logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1945
Číslo : 5-6
Názov článku : Formalizmus v katolíckych obradoch?
Text článku : Medzi falošnými heslami, ktorými sa zámer­ne podlamúva duchovná sila katolíkov, je aj to až po zunovanie opakované obvinenie z lipnutia na vonkajšiu formu zvlášť pri obradoch. 2e aká nedôvera a chlad sa tým budí voči Cirkvi a du­chovenstvu, nejdeme tu opisovať. V akej miere to slúži na rozbíjanie a zaplašenie katolíkov, najmä slabších vo viere, aj to je dosť známe. Často nám vyčítajú a neraz aj verejne spo- smešňujú naše náboženské obrady, ktorými vraj len nepatrná čiastka veriacich rozumie a vý­znam sotva kto pozná. V súvise s touto obžalo­bou vynárajú sa aj mnohé iné otázky, na ktoré pre ich vplyv na celkový beh duchovného života musíme odpovedať obšírnejšie.
Náboženské obrady a obrady vôbec nie sú utvorené len akýmsi psychologickým rozpolože­ním a prechodnou náladovosťou, ale vyvierajú zo samej prirodzenosti človeka. Je v povahe člo­veka ustavične vyhľadávať a používať novšie a novšie formy na vyjadrenie svojich citov, my­šlienok a túžob. Jasný dôkaz nám dáva o tom vynález, používanie a postupné zdokonalenie písma, hudby a vôbec umenia v jeho rozličných odtienkoch.
Človek aj vo svojich spoločenských stykoch používa určité pravidlá obradnosti. Je veľmi mylné tvrdenie tých, čo vonkajšie úkony, s kto­rými sa stretáme pri náboženskom kulte, prisú- dia len ľudom najnižšieho vzdelania. Životné skúsenosti ho rozhodne odmietly. Lebo ved čím vyššia úroveň voľaktorej spoločenskej skupiny, tým prísnejšia býva jej etiketa a tým prísnejšie vymedzená ceremoniálnosť určuje každý ich po­hyb pri verejných a spoločenských výstupoch. — Vieme, že ešte aj slobodnomurári, pre kto­rých úctvhodné cirkevné úkony bývajú predme­tom výsmechu, aby tak odcudzili Cirkvi tých, čo sa nechajú pomýliť rozumkárskymi vývodmi, majú veľa obradov. Pri svojich tajných schôdz­kach používajú najrozličnejšie úkony, obrady a symboly.
Katolícke obrady mimo toho, že maiú svoj pôvod v prirodzeností človeka vychádzajúcich duchovných a psychologických potrebách a sklo­noch, sú odôvodnené aj priamym rozhodnutím a potvrdené príkladom Ježiša Krista. Pri po­slednej večeri vzal do rúk chlieb a kalich s ví­nom, vdaky vzdal, požehnal a dal učeníkom svojim. I sám chodieval do jeruzalemského chrámu na bohoslužbv; sám pripravil veľkonoč­ného baránka so zachovaním patričných pred­pisov. Pri ustanovení krstu, kňažstva a iných sviatostí sám určuje tvar a látku. Modlil sa v Getsemanskej záhrade k Otcovi nebeskému s tvárou na zemi. Naučil aj učeníkov, ako sa majú modliť, zanechajúc im Otčenáš. V smysle jeho pokynov a v duchu toľkých príkladov schádzavali sa apoštoli a prví kresťania na spo­ločné modlitby, na lámanie chleba, vysluhovali sviatosti; a tak utvoril sa bohoslužobný poria­dok, no základ mu dal sám Pán Ježiš.
Cirkevnými obradmi a s nimi spojenými oo- božnosfami prejavujeme úctu a poklonu Naj­vyššiemu, upevňujeme sa v láske a dôvere k ne­mu a používaním sviatostí zaisťuieme si jeho milosti. Ale aj nám sa neraz prihodí, ked sme pred Velebnosťou božou zmätení a nesúci ani len bľabotať, čo prorokovi Jeremiášovi, že ne­vedel ústa otvoriť: ,,A a a, Pane Bože, hľa, ja neviem hovoriť, lebo dieťa som ja."1 No pri sDoločných službách božích sa osmelíme, po­vznesieme, ako by nám dali krídla, pomocou ktorvch vstaneme z duševnej zmalátnenosti a nadobudnúc zas dôvernosti spejeme k Bohu.
Vnľaktorí to nazvali psychologiou davu, pod ktorou sa vraj temer bezmyšlienkovite necháme unášať. Či azda pre tento vonkajší, prípadný, ale nie vždy dokázaný vplyv bv tie úkony a po­božnosti strácaly cenu a úprimnosť? Pri spoloč­ných úkonoch neraz pozorujeme, že kľaknú si aj osoby nábožensky chladné, ba priamo cynic­ké, a to azda len pre úprimnú nábožnosť, s akou vykonal tento úkon poklony Bohu pri ňom sto­jaci. To ho priviedlo na hlbšie uvažovanie o vý­zname úkonu a pravdivosti náboženstva, dosiaľ zaznávaného. Tak isto môžu zapôsobiť nielen na účastníkov, ale aj na pasívnych pozorovateľov. Napr. na procesiách sa aj v nich vzpruží cit viery a vernosť k Cirkvi otuží.
Spoločné, cirkevnou vrchnosťou za úradné vyhlásené a v rámci ustanoveného kultu odba­vované úkony a pobožnosti, zachránia dušu zvlášť u osôb, náchylných duševným výkyvom a občasným výstrednostiam. Súkromné pobož­nosti budú azda hlbšie ako spoločné, ba v istých okolnostiach aj záslužnejšie a preto aj chvály­hodné. Ale pre ľudí nestálej predstavivosti a nedostatočnej náboženskej vzdelanosti a súd­nosti nie sú takými, lebo ich ľahko môžu pri­viesť k poverám a k formalizmu. Svojvoľné vy­hľadávanie nezodpovedných, azda cirkevnou vrchnosťou ani neschválených pobožností, býva na škodu pravej viere, ozajstnému náboženské­mu smýšľaniu, neúprimnosťou skriví charakter, čím sa aj mravná odolnosť zoslabuje. Lippert hovorí,2 že súkromné pobožnosti majú len pri­pravovať cestu Pánovi a nie stavať sa mu do cesty, prípadne na jeho miesto. Nemajú nás chrániť pred Bohom, ale viesť k nemu. Nemajú odvádzať od denných stavovských povinností, ale nám pomôcť spĺňať ich svedomitejšie.
Z vyššie spomenutých súkromných, Cirkvou nekontrolovateľných pobožností ľahko vypestuje sa nielen inkriminovaný formalizmus, ale neraz veru aj pretváračstvo. Rozdiel je v tom, že pre- tvárač presnosťou a trápnou horlivosťou zacho­vá vonkajšie predpisy náboženské, hoci v srdci svojom prechováva celkom iné myšlienky. Kým človek formalít celé roky koná svoje nábožen­ské povinnosti, zúčastňuje sa na obradoch, pri­jíma sviatosti bez toho, žeby poznal ich význam. Pridržiava sa ich len zo zvyku a konzervativiz­mu. Mnohým sa zdá, že nemožno tvrdiť ani o pretváračoch ani o formalistoch, že by žili pravý duchovný život. Aj keby dobrý príklad formalistov mohol byť chvályhodný, predsa ne­nahradí a nezváži ich duševné nedostatkv. Hoci tu by treba bolo hľadieť aj na predpokladaný dobrý úmysel. No predsa tak pre jedných ako pre druhých mienia použiť slová odsúdenia Iza- iáša: ,,Na čo mi je množstvo vašich obetí? Ho­vorí Pán: Neprinášajte viacej obety, ... nestr­pím vaše slávnosti, vaše schôdzky sú bezbožné. Vaše slávnosti nenávidí moja duša: sú mi ťar­chou, ustal som od ich snášania."3
Voraktorí podivným chytráctvom využili tak tieto ako aj niektoré prísnejšie slová odsúdenia, ktoré božský Spasiteľ adresoval farizejom, a pokladajú ich za hlas na odsúdenie cirkevných obradov. Títo nerozlišujú medzi pretváračstvom farizejov, ktoré Pán Ježiš tak často a rázne od­súdil, a medzi vonkajšími predpismi a nábožen­skými úkonmi, na ktorých sa aj sám zúčastňo­val. Dal nám tým príklad, ako zachovávať i von­kajšie formy náboženstva. V boji s farizejmi drvil úmyselné a verejné pretváračstvo a ne­úprimnosť.
Iní sa pri odsudzovaní vonkajších prejavov náboženstva odvolávajú na psychologické dô­vody. Tvrdia, že staré zvyky pomaly stávajú sa bezživotnými, neuvedomenými a vykonávajú sa bez citu a bez účasti a tak sotva dosiahnu svoj cieľ. Nemajú teda náboženského významu. — Pripúšťame, že sa stávajú aj také prípady. Ale ked sa tie úkony nepretržite zachovajú, sú vše­obecne známe, tesne spojené s denným životom a verejne kontrolované a často vysvetľované, nemôžeme pri nich hovoriť o akejsi absolútnej povrchnosti. A to ani vtedy nie, keby tí ľudia, ktorí ich používajú, neboli na primeranej mrav­nej úrovni. Dokiaľ poznajú obsah a význam tých náboženských zvykov a obradov, zatiaľ ne­môže byť reči o formalizme.4
Lepšie nám to objasní príklad: v istej dedine ľud zvlášť uctieva Sviatosť oltárnu tým, že chodieva na svätú omšu nielen v nedeľu, ale aj vo všedné dni. Ich mravná úroveň však nie je taká, akú by sme tam predpokladali. Z forma­lizmu by sme ich mohli obviňovať len vtedy, keby pre nich svätá omša už nebola tým, čo v nej vidia katolícki veriaci, t. j. obeta, ktorú Boh pre Nový zákon ustanovil. Ináč zriedka sa prihodí, aby sa ľud vzdal mravného citu, kým
* V. Vonier: Klorsicher Katholicizmus, Herder, Frei- burg im Breisgau 1933, str. 270.
neochvejne a vedome sa pridŕža náboženských zvykov.
Vlastnosťou katolicizmu je práve to, že v ná­boženskom živote veciam vonkajším dáva vždy vo svetle viery smysel duchovný. Prejavuje sa v tom nesmierna jeho duchovná sila, ktorá sa s roka na rok, so storočia na storočie vždy stupňuje. Ani pohromy prenasledovania, ne­dostatok duchovných pastierov neodvráti kato­líckych veriacich od zvykov, úkonov a pobožno­stí, lebo vedia, že s nimi a v nich si zachovajú vieru a vernosť k Cirkvi Kristovej. Nedostatok novôt nie je znak duchovnej plachosti alebo náboženskej ľahostajnosti. Viera je vo svojej podstate a v hlavných úkonoch nemeniteľná a stála, lebo len tak sa utvorí s pokolenia na po­kolenie prechádzajúca duchovná intímnosť a vospolnosť, ktorá je známkou stálosti tej Cirkví, ktorá má trvať až po skončenie sveta.
Pre nás Cirkev je nielen masa ľudí, spoje­ných náboženskými heslami, ktorí si vyznačili istý cieľ a na dosiahnutí toho chcú pracovať spoločnými silami. Ona je pre nás živý organiz­mus, mystické telo Kristovo. Vonkajšími znak­mi a prejavmi jej života sú prostriedky milosti, t. j. sviatosti a s nimi spojené obrady a úkony, čo menujeme liturgiou. Najistejším prostried­kom na utváranie a zachovanie pravého ducha Kristovho v Cirkvi a vo veriacich je zapojiť sa do liturgického života.
Racionalistické prúdy posledných čias vnie- sly akúsi falošnú duchovosť do prejavov nábo­ženstva. Jej odraz na celkový duchovný život je vyjadrený v hesle „Geistige Frômmigkeit", prespiritualizovaná duchovosť, pri ktorej sa do­terajšie prejavy duchovného života akosi snížily o celú oktávu. Pravdy viery a dogmy vybledly, ostaly z nich len chaotické idey, a symbol, hmota, forma i telo samé boli vytlačené z nábo­ženskej činnosti. Prežehnanie, používanie svä­tenej vody, bohoslužobné úkony a s nimi spo­
jené obrady sa už nemohly vpraviť do tohto nového štýlu duchovného života.
Liturgia by bola degradovaná na funkciu starých hracích hodín, ktoré ostaly ako dôkaz zarazeného vývinu náboženského života a pa­miatka bývalej citovosti. Len občas ozvú sa na stenách kostolov, starých dómov a bazilík, ale už nie ako pôsobivý a vplyvný činiteľ nábo­ženského života. Iba pamiatka zašlých čias.
Je to jedna z predstáv o liturgii; no tá môže ctiť len tých, čo si Cirkev predstavujú ako da­jakú starú filozofickú školu alebo nehybnú, mu­mifikovanú akadémiu. Hodilo by sa to pre her­meticky uzavretú, od sveta odtrhnutú spoloč­nosť, ale nie pre cez stáročia jednakou pruž­nosťou pracujúcu ustanovizeň, ktorej sa najlep­šie hodí meno Matka - Cirkev. Teda meno tej, čo dáva život. Lebo ved ona naozaj aj dáva a neprestajne udržiava duchovný život, zvlášť pomocou liturgických prejavov.
Ale ani z duchovného života nemôžeme vy­lúčiť hmotu, telo, vonkajšie formy, štýl a po­dobne. Teda ani z Cirkvi nie. Lenže liturgia nie je nič iného ako život Cirkvi; je teda pri­rodzené, že opiera sa o veci hmotné a citové a smyslové prejavy. Ako tlkot srdca, dýchanie pľúc, obeh krvi, chvenie nervov nie sú len číry formalizmus, ale podstatné prvky symfónie ži­vota, tak aj oslavovanie sviatkov, obrady pri vysluhovaní sviatostí, svätenín a svätej omše, slovom liturgické obrady nie sú len číre forma­lity, ale prejavy života. Cítiť v nich tlkot srdca Cirkvi, ba samého jej božského zakladateľa Ježiša Krista. Z tohto nevyčerpateľného pra­meňa ona prenáša sa prostriedkami milosti do každej bunky.
Liturgia nie je len symbolika, smyslový a citový odraz, ale život organizmu v stálom po­hybe, Cirkvi katolíckej. No krvný obeh nie je len jednoduchý pohyb, lež aj produkcia kalórií, udržovanie a obrana života. Tak aj liturgický
život nie je len rad úkonov a symbolov bez produkovania a umocnenia náboženských a du­chovných síl. Jej prostredníctvom udržíme spo­jenie so zdrojom všetkých duševných síl, s Kristom Spasiteľom.
Pri dobre chápanej a v živote správne uplat­nenej liturgií nielen ústami a obradmi, ale celou svojou bytosťou a skutkami budeme vyznávať a chváliť Boha. Či mohlo byť Petrovo vyznanie pri Genezaretskom jazere: „Ty si Kristus, Syn Boha živého" slávnostnejšie a pre Krista Pána milšie, ako ked sa mu pri premenení a pozdvi- hovaní v katolíckych chrámoch klania tisícový zástup veriacich? Ešte mohutnejšie zapôsobí mohutný sprievod na Vzkriesenie, Božie telo a pri iných procesiách, ked ho bez ostýchania a bez vypočítavosti sprevádzajú a oslavujú. Od takvchto veriacich budeme môcť očakávať aj skutky lásky, preukazané bližným tak ochotne a úprimne, ako ich prejavili svojmu Bohu.
No pomocou liturgie a obradov nielen že vyznávame svoju vieru, ale napĺňame sa tou silou, ktorá je prameňom našej vytrvalosti a vernosti, to jest milosťou božou. Ako nieto života bez slnka, tak nemôže byť živej viery bez mi­losti. Pomocou liturgie privádza sa do našich duší. 2iť liturgicky znamená postaviť sa do tohto prúdenia a ustavičného vyžarovania milosti.
Je pravda, že podstatou služieb božích a tým aj liturgie je uznanie Boha a verejné pri­znanie k nemu, čo možno vyjadriť rozličnými spôsobmi myšlienky, slova a skutkov. Môžeme nimi prejaviť aj city povdačnosti za stvoriteľ­ské a vykupiteľské dielo a za naše posvätenie. No my pomocou liturgie môžeme ísť aj dalej; niektorých nadprirodzených skutočností môžeme sa priamo zmocniť a zaistiť si ich ako talenty, aby sme ich zúročili.5
Tu sa zas len o liturgiu opierame, jej pomoc
využijeme. Ňou nielen klaniame sa telom učine­nému Slovu, aj jeme úcty a poklony hodné telo Syna Božieho. Pri tomto požívaní jeho tela naj­dokonalejšie sa mu klaniame. Zmocňuje sa nás pocit vlastnenia a tým aj istoty víťazstva ako odmeny za našu prítulnosť k Bohu. Stávame sa nielen služobníkmi Kristovými, ale správcami tajomstiev božích.4 Mimo katolíckeho nábožen­stva ani jedno to nemá. Je to sdieľanie naj­vnútornejšej podstaty a najvzácnejších tajom­stiev božích ako pokladov nášho vykúpenia. Keby sme ich nemali, naše náboženstvo by sa sotva líšilo od náboženstva prirodzeného.
My teda nielen poznáme Boha stvoriteľa, Boha vykupiteľa a Boha posvätiteľa, ale pomo­cou liturgie a sviatostí zmocňujeme sa ich veľ­kého bohatstva. Nie je to preháňanie a prehod­notenie vecí, ked si liturgiu a s ňou spojené obrady, úkony a pobožnosti vážime a stále sa ich pridržiavame. V nich vidíme oslávenie ta­jomstiev božích, ale nimi sa nám súčasne dávajú poklady milosti božej.
Či azda tým, — nadhodí nejeden — že pre­nášame dejinné udalosti života Kristovho do kultu a do obradov? Ved je to neodôvodnené preceňovanie, ktoré neraz preráža až do mod- lárstva! Na prvom mieste pripomíname, že spo­menuté udalostí nestávajú sa predmetom litur­gie ako také; lebo ved k liturgii potrebujeme tajomné (mystické) zotrvanie Kristovo s nami tak ako pri svätej omši. Narodenie, pokrstenie, smrť, vzkriesenie, nanebevstúpenie Kristovo, so- slanie Ducha svätého atd. zanechávajú v našich dušiach nezmazateľnú skutočnosť. Pomenujeme ju milosťou, víťazstvom, kráľovstvom alebo mystériom; meno nerozhoduje, hlavné že oži­vuje v nás udalosti zo života Krista Pána. Práve toto v mystériách dalej žijúce kráľovstvo Kristovo tvorí predmet liturgie a nie číry dej,
6 1 Kor. 4, 1.
Oslávením sviatkov Krista Pána, nespomí­name len udalosti minulých čias, ale aj sami načierame z milostí, ktoré Kristus Pán tou ži­votnou udalosťou, ktorú oslavujeme nám zaistil a ktoré nemohlo nič na svete zničiť alebo vy­čerpať. Nie je to a nemá byť len číra rozpo­mienka, ale oáza na ceste života, pri ktorej si oddýchneme, ale súčasne aj načerpáme novších síl na pokračovanie. — Kto by pochyboval o tom, že narodenie, zjavenie, pokrstenie, smrť a zmŕtvychvstanie rozhodne zasiahly do života ľudstva a boly na jeho povznesenie? Cirkev nás na toto výslovne upozorňuje v litániách: „Skrze príchod tvoj, vyslobod nás Pane!"
Narodenie Krista Pána nie je len jedno­duchá spomienka na spomínanú historickú sku­točnosť, ale súčasne aj povzbudenie k plnému využitiu všetkých milostí, ktoré nám boly ním zaistené. Prežívanie udalostí Veľkého týždňa je v každom z nás oveľa živšie, než by sme to mohli čo len približne opísať. Sotva kto by po­chyboval o ich nesmiernej cene pre naše duše. — Soslanie Ducha svätého je živou skutoč­nosťou tak dneska ako v historický deň po na- nebevstupení Krista Pána. Pravý obsah liturgie a tým aj katolíckych sviatkov je prežívanie po­divného tajomstva vykúpenia, ale spolu aj po­vznesenie veriacich k požívaniu jeho ovocia.
Neodchýlime sa od pravdy, ked budeme tvrdiť, že katolícka liturgia je do praktického života presadená dogmatika, nakoľko sleduje viac vývin dogmatický než citové ponímanie veci. Stálosti o nezmeníteľnosti dogmatiky zod- povie aj nezmeniteľnosť liturgie. Ak bv boly dajaké nepatrné odchylky, nikdy sa netýkajú podstaty veci, čím sa len potvrdzuje obecné pravidlo. Zdravé a radostné ovzdušie spoloč­ných pobožností nás chráni pred zbytočným a nezdravým preháňaním a vylúdi z nás šľachet­né city nábožnosti a veľkodušné rozhodnutia. No aj silu dajú na ich prevedenie. Nedovolí, aby sme podľahli posmešným náražkám boha- prázdnych osôb a verili falošným mudráctvam namyslených veľduchov, ktorí by nás chceli presvedčiť, že vzdelanca snižuje účasť na spo­ločných pobožnostiach. Kto sa usiluje lepšie poznať obrady nášho náboženstva, ten ich bude milovať, obdivovať a chrániť pred útokmi.
Poznámky k článku : Jeremiaš 1, 6.
Peter Lippert, SJ: Von Seele zu Seele. Herder, Freiburg im Breisgau 1926, v 16. liste.
V. Vonier: Klorsicher Katholicizmus, Herder, Frei- burg im Breisgau 1933, str. 270.
Izaiáš 1, 11, 13 a 14.
1 Kor. 4, 1.
V. Vonier, u. d. 73—74.