logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : smer
Autor : Marcel Horniak.
Rok : 1946
Číslo : 4
Názov článku : Cieľ správnej lásky.
Text článku : Drahý priateľ!
V každej láske sú dva základné prvky: túžba po spojení s milovanou osobou a snaha prospieť jej. Podľa druhu lásky môže mať prevahu jeden alebo druhý prvok. V láske k Bohu má prevahu túžba po spojení; v láske k blížnemu túžba prospieť mu. V materskej láske preváži túžba prospieť, kým v láske manželskej zas túžba po spojení. Nijaký úkon nemôže byť láskou, ak nezahrnuje v sebe nejako oba tieto prvky. Vášnivá žiadosť, ktorej cieľom je zmocniť sa druhého, nesmie sa označovať ako láska. V nej chýba túžba po spojení, nakoľko cieľom spojenia nie je srdce druhého človeka, ale iba jeho použitie pre svoje vášne. Takýto človek stáva sa iba vecou bez cti a bez hodnoty.
Aby mohlo prísť k ľudskej láske, príroda vložila do ľudského srdca dva sklony a pudy: ženský a mužský. Vtelením pohlavného pudu je žena, muž je len zapaľovač a predmetom je dieťa. Sila lásky ženie k spojeniu s milovanou osobou, čo sa uskutočňuje v pohlavnom živote. Podľa zákona lásky dvaja sa spojujú čo najužšie v tretiu bytosť — v dieťa. Iné, hraniciam zákonov zodpovedajúce spojenie, je nemysliteľné.
Pohlavný pud a v ňom koreniacu pohlavnú lásku stvoril sám Pán Boh, večná Láska.. Nie je teda sama o sebe hriechom a luže kto tvrdí, že Cirkev také niečo učila. Lenže dielo, ktoré môže a má byť človeku prameňom krásneho ľudského šťastia., býva často zneužívané a tak sa stáva príležitosťou ľudského nešťastia najnižších pokleskov a zvrhlosti. A to preto, že si ľudia zamieňajú lásku s pohlavným pudom. Ako by láska nemohla byť bez neho. Najmä moderná literatúra je založená no tomto blude. Tieto dve veci sú ako telo a duša, jedna od druhej závislá a vzájomne na seba pôsobiace. Telo smyselnejšie, povrchnejšie, bezprostrednejšie; duša hlbšia, prezieravejšia, určená viesť. Beda, ak v prudko rozbehnutom aute šofér stratí vedenie.
V pohlavnej vášni pozorujeme, ako rozum a ušľachtilé smýšľanie človeka ustupuje pudu, nakoľko sú dôvody vlastného rozumu nedostatočné, ktorý je vášňou ľahko prinútený vyhlásiť za dobré, čo bolo dosial zlé. Žiadostivosť dáva prifarbenie a pestrosť manželskému životu, je ako prostriedok, ktorý môžu použiť, ale len ak mienia dosiahnuť aj Stvoriteľom ustálený cieľ, teda nie s iným úmyslom a na iný cieľ. Veď boží plán nie je na spestrenie manželského života a na využívanie sexuálnych pôžitkov, lež službou k novému životu (dieťa). Za charakter prechodnosti manželstva vo forme rozvodu horlia najviac takí ľudia, čo hľadajú v manželstve iba rozkoš, dobré zaopatrenie, hmotný blahobyt a príjemné pobavenie na účet iných. Slovom tí, čo chcú z manželstva iba ťažiť, len nie plodením dávať. Rozdiel medzi pohlavnou láskou a pohlavným pudom by sme mohli označiť asi takto: Láska je najvyšší kvet duše; pohlavný pud najnižšie hnutie tela. Láska je jasná ako slnko, silná ako zákon, rozumná ako príroda, ctnostná ako dobro, svetlá ako šťastie. Pohlavný pud je slepá sila, nedôstojná ako tôňa, nevyčerpateľná ako blesk, nevystihnuteľná ako nálada. Spojenie oboch je láska pohlavná. To, čo je v nej výbušné a nepredvídané, hádam na okamih strhne, ale nemožno na ňom postaviť život. K pravej láske prídu len duše vyšších signatúr, čo vedia, že láska nie je v tele, ale v duši a podľa toho sa aj zachovajú. Najväčšia čiastka sa však nechá unášať vášňou pohlavného, telesného pudu a tá zakrpatie v hnusnom strhnutí nízkeho egoizmu.
Sexuálna láska je teda organické spojenie dvojakého prvku: telesného a duševného. Čo telo má krásne, zvodné, podmaňujúce a úchvatné, tu sa uplatňuje, aby vábilo, lákalo a sľubujúc sa ponúkalo. Na všetko sa hľadí len pod zorným uhlom tela. Badať to najmä u tých, čo neveria v Boha, čo sa odklonili s cesty jeho príkazov a nevšímajúc si nesmrteľnosti duše a záhrobných skutočností, prípadne aj tie si smyselne predstavujú tak, ako Mohamedáni. Žijú len ľudským, pudovým, vlastne skôr zvieracím životom. Komu hmota je všetkým, pre toho telo býva jediným a výlučným činiteľom pohlavnej lásky.
Kde sa však otvorily všetky stavidlá sexuálnej láske, tam duša, akoby ubitá, pomaly vypustí z rúk opraty, ktorými mala riadiť telo. Postupne nadobúda všetky prívlastky vášne, ba býva medzi vášňami najprudkejšia a najnebezpečnejšia. Preto zo všetkých bojísk bojisko lásky je najstrašnejšie a to počtom svojich obetí, žalostnými a tragickými spôsobmi ich pádu.
Telo je slepá hmota, podliehajúca každej náhode. A čo je telesne priamejšie, bližšie pôsobí na smysly, vrúcnejšie a účinnejšie na city, ale pritom je povrchnejšie, ako duševné zážitky. Všetko, čo je telesné, je obmedzené, miestom, časom, rozsahom, intenzitou a počtom. Obmedzené je teda aj to, čo poskytuje telo. Ako v prírode nie je vždy máj, ako telo nie je vždy na vrcholku kvetúcej mladosti, tak ani pohlavie nie je vždy kvetom, nie je vždy jarou. To, čo ho ženie do kvetu a udržuje v ňom náladu jari, je krása a pôvab. Ale ten je obmedzený, krátky a problematického trvania. Vychádzajúc od tela má pohlavná láska aj zákon presýtenia. Rýchlo mizne, presýti sa. No jej oheň však pohltí všetko, čím bol rozduchovaný a ostanú po ňom len spálené miesta, vychladnuté krátery, bezcenné škvary. Hnus je meno, ktorým sa: vyjadruje všetko, čo sa v duši nahromadilo. Hnus a nenávisť sú opačné póly smyselnej lásky. „Zistil som, že trpkejšia ako smrť, je žena“, hovorí Šalamún nie o žene, ale o nezriadenej láske, ktorú symbolizuje žena. A Šalamún poznal z vlastnej smutnej skúsenosti účinky smyselnej lásky. Všetko, čo počujeme o katastrofálnych „účinkoch lásky, o jej šialení“, o tej hanobnej žiarlivosti, nestálosti ia klamnosti, ktoré ju nasledujú ako tieň, dá sa vysvetliť iba touto čiste telesnou stránkou lásky.
Treba sa teda pri láske opierať aj na iné hodnoty, ktoré budú mať svoju cenu aj vtedy, keď krása pominie a ktoré možno použiť na krotenie vášne a regulovanie pudu. Je iná složka pohlavnej lásky, ktorú však mnohí nechcú uznať, a ktorá jednako rozhoduje a panuje tak, že bez nej o pravej láske nemôže byť ani reči. Složka lásky, ktorá všetko ovláda, je vyššia duševná stránka: je duša sama. Jej podstatou je obeta a zákon; neklamnou značkou jej pravosti sú božie prikázania. Jej krása je ctnosť a to ctnosť hlboká ako studňa, bohatá ako život, kriesiaca ako prameň čerstvých vôd. Jej trvanie nestárnie, sila neochabuje a krása večne mladí. Duša všetko preniká; jej tichý krok nepozná záhubu, ide po ceste zákona a jej vyšší opravdivý život vtedy nepozná prekážok. Vzrast duše je mierny, ale neodolateľný, najmä keď sa napája z nevyčerpateľných prameňov večne živých vôd, vyvierajúcich zo srdca Spasiteľovho.
V tejto duševnej stránke je poistenie proti nástrahám a nebezpečenstvám pohlavia. V nej je záruka silného a múdreho ovládania pohlavia a vyvrcholenia všetkých krásnych a požehnaných vlastností, ktoré skrýva v sebe pre človeka. Iba ňou stáva sa pohlavná láska skutočnou láskou v celom šťastnom, budujúcom, živiacom a životnom význame tohto veľkého slova, U muža je väčšie nebezpečenstvo, že láska premení sa na smyselnosť; žena cíti a myslí ideálnejšie. Ona pravidelne podriaďuje hmotnú vášeň mravnému citu, chvíľkovú rozkoš trvalému životnému šťastiu. Pre ženu aj v láske duša je najvyššia hodnota, lebo si uvedomuje, že vytrvá i tam a aj vtedy, keď telo ochabne a nebude súce takrečeno na nič.
Pohlavný pud bol daný jednotlivcovi na rozmnoženie a zachovanie ľudstva. Je to síce pud fyzický, ale spadá aj do mravnej oblasti. Telo má i tu prvé slovo, ale beda, ak by malo aj posledné slovo. Beda, ak sa pohlavie oddelí od lásky a láska od zodpovednosti. Začne sa hlásať právo na materstve aj tam, kde nie je možná výchova dietok, lebo nie je možná rodina. Skončí sa to obyčajne odovzdaním zákona pohlavia od úkonov čisto telesných, aby pritom človek bol snížený na stupeň zvierat.
Medzi človekom a zvieraťom otvorenú priepasť tvorí nesmrteľná duša, obdarená rozumom a slobodnou vôľou, pre ktorú nejestvuje telesný, teda ani pohlavný úkon, v ktorom by duša nemala podiel. Účasť na nich vyvolá smútok, ošklivosť a tajnú hanbu. Preto aj ten najsprostejší smilník hovorí o láske i tam, kde je od nej míle vzdialený, aby krásnym slovom zakryl „hanbu svojho hnusného skutku“. — Človek koná proti rozumu, keď sa oddáva slepému pudu, ktorý ho ženie k sexuálnemu pôžitku. Ľudské konanie i tu sa má vyznačovať rozumnosťou. Vždy koná proti prírode, keď s plným vedomím ničí poriadok hodnôt, určených prírodou, keď podradné veci vynáša nad hlavné, ba dokonca hlavný cieľ podriaďuje podradnej hodnote.
Človek koná proti prirodzenosti rozumného tvora, keď oddeľuje sexuálnu rozkoš od plodnosti, aby sa mohol oddať slepej rozkoši. Každý umelý spôsob sexuálneho spojenia (aj v rámci zákonného manželstva), z ktorého nemôže povstať nový život, je praprirodzený, ako aj porušenie plodiaceho pochodu. Živočícha chráni pred podobnými zásahmi príroda a pud; človeka, rozum a kultúra. Kultúrny tvor silou myšlienky a ducha má vedieť usporiadať vonkajšie veci a vtlačiť aj do hmoty, aj do smyslového erosu pomocou erosu duchovného známky vyššie a mnoho vznešenejšieho, ušľachtilejšieho života.
Vyznavačom teórie voľnej lásky by sme mohli odpovedať, ak sú prístupní vážnym úvahám, že ľudia môžu byť voľní len vo vášní, ale v láske nikdy. Lebo kto miluje, je nemožné, aby duševne ostal voľný. Láska ho viaže k milovanej osobe. A čím je väčšia láska, tým sú tuhšie jej okovy. Smysel lásky sa odhaľuje až vo vernosti, v ktorej sa prejavuje hodnotenie milovanej osoby nad všetky ostatné. Kto teda nemá úctu, nemôže mať ani lásku, lebo uznanie a úcta osoby klesá stratou príťažlivosti a vernosti k nej. Šľachetné a duševným bohatstvom oplývajúce duše cítia potrebu, aby ich láska vzhľadom na vernosť a zodpovednosť bola viazaná prísahou manželskej vernosti. Je to sväzok, ktorým majú sputnať vášne, aby všetka ich sila bola sústredená, upevnená, odvádzaná a využitá len v prospech rodinného sväzku a nebola oslabovaná výhľadmi a nádejami na prípadné uvoľnenie, sústredená na nový predmet, na inú osobu.
Ak by teória pohlavného vyžitia a voľnej lásky bola potrebnou a prirodzenou požiadavkou tela a zárukou jeho zdravia, nuž musela by mu prinášať zdokonalenie, rozvoj a zdravý vývin. No v praktickom živote pozorujeme pravý opak. Oslabuje nielen telo, ale aj duševné a mravné sily. Nemierne hovenie sexuálnym vášniam predčasne zmení aj najsilnejší organizmus na zlomok. Bude z neho už iba zvyšok predmetu kedysi umeleckej hodnoty, no nikdy nie súhrou dokonalosti umeleckého diela.