logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 14


Obsah:



: Úvod a záver
Poludničan. : Monštrancia
Dusarov. : Cirkevné časopisectvo.
Vavrinec : Obraz svätý.
: Vestník cirkevný
: Knižný oznamovateľ


Úvod a záver



 CYRIL a MEHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročnú: 4 zlo. 50 kra. polročná: 2 zlo. 25 kra. S poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Góding. Vychádza každých 8 dní na hárku.



Číslo 14.
V Skalici, vo štvrtok, dňa. 21. apríla. 1864.
Ročník XIV.


S prítomným číslom rozposiela sa 5. číslo Prílohy „Vojtech“
Odpovedaný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský ,spolu redaktor Víťazoslav Sasinek
V Skalici 1864 Tiskom Fr.X.Škarnicla Synov.




Monštrancia

Poludničan.


VIII.
Znejte harfy Hospodínu,
Zvučte slávne organy,
Pejte hymny Bohosynu,
Triumf Kristu buď vzdaný!

Vo sviatosti najsvätejší
Prvič Panny prebýva
V rúcho hmotné najsvetlejší
Pre hmotných sa ukrýva

Lejte prúdy vďakou Kristu,
ohne lásky žertvujte
Darujte mu dušu čistú,
V obeť seba venujte!

Pána tvorstva svety chváľte,
Dajte slávy ozvenu,
K jeho pocte zory parte
Na nebeskom výklenu.

IX.
Vesmír je len akord taký
K božej po ladený,
V ňom sa splieta ton storaký
V jeden súzvuk ľúbený.

A vynášku v súzvuku tom
Spieva ľudstvo nadšené,
Za ním v sbore býva svetom
Božie meno uctené.

Nevýslovne Božie meno
Vo sviatosti prebýva
Tam ho vzývaj plemeno
Zaznie pocta pravdivá

Boží Ježiš vo svätosti
Z lásky nám sa podáva
Tam mu zaleť hlas vďaky
Tam zni naša oslava

X.
Boží sluha v sväté ruky
Najsvätejšie uchopí,
I zastaví zbor zvuky
K zemi kajný zrak sklopí

„Genitori“ vážnym spevom
Sluha pána hovorí:
Zbožní citu výlevom
Zvučné prúdy otvory

Najsvätejším požehnáva
Ľudstvu ruka svätená
V najsvätejšom Kristus dáva
Stádu svojmu spasenia

Otvor pane ruky svoje
I spas ľud z hniloby
Vylej večných darov zdroje
A tíš smädné útroby




Cirkevné časopisectvo.

Dusarov.


III.

Ja som nepremenene odhodlaný pracovať na povznesení nášho cirkevného časopisectva. Úloha to ťažká, nad mieru ťažká, možno že medzi všetkými národnými úlohami, ktorej riešenie v našej moci leží, najťažšia.. .a ja som tejto ťažkosti úplne povedomý. Ale naučený nezúfať nikdy nad slovenským životom, a preto pustiť sa do borby bez rozpaky tam, kde toho vidím nevyhnutnú potrebu, chytám sa tejto závratnej úlohy v mene Božom.

„Závratnou“ menujem túto úlohu, lebo mi ešte pri žiadnej keď som počínal, nebolo tak úzko okolo srdca a pri žiadnej ma netlačilo toľko pochybností, ako pri tejto, zdali sa ona zdarí alebo nie.

Keď by aspoň pravdepodobne domnievať sa mohol že prerazím počal by na pomoc Božiu pracovať bez starostí; bo kde je zdar popredku aspoň pravdepodobný, tam ho pri dobrej vôli so zápalom a vytrvalou pracovitosťou možno dosiahnuť istotne. Ale s akou—že radosťou má človek začínať tam, kde ho zo všetkých strán tlačí obava, že sa snáď darmo namáha a darmo mozolí, že jeho práca rozplynie sa ako dym a jeho hlas

odzneje bez ohlasu?! Tak hľa si ja predstavujem túto moju novú úlohu.. .plnú potu a tŕňa a chudobnú na nadeje. Medzi potom a tŕním neľakal som sa nikdy: to je náš kresťanský úkol na tomto svete aby sme sa borili po drsnej ceste ku predu. Keby len nádeja pri tomto počínaní bola väčšia. Za nádejou ženie sa človek rád, čo hneď po skalistej ceste, a keď sa ukoná, utrie si pot z čela a ženie sa dial, a keď sa ukoná znovu, zmuží sa ešte raz a razí ku cieľu.. . veď sa ženie za svojou nádejou.

Toľko môže učiniť nádej: ona dodáva človekovi často dvojnásobnej sily. Ale ja tu stojím s mojou novou úlohou ako primrazený. Bo pri každom počínaní načim pomyslieť na výsledok. A čože bude za výsledok, keď sa nezdarí? Toho nevyhnutný výsledok bude, že toto cirkevné časopisectvo zahynie. A s jeho zahynutím vykrváca jedna žila nášho národného života.

Keby ten náš národní život bol už tak bujarý, že mu na kvapke krvi nezáleží nech by jeho jedna žila vykrvácala. Ale my národ dlhými bolesťami vysilený nech nám z jednej žily krv stečie tak neodvratné upadneme do mdlôb. Koľko sme sa namáhali za dva roky, aby sme sa zosilnili na jednej strane: a teraz máme ľahostajné hľadieť na to ako omdlievame na druhej? Čože sme teda vyhrali našou dvojročnou prácou a zápalom, jestli sa teraz táto obava splní? Čo že vyhral ten, kto si v odhodlanom boji zachránil jednu ruku, jestli medzitým dá si druhú neobozretne uťať? A keby i zachránená ruka bola ruka pravá: to je malé a nešťastné potešenie. Človek je raz tak stvorený, že mu lepšie mať obe ruky, nežli len jednu. A keby tá jedna bola dvakrát toľko silná, ako obyčajne býva: ona chýbajúcu predsa len nenahradí.

A tak hľa je i spoločnosť ľudská utvorená, že i jej treba dvojaké zo života: politického i náboženského. Tieto dve veci sú len na oko rozdielne, ale i v najhlbšom jadre sú len jedna vec, preto že sú i životom jedného a toho istého národa. Môžete teda pestovať jednu ako chcete, môžete ju veľadiť na obdiv; keď popri nej necháte druhu vyjsť na nivoč: bude vám národ predsa len v najhlbšom jadre chorľavieť. My sa budeme honosiť (jednostranne) víťazstvom a nezbadáme že ho na koreni nákaza zožiera. Ako dlho bude naše víťazstvo v takom prípade nepodlomným. Utnite stromu korene na jednej strane a prvý víchor vám ho vyvráti na druhu.

A v takomto hľa postavení a pomere stojí teraz naše cirkevníctvo a politické časopisectvo tieto dve ruky národného zápasu. Možno že keď pri politickom pokročíme o krok ďalej cirkevné zanikne. A to by bola pre nás väčšia porážka než víťazstvo. Mam tak pokračovať pri národných podnikoch, že keď jeden pozdvihujeme tak druhý nedali padnúť. Len tak sa vymotáme z toho ustavičného omdlievania na jednej či na druhej strane z toho ustavičného kolotania sem a tam. Náš pokrok sa len ten krát obráti rozhodne ku svojmu cieľu a pôjde rovnou cestou, keď každá zvláštna záležitosť na svojich nohách a svojou silou bez omdlievania raziť bude.

Preto Bratia jestli takúto novú pohromu nechceme zažiť, nadobro pozornosť teraz obrátiť na upadajúce cirkevné časopisectvo. Pustme-li starosť o „Cyrila“ mimo seba neviem čo sa stane, ale viem že to nebude dobré. Tento časopis je naša kňazská záležitosť pre národ a ja verím že kňazstvo to nedá padnúť. To by bol od času znovuzrodeného národného ruchu prvý príklad že by náš časopis upadol. A toto svedectvo slabosti nevystaví si naše národne kňazstvo pred svetom. Ale pomyslí si snáď dakto vo veľkej mrzutosti nad predošlými časmi, že to ani nebude veľká škoda, keď „Cyril“ zanikne.

V odpovedi na túto námietku chcem z cela otvorene hovoriť. Pravda je, že „Cyril“ vo svojej dosavádnej podobe nezodpovedal našim požiadavkám a potrebám tak, žeby nás pochytilo zúfalstvo, keby i zahynul. V tomto svetle mohla sa považovať otázka do nedávna. Ale teraz vec ináč stojí. Teraz jedná sa o to, aby z „Cyrila“ povstal časopis taký, aký si mať prajeme, ktorý by skutočne zodpovedal našim túžbam, našim snahám, našim a spolu časovým požiadavkám. Teraz ho podporovať duševne i hmotne, teraz zaujímať sa za „Cyrila“ neznamená oslavovať a pestoval: toho starého:
naopak vypestovať a zrodiť z neho časopis nový nie síce menom, ale svojou vnútornou cenou, svojou opravdivou snahou zadosť učiniť naším potrebám.

Táto veľká zmena mohla by, na seba pozornosť veleb. kňazstva v plnej miere.
Kňazstvo je mohutný živel v národe. Ono pri svojom bezprostrednom spojení s pospolitým ľudom a so stavom učiteľským môže, jestli stály a vytrvalý zápal dokáže, nepomerne veľa učiniť k národnému rozkvetu, a rovne toľko zanedbať, oddali sa ľahostajnosti. Preto sa na velebné kňazstvo obraciam s prosbou, obrátiť svoj zreteľ na toto svoje výhodné postavenie v národe, použiť ho dľa Božej vôle ku povzneseniu úbohého národa, k oslave božej a svojej vlastnej. Boh, ktorý nič nerobí nadarmo, neutvoril ani toľko rôznych národov nadarmo. Medzi týmito národmi nezabudol zaiste ani na náš: i jemu vykázal istý účel v človečenstve. A jestli tento náš národ svoj od Boha mu vykázaný účel dosiahne lebo nie, za to bude vo veľkej miere i kňazstvo odpovedané nie len pred národom samým, ale i pred Bohom.

Aby však kňazstvo vo vzájomnom porozumení a systematične pracovať mohlo na povznesení národa, k tomu jakožto prvá výnimka potrebný je dobre vedený duchovenský časopis. Bez takéhoto časopisu nie je možno dokázať nič na tom poli, ktoré kňazstvo zaujíma a ktoré mu sám Boh vyznačil. Dosiaľ sme ovšem takého časopisu nemali, ako si ho ja vyobrazujem, žeby byť mal. Ale teraz práve jedná sa o to, aby sa náš „Cyril“ na takýto časopis preporodil. Nebude to síce zaraz a naraz; to sa nedá vyviesť len tak pľasknúc rukou: ale jestli nás veleb. kňazstvo v tomto podniku nezanechá bez účasti a bez podpory, bude to predsa.

Kebych nebol toľko inými prácami zanesený a celou silou na tomto podniku pracovať mohol, dal by sa ľahšie určiť čas, kedy „Cyril“ všetky vlastnosti dokonalého časopisu dosiahne. Ale pri tomto postavení, zdá sa ešte veľa vykonať pri „Cyrilovi“ nado všetko teraz po prevedenej zásadnej zmene a oddelení časti prostonárodnej. Len jedno ma veľmi zráža v nádeji.

Cyril je totižto dlhoročnou nedostatočnosťou veľmi nepopularizovaný, a jeho predplatiteľstvo upadlo na veľmi skromný počet. Takýto časopis znovu pozdvihnúť je náramne ťažko, preto že zaň nebojuje novota, ako pri novom, a proti nemu bojuje dávna nespokojnosť, ktorej pri novom ešte niet. Medzitým my nový časopis zakladať nemôžeme, a tak nezbýva nám nič než Cyrila pozdvihnúť a preporodiť. K tomu je redakcia odhodlaná, k tomu i ja slabé sily vynaložím, i p. Poludničan pristáva do radu stálych pracovníkov a spoločným uzrozumením budeme hľadať ešte iných a jestli-že schopní druhovia nebudú sa z tohto pre národní rozkvet tak veľa sľubného poľa uťahovať, jestli nás v tomto boji neopustia ľahostajne samých, nadejem sa, že sa naše rady zosilnia.

Ale čože to bude všetko na plat, jestli veľact. kňazstvo tento nový podnik neprijme so zápalom! Tí páni, ktorým „Cyril“ dosiaľ nezodpovedal a ktorí sa už dávno alebo aspoň od času utiahli z kola jeho predplatiteľov, nedoznajú sa tak ľahko o tejto novej snahe pri ňom. A jestli sa to nestane, oni sa neprinavrátia za dlhý čas k opustenému. Máme—li však čakať, až „Cyril“ sám svojou vnútornou cenou získa si znovu dôveru obecenstva tak veľmi upadlú, *) a potom znovu čakať až táto nová dôvera počne sama sebou účinkovať na množení počtu jeho čitateľov: uplynie nám veľa a to veľmi drahého času, a to bude nemalá národná strata.

Preto prosím drahých národovcov iné cesty ktoré by nás skoršie k žiadanému cieľ priviedli. Nech tí pozostalí predplatitelia „Cyrila“ ktorí už týmto svojim vytrvaním nezvýklanu národnú lásku dokázali hľadia živým slovom v živote medzi svojimi a príležitostne snáď v listoch roznášať povesť o tomto novom podniku; nech hľadia obecenstvo priviesť k tomu, aby zabudnúc na predošlé časy, podchytilo túto novu nádej na lepšiu budúcnosť, a prinavrátilo sa k „Cyrilovi“, ktorý mu chce teraz výdatnejšie slúžiť. V tomto zmysle mohlo by účinkovať i ostatne časopisectvo najme „Vedomosti“, bo by práve ony v náležitom pozdvihnutí „Cyrila“ našli pravú pomocnú ruku.

O túto podporu srdečne a snažne prosím pozostalých predplatiteľov a ostatne časopisy; bo ináč ubehne nám veľa nenahraditeľného času a zmarí sa veľa práce na polo darmo, pokým bez tejto podpory samým časopisom bude možno dôjsť výdatného a viditeľného zdaru a prospechu. Bez tejto podpory naša nádeja na skutočné pozdvihnutie tohto tak veľavýznamného časopisu v národe ostane dlho len nádejou — na polo márnou! Ale jestli sa nám tejto podpory v plnej miere dostane, my zo svojej strany učiníme, čo len bude pri našich okolnostiach možné.

*) *) K odstráneniu všetkého nedorozumenia treba by bolo z našej strany poukázať na koreň nedôvery, na koľko by táto bola príčinou umenšeného počtu predlatiteľov ; avšak to by snád vedlo k nemilým úvahám ; bo, vina toho nie tak redakciu , ktorej zaiste vždy na udržaní „Cyrilla“ záležalo, jako radnej okolnosti a pomery,áno zčasti i rúzne náhľady tých, ktorí od predplacania poodstupovali, jako tiež i ľahostajnosť tých, ktorí by boli mohli dopisovať a nedopi-
sovali, tlači. Ostatne ti, na ktorých dôvere redakcii vždy najviac záležalo, nikdy nepustili šíky naše, lež až doposledku vernými nám zostavaju. My podľa zralých náhľadov p. Dusarových a jeho vydatnou láskavou pomocou podporovaní , hotoví sme všetko možné z našej strany učiniť, čo povedie k zdokonaleniu a zveľadeniu tohoto listu našeho nech nám len i druhí v tom pomocu podajú ruku. S budúcim číslom v obzvláštnej prílohe uverejníme mená všetkých dosavadních pp. predplatiteľov poriadkom stolíc. Nový ich prírostok každého mesiaca v osobitnom stĺpci podavat budeme, aby sme materiálne položenie čašopísu tohoto, už výlučne duchovenského, vždycky na jave držali. Red.




Obraz svätý.

Vavrinec


Dokončenie.

U môr večitých, plných búr, kraľuje drak. Lodi stežaj najvyšší polovíc jeho malika nie! stežeň zdá sa, akoby brázda na prste tom malom cez zhánku konal; nie! cyprušský stežeň zdá sa malohľadným siahou od póru k póru, z ktorých vlhké hmly vystupujú, poklonu prijať od mračien vodných: mladučká hmla draka morského pánom je nad obrami, silami potokov, riek....

„Kam ideš žienka moja, večného dieťa jará? kam? na zemi nenájdeš kamene drahé; poď odtiaľ: u mňa, v palotách mojich kamene, perly nájdeš; a jak ti málo, prekotím čln, čo nazbíjal a zosbíjal zeme, vody a dám tebe, ozdobiť sa čarovnou umov črviaka človeka; poď dieťa pekné, nevesta moja.“

Krása mladá jarnia zasmiala sa sladko; daj, vraví milému, daj šperky a veď svadbu, ale ja budem krášliť po vždy zem, ty zdob more.

Zmračil drak čelo: akoby hviezda spadla do mora a kruhy robila hladina spenená: brázdy, hroby, žúrenia. Ale deva sladko, šírym zaspievala, dych jej rajskou vôňou zavanul k drakovi...a hladina čela sa zas zrkadlila v bleskoch slnka. Netráp ma netráp duša moja, jaro krásne miluj ma večne, miluj v mojej palote dcéra kvetenstva úsmevu a rosy.

Zvoncom jemným odvravela city srdca vdial zo strieborných úst: nebudem ťa trápiť; budem ťa milovať: ale iď, bor, zveď vojnu zo sokyňou mojou. Iď a budem sa večne usmievať v náruči tvojom drahý; ale vypuď čim skôr, čo kalí moju radosť, čo studení moje červené líčko! Odzvonilo a šplechot vody a hluk vzduchu a ticho opäť pri krajoch morských.
2
Rozbúr sa člnok z duba striasaný na morských vlnách, neujdeš zubom draka, hnevom ostrých vetrov, rozbúr sa odvážlivče...okamih kam sa dial čln?
Len krv sa červenie na penách mora jedu kam pltník? Kam tvoja plť?
Hlas hromu sa ozve: mesiac môj priateľ smej sa črviak sa borí z drakom?
Chichtaj sa rad zlých mátoh drak hltí prst človeka.
Hej je kus prsti zeme, že s ňou pór nezakryjem na dlani tuhej, mojej chcel v palote mojej on pánom byť zrncov lesklých: smrteľný: nevieš že drak vie tiež milovať ako ty a kto miluje ten dáva šperky zdobené.
Zhyň, cos bral radosť moju s milenou pobaviť sa, zhyň biedny! Perly palôt skoro budúcej poddám budúcej neveste žienke.

Vieš čo za okamih povstáva a netrasieš sa priateľ? Bledých oko poslednú iskru divo do spusty osvetlenej púšťa; slovo mrzne mi na pere a netrasieš sa? aký ty si mocný obor, priateľ môj; ja nemôžem žiť ako ty, mňa trasie, mne slabnú údy, krv v žilách tuhne ,mrzne...ach...
Padol, zem zadunela a na veži zahúkala sova a v povetrí zahvižďali čriedy polnočných zverov a hodín ruka sa dvíhala, bič osudnú hodinu
nočnej zgerby, sjezdov.

Bože, jak ťažko sadá na prse tá tma noci; jak husto prúdi sa krv čúvami; jak horí, tvár plameňom, jak studenšie hneď! mrazom oblieva sa, opálom blčí.. a duša desí sa, jak len praskne čosi, jak len dýchne ktosi, jak len šuchne papier. Čoho sa bojí? duchov niet! čoho sa desí ? Ty si tu! Pred čím sa trasie? tma je v prírode, u mňa svetielce lampy horiacej svetlom slabým: ale tu niet nik! Vstaň hore brat! neľakaj sa perute: Boh je s nami.
4.
Vetry ľahké, čo padite Odleteli: prileteli...
minútami, odokryte doniesol ich koník biely,
plášť studený zeme sivej: koník biely noci devy:
vetry ľahké, vetry moje, „čo sú vetry oproti mne?
strachy zbite, strapce kroje zkrahnú v ruke moria zimné
mrakov slepých z krajný divej a čo troje dyšne hnevy ? — -

Tak zhučala noc a utíchla. Skoro zabudol som na jej žalm hrozný: veď s priateľom mladým besedoval som zas, dívajúc sa do svetla malého ostrého lampy príjemnej, do zraku jeho. Tak krásne sa zrkadlilo a ja dumal a dumal: o čom? Boh zná.

Strom vianočný kýva sa! Prúdi sa moc tvoja deva
obhorky sa zapálili! v duchu, krvi a v prírode
a štetina dvíha sa v duchu ubiť v krvi drevo
a pozlátky postriebrili! a v prírode záduch rodí
Mocné divy vystrájajte nuž obrazy dones živé
V duchu ľudskom posmechy a krv z čerstva silí
A či deva ma moc v zlate darmo? Žiť ty pojmy krivé
Zlato meniť v ľady strechy? život ti kraj zdivočili.

Poďme braček: ustal som dnes, odpočiňme si na lóži tvrdej — nechcem viac vidieť tie prišmúry času a vzdychy hlasné nočnice Silvestra učúvať: pod, zažmúrme oči spánok dá pokoja.
5.
Vojnil som, milá, ale mocná je zima. Honil som ju, bil som ju, zmizla, aby opäť zdravšie sa objavila. Perún jej dal moc panovať i nad drakom. Budeš; ty mojou? darmo sa spieram oproti veď v knihe vraj stojí napísané: drak je poddaný, zem je poddaná. Aj teda, deva, ku mne: keď príde zima, odletím ku sestrám Tvojim.“

Zaplakala a slzy jej padali do lona mora: zakliate slzy! kedy žiť budete? kto vás odkľaje? krásne perly, kto vás nosiť bude ? kto sa s vami poteší? Ruže líca červeného odpadnete na veky? Na večné veky? „Na veky!“ Opätuje odvratom ohlas!
Bože na veky! plač dieťa pekne: na veky umieraš, na veky!

IV.
1. Ženička prosím ťa, dones mi trocha vody studenej: tam neďaleko prúdi sa pramienok čistý ako kryštál, zdravý ako rybka; prácami klátenia som zoslabol,
že nevládzem viac hnúť údom mojim. Nevládzeš? vraví ticho mladá žienka, ja som tiež
slabá, drahý môj, koľko odniesol polien chrbát môj, s koľkým som sa poťažkala, až tak spraskli kosti pukom zlomným. Ale prečo ja!! Čo? to je všetko nič: tie zhyby tela, to stopnutie rúk ako búcham do hľuze, ten pot, ktorý nemôžem strieť
z čela, koľko prachu v dýchať musím, koľko sadne na čelo, a starosť nedopúšťa, abych zotrel špinu a starosť nedopúšťa, abych šiel ku bohom a poklonu im dal.

Pravdu hovoríš môj milý; ako by si mi zo srdca vyrval tie slova, a sťažoval sa nad osudom žobrače! Aj mňa sa to týka: len dom si vynechal opatrovať, len o pokrm sa starať, len oheň udržiavať nepomysliac, že rusalky strom nesiem a skôr či neskôr ma zabije za ukradeny svätý strom. Zasmiala sa a odbehla k pramienku za húštím. A kto sa teraz smeje za chrbtom muža. Krásna žena sa zjavila, z hlavy bielej jej vlali vrkoče a na dol u úst vône rozličnej sa šíril zápach a oči blesk sa tak ihral, ako by chcel celé veľ svety svojimi plnými ramenami stisnúť a priateľským boskom na veky spojiť: kto ta krása! Rusalka! Bohyňa Vila.

Sedí žena, ta otrokyňa muža samotná v chýši, z očí jej kapali slzy na podolok bielej sukničky, pravicou utierala si tvár, ktorú len vždy zvlažovali citnice *) máčajúc ju ako studienka aksamitovu lúku. Žienka mladá čo ti je? Kto poranil tvoje srdce že sa tak zajakáš. Zdeľ mi snáď poteším ťa dobrou radou, dobrým slovom umiernim. Nevrala neočula slova moje nevidela ma.

Stvora mizerná, kedy sa zafarbi tvoje líčko! kedy sa zasmeješ úsmevom radostným, kedy zahráš očami pošmúrnosť muža tvojho? Neplač! Vzala harfu a zaspievala...spievala, akordy divé ju sprevádzali; a moje srdce akoby šípom najostrejším ranilo, bože ta má bolesť! Uľav jej, poteš ju? A to je kto.
Dotkýna sa prstom mladý bledý muž, kto si mátoha: pýta sa deva žena.“Tvoj potešiteľ! Muža si stratila, muž tvoj v osídlach peklice hynie: teraz som tvoj potešiteľ.

Potešiteľ! Iď mi z očú, vdova bude žialiť v priestenku bohov, iď ta cnosti pokušiteľ. Darmo sa zaliečaš, darmo sa prikrádaš...ty necuda, preč odo mňa.
„Nepôjdem drahá moja nepôjdem.“ Otvoria sa dvere. Tak ty zmija pekelná, tys mojou vernou ženou. Za chrbtom obývaš sa z cudzím podplotencom? A roztrapatený muž jej vybehne von.

Pre Perúna, pre semä tvoje, ktoré pod srdcom nosím, nevinná som.“ Odvravela, muž divoký ju nečul, diabol v chechote zmizol a vdova padla na prahu izby utichostenej.

3.
Tu je urna v tej mohyly, Kam pôjdeme dieťa malé?
tu je otec, dedo môj, samé vrchy samé lesy
tam je mati, starú mať! ponad hlavou sa spínajú
u vás dieťa teraz kvíli, neplač mati, mňa nedesí
srdce reže nepokoj ta bielňava a tie zdále
mrie dych stokrát a stokrát veď i stromy čosi dajú
vstaňte ku mne, jak môžete. keď ich pekne poprosíme.
z nebies poďte tešitelia, Pozri mati takto ruky
z nebies svätých, z svätej navi, moje zopnem pred nimi
nepoteší nik ma v svete zľutujte sa naše muky
duše, čo sú, divé davy dlho, dlho už nosíme
sú len ľudstva zvoditelia trasieme sa od zimy.
Načo spievam zarmútená Idú,idu v hore stromy
Sláva večne je zavretá. v kožuch sivý zakrútene

Dajte stromy mne materi, dajte pokrm čim žijete. Oj túlame sa po svete, cez bohaté, psotne domy, po obede, po večeri, lež nepohli sa studené, ľudstva srdca daj nám jedla, zľutujte sa vy stromčeky. Prosili tam, tam aj skrehli a sňažík ich skryl privysoký.

5.Domec nízky: u kozuba sedí muž: mladý je? starý je? pozri, —— tvar nedá sa vidieť; mihoce sa ako postava vo sne sladkom , zdajúc sa hneď Venušou mladou, hneď drakom pekla plešivým. Číta; z knihy visia ťažké zámky, ktorými pripnutú je kniha, aby nedouk neotvoril arcán Čierno kňaza. Mrmlal; a tie zvuky zdali sa, akoby vodotresku buchot zďaleka, zďaleka ktosi očúval na žiare dňosviece sa slniac, v tráve bujnej, vysokorastlej; nebol to šumot vodotresku, nebolo tam Slnka teplého, nebolo bujnej trávy, vysokorastlej: „okamženim sem, drak, muž a vdovca devy Jara! pomstivá kliatba na teba! Sirkový zahrdús muč ta na ceste povetrím, zemou, vodou“!

Jaky prečin Spáchal, zločinče? prečo rázne reťaze ruky tvoje, nohy ti ťažia na sinavom tele? kohosi zabil? — nikoho? Dohorel parez suchý na kozube; svetlo zahaslo: dve iskry len svietili v chyži temnej ako roh, dve oči upreté na zločinca. Ozval sa; - hlas jeho ako z podzemných čriev zeme keby vravelo sto chlapov, tak
dunel a zatriasol reťazami prečinca: „prekliaty buď, krv staň sa ti skalou, telo staň sa skalou a ducha pripútaj snom večne so skalou: len voda len duch ta oslobodí, že budeš chodiť ako človek.“ Vykuklo žalostné slnko; z chalupy Čierno kňaza stala sa jaskyňa a u vchodu jaskyne pustej stál balvan čiernej skaly.
A kto ta skala? kto pred chrámom smrti Moreny? zločinec! hej zločinec iste?
V.

Bola to búrka? brat brata srdca tak osloví: Očúvam dlho, brat k bratovi, darmo lež nečujem hromovinu, očuješ ešte ako durká päsť čierňavy nad hladinu, darmo čos ti v uchu zneje čakaj zdravivej prsk nádeje.

A dieťa utúlilo sa v plášť priateľa, väčšieho ako je ono, utúlilo sa a sladký sen spalo; kým spalo, odletel anjel na nevidnych krídlach, kde milosrdenstvo otcuje nad rodinami ďalekými. Doletí tam strážca pekného dieťaťa, kľakne pred otcom tým dobrým a v jasne, ktoré otáča na trónoch sediaceho Boha, skryl si tvár, skryl si ju i dlaňou.

„Otče daj im pomoc. V matke pohrebená reč, v dieťati potomstvo. Otče spomáhaj — aj židom si dal a had vystavený na kríži ich oslobodzoval, daj im pomoc. Aj anjel milosrdenstva zahrúžil sa v modlitbu — kto ju zná. Pozemšťan ju neočuje len Večný počuje.“Tu máš“ a z jasná obraz podal večný.

2. Choď mati, chodí dcérka a obraz zázračný fateľom krytým v rukách ich, putujú aby našli otca, otca dávno nevidáneho,zakliateho. Kde si? Kde si nám otče? Vraveli, tápali sa pustatinou: chodili za hlasom ozveny ale otec neodpovedal. On ako skala môže očuť hlasy čo priam najsladšie ale nemôže odvravieť. Noc bola; zima mi je chladno preráža kosťami; poďme mamko v diali vidím jaskyňu, skryjeme si tam údy pred chladnou nocou vravela dcérka a zrýchlila kroky.

Vstúpili, pomodlili sa a tvrdá zem uhojdala ich po trampotách púte.“Dobrú noc maminka-dobrú noc dieťa moje daj i tebe Pán Boh“. Ticho; len nad polnocou zašumeli krídla biele, jasne a opäť ticho. Odchádzala noc strašiť hriešnikov a osladiť cnostným trápenia dňové. Vstala malá rodinka a dievčatko ružové vraví o nočnom zjavení.“Anjel to bol! Krásny mladý anjel; ponúkol mi aby som zobrala obraz a modlila sa s tebou tuná pred skalou k Pánu Mocnému a odkryla obraz a riekla: Hospodine pomiluj ny a dvaja mužovia že spádnu z neba svätý mužovia a polejú vodou skalu a duchom naplnia ju—a ona bude naším otcom čim býval“.

Iste dieťa moje? iste sa vieš rozpamätať? Aj čo zdráhame teda! Poď, odhaľ obraz a rieknime skrušene: „Hospodine pomiluj ny“! Pozri maminka aký krásny obraz dvaja bratia a na spodku meno—Meno Cyril a Metod.

1. Hore sa, hore brat môj z pod Tatry, mdlé oko tvoje raz zjatrí: hľa zmizela noc, noc Silvestra, s kvetistym listom Jara ta sestra.
2. Raduj sa brat môj ,mátohy niet tu, mátohy zamreli slavskému svetu, čoho sa bojíš, čoho sa ľakáš, Boh je tu veľký, Boh je tu náš.
3. Pán sveta i náš zhliadni v chudobu, on čo stráca bôľnu porobu; a rod náš dosiaľ rúbali drábi, lež On pozdvihne hor rod ten slabý.
4. Vždy sa netras bratko predrahý, Jara devica s kries nosí rodov: s kries ten v obraze, obraze vlahy, čuj to je obraz Cyrilov- Metodov.
5. Devici Jara žitie anjela, dal ho Pán k žitiu tvojmu; hore sa hore brat ty národa, oblap si svojho Cyrola-Metoda.

*) Slzy citu.




Vestník cirkevný


Ostrihom
Tunajšia sv. Vojtešská slávnosť 10. Apríla. Neviem či slávna redakcia Vojtecha prijímať bude aj dopisy do lona svojho *) a preto prítomný dopis posielam s tou žiadosťou: aby ho slávna redakcia buďto do Cyrila alebo Vojtecha umiestniť ráčila. Želanie dopisovateľovo je aby prijatý bol do Vojtecha ponevač sluje o sv. vojtešskej slávnosti. **) Ako vždy tak i včul usilujem sa o pravdivú správu podať ctenému obecenstvu z katolíckeho stanoviska o cirkevnej slávnosti; pred očami majúc sebou myslene sväte heslo svoje: Všetko pre Boha, vieru Metodovu a Národ.
Keď som sa vybral z P. do Ostrihomu bola krutá zima na parolodi, no tým viac že som cestoval v noci, lež myšlienka na Ostrihom roznecovala a zahrievala ma tou sladkou nádejou: že budúceho dňa budem môcť sláviť meno Jánovo v ostrihomskej bazilike, k tomu ešte vo výročitý deň slávenia pamiatky sv. Vojtecha, patróna nášho.

Ráno dňa 10. apr. zobudil ma has zvona, hlas boží zo sladkého spánku, súzvučne sprevádzaný milo zvučným spevom nábožného ľudu uberajúceho sa k službám božím do baziliky; ja tiež nemeškajúc, zobral som sa hneď a šiel k službám božím. Veľká svetina Pánova, t. j. hlavní chrám boží(bazilika| plný bol nábožného ľudu a duchovenstva. Slávnostnú svätú omšu odbavoval Jeho Eminencia p. kardinál Ján Scitovszky pri plnej asistencii biskupov a velebného duchovenstva a chovancov tunajšieho semenišťa. Samy spôsob odbavovania svätej omše držím za zbytočne opisovať: toho presvedčenia súc že si ct. čitateľ toto bude, dať predobraziť zvlášť keď pripomeniem, že sama sv. omša trvala vyše pätštvrti hodín, ako to obyčajne býva pri takýchto veľkolepých slávnostiach.

Po ukončení sv. omše po umĺknutí hromovitej hudby, vystúpil na kazateľnicu prvlb. p. Pavel Kovács, farár Potocký, začnúc ohlasovať slovo božie nábožnému poslucháčstvu, ktoré aby porozumelo o velikánskom stavaní slovám jeho, prihrnulo a tislo sa k samej kazateľnici. Výmluvný rečník tlumočíl krátkymi, lež výrazu plnými slovami veľké zásluhy sv. Vojtecha, biskupa pražského a mučeníka katolíckej cirkvi; vyslovil: ako za mladého veku venčila biskupská čiapka hlavu jeho, jak príkladný Bohu milý život viedol, že dôchodky svoje rozdeliac na štyri čiastky dosť skromne žíl, spolu podotknúc i to, že kvôli svojho arcibiskupa pomenovať sa dal „Adalbertom“, poneváč jeho spravodlivé meno bolo „Vojtech“ prv dokončil prvú čiastku reči svojej s udaním dňa a roku jeho umretia.

V druhej čiastke vysvetľoval a dôrazne na srdcia kládol nábožnému poslucháčstvu to, aby sa usilovalo nasledovať život toho, ktorý pokrstil „prvého kráľa našej drahej vlasti Uhorskej sv. Štefana, ktorý potom položil základný kameň koreňa cirkvi katolíckej v Uhorsku“ atd. Končiac výbornú reč jeho týmito slovami: Prosme ho, sv. Vojtecha! oroduj za nášho najsvätejšieho Otca Pia IX. aby správou Jeho, loď naša drahá cirkev katolícka, medzi búrlivými vlnami sveta šťastlivo plula k prístavu svojmu. Oroduj za nášho panovníka, aby sa pod riadením jeho všetky národy cítili blažene; oroduj za nášho drahého a milostivého otca kardinála a primáša Jána Sytovského, oroduj za spoločné národy Uhorskej drahej vlasti našej aby v láske a svornosti žili, k Tebe utiekajúc sa, Boha zvelebovali. Amen!

Ja ale z hlbín duše svojej vzdychol som,„oroduj! oroduj!!! za nás Slovákov sv. Vojtechu! patróne náš, a pros u Boha mocnou prímluvou svojou, aby katolícky spolok náš k úcte Tvojho mena založený, nielen uznania, lež aj jestvovania čo skorej došiel. Amen!“ Toto je krátky, lež pravdivý opis slávnosti sv. vojtešskej v ostrihomskej bazilike dňa 10. apr. t. r.; po ktorej slávnosti rozžehnajúc sa s týmto mestom odcestoval som, hlboko pohrúžený v myšlienkach nad našim sv. vojtešským spolkom. J. B.

Hronec. ( Zázračné zjavenie prebl. P. Márie)
Bože! čo sa to dožije všeličoho človek! Pisateľ týchto riadkov vyznáva: že pri chatrnom zdraví si nikdy netrúfal dožiť veku starého, ale ani tých udalostí, vynálezcov a objavenia, ktoré sa skveli v dobe veku jeho, až posledne na súmraku života, kde vieronetečnosť všetky vrstvy človečenstva zamútila a zakalila, kde ľudia za svoju zlobivosť len trest zasluhujú, Boh ale len svoju slávu zo dňa na deň ľudu predkladá; dožil šťastník ešte aj vidieť zjavenie prehlahoslavenej Panenky Márie.

Dňa 30-ho marca v z dialí na malú pol hodinku severne od Hronca leží obec Valaská, v ktorej u statočného hospodára Martina Mojžiša okolo jednej hodine po poludní gazdinka i s nevestou v izbe zemiaky na sadenie preberali. Nevdojak pozrie nevesta do obloka od ulice a riekne: Matka! pozrite že len do obloka, aká tam hlava vo skle. Matka vstane, aj s nevestou idú k obloku a celkom predesene vidia že sa tam aj druhá hlava vyvinuje a vo skle sa ukazuje Panenka Mária i milým Ježiškom. Po ulici okolo idúci to videli, a hneď sa tá radostná zvesť u mravnejších Valašťanov rozniesla, a kopa ľudí čosi kamsi bola v príbytku menovaného Mojžiša. Dopočul sa to aj miestny, mladý síce ešte, ale muž horlivý dvojej ctihodný pán farár Jozef Liegerhofer a v okamihu bol na mieste, poobzerajúc sa po obrázkoch na stenách príbytku, nezbadal tam žiadneho obrazu vo skle obloka zázračne vyvedeného podobného.

Nevediac si vec vysvetlil, prosil o vodu a čistý uterák, obraz umyl vodou a uterákom poutieral, i obraz zmiznul, ale to na okamženie, ho hneď od spodku skla rástol a vo svojej dokonalosti sa objavil totižto: Ježišek v po prsnej podobizni korunovaný, blahoslavená Panna z jasnosťou okolo hlavy, v rúchu na modrom, naklonená hlboko k Ježiškovi v podobe niečo žiadajúcej od svojho Synáčika. Nástojte! okolo štvrtej hodiny pritargá sa jeden tamojší obyvateľ ale z konca celej ulice opitý zlolajec, a začne pred domom bez všetkej príčiny rúhať sa proti Kristovi i, Márii a všetkým Svätým božím, i v okamžiku obraz zmiznul, a to bolo v stredu a obraz sa neukázal ani štvrtok, ani piatok, ani sobotu len potom v nedeľu ráno 3-ho apríla bol obraz po východe slnka ako z 30. Marca prenesený do kostola a vyložený verejnej úcte pravoveriacích. T.H.

Prešporok
Kto v nedeľu po uliciach našého mesta chodí, nazdával by sa, že je v meste od koreňa slovenskom; Ich počet tuná zvlášte v Blumentháli prebývajúcich Slovákov náramne rozmnožený býva tými slovanskými robotníkmi, ktorí zo Slovenska a Moravská na viničnú a iná pracú v marci do kraja prešporského chodia. V nedeľu sa títo robotníci zväčša v Prešporku sústreďujú.

Vidieť medzi nimi i malebné, rozličné národne kroje a rozličné mravy. Tieto bývajú robotníkom, z jednej osady prichodiacim rovnaké, a preto mnohý z takýchto oviec u zaviera na školu i na kostol i na obec, z ktorej pochádzajú. Že takéto, zvlášte duchovným pastierom pozoruhodné uzavierania nie sú vždy bez základné, dosť mám skúsenosti.

Na chváli slovenských týchto robotníkov povedať môžem, že on vôbec sú tuná za príklad nábožnosti. Dňa 13. marca som činil pozorovania svoje. Chrám kapucínsky, kde sa odpoludňajšie kázne od r. 1858 držia, bol tak preplnený, že veľká časť von z kostola stála; v tú istú hodín pri pobožností krížovej cesty preplnený bol aj chrám františkánsky, a navzdor tomu pred chrámom sv. Trojice, kde tak rečený Sklavenhandel po nedeliach býva,***) tiež by ich ešte pre veľký kostol dosť bolo bývalo

Z tohto poznať tú nesvedomítosť predošlého času, v ktorom slovenské kázne v Blumenthálí z čiastky, z chrámu sv. Trojice ale z cela vypudili, Slovákom nechajúc len otvorené krčmy. Sú ovšem nesvedomití a každej kresťanskej lásky prostí ľudia, ktorí judášske potešenie alebo farizejské svätúškovanie v tom majú, keď Slovana dla časnosti i dľa večnosti krpatieť nechať , za vec svedomia si nepokladajú. | nepatričným tajomstvom.

Erudimini , qui iudicatis terrain! Nedá-li, nám "Vojtech knihy pre ľud tento opustený po džbánoch krčmy a zkáza s toho pošla komu sa bude pripisovať? Kiežby už raz do života vstúpil.

Ponevač od iných svätých bojov r.1858 slovenské obecenstvo nič o cirkevno-slovenskom živote v Prešporku neslyšalo, a slyšať si žiada, rád bych niečo dôkladnejšie napísal, keby som mal viacej prístupu do tejto záležitosti aký ba mi dľa práva slušal. Raňajšiu bohoslužbu v chráme vv. oo. Františkánov majú Slováci zavčas rána; ktorá záleží v kázni a sv. omši, pri ktorej pobožný ľud slovenský spieva. Velike je ovšem toto potešenie duchovné, ktorým synovia sv. Františka slovenské ovečky kŕmia, bez toho že by im vlnu nosili. Avšak čas k vykonávaniu tejto bohoslužby je predčasný a veľmi obmedzený.

V inom chráme neni ani slovenskej kázne ani sv. omši, pri ktorej by pobožný ľud náš mohol spievať sväte piesne bar aj k. pr. v chráme sv. Trojice, len asi 30 Nemcov sa dostaví, ku omši ale pri kázni slovensky ľud chrám zaplaví aby tam Boha svojho len ako nemy ctil.

Po poludní o dvoch hodinách v chráme vv. oo. Kapucínov začína sa odpoludňajšia: t.j. litánie a kázeň. Pobožnosť táto ktorá je horlivým bojovníkom r.1858 tak i štedrote zvlášte vysoko. P. Juraja Tvrdého poďakovať sa musí, odbavuje sa, veru len tak smutne bez milého hlasu varhanov. Preto aj ľud náš, ktorý si predsa nejakú velebnosť bohoslužby v deň nedeľný a sviatočný praje, na kázeň príde, lež po nej ide pre požehnanie do iných chrámov keď sám zaspievať pobožne si nemôže aspoň spev počul a väčšie velebnosť bohoslužby počula videl.

Čo sa základiny tyče zvlášte spomenutou štedrosťou položenej tyče: ona r.1868 asi 1200zlo. obnášala. nakoľko ona od tej doby povýšená je neznám bar bych to i ja “ex offo“ i niekto iný zo Slovákov vidieť mal. Dľa zákonov tuším i v ohľade omladiny tejto ba mal byť „sindicus“, medzitým bar aj svedomitý slovenský kazateľ ****) tuto záležitosť v opatere mať, slušalo by aby aj Slováci ktorým táto základina je známosť veci mali. Zo základiny tej ktorá oferou každú- mesačnou rozmnožovaná býva, nedeľný kazateľ dostáva ročité 30 zlo. sviatočný ale 10 zlo. Čo sa s ostatnými úrokmi deje alebo zamýšľa, to ja bohužiaľ! Predo mnou nepatričným tajomstvom.

Okrem ľudu slovenského, je tuná i mnoho žiactva slovenského. V školách normálnych nemecky sa učia bár aj slovensky sa spovedajú; veď katechéta mimo nemeckej mluvy inú nezná. Na gymnázium predtým sa i slovenčina prednášala, teraz ani slychu; môže byt, že sa žiactvu pošťastí krok, ktorým si prednášku slovenčiny vymôcť chce. V reálkach je žiactvo slovenské spokojnejšie , lebo mu v prázdnej hodine jeden p. profesor mimoriadne i slovenské prednášky drží.

Toto je hľa, v Prešporku Slovákov položenie pre ľud a žiactvo! Ovšem o niečo lepšie ako bolo, lež nie ako štátna rovnoprávnosť, kresťanská láska a horlivosť kňazská by to právom požadovala; medzitým ako 300- ročné prelievanie krve mučeníckej k sláve povýšilo kresťanstvo: tak aj naše utrpenie pomalí tiež len k sláve našu vytrvalosť hrdinskú priviesť musí. Bár nás i svet opusti, neopúšťajme sa my samých seba ; lebo tak i Boh dobrotivý neopustí nás !

*) Ovšem dopisy, obecný ľud zaujímajúce a vzdelavajúce. Red.
**) Dopis tento znamenitý, ačkoľvek do Prílohy „Vojtecha“ sa výborne hudiaci, poneváč odkladu netrpí a č. 5. Vojtecha už pred jeho prijatím bolo vytlačené, podávame v Cyrillo-Methodovi. Red.
***) Tak tunajší Nemci nazývajú najímanie robotníkov, ktoré sa tuná stáva. Dop.
****) My velikú úctu k tomuto kazatelovi, v. o. A.K. v srdci chováme lež kde sa nejedná de persona, lež de re, prajeme si, aby z lôna Slovákov nejaký syndicus ustanovený bol; lebo premena kazateľa mohla by uškodiť cirkevnej veci Slovákov v Prešporku. Red.




Knižný oznamovateľ


Knižný oznamovateľ
Kritika

„Das Elierecht der orientalíschen Kirche.“ Von Dr. Joz. Zichman. Wien 1863 Wilh Braumiler I-III Lieferung (str.576) Ponevač kanonické právo cirkvi východnej má svoju platnosť nielen u pravoslávnych lež i u tých ktorý sa s cirkvou katol. zjednotili; poneváč nadrečeno dielo znamenite tiež nahradzuje nedostatok sústavného diela pre veľmi zanedbané štúdium cirk. práv na východe: a ponevaž pravo manželskej cirkvi východnej sa mnohonásobne líši od manželského práva cirkvi západnej aj vo veciach podstatnejších, nakoľko tomto sa vyvinulo behom inším nežli toto: p. spisovateľ, rodený Slovinec, zaiste veľkú službu dielom týmto preukázal aj latinskému duchovenstvu k zovrubnejšiemu porovnaniu manželských práv oboch cirkvi: Ktorýmto na základe mnohých prameňov (str. 28—80) dôkladne preskúmal celé právo kanonické cirkvi východnej, obrov sebe za počiatok trudov svojich najťažší úkol. Právo manželské, do jeho rozboru po prijímal mnohé veci, ktoré s právom tým len pro srdečne súvisia, avšak k porozumeniu celku nevyhnutnými sa byť vidia. Hneď v 1 zošite preukazuje: ako sa vyvinul pojem manželstva na východe. V 2. a 3. zošite podáva náuku o výnimkách a prekážkach manželstva. Celé dielo bude IV—tým zošitom ukončené.