logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1944
Číslo : 3
Názov článku : Zdvorilosť a nábožnosť
Text článku : Zdvorilosť a nábožnosť.
Marcel Horniak, SS.

Obávam sa, že by mi pri tejto chúlostivej téme mohlo hroziť nebezpečenstvo, že ma obvinia zo zveličovania alebo príkrosti; použijem preto radšej slová takej osoby, ktorá je obecne uznaná autorita duchovného života. Je to P. Faber, oratorián. Vo svojej knihe „Zdvorilosť" tak úprimne a nebojácne poukazuje na niektoré smutné zjavy, ktoré sa často opakujú medzi nábožnými osobami, že si zasluhuje pochvalu a uznanie.
,,Keď si všimneme — vraví — pobožné osoby ako zvláštnu, samostatnú skupinu ľudí, so zahanbením zistíme, že sú najmenej zdvorilé. Viem, že mnohí to budú pokladať za urážku, iní budú vidieť pohoršenie v tom, že si to povieme tak verejne. Ale myslím, že u vážnych osôb bude platiť vždy za väčšie pohoršenie to, čo je zavinené odsúdenia hodným správaním a vystupovaním, než upozornenie naň. Veď to robíme s tým šlachetným úmyslom a pevnou nádejou, že sa tým predíde ďalšiemu pohoršeniu a šíreniu zla.
Nehanbíme sa priznať, že naša úbohá prirodzenosť nemôže prísť na všetko a že sa zdvorilosť u nás nepraktizuje v náležitej miere len preto, že sa nechápe jej význam v plnej miere. To, že niekto je láskavý, ešte neznamená, že tým je už aj zdvorilý; sútrpnosť nám nezaručuje hneď aj zdvorilosť; ba nájdu sa často i také osoby, čo sa vedia umŕtvovať, odriekať a sebazapierať a sú pritom hrubé a bezohľadné. Pochádza to z akéhosi duchovného sebectva, ktorý často preráža až do namyslenosti a preto načim ho ľutovať; u osôb nábožných však aj odsudzovať. Lebo veď preto ostane nepovšimnutá zdvorilosť, hoci ona by mohla dať akýsi charakteristický pôvab jemnosti a láskavosti nielen jednotlivým katolíckym osobám, ale všetkým, čo to náboženstvo lásky vyznávajú. Zatiaľ však čo vidíme? Že sa až s výstrednou starostlivosťou pestuje sebecký egocentrizmus, kontemplácia vyjadrená asociálnym zadumaním, ale pri najmenšom duševnom otrase akýkoľvek náraz výkyvu vyrazí aj pobožné osoby z jednej krajnosti do druhej."
Dozaista, každý s nás pozná slušný počet takých pobožných osôb ktoré už čírym zjavom svojej „hroznej" pobožnosti vzbudia v nás silný pocit nevoľnosti a neprekonateľnú túžbu dostať sa čím skôr ... von z ich okruhu. Koľkí z vás si kládli otázku, keď sa stretli s takou osobou, prečo tie bezočivé, odpudzujúce spôsoby a mrzutý pohľad? Všetky tieto otázky zavŕšila najúzkostlivejšia otázka: Či aj my musíme byť takí, keď chceme byť pobožní?
Prešlo už veľa rokov; a tie, myslím, stačily presvedčiť nás, že možno byť pobožným, ba až veľmi pobožným aj bez toho, žeby sme sa stali takými. Prišli sme aj na to, že ak by sa niekto stal takým, že by sme ho nemali pokladať za veľmi pobožného. To nie je dostatočné znamenie pobožnosti; ba dosť často je to duševná chyba, duševný kaz a nie vyvrcholenie náboženskej horlivosti. — Dostali ste odpoveď na svoje zvedavé otázky. — Ale to vás neoprávňuje, aby ste vyhýbali osobám, ktoré sme mohli nazvať pseudokatolíkmi, lebo je pre ne istá poľahčujúca okolnosť. A to: také osoby obyčajne nemajú poňatia ani o tom, čo od nich žiada katolícke náboženstvo; ani o zdrvujúcom dojme, čo vyvolajú a zanechajú u iných, ktorí nemusia vždy byť menej vážni a pobožní, než sú oni. Pre toto ich nemožno brať na zodpovednosť a preto ich ani nesúďme.
Najlepšie podložíme a odôvodníme svoje tvrdenie krátkým analyzovaním. Tak zistíme, že hybnou pákou katolíckeho náboženstva a celej náuky je láska. Myslím, že bude zbytočné privádzať citáty zo svätého Písma. Jadrom a vrcholom lásky je však zdvorilosť. Lebo či možno pokladať surovosť a hrubosť za prejavy lásky? Veď to by bolo protirečenie! Ale ak by ste to chceli niektorým ľuďom dokazovať, veru sa obávam, že by ste nepochodili. Iba ak by to dokazovanie bolo trochu „plasticky" vyjadrené, tak že by ste jednému z pochybovačov podali almužnu v sprievode silného zaucha. Vtedy by sa už len presvedčili, že veľkodušnosť tohto druhu nemožno nazvať láskou. A predsa tisíc všelijakých spôsobov — azda v trocha miernejšej forme — nám denne zahaľuje túto kontradikciu; takže si už s toho nič nerobíme.
Máme teda s jednej strany ctnosť lásky so svojím prepotrebným, podstatným prejavom, so zdvorilosťou a s druhej strany náboženstvo. Teoreticky nie je ani len mysliteľné, aby si láska a náboženstvo vzájomne odporovaly. V skutočnosti však sa stretáme s celými skúpinami ľudí, u ktorých je tento rozpor zjavný a trvalý s následkami priamo zhubnými. Koľkoráz sa nad tým pohoršujú aj inoverci; pravda, navyknú si na hašterivosť nábožných katolíkov, ale robia si z nich posmešné vtipy. Vážnejších veriacich to uponižuje a do zmätku privádza, lebo sa hanbia, že musia byť pripočítaní k tým nežiadaným, čo svojim správaním a vystupovaním falšujú naše náboženstvo a pritom si nárokujú meno a uznanie popredných exponentov.
Pre tie osoby, čo sú ustanovené za predstavených, ako: otec, matka, učiteľ a vôbec predstavení, je to dosť silné pokušenie byť menej láskavými. Veď cesta od povinnosti rozkazovať ku záľube iným nanútiť vlastnú vôľu, aj pri nepatrných, neraz až zbytočných maličkostiach, je veľmi krátka. A veru dosť často sa stane, že tam, kde by stačilo láskavé napomenutie, používa sa hnev a uplatňuje prchkosť; tam, kde by stačilo upozorniť na zachovanie pravidla alebo predpisu, nárokujú si neomylnosť a pri nepočúvnutí vyhrážajú sa až smiešne katastrofálnymi následkami. Predstavení by mali mať pred očami, že poslušnosť je bremeno, ktoré by mali uľahčiť svojim poddaným. Stačilo by postaviť sa niekedy na ich miesto, s nimi trpieť a znášať príkoria, aby sme sa nestali nenávidenými. No, a koľkí to spravia?
Mladým by som zvlášť pripomenul: Až budete raz predstavenými iných, pripomeňte si všetky kritiky, vnútorné, v sebe udusené vzbĺknutia hnevu, ale nadovšetko verejné výbuchy nechuti, čo vo vás vyvolaly rozkazy a spôsoby vašich rodičov a predstavených. Vtedy sa dozaista naučíte správne rozkazovať a tým docielite, že vás budú ochotne a s láskou poslúchať. Tak to robieval svätý Don Bosco a iní svätí a vieme, že mali jedinečné úspechy.
Keby si ľudia uvedomili, že majú v moci istý a neomylný prostriedok, ktorým by najľahšie zaistili: pokojný a blažený život sebe a iným, — že by sa ním hodne zmiernily rozličné trápenia a utvorilo radostnejšie ovzdušie — dozaista by ho využili. A boli ste naň upozornení už neraz! Keď ste boli znepokojení a urazení, pre hrubé spôsoby a nezdvorilosť, s ktorou ste sa kde-tu stretli, čo by ste si boli priali na prvom mieste? Dať dobré poučenie nezdvorilcom. Preto by maly byť všetky naše styky pod stálou kontrolou slušnosti a zdvorilosti, aby sme si spríjemnili nažívanie s ľuďmi. Takto najistejšie urýchlime nápravu tam, kde je ona potrebná.
Ľudia si najradšej osvojujú spôsoby osôb vysokopostavených, aby ich zdvorilé prejavy a spôsoby maly šľachetný rodokmeň. V tomto prípade sa my katolíci nemusíme báť, že by sme pohoreli. Všeobecné a hlavné pravidlo zdvorilosti vám zanechal ten, ktorý je Majstrom a Učiteľom celého sveta, keď povedal: Čo chcete, aby iní činili vám i vy čiňte im. Prejavme voči iným také správanie, aké by sme od nich žiadali pre seba. Mali by sme si občas zameniť miesto, aby sme prejavy tvrdosti, čo voči iným používame, pocítili na vlastnej koži… Azda by sme sa polepšili. Keby sme mali právo žiadať od niekoho, aby sa spravoval podľa učenia božského Majstra aj pri verejnom vystupovaní, nuž na prvom mieste sú to tí, čo sú mu najbližšie svojou službou, horlivosťou a ctnostným, pobožným životom.
Každá ctnosť, teda aj zdvorilosť, pramení z Boha. Pri tejto však Pán Boh nie je len trpným dodavateľom síl potrebných na zachovanie ctnosti, ale večne činným vzorom, ku ktorému sa máme často vracať, aby sme sa od neho učili, ako ctnosť aj v praktickom živote uskutočňovať. Tak sa potom neuspokojíme len s tým, že sme si tú alebo onú ctnosť osvojili pre vlastnú osobnú záľubu a ľudskú pochvalu, ale aj činne ju budeme prenášať na bližných svojich a tak im dáme pocítiť dobrodenia, čo z nej vyvierajú. Aj Pán Boh nemá všemohúcnosť len pre seba, ale z nej dopĺňa našu nedostatočnosť. Svojou spravodlivosťou zas napráva naše nespravodlivé úsudky a plané, záškodné činy. V milosrdenstve svojom potešuje blížnych, ktorých tak často zarmucujeme tvrdosťou srdca. Božia pravdovravnosť predchádza našu neúprimnosť a vystríha pred záškodnou dvojtvárnosťou a neúprimnosťou. Svojou vševedúcnosťou zaistí Pán Boh našej nevedomosti úspechy na poli vedy a umenia. Slovom dáva nám k dispozícii všetku a celú svoju dokonalosť a tak ustavične pomáha a k úspechom privádza našu nedokonalosť.
Podľa tohto zdvorilosť je a má byť nepretržitým nasledovaním Najvyššieho Učiteľa a Majstra, a človek zdvorilý je ten, na ktorom sa život a skutky Majstrove odrážajú pri každom slove a čine. Krásne sú to slová a hlboké. Nútia nás priznať sa, že náš pojem o zdvorilosti bol len povrchný a falošný, ale nadovšetko skúpy, voči iným až biedne skúpy. Necenili sme si ju tak, ako si zasluhuje, a sme sa jej nepridŕžali; čím sme prezradili, že nám na nej nezáleží. Skúsme analyzovať takou pozornosťou nezdvorilé slová a urážajúce spôsoby, ktoré vychádzajú od nás ako tie, ktorých sa nám dostane od iných, a cena zdvorilosti stúpi o sto percent; ale tým by vzrástla aj naša osobná hodnota.
Zdvorilosť má čosi spoločného aj s milosťou božou, lebo veď ona poskytuje ľudom niečo takého, čo ani ich „ja" ani prirodzenosť sama im dať nemôže, a predsa to potrebujú; môžu to dostať teda len od iných (napr. útechou). Aj ten spôsob, akým sa približovať (dávať tú útechu a sústrasť), aj to je zvláštny dar, mnoho ráz cennejší než vec sama. Bez milosti božej by sa nám to sotva podarilo. V tomto prípade milosťou je zdvorilosť sama. Ba aj tajné vnuknutie, ktoré nás pobáda k činom lásky, nie je len obecným produktom ľudskej prirodzenosti alebo výchovy, ale pochádza z najintímnejších záhybov duše, v ktorých sa obraz a vlastnosti božie hlbšie vryly a tak dokonalejšie odrážajú.
Čo všetko nevykonal Pán Boh, aby učinil ľudí čím šťastnejšími už aj na tomto svete. Ale neviem, koľko ľudí prišlo na to, že túto námahu a plány božie marí a priamo sa proti nim stavia, keď bezočivým vystupovaním roztrpčuje život bližných. Zdvorilosťou mu však poskytujú výdatnú pomoc; najmä keď pri zachovaní všetkých, i najťažších povinností, je vždy spokojný a veselej mysle.
Keby ste aj niekedy museli byť svedkami priestupkov a pokleskov, s ktorými nemôžte súhlasiť a tým menej ich schvaľovať, za to nemusíte ich pôvodcu hneď zatrácať. Azda by sa vám podarilo prihovoriť sa mu láskavo, tým získať jeho dôveru, postupne sa dostať k jeho duši, aby ste ju vytrhli z nebezpečenstva, v ktorom sa azda z nevedomosti nachádza. Zalamujeme rukami nad skazenosťou sveta, a hľa, na dosah ruky je nám nie jedna príležitosť nápravy, ale tisíc; využili sme ich? Že nemáte odvahy? Viete, kde je láska, tam je vždy dosť spôsobov dostať sa ku každému; aj k takým, čo sa zdajú uzavretí a neprístupní.
Len aby ste sa nepridŕžali mylného, odsúdenia hodného názoru, ako by sa polepšenie a duchovná obroda daly vynútiť vyhrážkami, verejnými výstupmi a tútorskými spôsobmi. Kto by si tak počínal, vystavil by sa výsmechu mladých aj starých. V tomto nás zahanbia pracovníci rozvratných smerov. Ako trpezlivo, láskavo a zdvorilé približujú sa ku každému, až ho omámia a strhnú do svojich radov. ,,My to nemusíme, veď máme pravdu, nemusíme sa pred nikým ponižovať a prosiť", vravíte. Azda poznáte ľudí, čo nie len hovorili, ale aj konali tak. Ja tiež. Ale že takými rečami a podobným počínaním si nezískali priazeň ľudí a že sa im nepodarilo zorganizovať a udržať ani jeden spolok, to nemusím dokazovať. Kým láskavým — ale rozumným — vystupovaním, obetavým porozumením sa viac ľudí priviedlo na dobrú cestu, ba aj do Cirkvi než prehnanou, ale nerozumnou horlivosťou, skvelými rečami, nadutým doktrinárstvom a pozérstvom.
Častejšie by mali o tom uvažovať pracovníci katolíckych spolkov, náboženských a cirkevných ustanovizní a vôbec všetci katolíci, čo prichádzajú do stykov so stránkami. Pre nich by malo platiť heslo: Tak zachádzaj s každým, aby stretnutie, rozhovor a vôbec styk s tebou zanechal v ňom príjemný pocit a túžobne myslel na chvíľu, v ktorej sa zas dostane k Tebe. Keď ho nemôžeš uspokojiť, ba ho musiš priamo odmietnuť, nech cíti z tvojich slov, že aj samého ťa mrzí musieť ho prepustiť s nevybavenou vecou. Ale nech odchádza od teba s príjemným pocitom, a nie roztrpčený, znechutený, lebo s osobou zavrhnú aj ustanovizeň, Cirkev a náboženstvo samo. Nefalšujme svoje náboženstvo, lebo by sme mu nerobili dobrú reklamu.
Nezabúdajme, že ctnosti sú ako čerešne, jedna tiahne druhú. Tak aj tu, ak zanedbáme zdvorilosť, utrpí aj láska, pravdovravnosť a ďalšie ctnosti, až nám z nášho kresťanstva neostane nič alebo len veľmi málo. Bude to vlastne miešanina pohansko kresťanská, upravená podľa individuálnych záujmov a potrieb; ale takto premenené, prispôsobené kresťanstvo už nie je pravé, pôvodné, lež len falzifikát. Dajme si pozor, aby sme aj my tak nepochodili; aby sme nezavrhli pravé učenie Krista a neponechali si falzifikát. Najistejšie by sa tomu dalo vyhnúť, keby sme sa húževnate pridŕžali ctnosti úprimnej zdvorilosti, vyvierajúcej z ochotnej lásky, lebo tie sú najlepším skúšobným kameňom pravej nábožnosti.