logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 12


Obsah:



: Obálka
Poludničan. : Monštrancia
Dusarov. : Knihy pre pospolité knižnice.
Poludničan : Katolícka literatúra.
kanonik Fabi. : Kázeň
: VESTNIK CIBKEVNÝ.
: Kniževný Oznamovateľ.


Obálka





 CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25 kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča (Uhry) via Gôding. Vychádza každých 8 dní na hárku

Číslo 12. V Skalici, v pondelok, dňa. 5. apríla. 1864. Ročník XIV.

S prítomným číslon rozposiela sa 4. číslo Prílohy „Vojtech“
Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktov: Víťazoslas Sasinek.
V Skalici 1864 Tiskom Fr.X. Škarnicia Synov.




Monštrancia

Poludničan.


II
Vône myrrhy ovievajú
Milým kúrom boží stán,
A chrámom sa rozlievajú
Zbožné zvuky: svätý Pán!


Svätohymnou slavne hučí
Krásny súhlas organa
S ním i struna vďaku zvuči
Z duše všicho kresťana.

Komu tá česť? myrrhý komu?
No čie pocty vznešene?
Čia že sláva tohto domu?
Komu tóny nadšené?

V zlatnádobe chlieb so beli,
V chlebe poklad uctený:

Tomu spevy, hymny znely,
Tomu viery ozveny!

III

Boží sluha v sväté ruky
Najsvätejšie uchopí
I zastaví ves sbor zvuky:
K zemi kájny zrak zklopí

„Tantum ergo!“ vážnym spevom
Sluha Pána hovorí:
Zbožnocitu ľud výlevom
Zvučné prúdy otvorí.

Pokorou sa v prachu klania,
Korí vzdychom horúcim:
„Hospodinc sľutovania
Odpusť viny kajúcim!“

Zrako u viery Bôh videný,
Neodpiera potechy:
Ľútožiaľom ušmerený
Maže z dlhu všie hriechy.

IV
Pred sviatosťou vypinave
Stoji sveták zkazený,
I mudruje v svojej hlave:
„Bôh sa v chleby nemení!“

A ten bedár sa posmieva
Človečenstvu zbožnému,
Že sa klania, modlí, spieva
Bôžikovi zlatému.

Roztopašou pokalené
Jeho oko nebadá
Čo len vierou odhalené
K spaseniu sa predkladá.

Oj syn sveta zahrabaný
V hrude zemských lahodín,
Neznáš vlastnej duše rany:
No zná dobre Hospodin:




Knihy pre pospolité knižnice.

Dusarov.


II.

Národ, ktorý povstáva z nečeho, má na
všetky strany toľko potrieb, že nie je možno vyhovieť jim všetkým naraz. A keď povážime, že pri opustenom národe ani pracovníkov nebýva na zbyt, a že i tých málo verných každým krokom zápasiť musí proti storakým prekážkam a nesnádkam, nezadivíme sa, že k tomu veru hodný kus času načím, aby pre každú zvláštnu potrebu aspon len koľko toľko učiniť sa mohlo,
Bo tak veľká a ťažká úloha, jako je preporodeni národa, dá sa len mohutnými silami a pomerne veľkými peňažitýmí prosriedkami vykonať, A my Slováci boli sme a sme ešte i teraz pri tejto ťažkej úlohe zanechaní len na svoju chudobu, na svoje slabé a nepočetné sily. Keď iným všetko takmer z neba padá: uhladená, milosťami a všestrannými pomocami vysýpaná cesta pred nimi leží, po ktorej ľahko a snadno môžu si kráčať nie len k šlechetným cieľom, lež i k osobnej oslave a sladkým hodnosťam: my Slováci musíme sa boriť a modlikať i o najsvätejšie veci za dlhé roky darmo
a bez osohu, jako k. pr. Spolok sv. Vojecha: my musíme po drsnatej a trnistej ceste kráčať, tak že nám nie len pot vystupuje na čelo, ale i srdce krváca – a odmena za to všetko bývajú len trpké hodiny.
Že teda v takýchto okolnosťach nemôžeme pokračovať cvalom, toho vina neleží na náš: ale že i v tomto ťažkom položení predca len zo dňa na deň pokračujeme čo i zvoľna, to je neodškriepnym
dôkazom našej nežlonmej mravnej sily, ktorú by budúce šťastnejšie veky oslavovaly s nadšením, keby jim potom nezdalo sa len byť nemožným uveriť, s jakými prekážkami sme my tejto doby zápasiť museli ....!
Mnohí z naších drahých národovcov zabúdajú uviesť si častejšie v pamäť toto naše ťažké postavenie, - - a to škoda.
Bo keby na tento náš ťažký boj neprizabúdali, boly by jim mnohé úkazy pri našom národnom vývine zaraz pochopiteľne, ktoré jim ináč viac menej podivnýmí zdať sa musia, a tak len nespokojnosť n nich spôsobujú.
Medzi takáto na prvé oko podivné úkazy patrí i ten, že v našej národnej kniževnosti vysky tuje sa dosiaľ tak málo kníh pre pospolitý ľud Tento nedostatok nesli sme veľmi ťažko; on nám nepochybne veľmi veľa škodil a zdržoval náš vyvin: a predca nebolo dosiaľ cesty ani spôsobu odpomôcť mu a prekonať ho.
Dve hlavnie prekážky stály nám v ceste, ktoré nám činily takmer nemožuým starať sa vo vätšej miere o tieto knihy pre pospolitý ľud. A myslím, že nebude škodiť prehovoriť slovo o týchto dvoch prekážkach, preto že ono veľa môže nám poslúžiť, aby sme našim národním záležitosťam dokonalejšie porozumeli.
V ústavnej totižto krajine, jako naša od tisícrokov je, dotýka sa politika každého stavu a káždému srdcu je až veľmi blízka. Patrí to medzi najpeknejšie čnosti slobodných národov a v tom leží najvätšia sila slobodných krajín, že všetky verejné záležitosti pojímajú sa vcelku, v jednom veľkom súvislom obraze, a abych tak riekol v jednom pochope. V tejto súvislej jednote musia sa potom jednotlive snahy a náhľady mierniť s ohľadom na druhé a všetko je prinútené sostaviť sa do istého poriadku.
Pri takomto ústavnom živote nemôžu nikdy zvláštne a len na istú obmedzenú triedu obecenstva vzťahujúce sa snahy prísť k platnosti, dokiaľkoľvek všeobecné postavenie jako tak vyvinuté a aspoň z časti usporiadané nie je.
Preto i u nás všetky naše snahy dosiaľ sme rovaly k tejto všeobecnej práci, a síce najprv k prebudeniu národnieho citu jakožto prvej podmienky ďalších krokov a potom k zabezpečeniu dajakých
všeobecných (politických) prosriedkov, ktorými by ten prebudený národní cit udržať a zabezpečiť sa mohol. Dokiaľ táto práca nebola vykonaná, nedalo sa na ínšie (pojedinné) snahy myslieť s prospechom.
Ale teraz je táto prvá práca dokonaná na keby i nie dokonaná celkom, aspon prelomená na toľ
ko, že nám zbýva trocha času postarať sa i o iné, veci. Teraz je prebudených a za naše národnie záležitosti zaujatých národovcov už dosť, tak že s jich podporu dačo previesť sa dá,-a tým klesla prvá prekážka všetkých podnikov, ktoré sa na pomocné rozšírovanie opierať musia, jako je k. pr. vydávanie kníh pre ľud. Pozdvibnutím našeho politického časopisectva klesla druhá prekážka, ktorá všetky naše starosti v tamtú stranu obracala, nič neponcchávaúc pre iné rovná potrebné záležitosti.
Teraz teda nastupuje pravidelným pokrokom čas starať sa o mravnie pozdvihnutie našeho pospolitého ľudu, jakožto najvätšej, častokráť najvýdatnejšej a pri všeobecnom zdokonaľovaní rozhodnej časti národa.
Nie je to ani náhodou, ani len mojím snáď osobným náhľadom, že táto starosť o pospolitý ľud
tisne sa. teraz v popredie. Naopak je to pravidelným pokrokom nášho vývinu. Preto prosím veľct. národovcov veľmi doľahlive, aby vážnosť tejto najnovšej otázky zvlášte z tejto strany náležite uvážili. Bo ja sa veľmi obávam, žeby každý iný úsudok o tejto veci nielen bol mylný, ale i spolu i záhubne škodlivý pre nás.
Nedá sa totéž pochybovať, že každé previne nie proti pravidelnosti zlé a ťažké následky za sebou tiahnuť: musí. Je to raz zákon stanovený od Boha, ktorý je sám v sebe i v svojich dielach najvyšší poriadok, že každé odchýlenie od poriadku chová v sebe neudusiteľny zárodok zmätku a zkazy. O tom vydávajú svedectvo dejiny všetkých národov od stvorenia sveta až dosiaľ, a každý z
nás keď nahliadne do svedomia a pri tom pozre na premeny (často nenadále) svojeho života, nájde o tom dôkazov dosť i sám u sebä.
Pospolitý ľud je vlastne národ: on je koreň, z ktorého očí všetko národnie šťastie a sila, on je základ, ktorý nesie ťarchu národnieho zveľatku.
Čím vätší bujnejší strom na slabom a k životu neschopnom koreni, - čím vätšia a skvelejšia budom na slabom a výkľavom základe: tým ľahčie je vyváženie a zrútenie pri najmenšom vetre lebo otrase. To myslím netreba ani dokazovať,- to každý vidí a cíti sám.
A preto já, po prekonaných prvých dvoch, za tohočasnú najvážnejšiu a najhorúcejšiu otázku držím všestrannú velikú výdatnú a pracovitú starosť o náš pospolitý ľud. Toto je teraz naša úloha, ktorej by sme mali prichytiť sa všetci. Bo chceme-li pokročiť diaľ, pokročíme len o toľko, o koľko viac lebo ieň vynasnažíme sa starať bezprostredne o náš pospolitý ľud.
Náš pospolitý ľud už dávno čaká, aby sme mu dokázali dajako skutkom, že sa staráme oň. Ovšem že všetka naša starosť koniec koncom smeruje k dobrému a mravniemu pozdvihnutiu našeho ľudu; bo on je vlastne národ, za ktorý sa potíme a boríme a obetujeme. Ale naše dosavvádne snahy boly pospolitému ľudu ešte priveľmi ďaleké, nezrozumiteľné a cudzé, tak že vlastne nevie, o co sa jedná, kam to všetko čelí a k čomu to povedie. Z toho pochodí i tá neistota a váhavosť u našeho ľudu, ten až dosiaľ panujúci cit opustenosti a z tejto pochodiaca mravnia slabosť. Ale dokážme raz ľudu, že sa oň skutočne staráme a uvidíme, jako sa pozdvihne v mravňom sebevcdomí.
Poviete, žeby to bolo potreba dokázať politickými skutkami, Dobre. Kto môže, nech dokáže tak. Ale ja píšue do nepolitiekého časopisu, hovorím len o knihách všceobene Nech si potom jednotlivci tieto knihy roztrieďa, jako chcú: všetko, čo je dobré, bude nám k prospechu. Já len chcem upomenuť a volať, že je čas tu, že sme prišli k tej dobe, kde nesmieme viac založiť ruky v tejto veci, že teraz táto potreba vystupuje v popredie, že zanedbať ju toraz, znamenalo by zanedbať ju v najpríhodnejšom čase a takáto chyba že by sa i nás objavila v žalostných následkoch, jako sa objavúva voždy a všade.
Prijmime teda túto starosť o náš pospolitý ľud za terajšiu tretiu úlohu v našom národnou vývine a nech sa stane naším presvedčením, že sa teraz v tejto veci dačo výdatného učiniť musí!
„Musi!“ podivné slovo, pomyslíte si,- ale kto-že „musí“? Odpoveď, že každý, kto chce náš pokrok, a nechce našu záhubu. A to prvé, myslím musí chcieť rovne tak jako to druhe nechcieť každý verný narodovec.
Ale zpýtate sa, jako to učiniť
Na to mi prichodí trochu ťažko Odpovedať, ale dôverujúe v tú mi veľmi váženú blahoslonnosť, ktorou vet. obecenstvo moje prace dosiaľ sprevádzalo, úfam, že mi moju odpoveď nevyloží na zlé. Já totiž myslím, že kto môže ináč spomôcť, nech spomáha ináč,- nech sa len v tejto veci dačo stane. A kto chce, nech podporuje mňa vo vydávaní takýchto kníh, z ktorých prvá už vyšla, druhá sa tlačí a ostatnie, pokiaľ mi sily vystačia, nasledovať budú
Nech sa potom stane jedno lebo druhé, bude to pomoc poskytnutá takej záležitosti, o ktorú by sme sa teras najvätšmi starať mali.




Katolícka literatúra.

Poludničan


III.

Nebolo národa v dejinách kresťanstva, ktorý by bol na rozvin kresťanstva takým vplyvom učinkoval, akým nemecky. Já nemôžem akosi vzdať sa toho doteraz nadobudnutého presvedčenia, že v povahe nemeckého národa leží to svätô svetovô povolanie, aby prevzal vodictvo vo vyvinovaní vedy náboženskej.
Veď Germania s Rímom splodila onu velikánsku ideu o kresťanskom svetocárstve. Ale idea táto železným a nedozralým vekom len hmot ne pojatá a niečom realisovaná, ztroskotala sa sama v sebe: darmo je, nemôže byť meč apoštolom kresťanstva. Teraz, keď prebrdnul nemecký národ všetky fáze svojho vývinu, keď prežil tie búrky, čo prevalily sa cezeň, keď zkúsil, kam zaviedla ho chvastavá reformácia, do akého hrobu uložili ho (v papierovej truhle) tí chýreční filosofovia: teraz poznáva úlohu svoju i nahliada, v čom nádobno mu hľadať nie len jedinú spásu, no i opravdivô oslávenie pred svetom.
A to nájde, keď znovu vzkriesi ideu kreťanského svetopanstva: lež ne v meči a politickom štáte, ale v duševnom kráľovstve, vo vede. *) Vek náš ospravedlňuje nás z nádejí týchto: v Gernánii pozdravujeme prvé zory toho jasného dňa, čo zasvätiť má človečenstvu vo vede.
Nemecká veda i literatúra najviac sa bola prehrešila proti katolíctvu: ale zo Saula býva s božou pomocou obyčajne horlivý Pavel. A veru hľadiac na účinlivosť a neohroženosť nemeckých katolíckych učenecov, nemôžeme zatajiť srdečný obdiv nad radostným vzkvetom náboženskej vedy a literatúry v katolíckom Nemecku. Komu známy je počeť oných filosofických systémov a systémčat. (ktoré by dajedni aj slovenskej literatúre vtisnúť chceli) hrby protinábožných kníh a nemravných románov: kto zná všetky tie verejné i pokútne živly, čo v Nemecku sprisahaným nátískom narážajú na všetko, čo len jesto positívneho a katolíckeho: kto vidí jak nehanebným spôsobom nadužíva sa pôverčivosť, ľahkovernosť a náruživosť obecného ľudu: ten istotne len ruke božej pripíše tú silu a vytrvalosť, ktorou zastalo si katolíctvo pravdu i právo, vieru i vedu, cirkevi literatúru. Mohli b sme bezmála tvrdiť, že boj v Nemecku oproti blúdu a negacii vedený, je zreteľným obrazom toho zmužilého boja, ktorým bojuje cirkev proti celému svetu.
Ačkolvek katolícka literatúra vo zvláštnom kvete bývala a sa i nachodí v Itálii, Francúzsku a samej Anglii: predca naše zájmy nás viacej pútajú k nemeckému národu, ktorý keď nám z dopustenia božieho kedysi telesnou krivdou ublížil teraz to zaplatí duševným dobrodením svojej vedy. Rany naše sa zahojily a osudy božieho riadenia dávno nás pomerily, premeniac príčinu žiaľu v žriedlo spasenia, jako to už ten dobrý Pán Bôh v svete robieva.
Dneska ťa ubije trestom svoji , a zajtrá mu dobrorečíš už za to. Ale kto to chce vidieť, tomu načim s nezlomnou vierou nazrieť do krosán svetodejstva, ako tam tká niť správy božej osudy národov aj tvoje. Kto to nevidí - ten bedár hodný poľutovania! Že slovenský národ až do dnešnej hodiny tak pritlačený bol, že nevládal sa hnúť za drubými - to je pravda nešťastie hroznô, jehož korene len ďalšie potomstvo naše povýtrhuje a zničí. Ale dívajúc sa na to okom kresťanským, mnoho nájdeme, za čo dobrorečiť Hospodinovi. Avšak chtiac sa navrátiť k rytknutému thematu, len v krátkosti vyslovujem svoje nezvratnô presvedčenie, že pán Bôh nás doteraz schválne ukrýval pred svetom, aby sme nebrali podiel v tom kvase, ktorým na svetlo prerábäť sa musela pravda, aby sme odhodkami nezprznenú, a časovými pohromami sťa zlato v ohni prečistenú od súsedov či do vedy, či do života prevzali, a ňou vykúpili i spasili sebä aj milý národ svoj slovenský. Germanstvo príkladom nás zavaruje od blúdu, a nahradí plodmi pravdou nadchnutého ducha to, čo nám odobralo z hmotného. No vyberajme-že z tej bohatej literatú ry, čo pozdvihne naše velebnô kňazstvo vo vedeckom ohľade **) na ten stupeň, z nehož naši súsedia bojujú proti modernému svetu: no prekladajme ***) spolu z nej to, čo posilní ľud náš vo viere a mravnosti, čo osvieti ho osvetou zbožnou, pravou a kresťanskou.
Kto chce mať prehľad celej literatliry katolíckej i znamenitejších plodov na poli svetskej vedy, s ňouž stýka sa veda náboženská, a kto to potrebuje, nech nezamešká si zadovážiť roku 1862 vychodiť počavšieho „literárneho ukazovateľa“, ktorý je istotne najvýznamnejším pokrokom katolíckeho Nemecka. Noší názov „Literarisecher Handureiser“ zu naechst fuer das katholische deutschland. Herausgegeben von Franz Huelskampf und Herrmanu Rump. Muenster, druck und verlag der Theisningsehen buchhaudlung.“ Vychodí ročne v desiatich číslach na 13-14 dvojhárkoch: cena jednoho ročníka obnáša len 1 zl. 20 kr. r. č. Obstarať sa môze najlepšie cestou kníhkupectva, teda kroz p. Krčméryho v B. Bystrici.

Handweiser podáva v bohatom a rozmanitom obsahu svojom:
I.) prehľad všetkých nových plodov v nemeckom a zakrajinskom kníhkupectve. Poneváč ale prevážne ohľad berie na latolícke obecenstvo, preto zaznačuje

1.) v Nemecku vychodiacu katolícku literatúru čo najúplnejšie;
2.) všetko pamätihodnô z katolíckej literatúry, menovite biblickú vedu a dejepis;
3.) z ostatných vied všetko, čo zajíma širšie kruhy, najmä katolícke;
4.) z cudzokrajinských literatúr to čo najviac vyniká.

II.) Krátke referáty o stanovisku, účeli, obsahu a hodnosti znamenitejších diel;
III.) poznámky o sveta spisovateľského;
IV.) stručný obsah najvýbornejších časopisov.

Prvý ročník vyšiel roku 1862 v 4000 výtiskoch: druhý 1863 v 5275 výt: a na tretí ročník predplatitelia ustavične sa množia, tak že sama Viedeň toho roku vyše 200 výtiskov spotrebuje. Redakcii „Handweisera posielajú sa všetkie literárne plody zdarma, len novín vyše 100. Vôbec všetkie blasy veľmi pochvalne posúdily toto literárne podujatie, ktorô podporujú prví učenci sveta n. p. gróf Montalambest a t. ď. Jedným slovom „Handweiser“ je v kat. svete zvláštnym zjavom, spojujúcim a organizujúcim roztratené sily v systematičný boj proti nepriateľom viery ahubiteľom mravnosti, kroz čo ho aj súdnym tribunálom v kat. literatúre (stred. Europy predovším nazvať môžeme. Že sa takýto časopis sám najlepšie odporúča, to nepotrebujem dokladať.
Poneváč ale mnohí vel. páni z nášho slovenského duchovenstva ani len tak lacný inojazyčný časopis nestačia držať, alebo ho v jeho podrobnej dôkladnosti pre inô zanepráznenie nepotrebujú, alebo konečne pre neznámosť nemčiny ani potrebovať nemôžu, budem s dobrotivým privolením (teraz už aj vyzvaním) sl. Redakcie podávať nášmu vel. Duchovenstvu v „Cyrill a Methodovi hlavne na základe „Handuvcisera“ a vo Vidni vychodiaceho „Lit. Zeitung“u oznamy úsudky o takých plodoch lit., ktoré alebo odpovede na dôležité otázky veku nášho, alebo pri terajšej osvete každému učenému. theologovi potrebná náuka bohosloveckú, alebo konečne hlboko do života kňazskáho siahnjúce resultáty bohosloveckých trudovín a filosofovania obsahujú. Na tento spôsob myslím vyhovie náš drahý „Cyrill“ i tejto lit. potrebe nášho bohosloveckého života.

Záverka. Konečne nemôžem zamlčať svoj obdiv nad ráznym a obetovavým krokom Sl. Redakcie „Cyrilla.“ Zasluhujete požehnanie celého národa za „Vojtecha“, celého kňazstva za „Cyrilla'“ Aby ste mi ale zase nevynechali tieto riadky, nuž Vás upozorňujem, že by môj článok bez nich len tak na hlucho odznet. Cítilo celô duchovenstvo potrebu bobosloveckého časopisu, v ktorom by sme sa opotrebách kňazských otvorenejšie a tak medzi sebou poshovárali. Vy ste nám k tomu dopomohli, i slušno je, aby sme Vám vďak vzdali. Tým ste zase (jako už viac razi predtým) potisli mladušku literatúru Slovenska o jeden stupeň ďalej, a otvorili pole k novým myšlienkam, novým prácam i novému životu medzi nami.

Avšak aby podniknutie Slavnej redakcie donieslo ten osoh, na ktorý vlastne rozpoltením Cyrilla vo dva rozdielne Časopisy sa zamierilo, potrebná je všeobecná a obetovavá účasť velebného katolíckeho duchovenstva na Slovensko. Nekde sú biskupstvá, ktoré si vedia udržať pre vnútorné potreby zvláštne dičcesánske noviny: no bola by že to za bamba, akoby celô Slovensko nestačilo udržať jeden cirkevný časopis s prílohou! Neverím, že-by teraz nezmohol sa „Cyrill", keď sa kroz svoj nový smer stane pre potreby kňazstva užitočnejším, nežli mu to v predošlej obmedzenosti možnô bolo. S výhodou tou, že máme pre vlastné svoje duchovenské záležitosti zvláštny orgán, sú i mnohé iné otázky spojené, ktoré hlboko siahajú do života celého národa. Význam „Cyrilla je kroz premenu jeho o mnoho dôležitejši, vliv jeho na postavenie kňazstra v národe o mnoho účinlivejši, nežli bol akýkoľvek iný literárny plod na Slovensko, a preto aj o mnoho stálejšiu horlivosť požaduje či v dopísovaní, či v peňazitej podpore a rozširovaní medzi vel. Dllchovenstvom. Padnutím „Cyrilla“ zbankrotovalo by nie len národnie duchovenstvo pred celým Slovenskom, lež sám národ by nutne ochabnúť musel. Keď všetko driemalo zúkol vúkol: vtedy stál sám „Cyrill“ na stráži a odvracal kyj smrteľný od drahého národa. Smrťa toľké boje viťazne premožišvieho veterána hola by nešťastnou pohromou pre Slovenstvo
a zamedzila by v mnohom ohľade ďalsí a všestrannejší vývin národnej literatúry a kriesby.
Nemôžem teda prenechať, abych nepovzniesol svoj prosebný hlas k srdcu volebného duchovenstva na Slovensku. Toľko sme sa naživorili, toľko nabiedili a nasužovali, kým dodriapali sme sa k tomu stanovisku, na ktorom s božou pomocou už stojime. Ale kto chytro ustane, ten na vrchol nevystúpi. My nemôžeme ostať na jednom punkte vydobytom, lež nádobno nám vždy ďalej a ďalej kráčať bez prestania ku predu. A už je čas, aby tešiť sme sa mohli z rezkejšieho života v národe, ktorý tou mierou vzrastať bude, akou vzrastie sila a povedomie národních vôdcov. Národními vodcami ale dosiaľ bývalo aj bude velebnô kňazstvo, jehož rozdelené sily spojovať, organizovať a zájmy duchovenské zastávať novou úlohou „Cyrilla“ je. Dôležitosť teda „Cyrilla„ jako časopisu duchovenského, je patrná. Či-že sa nájde nekto, čo neprispeje všemožne nie len na udržanie Cyrilla, ale i na jeho vzrost i čo do obsahu i čo dopeňažiteho postavenia? zvlášte ak si povážime, že padnutim Cyrilla platnú aj naša nádeje na spolok sv. Vojtecha, ponerác naši nepriatelia celkom logične poredia, že keď sa nevládze náboženský časopis udržať v národe slovenskom, tým menej sa udrží neboženskú spoločnosť.


*) Platí to hlavne a temer výlučne len špekulácii ku ktorej zdá sa byť German zrodeným a v ktorej mu najúhlavnejší nepriatelia nemectva prednosť dali.
Slovanovi je prisúdená praktičnejsia úloha. Pozn pôvodca.
**) K odstráneniu nedorozumenia dokladám, že sa toto v poťahu na časové potreby a okolnosti vziať má: veď my dobre vieme, že naše kňazstvo individuálne tak vzdelanô je, ako ktorôkoľvek inô.
Pôzn. pôvodcu.
***) Ďakujme-že srdečne Bohu, že vzkriesil v národe slov. takú osobnosť, akú všeobecne ctíme v Dusarovi. Ktosi nebol s jeho návrhom strany prekladania spokojný. No já hovorím, že často preklady, čo sa týka jich vnútornej ceny a užitočnosti všeobecnô dobrô prevyšujú pôvodné práce, čo platí vonkoncom teraz o poďujatí Dusarovom. Velebnô kňazstvo si vďak boží aj ľudský zýska, keď čo najobetovavejšou podporou zasadí sa o prevedenie umyslu Dusarovho. Ono v tom mnoho leží! Pozn. pôvodca.




Kázeň

kanonik Fabi.


Kázeň,
ktorú držal pri zakončeni slavnusti tisicročného jubilea Cyrillo-methodcjského (31 dec. 1863) v slovanskom národnôm chráme sv. Jeronyma v Ríme kanonik Fabi.
Ježiš Kristus včera i dnes, On i na reky.“ K Žid. 13, 8.
(Pokračovanie)

Blaženi bratia, povýšeni k hodnoti veľakňazskej pokračovali vo svojom úkolu vznešenom až do poslednicho vzdýchnutia; temer tisíc rokov odpočivajú kosti jejich vedľa ostatkov sv. pápeža a mučedlníka Klementa, jehožto sv. telo Cyrill jako zázrakom naleznúc v nesmiernych vodách Pontu zas nám navrátíl. Pohrab jejich stávili Rimania s nádherou, jaká hrdinovi náleži, úctou jaká. svätému sa dáva. Pápež pripojil ku všetkému poctu, jakú udeľuje cirkev hrobu námestníka Kristovho, Boh pripojil oslavu zázrakov. A Boh nesklame nádeje naše, ktoré chováme teraz, pozerajúc na tá požehnanú hrobku, ktorá chová drahocenný poklad jejich ostatkov. Dobre. znamenia, ktoré sme vypátrali, ručia za dobrý výsledok. Viera sv. Cyrilla a Methoda žiari dosiaľ v cirkví slovanskej tak jasne. jako ju uložili v panenské srdce týchto prvých kresťanov. Boly zaiste ohromné ztraty, ktoré behom tisíc rokov spôsobily z čiastky pletichy Carihradu, z čiastky vierolomnosť Tatarov; ale veliké a jásne žiaracie boly tiež príklady mysle. nezlomnej po celý čas dlbého a tvrdošijného zápasu.
A koľko nebolo i za naších dňov hrdinov, ktorí s radosťou snášali, jak za časov apoštolských, olúpenie, vyhnastvo, žalár, muky, áno aj smrť, aby smele zachránili dedictvo Cyrilla a Methoda? O, poznávam ťa, zločinná a svätokrádežná ruko, ktorá zabíjaš a kameňuješ prorokov, škrtíš a hrdúsiš vyslancov Pána! Príde však deň Pána na teba, psi budú ohrýzať kosti a lízať krv
Jezabel v rovnine Israel. Ivan a Olga, jichžto zbožnosť si zradila, ktorýchžto vieru si zprznila, hodia po tebe kameňom kľaťby. Nech sa zahniezdi medzi hviezdami znak tvojej presily, tým hlbšie odletiš. Bárs bys bol povýšený jako orlica, a položil medzi hviezdami hniezdo svoje: i odtiaľ ztrhnem ťa, pravi Hospodin“. (Abdiáš 4) Kiežbys, je-li v nebesiach toľko milosrdenstva pre takú bezbožnosť, kiežbys sa mohla konečne pokorne skloniť pred Pánom vladárov, ktorý si pohráva osudmi ríše a vysmicva sa nadutosti kráľov! - Ale čas je, abysme išli k predmetu svojmu.

Kráľovstvo Božie, jako sami ste videli, ide od národa k národu, od srdca netečných k učinlivým, z poli neúrodných na úrodnú zem. Nebolo by ťažko viac príkladov predniesť. Než mľčanim chcem pominúť, že nesmierne priestory americké otvorené boly výboju viery práve vtenkráť, keď zlobou novotárov 16 stoletia zavrhnutá bola viera táto v sredu Europy, že predstieraná oprava Kalvínovu, Lutherova a súdruhov rovným kráčala krokom so zázrakami Xavera v Japanu a Čine: že Prozreteľnosť Božská práve vtedy neobsiahly obor otvorila delníkom missií katolíckych, keď sluhovia Boží vo Francúzsku a Španielsku začali prenasledovanie,potupu i vyhnanstvo snášať.
Nijak nemám zaľúbenia svojho viac vo vás, pravil Hospodin k neveriacim mudrákom, veliké je meno moje a mocne zaznicvať bude medzi pohanmi, lepšími od vás. Nezastihne-li nás podobné odsúdenie? Sme my tí Taliani, tí Rimani, ktorí pred tisícmiv roky uvítaii sv. Cyrilla a Methoda v tomto mesle? Čitajte -ľúbo-li vám - dejiny tých časov, čítajte, ľúbo-Ii, list, ktorý napísal pápež Mikuláš novo obratenému kráľovi Bulharov, tam stretnete sa s Talianmi veriacimi Itálie, tam nájdete Rimanov výhradne kresťanského Ríma. A z takej nábožnosti, z tej viery čo nám ostalo? Bol kedy čas, aby v Itálii a s pričinením Itálov Boh a sv. jeho vôľa viac bola opovrhnutá a banobená? aby v Itálii a s prispením Italov nedele adoby posvätné horšie boly znenetené? aby v Itálii a rukou Italov viac znectení boli kňazi, viac hladom sužované sv. panny, chlebom chudobného a obetou oltára krmení bezbožníci a necudné osoby? A kedy bolo v Itálii a žial! snahou Italov vätšie množstvo knih, spisov i škôl plných bezbožnosti, hanebností, zkazenosti? Kedy bolo viac zľahčovania bohoslužby, viac útokov na nevinnosť, viac úkladov životom, viac lúpeží imania cudzého? A kedy bola bezbožnosť obecnejšia, alebo ohavnejšia? Kto môže bez vzdýchnutia vyprávať a bez opovrhnutia slysať, jako bol prijatý, jakej cti a odmeny došiel v Itálii a od Italov bezbožný ruhač (Renan) mena, života, krvi smrti, z mrtvých vstania, Božstva Ježiša Krista? Márne sa hľadá výhovora v zlobe časov minulých. O, veriaci! neni-li tomu tak? Čim svet starší, tým sa horšim stáva, áno tým horším, čím menej uživa lieku božského vykúpenia.
Boly zdanlivo horšie časy, ale nikdy nebolo bezbožnejších, ani vo tmách starého pohanstva. Kedysi sme mali smiešnych hrdinov cirku a turnajov, včuľ máme rúhavých dryačníkov na rečniskách a v parlamentoch; v sredoveku nespojiteľným sa zdalo slúčenie zbožnosti a neprávosti, ale teraz je zcela logický spolok všakovej nepravosti s neverou 19 stoletia! Teraz je rozviazaný každý sväzok pokoja, a pošliapaná mravná autorita, rozorvanosť je vo všetkých triedach spoločnosti ľudskej. Doma nenávisť, v živote verejnom pomsta, úkladná vražda v živote. politickom, všade spory, pykle, ukrutnosť, hanebnosť, strestenosť, pomätenosť svedomia Včuľ naostri si smelý jazyk, ničomniku! a obviň z takého nešťastia námestníka Kristovho. Nie, odpovedá Eliáš, nie som to já, ktorý búrim zem, ale ty a dom tvoj, ktorý si Pána zaprel, aby si obetoval Belialovi. „Já som nezarmútil Isracla, alc ty a dom otca tvojho, ktorí ste opustili prikázania Hospodina a nasledovali ste Bálim; (III kráľ. 18, 18.).
A prečo, pýtal by sa Žalmista Pána, prečo taký hluk v národoch, prečo toľko samopašnosti? Prečo sa
zbúrili národy a ľudia, prečo smysleli márne veci?" (Žalm 2, 1.) Prečo povstali kráľovia, kniežatá i národy proti Bohu a proti pomazanému jeho? Nech sa majú na pozore! Itália nechce, aby ňou Ježiš vládnul, a Ježiš preloží kráľovstvo svoje do zeme úrodnejšej a vďačnejšej. Snáď sa domýšľate, že zapomínam v takýchto pomeroch, že sa nesmie tento Rím menovať s ostatňou Itáliou. Není to nijak úmysel môj. Ale opýtam-lí sa verejného svedomia, načúvam-li všeobecný nárek: čo slyším? Neopovážim sa zaiste urazil vás, pobožní poslucháči.
Povedzte vy sami, kam že sa podelo dnešnieho dňa to mesto viery? Z domáceho útulku vyjdite na ulice a ukážte mi, možná-li to, mnohých kresťanov a opravdivých kresťanov. Koľko ích je, ktorí myslenie svoje povznášajú k večnému určenia človeka? a koľko, ktorí na okamženie odvracajú ústa svoje od kalicha Babylona? Koľko rozjíma v srdci tajomstvá tie nebeske, a koľko ích naopak dosiaľ nezná prvé počiatky viery? Ký div, keď je zachovávanie, príkazov Božích riedke, a nevšímanie si prikázaní cirkevných časté? Mnoho-li dietok čítame za terajších dňov, ktoré ctia rodičov svojich a mnoho-li rodičov, ktorí nedávajú pohoršenie detom? Koľko je prácou rúk svojich sa živiacich, ktorí odpočivajú v nedeľu, a koľko je bez všetkého zamestnania, ktorí by sviatky svätili? Zriedkavý je Eleazar, ktorý od zapovedeného mäsa sa zdržuje, a zriedkavejsí ešte Dávid, ktorý Pánu posväcuje mrtvenie sebä pôstom. Miesto posvätnej lačnosti po slove Pána zaujala chtivosť prevrátenej zábavy. Vlažnosť v živote duchovnom zplodila ošklivosť, ošklivosť; ale nedbalosť, táto ale netečníctvo a toto sú vyvinie v neveru. „Auferetur a vobis regnum Dei et dabitur genti facienti fructus cius“. A jako by nie, keď aj u tých, ktorí sa oddali pobožnosti, cit náboženský tak ochablý, zovnútorný a mechanický že sotva možno rozoznať, zdáliž skutky pobožnosti pozostaly, čo predmety bohoslužby, alebo sa premenily v rosricdky k ukráteniu dlhej chvíle? Môžete to zapierať? Poďle k slavnosťam, najznamenitejším, vidzte kostol ľudom preplnené ; ovšem, ale aby slyšali nejakého praj Demosthena, aby sa tam pobavili okrasami osvetlením, hudbou a spevom. nekdy tak svetským, že dom modlitby v divadlo lebo terem tanečný pretvorený je.
Snaď vo víťazoslavnom pochode vyjde Ježiš v sviatosti ukrytý? Nesčíslné davy ľudu sa sbichajú, ale búchajú a smejú sa a prechádzajú sa a sedia a zahnávajú a milkujú a štebocú, málo sa ích modlí, premnohí sú uevšímaví, áno nektorí sa ani nesklonia pred Pánom všehomíra. Kto bez viery kráča v prôvode, bez viery kto prisluhuje, činí z úkonu náboženského predstavenie v cirku. A kto sa nerozpáli nevôľou Mathatiáša a Fineáša, keď dňa nedeľného často obstupujú oltár mládenci roztržiti svevoľni a dievky tak vyšnurované a vytintené, že prevláda vôňu zápalov neľubý zápach jejích rozpustilostí. Žiadam si neraz silu Samsonovu, abych zrútiť mohol chrámy, kde velebnosť kňaza najvyššieho, na miesto aby úctu vzbadila k sv. obradom, zneužívaná býva k posmechu Boha, ktorý by lepšie ctený a vzývaný bol v nejakej pagode alebo v mošeji. Ach, ľud tento, volal by v mene Pána prorok, ľud tento domnieva sa ctiť ma ústama, ale srdce jejich je ďaeko odo mňa! Vidzte vy všetci, ktoríkoľvek lichotíte zbožnosti Rimanov, vidzte bujného cudzopasca na kôre shnilého kmena.

Máme však v Ríme tisicetisícov verných dusí, ktore ncshýbaly ani shýbať nebudú koleno svoje pred Bálom. Sú to ciste srdcia, čistotne duše,jíchžto vzde- chy, jichžto modlitby neustále hore vystupujú k Naj— vyššiemu ktore takto utišujii a zadržujú jeho hnev. Je tu však aj mnoho sto, mnoho tisic milovníkov novót náboženských pod plaštikom novôt politických, ktori hned ostro vystupuju hned tajno s vierolomnyn pokryt— stvom sa spolčujú. Zločin takých je veliky, preveliký! Jako rozvodnený príval z úskal horských do údolia sa rúti, a pastierov i stádo nenadále snehem stiha, duby vekovité vyvracia, balvány preč vlečie, múry trhá, sta— vänie prediera, hrádze preráža, prekračuje, vystupuje a osenie zaplavuje: tak bola tá zkazonosnú búra, ktorú nebohú Itáliu ťažiila, a na ktorú sme sa, zvláštnym ride- ním Božím zachránení, dívali. A pri takom divadle, kto- ré prenikú útroby každého, kto horí láskou k nabožen stvu a k vlasti, predsa sú v Ríme zaslepenci, ktorí po- dobné spustošenie privolávajú. Ach! to je mnoho! Veľmi mnoho pošetilosti, veľmi mnoho nespravodlivosti! A nespravodlivosť táto vyrástla z hnusného nevďaku, „Prodiit ex adipe iniquitas eorum“. A preto dobre čiňte, abyste Všenohúceho zadržali, by nevylial na nás kalich nevôle svojej, by neodňal od nás kráľovstvo svoje, by neuviedol do krajov vernejšich mystickú lodička! Či sa snád zaviazal Hospodin, že medzi nami zachová stolicu Petrovu? Nehovorte, jako čitame u sv. Matúša (3,10): Otec náš je Abraham; lebo z kamenia môže vzbudiť Boh synov Abrahámových. —
Nikdy brány pekelné nepremôžu dediča sv. kľúčov: to nám zasľúbil Boh. On kralovstvo svoje rozšíri od končín mora jednoho až k druhému, od jednoho konca zeme až na druhý; poslúchať ho budú kniežatá, poslúchať ho budú národy. Velebrné bude. jeho meno na veky, a požehnaním za to naplní pokolenie zeme. A až za podnožie nohú jeho položia sa Ethiopovia pred jeho trônom: budú nepriatelia jeho prekliatym jazykom svojim lízať zem. „Coram illo procidont: Acthiopes, et inimici cius terram lingent.“

A bolo by kedy možná, aby mnohí iní prišli od východu a od západu, by odpočinuli v lône Abrahámovom, synovia ale kráľovstva aby vyhodení boli z neho? aby sa pápežstvo slavne usadilo vsried národov nových, a my jako cudzinci boli odstrčení od boku jeho? „Vos autem expelli foras“ (Luk. 13.). Cože. by ale bolo z našej kvetúcej viery, keďby nám chybelo toto svetlo, zahrievajúc a osvecujúc ju? Čoby bolo z premilej vinice, keďby zborená bola hradba, a roztrhaná ohradza a chybovala väža, spravená k jej ochrane? Ach Rím je Petrov, ale Peter neni Ríma! Bez neho by sa kráľovná sveta teraz zvala menom Memphis, Ninive, Carthago, Theby. Bolo-li ale v nevyzpytateľných súdoch Božích určené, aby vierolomný Mohamedán šliapal po hrobe Krislovom, kto čítal v knihe neskonalej dobroty, že nebude šliapať nadutý Tatar po hrobe Petrovom?
(Dokončenie nasleduje.)




VESTNIK CIBKEVNÝ.


Z Ríma.-Úradný list Giornale di Roma píše v čísle 12 nasledovne: Ostatní deň pominulébo decembra, zavrevší u slovanských národov tie slavnosti, ktorými oni zasvätiť chceli tisícroěie počiatku apoštolského pôsobenia svätých bratov Cyrilla a Methoda medzi nimi, aj v Ríme, v kollegiálnom chráme sv. Jeronyma u Illirov, kde sa behom celého roku nábožné ohrady vykonávaly, bol zavrený slavnosťmi, po predku oznámenými vo svätom pozvaní, ktoré k tomuto cieľu Jeho Eminencia kardinál Patrizi, vikár Jeho Svätosti, uverejnil.
K tomu rieľu okolo 10. hodiny predpol. spomenutého dňa odbývala sa tam slavnostná sv. omša, ktorú slúžil najdôstojnejší pán Fessler, biskup z Nissy in partibus a suffragan v Bressanone vo Vorarlbergu. Assistovali, okrem kapitoly kollegiálneho chrámu toho,nektorí národní preláti, slovanskí reholnici rozličných riadov a regulárnych kongregúcii, jako i chovanci kollegiov cirkevných: cyrillo-methodejského, nemeckého, poľského a recko-rusínskeho; chovanci kollegia nemecko-uborskčho slúžili oltára, vykonlivajúc sväté obrady poriadkom a pravidelnosťou, ktorá ich vyznačuje. Epištola a evanjelium spievaly sa, podľa privilegium,
Po omši kňaz Josef Fubí držal reč k oslave sv. apoštolov Slovanstva, k úcte ktorých ešte zpievaly sa chválozpevy aj v rečí italiánskej. Poneváč ale neprajná povetrnosť bola prekážku processii urobila, po vyložení najsvätejšej Sviatosti učinil sa koniec obradom ambrozianským chválozpevom a požehnaním. Švajciarska kej a keď a postaral o horcopísané Objavenie. Národy telesná stráz (garda) Jeho Svätosí ozdobovala túto slávnosť.

Pán barón Ottenfels a pán gróf Volkenstein-Trost- burg, radcovia c. k. rakúskeho vyslanstva u sv. stolice, a iní k nemu prislúchajúci boli svätým hradom prítomni; aj odpustky, od Svätého Otca povolené, tiež pohnuly veliký počeť veriacich, aby boli pritomní. Chrám, už súm v sebe krásny bol najme dňa toho, značnejse ozdobený, obzvlášte kaplnka svätých apoštolov slovanských, kde bol ces celý deň vystavený svätý pozostatok (reliquia) Sv. Cyrilla, uzavrený v drahocennom relikviári, ktorý bol daroval Jeho Elninencia pán kardinál Schvarzenberg, arcibiskup pražský. Po pontifikáli pocaly sa v tejto kaplnke podpisy ku pobožnému spolku pod menom Sv.Cyrilla a Methoda, ktorého účeľom bude, prosiť najmilosrdnejšieho Pána, aby spojil východných šismatikov s rimskou cirkvou. Verní, o prvého dňa tohoto, v hojnom počte svoje. mená k nem pridali.
Takýto bol spôsob, ktorým sa v Ríme, završilo tisicročie slovanských apoštolov. Ale jako sa ono este oslavovalo v behu svojom, náš tento list dával to roku minulého na známosť, opisujúc slávnosti, ktoré viac razy z príčiny tak mimoriadnej udalosti odbývané boly. Bolo to práve následkom príbehu tohoto, že povslal pobošný spolok Sv. Cyrilla Methoda, O ktorom sme tuto vyššie zprávu podali; bol to pribeh tento, že povstalo kollegium Cyrillo-Methodejské; bol to príbeh tento, že vyšlo na svetlo krásnô pamiatočné dielo P. Theinera o Juhoslovanoch. Skutok ale, ktorý bude vždy, aj od najvzdialenejších potomkov v sladkej radosti spominaný, bude bezpochyby zvláštna bedlivosť a plnodarnosť (muníficenza) Jeho Svätosti pápeža Pia IX, obrátená ku žiadostivému nalezeniu vzácneho tela Sv. Cyrilla, poneváč všetko pokazuje na to, že ono je dosiaľ pohrobené v obvode múrov basiliky sv. Klimenta.
Treba ale pilné hľadanie dosiaľ ešte žadúceho prospechu nedosiahlo, prcdca podkopy v menovanej Basiliko behom roku tak pokročily a tak dobre ustávaniu i utratám sodpovedaly, keď daly poznať miesto, kde telo Svätého bolo zprvu uloženo, a najstaršie malby, svedoctvá to jeho prvého prenesenia, že veriaci z toho pričinu berú dúfať, že všeobecné túžby budú čo najskorej vyplnené.
Veci tu – opísané zjavne dokazujú horlivosť a ná božnosť, s ktorou bolo v Ríme slávené tisícročie slovanských apoštolov. Svätý Otec učinil ho napamätnejším, keď otvoril poklad odpustkov pre všetky odbývané slávnosti, a nove" ústavy, aby Otec svetla objasnil myseľ tých, ktorí ešte zostávajú vonku z jednoty katolíckej a keď sa postaral o horeopísané objavenie.
Národy kmena slovanského, ktoré toho času tvoria jeden z najpredneiších konárov europejskej rodiny, objímajúc osemdesiat milliónov ľudí, a obývajúc Bulharsko, Albániu, Čiernuhoru, Dalmatsko, Illirsko, Chorvátsko, Slavonsko, Česko, Uhorsko, Poľsko a Rusko, vždy prijimali znaky zvláštnej lásky zo strany svätej Stoliec. Vážené a sväté sú po týchto stranách mená: Nikolaja I, Adriana II. Innocencia III, Nikolaja V, Sixta V, Urbana VIII. Benedikta XIV a Pia VI za dobrodenia im udelené. V bohatosti a prozreteľností myslesvojej pokračuje Pius IX v tradiciách týchto nesmrteľných pápežov. Daj Bože, aby slovanské národy, poznávajúc omyl, v ktorom sa vätšia ich čiastka do kola pohybuje, ktorí sú korisť herézie a rozkolníctv, mohli konečne navrátiť sa do lôna cirkve katolíckej z k čomu hlavne smerovaly prosby, k Božej milosti v slávenom tísicroči upravene.


Itália. -Ministrovi Pisanelli vypráznila sa kapsa: aby ju naplnil predložil zákonodárstvu návrh o vyzdviženi kláštorov a shabani cirkevných statkov. Proti návrhu tomu však nielen konservatívcí sú, lež i nejedni liberáli (?), t. j. revolucionári, i sám „Osservatore Piacentino" hovori, že zákon tento nemôže inšie docielit, jako popudenie katolikov proti vláde. Medzitým pravdepodobno je že i tento návrh po mnohom pro et contra bude prijatý. Čo ale potom budú ti mudrlanti predávať?!




Kniževný Oznamovateľ.


Homiletisvche Erklärung der Sontags-Evangelien des katholischen Kirchenjahres," von Dr. Fr. Kunzer, Canocis und Dompredigeľ. Mit geistlicher Approhation. Regensburg. Josef Manz. 1863. str. IV a 442. Na veľkom 8-ve. - Homilie. tyto sú výtečné.
„Historischer Katechismus,“ oder der ganze Katechismus in historisch wahren Exempeln fúr Kirche, Schale und Haus. Von Job. Ev. Schmidt Katecheten an der Ursuliner Mädehen-Hauptschule zu Salzburg. 9- te Auflage. Schafinausen. Hurter. 1863. _ Katechismus tento vyniká množstvom výborných príkladov zo všetkých oborov, ktoré jednotlivé články viery v živú pamäť a
hlboko do srdca najme útlej mládeže vštepujú.

Necrolog Dôst.p. Jozef Zemann, dekan a farár v Sv. Jánoch blizko Kútov, následkom žalúdkového neduhu, v 62 roku blahočinného života svojho d.31 marca usnul v Pánu. Pokoj prachu jeho!