logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1945
Číslo : 2-4
Názov článku : Duch trpiacich s Kristom.
Text článku : Kto si prečítal Listy svätého Pavla, apoštola, ne- mohly ujsf jeho pozornosti časté pripomienky Pavlove na utrpenia Kristove. Ale ešte väčšmi až úzkostlivá ná- stojčivosť, s akou by sa chcel stotožňoval temer na kaž­dom kroku s trpiacim Vykupiteľom a tak maf účasf na jeho bolestiach. Karizma utrpenia podľa svätého Pavla je základ duchovnej výstavby Cirkvi Kristovej Lebo ako údom mystického tela Kristovho ukladá sa nám povinnosť dopĺňať na svojom tele to, čo chýba z utrpení Krista Pána, za jeho telo, ktoré je Cirkev.1
Kristus Pán však už netrpí vo svojom oslávenom tele; ved ono už je v nebi. Nuž trpí v mystickom tele, v Cirkvi; lepšie v tých, čo požičajú svoje údy na roz­ličné útrapy, aby tak vlastnou krvou prispeli k dielu vykúpenia. Svätý Pavol to nepokladá len za akýsi dobrovoľný príspevok, ale s temer neodbytnou nalieha­vosťou nám pripomína túto povinnosť s Kristom. „Keď sme dietkami (božími), aj dedičmi.'" Ale hneď pridá, pod akou podmiekou, lebo ked i spolu trpíme, aby sme boli spolu oslávení.3 Účasť na utrpeniach Vykupiteľo­vých a tak môcť byt pripodobnenými k jeho smrti4 je pre svätého Pavla vrcholom múdrosti božej a zárukou slávneho vzkriesenia. „Lebo my, ktorí žijeme, vždy sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby i život Ježišov zjavil sa na našom smrteľnom tele."5 Nečudo, že touto túžbou spaľovaný Pavol zvolá: „Žiadam si rozpadnúť sa a byt s Kristom."6
Aby si však nikto nemyslel, že prikázanie utrpenia pochádza len z akéhosi dobrovoľného osobného záväzku svätého Pavla, ktorý nás už neviaže. Svätý Pavol len uskutočňoval to, čo nám božský Majster tak často pri­pomínal a ako dedičstvo zanechal. Platnosť a záväznosť jeho slov je nad každú pochybnosť. „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov;7 . . . vydajú vás súdom a budú vás bičovať vo svojich synagogách, ba vedení budete pred vladárov a kráľov pre mňa; na svedectvo im a pohanom.* Brat však vydá brata na smrť a otec syna a synovia povstanú proti rodičom a usmrtia ich. A budete v ne­návisti u všetkých pre moje meno, ale kto vytrvá až do konca, ten bude spasený.9 Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; ale radšej bojte

' Kol. 1, 24.
2 Rim. 8, 16.
3 Tamtiež.
4 Fil. 3, 10.
r> 2 Kor. 4, 11.
6 Fil. 1, 23.
7 Mat. 10, 16.
8 Mat. 10, 17—18.
9 Mat. 10, 21—22.
sa toho, ktorý môže i dušu i telo zatratil do pekla."' Prichádza hodina, ked každý, kto vás zabije, bude si myslief, že koná službu Bohu.11 Ked vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel skôr ako vás.12 Nie je sluha väčší nad svojho pána. Ked mňa prenasledovali i vás budú prenasledoval.13 Ak kto chce za mnou íst, nech zaprie sám seba a každý deň vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. Lebo kto si bude chciet zachoval život, stratí ho; ale kto stratí svoj život pre mňa, zachová si ho.14"
Túto cestu nám vyznačil božský Majster, ak chceme mat podiel na jeho sláve v nebi a stal sa jeho spolu- dedičmi. A je to zrejmé. Však na zemi aj on královal len s dreva a to s dreva kríža; na hlave mal síce koru­nu, ale tŕňovú a v ruke žezlo, na posmech len zo suchej trsti. Každý krestan je „alter Christus", druhý Kristus, ktorý má v sebe nosil Krista. Ale aby mohol byt úplným a verným Kristom, musí ho vo všetkom sledoval a na­podobňovať, teda aj v utrpeniach. A čím viacej trpí pre neho, tým užšie je s ním spojený. „Filius amatur a Patre et tamen ad passionem míttitur, ita et discipuli a Domino amantur, qui tamen ad passionem mittuntur in mundo."16
Náuka o utrpení kresťana pochádza z úst samého božského Spasiteľa; svätý Pavol nám ju len pripomína. Ilustrovaná je udalosťami z blízo dvatisícročných dejín Cirkvi, ktoré sú, môžeme smelo tvrdiť, napísané krvou miliónov mučeníkov. V krvi sa ona zrodila a len krvou zúrodnená mohla zapustiť také hlboké korene. Základy Cirkvi tvoria mimo učenia Ježiša Krista aj skutky lásky a nesmiernych obetí, do ktorých bola primiešaná aj krv mučeníkov. Skutkami a obetami bola podložená náuka a krv platila za dôkaz lásky ku Kristovi a vernosti k jeho Cirkvi. Presvedčivosť týchto dôkazov rozlúpila aj kôru tvrdých sŕdc pohanov a pritiahla ich do ovčiarne •dobrého Pastiera.
10 Mat. 10, 28.
11 Ján 16, 2.
12 Ján 15, 18.
13 Ján 15, 20.
11 Luk. 9, 23—24.
lr' Sermo S. Gregorii, Dom. in Albis.
Ten nový Rím, ktorého slávu umocnilo tamojšie pôsobenie Petrovo a už odteraz sa honosí jedinečným názvom večný, vystavený je na hroboch apoštolov a mu­čeníkov. V nich uložené prevzácne pozostatky svojou zázračnou silou priniesly úrodu stonásobnú, ba až tisíc­násobnú. Či nevidíme, že Cirkev, Ježišom Kristom zalo­žená, jediná pravá, rímska, katolícka, je organicky so- strojený súbor, v ktorom sa nič nezmarí. Aj tie, ľudsky rečeno, mŕtve bunky, oživené Hlavou, nie sú daromné bo z nich vyrastie podrast s pevnými, hlbokými koreňmi.
Pápež Pius X. bol vravel, že piatou najspoľahlivej­šou a najpresvedčivejšou známkou pravosti rímskokato­líckej Cirkvi je neprestajné prenasledovanie, ktorého sa jej dostáva cez všetky veky, temer vo všetkých kraji­nách. Trpela a trpí najviac preto, že sa neuhýba pred každou modernou náukou. Svojmu učeniu, mravným zá­sadám a disciplinárnym predpisom ostáva verná, aj ked je potlačovaná a prenasledovaná. Každý bod jej náuky, každý článok viery predestilovaný je slzami a krvou. Ani jedna náboženská spoločnosť nezaplatila svoju ver­nosť a prítulnosť k pôvodným náukám Zakladateľa Je­žiša Krista tak draho ako Cirkev rímskokatolícka.
Utrpenia majú u nás katolíkov význam a poslanie očistenia a zadosťučinenia. Hriech vždy bol a je na svete, a ľudia mu nebudú vedieť a chcieť vyhnúť ani v budúcnosti. Zakiaľ bude hriech, zatiaľ bude potrebné odprosenie, zadosťučinenie a náhrada za urážky, ktoré Boh dostáva zo spáchaných hriechov. Vždy budú po­trebné duše, ktoré by stály pri krvi Baránka, nie aby zmyly v nej vlastné rúcho, ved to je čisté, veď hrie­chov sa nedopustily. Ale aby k nej pridaly čo len nie­koľko kvapôk, vytlačených z vlastnej krvi dobrovoľnými obetami, útrapami, a bolesti, ktoré ochotne prijaly z lá­sky k Spasiteľovi. Ako osviežujúce a oživujúce kvapky milosti budú padať na tých, čo majú byť posilňovaní vo vernosti ku Kristovi, k vytrvalosti a k neústupnosti v boji s hriechom a pokušeniami. Takto sa ďalej utvára duševný poklad milostí, z ktorého sa nám prideľujú odpustky. Nimi sa vykupujú duše jednotlivých osôb alebo celých osád pohanov tu v Európe alebo zámor­ských misiách. Koľko zatvrdnutých hriešnikov, ktorí už.
dlhé roky odporovali milosti božej, boli k nemu zpiatky privedení ako márnotratní synovia, lebo získaní seba­zapreniami, utrpeniami voľaktorej sestričky alebo pobož­ného obetavého laika.
Povrchní a ľahostajní vidia a všímajú si v Cirkvi len vonkajšie: mohutnost krásnych obradov a spevov, veľkolepé rúcha a ozdoby, krásne a neraz až úchvatné chrámy. Zabúdajú však, že i tie skvelé katedrály, maje­státne dómy a impozantné baziliky so všetkou svojou krásou a bohatstvom ozdôb sú iba domami obetí, v kto­rých sa uschováva telo Pánovo a krv Pánova a uložené sú pozostatky hrdinov útrap, sebazaprení a krvi: muče­níkov a svätých. No tí, čo žijú hlbší duchovný život a ktorým podarilo sa pomocou v Eucharistii požívanej osviežujúcej krvi a tela Spasiteľovho dostal sa bližšie k jeho predrahému srdcu, tí vedia, akým je ono výdat­ným žriedlom obety. Toľkým hrdinským pannám a mla­díkom, obetavým matkám, trpezlivým manželkám, poní­ženým mužom a otcom, ktorých oči sú každý deň a neraz kto vie koľko ráz denne slzami zarosené. Vytlačily ich útrapy telesných a duševných úderov, ktoré oni trpezlivo a bez reptánia prijímajú a znášajú, aby sa tak denne spájali s ukrižovaným Majstrom a pomohli mu kríž niesf.
Trestajúcu ruku božiu oni zachytili už neraz nad nami. Miesto bleskov hnevu vyrazil z nej vetrík dušev­nej očisty, čím sa vyhlo skaze, na ktorú sme boli už neraz zrelí. Oni sejú v slzách a v útrapách semeno dobra a skypria mu pôdu, z ktorej iní budú v radosti sbieraf ovocie dobra. Koľkí z pohanov, pohnutí láskou a útra­pami vyvolených božích, mohli napísal cez blízo dva- tisícročných dejín Cirkvi to, čo amenokala Hoggoru na­písal o vikomtovi Charles de Foucauldovi (15. IX. 1858 — 1. XII. 1916): „Spomienka na marabu Charlesa stále žije medzi nami, pre ktorých vykonal toľko dobra. Tak vravia všetci obyvatelia Hoggaru. Ctíme jeho hrob, ako by to bol on sám ešte živý — Nech ho Boh učiní blaže­ným a prijme do svojho raja."1®
18 List Mussu ag Amastana, amenokala v Hoggar z 25. IV. 1920 René Bazinovi, autorovi diela Char­les de Foucauld, Explorateur du Maroc, ermite
an Sahara. Paris, 1921, str. 404—405.
6 81
Cirkevná liturgia privádza nás každý rok k uda­lostiam veľkého týždňa; no nielen, aby sme si pripome­nuli umučenie Pána, ale rozjímaním ho aj prežívali. Tak aj život Cirkvi a každého krestana, v ktorých sa odráža život Krista Pána, privádza nás občas k uda­lostiam trápnym a bolestným, ktoré musíme prežiť na vlastnom tele. Organizmus Cirkvi je občas chorý, nako­pilo sa v ňom veľa toxinu. Na uzdravenie bude sa vyža­dovať obnovenie krvi. Lenže nezdravá krv nie je upo­trebiteľná a preto vyžaduje sa obyčajne zdravá. Tak priniesla nevinná krv ukrižovaného Spasiteľa vykúpenie chorému ľudskému pokoleniu.
Nevinne preliata krv zapôsobí vždy, mocnejšie otra­sie svedomím a celou dušou aj ľahostajných a duševne zhnilých. Otvorí im oči a privedie k uváženiu a pre­svedčí ich, že tam, kde sa nerozvážne prelieva nevinná krv, sotva sa uplatní pravda a spravodlivosť. Koľkí bolí privedení k odvážnym a radikálnym rozhodnutiam a ži­votným duševným zmenám úvahou nad nevinnou krvou; ochotnejšie verili tej ako dlhým úvahám o životných systémoch. Aj krvi svätého Štefana, prvého mučeníka, ktorou bol vykúpený Šavol, až po krv už spomínaného P. Foucaulda, alebo v posledných dňoch padlých vyzna­vačov, veríme, že každá kvapka bude výkupnou cenou duší v tme bludov a nevery tápajúcich. Ale opovrhovať životom a vystavovať ho istému nebezpečenstvu je nie len opovážlivosťou a provokáciou, ba priamou samo­vraždou! Ked ju sám vyhľadáva, zaviní si ju a vlast­nými rukami život si skráti, vtedy hej. Ale ked ho násilím a vyhrážkami chcú prinútiť, aby sa rúhal Bohu, zaprel svoju vieru alebo v obrane týchto najvzácnejších duševných hodnôt volí radšej umrieť než vzdať sa alebo Boha obraziť; vtedy nie je to vyhľadávanie nebezpe­čenstva, lež ctnosť, znak najvyššej lásky a vernosti k Bohu.
„Stiesnené nepohostinné ovzdušie panuje i tak medzi katolíkmi; načo ešte klásť toľký dôraz na potrebu útrap a pripisovať im význam skoro samospasiteľnosti. Veď nevie dať svojim členom úprimnej radosti a zpríjemniť im život", povie si dakto. Práve tá láska, s ktorou skláňa sa k trpiacim, aby balzamom útechy povzniesla dušu, kým rany tela ošetruje, priťahovala k nej národy cez celé storočia, Videly v nej súcitnú matku, ktorá posielala svoje dcéry (sestričky) s úsmevom a láskavým porozumením, aby miernily bolesť, zahnaly žiaľ a pote- šovaly v temných chvíľach opustenosti a krajného zú­falstva.
Toľká láska, nezištná obetavosť a samožertva dotkne aj ich duše. Presvedčia sa, že v tých, čo život svoj obe­tovali službám lásky pre Krista, prelieva sa ako v toľ­kých vyvolených nádobách krv, ktorá z kríža prudí, a má ako tá silu a účinky vykupujúce. Najpodivnejšie pritom, že obdivuhodná veselosť ich neopustia nikdy, ako sa svedčí na tých, čo pre Krista trpia a s ním pracujú. Pripomínajú blkotavé svetielka votívnych lámp, čo vzbu­dzujú dôveru, že ich Boh neodmietne. Iné sú ako sve­tielko večnej lampy pred svätostánkom, aby ukázaly. kde sú zdroje sily a vytrvalosti.
Príspevok obiet, útrap a bolestí, ba i vlastného ži­vota, je povinnosťou každého kresťana. Zaviazali sme sa pri krste, ked sme sľúbili nasledovať Krista a slávnostne sme sa zriekli diabla a jeho skutkov. Ináč, veď život kresťana, čo len priemerne horlivý, je ustavičný boj, lebo kto sa postavil na stranu Ježiša Krista, musí byť pripravený na útoky Antikrista. Zdá sa vám azda, že Pán Ježiš nám kladie prílišné požiadavky? Ako on dal všetko i seba samého, tak očakáva od nás všetko aj on. Táto reciprocita je podmienkou nášho spojenia, ktoré sa uskutočňuje mysticky na spôsob reverzality v tom smysle, že nás pričleňuje k obete kríža, aby nás mohol pričleniť aj k sláve vzkriesenia. Či nehovorievame vrele milovanej osobe na dôkaz lásky, že by sme dali za ňu aj život? No a váhali by sme prejsť tie skúšky, ktorými máme potvrdiť svoju lásku a vernosť k svojmu Majstrovi?
Je zrejmé, že s prijatím krížov dobrovoľnou a ochotnou účasťou na nich nepridáme k sláve Vykupite­ľovej ani k Všemohúcnosti Božej. Všetok úžitok a dobro­denie z nich sú v plnej miere na osoh vyznavača a trpi­teľa. A toho nie je málo. Utrpenia, prijaté a znášané pre naše náboženské presvedčenia s ochotnou odovzda­nosťou do vôle božej, majú taký účinok na dušu ako voda pri krste, ked smyje hriechy a vráti nevinnosť.
Trpiteľ a zviáší mučeník tým, že nasleduje Ukrižovaného a pre zásluhy jeho krvi, ku ktorej budú pripočítané aj jeho útrapy, tiež sa stane obetným baránkom za svoje hriechy ako aj za hriechy celého sveta.
Nebude odvážne tvrdenie, že tí, čo obetujú svoje útrapy, spojené s prenasledovaním a mučenícku krv pre svoju vernosť k Cirkvi, zúčastňujú sa aj na kňažstve Kristovom. Origenes pri vykladaní slov svätého Petŕä, apoštola, „sacerdotium regale"1 vraví: „Každý z nás nesie v sebe svoju obetu a zapaľuje ju na svojom oltári. Ked nesiem kríž a zriekam sa všetkého, aby som Krista nasledoval, prinášam obetu na oltár boží. Alebo keď obetujem svoje telo, spaľujúce sa z lásky k Bohu, a ochotný som prijať útrapy mučeníctva, kladiem obetu na oltár.18
S teologickéhos tanoviska je to obeta stvorenia svojmu Stvoriteľovi, vykúpeného svojmu Vykupiteľovi, je to ukrižovanie s Kristom, aby sa tak sblížila a zapo­jila obeta údov s obetou Hlavy. So stanoviska sociálneho je to veľkodušná dekongestia ľudského organizmu, pre­sýteného toxínom, aby sa mu tak dostalo živšieho prú­denia krvi. Je to súčasne aj povinnosť voči našim blíž­nym, klátiacim sa vo viere, aby sme im ukázali až pokiaľ sme povinní milovať svoju vieru. Náš príklad ich povzbudí k vytrvalosti zvlášť vtedy, keby sa im zdalo, že sa od nich žiada obeta, prevyšujúca ich ľudské sily. Vzpružia sa a ani oni nezaostanú v láske a vo vernosti.
Môžeme trpieť prenasledovanie aj len preto, že za­stávame pravdy, t. j. všetko to, čo je doktrinálnym de­dičstvom Cirkvi, alebo keď hájime spravodlivú vec božiu vo všeobecne známych mravných zásadách. Jeden bude zastávať dogmy, druhý sa obetuje za mravnú čistotu a postaví sa na jej obranu, tretí sa ujme biednych a bezmocných, štvrtý odhali zlomyseľné ohovárania a oso­čovania na Cirkev a odrazí útoky lží. Každý iným spô­sobom, ale všetci chránia záujmy božie.
Nestratia na význame a hodnote útrapy a prenasle­dovania aj keď nie sú vždy fyzické a zjavné. Veď vždy netečie krv kresťanov a nie vždy ich dávajú do okov a tak hádžu do žalárov alebo pred dravé zvieratá. Bý­vajú aj prenasledovania tiché, temer nebadateľné, len ako šelest vetríka, ktorým však aj pri toľkej jemnosti dosiahnu asfiziu a stravu. Ked aj nie fyzického ľudského tela, ale mystického tela Kristovho, Cirkvi.
Podiel na útrapách je už aj opustenosť od tých, ktorí ešte nedávno požívali naše dobrodenia a teraz odrazu nás zaznávajú opovrhnutím len preto, že Krista sa nevzdávame. Ked sa ešte pridajú zlomyseľne vypro­vokované nedorozumenia a zádrapky s poškodením na cti a na dobrom mene a takzvanou zákonitou cestou chcú znemožniť vaše pôsobenie len preto, že vytrváte pri svo­jom náboženskom presvedčení, aj to má cenu utrpenia.
Dajú tomu iný názov a tým aj náter, ale hlavný cieľ je rozšíriť a prehĺbiť priepasť medzi vami a vaším oko­lím a tak vás znemožniť alebo priamo vyhostiť z ľudskej vospolnosti. V očiach svetárov a zlých kresťanov taký trpiteľ a vyznavač je len úbohý stroskotanec, ktorý sa vraj pre svoju tvrdohlavosť nevie prispôsobiť pomerom. A preto aj ked nie je nebezpečný, je aspoň nepríjemný, nuž treba ho odstrániť. Kto tak hovorí, zabúda, že viera má pôsobiť ako oheň, ktorý vypáli nákazu a nepravosť privedie aspoň do rozkladu a tak ju znemožní, ale pri­tom rozohní vlažných a ľahostajných prebudí.
Inokedy nedožičia ani len radosti môcť trpieť s po­vedomím, že je to za Krista. Odnímu aj toto radostné zadosťučinenie, ktoré by im bolo duševnou oporou a po­silou. Zahrnú ich tortúrami psychologickými a metafy­zickými alebo ich zničia mravne, ked ich z falošných prečinov obvinia a tým urýchlia fyzickú smrť. Nebudú sa môcť brániť, a o ich smrti nikto sa nedozvie, lebo ich rozšliapu ako červíka. Prípadne ich izolujú ako morom a nákazou postihnutých, ako vývrheľ ľudskej spoloč­nosti, pripisujúc im najhnusnejšie zločiny, aby ich pa­miatka prešla k potomstvu s hnusom a s opovrhnutím.
Verejnosť sa nedozvie o krivdách, na nich spácha­ných; no večný Sudca aj o tých bude vedieť, čo aj pri vypočutí a pri vyhlásení rozsudku nebolo stenografov, aby zaznamenali obvinenia. Boli tam anjeli boží na čele s bolestnou Matkou. Ich slzy a útrapy budú vzácnejšie ako najslávnejšie obranné reči, čo by odznely pred vy­branou verejnosťou. Ani takáto opustenosť ich nepri­vedie do zúfalstva. Ani vtedy nie, keby ich útrapy a smrť boly' svetu predstavované ako zaslúžený trest pre akési vyhútané previnenia, chytrácky prenesené na cel­kom iné pole. Zvlášť v týchto okolnostiach polárneho chladu a krajnej opustenosti najistejšou útechou býva kríž, s ktorého nevinne trpiaci Spasiteľ dá potrebnú silu a vytrvalosť.
Aby neboly naše úvahy zle vysvetlované a za po­plašné pokladané, ako by sme mali pred očami ťažkosti dnešných alebo najbližších čias, Jóbove slová:2 „Bojo­vanie je život človeka na zemi", boly veľmi dávno po­vedané a predsa sú aktuálne tak dneska ako zajtra, o desať alebo o sto rokov. Všetci musíme bojovať so zlom až dotiaľ, kým nepríde k dohode medzi dobrom a zlom. Ale to nikdy nebude. Začalo sa to s Ábelom, stihlo to Izáka, nešetrilo ani Jozefa, so starým Eleaza- rom tiež nemali zľutovania, pokračovalo sa s Machabej- cami, aby sa mohlo znovu začať so svätým Štefanom, prvým mučeníkom, a toľkými miliónmi ďalších až po naše časy.
Dokiaľ sa bude musieť násilím zaistiť prvenstvo duše pred telom alebo náboženské a duchovné záujmy nad hmotnými zemskými a tým aj voľnosť a nezávislosť ducha, zatiaľ neprestane tento boj. Kým nebude zaistená nezávislosť nesmrteľných hodnôt ľudskej osobnosti, kto­rých sa človek nemôže vzdať bez ujmy svojej dôstoj­nosti, zatiaľ vždy budú výhľady na boj. A víťazmi vždy ostanú len mučeníci. Cchvíľkovú, prechodnú prevahu a moc nad ich mŕtvoalmi azda budú mat ich odporcovia, ale dušu, inteligenciu a svedomie, ktoré chceli spútať, zotročiť, unikne im vždy, toho sa nebudú vedieť zmocniť. Preto dávajú do rúk mučeníkov palmu víťazstva.
Mučeníci cenou vlastnej krvi a vlastných útrap vy­kupujú voľnosť svedomia a tým aj nezávislosť ostatných členov v Cirkvi. Tým, že Cirkev svojimi mučeníkmi pre­máha násilia, spáchané na duševných hodnotách ľudstva, a vymaňuje ich zpod moci ocele a zlata, vykonáva ne­smiernu službu pre ľudstvo. Zastavila nevšímavosť a vzpružila obetavosť za ideály, ale nadovšetko zavrátila sklon k duševnému otroctvu. Kto z moderných hlásateľov voľnosti mal odvahy s toľkým povedomím verejne vy­hlásiť ako mučenice Perpetua a Felicita svojim prena­sledovateľom: ,,My sme prišly sem (na arénu kolosea) brániť vašu slobodu." Opovrhnú vecami pominuteľnými, aby si zaistily tie, čo majú cenu pre večnosť. Umierajú, aby mohly žiť (vo večnosti), lebo ináč by žily (pre zem), aby umrely pre večnosť.
Miesto práva na pominuteľné bohatstvo a chvíľkové radosti sveta ponechaly si len právo: zameniť rozkladnú a otravnú nenávisť svojich prenasledovateľov na oži­vujúcu lásku a veľkodušné odpustenie. Nejdú sa odplá­cať nádavkami a vyhrážkami, ale chcúc nasledovať svoj­ho Majstra aj v trpezlivosti, znášajú všetky krivdy v jeho duchu. Prikázanie lásky zachovajú aj na popravišti. To najviac pohlo a unášalo aj samých pohanov.
Pokladáme za potrebné pripomenúť a zdôrazniť, že kresťan, vyznavač a mučeník nie v tom je veľký, že pre­javí svoj odpor a vzdorovitosť voči prenasledovateľom. Práve to ich najviac bolelo, že nemôžu poslúchať, lebo keď je ľudská moc v rozpore s božou, tam viac treba poslúchať Boha ako ľudí. A na odprosenie, že moc bola zneužitá na úkor záujmov božích a tak aj Boh zazná­vaný, obetovali svoj podiel na útrapách.
Vieme, že s našimi dosiaľ uvedenými vývodmi nie­ktorí nebudú súhlasiť. Dozaista tí, čo od náboženstva očakávajú len akési sentimentálne útechy a estetické prejavy. Takí, čo poslanie náboženstva vidia len v ochra­ne starých náboženských zvykov folkloristických a ro­dinných tradícií. Keby sa podľa nich dostavily nepriaz­nivé, ba priamo nebezpečné pomery, treba sa týchto zvykov vzdať, zaprieť a prerušiť akékoľvek styky s Cir­kvou a s náboženstvom. V kompromisoch a v poloviča­tosti vidia najlepšiu záchranu. Zabúdajú — a preto bude dobre pripomenúť im slová Ježiša Krista: „Kto je nie so mnou, je proti mne; a kto neshromažďuje so mnou, rozhadzuje."20
V povinností obrany viery zahrnutý je aj záväzok obrany Cirkvi a všetkých kresťanských ctností, nábožen­ských právd a mravných zásad. Každá z nich má svo­jich mučeníkov. Pre spravodlivosť trpel Ábel; v obrane zákonov božích zahynuli Machabejci. Izaiáš a Jeremiáš padli, lebo neprestali hlásať pravdu. Hlava svätého Jána Krstiteľa padla, lebo upozorňoval a vyčítal hriešny život, Kristus sám bol odsúdený, lebo chcel spasiť národ svoj a druhí s tým nesúhlasili. Za vieru v Krista a pre jeho obranu bol svätý Štefan ukamenovaný. Svätý Tomáš z Cantenbury, lebo hájil slobodu Cirkvi, svätý Ján Fi- sher a Tomáš Morus pre svoju vernosť k rímskemu pápežovi atd.
Vzory toľkého hrdinstva povzbudia nás všetkých; ale nasledovať ich môžu len tí, čo by splnili isté pred­poklady. Milujú totiž Pána Boha až po samožertvu a vieru svoju poznajú a po všetky dôsledky ju prežívajú. Len tieto dva predpoklady dávajú odvahu a silu prijať podiel v útrapách. V časoch ťažkých skúšok toľkí kle­sajú, odstúpia, zradia a pridajú sa k prenasledovateľom. Bývajú to obyčajne z radov tých, čo nemajú o nábožen­stve správny pochop, nevedia, čo znamenáp nesmrteľnosť duše, a nepoznajú z toho vyvierajúce dôsledky; pomer človeka k Bohu je podľa nich čosi nezáväzného, čo sa môže meniť podľa okolností. Väčší význam majú pre nich panem et circenses alebo ubi bene ibi patria.
Odhodlanosť trpieť za vec, ideu alebo osobu je v priamom pomere s jej znalosťou a s láskou k nej. Čím menej ju kto pozná, tým menej ju miluje a tým menšia bude ochota trpieť za ňu. Kto nepozná vieru a Cirkev náležíte, sotva ju bude milovať tak, aby pre ňu zniesol najväčšiu skúšku prenasledovania. Nejde len o lásku, prejavenú chvíľkovým obdivom, ale o tú, ktorej vonkajším prejavom býva úprimná modlitba a účasf na sviatostiach a bohoslužbách. Spomíname aspoň tieto, lebo nimi vzdáva sa úcta a poklona Bohu a v chvíľach bojov a opustenosti sú najistejším prostriedkom na za­istenie božej milosti. V časoch, ked sú ľudské sily nie dostatočné a ľahko zlýhajú, potrebné je zapojenie , do nadprirodzených sfér a na to najsúcejším potrebným spojivom sú modlitby; lepšie ustavičný duch pobožnosti.
Osvojením si ducha pobožnosti, náboženstvo nebude pozostával len z amorfných, bez ducha a účasti konaných cvičení, v ktorých nieto zápalu horlivosti a vnútorného nadchnutia. Krestan, trpiaci na duševnú abuliu, sotva bude vedieť a chciet v ťažkých časoch vieru svoju vyznať, za ňu trpieť a tým menej život dať. Len kto si navykol niesť svoj kríž každý deň, ustavične sa cvičil v seba za- prení a v umŕtvovaní, len ten bude vedieť a môcl obstál pred silnejším náporom, len ten nebude klesal a zúfal­stvu sa oddával. Ak sa už postupne oslobodil od pút podradných vecí sveta, nepripisoval im nezaslúžený vý­znam, ich stratu nepocíti a telo bude poddajnejšie službe ducha. Čím plnšia bude odlúčenosl od osôb a vecí, tým ľahší a istejší bude vzlet duše k Bohu.
Najlepšou prípravou na lažké časy je cvičil sa v in­tegrálnom (nechceme použil dnes tak často opakované slovo v totálnom) kreslanstve, ktoré vyžaduje osvojiť si podľa možností všetky ctnosti a navykať si siahať plným priehrštím do pokladnice milostí božích. My katolíci máme jeden ústredný úkon, v ktorom sa nám denne pri­pomína obeta prvého a najväčšieho trpiteľa za nás — Ježiša Krista. Je to omša svätá. Z nej môžu čerpať silu tí, ktorí by shodou okolností mali azda pokračovať v Majstrovom diele utrpenia. Omša svätá je dobrou školou obetavosti, ale súčasne aj Kristovým spojením s našou ľudskou prirodzenosťou a povznesením našich ľudských slabostí skrze božstvo Spasiteľovo. Celá litur­gia svätej omše pripomína nám Veľkňaza Ježiša Krista, ktorý sa ako nevinný baránok obetuje za nás, pre našu záchranu. Pred oči nám kladie príklad tých svätých mučeníkov a vyznavačov, ktorých obety útrap, strasti a života pripomína nám čítanie a evanjelium omše.
S fyzickými bolesťami spojené muky zvyšuje odlú­čenosť od osôb nám milých a opustenosť v neistote: Biskupov mučeníkov najviac bolelo, ked museli opustiť svoje stádo, ktoré sa bez nich mohlo roztratiť. Kňazov, ked museli zanechať veriacich, ktorých cez dlhé roky viedli k Bohu a tak starostlivo chránili ako vzácne kvety božej záhradky. Rehoľné osoby, čo dlhé roky prežily medzi posvätnými múrami kláštorného zátišia, oddané modlitbe a službám lásky, podľa istých regúl, v ktorých nachádzaly bezpečnú oporu na ceste dokonalosti, keď ich odtiaľ vytrhnú. Dozaista budú chýbať k výchove im oddaným mladým dušiam alebo chorým, čo v trpkých záchvatoch potrebovali útechu. Budú im pomáhať, hoci zo vzdialenosti už len duchovnú útechu vlastných útrap a modlitieb, čo za nich obetujú Bohu.
Opustenosť laikov býva, tuším, ešte tvrdšia. Vytrh­nutý z vlastnej rodiny živo pocíti ako by na vlastnom tele ako neľútostne trhajú sväzky lásky, ktoré ho via- zaly k žene, k deťom a k celej rodine. Zlomyseľné obvi­nenia bezohľadných, vášňou ambície unášaných nepraj­níkov a neistá budúcnosť rodiny a majetku budú jeho súženie len zväčšovať. Vie sa však, že do dejín pre­chádzajú a úctou sa spomínajú len mená tých, čo v boji o duchovné bohatstvá neklesli a od svojich zásad zo stra­chu neodstúpili. Za vzor budúcich pokolení budú dávaní len tí, od ktorých sa budú môcť učiť ctnostným skutkom Nie však tí, čo zbabele odstúpili a zradili to, čo má byť každému sväté: Boh, Cirkev a vlastné svedomie a tým aj vlastná česť a meno.
Ľahšie prijímame podiel na útrapách, ktoré nám Boh pripravil, keď príbuzní miesto zvodných slov zrad­ných slabochov používajú slová povzbudenia a odovzda­ností do vôle božej. Vyzdvihnúť význam a vzácnosť obety, ktorú Boh žiada, nie na škodu, ale v neoceniteľný pro­spech duševný trpiteľa, aj jeho drahých, ba aj národa a Cirkvi. Mladi mučeníci a panny v Mexiku a v Špa­nielsku umierali so slovami: „Nech žije Kristus Kráľ", lebo hrdinské matky ich k tomu povzbudzovaly.
Pápež Pius IX. nemohol bez sĺz čítať list mladého mučeníka Tomáša Kosaki, vyhláseného s inými 25 Ja­poncami za svätého 1862. Z chladného väzenia takto písal svojej matke: „Ctená a milovaná matka! S naj­väčšou úctou a láskou Vám posielam tento list. Dozaista ste sa už dozvedeli, že otecko a ja máme byt ukrižovaní v Nagasaki, veď rozsudok o našej poprave bol oznámený po celom kráľovstve. Je nás 26, ktorým sa dostalo vzác­nej výsady môcť vyliať krv za našu svätú vieru. S Bo­hom, najdrahšia mamička! Ďakujem Vám za všetku dob­rotu, ktorú ste mi preukazovali od dňa môjho narodenia.
Otecko a ja ideme do neba, držiac sa za ruku a tam očakávame aj Vás. Váš oddaný syn Tomáš."
Dva dni na to dvadsaťšesť mučeníkov bolo ukrižo­vaných na 26 krížoch. Celý deň vyseli na nich v hroz­ných mukách zápasiac so smrťou. Malý Tomáš zo svojho lôžka smrteľných útrap a úzkosti nevydal hlasu bolesti, s očami, upretými na svojho otca, trpel mlčky. Zrazu spoza bambusového plota zbadal svoju matku, ako po­zerá očami síce slzami zarosenými, ale mimoriadne po­kojne na svojich umierajúcich, šepkajúc slová obety: ,,Boh mi ich dal, jemu ich vraciam."
Poznámky k článku : Kol. 1, 24.
Rim. 8, 16.
Tamtiež.
Fil. 3, 10.
Kor. 4, 11.
Fil. 1, 23.
Mat. 10, 16.
Mat. 10, 17—18.
Mat. 10, 21—22.
Mat. 10, 28.
Ján 16, 2.
Ján 15, 18.
Ján 15, 20.
Luk. 9, 23—24.
' Sermo S. Gregorii, Dom. in Albis.
List Mussu ag Amastana, amenokala v Hoggar z 25. IV. 1920 René Bazinovi, autorovi diela Char­les de Foucauld, Explorateur du Maroc, ermite
an Sahara. Paris, 1921, str. 404—405.
Peter 2, 9.
Jób 7, 1.
Mat. 12, 30