logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1946
Číslo : 3
Názov článku : Úvaha o správnej láske.
Text článku : DRAHÝ PRIATEĽ!
Hovorí sa — neviem či právom, — že mladí ľudia neradi siahnu po spisoch a knihách, ktoré by mohly odhaliť vnútro ich duše a priviesť ich k úvahám o vlastných skutkoch a živote. No verím, že sa nájdu aj výnimky: Medzi tie patríš aj ty, lebo si presvedčený, že duša zavše potrebuje chvíľku samoty, aby v nej načerpala duchovnej sily, lebo v hluku a v shone života sa k nej sotva alebo len veľmi ťažko dostane.
Niektorí sa stránia vážnejších úvah z obavy, že sa pri nich stretnú s prázdnotou vlastnej duše. Poznať vlastnú duševnú biedu a počuť výčitky svedomia, ktoré vie byť pri takýchto príležitostiach tvrdé, ba až kruté, veru desí. Chcú tomu vyhnúť tak, že sa oddávajú novším a hrubším rozptýleniam.
Utekajú len tí, čo si neuvedomujú, že reflexia môže byť zdrojom cenných poznatkov a odhalení duševných hodnôt. Ona pripraví pôdu o umožní zrod hlbokých myšlienok o smysle života, hlbšie nazieranie na život a na veci v nás i okolo nás. No najmä zachráni od výstredných pohybov, prejavov, náuk a smerov, ku ktorým sú mladí a nie vždy dosť rozvážni ľudia náchylní.
Správne chápaná a dobre využitá reflexia je teda veľmi dôležitá pri vývoji a usporiadaní vnútorného života a pri udržaní a zaistení duševnej rovnováhy. Nadovšetko zbavuje preludov, neskutočných, vysnených vecí. Myslím nebudeš v tom vidieť urážku ani upodozrievanie, keď ti pripomeniem, že vy, mladí ľudia, zakrývate svoju budúcnosť do tajomných závojov fantázie, ktorá doplňuje a inak zafarbuje skutočnosť, ako je. Úvaha pomaly zbavuje neprirodzeného rázu života a budúcnosti.
Nedočkavosť a neskrotená túžba mladých uchopiť život v celej jeho náplni, stavia ich do rozporu so zásadami viery. V ich konzervatívnosti vidia stále prekážky v domienke, že im nepraje a ničí každú radosť. — Koľkých si videl už aj ty — a my, vekom a hádam aj skúsenosťami starší o mnoho viac — čo nepoznali, ani nechceli poznať pravý smysel života a jeho skutočnosť. Ostala im zastretá priemerom mladistvej fantázie a utopistickými ideami. Boly to obyčajne povahy povrchné, ktoré si nechcely lámať hlavu teoretickými úvahami, lebo braly život tak „prakticky“. A veru, len tak prakticky vzdali sa viery a nie jeden aj náboženstva. Vír sveta umlčal v nich hlas svedomia. Je pravda, že nebol on nikdy dosť silný a patrične citlivý a že slabý bol aj ich charakter, ale to všetko len ich vinou, nechceli občasným vhĺbením do seba priniesť posilu a nápravu. Hádam voľaktorí aj predstierali duševnú hĺbku, alebo ju iba maskovali plytkou vrúcnosťou. Veď aj sám sa pamätáš, koľkoráz sa pohoršovali nad bezvýznamnými epizódkami a malichernosťami, ktoré nepatrily k integrite života a zatiaľ im uchodily hlbšie a podstatnejšie súvislosti.
S tebou sa to asi nestane, nakoľko viem, že plnosť života hľadáš v jeho hĺbke. Ale jednako musíme ťa upozorniť, aby si bol prichystaný na temnosti a tajomstvá, na záhadné poradoxy a duchovné, či zda aj dlhšie trvajúce úzkosti. Veľa ráz nič nevidíme a nechápeme, sme bezradní, ba priamo zúfalí... ale len zatiaľ, kým sa nám neprispôsobí duchovný zrak.
Zastavme sa hoc aj hneď pri jednom citlivom bode života, ku ktorému sa, vraj, kresťanská a najmä katolícka mravouka stavia odmietavo a ešte aj dnes pridržiava sa zaostalých stredovekých zásad. Myslím na nerozlučiteľnosť manželstva a na sexuálnu lásku, okolo ktorých bol a je aj dnes otvorený boj. — Pripomíname hneď na začiatku, že boj sa nevypovedal — ako to niekto mylne chcel dokazovať — ani žene, ani láske, ani rodine tým menej životnému šťastiu. Ale naopak, vypovedá sa všetkému, prečo hynie tisíce a tisíce nešťastných obetí na tele aj na duši, čím pravá láska sa zvrhne na zvieracie chúťky, čo rozvracia moderné rodiny, čo stíha ako nešťastná kliatba človeka našich čias. Zachovať si v mladosti čistotu znamená, zachovať sa žene, rodine, láske a vyššiemu životu aj šťastiu.
Láska je miazga, ktorou žije ľudská bunka a všeľudský strom. Hoci slúži ponajprv ľudstvu, dotýka sa aj jednotlivcov. S láskou spojený pohlavný pud je zákon daný síce jednotlivcovi, ale na prospech trvania a zachovania ľudstva. — V tomto sa názory všeobecne shodujú. Rozpor nastáva, keď sa má ustáliť základňa pohlavnému pudu a s nim spojeným zákonom. U prívržencov materialistických názorov prevláda sklon pre biologickú základňu ľudského života, lebo oni človeka pokladajú len za „šťastnejšieho“ živočícha. Tým bolo ľudstvo postavené na najpochybnejšiu a navrtkavejšiu zvieraciu základňu. Ľudská duša a všetky jej vlastnosti aj schopnosti sú pri tom celkom zatlačené a zaznávané.
Kto však uznáva, že človek je tvor rozumný, musí tiež pripustiť, že svojou povahou vyžaduje vyšší poriadok, ako je zvierací, hoci by bol pokladaný za najšťastnejšie zviera. Človeku zodpovie poriadok mravný a etický, nakoľko je podstatne spojený s ľudskou prirodzenosťou a to tak, že bez neho nemôže prísť k vnútornému súladu. Veď ak by sa človek proti mravnému a etickému poriadku oddával len sexuálnosti, porušoval by v sebe súlad medzi telom a dušou. — Sexuálny problém musí byť teda riešený nie len biologicky, ale aj psychologicky a najmä eticky. Prevláda eticky poriadok, lebo ten patrí k mocnejšej t. j. k duševnej čiastke ľudskej prirodzenosti.
Sotva by kto pochyboval o tom, že láskou, vedome alebo nevedome, slúži sa aj ľudskej spoločnosti, ktorá ňou stojí alebo padá. Spoločnosť ju môže náležite umocniť, vzpružiť, aj odmeniť. Úkony lásky sú síce činmi jednotlivcov, ale nimi stoja a udržujú sa nie len jednotlivci, lež aj národy a celé
ľudstvo. Láska sa teda vždy meria na ľudstve, na spoločnosti, ku ktorej gravituje, ktorú hľadá, ktorej a pre ktorú žije. Ale spoločnosť a ľudstvo je pojem predovšetkým mravný a duševný. Takou má byť teda aj láska. A napokon láska je v prvom rade a podstatne vec duše a len druhotne a podmienene vecou tela a hmotnou. Láska je síce cit a srdce, ale i dcérou úctivosti, je kráľovnou konania, matkou a nositeľkou všetkých ctností, ktoré presádza a chráni aj v iných.
Nepopierame, že pohlavie stojí v strede všetkých prirodzených a mravných otázok každého jednotlivca. Pravda, nie ako kamienky, ktorými si mladí ľudia krátia dlhé chvíle, ale ako žulové kvádry, na ktorých stojí osobný charakter, čestnosť a zdatnosť k veľkým životným úlohám. Preto nemožno oddeliť pohlavie od mravnosti, od vyšších síl, od povinnosti, od premáhania seba samého, lebo to by znamenalo premeniť pohlavné jaro na pohlavný mráz. Je to mráz, ktorý ničí a páli to, čo je v mladej duši najútlejšie a pre život najpotrebnejšie.
Láska je nejvernejším zrkadlom života človeka, lebo v sile lásky javí sa i sila ducha. Preto, čím je väčšia čistá láska, tým väčší a čistejší aj duch. Dnes nadobúda prevahu a moc smyselnosť, ktorá nasleduje slepé pudové sklony a smyslové vjemy. Tým ale ubúda na stupnici duchovného erosu, lebo vládne alebo duch, alebo smyselnosť. Kto stavia svoj život na základe smyslového erosu, aj keď nestroskotá ihneď, bude vo vleku vášní a nebude spokojný. Jeho život nebude mať dosť širokú základňu pre psychologické potreby človeka a sotva dosiahne schopnostiam a stavu primeraný stupeň kultúrnosti a duševného výkonu.
Keď tu hovoríme a láske, nemyslíme na lásku, čo vznikla iba v predstave mladých snílkov, ktorá sa rozvíja sugesciou, udržuje neuvedomeným roztúžením a stupňuje so vzdialenosťou, nedosažiteľnosťou a domnelou nedobytnosťou milovaného ideálu. Nie je láskou ani tá čiste telesná náruživosť a smyselnosť, ktorá pozná a hľadí len vášeň a žiadosť tela. Ani ju nemožno hľadať v ničiacej sile alebo v romantike preduchovnelého spojenia, v blúdení v nadzemských sférach.
Láska je duševný stav na vytvorenie jednoty v rodinnom a spoločenskom živote. Nie ľudia ju vymysleli, ale od večnosti je vzatá do stvoriteľských božích plánov. Je spojením dvoch celých ľudí; teda s dušou aj s telom, ale vždy pod vyššou kontrolou duše. K úplnej blaženosti sa vyžaduje šľachetný súzvuk, vyrovnanie a zotrvanie v úplnej rovnováhe tela aj duše obidvoch. — Láska nie je čosi, čo prichádza tak svojím časom, akoby vykúpená nesmiernymi obeťami tých, čo pokladajú manželský stav za akési osmelenie a ponorenie sa doň len tak so zatvorenými očami. Z lásky a teda aj z manželstva nemožno vynechať ani telo, ani dušu; lebo by to bol stav neprirodzený a nie len nemožný, lež aj protizákonný. Láska je najväčšie rozpätie duševných a telesných síl človeka a preto je najmohutnejším a najplnejším prejavom života, ba samým životom duše,
V najhlbšom a najduchovnejšom smysle láska je uctievanie, lebo sa zakladá na vedomí ľudskej dôstojnosti. Čím živší je pocit osobnej ceny, hodnoty a cti, tým čistejší, opravdivejší a vyšší je tvar lásky. Kto sa nebojí snížiť osobu milovanú, nemiluje ju. Medzi ľuďmi bez cti môže sa prejaviť sexuálna vášeň, nepravá súdržnosť, spoločenstvo v neviazanosti, ale nie láska. Ako sa môže láskou venovať človek niekomu, ktorého duša pre nezriadený život sa podobá vypálenému kráteru, ktorý vo svojej mŕtvolnej otupelosti a prežitosti je nesúci z ničoho sa ešte tešiť, po niečom ešte túžiť a mať radosť.
Kto vážne mieni riešiť problém svojho šťastia, založí budovu svojho života na dvoch sebe veľmi blízkych a vzájomne sa podopierajúcich stĺpoch: na jednom povolaní a na jednej láske. Porekadlo: „Devätoro remesiel a desiata žobrota“, platí tiež aj o mnohých láskach. Nepoznajú teda pravú lásku: Tí, čo si šťastie predstavujú čisto smyseľne, zverský, ako ukojenie nízkych pudov a telesných chúťok, tí, čo o nej snívajú ako o zázračnej kvetine, ktorej dotknutím otvoria sa im skryté poklady zemské.
Čo je teda predmetom a jadrom lásky? To sú tie vzájomné všeľudské cnosti vyššej a vnútornej mravnosti. Najmä duševná dobrota a krása, ktoré nenahradí ani peniaz, ani skladištia napchaté bohatstvom, hoc aj po všetkých piatich čiastkach sveta, ani veda čiže statky duchovné a mravné. Mravné konanie živí sa však z obetí, lebo nieto lásky a mravností bez obetí. Čo je spojené s dávaním seba a konaním pre iných, je vždy spojené s obetou. Čím je láska bohatšia na obete, čím je preduchovnelejšia, čím bližšia k Bohu tak večným statkom, tým bohatšie a vyššie aj štastie, ktoré človeku prináša.
Azda najviac obetí vyžadujú zákony upravujúce styky medzi osobami rôzneho pohlavia, ba aj manželov medzi sebou. Mnohým boly predstavené v akejsi cudzote a v nevyrovnateľnom protiklade s tým, čo majú chrániť t. j. s láskou. Načim si však uvedomiť, že život bez zákona je ťažko možný. Kto nevidí, že tam, kde končí zákon, začína bezprávie a nastáva neviazanosť, ba priamo barbarstvo a s ním rozklad rodiny aj spoločnosti? Láska bez zákona bola by najväčším hrdinstvom a preto nie vecou každodennou. Bola by zahlušená nízkymi vášňami, ktoré chytro bujnejú a prudko sa zmáhajú, najmä keby našly voľnú pôdu, kde sa môžu nehatene rozvíjať.
V skutočnosti tie zákony sú nielen pre vonkajšiu ochranu, ale majú aj kladnú úlohu vnútornú: peslovať a posilňovať lásku: Funkčne by sa daly prirovnať kôre stromu. Navonok sú to zákony tvrdé, ako kôra, ktorá býva niekedy až podivne ostrá. Zvnútra je však mäkká, aby ľahšie chránila systém mäkkého bunečného života stromu. Ale ako nemôže byť bunka bez kôry, tak nemôže ani kôra byť bez buniek, lebo žijú tým istým spoločným životom — „Dura mater — pia mater“ nazvali lekári blanu, čo chráni mozog. — Skôr si možno predstaviť mozog bez vnútornej ochrany, ako lásku bez zákona — Zvonka síce tvrdého ale zvnútra mäkkého. A to je zákon pohlavný aj manželský.
Domnievajú sa podaktorí, že sú to zákony už dávno prežité a dnes už nie aktuálne. Ak sú určené na ochranu života a trvania ľudstva, nemôžu sa prežiť. Hej, chceli ich už odstrániť, zrušiť, alebo aspoň si ich vôbec nevšímať. Ale zas sa k ním ľudia vrátili, súc poučení samou prírodou. Ak sú len niektoré haluze alebo výhonky choré, pri odstránení choroby nesiaha sa sekerou na korene a na život stromu, keď stačí odrezať len chorobou postihnuté haluze. No všimneme si a ošetríme aj celý strom, aby zosilnel a nahradil utrpenú škodu. Tak aj pri mravných chorobách ľudstva. Záujmy jednotlivca nemôžu byť chránené proti zdraviu a proti dobru spoločnosti.