logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1944
Číslo : 9
Názov článku : Cirkev na vážkách
Text článku : Cirkev na vážkách.
Marcel Horniak, SS.

Mnohí z vás čítali Dostojevského posledný román Bratia Karamazovci a v ňom legendu o veľkom inkvizítorovi. Po prečítaní legendy nejeden složil knihu s pocitom horkosti a roztrpčenia voči osobe, ktorá tak tvrdo zachádzala s Pánom Ježišom, keď ho vyháňala nielen z mesta, ale aj z krajiny, ba z celého sveta. Toto roztrpčenie preniesli aj na duchovenstvo a na Cirkev vôbec, lebo vraj nedovolí, aby Kristus Pán mohol rozvinúť program svojho blahodarného apoštolátu nezávisle od Cirkvi a od kňazov. Je im v ceste pri prevádzaní a uplatnení ich mocenských zámerov, nuž vyháňajú ho. A voľaktorý z čitateľov ešte pridal: Hľa, obraz Cirkvi, ktorá sa odklonila od Krista a ide svojou cestou.
Dostojevského legendou chcú podložiť a dokazovať svoje obžaloby na Cirkev, že namiesto slobody núti otroctvo, namiesto individuálnej moci len moc svojej najvyššej autority. „Vedu hatí vo svojom vývine a kultúru obmedzuje, keď sa stavia proti voľnému bádaniu. Srazí hlavu každému, kto by sa opovážil v niektorých veciach vysloviť svoju mienku alebo prikloniť sa k moderným svetovým prúdom. Tvrdou neústupnosťou zotrváva vo svojej stredovekej ustrnulosti, oduševňuje sa za temný stredovek, keď v bezohľadnej brutálnosti strhla k sebe plnú moc vo všetkých oblastiach nielen verejného, ale aj súkromného života a uplatňovala ju neobmedzene a panovačne."
Proti tomuto obrazu, čo nakreslil o Cirkvi, — ako sa dá usúdiť z obsahu — o katolíckej, spisovateľ nekatolík, postavíme iný obraz, ktorý vernejšie zachytí jej črty a pritom je nie tendenčný, lebo autor nemal na tom záujem. Môžeme mu teda veriť. Jeho autorom je história sama. Spasiteľ sveta, keď chodil po zemi, vyhľadal si skalu, pevnejšiu ako granit a tvrdšiu než porfyr, takú, ktorej by neuškodily ani vekovíté búrky. A na tejto skale vystavil to, čo on nazval Cirkvou. Dal jej ohnivého turíčneho ducha, na čelo jej položil hviezdu vlastnej moci a autority a povedal jej: „Odteraz budeš robiť, ako som ja robil. Tvoje slovo je moje slovo, tvoja autorita je moja autorita, tvoja moc je moja moc. Tebe dávam kľúče nebeského kráľovstva."
Cirkev zaujala svoje miesto na skale a počínala si ako matka všetkých národov. Privinula k sebe postupne všetkých, vychovávala ich s veľkou námahou a obetami, dávajúc im nielen vieru, ale aj kultúru. Vierou pretkala život jednotlivca i štátov a národov. Náboženstvom a citom práva dala im kompaktnú kultúru. Nuž nečudo, že ju vyhlásili za matku a kráľovnú národov. Tak ju aj vyobrazovali na tróne zo skaly, v lone držala knihu Písma, napravo pri nej kľúče a naľavo meč.
No jej panovanie nebolo pokojné a sláva nie bez chmár. Prišli vzbúrenci; jedným zavadzalo Písmo, iným sa moc kľúčov zdala priveľká a voľaktorým meč priostrý. Gnostici vytrhali strany Písma a chceli doň všantročiť vraj hlbšie múdrosti. Manicheijci poliali atramentom celé strany, aby sa nemohlo z knihy čítať. Pelagius ho chcel spojiť v jeden sväzok s Platónom, aby mu mohol dať vábivý prívlastok „klasický". Namyslení kritici a samozvaní vykladači ostrými dýkami povypichovali z Písma celé slová a vety a rozhádzali ich, aby mu zmeneným slovosledom dali iný smysel a tak ho mohli použiť na dokazovanie svojich nových bludov, ktorými chceli Cirkev a svet zreformovať.
Cirkev neustúpila ani pred tými ani pred dotieravými panovníkmi, ktorí s ťažkým buzogáňom a ostrou kresačkou v ruke chceli si vynútiť v Písme zmeny. Bránila ho statočne. Mohli jej vytrhnúť kľúče a vyraziť meč, roztrhať rúcho a podlomiť trón, vrhnúť sa hoci aj na skalu, kde bolo jej sídlo, zasypať ju kamením a do cesty jej váľať balvany, no ona Písmo nevydala. Aj keď v zúrivom fanatizme oltáre vyvrátia, ľud poštvú proti nej, aby sa vymanil z jej područia, aj vtedy len Knihu chce zachrániť. Úzkostlivo sa stará o jej celistvosť a nedovolí, aby sa z nej stratil list alebo čo i len slovo. Písmo jej však nebolo len ako by závet po mŕtvom, bezživotná, nehybná pamiatka, ktorú ukladá do truhly ako vzácny, ale pre iných už bezcenný poklad; ona ho lámala ako čerstvý oživujúci chlieb a podáva ho každému na ukojenie hladu. Ustavične ho obohacuje, čerpajúc zo svojej bohatej tradície a učiteľského úradu. Očisťuje ho od špiny, od cudzieho pohanského nánosu, ale zmeniť v ňom nič nedovolí. Nevidí v ňom len výplod filozofov ani ho nepokladá za prejav ducha židovského národa, prípadne bystrého umu augustovského veku; pre ňu je to vždy slovo božie.
Písmo stavia proti zvučným heslám starých a nových filozofov, lebo vie, že ako v minulosti, tak aj dneska len jeho náuky prinesú uspokojenie státisícom, ba miliónom a jalové mudráctva namyslených učencov len ono zavráti. Nečudo, že sa z neho vysmiali, za nepotrebné ho pokladali a každý si ho chcel vysvetľovať podľa svojho. Usilovali sa vymaniť ľudstvo z čarovnej moci tejto knihy, lebo cítili a cítia, že keby sa im podarilo znehodnotiť jej pravý obsah, tak by ľahko detronizovali aj Boha, ktorý z nej hovorí. Vyliali by nielen vodu, t. j. pravé učenie Kristovo, ale s ňou aj dieťa, Krista Pána samého.
Preto bolo potrebné Cirkev očerňovať a ustavične jej vyčitovať, čoho všetkého sa dopustila cez storočia. Hoci aj vtedy jedinou jej snahou bolo Písmo držať vysoko, aby z neho vyžarujúce svetlo vrhalo svoju žiaru do tmy nevery a barbarstva sťa maják, lebo iného spoľahlivého svetla nebolo. Bol zlatý svietnik Nového zákona, rozžatý Kristom samým. Nemohla ho zhasiť ani potopa barbarských národov, ani kal a špina odporcov. Skrotila ich divokosť a vo víchrici ich bezohľadnej tvrdosti stvorila poriadok. Pravda, musela pritom opraty chytiť na kratšie a občas silnejšie šľahnúť medzi ne. Ale či sa možno medzi divými šelmami prechádzať len tak s paličkou v ruke?
Na zaistenie autority a na sankcie zákonov potrebný bol aj trest pre previnilcov. Je pravda, že Cirkev je matka. To však neznamená, že sa Cirkvi prejavuje len prvok lásky. Matka nielen dáva život, ale aj vychováva, prikazuje, zakazuje, odmeňuje a tresce. Matka, ktorá by nevedela rozkazovať dieťaťu, nevychováva a nie je pravou matkou. Cirkev je nielen spoločenstvo lásky, ale aj spoločenstvo práva; preto je v Cirkvi duchovná moc, autorita, predpisy, odmeny a tresty. Materstvo Cirkvi sa prejavuje láskou i právom. Nie je len Cirkvou lásky a nikdy nebola len Cirkvou práva, ale vždy bola Cirkvou spásy a poriadku.1 Zaujímavé, že tvrdosť a surovosť vyčítajú jej najčastejšie len nadšení obdivovatelia Hanibala, Cézara, Gustáva Adolfa, Napoleona a iných velikášov meča. Ved o tých je obecne známe, že používali moc a násilie len pre osobné a rodinné, prípadne výlučne mocenské záujmy.
Berú do ochrany pred násilím a tvrdosťou v Cirkvi Turkov, Tatárov, Maurov a iných. V križiackych výpravách vidia vojenské podujatie na rozšírenie nadvlády a moci Cirkvi. Zabúdajú, že to bol pohyb kresťanov celého sveta na ochranu ich srdcu takých milých miest, kde sa narodil, žil, trpel a umrel Vykupiteľ sveta. Že križiackymi výpravami oddialil sa vpád Turkov do Európy temer o dve storočia a snížila sa potencialita ich výbojnosti, to je obecne známe. Ale prečo to zamlčovať? Azda len preto, aby sa tým zamlčala aj záslužnosť podujatia, ktoré pocházalo od Cirkvi? Bojovala proti nevercom a kacírom, ktorí ohrozovali nielen vieru, evanjelium a Cirkev samu, ale aj spoločenský poriadok, občianske zákony. Bolo celkom zrejmé, že bránila aj tieto občianske, národné a mravné hodnoty, ako je i dneska zrejmé brániť vlasť a za poriadok aj život obetovať. Keď to neučiní vlasť a jej občania, nielen ona padne, ale s ňou aj sami občania. V tom istom položení bola vtedy aj Cirkev.
Všetko, čo je cenné a hodnotné, rodí sa v krvi. A bojom sa udržiava. Či sa matky k obrane svojich dietok nestály dosť často fúriami? A rytier v boji o lásku svojej vyvolenej a o svoju a jej česť nestal sa toľko ráz levom? Rodina, vlasť a národ, štát nebývajú vystavané na hroboch mučeníkov? Ký div, že aj na stupňoch oltára stretáme sa s obetami; ved v tých časoch sa všetko vydobývalo a zaisťovalo len krvou, teda i tie najsvätejšie veci. My už teraz nemusíme prinášať tieto obety, lebo ich priniesli za nás iní, ktorí nám dar viery zaistili aj pre ďalšie pokolenia. Pri udržovaní verejného poriadku v časoch chaotických treba použiť aj tvrdé prostriedky, a to vidíme i dneska. Preto mýli sa každý, kto si predstavuje ľudí zpred 700, 500 a 400 rokov takých vyspelých, aby si vedeli ceniť slobodu svedomia tak, ako tí, čo ju už dneska pokladajú za najvzácnejší výdobytok 20. storočia. Nesúďme osoby a pomery dávnych časov podľa pomerov a vyspelosti dietok nášho veku. Lebo by sme sa vtedy ustavične mýlili a museli by sme sa vzdať najpotrebnejšieho predpokladu pravdy, nestranníckeho posúdenia.
Jedno je však isté, a to by si bol mal uvedomiť aj autor legendy o veľkom inkvizítorovi a každý jej čitateľ, najmä tí, čo jej pripisujú nezaslúžený význam. Či by v 15. storočí bol mohol prísť na sevilské námestie Kristus Pán, či by bol mohol obdivovať španielsku kultúru, keby nebolo katolíckej Cirkvi? Stredoveká Cirkev, ktorej vyčítajú, že skrotila národy a držala na uzde ich barbarské sklony. Na sevilskom námestí by sotva bola stála katedrála a sotva by bol mohol do nej vojsť Kristus Pán v 15. storočí a vypočuť si v nej evanjelium. Kto zachoval evanjelium a kultúru, ak nie Cirkev katolícka? Cézarizmus, byzantinizmus, politika a diplomacia nie, ale len živý organizmus Cirkvi, Kristom založenej.
Tá sa postavila na odpor spohanšteniu, prekazila ázijský pesimizmus, vykántrila povery ultraspiritualistických siekt a zachovala nedotknutý nielen ideál náuky v evanjeliu, ale aj božskú postavu Krista Spasiteľa. Z tatárskeho plemena, z revolučného fanatizmu sedliakov ona zachránila celé kmene, národy a štáty. S tou svojou autoritou, ktorú jej tak často vyčítajú. Čo všetko utvorila a zanechala v stavbách a umeleckých dielach, aké mravné a duchové poklady zachránila pre kultúru celého sveta, to sa nespomína, aby jej aj naďalej mohol ostať biľag nekultúrnosti. Teraz, keď to ľudia najvyššej kultúry zničili, dozvieme sa, čo všetko nám bude chýbať z toho, čo umenie a veda pomocou Cirkvi ľudstvu cez storočia dávala.
I keď dáva autorite pevné základy, koreniace v Bohu a keď na autoritu ľudskú rozprestiera krídla autority božej, predsa chce dožičiť práva a istoty nielen pre nadriadených, ale aj pred poddaných. Koľko ráz chránila obyvateľstvo pred násilím vlastných panovníkov, keď sa postavila proti ich tyranstvu? Lev I. zastavil Atilu, svätý Ambróz verejne robil výčitky Teodóziovi pre neodôvodnené prelievanie krvi a nedovolil mu vstúpiť do chrámu, kým to nenapravil verejným pokáním. Podobných prípadov by sme mali nielen z dejín stredoveku, ale z posledných storočí.
V porovnaní so životom a s poriadkom v mnohých štátoch zistíme, že v Cirkvi tých štátnych prevratov a s nimi spojených krvavých činov z viny pápežov bolo oveľa menej než v ostatných štátoch. Konečne však Cirkev neutvárala nové štáty, aby tak stavala jeden národ proti druhému. Neutvárala akúsi novú národnú dušu, Nový zákon nemal národné prifarbenie ako Starý zákon, kde sa aj rasové prvky výdatne uplatňovaly. Kresťanstvo je oveľa viacej než národ alebo rasa. Je to podivná duchovná sila, ktorú by sme mohli porovnať len so slnkom. Slnko vysiela svoje lúče do všetkých lesov, aby nimi prepriadalo koruny všetkých stromov a tak ich živilo bez ohľadu na kmeň, druh a rasu. Podobne aj Cirkev všetkým národom, každej rase poskytuje blahodarné účinky svojho učiteľského, kňazského a pastierskeho úradu, lebo je všenárodná, lepšie nadnárodná. Kto sa zatvára pred lúčmi slnka, nech sa neponosuje a nešomre, keď nepocíti ich blahodarné účinky.
Z voľaktorého z vás samovoľne vyrazí: Veď sa len nebudeme oduševňovať za tie stredoveké ordálie (súdy božie), keď ľudia na dokazovanie svojej pravdy fanaticky sa vrhali do ohňa, presvedčení, že Boh i zázrakom dá zvíťaziť ich pravde. No aj tu myšlienka, že Boh nemôže dožičiť víťazstvo nepravosti, bola správna, len spôsob toho dokazovanie nevhodne volený. A či sa nepohoršovať nad inkvizíciou, pridá iný — ktorou chceli vykynožiť bludárstva? Kto pozná Písmo, ten sa nebude pohoršovať; lebo ved ľud, ktorý toľko ráz sám prevádzal inkvizíciu, konal to na základe slov Písma: Ak ťa pohoršuje ruka lebo noha, odtni ju a odhoď od seba.2 My, ktorí sme snášanlivejší, také počínanie neschvaľujeme, lebo vieme, že v Písme je i to, že kúkoľ spolu rastie so pšenicou. Koľko ráz bola táto snášanlivosť Cirkvi zneužitá a koľko ráz ju musela poliať vlastnou krvou!
Cirkev je ustanovizeň božia, založená na premenlivom a nestálom materiáli ľudskom, a preto musela prejsť cez škálu vývinu, až došla k terajšiemu štádiu aspoň relatívnej dokonalosti. Len k relatívnej dokonalosti, hovoríme, lebo k absolútnej, ku ktorej by sa božský prvok Cirkvi ľahko mohol dostať, ustavičnou príťažou, ktorá sa neraz zmení v priamu prekážku, je ľudský prvok so svojimi slabosťami a nedostatkami. Pri posúdení niektorých zjavov v Cirkvi by sa na toto jej složenie nesmelo zabúdať.
Koľko ráz sa opakuje, že Cirkev sa nevedela cez celé storočia postaviť na obranu práv robotníctva. Zatiaľ vraj moderné štáty často aj liberálneho prifarbenia, zaistili mu nemocenské poistenie, starobné, invalidné a iné výhody a tak zvýšily jeho životnú úroveň. Ale že Cirkev pracovala v tomto smere celé desaťročia a že práve jej ustavičnému tlaku, pripomienkam a konkrétnym návrhom, napríklad v encyklike Rerum novarum, treba pripísať urýchlené riešenie tejto veci, tomu nechcú priznať patričný význam. Boli by sme to očakávali už pred storočím v samom cirkevnom štáte, pridá voľakto. Vtedy sa žilo a pracovalo nie pre bohatstvo, lež pre zaistenie životných potrieb a dôstojný život človeka. Snahou bolo vychovať statočných a spoľahlivých občanov aj pri tých najnižších remeslách a živnostiach, ktorí by zavážili aj vo verejnom živote. Vtedy človek bol cieľom, kým dneska je iba prostriedkom na naplnenie vačkov boháčov.3
Práve týmto klesol s výšky svojej dôstojnosti, na ktorú ho Cirkev vyzdvihla, a dostal sa do organizovanej hospodárskej krútňavy ako bezcenná jednotka a nie indivíduum, majúce dušu. Tam zapadne bez stopy. Je pravda, že zvýšila sa produkcia, ba nestálou a neurčitou fluktuáciou sa aj umocňuje, ale tým bud sa zvýši nezamestnanosť alebo zisk majiteľov. Robotník však má z toho len nepatrný osoh. V tom ,,temnom stredoveku", ktorému sa tak ochotne dáva názov feudálny, aj ten najposlednejší človek bol nad striebro a zlato cennejší, lebo videli v ňom aj dušu nesmrteľnú, na obraz boží stvorenú. K jej spaseniu smerovaly na prvom mieste ustanovizne a nariadenia. Cenou duše človeka klesla však aj jeho celková hodnota.
Očakávali by sme ešte námietku, smerujúcu na obranu Galilea a tým aj na obranu vedy a slobodného bádania, lebo vraj Cirkev v tomto ustavične prekážala, nakoľko vo svojej žiarlivosti by nebola dožičila úspechy iným. Sama súc nepružná a zaostalá, nebola by strpela prvenstvo iných ani vo vede. V tomto ohľade najlepšie by bolo zistiť spôsob postupu vedy z čias Galileových, lebo ten nesie na veci hlavnú vinu. V tých časoch totižto všetko sa chcelo dokazovať a priori, deduktívnym mudrovaním alebo autoritou Písma alebo aj vyvrátením tvrdení, vzatých z Písma. Videli sme však, že Cirkev Písmo vždy hájila a nedovolila, aby ho strhli ľudia pre také vedecké ciele, ktorým sa úplne vymyká.4
Chybu treba hľadať teda u tých, čo sa neusilovali spoznať samu prírodu, aká ona je. Bolo to obdobie, v ktorom nebolo citu a porozumenia pre indukciu a podrobné bádanie, hoci Cirkev sama dala v tom príklad v nejednom prípade. No, práve Galileov pokus vzbudil záujem o novšie vynálezy a pre zaujímavé vede a ľudstvu veľmi cenné podujatia. Na týchto sa aj Cirkev temer vždy zúčastňovala.
Pri Galileovom prípade obyčajne prídu na pretras i katolícke dogmy, lebo vraj svojou ustrnutosťou sú v rozpore s praktickým životom a s vedou, a tak zaviňujú zbytočné komplikácie. Prameňom zla nie sú dogmy. Vinu im pripisujú iba tí, čo nevedia ich presný a správny výmer, prípadne aj takí nepovolaní a nezodpovední, ktorí ich zle aplikujú v prejavoch denného života, čo je znakom nedostatočného náboženského vzdelania. Tu je napr. náuka o zlých duchoch a jej zneužívanie pri poverách, bosoráctvach a podobne. Tiež aj prítomnosť P. Ježiša mylne aplikovaná pri Sviatosti oltárnej a súdoch božích (ordáliách).
Dogma je pravda, Bohom zjavená, obsiahnutá v Písme alebo v tradícii, neomylným učiteľským úradom Cirkvi presne vymedzená a k vereniu predložená. Rozozná sa v nej prvok božský: zjavená pravda a prvok ľudský: presná formulácia, ktorou sa táto pravda vyjadruje. Boh sám zjavuje tie pravdy, ktoré odhaľujú nevyspytateľné more vnútorného života božieho a ku ktorým by sa rozum ľudský vlastnými silami nikdy nedostal. Ako je tajomstvo najsvätejšej Trojice, vtelenia Syna Božieho, dedičný hriech, vykúpenie, pôsobnosť milosti atď Cirkev ich teda nevymýšľa, iba vymedzí a vysvetlí ich smysel, ustáli presnú formulu; lebo keby to bolo ponechané na pospas ľudského rozumu, bola by tým ohrozená tak presnosť ako aj stálosť jej učenia. Dokiaľ o pravde zjavenej nik nepochyboval, dogmatická definícia nebola potrebná. No len čo kacíri začali vytrhovať z jednoty zjavenej náuky určité stránky a tie zdôrazňovať na úkor celku, bolo treba presnejšie vymedziť články viery.
Pôvodné pravdy, odiate prostou ľudovou formou, odievali sa presnými filozoficko-teologickými výrazmi a formulami. Napr. Ježiš Kristus zjavil sa ľudstvu ako pravý Boh, rovný v božstve Otcovi. ,,Ja a otec jedno sme.5 Kto vidí mňa, vidí aj Otca, Neveríš, že ja v Otcovi a Otec je vo mne?"6 Túto rovnosť Syna Božieho v božstve s Otcom teologicky vyjadrujeme odborným výrazom „spolupodstatnosť" s Otcom.7 Pomer božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi vyjadrujeme výrazom hypostatickej čiže osobnej jednoty.
Niektoré pravdy nie sú obsiahnuté v zjavení božom výslovne, ale len zavinuté v iných, všeobecnejších a z tých vyvodzujeme pravdy podrobnejšie. Tak z pravdy, že Ježiš Kristus je pravý človek, vyvodzujeme, že má ľudské telo a ľudskú dušu a z jednoty osoby božskej v ňom dokazujeme oprávnenosť názvu Matky „Božej" pre Pannu Máriu. V plnosti milosti, ktorú Panne Márii Evanjelium pripisuje,8 vidíme obsiahnutú zavinuté náuku o nepoškvrnenom počatí. Hľa, niekoľko príkladov v dejinách vývoja dogiem, ktorý je odôvodnený povahou pravdy zjavenej zavinuté a túžbou rozumu preniknúť pravdou do podrobností.
Moderný individualisticko-racionalisticky naladený človek ťažko sa presvedčuje, — aspoň v oblasti viery a náboženstva — že k pravde sa nedostaneme len pomocou rozumových schopností, ale že potrebujeme na to aj vieru. Veď aj pri odbornom vzdelaní hlavnou pomôckou a oporou je viera; i tam sa nám predkladajú určité pravidlá, vety, zhustene vyjadrené vo formulách, zákony, ktorým sa slepo verí pre autoritu pôvodcu-odborníka. Pri dogmách zárukou istoty a spoľahlivosti je autorita vševediaceho Boha, neomylný učiteľský úrad Cirkvi a storočné svedectvá vospolnosti. Dogmy vlastne len ozrejmujú to, čo my už i tak veríme a podľa čoho žijeme bez toho, žeby sme poznali do formuly shrnutý výmer pravdy. Viliam Harwey nepovedal nič nového, keď r. 1628 zistil skutočnosť prúdenia krvi, len vedecky, teoreticky dokázal to, čo bolo už temer všeobecným presvedčením.
Podľa úsudku odporcu dogmatizovania Euckena9 „dogmy dávajú veľké uspokojenie a istotu, čo v ťažkostiach a v pochybnostiach života veľa znamená. Zachránia nás pred povrchnými, módnymi prúdmi a názormi". Kardinál Newmann píše: „Od svojho 15. roku dogma bola základnou zásadou môjho náboženstva. Nepoznám nijakého iného náboženstva. Náboženstvo, len ako pocit je pre mňa snom a výsmechom."10 V dogme videl teda nie prekážku, ale základ pravdy a preto hľadal náboženstvo, ktoré má dogmy, najspoľahlivejšie to záruky pravdivosti a istoty.
Ale nielen náboženstvo, lež aj spoločenský, štátny a mravný poriadok spočíva na dogmách. Zapieraním dogiem nielen že sa zvrhne kresťansko-katolícka viera, ale uzákonilo by sa revolučné ovzdušie a zničil mravný a právny poriadok. Dogmy sú teda základ mravnosti, nakoľko na utvorenie stáleho mravného ovzdušia vyžadujú sa fixné náuky, večné princípy a tie sa zaistia iba dogmami.
Teraz už ľahšie pochopíme, prečo je neodôvodnená výčitka, že Cirkev je prísnejšia voči neverectvu ako voči mravným poblúdeniam.11 Nechce sa tým tvrdiť, ako by mravný život pokladala len za druhoradý. To nie. Ved tak náboženský ako i mravný život pokladá za jednak dôležitý a súhlasí s názorom, ktorý o evanjeliu tvrdí: ,,tu život a myšlienka sú jedno a to isté."12 Len vzájomné doplňovanie sa viery a mravnosti tvorí pravé kresťanstvo a živú, na ctnostné skutky bohatú vieru a náboženstvo.
Veľmi škodia viere aj Cirkvi tí veriaci, čo sa vysmievajú z dogiem a nechcú ich prijať. No, priam tak aj tí, čo dogmy síce uznávajú, ale ich mravný život je v rozpore s tými životnými zásadami, ktoré z dogiem vyvierajú. Ak sa predsa zdá, že Cirkev dogmy chráni na prvom mieste, je to len preto, že nechce, aby boly pochybnosti a neistota po tejto stránke. Lebo dobre vie, že kto je pevný vo viere, ten ľahšie odrazí pokušenia proti mravnosti a proti čistote. Kto stratil vieru u toho vymizla posledná možnosť pre jeho duševnú záchranu. U toho by sa znovu maly budovať základy duchovného života; ale u ľudí duševne a mravne rozháraných, býva to veľmi ťažké. Preto kresťanstvo bez dogiem je najväčší odporca Kristov v Cirkvi a pravého kresťanstva, keďže jeho základy sú dogmy.
Bezpochyby nepriateľom Cirkvi a s nimi sympatizujúcim „dobromyseľným kritikom" najviacej bije do očú svetská moc pápežov. Ich prepychom zariadený dvor, pri nich biskupi, pochádzajúci vraj z aristokratických kruhov, ktorí sa až donedávna nosievali na bohato ozdobených koňoch, bývali sprevádzaní početnou strážou a pripadli im vedúce pozície nielen v Cirkví, ale aj v štáte. Slovom nepáči sa im ani to, keď mečom, ani to keď mocenskými a diplomatickými prostriedkami bojuje o práva evanjelia a usiluje sa nadobudnúť vplyv vo vyšších aj v nižších kruhoch spoločenských. Divne pôsobia na niektorých tí stredovekí pápeži, čo sa stavali na čelo vojenských výprav a viedli politické boje o mocenské pozície s poprednými činiteľmi verejného života, neraz aj s cisármi a kráľmi.
Zdá sa nám, že odvtedy sme už hodne postúpili, keď namiesto bojujúceho pápeža mocnára máme otca, namiesto biskupov rytierov sme dostali apoštolov; ale pre ľudí stredného veku to bohatstvo Cirkvi aspoň na istý čas bolo nevyhnutným zlom. Veď z toho sa maly zakladať a udržiavať ustanovizne lásky a kultúry, pre tie časy tak veľmi potrebné. Vonkajší lesk vedúcich činiteľov Cirkví mal im zaistiť vonkajšiu autoritu a vynútiť úctu ľudu ako to bolo v ten čas vo zvyku. No, skúsenosť dokázala, že to bolo nebezpečné, lebo leskom úradu s mocou a bohatstvom vstúpila aj ambícia a pýcha tých, čo nemali cirkevného ducha a stali sa len svetskými mocnármi aj na pápežskom alebo biskupskom stolci. Vznikol trápny rozpor medzi nadprirodzeným a skutočným charakterom Cirkvi a jej predstaviteľov. Či tým prestala byť Cirkev božskou ustanovizňou? Či sa tým azda spreneverila svojmu poslaniu a preto je zbytočná? Takýmto záverom sa nemôžeme a nesmieme nechať strhnúť.
Pripomeňme si ešte raz, že v Cirkvi božské plány, úmysly a myšlienky, uskutočňujú nestáli, krehkí ľudia, ktorí sa ľahko môžu stať nástrojom prudkých vášní. Boh im aj pri toľkých chybách a slabostiach ponechá ich osobnú slobodu. Správnym použitím slobody alebo jej zneužitím môže byť ich pôsobenie požehnané alebo odsúdenia hodné. Zo slobody sa rodia svätci a zradcovia. Pavlovia a Judáši. Mučeníci a odpadlíci typu Juliána. Kardináli a la Talleyrand alebo podľa vzoru svätého Karola Boromejského. Pán Boh však aj pri tejto biede a mravných nedostatkoch osôb dosiahne svoj cieľ. Tvrdé národy sa naučily úcte zákona a rešpektu nielen meča a kopije, ale aj práva, moci a mravnosti. Preto Dante Allighieri13 a po ňom toľkí iní aj keď odsúdili nehodných kňazov, biskupov a pápežov, ale vo svojom srdci prechovávali nekonečný súcit a úprimnú lásku voči Cirkvi, ktorú vždy pokladali za svoju matku. Títo vedeli rozlišovať v Cirkvi ľudské od božského a neplietli si veci netrvácne, prechodného významu s vecami večnými.
Cirkev je súhrn protikladov. Sú v nej protiklady vnútorné a vonkajšie. Ak sa z týchto protikladných prvkov zdôrazňuje jeden, zdá sa, ako by chýbal druhý. Ak ochabne vo vzájomnom životnom napätí jeden pól, to znamená, že nadobúda prevahu a neraz aj výlučnú platnosť druhý pól. Toto je príčina, že je vždy tak ľahko útočiť na Cirkev. Mysticisti jej vyčítajú vonkajšiu činnosť, svetárskosť, juridizmus, prísnosť a autoritu. A realisti jej zazlievajú duchovnosť, odvrat od sveta a jeho zápasov, neživotnosť a nečasovosť. Mohlo by sa to nazvať tragickou tvárnosťou Cirkvi, keby svojou sjednocovacou silou nespojovala všetky tie proti klady, paradoxy a antagonizmy, žijúci celok a zákon svojho vzrastu a plodnosti.14
Moderný človek si nevšíma krásu nádoby a božský pôvod jej obsahu; my vidíme len ten fľak na nej, Cirkev je vyvolená nádoba božia, v ktorej sa zachováva pre ďalšie pokolenia masť evanjelia. Cirkev je rám, do ktorého je vložený obraz Kristov; ale nádoba nie je masť a rám nie obraz. Právna inštitúcia, Cirkev, to nie je evanjelium, náboženstvo, a vieru netvorí hierarchia. Mali by si to uvedomiť zvlášť tí, čo sa nevedia povzniesť od malicherností, tí, čo si nevedia všimnúť to veľkolepé dielo, čo Cirkev za svojho dvatisícročného pôsobenia utvorila pre dobro ľudstva. Nemali by vidieť Cirkev len v osobe svojho duchovného, lebo sa stanú otrokmi chvíľkových dojmov a vždy budú na ňu pozerať len so žabej perspektívy.15 Ak je ich duchovný kňaz vynikajúcich vlastností, prípadne aj bez nich, len aby zodpovedal ich vkusu, tak sú vernými dietkami Cirkvi; ale keď sú s ním v hneve alebo nezodpovie ich vkusu, prípadne ideálu, ktorý si utvorili o duchovnom azda pri čítaní dajakého románu, tak zachovajú nepriateľský postoj aj voči Cirkvi samej.
Či možno dejinné Kristovo dielo súdiť a ceniť takouto náladovosťou? I keď je ten duchovný najbližší a bezprostredný predstaviteľ Cirkvi, predsa nemôžeme na prípadné jeho chyby a slabosti vsadiť všetko ako na jednu kartu. Aj pritom musíme uznať neoceniteľnú službu celej Cirkvi a ďakovať za toľké prostriedky milosti, ktorých pramene nevysychajú ani vtedy, keď nám ich vysluhujú ruky azda nehodné. Sila duchovných zdrojov Sviatosti oltárnej neklesne a nič z nej neuberie ani menej príkladné pokľaknutie kňaza. Sviatosť pokánia nestratí na svojom očisťovacom účinku, aj keby nám spovedník dal najnešikovnejšiu, ba priamo urážlivú otázku.16 Kňaz je len kanál milostí. Či ony prejdú čistým, zlatým kanálom alebo len kanálom hrdzavým, sila a účinky milostí v našich dušiach sa tým neuberú, ak sme náležíte pripravení.
Akási črta tragiky je aj v pomere človeka, zvlášť hľadajúceho, k Cirkvi. Vlastná podstata Cirkvi je duchovná a neviditeľná. Tak sa stane, že keď človek hľadá Krista, nájde Cirkev ako voľačo viditeľného, vonkajšieho, ľudského, porušiteľného, Cirkev so svojimi dejinami, obradmi, zvykmi, zákonmi ba dokonca i trestmi. Nevidí jej dušu — Krista —•, vidí iba jej telo, ľudí. Telo s vráskami a kazmi, neduhmi a slabosťami. Je v tom aj isté nebezpečenstvo, lebo človek sa ľahko dá zmiasť jej vonkajšími nedostatkami, zvlášť keď sa mu nepodarí preniknúť k jej skutočnosti vnútornej. Tak aby mohol povedať: Tvoje telo je neúhľadné a čierne, ale milujem ťa pre tvoju dušu, ktorou je Kristus.17
Dnešní veriaci nechcú vidieť božskú autoritu, spojenú so svetskou mocou a tým menej s násilím. A na tróne duchovného života nechcú uctievať svetskú moc. Azda nikto to nevycítil tak jasne ako Pius IX. Keď ho vodcovia revolučného hnutia v Taliansku (1848), medzi nimi aj filozof a zakladateľ duchovného radu Rosmini, povzbudzovali, aby aj on vstúpil medzi vojnu vedúce štáty proti Rakúsku, nechcel o tom ani počuť. Hoci by to bolo prinieslo veľa výhod pápežskému štátu. Pokladal sa a chcel aj byť otcom všetkých kresťanov a námestníkom Kristovým, ktorý nemohol dať strieľať na rakúskych vojakov; ved aj tí boli Cirkvou odchovaní, aj za tých sa doma modlili a na svätú omšu dávali rodičia, manželky, dietky a súrodenci. Mohli to urobiť stredovekí mocipáni, ale neučinia to novovekí pápeži, ktorým je prednejšie prehĺbenie duchovného života než zaistenie si svetskej moci.18 Pápeži posledných rokov nechcú svoju autoritu uplatňovať so zbraňou, ale láskou a prítulnosťou veriacich národov.
Len aby táto snaha pápežov našla ozvenu aj v srdciach veriacich. Aby v nich skladané nádeje neboly zmarené! Dosiahne sa to, keď vo veriacich bude viacej prítulnosti a dôvery k Cirkvi, ale nadovšetko viacej objektivity, uznania a poddajnosti, čo sa prejaví aj vonkajšou úctou. Veriaci si majú už raz uvedomiť, že Cirkev je ustanovená, aby im zaistila zdroj duchovného, nadprirodzeného života, ku ktorému by sa bez jej pôsobenia nikdy nedostali. K tomu sa však vyžaduje aktívna spolupráca tak jednotlivcov ako celku. Len s priamym, osobným spojením s Cirkvou si môžeme zaistiť na to potrebnú milosť božiu. Nestačí len mechanické vonkajšie spojenie, t. j. vyznanie viery, ktoré je základom vonkajšej patričnosti do Cirkvi. No vyžaduje sa aj vnútorné, organické spojenie, ktoré predpokladá neviditeľné puto lásky, ktorým sme ustavične spojení s Bohom. Iba takto budeme nielen čírou čiastkou, ale aj žijúcou jednotkou spoločenstva Kristovho.
Hej, musíme byť žijúcimi a nie duševne mŕtvymi jednotkami. No takými budeme len zatiaľ. kým budeme mať styky s ústredím životnej sily, s Ježišom Kristom. Len dotiaľ sa môžeme vyvíjať, mohutnieť vnútorne a odolávať kazom a vonkajšej nákaze. Spôsob tohto vnútorného spojenia, veľmi výstižne vysvetlil Pán Ježiš v prirovnaní o viničnom kmeni a ratolestiach.19 Ale viera v Krista neostane čistá, nedotknutá, ak ju nebude podporovať a oživovať viera v Cirkev, ktorá je stĺpom pravdy, a viera v Cirkev zas neostane čistá a nedotknutá, ak ju nebude posilňovať vernosť a oddanosť Kristovmu námestníkovi, rímskemu pápežovi.
Prečo nieto v mnohých lásky k Cirkvi a prečo zachovajú k nej postoj odmietavý, ba priamo nepriateľský? Lebo hľadia na ňu ako na vonkajšiu, ba priamo cudziu organizáciu, s úradmi, s právnymi predpismi a s nenávidenou, ale už dávno nejestvujúcou svetskou mocou pápežov. Takíto bývajú len ďalekými pozorovateľmi, neúnavnými kritikmi každého jej podujatia, a nie milujúcimi deťmi matky Cirkvi. Náboženskou osobnosťou však, podľa Pecku,20 môžeme byť jedine v Cirkvi a skrze Cirkev, lebo náboženská osobnosť je osobnosť cirkevná, t. j. osobnosť žijúca a rastúca v pôde Cirkvi. Človek odcirkevnený a odnáboženštený je zpravidla len civilizovaný barbar, i keď budú ktovie aké okrídlené jeho prejavy, o vzdelaní a pokroku. Pripomeňme si často: Boh dal svetu Krista, Kristus nám dal Cirkev a jedine len Cirkev nás môže viesť k Bohu.


1 Dom. Pecka: Cesta k pravde. Olomouc 1940. str. 183—184.
2 Mat. 18, 8 an.
3Dr. J. Vrchovecký: Cirkev a nova doba. Olomouc1932. Cela hlava 13, str. 227—257.
4Viď Ferko Skyčák: Galileo Galilei s dnešného vidu. Kultúra XIV, 1942, str. 54.
5Ján 10, 30.
6 Ján 14, 9 a 10.
7 Viť. P. Soukup, OP, Sborník kontroversí, Olomouc 1934, d. IV, str. 45—49.
8Luk. 1, 28.
9 Eucken: Kônnen wir noch Christen sein? Veit u. Comp., Leipzig 1911, str. 212.
10 John Henry (Kardinal) Newmann: Obrana svojho života. Trnava SSV. 1943, str. 79.
11Dr. Swicki: Kath. Fromigkeit. Bonif., Padernborn1921, str. 9.12
12 Dr. Feudt: Die rel. Krafte d. Kat. Dogmas,Munchen 1921, str. 5.
13V. Prohaszka O. A diadalmas Vilagnezet, Budapest 1927, str. 223.
14Dom. Pecka: Tvár človeka. Brno 1939, str. 78.
15 V. Lippert: Von Seele zu Seele, Freiburg im Br.Herder 1926, passim v hlave 28.
16Tamtiež.
17 Dom. Pecka: Tvár človeka. Brno 1939, str. 78.
18Prohászka, u. d., str. 220.
19 Ján 15, 1 – 6.
20 Dom. Pecka, ú. d., st. 78.