logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : smer
Autor : Marcel Horniak.
Rok : 1946
Číslo : 5
Názov článku : Rozumárstvo prekážka duchovného života.
Text článku : Boh v rokoch mužskej zrelosti.

Definitívne platnou predstavou o Bohu nie je a nemôže byť ani táto, lebo zakrátko príde k zmene názorov. Pocit nekonečnosti prebúdzajúceho sa života pomaly ochabne. Človek vekom presvedčí sa o svojej viazanosti a závislosti od iných a tak zbadá aj tie medze a hranice, ktorých si predtým nechcel všimnúť a tým menej ich prijať. Príde na to, že svet so všetkými svojimi prirodzenými skutočnosťami, nezbytnosťami, nie je v sebe uzavretý, ale postavený pod istú moc, ktorá je vyššia ako on, pod moc božiu. Obrysy vecí, ponad ktoré prešiel povýšeneckým gestom vševediaceho, začína si viac všímať a tak jasnejšie prenikajú a tvrdšie vystupujú do popredia. Zbadá aj iluzórnosť predošlých pohybov, ktorými sa cítil unášaný do nekonečna. Kladú medze iní ľudia, keď sa mu temer na každom kroku postavia do cesty. Týmto sa bytie človeka a životný priestor jednotlivca dostáva k jasnejším obrysom. Vyjasňuje sa mu, čo vlastne je človek. No nie len vo všeobecnosti vzatý, ale osobitne, tento alebo onen človek.
„Je o mnoho viac než všetka nekonečnosť života", vraveli niektorí o človeku. Len dávame pozor, aby sa nepreháňalo, lebo z takého preceňovania hodnôt môžu vzniknúť anomálie, ba aj kacírstva a bludy, ako už neraz v dejinách Cirkvi. Niektorí napríklad vravia:
Keď človek príde k druhému a rozumejú si, vznikne z toho spoločenstvo osoby a cti. Zdá sa im to dačo neporovnateľne vyššieho než prírodný zákon alebo mravné predpisy vo svojej bezcitnej platnosti. Sú to mylné závery, hoci uvedené zo skúseností, ktoré nám poskytujú vzácne poučenia. Spoznáme totiž, že charakter je viac ako nadanie a že osoba je hlbšia ako číra príroda. Viac ako vybájená a prežitá konečnosť, vznešenejšia, ako zdanlivá a chimerická nekonečnosť mladistvého cítenia.
Zvrátenosť pojmov, ktoré si takto utvorili, nás presvedčujú, že nie je možné, aby toto bol posledný obraz o Bohu. Vyjasní sa aj to, že predstieraná úzkostlivá starostlivosť o rýdzosti myšlienky o Bohu učinila z neho čosi strnulého, neurčitého a unikajúceho. Skutočnú určitosť a tým pravú živosť nadobúda o nás Boh životnosťou osoby, plnej rozhodovania, ako nám ho predstavuje Písmo sväté. Tie všedné slová Písma, z ktorých predtým trčala prízemnosť antropomorfizmu, ako „Boh sa díva na človeka" — „skláňa sa k nemu" — „vedie ho" — „dáva sa mu" — nadobudnú nový smysel. Človek cíti, že by ľahším srdcom vymenil tú „duchovosť" a nepremenlivosť za vrúcnu hĺbku a mohutnú silu božej postavy, ktorá k nemu znovu pristupuje.
Už teraz si človek trúfa v „ľudskosť" Boha, ktorá znamená súčasne aj jeho dejinnosť, tak, ako ju nájdeme vo svätom Písme a nad ktorou sa pohoršujú múdri tohto sveta. No oni sa domnievali, že tým sú podlžní dôstojnosti ducha a vedy. Prijíma tú ľudskosť, lebo si uvedomuje, že tým preniká k niečomu oveľa podstatnejšiemu a hlbšiemu, k Bohu, s ktorým môže hovoriť a s ktorým sa môže dohodnúť. — Veď konečne nejde o to, že by tým človek stratil niečo, čo už predtým mal, nepremenlivosť, nekonečnosť a ostatné božie vlastnosti ostávajú, iba sa vynoruje z nich čosi nového.
Vyzerá to, ako by človek bol mal pred sebou najprv len hviezdy so studenou prísnosťou ich vzájomného pomeru, alebo more s prúdením jeho nezachytiteľných vĺn a teraz by sa z nich vynoril živý a jasný boží obličaj. Všetko, čo bolo prv, ostáva, ale je to určované tým, že Boh je osoba. Už nie je „Bohom filozofov, ani Bohom básnikov, lež Bohom živým, o ktorom nám hovorí aj Písmo sväté. S týmto obrazom Boha nadobudne väčší význam a viac uznania a obdivu aj Písmo sväté.
Tento najvznešenejší zo všetkých duševných procesov pokračuje ešte aj ďalej. Nateraz nech stačí iba toľko. Veď na konci štúdie sa ešte k nemu vrátime. Je to proces, v ktorom sa myšlienka o živom Bohu a spôsob, ako pred ním stojíme, buduje z látok nášho života. Detské myšlienky, duchovosť a pojmy nekonečnosti, skúsenosť hĺbky a opravdivosť osobných vzťahov je však len čírou prípravou a predtuchou. Do toho pravého poznania Boha nás uvedie len zjavenie božie, uložené v Písme svätom a Cirkev s jej neomylným úradom a sborom učiteľským. Nechajme sa tými poučiť a tým dôverujme. Bola by nesmyseľnosť znepokojovať sa preto, že si nemôžeme vytvoriť dokonalý pojem o Bohu. Veď pojem, ktorý by Boha úplne vystihol, nemôže mať nik z ľudí, iba sám Boh.
Kritické uvažovanie predvídavého rozumu, ktoré sa zdalo všeusporiadajúcim, ukázalo sa trieštivým a rozkladným. Škodí ponajprv viere, lebo schladí šľachetný zápas ducha, ale budí aj nedôveru voči všetkému a tak rozlupuje a vysušuje bratské city lásky porozumenia a zhovievavosti. Studené mozgárstvo viaže tie duchovné sily, pomocou ktorých by bol mohol opanovať všetko a vypäť svoje schopnosti k ďalším výškam. Nie v ňom prebohatého duševného sveta tvorcov; netvorí, ale iba vymýšľa. Tvorba vyžaduje duševnú námahu, no mozgárstvo sa jej bojí a preto sa jej chráni.
Ešte vo zvýšenej miere je platná táto metamorfóza o vnútornom duševnom živote človeka. Veď aj zaistenie duševného, spasenia vyžaduje opravdivú námahu. Aspoň takú, aká sa predpokladá u človeka, ktorý chce vytvoriť krásnu sochu. Kto sa však nevie spriateliť s obyčajným poznaním vlastnej malosti, ktorú by odhalily prípadné neúspechy pri tvorení, ten sa nikdy nedostane vozvýš. Rozumárov pýcha zdŕža od námahy podnikania, najmä vo vnútornej duševnej oblasti. Človek, aby sa zodvihol, musí si kľaknúť, lebo Boh nastupuje, keď človek ustupuje. No ľudia pyšní a namyslení takéto životné pravidlo by sotva prijali.
Všetko to duševné vychýlenie pochádza z nedostatku povedomia, prípadne z jeho podceňovanie, že zapojením sa do oblasti ducha vštepili by sa do najšľachetnejšieho duchovného rodostromu a tým aj do nadprirodzeného dedičstva. Stačilo by hlbšie uvážiť a pochopili by, že by im bola daná možnosť k najširšiemu duchovnému rozpätiu, k nesmiernemu bohatstvu tvorby a vyššieho chápania, ktoré by ich viedly k duševným šírkam a k vzrastu nadľudských nekonečných rozmerov. No oni sa domnievajú, že majú dostatočnej duševnej náplne, lebo, vraj, vykonali občas aj niečo dobrého. Zabúdajú, že vtedy ešte čerpali zo starých rezervných síl, ale keďže sa im stále ubiera a novšej náplne nedostávajú, pomaly aj tie vysýchajú. Udržiavajú sa pri duševnej činnosti iba sotrvačnosťou a na spôsob príživníkov. Ale ináč je to len predstieranie dokonalostí, akých už vôbec nemajú a tak v nich skladané nádeje a prísľuby postupne zrádzajú.
V jalovom kudlení a bezmocnom kvasení osobnosť sa nemôže vyvíjať a tým menej prebiť sa k plnším hodnotám a prepracovať sa k duševným výškam. Človek svoje dovŕšenie dosiahne len v transcendentných polohách, a len tam sa inšpirujú dušu zošľachťujúce city a podnecujú vznešené podujatia.

Postoj k Cirkvi.

A predsa aký paradox! Aj vážne smýšľajúce, takmer výlučne len o súd rozumu sa opierajúce osoby nielen že podľahnú chvíľkovému rozvlneniu citov, ale dajú sa nimi aj unášať, najmä pri svojich úsudkoch. Najviac preto, lebo, ako sme boli spomenuli, ťažko prijímajú mienku iných a ešte ťažšie sa podrobujú ich pokynom a nariadeniam. A veru tuším nikde nie je človek tak odkázaný na cudziu pomoc a nútený všímať si aj cudzích stáročnými skúsenosťami overených zásad, ako vo veciach náboženských. Ľudia, opierajúci sa len o vlastné názory, vidia v nich iba znaky uponížujúceho tútorstva na obmedzovanie osobnej slobody a znemožňovanie každej podnikavosti a činorodej priebojnosti. Obmedzovanie, ktoré neničí slobodu, ale ju predpokladá. Chce jej dať iba správny smer, viesť jej činnosť a tým umožniť všetkým silám najvyšší výkon. Vlastne vyvolával tvorivé napätie, ktorým sa umožní, aby kontrastom vyvolaná energia dosiahla potrebného rozpätia a rozmachu.
Podráždene odmietajú akékoľvek vonkajšie prejavy náboženského cítenia, nanútené, vraj, samozvanou inštitúciou (rozumej Cirkev!), ktorá sa natíska medzi Boha a dušu veriaceho. Lebo, vraj, aj krásna šata liturgická aj vonkajšia krása chrámov a ich ozdôb je klamným a smyselným príznakom, ktorý sa vtiera medzi ducha a predmet jeho duševného uctievania. Odmietajú ich vraj aj preto, lebo tí, čo si nárokujú úrad sprostredkovateľov, nie vždy majú potrebnú svätosť a chýba im aj patričná bezúhonnosť. Majú to byť výhovorky na vlastné ospravedlnenie, ktorými však súčasne iných obviňujú (duchovenstvo) a do sŕdc slabých a ľahkoverných vnášajú zmätok, aby ich tak priviedli k duchovnej revnivosti a náboženskej mľandravosti. Vlastná skutočná príčina tejto ich zaťatosti, poťažne odmietavého postoja k Cirkvi je však inde.

Pramene.

Chcú si totiž aj vo veciach náboženských počínať spôsobmi zodpovedajúcimi ich povahe a sklonom. Zachovať si totiž neodvislosť, dokázať svoju samostatnosť aj vo veciach duševných a predstierať vedeckosť aj v tejto oblasti. Všeobecne uznaných autorov z odboru náboženského, duchovného a asketického málo poznajú, a tí by ani neposlúžili ich zámerom. Nuž odvolávajú sa na iných autorov, tiež vraj svetového mena, ku ktorým majú väčšiu dôveru a mienku tých si osvoja, lenže z nich, vo veciach duchovného života, ani jeden nemôže byť smerodajný, nakoľko nemajú odbornú kvalifikáciu a známky spoľahlivosti. I keď sú to spisovatelia svetového mena a bystrí pozorovatelia duševných .bojov, ktorí psychologickou pohotovosťou načŕtajú vnútorný konflikt svojich hrdinov, to im ešte nedáva kvalifikáciu duševných vodcov.
Naši takzvaní rozumári často sa prezradia pri náboženských debatách, z akých prameňov čerpajú. Raz je to napr. Björnsonove dielo: Po cestách božích. V ňom autor, opisujúc duševný stav dvoch bratov, chce nakresliť dogmatickú bigotnosť a s tou spojenú plachosť jedného, ktorého obraznosť je príliš slabá, aby chápal, že každý človek môže mravne klesnúť, V druhom zasa stelesňuje dogmu osvietenského rozumárstva, ktoré vie ospravedlniť každý, aj úmyselný priestupok a priviesť ho do súladu so svedomím, aj keď je v protiklade s mravnými zásadami. Kladie na obdiv odvážnosť hrdinu, aby ňou zakryl jeho duchovnú a mravnú plochosť. Len bystrý pozorovateľ, majúci pevné mravné a náboženské presvedčenie príde na omyly tak jedného ako druhého. Z povrchnejších, z ľahostajnejších a z vychýlených nejeden sa dá strhnúť na veľkú škodu svojich duševných záujmov.
Inokedy zas Sthérov „Svätý Dvor" servíroval dôkazy. Hoci v ňom už ľahšie spozorovať nezastierané oslavovanie odboja proti cirkevnej autorite a postoj odmietavý k sviatostiam. Podľa Sthéra aj také osoby požívajú mimoriadnej božej priazne, ba privlastňuje sa im ešte aj moc konať zázraky, ktoré sa verejne stavajú proti božím príkazom a z cirkevných predpisov aj verejne robia posmechy. Sotva sa však nájdu medzi triezvo smyšľajúcimi takí, čo by to brali vážne a podľa toho upravovali svoj duchovný život. Iba jedno pripomíname na adresu chovania sa hrdinky, že niet úplne čistého človeka. Dokiaľ však nie je úplne bez škvrny/ nemôže byť sám sebe zákonom. Zákon chce oslobodiť človeka, ale to oslobodenie samo volá po zákone. Čím ozajstnejšie sa sláva niekto slobodným, tým je poníženejší, tým trpezlivejší, tým menej na sebe si zakladá, tým vďačnejšie prijíma poskytnutú mu oporu. Najslobodnejší človek znáša najradšej žezlo zákona a podrobuje sa autorite. Môžeme to tvrdiť aj o hrdinke románu Svätý dvor, ktorú nám autor predstavuje ako vzor ideálnej dokonalosti, za ktorú sa jej dostáva od Boha toľko mimoriadnych vyznačení.
(Pokračovanie)