logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 11


Obsah:



: Obálka
Poludničan. : Slovenský deň
Dusarov : Cirkevné časopisectvo. II.
Poludničan. : Katolícka literatúra. II.
kanonik Fabi. : Kázeň v Ríme
: VESTNİK CIRKEVNÝ.
: Kniževný Oznamovateľ.


Obálka





CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.



Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25 kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča (Uhry) via Gôding. Vychádza každých 8 dní na hárku

Číslo 11. V Skalici, v pondelok, dňa 28. marca. 1864. Ročník XIV.



Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla synov.




Slovenský deň

Poludničan.


Slovenský deň *)
IVANU DUSAROVI,
pozdraveníc Jeho krásneho podniku.


Či že to pravda,
A či len sen:
Že už vraj svítá
Slovenský deň?

Že ani viac už
Nebude spať
Tá milá rodnia
Vzkriesená brať?

Že zašly v dialku
Čierňavy chmár,
Že sa nám zory
Usmieva žiar?

Že vstane k boju
Slovenský ľud,
A vydá zradcom
Pomstivý súd?

Hoj svitá jasný
Slovenský deň!
Už vstáva z hrobu,
Náš mladý kmen!

„Hoj nenie to, nic
Mámivý sen:
Skutočný svitá
Slovákom deň!“

Z hrobu ho víta
Slavianstva sbor
Pejúc mu v strety
Vzkrienia chor:

„Slovákom svitá
Národní svit
Už bude Slovák
Vo svete žiť.“


*) Práve som dostal od p. Dusarova „Trápelku“; ačkoľvek som už bot vedel o spisočku tomto, predca som sa tešil ako malé diela pri jeho spatrení, až mi skoro slzy z oči vystrelily od radosti. Pán Boh živ nášho Dusarova; slovenský národ ho žehnať bude do ostatnieho pokolenia. Posielam nasledujúcu básnicku do „Cyr. a Meth.“; ráčte ju čo najskôr dať vytlačil a na prvom mieste; Dusarov zaslúži, aby bola červeným alebo zlatom vytlačená.
Dop




Cirkevné časopisectvo. II.

Dusarov


Za celý rok zdráhala sa redakcia tohoto listu uverejniť môj I. článok o cirkevnom časopisectve, a napokon ukázala sa predca nevyhnutná potreba uverejniť: ho. Keď sa to však stalo priehodí teraz znovu na mňa rad, prehovoriť slovo, a síce najsámprv o tomto uverejnení.
Bo toto uverejnenie je pre nás udalosť veľmi dôležitá, o veľa dôležitejšia, nežli by sme ju pominúť mohli mlčaním.
Pri časopise, ktorý i tak nestojí nad mieru skvele, hovoriť o nedostatkoch a obecnej nespokojnosti je veru vec veľmi šteglavá a abych zrovna riekol, nebezpečná. Bo takýmto hovorom môže sa podkopať jeho ostatnia dôvera u obecenstva, a istá zkaza mu pripraviť.
Ale z druhej strany sú pri časopisedve, tak jako všade v živote, isté otázky, ktorým sa človek darmo vyhybá, preto že doprosta nie je možné vyhnúť sa jim len tak pobočne a mlčky. Takáto je otázka o spokojnosti lebo nespokojnosti obecenstva so svojím časopisom, -a v istých okolnosťach musí sa o tejto otázke voľky nevoľky hovoriť. Tieto okolnosti nastupujú tenkráť, keď časopis hrozí zaniknúť, alebo tenkráť, keď sa strojí naraziť na cestu výdatného a rozsiahleho pokroku. Čo teda má znamenať uverejnenie toho článku, v ktorom sa hovorí o nedostatkoch našeho cirkevného časopisectva a o všeobecnej nespokojnosti s ním?
Ono je alebo labutia pieseň pred konečným zahynútím „Cyrilla“, alebo je to prvý krok k výdatnému a rezkému povzneseniu tohoto časopisu.
Jednu lebo druhú z týchto dvoch vecí znamená to uverejnenie dozaista. Ale teraz ktorú? kto nám v tejto veci podá náležite vysvetlenie?

Prijmete-li vysvetlenie odo mňa, ja Vám poviem. čo tá vec - dľa mojeho pochopu - znamená. Ja myslím, že ona znamená Oboje: ona je totiž i labutia pieseň pred konečným zaniknutím „Cyrilla“ -i prvým krokom k radostnému zkvetu toho časopisu.
Jestli snáď myslíte, že to nie je možná, preto že tieto veci sú si docela protivné, ja Vám odpoviem, že to nie len že je možná, ale je spolu i skutočná pravda. A jedine len od obecenstva bude teraz záviseť, aby sa rozhodlo, čo chce? Či chce ozaj v tom oznámení mať tú labutia pieseň, či chce v ňom mať prvý krok k nevídanému dosiaľ zkveta „Cyrilla“?
Rozhodnutie o tejto veci leží teraz úplne v rukách našeho národnieho kňazstva. Toto oznámenie bude labuťou piesňou, jestli naše kňazstvo bude chceť: ono bude počiatkom rezkéko pokroku pri našom časopise, jestli toto naše kňazstvo bude chceť.
A preto, bratia, na Vás teraz leží, čo chcete mať? Chcete-li mať „Cyrilla“ tak jako dosiaľ ešte nebol, sodpovcdajúceho našim potrebám a spolu potrebám terajšieho veku, - alebo chcete-li aby zahynul. Nad jedným rovne tak jako nad druhým rozhodne Vaša vôľa. Vám pripadne sláva, jestli sa „Cyrill“ preporodí: na Vás padne -, jestli „Cyrill“ zanikne!
Redakcia síce, jako z celého oznámenia v 8. čísle videť, chce vynaložiť všetko k povznesenia a zveľatku tohoto časopisu. I ja spolu s ňou úfam, že tento krok povedie k lepšiemu. Ale má-li sa naša nádej splniť a naše namáhanie osožiť, to nezávisí od našich slabých síl: lež jedine od všeobecnej vôle a chevosti obecenstva.
Naše národnie podniknutia na každom, a tak teda i na cirkevnom poli, sú dosiaľ ešte tak ťažké a toľkého namáhania požadujú, že pojediné osametelé sily, čo by sa pretrhly. nevystačia, aby to k dajekému vätšiemu zdaru privedly. Bo pri tých veľkých a všestranných potrebách, ktoré sa u nás javia každodenne viac, preto že každým dňom pokračujeme v našom vývine, nedá sa dosiahnuť ničoho, jestli-že naši národovci nesostúpä sa trocha užšie; jestli tí mnohí, ktorí by polnocou prispieť mohli, nepríde k pomoci.
Od daktorého času zmenily sa naše okolnosti veľmi, a chceme-li v týchto zmenených okolnosťach naše cirkevné časopisectvo udržať, načím nám o veľa viac starosti vynaložiť naň, nežli sme vynakladali dosiaľ. A tejto starosti musí sa prichytiť celé obecenstvo spojenými silami a chtivou pracovitosťou: ináč tu nieto pomoci; ináč naše cirkevné časopisectvo vychradne. Pred jedno desiatimi rokami, keď ešte ani naše potreby ani naše požiadavky neboly tak veľké, mohol ovšem na každom zvláštnom národnom poli vystačiť i jedon obratný jednotlivec sám. Toho dôkaz máme na prvom ročníku „Cyrilla Methoda“,s ktorým bolo obecenstvo snád ešte najviac spokojné. Ale od tej doby prebehly ponad našími hlavami vážne a veľké časy; naša národnia vyvinutosť pokročila o toľko, že sa s predošlou ani porovnať nedá; všetky naše potreby zrástly; všetky naše požiadavky sdesaťnásobnily sa. A kto i teraz žiada, aby jedon osamotelý jednotlivec týmto našim terajším potrebám apožiadavkám vyhovel: ten žiada veci nemožné a je nespravodlivý.
V týchto okolnosťach nepozostáva nám teda nič vinšieho, leda z nasledujúcich troch vecí jednu voliť. Alebo
1. navrátiť sa k naším predošlým veľmi obmedzeným požiadavkám; alebo
2. ostať síce pri terajších zvätšených a zvýšených požiadavkách, a pri tom nestarieť sa sa o to, aby jim „Cyrill“ sodpovedať mohol; alebo
3. zadržať tieto zvätšené a zvýšené požiadavky pri tom však i umožniť „Cyrillovi“ aby týmto zvätšeným a zvýšeným požiadavkám cestne a úplne vyhovieť mohol.
To prvé zvoliť, znamenalo by nie len zrieknuť sa všetkého pokroku, lež spolu navrátiť sa k našemu detinstvu na tomto poli cirkevného časopisectva. Ale ja neverím, že keď všetky národy vôkol a i v našom národe všetky ostatnie záležitosti pokračujú žeby jedine len naše kňazstv o chcelo sa zriecť všetkého pokroku. „Pokrok“ je heslom celého sveta a celého ľudského života. V ňom leží naše povolanie na tejto zemi a z neho budeme raz i pred Bohom počeť zkládať. Zrieknuť sa teda „pokroku“ je i pred svetom, i pred Bohom vec nebezpečná a plná ťažkej odpovednosti.
Lež krem toho by to bola i marná snaha, chceť sa navrátiť k našemu prvému, detinskému veku na tomto poli cirkevného časopisectva. Bo tak jako jednotlivý človek nemôže sa viac navratiť k svojemu predošlému veku, keby i chcel, tak je to vi pri verejných záležitosťach. To, čo je nám pri deťoch milé a zábavné, bolo by nám pri mužovi len smiešnym a opovrhlivým. Preto i my, keby sme chceli i teraz spokojní byť s tým, čo nám dostačovalo pred desiatimi rokmi, vystavili by sme náš cirkevný časopis a s ním spolu nás takému posudzovanin, ktoré by nám nijako neslúžilo k pochvale.
Prvú teda z tých hore udaných troch vecí voliť ani nesmieme ani nemôžeme.
A druhú nemôžeme voliť podobne, preto žeby táto neomýlne a nevyhnutne privedla náš cirkevný časopis k zaniknutiu.
Bo priznať sa ku zvätšeným a zvýšeným požiadavkám tohoto času, chceť a žiadať, aby náš časopis tomu všetkému náležite vyhovel, pritom však tak málo sa starať; o ten istý časopis, že on zanechaný sám na seba - doprosta nie j v stave týmto požiadavkám sodpovedať a jim vyhovieť: to znamená rovnou cestou vliecť náš časopis ku zkaze.
Podľa prvej otázky v katechismuse len Boh vládze ničoho dačo stvoriť, ale človek – nech by si to bol ktokoľvek--aby dačo vyviesť mohol, potrebuje k tomu prosriedky a sily. Bez týchto dvoch výminôk zdaru daromne a marne namáha sa ktokoľvek, čo by bol hneď anjelom. Od týchto dvoch výminôk závisí i redakcia cirkevného časopisu; ani ona nemôže robiť viac, nežli jej prosricdky a sily stačia. Kto viac od nej požaduje, ten žiada veci nemožné, a poneváč každá nemožnosť je istý zárodok záhuby. preto takéto veci žiadať znamená náš cirkevný časopis viesť k neomýlnej záhube.
Ale z druhej strany je rovne neomýlne isté, že my s tým nemôžeme byť spokojní, čo nám náš cirkevný časopis dosiaľ podával. Naše požiadavky sú o veľa vätšie, a my ani nesmieme ani nechceme zriecť sa jich. My ani nemôžeme ani nechceme náš cirkevný časopis oslobodiť od tej jeho úlohy, aby týmto našim požiadavkám, jak náleží, sodpovedal. To je naše presvedčenie, to je naša neustupná žiadosť, a od nej nedáme si odjednať ani k vôli redakcii, ani k vôli časopisu, ani k vôli komukoľvek inému na svete.
Či je nie pravda, že to naša odhodhná vôľa a naše poslednie slovo ...?
Naša odhodlaná vôľa je to ovšem, a dobre že je tak. Lež naše poslednie slovo nesmie to byť. Bo aby táto vôľa svojeho cieľa a svojeho splnenia došla a dojsť mohla, k tomu treba ešte jedno veľmi závažné slovo. A toto slovo je: „skupme sa dovjedna a srieknime sa, že našemu časopisu dodáme i tých prosriedkov, i tých síl, ktorá sú mu potrebné, aby našim terajším požiadavkám skutočne výhovel nášu odhodlamá vôľu, ktorou sa chceme do máhať tohoto vyhovenia splniť mohol.“
Kto pristane k tomuto posledniemu slovu?
Kto pristane medzi nás, ktorí chceme pracovať na povznesení našeho cirkevného časopisu?
Od odpovedi na túto otázku zavisí všetko. Ozve-li sa prisvedčivá odpoveď po celom Slovensku: tak budeme mať cirkevný časopis tak dobrý a poriadny, že nie len našim terajším požiadavkám vyhovie, ale i k novému nás povedie. Jestli však na túto otázku národovci naši len ramenama skrčia, a nikto neprisvedčí, nikto nepristane, nikto nepodá pomocnú ruku: tak myslím, že „Cyrill“ svojím novým ohlasom v 8. čísle a uverejnením mojeho I. čiánku o cirkevnom časopisectve svoju labutiu pieseň zapieval.
Urobte teraz bratia, čo myslíte že slúži cirkvi a národu k prospechu, a k vašej vlastnej oslave.
My stojíme na rozcestí. Tou cestou, ktorou sme išli dosiaľ, nemôžeme dial: teraz alebo v pravo k lepšiemu alebo v ľavo k priepasti
Čo-že si zvolíte?
Chcete-li k lepšiemu, tak neodkladajte, ale chyťte sa práce zaraz. Po dlhom odkladání prišiel čas, kde sa načím rozhodnúť. Chcete-li priviesť na še cirkevné časopisectvo k úpadku: tak môžete pokojne založiť ruky. Bo k záhube prijde človes bez namáhania!
Dusarov




Katolícka literatúra. II.

Poludničan.


.

Náboženská veda liší sa podstatne od toho, čo svet svojou vedou menuje. Nepohnuteľným základom náboženskej vedy je viera v pravdivosť božieho slova, kdežto základom ľudskej vedy sú ľudské skusy a výskumy. Tamtá vychodí z positívneho, táto z rozličných monentov či ducha či veci, ktoré dľa zdanlivej svojej ceny platia za základ vo vede, i to len tým, ktorí osobným náhľadom na ne samé obmedzení sú, kdežto iným z inších príčin aj inšie momenty za podstavok slúža. Tamtá vo svojej podstate je za našich dňov tou jedinou istou, ktorou bola už za prvých sv. Otcov, nemeniac na nepodvratnom základe iba svoj zovnejší odev: táto ale, ak výjmeš večné pravidlá počtovedy a zásadné zákony logiky, nie len v odeve, ale v samom jadre mení svoju tvárnosť dľa stupňa, na ktorý vyšvihnul sa ľudský duch.
Verejným skladom tých výrobkov, ktoré i jedna i druhá veda plodí v pracovni ducha, je literatúra, ktorá i z jednej i z druhej strany tak ako sodpovedajúce vedy rozehodí sa v rozličné odvetvia. My však menom náboženskej literatúry rozumieme jedine katolícku, ponevác ostatnie nemajú dogmatickej platnosti: menom svetskej literatúry zahrňujeme filosofiu, t. j. ju samu v naj užšom smysle, a hlavne historiu, starožitnosti, jazykozpyt, geognosiu.- Literatúra teda je obrazom vedy; a jako mení sa veda, tak menia sa aj ťahy jej nestáleho obrazu.
Lež práve v tej premenlivosti ľudskej vedy leží veľká potreba obznámenia sa s literatúrou i jednej i druhej vedy: bo stav svetskej je barometrom náboženskej literatúry, dľa jehož stupňa tým alebo tým kabátom chráni sa proti neprajnému počasiu. Kedykoľvek ľudský duch dákym novým vynálezom rozšíri úzky okres svojich známostí, vždy s akousi sebährdosťou obzre sa na soka svojho, na božie zjavenie, jakoby vari chcel povedať: hľa, vtip môj nájde pravdu aj bez cudzej pomoci! Ak je onen vynález len koľko toľko pravdepodobný a rozumný, súc lebo resultátom logických dôvodov a rozmyslu, alebo zbadaným zjavom v obore vied empirických: nech sa protiví na prvý pohľad zjaveniu, vtedy obyčajne vzduje sa tá hrdosť ľudského ducha v bohorúhavú pýchu, ktorá zavrhujúc základný Kristom podaný kameň, stavia na šialených výtvoroch neobmedzenej fantásie babylonské väže všelijakých systémov, z nichž jeden horšie od druhého vysmieva sa veriacemu človečenstvu a domáha sa samovladárskej berly v duševnom kráľovstve. Akokoľvek sebe odporujú tieto systémy, predca všetkie spoločne najbesnejším jedom sypia proti cirkvi rímsko-katolíckej. Všetku zbraň, všetky pomôcky sofistickej logiky, všetkie fígle satanskej zlosti, všetku žlč kydajú na katolicismus; ale slina, ktorú proti nebu plujú, padá zpät na vlastnú tvár. Hľa, Od stvorenia zeme buria sa vetry proti Tatre: kedyže ju vyvalia? Tak je to aj s pradou; ona stojí a zahaňbené ustupujú jedna druhej mátohy lže a blúdu. Ale jako sme na predku povedali, práve tým, že menia sa tak skoro a v rozličnej podobe vystupujú, hrozným nebezpečenstvom hrozia človečenstvu.
Keby nepravda mala nejakú určitú podobu, každý by sa jej chránil; pečať lže na jej čele vypálená večne vystríhala by človečenstvo. Ale ona nikdy neoblieka jedno rúcho dva razy, lež dla módy pristrihuje svoj odev a vždy novým spôsobom zjavuje sa svetu. Kto bedlive nechodí za ňou, kto nezná jej pôvod, jej hadie plazenie sa po svete, jej klamnú pretvárenosť, jej úlisné vtieranie sa do všetkého, čo je zasvätené Bohu, jej klzké osídla a mámivé lakoty: ten nezazre pod krásnou šatou ukrytú ohyzdu, pod plášťom skutočnosti šialené sny, pod kôrou zdravou zbytky ohrdené črviakom. Nejeden rád by ušiel jej saku; ale oko neozbrojené dlhou skúsenosťou nevidí osudnú sieť – a, chudák hynie vtedy, keď myslí, že žije. Čím sa lepšie cibrí svetská osveta, tým krajšie formy odieva nepravda, tým nebezpečnejšie sa ukrýva v ne, tým častejšie klame nevinné človečenstvo.
Toto hľa sú dôvody, ktoré nám nedovoľujú byť lahostajnými oproti svetskej literatúre. Ani nevieme, čím podrýva vieru v srdciach človečenstva.
Obdivuješ nádherný systém jeho výšku, železnú reťaz jeho dôvodov, pozabudni sa len máličko, a už podmytý je pevný breh, na ktorom si dosiaľ stál i padáš s ním v mocný prúd, čo ďaleko zavlečie ťa oď pravdy. Tu prírodozpytec prekladá ti svoje výskumy; myslíš, že obohatiť chce ducha tvojho novou vedomosťou: a hľa vytrhne ti zo srdca dôveru k svätým písmam, vieru v pravdivosť božieho zjavenia. Chceš trudnú myseľ rozveseliť zábavnou: knihou, a hľa, vzbúdil v tebe pekelné more náruživostí, ktoré dosiaľ zbožnosťou ovládané nesmer rušiť tichý pokoj tvojej duše. Takto podáva literatúra svoje otrávené plody či učenému, či mužovi či mladíkovi a vždy iným a iným mámi ich i odvádza od Otcovskej viery.
Ako úlohou je náboženskej literatúry sdeľovať veriacemu človečenstvu opravdivú náboženskú vedu, tak je tiež jej úlohou brániť ju proti všetkým nápadom neveriaceho sveta. Preto literatúra náboženská ustavične sleduje svetskú literatúra, odrážajúc, kde táto napadá, kladúc kde táto berie a hovoriac, kde tají a mlčí. A tak katolícka literatúra hneď ničí blúdy filosofov, hneď odkrýva a zahaňbuje nestydatosť prostonárodních spisovateľov, ztrhujúc tam šialené peny fantásie z domnelej výšky pod päty svoje, tu zas vycudzujúc svojimi nástrojmi plevy na opovržené smetisko.
Avšak nebráni sa len naša literatúra. Ona ztrhujúc chatrče svetskej múdrosti, ustavične stavia a sdokonaľuje veľkolepé paláce pravdy božej, ponúkajúc v nich milý a večitý byt celému človečenstvu. Tam skvie sa ti rad sv. Otcov, jejichž svetlo svietiť bude, kým len svet potrvá: tam na miesto blúzniacich filosofkárov vidíš pravdou božou osvietených geniov, ktorých hlbokosť a krásu dnes obdivuje už sám proteštantismus n. p. Sv. Tomáša Aquinátskeho a t. ď., tu zas k ľudu sa znižujúc rozsieva spasonosné učenie Kristovo v nesčíslných prostonárodních spisoch, či to už náboženských, či poučných, a či zábavných. Jedným slovom katolícka veda, ktorá je určená pre všetkých, každému podáva v literatúre svojej všetko, čo potrebuje: akože by ináč bola vedou tej cirkve, s ktorou je Kristus?
„Kto myslí, že stojí, hľaď by nepadol!“ povedal sv. Apoštol národov, a videli sme podať práve tých, ktorých kedyši svätá cirkev menovala svojimi stľpami. Keď takí duchovia klesli, jejichž pozostalé spisy, zbytky ohromných prác, vzbudzujú náš obdiv dnes, keď osveta či náboženská, či svetská na tak vysokom stupni stojí: nuž ktože z nás zaručiť môže sám sebe stálosť a vytrvalosť vo viere, ktorá je dar Kristov?
Preto my, čo povolaní sme viesť stádo Kristovo púťou zemskou k životu nebeskému, ktorým sverený je drahocenný poklad Kristov, pravečné slovo božie, aby sme z neho vyberali daň Bohu dlžnú za svoje spasenie ktorí strážiť máme, aby mk nezbavil viery ovečky naše: povolaní sme tiež brániť vedu náboženská proti jedovatej a zyskuchtivej literatúre a boriť sa s neveriacim svetom. Čo chce svet, to ukazuje jeho literatúra: čo chce cirkev, to vyslovuje v literatúre svojej. Pastier ľudu musí i jedno i druhé znať; tamto, aby znal, čo treba odvracať; toto, aby znal čím?
Bez známosti teda svetskej a náboženskej literatúry nemožno v terajšom svete žiadnemu bohoslovcovi, žiadnemu kňazovi a žiadnemu učiteľovi vedy náboženskej vo svete vystúpiť. A ku známosti tejto dopomáhať predsavzal si „Cyrill" drahému velebnému duchovenstvu slovenskému.




Kázeň v Ríme

kanonik Fabi.


Kázeň,

ktorá držal pri zakončení slavnosti tisícročneho jubilca Cyríllo-melhodejskébo (31 dec. 1863) v slovanskom národňom chráme sv. Jeronyma v Ríme kanonik Fabi.
„.Ježiš Kristus rčera i dnes, On i na reky.“
K Žid. 13, 8.
Dnes dokonávame, Najmilejsí! slavnosť tisicročného Jubílca, radostnú to pamiatku toho dňa prešťastného, kdežto apoštoli slovanskí Cyrill a Method, keď by boli hlásajúc evanjelium prešli Chersones, Thraciu a Illyri, konečne i v Morave meno Ježiš zvestovali. Je to už tisíc rokov! A tisíc rokov, Najmilejší! značí dlhá dobu. Keďby chcel nekto v myšlienkach prejsť jedine udalosti posledních sto rokov, posledních dvoch a lebo troch
století, veľmi by musel namáhať pamäť svoju mimulými časy. Tisíc rokov, ktoré pred Hospodinom sú jako jeden deň, tvoria pre nás vek nekonečný. Pôvod najstarších rodín mizne a tratí sa tuto, cisárstva, kráľovstva, kniežatstvá a republiky, mestá i hrady povstaly a zašly. Zemetrasenic, morové nemoce a války pustošily, krvou napájaly okršlek zelnský. Nezname čiastky sveta boly
odkryté, a po miestach svetoznámych nezostalo ani pamiatky. Lesy americké nadobudly vzdelanosti, a nesmierne. privestranstvá Asie i Afriky upadly nazpät do surovosti. Žezlo carihradské zlomené, žezlo Karola Vel. preseknuté. Zmízly monarchie Peršanov, Arabov, Armenov, panstvá Gothov, zúrlivosť Vandalov, tvrdošijnosť Saracenov, ukrutnosť Murov, nadutosť Lombardov, nohútnosť Normanov - všetko zmizlo! A ty, italio moja, mnoho-li si nemala panovníkov, vojvodov, kniežat a baronov? Kde sú králi Sicílski, dožovia Benátski, exarchovia Ravennatskí—kde republika Janovská, Pisanská, Florentinská, kde sú? A koľkeré boly osudy v tomto tisicročí tohoto Ríma? Čo zostalo z budôv, ktoré vtedy povstaly? A kto mi predstaví tých Rimanov, ktorí vtedy žili, jediného potomka?
Ale v tejto zmene osúdov ľudských, v týchto prevratoch miest a riši, v tejto protive všetko sožierajúceho času a prirody veľaplodnej čo sa stalo s Kristom Ježišom a Cirkvou jeho? Ipsi peribunt, tu autem permanebis! (Oni pomínú, ty ale zostaneš!) Pominú nebesia a zem, i všetkie tvory, Ty ale, o Pane, základe a počiatku každého tvora, ty zostávaš na veky. Ježiš Kristus. ktorý včera bol, je ten istý aj dnes, a ten istý bude i na veky. Nezmenil-li sa Ježiš Kr., nezmenila-li sa Cirkev jeho: z lenili sme sa snáď bohužiaľ my? Spasiteľ náš, od ucedlníkov Jánových opýtaný: je-li skutočne Mesiáš, odpovedal: Reknite Jánovi, že slepí vidia, hluchí slyšia, kulhaví chodia, mrtví vstávajú z mrtvých
- t. j. reknite Jánovi: moje skutky že odpovedajú, som-li ten, ktorého hľadáte. Už ale žiaci, synovia cirkví zahorských a zámorských, z východu i od západu, sú
to, ktorí po tisícoch schádzajúc sa v tejto metropoli katolíctva, ledvá, že poľúbili prah kresťanského Jeruzalema, zrakom badavým kolom seba ohliadajú obyvateľov jeho, nás sa pýtajúc, sme-li skutočne tí Rimania, jichžto vieru velebil Apoštol pred celým svetom? A my, čo odpovieme? Hovoria to kostoly a ích skvostnosť: hovoria to pamiatky mučedlníkov a veľkoleposť ích hrobov;
hovorí to hrob sv. Petra preslavné to víťazné znamenie viery! Ano, ony mlúvä: ale my chrámy Boha živého, kňazstvo kráľovské, rod vyvolený, ľud posvätený, čo odpovedáme my? Naša viera jakáže je? Iní rozsievali a my žneme, ini pracovali, a my vyblerame mzdu; iní bojovali, víťazne bojovali, a my venčíme sa ích vavrínmi. Zlato však zašlo, vybledla skvelá barva živej viery, ktorážto žiarila z obličaja našich otcov. Obscuratum est aurum, mutatus est color optimus.
A preto majúc hlásať chválu sv. Cyrilla a Methoda, zbavený soul všetkej posily, áno plný zahaňbenia a bázne; lebo vidiac v nich rozmnoženie víťazstva Kristovho nad pominulosťou vecí pozemských, nemôžem nevidieť v nás umenšenie jeho panovania nad nestálosťou ducha ľudského, a tedy aj neuprositeľné odsúdenie k tomu, že kráľovstvo Božie prenesené bude od nás k národom lepším, ktoré budú ovocie jeho vydávať. Auferetur a vobis regnum Dei et dahitur genti facienti fructus eius. Odpustite, Najmilejší! že pri tejto radostnej a utešenej slavnosti vás zarmucujem; však je to učenie sv. Otcov, že sviatky svätých tým lepšie bývajú slávené, čím vätší prospech nám z toho k nášmu posväteniu vyplýva. Preto nediv sa nikto, jestli dnešniu slavnosť použijem k tomu, abych upozornill na blízke nebezpečenstvo, že odňaté bude od nás kráľovstvo Božie, poklad to viery, jediný to drahokameň, ktorý ešte nevypadol z diademu Itálie, že bude od nás odňaté a prenesené k hodnejším, učinlivejším, vďačnejším dušiam. Viem ti dobre, tvrdý to úsudok, ktorý vyslovojem, a slyšať ho je ešte trpkejšie. Chcete-li mi však venovať pozornosť svoju, dúfam, že prevediem dôkaz. Už teda počinam.

Boh, ktorý jedným pokynutím zo tmy vyviedol svetlo, Boh molol jediným okamžením osvietiť každý rozum, každé srdce, aby v poznaní a milovaní večnej pravdy a vteleného Syna jeho všetci ľudia naraz velebili - a oslavovali Toho, jehožto hviezdy blankytu i stažeje zeme chváľa a vyvyšujú. Cesty však múdrosti jeho sú práve tak nevyzpytateľné, jako milostivé súdy jeho prozreteľnosti. Vyznačiae Obraz a podobenstvo svoje zvláštnou láskou pred ostatními tvory, ráčil i medzi samými ľudmi nektoré pokolenie. obzvláštnou láskou vyznačiť, chcejúc im bohatstvo svojich smilovaní zjaviť, aby, - zrovna to vyslovujem a zrejmo, zkúsil vďačnosť jejich za dobro enia preukázané. Vidím takto pokolenie ľudské od prvopočiatku sa deliť na dve veliké rodiny. V Abelovi spatrujem otca synov Božích, otca ale synov sveta vidím v Kainovi; vidím Isaka, syna to slobodnej Sály, dediča zasľúbenia, v Ismaelovi ale, v synovi dievky, vidím praotca votrelých Idumejských, vidím, jako bol Jakub vyvolený, Esau ale zavrhnutý. Vidím tiež, jako synovia Abrahámoví, Isákovi a Jakobovi zjavením Božím osvietení sa oddeľujú od celého pokolenia ľudského, klesajúccho do tienu smrti. Ale nie všetci synovia Israela sú Israelitami. Povstávajú králi proti Vladárovi nebies, rody ľudské búra sa proti kráľom: a desatorému pokoleniu schádca s berlou Dávidovou i pocta pravého Boha. Mocne pozdvihujú hlas svoj proroci Boží, napomínajúc, a hroziac, ale nadarmo. Márne hromži Eliáš márne beduje Ezechiel, márne žiali Jeremiáš, aj Isaiáš márne prorokuje, že kráľovstvo Božic odíde od Judy, že svetlo jeho osvietiť má pohanov. „Ambulabunt gentes in lumine tuo". A malá hrstka strižiteľov umluvy Božej dochádza medzitým k plnosti času, kde slnce spravedlnosti metať bude blesky svoje na ľud, ktorý nebol ľudom, ľud ale v temnosti sediaci uzrel konečne svetlo veliké. - Je to povolanie pohanov, aby zaujali miesto zapovrhnutého Israela. Oseáš ho videl, aj my naň hľadíme, na ľud nevďacný, bez kráľa a bez vladára, bez kňaza najvyššieho, bez obeti, bez oltára; v celej prísnosti uskutočnený je výrok Nazaretského na ňom: „Auferetur a vobis regnum Dei et dabitur genti facienti fructus eius (odňaté: bude od vás kráľovstvo Božie, a dané ľude činiacemu ovocie jeho).

Výrokom týmto nebolo však zahrozené jedine židom, ale všetkým a každému z tých národov, ktorí sa na stranu odchýľa od cesty, od pravdy a od života, ktorý je Kristus. A preto tiež napomína sv. Pavel Rimanov, hlásajúc im o zavrhnuti naroda vyvoleného, aby chválili dobrotu a báli sa prísnosti Boha, ktorý nám dal vieru pre neveru ľudu tamtoho, a zas vieru tú odejme od
nás, keď si poklad tento nebudeme chrániť. Obráťte už zraky svoje od vystúpenia kresťanstva k časom pozdejším a spatríte to: sotvá že sa odlúčila Cirkev Ježiša Krista od synagogy, a sotvá že strom života roztiahol ramená svoje po krajinách vychodných, už nasial tam nepriateľ kúkolu. A Duch Boží zavieva na západe. Rybár galilejský ubiera sa ku hradu Césarov, aby tam zbudoval trôn námestníka Kristovho, aby jako sv. Jeroným podotýka, pribytky Júfetove sporiadal v mystických stanoch Semových.
A ejhľa. poznenáhla bledné lesk cirkve východnej, slovu Božie porusené Ižou ľudskou tak, že ku koncu 8 stoletia pre panujúce blúdy Arianov, Origenistov, Eutychianov, Nestorianov. Monotheletov, Ikonoklastov a mnohé iných vieru kresťanská tam nic mcnej bola porušená, nežli za časov Kristových medzi Židmi porušená bola viera hlásaná Mojžišom, až konečne Boh opovážlivou rukou Fociusovou odrezal od
kra vinného neúrodnú ratolesť, a cirkev latinská obdržala kráľovský ráz cirkve- réckej. „Auferetur a vobis regnum et dabitur genti facienti fructus cius“, Nicináč zahynul Cirkve latinskej drahocenný diel, najkrajšia to ozdoba, kvetúca cirkev africká. Usúžená a rozorvaná Manichejcami, Donatistami, Pelagiánmi a podobnými podľahla nevesta Cyprianova a Augustinova konečne sekcre Vandalov a Saracenov, a zúrlivý syn Islamu zrýchľuje krok svoj, aby vytisknul meno Kristovo z Asie a z Afriky. A tak krátučké živobytie cirkve africkej podobne jako dlhý zápas smrteľný cirkve asiatskej dostatocne nám dokazuje, že kráľovstvo Božie odchádza od národov tupých a netečných a prechádza k ľudom dobrej vôle. A kto sú títo? Pozdvihni vôkol zraky svoje, pravil Isaiáš k mestu Dávidovmu; pozdvihni vôkoľ zraký svoje a vidz a spočítaj, môžeš-li, mnoho-li je národov obkľučujúcich teba! „Leva in circuitu Oculos tnos et vide.“ Ejhľa anjel cirkve africkej zaletuje ku Germanom, k Frankom, k Normanom, k Sásom, k Cimbrom na najzadnejsom kraji kmenov škandinavských.
Ale neminulo ani sto rokov, a aj iný veliký a ušlachtilý národ, ktorý od čierneho mora až k Bahu a od brehov mora adriatského až na hranice Tatarov sa rozprestiera, tento národ dorastá k viere a nahradzuje v kráľovstve Božom cirkev asiatskú. A vystokráť velebeni blahozvestovia Pána, Cyrillu a Methode, vás vyvolila Prozreteľnosť, abyste v Kristu zplodili Kozarov Bulharov a Bosňákov, Horvátov a Dalmatov, Srbov a Rusínov, Moravanov, Slezákov a Čechov, a mnoho-li rodov kmenov a jazykov zahrnutých pod menom Slovanov! Vy, stokráť požehnani, ktorí ste spolu s evanjelium darovali im vychovanie k tej vzdelanosti, ktorá len vtedy znamenitou je, keď ľudia poznávajú a cita, že sú stvorení k určeniu o mnoho vznešenejšiemu, nežli je život zvieraťa. Ach, jak sa zmenily časy k horšiemu! Boli to kráľovia, ktorí vtedy pohľadávali a podporovali vyslanie Cyrilla a Methoda. Bol to vojvoda Kozarov, bol to kráľ Bulharov, bol to knieža Moravanov, ktorí práhnuc po statku veľkom, ktorého buďto dosiaľ nemali, alebo jestli ho mali, so svojimi národmi ho rozdeliť chceli, ti to boli, ktorí z Ríma a z Carihradu hlasateľov evanjelium k sebe volali. A panovník východu Michael priložil ruku k tak vznešenému podniknutiu, ach, naposledy podal vtedy ruku snahe Rímskeho Pápeža. Za našich však dňov sú králi, ktorí od století sa zaprisahali, ze vyhladia kresťanstvo. A pozdvihme-li sa kedy zbožnosť Josiášova, sú to voltairianské dvory a frajmaurské kabinéty, ktoré na vätšiu potupu staväjú na ramenách poniženej cirkve zkazu národov a kráľov. Než podme dalej.

Filosof Konštantín, ktorý neskôr Cyrillom sa volal, bol ten muž Boži, ktorého vyslal patriarcha evanjelium hlásať Kozarom, ktorí zo Sarmácie pošlí obývali pobrežie mora čierneho. Najprv sa ucí ích reč, a že ešte neboli také pokroky učinili, že nemali obrazu vyznačujúceho hlásky, vyhľadal a sostavil Cyrill abecedu. Naučiac ich abecedu, preložil do reči jejich sv. písmo a cirkevné knihy obradné. Zýskajúc sv. viere národy tieto, a prvý učiniac takto krok na slavnej dráhe svojej, vrátil sa Cyrill do Carihradu, bohatú nesúc korisť modloslužby vyvrátenej, a ožiarené majúc čelo žiarou apoštola. Na potupu tupej pohanskej filosofie, ktorú duch zlý za naších dňov zas vzkriesil, vybrala múdrosť Božská z neužitočných kláštorov tých, ktorí najviac sa vyznamenali obracaním na vieru a vzdelávaním sveta. Z kláštorov vyšli Augustini, Ruperti, Bonifacovia, Severini, Vojtechovia, Ansgarovia a iní, a z kláštora mal tiež výnsť Method, aby pridružil meno svoje k prácam i oslavám brata Cyrilla. „Iďte", povedala im zbožná mať, „iďte synovia rozšíriť hranice kráľovstva Božieho, a na brehu Bosporu budem zatiaľ ja oplakávať spustošenie, ktoré spôsobili vlci v ovčinci Kristovom. Já vás viac neuvidím, a túžim jedine po tom, aby, jako duše naše spojené budú v nebi, by aj v jednom hrobe spočívaly telesné naše ostatky.“ Avšak Boh ináč usúdil.
Sv. mních teda a brat jeho filosof zaobierali sa najprv obracaním Bulharov a odtiaľ slovom i skutkom rozsievali semä evanjelia a ľubú vôňu Kristovu po krajinách susedných, až Duch Boží ich oboch na Moravu preniesol, aby im tam zošla hojnosť žatvy, i berla veľakňazsin a pocta na oltároch. Povesť o takých zázrakoch a výsledkoch nemohla újsť stráži lsraela a v najvyššom pastierovi Cirkve nastáva žiadosť, poznať takých hrdinov. Na pokynutie velikého pápeža Mikuláša aj! putujú do Ríma. Medzitým však umrel tento a po ňom nasledoval Hadrián. A Hadrián, sprevádzaný duchovenstvom obojeho obradu, kráča naproti výtečným vierozvestom a vedie ich slavne do sv. mesta. O, keby
bolo dovolené tu na kazateľnici vpliesť v reč obrazy básnické. Ukázal bych vám nebesia otvorene a zprosried zástupov anjelských zostupujúcich najblahoslavenejsie kniežatá Petra a Pavla, jako čelo ľubajú dvoch súdruhov svojich v službe Slova a k nim pravia: 0, vitajte nám v týchto posvätných múroch, kde zvíťazil kríž Kristov nad korunami kráľov. O, vy bratia opravdiví kroz dary Ducha, milosť a rýdzosť viery, oba jedno v apoštolskom úrade! Vy ste zdedičili silu Josua a vernosť Kaleba, abyste uviedli nesčíslné pokolenie do pravej zeme zasľúbenei. Vidzte, jak početné pomníky a oblaky víťazoslavné vôkol sú postavené premožiteľom Parthov, Skythov, Sarmatov, Getov, a nad Getov, nad Sarmatov, nad Thrakov vy slavnejšicho dosiahli ste víťazstva, a to zbraňou víťaznou Ježiša Krista.
Jemu, najvernejší, zaveste dnes znamenie viťazné na tejto stolici, stlpe a utvrdenia pravdy. Nie sú Vám súdené krvavé vavríny bojovníka rimanského, lež palma nevädnúca, ktorú pred Baránkom Božím drží najstarší Israela. S mysľou utešenou a veselou navráťte sa teda a dokonajte beh slávy svojej. Kroz Vás nech sú posvätené i vody Vltavy, Visly, Donu, Volhy a Prútu; vo vás nech rozhojní sa česť ctihodných mien Ľudmily, Mečislava, Štefana, a až povolá vás Pán všehomíra k nesmrtedlnej korune spravedlnosti, vráťte sa do Ríma; popol Váš nech odpočíva vedľa popola nášho: znamenie, zástava, utvrdenie jednoty vo viere, svornosti, lásky. A k vášmu hrobu prídu, aby srdcia svoje rozohriali, sluhovi Boží, ktorí vyvolení budú, aby zas roznitili vo vlasti svojej iskry plápolu kroz Vás rozžatého. „Aby bola pamiatka jejich v požehnaní, a kosti jejich nech pučia z miesta svojho.“ (Sirach 46, 14.) (Dok. bud.




VESTNİK CIRKEVNÝ.


Na trenčianskom Považí, v 3-tiu nedeľu pôstnum.-
Ačpráve najnovejší prekliaty spis Renanov mnoho hluku na kresťanskom svete spôsobil, pisateľ riadkov týchto predca nemenil na rúhaninu tú veriaci ľud upozorniť už z toho presvedčenia: že každa utla záležitosť len s najvätšou prozretedlnosťou kazateľom použitá byť má. Poneváč ale na odpor nádejám mojim aj u prosried patričného veriaceho ľudu rozchýrilo sa: že jakýsi arcibiskup francúzsky novú vieru uvádzať a spismi svojimi rozmáhať sa vynasnažuje, nesmel som „nemým psom“ zostať, lež povážlivú vec mi vysvetliť náležalo. Aby som ale viac nepokazil, jako napravil, len v krátkosti poučil som dnes ľud, že jakýsi Renam, bývalý to klerik francúzsky, z pričiny zaopatrenia sebe každodenného chlebíčka, složil náruživosťam primeraný spis, ktorý nekresťanský terajsí duch už svoj vlastný zlom krk s otvoreným náručím prijal, a neskúseným pod pazuchu vstrčiť sa vynasnažuje. Poneváč ale pohan zvelebuje svojich bohov, turek ctí svojho proroka, žid klania sa svojmu Jehovovi: kresťam, jestli len k najsurovejším divochom znížený byť nemá muší oslavovať trojjediného Boha, a menovite Jezu Krista, Spasiteľa sveta. K tomuto nás povzbudzuje aj osv. a nájdôst. p. biskup nás Augustín Roskoványi, keď na spôsob druhých arcipastierov zvláštnym obežníkom preduvedený spis sprevádza, a pred otravujúcim jedom tým nás vystriha. A tu som s povýšeným hlasom prečítal zoslovenčený pastiersky list ten, ktorý patričné stádo nie len upokôjil, ale aj k zjavnému nadšeniu priviedol. Len nech Boh chráni, aby keď spisovateľstvo naše s čestnejšími prácami sa zaobiera, zohyzdujúci literatúru českú výrostok tento francúzsky ľudu našemu do rúk sa nedostal. Na všetek pád na Tatrách je prekliaty ten, ktorého Rím preklína!

S novoročným obežníkom týmto zjavil sa aj nový soznam duchovenstva biskupie nitrianskej, z ktorého vidno: že katolícky ľud náš zo 275,412 na 274,702. sklesnut; počeť ale mládeže školskej zo 16,698. na 16,759. poskočil. Pri zajímavých počtoch týchto mi napáda, že sa pri počítaní ľudu našeho práve taká chyba musela stať, jako v povážskej podružnici, kde na miesto 212. len 197. duší so udáva. Podmienku túto Odôvodňuje tá spasitedlná udalosť, že Srnie a už jako fara, Mojtin, ale jako tokalia predstavuje; čo len apoštotskému zápalu najdôstojnejšicho arcipastiera pripísať nádobno. Nie menšiu slávu Nápadníkovi tomuto Methodejskému zapríčiňuje vyššie gymnásium nitrianske, ku ktorého dalšiemu sotrvávaniu vysvätencov biskupie, nateraz vv. pp. Jana Kramara, Jána Lovászera, Adama Biringera, Pavla Uhrina, a Adalberta Hyroša zo zvláštnej základiny svojej vydržuje; a veľkodusným činom týmto nádej podával: že časom nie len dané farnosti povstanúc obtížnu duchovnú správu biskupie obľahčia; ale aj v Ziline nižšie, ktoré sme už ža oživotnené a skriešené považovali, v Trenčine ale vyššie gymnásium sa otvorí! Len škoda, že nás seznam tento o jestvovaní tovarýšstva marianského na gymnásiume trenčianskom nepresvedčuje.
Ačpráve zaiste sa v ňom udáva, že nateraz v. o. Ambrož Bezák je „Praefectus Marianne Sodalitatis“ tej, ktorú s obetovavosťou na tomže gymnásiume dobrej pamäti biskup Palugyay skriesil, aby dobrá kázeň a mravopočestnosť medzi mládežou sa trimala: predca „A Magyar és Erdélyországi kegyes Tanitórend Név-könyve az 1864-ik évre“ o tom mlčí; čo je ale o mnoho dôležitejšie, jako a cs. k. Jozsef ipartanodánal a mennyiség - s erömütan volt tanára“ at. ď. a čo nekdajšiemu Buriánovi prafektovi v skutku sa prikladalo, z čoho s bolesťou zavierame: že tovaryšstvo to viacej nejestvuje; poneváč pobožné školy by to neboly zanedbaly - a to opätne v sozname svojom pripomenúť. A tovaryšstvo toto teprv 2-ho julia siedmy deň skriesenia svojeho svätiť malo!
Upravdor.

Krainsko. - Neni dávno - tak „Danica“ píše-, že o. p. kniežabiskup vo františkánskom chráme bt. P. Marie prestal kázať, a na to hneď vzal na seba slovinské kázne pôstne v stolnom chráme Labackom.
Shluk Slovincov je veliký. -- Protessor Metelko, ktorý loní umrel, siroty labacké učinil dedičami imani svojeho. Dľa soznamu, ktorý mešťanosta s jeho životopis m vydal, imanie to obnáša 34,318 zl.

Frankfurt. - Jeden tuná nedávno zomrelý proteštantský mešťan vo svojom závete tunajšíemu atolíekemu, pod správou milosrdných sestár stojácemu domu útočištnému a sirotnému učinil poručenstvo týmito slovamí: 1000 toliarov porúčam tunajsiemu katolíckemu útočištnému a sirotnému domu, a prajem si, aby toto moje porušenie každoročne na výročitý deň mojej smrtí
z kazateľnice oznamované bolo; pri čom já žiadneho iného zámeru nemám, jako aby budúcne skrze to aj iné osoby pohnutými sa byť cítili, na menovaný ústav s podobnými poručenstvami pamätovať. -
„Màrk. Kirchenb.“




Kniževný Oznamovateľ.


Práve opustil tlač 1. sväzoček kroz p. Dusarova podniknutého vydávania mravno-zábavných rozprávok pre slovenský národ. Je to „Tetka Trápelka“ alebo zlý jazyk a jeho lež následky. Prelozil Ján Gelbavý,
Opravil a vydal Ivan Dusaroe v Skalici, cena 30 kr. r. č. Meno p. Galbaveho, vznešeného to a vôbec cteného priateľa národa slovenského, a Dusarovo ručia nám za všestrannú výbornosť dielka vydaného, ktoré všemožne odporúčame vel. Duchovenstvu ako vzácnu perlu k poučeniu, vzdelaniu a zabaveniu ľudu nášho. Čím lepšie rozširime sväzok prvý, tým lepší prístup pripravíme do kruhov mešťanských a dedinských pokračovaniu v podniknuti tomto, ktorému nemôže Odoprieť milostivé nebe požehnania. My z našej strany nemáme tých krásnych slôv, ktorými by sme jak vel. p. Galbarému tak p. Dusarovi srdečný vďak vyslovili, a len prosilne o ďalšie a státe prevedenie známeho návrhu v záežitosti tejto. Zdar Boh!
J. G.

„Geschichte der häuslichen Gesellschaft bei allen alten und nenen Völkern, oder Elnfluss des Christenthums aut die familic. Von J. Gaume, apost Protonotarius ete. Aus dem Französischen. 3 Bde. Zweite sehr veramehrte Auhlage. Regensburg. Mainz 1863. 9. str. 322, 270, 294.- V I čiastke opisuje spisovateľ neblahý stav terajsej doby; v II podáva dejepis rodiny pred kresťanstvom a pod vtivom kresťanstva; v III dejepis rodiny u nových národov, ktorým svetlo evanjelia ešte nezasvietilo a úpad rodiny po celej Europe. Za bohatosť diela tohoto hovorí i to, že biskup vratislavský mnoho látky z neho použil vo svojich rečach časových.

„Katolický kalechisme v prikladech“ aneb, cvičení v kresťansko-katoliekém náboženství pro chrám a skolu vzdélal Mich. Okáč kn. areidiec. Olom. Dil. I Čast I. O vire 8 str. 495. V Praze 1863. V kommisi knchkupectví Václava Hessa v Karlovi: ulici č. 186. - I. Cena 2 zl. 50. kr. - Il Diel bude obsahovať učenie o nádejí a sv. sviatosťach, III Diel oláske a kresť. spravedlnosti. - Spisovateľ pri vypracovaní tohoto katechismu použil výklad kresť. kat. náboženstva Podstranského, popula, dogmatiku biskupa Jirsiko a príklady Mechlerove.