu Bohu.

Toto žiadala si Juliana ;ale či mohla požívať dlho tento pokoj? Jej cnosti dali sa na krídla, a dovábili k nej skoro osoby výsokého postavenia.Neosožilo jej ukrívanie ani skovávanie, musela hovoriť s nimi,na ich otázky s veľkou skromnosťou a ostýchavosťou: Ja pomáham v kuchyni, obsluhujem sestry,a vy chcete aby som vám rozprávala o Bohu.Ja viem, hovorila ona,viem krávy dojiť, kurence krmiť, a pod.:dajte mi pokoj teda s vyššími vecmi.Radšej prosím vás vy učení, rozpravajte o Bohu a ja vás budem počúvať, ako sa to na mňa sluší. Tak hovorila ponížena Juliana, ktoréj taketo návštevy neboli vítane. Hovorila ona ráda o Bohu o duševnom spasení, ale len s neučenými a poníženými.

Že Boh si sv. Julianu k veľkým veciam vyvolil, bolo vydieť z tých cností, ktoré jeho služobkyňu krášlili, a ač práve od nej starostlivo ukrývane, predsa len u nej svietili. Nie menej potvrdzuje nás v tej mienke i jej hlboký um,ktorý i učených mužov vedel zahanbyť. Naní božská múdrosť ako ľudská! Umysel Boží zo sv. Julianou bol ešte patrnejší z jej nevyslovnéj lásky k prev. Sviatosti oltárnej. V čom jej sláva pozostáva: mohol-li ju v tom Boh bez vyznačenia nechať. Kostol bol jej najmilším miestom,za sv. omšou,za prev. Sviatosťou oltárnou túžila ako jeleň za studnicou vôd. O nej myslela, o nej čítala, o nej hovorila a rozjímala najradšiej. Keď sa modlila, jej myšlienký zablúdili nevoľky na svojho milenca v prev. Sviatosti.

Jej srdce rozlialo sa ako vosk pri ohni, keď pomyslela na Ježiša, zabudla na všetko,čo sa oklo nej dialo. Sluch, zrak a ostatný čuvy slúžili svorne Stvoriteľovy Pánovy svojmu.Aj potreby telesné museli ustúpiť pred prítomnosťou ženicha Ježiša Krista;jedla nepotrebovalo jej telo, keď sa len mohla baviť s týmže nebezkým ženichom svojím.A čo mám povedať, keď jej bolo dopriaté, prijať ho pod spôsobom chleba do svojho srdca! Keď pŕv holá myšlienka bola jak je milou a sladkou, čo včul? Pocítila ona sladkosť a oplívala všetkými rozkošmi a radosťami z prítomnosti skutočnej. Vtedy odialila sa od spoločnosti ľudskéj do svojej komôrky; i načo jej spoločnosť ľudská,keď môže obcovať s Bohom?

Svetári, pozorujte na samotu kláštornú, ktorý ju a všeobecne všetok bohabojný život smutným a trpkým menujete, pozrite, jeli to smútna samota, keď zhovárať sa a obcovať môže človek s Bohom, ktorý je sam v sebe najdokonalejší, a vo všetkom vyhovojúci! Naša Sväta zachovávala tuto samotu po každom prímani za celý týždeň, za ktorý čas jej ani jedlo nedonášali. Ba taku silu nadobudla, že prosila aby jej jedlo len raz za týždeň prinášali. Opravdu je zázračný Boh vo svojích Svätých. My potomci biedny Adamovy ťažko nesieme pôst, keď len raz za deň je dovolené jesť.Inokedy i preplňovanie žalúdka za potrebné držíme vo svojej prevrátenosti; Svätým bol ale pôst najmilšiou vecou, v čom na toľko dospeli, že mnoho rokov ineho pokrmu neuživali,ako anjelský chlieb. I sv. Juliana obsiahla tuto milosť od Boha, že više tridsáť rokov ledva čo jedla.

Za tridsať rokov nepoúživala jedlo k posilneniu tela, bo o toto sa najmenej čo nestarala, ba ho len čo najviac utrízniť a tak tým dokonalejšie dušu podmaniť chcela, aby táto slobodnejšie slúžiť mohla Bohu. Jej jedenie,alebo sa dotknutie sa jedla, ktoré sa stávalo obyčajne večer, slúžilo len k tomu,aby svoju svätosť zatajila. Zas jeden utešený ťah jej poníženosti: jedla aby ľudia povedali že je, ale málo. Pravdu mala, keď povedala svojím najdôvernejším priateľom, že len vzpomienka na jedlo ju už nasýti; bo to, čo ona zjedla, ledva by to stačilo holubovi. Áno i sama vzpomienka na jedlo a nápoj bolo jej na ťarchu, ako i zhováranie z ľudmi; bo toto všetko odťahuje od služby božej. Ó jak prevrátený sme my ľudia. Keby sme len chceli aspoň menej času chceli vynaložiť na daromné klebetenie, a pozdvihli kedy tedy pri svojích prácach myseľ k Bohu. Len v modlitbe a pôste môže byť vyhnaný diabol, ako hovoril Ježiš k učeníkom nemohúcim oslobodiť chlapca posadnutého diablom. Modlitba,seba zapieranie,bdenie a pozeranie na seba,to su ty zbrane, ktorými sv. Juliana bezočivého diabla odháňala. A jak veľmi mu bola trňom v oku, vydieť z toho,že jej ani to málinko pokoja, čo si sama chcela dopriať, jej nežičil,ale podušku s pod hlavy vyťahoval. Ó beda,bedá nám, keď nám diabol, ba i udusené svedomie pokoj dá!!!!
Lež poznávajme, už i z toho, jak hodnou vedela sa učiniť sv. Juliana toho vyznačenia, že nový sviatok Božieho Tela ona mala svetu ohlásiť.
(Pokračovanie následuje!)




Vestník Cirkevný (1)

Janko Pravdomil


Z Viedne:dňa 25-ho apríľa-Ej veru už dlho ste nemali, Pán Redaktor! To veľké šťastie, aby sa v samom stredisku všetkej slávy a pýchy Rakuskej državy našiel pre „Cyrila“ stály a verný dopisovateľ. Je to síce dosiaľ ešte len imaginárna celosť v redaktorských počtach vaších;ale nerobte si z toho nič, čo nebolo môže byť, a ba musí byť,a veru aj bude,jestli všetcí páni z velebného kňazstva nášho, menovite ti páni čo maju katedry na bohosloveckých učilištiach, navyknu tomu výbornému slovíčku“musí byť“. Ako hneď uvídite, slovíčkom týmto som Vám vybral stáleho dopisovateľa zo samučičkej samej Viedne!

Len som Vám ja sa raz oddál do špekulácie, čo mi veru-vyznávam-trošku prichodí, jak to už nejde naozaj o kožu; a veru jednalo sa tu o kožu, do ktorej by sme vdychli, a na večíte veky vtelili duševný a cirkevný život na Slovensku. I špekuloval som reku, a to síce o vašom ohlašováni“ Novej premeny v našom časopisectve cirk.“ a potom o myšlienkách, ktorými v dušiach naších zahrmelo perúnske pero nášho nevyrovnaného,neunavného atd.p. Dusarova. O týchto novotach, som vám ja rozmýšľal, a veru môžete byť rádi, že som sa raz pustil do rozmyslu, lebo máte stáleho a verného dopisovateľa vo Viedni,a to jedine len mojou špekuláciou. Teda časopis cirkevný? Reku, to akoby všetko spadlo z neba,

Dobré tak, načo sa tam tak dlho radiť a rákošiť v obecenstve a s obecenstvom;konečne by sa mohlo vyliahnuť a teraz je tu cirk. časopis „ Vojtech“ tu. Dosiaľ nás týto nemci držali za veľmi netečných a beztarostných katolíkov, ani vraj nemať jedný katolické noviny. No máme ich a katolictvo povedať môže,že sa zase zastalo za pevnejšie stanovisko v národnom živote. Cirkevný časopis bol nám potrebný, ako kus chleba hladnému, to je svätá pravda; ale že časopis cirkevný u nás jestvovať nemôže bez veľkej účasti v katolickom duchovenstve, to je ešte istejšie. Asi takto som si to ja myslel; a predsavzal som si,že všetký svoje sily vynaložím na to, abych vám v okoli svojom našiel čo najvrelejšiu účasť. Nuž ale vo Viedni som s tým predsavzatím ďalej od seba ďalej nezašiel; nemci ty veru nebudu písať do Cyrila, ani ho nebudu odoberať; tak teda môj milý Jano len ty reku rozmnož tu účasť v sebe a to bude najlepšie.

I povedal som: cyril musí mať vo Viedni stalého dopisovateľa; ale okrem seba ho nenájdem: teda abych proti svojmu slastnému menu a slovu nejednal tu prichodím medzi dopisovateľstvo vaše s tým múdrym napomenutím aby všetci p. odberatelia Cyrila môj príklad nasledovali a stalými, vernými i neunávnými horlivými predplatiteľmi sa stali.Hľa veru, ak má z nás niečo byť, nechže dáčo poriadného;a prosím, akým spôsobom môže si katolické kňazstvo zjednáť závažný hlas vo verejnej mienke, jestli to neučiní časopisom? Ato nemôže byť len všeobecne náboženský časopis,ale treba výlučne cirkevný, výlučne klerikálny orgán s určitým programom,na jehož uskutočnení spoločným údelom zúčastniť sa môže a má celé naše velebné duchovenstvo. Veď kňazstvo zaujíma zvláštne postavenie v ľudskéj spoločnosti a jemu je vykázane zretelne ohraničené pole pôsobnosti učinkovania v živote národov a preta nemôže sa ani jeho orgán bez zvlešného svojho razu, ktorý mu nedovoľuje sa pohybovať sa v toľkéj a pre rozdielnosť čitateľstva zriadiť sa nedajúcej všeobecnosti,akou s ohromnými ťažkosťami pohybovať sa musel Cyril. No teraz dúfam že vzbudíte mnohé sily, čo dosiaľ driemali, na poli tomto. A veru jestli každý z nás svedomite si rozváži svoju úlohu,nemožno že by neprístal v rade dopisovateľskéj. Časopis kňazský musíme mať; ale jestli všeobecne nebude sa pracovať na jeho vnútornom a zovnejšom postavení o zveľaďku nebudeme mať nič.

Ačkoľvek neviem, či môj prvý dopis ztadiaľto pre jeho neuhladenosť neodhodíte do redaktorského košíka;*) predsa nemôžem zamlčať moje obávanie sa, že tu na cirkevnom poli, snáď to same sa tu bude opakovať, čo pred vchvíľou na národnom-politickom. Ja by som sa nazdával, že by najlepšie bolo,čo by sme predišli p. Dusarova, aby mohol v tomto smere rezko rozvynuť bohatosť svojho genialného ducha, aby nemusel zas v jedno desiatich číslach, že vlastne časopisecké činnosti v cirkevnom ohľade u nás na Slovensku vonkoncom niet, ale aby sme sami uznajuc,- odpustite mi ten výraz,lebo hovorím z vlastnéj zkúsenosti-svoju ľahostajnosť v tomto ohľade svedomite prelomiac jemu dali príležitosť pracovať v tom obore ,ktorý si jeho svieža tvorivosť nenútene vyhľada. Veď toľko jest predmetov vo všetyčnom živote cirkevnom, že jestli kde, tak iste tu nemôže nedostatok otázok byť slušnou vyhovorkou. Kto chce písať ľahko najde hrbu predmetov čo by niekto vonkoncom nenašiel, no nech dá aspoň dobrú radu, akej pomôcky by sa napr. dalo dľa jeho skúsenosti užiť na kazatelníci pri katechezováni, pri vieronáuke, atd., včom zaiste každý zo starších pánov bohaté a žiadnou knihou nenahraditeľné známosti dlhoročným účinkovaním vo vinici Pánovej si nadobudol.

Ja síce mám veľkú nádej, ba takmer pevnú vieru v nevýdavy rozkvet nášho drahého Cyrila. Veď keď vaše oznámenie novej premeny a tie dušorezné články p. Dusarova už na mňa tak ohromne učínkovali, no s jakým nadšením to museli výtať tam v milom Slovensku, kde nemaš kňaza,čo by ti telom a dušou nepracoval na poli cirkevno- národnom. A véru táto novota zasluhuježivý zápal,živý, nie kým sa nezostarie, ale veky vekov! Ámen.

Na konci nadobro sa mi ospravedniť, že stohto centrum života rakuského nič nové nepíšem. Budúce čo sa mi len pošťastí uloviť samé novinky budem vám zdeľovať.Ale chcem najprv sám seba koľko organizovať, abych len tak nezriadene nevstúpil medzi horlívych pracovníkov vaších. K tomu bolo potreba tiež nevýhnutnou požiadavkou mojej civilizácie, abych sa najprv sám predstavil Velebnosti vašej a aspoň aky taký úvod k mojej dopisovateľskéj činnosti učinil. Mál som Vás síce najprv prosiť, aby ste ma prijali za čo sa ponúkam, **) ale dôverujuc horlivosti svojej a v nádeji, že natoľko sa zdokonalím v povinnostiach dopisovateľských, že nebudete mať proti mne žiadnú sťažnosť; smelo predtupujem a neváham všetkých patričných pánov uctívo vyzvať aby to učinili tiež. Pán Boh nám len daj požehnanie a zdaru k novému životu, k novým prácam, a pôjde to potom, až sa sami podívime! Bože uslyš?


*) Pre tak chvalitebného smeru a slechetného zápalu plné dopisy my nemáme ani nikdy mať nebudeme košíka k jich odhodeniu. Red
**) O to nenádobno nás prosiť, o čo my Vás prosíme a prajeme sebe zo srdca, aby i drahý Váš pekný príklad nasledovali. Red.




Vestník Cirkevný (2)

Blah.


Viedeň: dňa 18 marca(Zázráčne uzdravenie) V tunajšom kláštore Selezianok, kde sa značný počet dievčat vychováva, bola v septemri 1863 prijata dievčina 9-ročná z Uhorska ménom Anežka z rodu slob. Pánov Fiath z Eorményes. Ku koncu decembra m. r. onemocnelo dievča a dňa 27 uľahlo v domácej nemocnici. Domáci lekár Dr. Eichhorn uznal nemoc dieťaťa za nebezpečnu; v stehnách sa ukazoval otok a vredy a dievča cítilo veľké bolesti; odrazu zmizol otok aj vredy, ale v ľavom stehne ostali bolesti a dievča krívalo na nohu.Lieky vôbec nezaberali, ovšem nemoc sa tak zhoršila, že mela Anežka nebola v stave chodiť, lež od 9.januára z rozkazu lakárského musela ležať v posteli. Dňa 11. Januára na príhovor matky bol privolaný iný lekár, vládny radca profesor Šuh,tento sa osvedčil, že nezajde-li nemoc v troch týždňoch veľké nebezpečenstvo nastane. Púhe dotknutie spôsobilo nemocnéj veľkú bolesť a nebola v stave na loži sa postaviť. 15. Januára požiadaný bol ešte o radu jeden z prvých tunajších lekárov Dr. Fleischmann. U prítomnosti všetkých troch lekárov pokusilo sa dievča chodiť po izbe ale nadarmo.

Lekári uznali, že stehno je silne zapálene a nariadili studené obklady. Ničmenej nemoc zo dňa na deň povážlivéjšia. Dňa 4. Februára pokusilo sa dievča za prítomnosti Dr. Fleichmana opäť po izbe ísť, lež jak sa zhrozili všetci, spetrivše, že Anežkiná noha bola celá stočená a na von obrátená; dali dievča do kúpele s kemennou soľou ale tu im skoro omdlela.Dr. Fleischman písal matke do Uhier, jak veľmi zle sa vedie jej dceruške, čoho sa matka veľmi naľakala. Avšak o niekoľko málo dní dostela od sestier list, kde jej týto oznámuju, že sa dcére darí lepšie, aby prišla do Viedne. Ponevač v liste nič obšírnejšie nebolo obávala sa matka, že snaď dieťa jej zomrelo, a že zbožné sestry mohli riecť že je mu lepšie. I vydala sa teda na cestu, až došle k dverám kláštorným trnúc strachom, že prišla snaď k pohrebu dieťaťa: dvere sa otvoria, a tu padá uplne zdravá Anežka milovanej matke do náručia. Vec sa takto stala. Keď sestry rehoľné slyšali, že lekári malu nádej dávaju, chopili sa iného lieku;útočište vzali sa k modlitbe. Vrchná predstavená kláštora nariadila,aby sa v celom dome konál deviatnik- novena ku cti zosnulého kňaza Hofbaurera a to na ten umýsel aby on, došiel-li už radosti večnéj v nebesiach, vyprosil úbohemu dievčatku zdravie. Nedávno predtým zošla sa tu komísia, ktorá prebrala všetký svedectva o kňazovi Hofbaerovi zhľadáva a na počesť sv. Anežky patrónky dieťaťa bola prvá porada od komísie odbývana. Od 5. Febr. Konali sestry Selazianky deviatnik povzbudivšie i nemocnú Anežku, aby prosby svoje na ten úmysel spojila s ich modlitbami.Tu dňa 7.febr. nemálo sestier vstúpivše do nemocnice,zadívili sa keď sa ohlásilo dievča , že necíti viac bolesti, žeby ráda vstala, chodila, behala i skákala. I dohovaráli jej sestry, aby sa pokojne chovala, ako lekár tiež nariadil; i dodali, žeby sa na nohách ani neudržala, tým menej mohla.“ Veď ja som už chodila“,odpovedalo dievča a rozprávalo, že mezitým, čo bola sama v izbe, ceduľa nad hlavou zavesená spadla, chcelo ju dievča zdvyhnuť a keď sa zhýbla spozorovala, že je jej lepšie a že môže hýbať s nohou, dostúpila na zem a žiadných bolesti necítila. A prosila snažne aby mohla vstať. „Môžeš-li vstaň“odpovedali sestry a strnuli nemálo, vydiac dievča chodiť po izbe.

Opatrné sestry ale predsa rozkázali aby si zase ľahla, ale Anežka z obdržáneho zdravia mala takú radosť, žesa i v posteli na nohy postavila. Dňa 8 febr. keď domáci lekár prišiel v obyčajnú hodinu, prevádzala ho prvá majstryňa a prosila aby nechal dievča chodiť. Lekár sa najprv oboril proti takej žiadosti,ale keď mu povedali čo sa stalo včéra večer, presvedčil sa i on o jej uzdrávení.“ Kde sam Boh pomôže“, pravil nato lekár „ tu prestáva naše liečenie a naša veda“, a rozkázal aby dieťa prestálo uživať lieky. Po troch dňoch i Dr, Fleischmann prehlásil že dievča je zdravé. Anežka plesá radosťou z tej nenádalej pomoci od Boha jej zoslanej a tak rečeno neustáva bozkávať obraz zosnulého kňaza Neubaera. Keď sestry práve ukončili deveť dňovú pobožnosť, prišla Anežkyná matka z Viedne a vtedy ovšem milú dcerušku už nie na lôžku nemocnú, lež na mláštornej chodbe dcerku objímala. (BLAH.)




Rozličnosti.


“Oest Volksfr,“priniesol zprávu ktorá skutočnou je.Msgr. Dupanloup bol predtým správca ústavu čakancov vysvätenia kňazského u sv.Sulpica v Paríži. Medzi jeho práve zverenými chovanci bol aj Renán, ktorý nejaký čas sa zdržoval v semeništi,stravu,šatenie a vyučovanie užíval,áno i menšie vysvätenie dostal. Dľa oka bol Renán usilovný, pobožný a skromný. Medzítym prišiel čas v ktorom sa mal osvedčiť: zdali sa chce kňazom stať a Dupanloup svojím srdce zýskávým spôsobom v ohľade tomto jeho sa pýtal,Renán chladne odpovedal:“ Ja neverím v Boha“Správca semenišťa spočiatku myslel, že chovanec si dovolil žart, ale Renán stále opakoval „ Ja neverím v Boha“! Čo sa teda malo stať s týmto nešťastníkom? Či správca mohol toto zhnité ovocie nechať medzi zdravými. Nič nepozostalo ako bohazapierateľa vylúčiť. Jeho len chudoba vohnala do semenišťa, a tak po svojom vylúčení videl sa byť náramnej biede vystavený. Dupanloup mu však dal v almužnu hojnú sumu 500 frankov, s tým však napomenutím, že ho viac nechce vydieť. Tento dôkaz teda, ktorý v tom leží,že Renán už ako mlaďoch zapierál Boha, a tak že nie skrze učenie k terajšiemú nešťastiu prišiel-môže viac vážiť, než mnohé učenie pojednavania.




Knižný Oznamovateľ

Poludničan


Kritika *)
Staršie spisy:1.) Die Sprachsverwirung zu Bábel. Linguistichs-theologische Untersuchungen úber Gen XI 1-9 von Franz Kaulen, Rep der Theol. Zu Bonn. Mainz, Kirkcheim 1861. Zmätenie jazykov pri veži babylonskéj Linguisticko-bohoslovné trudoviny o Gen. XI 1-9 strán 248, vo veľkos. 8 Cena 1 toliar 15 sgr. **)


Nie čiastky vo svätom písme, ktorá by bola toľké škriepky,toľkých učencov, toľko pier a trudoviny pohla, jako Genezis, prvá kniha Mojžíšova a to nielen medzi teológmi, ale vôbec v celom učenom a vedeckom svete. V knihe tejto sa stýka zjavenie s vedou a to síce chcú svetáci odporne. Avšak spor medzi zjavením a vedou je nemožný, lebo pravda sa nemôže postaviť proti sebe. Nadobro teda bohoslovcom dokázať vzájomný a doplňujúci súhlas zjavenia s vedou. Pokrok s neslýchaným ostrovtipom vo vedách prírodozpytných a v jazykozpyte za naších časov učinený výborne usnadnil úlohu túto bohoslovcom, tak že skoro môžeme povedať, že je skvelé a úplne riešená. Pôvodca oznámenej knihy vzal na seba odraziť nápady na neveru Mojžíšovej rozpravy o zmätení jazykov a roztrhnúti ľudctva v národy u veže Babylonskej. Pre dvojitosť týchto nápadov musel ukázať: 1.)že biblické líčenie neprotiví sa istotným výsledkom svetského skúmania; 2.)že zmätenie jazykov nielen ako rozprava v súvislosti Mojžišovho dejopisu ale i ako zjav v organyzme bohospasenstva (Organismus der gotlíchen Heilsoekonomie)je podstatnou a jednotu nerušiacu súčiastku.

V prvom sa mal ukázať jazykovedec, v druhom bohoslovec. Oboje dokázalo sa výtečne, tak že sa teraz už bez spisu Kaulenhovho nikto zaobísť nemôže, kto poučiť sa chce o význame a pravde povedáného v Gen. 11. 1-9 a 2, 19 o rozlíčnosti a príbuzenstve dnešných rečí o stave jazykozpytu,o povahe prarečí,o pôvode rečí vôbec,o hlbokej súvislosti prastavu a prarečí,o prvom hriechu a rečovom zmätku,o náboženstve a reči,o vykúpení a novej rečovej jednoty v bohoslovnom, jazykozpytnom a historickom ohľade. Sloh je zaojímavý, tlač je výborná a zovnejšie vystrojenie chutné. Menšie chyby najme v cudzojazyčných slovách mali sa opraviť.Máme teda dielo pred sebou, jehož výbornosť sa nám sama odporúča najme obsahom, ktorý bol už predmetom rozmýšľania aj jednomu z naších slovanských učencov Škorpíkovi“ V mluvníci a zjevení“. Vieme že nejeden z naších vlb. p.čitateľov s obľubou prezerál tento výborný český spis, a preto mu i bude výtané oznámenie diela Kaulenovo k dôkladnému a všestranne uspokojujúcemu, oboznameniu sa s týmto predmetom, jehož veľký význam vo vede bohoslovnej naskrze odtajiť sa nedá. Poludničan.
2.)
Papst Gregorius VII und sein Zeitalter.Durch A.Fr.Gfrórer ord. Profesor der Geschichte in Freiburg.Schafhausen,Hunter 1859-1561. Pápež Gregor VII a jeho vek 7.zväzkov na 344 hárkoch, lex.8. z 11 mapami.Cena 24. Toliarov 20 sgr.

Gfrorer (+6 júla 1861)je osobnosť vo svete vedeckom tak významná, že zasluhuje aby sme v osobytnom článku s ním oboznámili veľactené obecenstvo Cyrilovo. Ponechajúc si to na budúce, (ak sl. Red. súhlasí ***) upozorňujeme nateraz len vlb. duchovenstvo na jeho posledné dielo ktoré nám zanechal jeho hlboký duch, sťa pomník horúcej lásky k pravde a ohromnéj pracovitosti. Už z nápisu vysvitá dôležitosť tejto otázky, o ktorú sa toľko šúchala naničhodná ludza najbiednejšieho histiricko-vedeckého proletáriatu. Jej prísna kritické rozvynutie zo zväčia nových žriediel privítali s neslychanou radosťou všetcí katolický učenci. Pravda, že toto dielo je veľké a drahé, a tak nie len peňažitú ale i duševnú účasť v hojnej miere požaduje. Avšak by sa mohlo aspoň pre knižnice, semeniska a pre celé dekanáty k potrebe dotyčných vlb. pánov zadovážiť.

Jak hlboko sa Gf.ponoril do predmetu svojho a jak hlbokosažnou kritikou ho previedol,súdiť môžeme z 3. knihy(II.400-670), v ktorej pojednáva o postavení sv. stolice a Gregora ku škandinávskemu a slovanskému severu, započnuc od pradejín a spolu vyvinujuc stredoveký zemepis tohto kraja. Vôbec Gf.vo spise tomto dokázal ešte raz a to najskveléjšie svoju rozsiahlú vedomosť, neúnavnú usilovnosť, svoju vytrvalosť aj pri najtemnejších čiastkach aj svoju vyníkajucu ostrovtipnosť v rozpoltení tých najzamotanejších ťažkostí; ba veru len preto, že sa všetký tieto slastnosti znova spolu zišli, mohol jak ovocie desaťročných trudovín a „herkulických prác“ podať tak obsažné a rozsiahle dielo, v ktorom nachodíme ešte aj líčenie tak živé a napínavé.
Práve sa v Budíne XV. Zväzok Všenauky, dotlačil. Red.


*) Opakujem tu, čo som na konci článku "kat. literatúra" povedal. Podmetne nedovoľujem si žiaden súd o dajakej vedeckej knihe, ale ho vždy dľa doslovného smyslu "Handweisera" podám, a preto bude všetko z neho doslovne vyňaté úvodným znakom opatrené, aby v laskavom čitateľovi žiadna pochybnosť nepovstala v nestrannej objektívnosti podanej kritiky.
**) S ažiom platí 1. toliar - 1 zl. 60 kr., a 1. sgr. - 6. kr. r. č.; avšak nekteré zahraničné kníhkupectvá doprialy nám Rakúšanom tú výhodu, že nemusíme ažio platiť; dľa toho 1. toliar - 1. zl 50 kr., 1 sgr. - 5 kr. r. č.
***) Nie len že súhlasíme, lež Vás i o vypracovanie tohože článku uctivo prosíme. Red.




Odvolanie


Práve včera 21.apríľa t. r. zasadal sl. Výbor vyšetrujúci udalosť tu vo Valaskej sa prhodivšiu takto; zvestovanie sa Panny Márie v obloku jednoho sedliackého domu dňa 30. Marca po prvše a 3. apríľa po druhé.Slav. výbor z duchovného stavu, zo stolíčného úradníctva, ako tiež i z komorského hojne zastupený udáva:že obraz ten hore výše udaný je len odlesk na skle, ktoré voľakedy taký obraz tam bol. Obraz ten je na vyššie miesto odoslaný. Čas ukáže ako sa ta vec vyvinie.