logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1946
Číslo : 1-2
Názov článku : Rozumárstvo — prekážka duchovného života.
Text článku : Za najspoľahlivejšiu zbraň človeka pokladajú mnohí rozum. No ten sa už neraz stal nástrojom ľudskej vrtkavosti a slepých vášni, ktoré ho premenily na nebezpečnú, dvojsečnú zbraň! A tá môže byť osudná aj pre majiteľa samého, ak nevie s ňou narábať. Nesprávnym používaním rozumu už toľkí nastúpili na mylné cesty. Unášaní tvrdohlavou zaťatosťou boli strhnutí do nesmyselných a bezútešných systémov, z ktorých ani pomocou Ariadninej nite nenájdu cestu k návratu.
Rozumárstvo môžeme pripodobniť mohutnej veži, ktorá pri obdivuhodnej mohutnosti má aj tieň primeraných rozmerov. Je bezpochybné, že rozum nám koná veľmi cenné služby. Darom rozumu dal nám Boh možnosť orientovať sa po spletitých cestách života a uľahčuje nám vybrať si tú správnu, aby sme sa po nej istejšie dostali k nemu, k najvyššiemu cieľu a večnej pravde.
V rozume dostal človek spoľahlivý kompas, ktorý veľmi citlivo reaguje na každú pravdu. Môžu naň síce pôsobiť aj iné magnetické sily, ale keď je náležíte izolovaný, škála citlivosti ostane vždy presná, reaguje hneď aj na tie najmenšie výkyvy. — K rýchlomeru pripodobňujú daktorí rozum človeka, ale k takému, čo nemá len hrubé kilometrové rozdelenie, lež aj metrové stúpanie zaznačuje. Má tú výhodu, že prinúti pomalšie a tým istejšie uberať sa po cestách života. Aspoň sa včas zbadajú ostré zatáčky, zradné závozy, tajné prepadliská a vôbec také nebezpečné úseky, ktoré by znemožnily, aby sme sa bez pohromy dostali k svojmu cieľu.
Kto používa tohto meradla rýchlosti, pokojnejšie sa rozhľadí po širokej oblasti života, ľahšie zmerá cestu a zhodnotí prípadné možnosti vyhnúť sa prekážkam. Neprikláňa sa k bezcenným predmetom, aby nestratil prehľad. S výšky zmapuje všetko, ako dobrý inžinier. Preto býva jeho cesta rovná, nie kľukatá a v jeho živote prekvapenie a nepredvídané obraty sú zriedkavé.

1. Stanovisko katolíckej Cirkvi.
Katolícka Cirkev si uvedomuje, že ľudský rozum je dosť silný a súci nájsť pravdu, preto nekladie prekážky vedeckému bádaniu a všemožne podporuje zdravé intelektualistické pohyby. Lež nie také racionalistické siláctva, ktoré veria, že by rozum mohol obsiahať celú skutočnosť. Veď nik z nás nemôže byť studnicou, z ktorej samej voda vyviera. Musí predsa do nej natiecť shora. Človek netvorí z ničoho, nie je sebestačný a preto nemôže byť prvým a posledným zdrojom svojej bytosti. Ale ani od sveta nemôže očakávať posledné rozlúštenie otázok.1
Bol by hoc aj géniom, vedcom alebo učencom svetového mena, nemôže všetko vedieť. V nijakom odbore niet v skutočnosti neohraničeného pokroku, ale každý pokrok prechádza niekde do vyššieho, vlastne najvyššieho a tam prestáva. Niet teda skutočnosti, ktorá by sama o sebe mohla mať úplne dovŕšený smysel, lebo vždy ukazuje nad seba a vždy a všade nad vlastnými hranicami má slúžiť inému. Ani najnadanejší človek neobsahuje vo svojej duši všetky pravidlá a všetky vlastnosti dobra. Cirkev miluje pokrok (no nie pokrokárstvo!), lebo pudí človeka k ustavičnej činnosti, aby prekonajúc seba dostal sa k vyšším métam. Tieto snahy ľudskej prirodzenosti využíva, keď túžbu po pokroku zapája do služby najvyššieho.
Láskou a snahou po pokroku nechce však ubíjať to, čo si cení nadovšetko: spásu duše. Zamieta preto ako škodlivé každé prehnané zhodnocovanie rozumových schopností človeka ich výlučné zapojenie do oblasti empiricko-vedeckej na úkor duševných záujmov človeka. — Zastavíme sa pri niektorých heslách, ktoré často počujeme od prívržencov rozumárskych a naturalistických smerov, keď vyzdvihujú všemohúcnosť „božskej prírody“ a sebestačnosť ľudského rozumu. Zazlievajú pri tom Cirkvi, že tento ich názor neprijíma a zavrhuje.

2. Námietky a odpovede.
Z toho božského, čo mnohí hľadajú v prírode, naozaj ostane len veľmi málo. Čo sa im zdalo na nej božské, nie je podstatou, ale iba povrchom. Príroda nie je bohom, ani obrazom božím. Je a ostane iba stopou božou. Neprávom ju teda zbožňujú, veď im to nič neprinesie. Tam je príklad antického človeka. Dokiaľ žil v styku s duchmi prírody, dokiaľ budoval svoj život na mytologickom chápaní prírody, nemohol sa nad ňu povzniesť, ani vytvoriť prírodné a technické vedy. Človek nemôže stavať železnice a klásť telegrafické vedenia, ak sa bojí prírodných besov.2 Až keď sa kresťanstvom odbožnila príroda, náukou o Bohu ako bytosti transcendentnej umožnil sa rozvoj vied prírodných a tým aj vláda nad prírodou.3 Len kresťanstvo umožnilo pozitívne bádanie prírodné a pozitívnu techniku. Toto mal pred očami De Broglie, keď napísel: „Nie je pravda, že veda vylučuje náboženstvo. Pravda je, že pravá veda ničí nepravých bohov a nepravá veda bojuje proti pravému Bohu.“4
Človek stal sa vraj mierou vecí, tvrdil aj Pytagoras. Hej, ale iba pre veci stvorené, nie však pre seba samého, lebo tu je mierou Bohočlovek. Pre tých, čo by v neho neverili, nastúpiť by musel nadčlovek. I keby bol človek uznávaný a prijatý za všeobecnú mieru vecí, prípadne za predstaviteľa a pána sveta, neprestane byť zodpovedným tomu, ktorý ho ta povýšil, keď ho stvoril na svoj obraz: Pánu Bohu. Človek je teda akousi živou hranicou; jeho cesta v prírode je zaťažená tým, že podlieha a je zodpovedný Bohu. Cesta k Bohu zas je tým zaťažená, že aj on je len tvorom a preto aj on musí prichádzať k Bohu s tým úkonom, ktorý je odlúčenie, ale súčasne aj spojenie (odlúčenie od sveta a od seba a spojenie s Bohom): skrze poslušnosť a klaňanie sa Bohu.
Jedine človek bol tak povýšený, že sa stal syntézou duše a tela, syntézou času a večnosti. Mohol by sa vyhlásiť za sebestačného, ak by bol súci uzavrieť sa úplne do seba a byť cieľom pre seba. Ale v tejto uzavretosti do seba bol by nedostatok duchovosti a z toho vyvierajúca bezobsažnosť by bola popieraním večná v ňom. Cieľ a smysel človeka je nadľudský. Je to únik z biedy vznikania do výšky bylia, do vrcholu súcnia, kde ho túžba ženie. Dynamika jeho ducha pudí ho ďalej. Z konečného do nekonečného, z relatívneho do absolútneho, s času do večnosti.5
Človek hľadal všelijaké vytáčky, aby unikol večnosti, hľadajúc si pomocou rozumu náhradu v čomsi inom. Večnosť bude chcieť chápať celkom abstraktne, alebo ju sťahovať do času, prípadne učiniť ju len predmetom obraznosti alebo metafyzického hĺbania, len aby nemusel prijať večno, spojené s nadprirodzenom. Ale túžba po plnosti hodnôt a života, túžba po nekonečnej kráse, spojená vo svojej najväčšej hĺbke s pocitom márnivosti a s neutešiteľnou trpkosťou a žiaľom, strhuje ho do hĺbavého nespokojného hľadania večnosti, ku ktorej sa rozum predsa len vracia.
Večnou snahou človeka bolo a je byť ako Boh, a to najmä v poznaní vecí, chcení a konaní. Rozumárstvo nastúpilo na miesto hierarchického vzťahu vedenia u viery s nárokom porozumieť všetkému. Fenomenológia zasa vo svojom najodvážnejšom, Bohu podobnom snažení išla dokonca až k nazeraniu, k schopnosti, ktorá len Bohu patrí. Svet a človek chceli byť ako Boh. Tvorivá moc človeka má síce nekonečne bohaté možnosti uplatniť sa, ale nikdy ich nebude mať toľko, aby stačily na vytvorenie jedného atómu, aby sme nepovedali jedného zrnka piesku — z ničoho. Teda človek bude „ako“ Boh, keď bude účastný jeho nestvoreného bytia. To však nebude vychádzať z vlastného bytia, ani z vlastnej moci človeka, ani kedy a kde to bude chcieť on, siláctvom svojho umu. Bude mu to dané iba z milosti božej.6

3. Človek — boží obraz
Istá skupina obdivovateľov rozumových schopností človeka odvoláva sa na jeho mimoriadne povýšenie, keď aj podľa slov svätého Písma stvorený bol na obraz boží.7 No veľa sklamania priniesol aj tento výrok Písma, najmä tým, čo si chceli na ňom vystavať sny svojho velikánstva. Lebo keď poznali dôstojnosť, ku ktorej sa človek dostal, museli si uvedomiť aj nesmierne mravné povinnosti, ktoré z toho vyvierajú pre život človeka. Ako je človek božím obrazom, stal sa ním len preto, že má rozum a slobodnú vôľu. Teda svojou duchovnou stránkou a osobným životom, ktorý ho stavia nad ostatné bytosti. Vyššie spomenutá veta Písma, ak ju doslovne chápeme, je len statická. Ako i obnaž sám. A zaznačuje len bytie a cieľ človeka v prirodzenosti tohto sveta. A keďže cieľom stvorení je síce návrat k Bohu a to za stáleho božieho zachovávania stvorenej prírody, mnohým sa zdá, že človekovi sa dáva úplná voľnosť v používaní od Boha prijatých darov prirodzených, teda aj rozumu.
„Všetko nedokonalé je akousi účasťou na dokonalom.“8 V tomto smysle potom pravý a najhlbší smysel človeka môže byť daný iba Bohočloveku Ježišu Kristovi. Nakoľko sa vtelením zmenila ľudská prirodzenosť, tým že jej bola umožnená účasť na božstve, byť človekom neznamená už len starostlivosť o vývin prirodzených schopností, ale sa aj zúčastniť Bohočloveku a patriť svojou podstatou Kristovi. Až teraz sa vete: „Človek je stvorený na obraz boží“, dostalo patričnej dynamiky a životnosti. Nezaznačuje už len bytie a cieľ človeka v prirodzenosti tohto sveta, ale stáva sa popudom k statočnému naplneniu nevyplniteľnej tajnej túžby byť ako Boh, nielen podľa ľudského spôsobu, lež podľa božej vôle. Prirodzeným silám človeka ostane aj naďalej to zachovávanie božie, ale určil sa im spôsob, ako majú byť využité podľa vzoru Bohočloveka.
Ľudská osobnosť v najvlastnejšom slova smysle existuje len v Kristu a skrze Krista. Antologická hĺbka človeka je spjata so skutočnosťou, že Kristus nie je len Boh, ale i človek. A tak skrze jeho ľudskú prirodzenosť máme účasť na nestvorenej prirodzenosti Božej. Predstava o človeku závisí teda od predstavy, akú máme o Kristu.9 Ani Boha, ale ani seba samých nemôžme poznať správne iba skrze Krista. Človek odlúčený od Krista je človek odlúčený aj od Boha.10
Teda človek, boží obraz, nemá len cieľ prirodzený ako indivíduum, spojené s hmotou a podliehajúce silám prírody, ako živočíchy, rastliny, mikróby atď. Ale pretože má vlastnosti osoby, to jest dušu, súcu prekonať prírodu; rozum a slobodnú vôľu, ktorým nielen ovláda smysel a vášne, ale stáva sa tvorivým subjektom, dynamickým a stúpajúcim — je odliskom vnútorného božieho života. Poznávanie a láska umožnia mu zúčastňovať sa na poznaní a na láske Božej a tak sa stane, keď aj nie plne aktualizovaným božím obrazom, aspoň potenciálnym.
Božím obrazom môže sa človek stať v trojakom smysle:11 a) ako tvor, teda všetci ľudia; b) dokonalejším ako je tvor, teda v omilostnenom stave, ako sú všetci spravodliví; c) najdokonalejší je obraz tvorov spasených, a to blažených v raji. Medze prirodzenej podobnosti môže človek prekročiť len prispením božej milosti, ako tvor omilostený skrze zásluhy Ježiša Krista. Podobne aj vyššie stupne pripodobnenia sa Bohu nemôžeme dosiahnuť vlastnými silami a schopnosťami, lebo „nikto nepríde k Otcovi iba skrze Syna“.12
Človek ako boží obraz vyniká nad celú prírodu, živú aj neživú. Preto mu len tá nemôže stačiť. On jediný zo všetkých tvorov na zemi má vlastnosti osoby, on jediný má dar poznania a lásky. A keďže celý hmotný vesmír nie je súci vytvoriť ani najmenšiu myšlienku a keďže zo všetkých hviezd na oblohe nemožno vyraziť najnepatrnejšiu iskru lásky, právom môžme povedať, že v poradí bytia stojí človek na svete na najvyššom mieste a že vskutku je kráľom prírody.
A predsa, korene jeho ľudského bytia sú v hmote a bez tej nieto v ňom ani života, ani vedomia, ani ducha ľudského, hoci je v ňom aj zásvit života Bohu vlastného. Je hranicou medzi Bohom a svetom, medzi Bohom a človekom, a medzi človekom a svetom. Toto spôsobuje v ňom stály konflikt tela s duchom a ducha so svetom, ktorý je dnes taký, ako bol odjakživa. Nie je to boj ducha proti ,,prirodzenosti“, ale boj nižšej prirodzenosti proti vyššej a naopak. Víťazstvo v tomto neprestajnom večnom boji môže dať iba milosť, to jest moc nadprirodzená, nestvorená a nie sila stvoreného ľudského rozumu.

4. Kultúra a pokrok nahradí Boha?
Pomocou kultúry dá sa vraj, podľa mienky inej skupiny rozumárov, vytvoriť nadskutočno, podarí sa nájsť a zaistiť hodnoty a môžu sa uskutočňoval vznešené ideály. Budeme sa môcť duševne vzmáhať aj bez akýchkoľvek nadprirodzených zásahov — mienia tí istí. — Lenže aj proces kultúrny je v podstate proces duchovný. Kultúra, ako duševné dianie, aj tu naráža na odpor nižších činiteľov hmoty, prírody, smyselnosti a vášní. A potom, veď sám tvorivý princíp kultúry — duch ľudský — nie je duch dokonalý a neobmedzený.
Obmedzenosť a viazanosť ľudského ducha prejavuje sa najmä troma nedostatkami:13a) ľudský duch poznáva seba samého a svoje úkony nie bezprostredne, lež prostredníctvom svojich predmetov, či sú už povahy hmotnej, duševnej alebo duchovnej. Nie je mu umožnené syntézou psychických prvkov so staviť celok duše s jej životným smyslom, zaoberajúcim celé duchovné okolie. Lebo smysel vnútornej súvislosti je prvou vecou a len v ňom rozoznáva analýzou tie ďalšie prvky.
b) Ľudský duch nie je súci vyjadriť svoju bytosť vlastnými slovami, ale iba záporne môže povedať, čo nie je. Ale čo vskutku je, to nevie vyjadriť. Chabosť jeho reči pochádza z viazanosti a zo závislosti ľudského ducha na hmotných dianiach. Nedokonalosť ľudskej reči je s druhej strany dôkazom sily a skutočnosti toho, čo je nehnuteľné a nevysloviteľné.
c) človek je súci mýliť sa — výstižnejšie by sme sa hádam vyjadrili negatívne: nie je súci nemýliť sa. Teda ľudský duch podlieha bludu, či už ako duch poznávajúci, alebo ako duch tvorivý. „Mýliť sa je ľudské, nemýliť sa nadľudské, božské“ — je tu potvrdené. —Tieto tri nedostatky ľudského ducha dokazujú, že nie je sebestačný. Prezrádzajú nám však aj veľké tajomstvo. Keby ľudský duch bol dokonalý, bol by sebestačný a nebol by súci stať sa nádobou milosti. Duchovná chudoba človeka znamená pripravenosť pre božie bohatstvo, pre bohatstvo milosti a pravdy.
Objavovanie nových hodnôt pre život kultúrny a hospodársky nemôže byt meradlom kultúrnej výšky jednotlivcov, ako tvrdia neskromní horlivci pokroku. Je síce pravda, že ich objavujú jednotlivci, ale ich hodnoty posudzuje obyčajne dav. Koľkokrát prichádza k bojom medzi osobnosťami vynálezcov a davom, medzi jednotlivcami a spoločnosťou. V boji však nezvíťazí hodnota, lež moc, nezvíťazí duch, lež násilie. Lebo nie kultúrne pohnútky zavážia a rozhodujú, ale iba finančné, hospodárske a najčastejšie len túžba po pôžitku.14
I tento boj, ktorý odhaľuje pomer ľudí k hodnotám, je dôkazom viazanosti, obmedzenosti a nespoľahlivosti duchovných hodnôt človeka. Pri tom sa ešte odhalí aj ďalšia jeho slabosť, že totiž nijakú hodnotu nevie previesť a uskutočniť tak, aby jej dal tvar dokonalý a urobil ju prijateľnú všetkými. Lebo hodnoty prijať, dať sa nimi preniknúť, ovládať a unášať, je často nad sily človeka, ktoré nie sú dosť univerzálne a harmonické, aby mohly dať, prijať a správne ceniť všetky duševné hodnoty.

5. Zhubné vplyvy a následky rozumárstva.
Spoznajme teraz aj tieň veže, prehnaného rozumárstva a priblížme sa k jej tienistým stránkam a z nich vyvierajúcim zlým následkom.
Široká perspektíva, cez ktorú sa rozumár pozerá ponad osoby, veci a udalosti, má tú nevýhodu, že vzďaľuje mu všetko. Vidí síce veľa, ale všetko poznáva len akoby vzdialene. Sotva si to uvedomí a už nadobudne nebezpečnú vlastnosť povýšenectva a všetky s ňou spojené čudné spôsoby. Pozná len široký svet, nevie odhadnúť skutočnosť, zmerať vzdialenosť, objaviť súvisy. Nepatrné pohyby, drobné radosti a žiale, z ktorých pozostáva život obyčajných smrteľníkov, necháva bez povšimnutia, alebo mu celkom unikajú. Hľadí na ne bez záujmu taj vtedy, keby bolo jeho povinnosťou postarať sa o nápravu.
Vedel by predložiť návrhy, vypracovať plány, určiť spôsoby a prostriedky, aj cesty života ustáliť. No boly by to len mozgové výplody, nevychádzajúce zo života; skôr len ztreštené prehnanosti číro rozumového systému, ktoré by sotva zodpovedaly životu a prostrediu citovo založených malých ľudí. Väčšina ľudí hľadá radšej malé pozorností na uspokojenie túžob srdca než veľkorysé silácke zásahy, čo aj rozum ohromujú. Preto rozumárov pomenovali „múdri od knihy“, lebo abstrahujú od praktického života a žijú vo sfére svojich náuk, myšlienok a plánov. A keďže často vychádzajú z mylných predpokladov, ktoré neoverili životnými skúsenosťami a na tie stavajú svoj názor, svoj život, ba aj svetový poriadok, nečudo potom, že upadajú do jednostrannosti.

6. Na povahu človeka.
Odmietavo sa chovajú ku každému cudziemu názoru, a neochotne sa prispôsobujú poriadku, pri ktorom by sa museli podrobiť moci iných. Uviaznu v úzkosti vlastného stanoviska, vlastného záujmu, vlastného odboru, vlastnej záľuby a vlastného výseku pohľadu. Pravdaže, nemajú pochopenie pre iné stanovisko a náhľady, hoci by im to umožnilo rozšírenie rozhľadu. Oddelení vlastnou vinou, žijú v akomsi začarovanom kruhu a celý ich svet stáva sa nie pravdepodobným a život nemožným. V tú chvíľu, keby začali prejavovať nespokojnosť voči sebe samým, začala by sa u nich nová cesta života a s ňou aj duševná obroda a záchrana.
No oni si neuvedomujú vlastné neúspechy, lebo pokladajú sa za súcich na všetko, a povolaných pre veci mimoriadne. V takomto povedomí zohavil Renan celé evanjelium, keď chcel prirodzeným spôsobom vysvetliť život Pána Ježiša, aby nemusel prijať jeho zázraky, keďže on ich považoval za nemožné. A koľko iných podobných diel bolo vytvorených z takýchto nízkych sebeckých pohnútok! Ľudia menších schopností a nárokov obyčajne skončia v duševnej úchylnosti pre dajakú fixnú ideu. Priviesť ich k ústupu a na správnu cestu je skoro nemožné.
V každodennom živote rozumári obyčajne žijú a konajú len pod zorným uhlom svojich zásad. Nedbajú, či obídu alebo sa dostanú do priameho rozporu s mravnými zásadami, so všeobecnými zvyklosťami a že vybočujú z rámca svojho prostredia. Zásady, ale nie tie všeobecné, lež osobné zásady, v ktorých sa uplatňuje ich egoizmus, kladú nadovšetko. Majú aj oni osobné pravidlo mravného konania, svedomia, ale na to málo dbajú. Objektívnym pravidlám, zákonom, čo od Boha pochádzajú alebo od ľudskej zákonitej vrchnosti, predsa sa len nebudú prispôsobovať a podrobovať.
Na všetko, aj na najsvätejšie veci a prirodzené povinnosti vedia aplikovať nejakú svoju zásadu. Nechodia na svätú omšu, lebo sa držia zásady, že nie vonkajšími formalitami, zbytočnými ohradami, ale v duši treba uctievať Boha. Veď len bezprostredným pozorovaním rozumu môže vraj byť Boh velebený a nie stavbou krásnych chrámov, modlitbou a podobne. Zobrazenie náboženských právd pomocou liturgie vraj nepotrebujú. Zdá sa im to školácke. — Zo zásady sa nepostievajú. Pokladajú to za nerozumné. „Však keď má chuť na mäso práve v piatok, kto mu zakáže ukojiť sklony nátury? Predsa len nebude konať proti prírode!“ — Almužnu nedávajú, aby nekonali proti zásade, ktorú si osvojili z presvedčenia, že medzi žobrákmi je veľa darebákov a zlodejov. Odmietajú skutky lásky a nesúhlasia s týmto príkazom, lebo zásadne nechcú podporovať lenivosť. Pravda, diamant rozumu by predsa aj u nich krajšie zažiaril a lepšie by sa uplatnil, keby ho vložili do zlatého rámca lásky.

7. Na spoločenský život.
Hovoria o chybách bližných, lebo sa držia zásady, že tak ich ľahšie vyliečia zo zlých vlastností a zvykov. Napomenutia a rady iných však neprijímajú, lebo vraj prišli na presvedčenie, že ľudia bývajú predpojatí a mnohí aj obmedzení. Iba oni si počínajú vždy rozumne, vo všetkom sa vyznajú a bývajú objektívni. Majú teda právo (kto vie, či aj bez narušenia skromnosti!) miešať sa do všetkého. Pred ich súdnu stolicu musia prísť živí aj mŕtvi. A veru neraz posadia na lavicu obžalovaných aj samého Pána Boha, ak by im bol znemožnil konať podľa vlastných zásad.
Prílišné zneužívanie rozumových dôkazov a neústupnosť od vlastných zásad urobí z človeka rozumára bytosť najneľudskejšiu, stvorenie najnesociálnejšie. Kde býva hlavným činiteľom rozum, tam ostatné schopnosti, ako cit, vôľa, fantázia a z nich vyvierajúce oduševnenie, oheň života a nadšenie nedostanú sa k slovu a teplota ducha býva nenávidená.15 Vyvinie sa na ich úkor ako prirodzený následok povahy mimoriadny (ale nie zázračný!) šiesty smysel, ako sužovať iných. Najmä tých, čo sa neoduševňujú za oslavovanie myšlienky, lebo ich srdce vie odpovedať na viac vecí, ako chladný rozum.
Nuž proti takým si vymáhajú zadosťučinenie a uplatňuje vlastných zásad neraz až drakonickou nástojčivosťou. Bezcitnosť a bezohľadnosť vystupňujú do takej miery, že pre svoje okolie stanú sa skutočným bičom božím a postrachom poddaných. Príroda, tá neskrotená, sa v nich prejaví v plnej surovosti a hnev v podobe prívalu. Lásku chcú nahradiť studenou logikou, ale v tej sa každý nevyzná, kým úsmevu, čo zo srdca vyviera, porozumeli by aj tí najjednoduchší.
Bezohľadnosť rozumára voči iným prevýši len prefíkanosť pri vyhľadávaní dôvodov, pri vyčakávaní priaznivých chvíľ a pri využívaní konjunktúr, ako sa vyhnúť vlastným povinnostiam a vykonávaniu akejkoľvek dobrej veci. Špecializujú sa vo vymýšľaní príčin, ktorými by z vecí zakázaných, z pôžitkov neprístupných, zo zábav a podnikov neslušných mohli učiniť veci nevyhnutne potrebné. Neváhajú tvrdiť o čiernom, že je biele a opačne, len aby mali poľahčujúcu okolnosť a výhovorku na ospravedlnenie svojich hriechov, chýb a priestupkov.
Odkiaľ len berú toľko bystrosti a pohotovej výrečnosti, osoby plné okolkov a nerozhodnosti! Lebo veď tônistou stránkou rozumárov je aj nedostatok iniciatívy a pružnosti. Kým sa u nich myšlienka zmení na skutok, prejde celá večnosť. Z tejto ich váhavosti vzniklo porekadlo: „Prílišné mudrovanie zabíja každé podnikanie.“ Prehnaná prezieravosť a zvažovanie každej aj najmenšej okolnosti už v zárodku vylučuje triezvu, ale neraz rozhodne potrebnú agresivitu. Večným taktizovaním stáva sa človek rozumár pravým antitalentom vodcovstva. Z dejín vieme, že dobyvatelia kráľovstva božieho a duchovní vodcovia ľudu, ako aj zakladatelia obdivuhodných inštitúcií svetového mena boli z iného cesta.
Týmto nechceme tvrdiť, že rozumár je človek zlý. Keby sa aj kde-tu bol dostal na zlú cestu, bolo to skôr z vypočítavosti, ako zo zlej vôle. Nemožno ho však pojať do počtu tých, čo pokladáme za ľudí absolútne dobrých. Prípadné znaky dobroty, s ktorými sa u nich stretávame, sú náznakmi dobroty skôr teoretickej, ako praktickej. Po istom čase pozorovania potvrdia názor o postoji človeka rozumára k dobru a k zlu shrnutý v slovách: „Na zlé je zbabelý, na dobré však slabý.“ Konečné rozhodovanie zapadne u nich temer vždy do akejsi jalovej obojetnosti a pasívnosti. Zo skúsenosti vieme, že tieto chyby sú horšie, ako úmyselná zlomyseľnosť. Nemožno sa na nich spoliehať, ba treba sa ich báť, lebo záujmom božím bývajú viac na škodu ako na osoh. Od ľudí, ktorí sa nevedia povzniesť nad pominuteľnosti, alebo prejavujú úzkostlivosť a strach, že by im ubralo na vážnosti, keby venovali viac pozornosti náboženským záujmom aj vo verejnom živote, veľa nečakajte.

c) Náboženské smýšľanie.
Dozaista aj rozumári majú určité znalosti náboženské. No to načim pokladať skôr za znak ambicióznosti a túžby po všeobecnej učenosti intelektuála, ako za znak nábožnosti. Ľahko sa o tom presvedčiť. Veď ich duchovné rozmery sa týmito znalosťami ani len trochu nerozšírily. Ak je v nich túžba po veľkosti a prehĺbení, je to radšej veľkosť priestorová a nie vnútorná a duchovná. Lebo im ide viac o množstvo, ako o akosť. Môžu vedieť nielen základné pravdy náboženstva, ale aj to, v čom pozostávajú, ako sa udržujú styky medzi Bohom a človekom, ktoré sú povinnosti stvorenia k svojmu Stvoriteľovi, ale pritom sa zastavia. Ďalej sa nedostanú. Nadobudnuté náboženské vedomosti nevedia a nechcú hlbšie prežívať, aj tu im stačí iba teória. K skutkom sa neodvážia.
Myslia si, že čírym priklonením sa k transcendentným pravdám stali sa už pobožnými a poznaním mravných zásad nadobudli najvyšší stupeň mravnosti. Boha síce rozumom hľadáme, ale len pomocou srdca sa k nemu dostaneme. Poznať ho ešte neznamená báť sa ho a milovať ho. To dokážeme, keď svoju vôľu podrobíme jeho prikázaniam a skutky k tým prispôsobíme. U tých, čo to nemajú pred očami, nastane rozpor medzi vedou (ale len tou falošnou vedou) a medzi vierou, zle chápanou, mylne vysvetľovanou a skutkami nepodloženou.
Slabé stránky povrchnej a nepresnej vierouky a iba teoretickej, skôr laickej morálky, mávajú silný odraz vo vonkajších prejavoch duchovného života, najmä pri stykoch s Bohom a s bližným. Niet v nich obetavej lásky, lebo ju nahradili prospechársky kupčiacim sebectvom. Zo všetkého chcú vybíjať kapitál, ešte aj z úcty k Bohu. Keď ináč nie, hoc aj len na podklade reciprocity, vyjadrenej v zásade: Do ut des. Niečo za niečo. Tej podmieňujú každý svoj čin. Keď ich Boh nevypočuje, nuž jednoducho mu vypovedia poslušnosť a pretrhnú s ním styky. O sebažertve, veľkodušnosti, vzájomnej láske, ktorú si obyčajne pletú s laickým altruizmom, vedia pekne písať, úchvatne rečniť, ale praktické dôkazy ponechávajú iným.
Právom sa môžme pýtať, čo ostane z človeka rozumára, ktorý sa na prvý pohľad stal peknoduchým velikášom? Či tu mohutnú vežu nepohltila ešte mohutnejšia tôňa? Na poli duchovného života je len na poľutovanie zakrpatelec, strach budiaci netvor. Tie jeho vznešené myšlienky zamrzly v mrazivých literách teórie a chvíľkové vzplanutia nevydajú životodarnej hrejivosti, lebo zamĺknu v pahrebe sebeckých sklonov. Sú chladní, ako blesky; keď aj na chvíľku omráčia, ale hneď zmiznú. Kde tu vyrazí z nich iskra ako z kremeňa, ale ako sám kremeň sa nikdy nezapáli, tak aj rozumár nezahorí láskou k Bohu, túžbou po dobrých skutkoch, ochotou po sebazaprení a vôbec po kresťanských ctnostiach. Je na to príliš tvrdý a polárnou mrazivosťou studený.

6. Príčiny chýb a omylov. Hmotárske sklony.
Viazanosť na ťarbavú, neživotnú hmotu, ktorá nemá nárok na trvanie, tá ich priviedla do tohto stavu. Že by sa neusilovali využiť duševné schopnosti človeka? Ale hej! Tam, kde majú vzťah k trom racionálnym rozmerom, aby ich použili na racionalizovanie života. Obyčajne vychádzajú z prirodzeného okruhu a bez toho, že by sa z neho dostali von, doň sa aj vracajú. Ustavične sa viažu na konkrétne chvíľky a pominuteľnosti, ktoré budia v nich a zanechajú stálu neistotu a nespokojnosť. Trvanie života udržuje však len duch, ktorý nepotrebuje nositeľa, lebo je svrchovaný, tvorivý a udržujúci princíp. No bez pestovania, zveľaďovania a stáleho zachovania náboženstva nik sa neudrží v správnej oblasti ducha, pomocou ktorého prekleňuje sa priepasť medzi hmotou a duchom.
Kto sa však nenamáha odokryť vnútorný súvis medzi časovým a duchovným, kto statky duchovné nepokladá za štrukturálne, lež len za podradné, ba s ľudskou dôstojnosťou a slobodou nesrovnateľné, ten sám poškodzuje vlastnú dôstojnosť. Veď zahlušuje v sebe štvrtú dimenziu, ktorá by mu umožnila prístup k veciam vyšším, tajomným a nevyspytateľným. Zahacuje si ústenie do transcendentného nekonečna, z ktorého sa napája a ku ktorému má bytosť vzťah. Ostane iba padajúcim a balansujúcim polotvorom, ktorý sa chytá najbližších východísk, hesiel a módnych náhľadov, kým tie najšľachetnejšie snahy ostanú na okraj vysotené a on pozbavený duševných prameňov.16

7.Základná chyba: mylné zásady.
Ľahšie by sa im podarilo povzniesť sa nad pominuteľnosť a trvácnejšie zakotviť vo vyšších polohách, keby sa nedali unášať predpojatosťou v niektorých bodoch kresťanskej náuky základného významu. Tak napríklad odmietajú, že skutočnosť katolíckeho človeka je čosi objektívneho, nezávislého od jeho myslenia a predstavovania, že ona nie je len výtvorom citov alebo túžieb, ako to počuli v niektorých námietkach. Tým menej ju možno pokladať za výtvor snov alebo prechodnej ideológie, ktorej čas by prv alebo neskôr vzišiel.
Proti názoru idealistickej filozofie, ktorá priznáva mysleniu prvenstvo a bytie považuje za vyžarovanie myslenia, stojí naša náuka. Podľa tejto myslenie je len druhotné a pochádza z bytia. Je skutočnosťou, ktorá je jestvovaním určovaná, formovaná a vedená. Veď ľudská duša prirodzene prichádza k povedomiu, že jej duchovné obsahy majú transcendentný význam, že siahajú nad „ja“ a znamenajú niečo, „mimo ja“. Toto katolícke stanovisko vyžaduje podriadenie sa mysleniu „nie-ja“, ktoré je nad nás vyvýšené, neprístupné ani myšlienkam ani túžbam, alebo snahám. Ono nás formuje a my sa mu môžeme iba klaňať a mu slúžiť.17
Podľa katolíckej náuky teda aj náboženstvo ako skutočnosť je objektívna a nezávislá od ľudského myslenia a chcenia. Odmietame názor, že by ona bola len reflexom náboženského cítenia človeka alebo ideológiou, ktorá vznikla z tupej, hlbokej priepasti náboženskej kultúry. Viera je úkon, ktorý vyžaduje činnosť rozumovú a rozhodnosť človeka v sebe samom. Je duchovná sila, v ktorej sa skrýva veľká tvorivá činnosť človeka. Boh kresťanov nie je myšlienková odvodenina „absolútna“, filozofov „veľký duch“, obecná „bytosť“, prenikajúca svet. Pomer medzi nami a Bohom je pomer osobný, bytosti k Bytosti. Človek prekročí hranice svojho bytia a len tak speje k Božstvu.

8. Smyslový svet a nadprirodzené pravdy viery.
Ťažkosti nám robí, že smyslový svet, svet skúseností, zrakom vidíme, rukami ohmatávame a tak sa presvedčíme o jeho skutočnosti. Vnucuje sa nám sám, temer neodolateľne. Kým tá druhá skutočnosť, v ktorej katolík tiež žije, skutočnosť duchovná, nie je naším smyslom tak ľahko prístupná, preto býva veľa ťažkostí s jej dokazovaním a preto jej mnohí vyhýbajú, alebo sa jej vzdávajú. A predsa, katolík verí v prvenstvo ducha nad hmotou. Preňho skutočnosť smyslová nie je celou skutočnosťou, ale iba vonkajším jej okrajom, jej posledným vyžarením alebo zhmotnením. Len za povrchom smyslového sveta začína sa pre katolíka opravdivá skutočnosť, ba celá, ohromujúca hĺbka skutočnosti. Svet skúseností patrí k ľudskému telu, a len za týmto zjavným svetom je duša. Je nejaká skutočnosť, ktorá siaha do hlbín neskúsiteľnosti, neviditeľnosti, ale predsa skutočných, neodškriepiteľných.
Tam sa nachádza Boh, svrchovaná skutočnosť Božstva; Ježiš Kristus, jednorodený Boží Syn a za viditeľnými spôsobmi Eucharistie skutočnosť, jeho človečenstva, s náplňou Božstva nasýtená. Za viditeľnosťou papeža, biskupov, kňazov, veriacich, kostolov a kláštorov sa len začína tá pravá skutočnosť, Cirkev. Kde smysly prestávajú, tam ona začína vo svojej duchovnosti, ktorou je večne spojená s neviditeľnou hlavou, Ježišom Kristom. Teda smyslový život je len predtuchou, predsieňou pravého života, ktorý sa začne len za bránou sveta smyslového a skúsenostného vo večnosti druhého sveta.18
Myslenie vedie človeka k tajomstvám, ktoré nevieme vysvetliť. Vedie k štádiu, kde myslenie samo seba vytvára, so sebou sa rozchádza, ostáva v tme neistoty. Viera mu je akýmsi dotýkaním sa božskej skutočnosti. Nie je ona len číre hľadanie a ohmatávanie, ale sostúpenie Božstva, ktoré sa bezprostredne dotkne človeka. Je to zažiarenie Božstva a nielen vzplanutie pozemského svetla. Skutočnosť viery vyjadrujeme pojmami, obrazmi a vyjadrovacie formuly, božských vecí, skutočností viery, menujeme dogmami. Sú to abstraktné formuly, ale za nimi sa nachádza mocná, pulzujúca, nekonečná skutočnosť. Veď takouto objektívnou skutočnosťou je Boh a boží svet, Cirkev a jej organizácie, tisícročná tradícia, ktorá nás katolíkov obklopuje, celý poriadok dogiem, noriem etiky, mravnosti. Je to spoločný majetok duchovného života, ktorého každý z nás môže a má právo stať sa majiteľom.

Boj o pojem Boha.
Pokladáme za zbytočné pripomenúť, že nemienime odsúdiť zdravú kritiku detského antropizmu, len nech prichádza v pravý čas, z pravého miesta a je podávaná spôsobmi primeranými a dôstojnými. Ešte veľa ľudí ostalo a to aj cez celý život ostáva v zajatí tejto chyby, keď si myslia, že je náukou viery, aby sme si Boha predstavovali tak, ako keď sme boli malé deti, t. j. ako starca, sediaceho nad oblakmi a pod. Postaviť sa proti tejto detskej predstavivosti prispôsobeným vskutku však nesprávnym a naivným predstavám by nebolo popieraním Boha, aký je, iba popieraním Boha, ako ho videli vo svojom detstve.
Obávame sa, že bude tento náš názor zneužívaný pri vysvetľovaní tých statí svätého Písma, kde autori, použijúc antropomorfizmu, Pána Boha nám predstavujú s ľudskými vlastnosťami a úkonmi. Povedia, že je to prispôsobenie naivnej detskej mysli, nezasluhujú si preto pozornosť dospelých a bez výčitiek svedomia ich odmietli. Pripomeňme si však, že na prielome jednotlivých ľudských vekov, od dieťaťa k mladému človeku, od tohto zasa k dospelému a neskôr k staršiemu, vždy sa odohráva viac menej rozvinutý duševný proces. Len pomaly, vrstva za vrtsvou, pravda za pravdou, preniká človek silou ducha k tajomstvám a k božej moci. Ešte aj potom, keď sa už vyporiada s niektorými náboženskými pravdami, ktoré si musel priamo vybojovať u seba samého, nebude si vedieť čo počať s niektorými názormi detstva, kým s nimi spojené náboženské pravdy vonkoncom ho nepreniknú.19
Lebo myšlienky a pojmy, ktoré si každý subjektívne utvorí o skutočnostiach viery, nie sú hotové, nezmocňujeme sa ich už v plnom razení a s definitívnou platnosťou, ako napr. mince. Nemôžu mať preto ako mince pre každého človeka jednakú, všeobecne prijatú hodnotu. Pravdy viery žijú a rastú. A mení sa aj ich cena a hodnota, ešte aj u jednotlivých osôb podľa veku a vývinu rozumových a duševných schopností. Prichádzajú do duše ako sejba, zasievajú sa v rodine, v škole, v kostole, čítaním kníh a časopisov atď. Životom poslucháča alebo čitateľa pučí a rastie semeno, uložené do jeho duše. Berie si potravu ako pracujúci zárodok z látok vnútorného a vonkajšieho života: z obrazov, čo vidí a zo skúseností, čo nadobúda.
Z tohto sa utvára vnútorný obraz, živý myšlienkový tvar a podoba svätých skutočností. Ich základ a podstata ostanú síce vždy tie isté, ale priberajú, doplňujú sa postupom času. Lepšie, vývinom rozumových a duševných schopností osôb. Deje sa to pribraním novších žijúcich látok, zdokonaľovaním výrazov, prehlbovaním tvarov a nadobúdaním plnšieho pochopenia. Boh je síce večný a jeho skutočnosť jedna a tá istá, ale postup, ako človek chápe tieto pravdy, ako si myslí, vytvorí obraz boží, v tom sa odohráva dej hlbšieho, vnútorného života, ktorý má ďalekosiahly význam aj pri vytvorení charakteru osobnosti a jeho duševných základov.

Boh u dospievajúcej mládeže.
Prvá fáza duševného otrasu nastáva, keď sa detský svet pomaly rozpadá. Mladý život prichádza do zvýšeného pohybu, vše sa v ňom uvoľňujú novšie sily, vzbudzujú a ustavične vystupujú novšie túžby po rozvinutí nielen vlastných znalostí a schopností, ale aj celej osobnosti. Pociťuje nekonečnosť, ale tým si nárokuje aj právo na kritizovanie tvarov, v ktorých kedysi prebiehal detský život. Zdajú sa mu už nielen detské, ale neznesiteľne tesné. Súvislosť s detským svetom sa už rozplynula. Veci detského veku už nesplývajú s vecami nastávajúceho veku a tým vznikajú rozpory a medzery. Mladý človek stojí so svojimi skúsenosťami proti svetu a hľadá, ako by mohol nadobudnúť istotu u seba samého, lebo cíti, že len tak bude môcť vystupovať vo verejnosti, keď si zaistí priestor, v ktorom sa voľne pohybuje.
Chce na seba upozorniť, lebo si myslí, že tým nadobudne vážnosti. Začne to kritikou, ktorá sa tým ľahšie dá vydráždiť, čím neistejší a ohrozenejší je ten mladý život. Má smysel pre veci ducha, pociťuje ich význam, chápe aj dôstojnosť a s ním spojenú osobnú zodpovednosť. A práve preto oborí sa na všetko, čo sa zdá odporovať čistote a rýdzosti vecí ducha. Začína sa to bojom o pojem Boha. Predstavuje si ho takého, v ktorom by mohol silno veriť. Ale zároveň aby v ňom mohol nájsť šírku života a vášní, výšku dospelosti a hĺbku ducha. Hľadá látku a vzor pre myšlienku Boha. Jeho podstatu tuší v nekonečnosti, vo večnosti, v duchovnosti a v pravdivosti, ale pocit tejto nekonečnosti vyrastá len zo života, z drsnosti a hranatosti mladého ducha. Nuž rozplynie sa v bublinovitú neurčitosť bez podstaty.
Pomáha mu ako vzor aj prirodzený zákon, ktorý všade platí bez pripustenia výnimiek a mravný zákon, ktorý, hoci sa mu predkladá v rúchu vznešenom, predsa sa mu len zdá prísny, keď neúprosne viaže každého. U tých, ktorým sa zdá, že život preteká cez každú hrádzu, nestrpiac ohraničenia, Boh takýchto prísnych zákonov je iba tým, čím je on pre vesmír: absolútny vládca, ktorého zákon platí tak v bytí a v živote sveta ako aj človeka. Predstava o Bohu bude teda zploštená, podľa vlastných citov, zemitá, obmedzená a tým aj nedokonalá. Pre neho chce, aby platila taká predstava Boha, ktorá zodpovie jeho momentálnym citom a záujmom. Nuž, bude len holou náukou, zvukom bez obsahu a náladou, ktorá sa pomaly vytratí ako dym.
Boh síce podľa neho presahuje vesmír, a obopína ho, ale tak, ako city jeho mladého srdca prenikajú svet. Mierou ním vytvoreného nekonečna nie je tá pravá miera božia, ale iba hĺbka prúdu života, mohutnosť jeho nadšenia, ďalekosť jeho túžob, a „veľká“ skúsenosť jeho lásky. Tvorivou hmotou a látkou nekonečna pre tento vek je iba to, čo má pred očami. Veď i tá túžba po nekonečnom, čo sa v ňom objavuje tak často, je len chimerická. Častejšie sa prihovára, k prebúdzajúcim sa vášniam ako k Bohu. A predsa i pritom žiarlivo bedlí, aby predstava o Bohu ostala rýdza.
„Rýdzi“ tu znamená, aby v ňom nebolo nič takého, čo zahrnuje v sebe premenlivosť, konečnosť a hmotnosť vecí s ľudskou obmedzenosťou. Boh má stáť v nepoškvrnenej nemenlivostí, v duchovnosti a v neobmedzenej nekonečnosti. Pri tejto predstave o Bohu všetky výrazy svätého Písma, v ktorých sa prejavujú hoc aj len nepatrné znaky antropomorfizmu, odmieta, lebo vraj snižujú Boha, ubierajúc jeho velebnosti preto, že ho činia ľuďom podobným.
Poznámky k článku : P. Peter Lippert S.L.L Podstata katolíckeho človeka, SSV Trnava, 1932, str. 41 a 53.
N. Bardiajew: Der Sinn der Geschichte. Otto Reichl. Dormstadt 1925, str. 166.
Dominik Pecka: Tvář člověka. Akord, Brno 1939, str. 50.
De Broglie: Religion et Critiquze. V. Lecoffre, Paris, 1906, str. 204.
Theodor Haecker: Co je člověk, Vyšehrad, Praha, 1940, str. 50.
Tamže, str. 49-50.
Gen. 1, 22.
Sv. Tomáš Akv.: Suma teol. t. ot. 93, čl. 4
Nikolas Berdiaeff: Esprit et liberté, Edit. „Je sers“ Paris, 1933, str. 230.
Oevres de Pascal, Cattier. Tours, 1875, p. 237.
Sv. Tomáš Akv. Suma teol. I. ot. 93. čl. 4.
Ján 14, 6.
Theodor Haecker: Der Geist des Menchen und die Warheit. I Hegner: Leipzig 1937, str. 41 a 52.
Dom. Pecka, tamže, str. 57.
Porov. aj Ladislav Hanus. Rozhľadenie, SSV, Trnava, 1942, najmä str. 87-98.
Porov. Hanus, tamže, str. 50-51.
P. Lippert S.J.U. d. str. 13.
Tamže, str. 19.
Porov. Romano Guordini: O živém Bohu, Stará Říše, str. 12-20.