logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : smer
Autor : Marcel Horniak, salezián.
Rok : 1947
Číslo : 2-3
Názov článku : Pod Krížom.
Text článku : Umučenie Krista Pána je jeden z tých predmetov — a vari i hlavný —, ku ktorým sa aj svätí približovali s posvätnou bázňou a boli najväčšou poníženosťou presiaknutí. Takmer bolesťou ustrnutí splácali dlh povďačnosti, keď rozjímali o útrapách Vykupiteľových alebo keď iným ich opisovali. Bázňou, lebo ich duša, milosťou božou preniknutá, dobre vedela, že aj oni sú príčinou, — i keď len účelovou príčinou záchrany — jeho trpkých múk. Ustrnutím, lebo pri umučení Krista Pána rozvrátený bol právny poriadok, v ľude vyhasol inak tak ľahko vzblkajúci cit spolupatričnosti a zverská krutosť ukázala sa v plnej svojej moci a v bezohľadnej ohavnosti.
0 trpiacom Spasiteľovi nemôžeme primerane uvažovať, iba ak srdce opanúva láska a poníženosť. A ešte i tak sú naše oči zastreté; a na Golgote odohrávajúcu sa drámu s jej podrobnosťami, hlbokými príčinami a následkami vidíme len cez hustú hmlu svojich slabostí a krehkostí. Zvážiť ju po všetky dôsledky nikdy sa nám nepodarí. A predsa desivé, otriasajúce sú aj tie udalosti utrpenia Spasiteľovho, ktoré sa nám podarilo zachytiť cez závoj našich slabostí.
Pri smrti Bohočloveka splnily sa prorocké slová Žalmistu: „Spravodlivosť a pokoj sa bozkajú."1 Boh bol totižto smierený a spravodlivosti tým bolo zadosť učinené. Takto bol ľudom daný a zaistený duševný pokoj podľa nekonečného milosrdenstva božieho. Jedno nekonečné more prehltlo druhé: more božského milosrdenstva more ľudskej hriešnosti.
Zastavíme sa v čase veľkého pôstu pri trpiacom a usužovanom Spasiteľovi. Kto bližšie, kto zas obďaleč, podľa toho, ako ho tiahne srdce k nemu, ale nikto z nás nemôže prejsť pri ňom bez povšimnutia. Nemôžeme sa voči nemu zachovať len ako pozorovatelia bez účasti a bez súcitu, lebo jeho umučenie je na večný osoh alebo na večnú škodu každému z nás.
* * *
V bolestnej životnej ceste Ježišovej odzrkadľuje sa aj náš život, ktorý je v istom smysle krížovou cestou. Stáva sa ňou pre s nami zrodené krehkostí, telesné neduhy, pre rozličné skúšky a protivenstvá. Dostáva sa nám ich z láskavého dopustenia božieho, pre slabosť alebo zlomyseľnosť ľudskú práve dosť. Veru, neraz sa nám tlačia do úst slová svätého Pavla: „Ja nešťastný človek! Ktože ma vyslobodí z tohto smrteľného tela?"2
Kto sa len trocha zamyslel a hlbšie uvažoval o životných pomeroch a záujmoch vlastnej duše a jej večnom spasení, prišiel na to a presvedčil sa, že sme vystavení mnohým nebezpečenstvám, pochádzajúcim z nás samých. Náruživosti, vášne a zlé náklonnosti sú niekedy také dotieravé, že priamo ohrožujú naše večné spasenie. Aby sme im nepodľahli, ustavične potrebujeme dajaký liek a oporu. Takýmto nesmierne užitočným liekom je kríž Spasiteľov. Odvádza nás totiž od sveta a privádza k Bohu, aby sme pred ním poznali svoju slabosť a nedostatočnosť, príliš sa nespoliehali na vlastné sily a zrak svoj častejšie upierali k Bohu.
Aby sme sa však neoddávali malomyseľnosti a liek nestal sa pre nás jedom, dobrotivý Otec nebeský podáva nám ho ako by osladený. Pred oči nám stavia svojho Syna ako nesie si kríž na Golgotu a umrie na ňom za každého z nás. Nerobí to pre vlastný záujem a osobný zisk, ale pre naše spasenie. Či teda aj my nemáme ochotne znášať tie nepatrné ťažkosti, ktoré sa nám stavajú do cesty na púti života? Verte, ak by bola bývala pre naše spasenie iná cesta ako cesta kríža, ako cesta cez Golgotu, Pán Boh, ktorý nás tak miluje, bol by nám ju dozaista ukázal, hovorí aj svätý Augustín. Ale nieto iného východiska, nuž musíme sa s tým spriateliť, Aby nám však bolo ľahšie kráčať po nej, dáva nám osvedčeného vodcu vo svojom Synovi, v Ježišovi Kristovi, ktorý išiel prvý po nej, aby nám dal príklad a tým nás povzbudil. Kríž je nám teda majákom, z ktorého žiaria prúdy lúčov na naše životné cesty, aby sme nezblúdili a na úskaliach nestroskotali.
Na Golgote stretly sa najkrajnejšie kontrasty. Nestvorená svätosť, svrchovaná nevinnosť a nedosiahnuteľná dokonalosť, pribitá na drevo potupy medzi dvoch zlosynov, pri hanebných výkrikoch sfanatizovaných zákonníkov a pochabých farizejov. Tým odsúdenia hodnejšia je ich zvrhlosť, že ju idú vyvŕšiť na bezvládnom, všetkej sily zbavenom umierajúcom, ktorý je ešte nadto i na kríž pribitý.
Ale to bolo posledné zúrenie kniežaťa temností, ktorý cítil, že údermi kladiva pri ukrižovaní nevinného Baránka láme sa i jeho moc. Využijúc služby svojich pomocníkov, chce vyliať všetku svoju zúrivosť na Pánu Ježišovi v posledných troch hodinách jeho života, keď vlastne skonáva. Posmešne ho vyzývajú, aby sostúpil s kríža, že mu budú veriť. Ale ten Ježiš, ktorý chodil aj po vlnách morských, i keď by to ľahko bol mohol, neučinil, lebo bezcitní posmievači neboli toho hodní. I tak by mu neboli verili. Lepšie mu bolo trpieť v tichosti. Jeho božstvu utiahlo sa do najužších možných hraníc a do popredia vstupuje človek, ktorý vie a chce trpieť. Nevinný obetný Baránok nebráni sa a z hrdinského znášania krívd a bolestí nevyruší ho ani výsmech nepriateľov. To len pridá jeho veľkosti.
Utiahnutosť neuberá z veľkosti jeho útrap. A tie boly ustavičné a nepretržité. Protivenstvá a neporozumenia, to bol jeho životný údel, a to ho čakalo aj pri smrti. Kto z tých, čo trpia, strádajú, zápasia s nedostatkami, môže povedať, že trpel ako Bohočlovek Ježiš Kristus? Pri narodení nemá domu, ba ani toho najbiednejšieho prístrešia, kde by sa utiahla jeho matka, k pôrodu. Prvý vzdych Spasiteľa sveta odznel v jasliach opustenej maštale. Sotva sa narodil, tu ona v na j zimnej šom období v nočnom čase musí sa s ním skrývať pred hnevom o trón sa obávajúceho, krvilačného kráľa Herodesa. Cez tridsať rokov ťažká tesárska práca a veľmi často najkrajnejšia bieda sú jeho spoločníkmi a sprievodcami.
Rámcom jeho verejného účinkovania je nenávistná žiarlivosť vtedajších vedúcich vrstiev zákonníkov a farizejov a nedokonalosť a nedorozumenie ťarbavých apoštolov. Všetko sa skončilo s hrôzami utrpenia posledného dňa. Jeho smrť na kríži bola ako bodka na konci vety. Nám sa to zdá také prirodzené, ako by to inak ani nemohlo byť. Ved by sme si Pána Ježiša nevedeli predstaviť bohatého, ako sa oboma rukami hrabe za majetkom, poctami a slávou. Taký Pán Ježiš by bol pre nás psychologickou nemožnosťou.
No čo by bolo z nás bez takéhoto chudobného trpiaceho Spasiteľa? Iba ak zaťaženci, ktorí svoju ťarchu s nárekmi a s vzdychaním vlečú, hľadajúc príležitosť, aby ju čím skôr striasli so seba. Kto sa však hlási k ukrižovanému Spasiteľovi, je človekom v najšľachetnejšom smysle slova. Je dieťaťom božím, spoločníkom Kristovým, aj keby mal čo aké bremená niesť. Vie, že jediným cieľom a životnou úlohou je stať sa podobným Kristovi; to je však možné iba na ceste Golgoty. No aj to vie, že keby ho ťarcha života i čo ako tlačila, že z toho vždy má osoh a vábivú odmenu: víťazstvo a slávne Vzkriesenie s Kristom Ježišom.
* * *
Nemé ticho zmocnilo sa vrchu Golgoty: Skupinka dobrých od žiaľu mlčí, tábor odpor1cov, azda už unavený, v pomste ukojený a hlasom ozývajúceho sa svedomia je na chvíľu zastrašený. V tom počuť vysilené, ale zreteľné volanie Ukrižovaného: ,,Otče. odpusť im . ."3 Jé to moment najtrápnejší, keď bolesti dosahujú svoj vrchol a keď odsúdený stráca nielen česť, ale vydáva poslednú krv a s ňou aj život, predsa ozve sa dosiaľ tak húževnate mlčiaci Bohočlovek. Ale nie aby volal o svoje práva, lež aby ospravedlňoval pred Otcom nebeským svojich katov a vyprosil pre nich odpustenie a milosrdenstvo. Pravý, starostlivý Spasiteľ! Zabúda na všetko, čo sa s ním a okolo neho robí, a myslí len na spasenie duší!
Aby to aj skutkom dokázal, lotra Dismasa, ktorý oľutoval svoje hriechy, uvádza do slávy spasenia so slovami: „Ešte dnes budeš so mňou v raji."4 Všetkým nám zanecháva to, čo mu bolo najmilšie, svoju Matku, Pannu Máriu, aby bola orodovnicou a smieriteľkou medzi Bohom a našou hriešnosťou. A vieme, že život, osudy a život riadiace záväzky bývajú najsilnejšie a najtrvácnejšie, i keď azda uzavreté vo chvíľach najväčšej bolesti.
Slovom „Dokonané je"5 hlási, že rozkaz splnil, kalich utrpenia vypil až po poslednú kvapku a napravil, čo bolo prvým hriechom pokazené. Aj v tom sa javí vzor pravého katolíckeho muža, ktorý sa neuhýba, nesháňa výhovorky, ale s plným povedomím ide cestou, ktorú učil Pán. Neskráti si ju, ani nezľahčí, aby s čistým svedomím mohol povedať: „Rozkaz tvoj som splnil, ó Pane."
„Naklonil hlavu a vypustil dušu."6 Pán Ježiš umrel. V tú chvíľu prestal výsmech a potupovanie. Začína sa oslávenie Ježišovo už i na zemi. lebo korí sa mu a úctu božskú mu vzdáva všetko: smrť, príroda i človek. Smrť z úcty k takému veľkému, ba najväčšiemu mŕtvemu vydá svoju korisť: mŕtvych, ktorí sú vzkriesení á vstávajú z hrobov. Pán života i smrti tým dokáže, že má neobmedzenú moc nad smutným dedičstvom všetkých: nad smrťou.
Hold mu vzdáva i príroda, keď sa slnko zatmí a tak odeje sa do rúcha smútku. Nevydá teplo ani svetlo, keď vyháša Svetlo sveta Ježiš Kristus. Zem sa zachveje, ako by nevládala uniesť nezvyčajnú ťarchu, Boha, ktorý umiera za človeka, a tak umožní, aby sa človek stal podobným Bohu. Zdá sa, ako by vzdychala aj zem sama. A či je to azda pohyb tých, čo do nej boli uložení a ktorým udrela hodina vyslobodenia? Skaly pukajú, aby zahanbily ľudí, ktorých nepohlo krvavé umučenie a smrť Bohočloveka. „Opona chrámová roztrhla sa na dvoje",7 lebo už nemala čo zahaľovať. Prestal čas synagógy a tým aj Starého zákona a nastupuje Cirkev, zrodená z boku Ukrižovaného, a preberá dedičstvo umierajúceho zakladateľa. Nastupuje čas Nového zákona.
A človek, aký postoj zaujme? Aj on sa korí a vzdáva úctu. Posmešné úškľabky zmizly s tváre škodoradostníkov, a zástup zvedavcov na čele s veľkňazom a veľradou zdesený valí sa s Kalvárie do Jeruzalema. Nejednému tento útek pred neočakávaným zatmením slnka je začiatkom vnútorného duševného jasu nového života.
Pri kríži z cudzích osôb ostal len stotník Longinus. Aj on sa naľakal, keď videl mimoriadne zjavy. Cit povinnosti zvíťazil však nad strachom a vydržal na svojom mieste. Tomu možno pripísať, že prebodnutím srdca so smrťou zápasiaceho Spasiteľa skrátil jeho strašné muky. Pán Ježiš odmenil aj tohto verného vojaka: kvapka jeho presvätej krvi padla — ako zachovala nábožná legenda — do prázdnej jamky oka, čo bol v boji stratil, a tým mu bol vrátený zrak. Pod dojmom uzdravenia a toho, čo sa okolo neho stalo, volá: „Naozaj tento človek bol Syn Boží."8 Tomuto vyznaniu ostal verný aj neskôr a Krista Pána nezaprel ani na popravišti v prenasledovaní, ved bol prebodnutý za toho, ktorého sám na kríži prebodol.
Pod krížom stojí bolestná Matka, panensky svätý Ján, evanjelista, kajúca Mária Magdaléna a sväté ženy. Slovom len tí, ktorých miesto je tam. Matku pripútaly city materinskej lásky. Jej šľachetné srdce nachádza v tom útechu, že je matkou celého ľudstva, čo aj za krv vlastného Syna. Je pravda, že bolesť vyrazí z nej slovami proroka: ,,Ó vy všetci, ktorí idete poceste, pozorujte a viďte, či je bolesť ako bolesť moja."9 Ale v nej nájdu potešenie a úľavu všetci tí, čo trpia a sú obťažení.
Svätého Jána, apoštola a evanjelistu, viažu ku krížu láska a panenská čistota. Obe v kríži nachádzajú silu a príčinu jestvovania. Obe len tak môžu žiť a prekvitať, keď sa budú o kríž opierať a z neho vlahu čerpať. Kdeže by našla viac potravy kráľovná ctností a životný prvok nebeskej spásy láska, ak nie u toho, ktorý sa stal jej stelesnením a tým aj na veky ostane?
Kde nájde ochranu najkrajší, najvábivejší, najcitlivejší, najjemnejší duševný kvet, ľalia sŕdc čistota, ak nie pod krížom? Áno, pod krížom Pána Ježiša: Odtiaľ čerpá silu, milosť a vytrvalosť pre najťažší a preto aj najslávnejší boj. Ale aj pod vlastným krížom, ktorý svojou ťarchou a s ním spojenými ťažkosťami, trápeniami a bolesťami je najistejšou ochranou čistoty srdca. Lebo v hojností, v pohodlností sa táto ctnosť ťažko uchová, ba je takmer neznáma. Ľalia čistoty bezpečnejšie rastie v pieskovitej pôde sebazaprenia a umŕtvovania.
Pri kríži kľačí kajúca Mária z Magdaly a slzami lásky a bolesti smýva na kríži prischnuté kvapky prevzácnej krvi svojho záchrancu. Jedným z najkrajších kvetov utrpenia a smrti Ježišovej pokánie, tiež len pri kríži prekvitá. Veď kde inde odráža sa veľkosť našich vín a ošklivosť hriechu v očiach božích ako v tom, že svojho Syna jednorodeného poslal za ne na kríž? Čím by sa dokázala výraznejšie cena ľudskej duše, ak nie poukazom na to, ako neváha život svoj dať za ňu na potupenom dreve kríža sám Boh?
Kto by mohol byť presvedčivejším a lepším vodcom na ceste úprimného pokánia ako Ježiš Kristus, ktorý — čo aj nevinný — trpel za naše hriechy. Veď vystiera k nám s kríža svoje ramená a zosinelá tvár volá, privreté ústa sladko šepocú: „Pod, nasleduj mňa! Neboj sa, dobre sa ti bude kráčať, veď som ti vyšliapal cestu! Neodťahuj sa, ved moje jarmo je príjemné a bremeno moje ľahké."
Približujeme sa teda ku krížu, na ktorom visí ten, čo more utíšil a na ktorého slovo Peter kráča po vlnách rozbúreného mora. Prosme ho, aby utíšil rozvlnenú hladinu dnešného verejného života, žeby nastal pokoj už s konečnou platnosťou. Keď upevní vieru a dá silu premôcť slabosti, pochybnosti a pokušenia, udržíme sa na hladine, aj keby more života bolo čo ako rozvlnené. Nech nám je on majákom, silnou kotvou a prístavom spásy.
Poznámky k článku : Žalm 84, 11.
Rim. 7, 24.
Luk. 23, 34.
Tamtiež 43.
Ján 19, 30.
Ján 19, 30.
Marek 15, 38.
Marek 15, 39.
Náreky Jeremiášove 1, 12.