logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1944
Číslo : 2
Názov článku : Prirodzené vysvetľovanie duchovné života
Text článku : Prirodzené vysvetľovanie duchovného života!
Marcel Horniak, SS.

Keď pozornejšie sledujete naše náboženstvo, zistíte niektoré zjavy, cirkevné úkony a state učenia, za ktorými sa skrývajú nezapierateľné hĺbky dogmatické a psychologické tajomstvá. Nejeden katolík ich cití, predpokladá akosi samovoľne aj vychytí, iný ich zle chápe alebo len tak podľa svojho; a tak jedni ako druhí sotva by vedeli previesť ich vieroučný rozbor. Žiadať si vysvetlenie pokladajú za uponižujúce a čítať nemajú času ... Tak sa stáva, že vychytia akýsi postranný motív náboženského a duchovného života a podľa toho žijú, kráčajú, hoci neraz on zatlačí aj tie hlavné, základné motívy, ako to býva pri chybných hudobných skladbách a výstredných stavbách.
Iný zase s akýmsi duševným uspokojením hľadajú a prijímajú len paradoxné zjavy bez toho, žeby badali, že sa za nimi skrýva len smyslové, pozemské smýšľanie. Je to znamenie duševnej nezralosti a náboženskej povrchnosti, lebo k paradoxu sa uchyľujeme, keď jednotlivé podrobné zjavy alebo udalosti vytrhneme z celku, po jednom ich skúmame a tak prichádzame na závery, ktoré obyčajne bývajú skreslené, ak nie priamo falošné.
Kto sa neusiloval o vhĺbené nazeranie alebo aspoň úvahy o základných pravdách nášho náboženstva, ako napr,: vtelenie, vykúpenie, sviatosti atď., nepozná stavbu náboženského a duchovného života, spojitosť príčin a následkov, prostriedky milosti a ich účinky atď.; pravda, nebude ich vedieť správne využiť pre svoj duševný prospech. Pre tých náboženské cítenie bude pozostávať len z akéhosi estetizmu a Boha prispôsobia svojej prízemnosti a plochosti podľa zásad jednostranného empirického vedeckého vzdelania. Duchovný a náboženský život bude mať u nich len výzdobnú úlohu a jeho vieroučné a mravnevýchovné zásady ľahko odmietnu.
Nečudo potom, keď pri voľaktorej složitejšej otázke, na ktorú nemožno použiť pravidlo a formulu vedy, — lebo sa jej vymykajú pre nadsmyslový ráz, ba priam transcendentný — zaujmú odmietavé stanovisko, vraj pre nedostatok primeraných vedeckých spôsobov. Tak zamietajú tajomstvo prepodstatnenia pri svätej cmši, vplyv a účinky Eucharistie na charakter a výchovu prijímajúcich a iné. Kedže, vravia, vnútorná, nadprirodzená sila, ktorej sa pripisujú tie mimoriadne účinky, je nezistiteľná, vymyká sa akýmkoľvek pravidlám fyzickým a chemickým zákonom, nuž sa pochybuje v jej pravdivosť a v skutočnosť predpokladaných účinkov. Nanajvýš by ich mohli zaradiť do oblasti špiritistických zjavov alebo alchymických pokusov — vravia si.
Tu sa javí zrejmosť starej pravdy, že len kto správne chápe pojem nadprirodzená, len ten pochopí aj podstatu katolíckeho náboženstva, zjavenie božie, tajomstvo vtelenia, sviatosti a tým aj nadprirodzenú skutočnosť, ako je milosť božia, prepodstatnenie atď., pri ktorých nemožno dokazovať znalosťou modernej prírodnej vedy; lebo to, čo platí v prirodzenom poriadku, nemusí platiť aj v nadprirodzenom, ktorý je prístupný len všemohúcnosti božej. Príroda nepozná prepodstatnenie a preto premenenie chleba a vína vo Sviatosti oltárnej, ako aj premenenie vody na víno v Káne Galilejskej môžeme pripísať len všemohúcnosti božej.
Mnohí, aby nemuseli prijať poriadok nadprirodzený, usilujú sa diskreditovaním mu vyhnúť a tie zjavy nadsmyslové a transcendentné prenášajú na pole alchýmie, ktoré vraj náboženstvo prevzalo do svojich služieb. Tvrdia totiž, že táto veda či umenie, pomocou chémie a okultných vied s istou dávkou povery išla vyrábať zlato, ale pre nedostatočnú znalosť fyzickej chémie si nevedela overiť ani postup ani výsledky; nuž pripisovala ich zvláštnemu zásahu božiemu a ten si vraj vynútila odriekaním čarodejných formuliek. Úspech — nájsť zlato — bol zaručený, len treba vedieť uhádnuť potrebnú magickú formulku. Nuž vraj takto akosi to má byť aj s tým nadprirodzeným účinkom pri užívaní katolíckych sviatostí, najmä Eucharistie. Chcú ich kompromitovať alchýmiou a tak vradiť do stredovekých bájok. Preto si vraj nezasluhujú vážneho povšimnutia a tým menej pozorností vedy.
Nestaviame sa na obranu alchýmie, ale nemôžeme zamlčať niektoré vedecké udalosti posledných rokov, ktoré s ňou súvisia. V máji 1924 noviny a odborné časopisy upozornily, že profesorovi Miethemu podarilo sa v laboratóriu vysokej školy technickej v Charlottenburgu z ortuti extrahovať zlato. Odborníci by sa ešte pred niekoľkými desaťročiami boli smiali nad podobnou zprávou; ale odkedy sa zistilo, že pri vyžarovaní rádioaktívnej hmoty utvára sa hélium, ba že atómy tých látok, ktoré sú utvorené výbuchom alfa-čiastok (dusík, bór, hliník) môžu sa umelo rozložiť, takže vzniknú z nich vodíkové atómy, problém vyrábania zlata pomocou chémie aspoň zásadne zdá sa umožnený. A Miethe vo svojej prednáške, ktorú mal 5. dec. 1924 v „Deutsche Gesellschaft fiir technische Phvsik" vo svetelných obrazoch predstavil čiastky zlata, ktoré dosiahol chemickou cestou z ortuti. Mietheho výskumy zopakoval a čiastočne upravil japonský chemik Nagoaka v Tokiu. Výsledok jeho pokusov potvrdil Mietheho pozorovania. Ich správnosť skontroloval a potvrdil aj chemik berlínskej Kaiser Wilhelm Inštitut Fridrich Haller.1
Alchýmii sme nepripisovali zvláštneho významu, ale ako historický fakt nemôžeme ju zaprieť. Pri posúdení toho alebo onoho historického faktu nemôže byť cieľom apriorné jeho odmietnutie alebo zásadné ospravedlňovanie. Ale radšej jeho pochopenie. Aby sme ho však pochopili, nesmieme ho vytrhnúť z tej doby, v ktorej sa odohral, a súdiť ho a porovnať s vymoženosťami a výsledkami vedy nášho veku, lebo by sme sa previnili proti historickému postupu a historickej pravde. Prenášali by sme vedecké vzdelanie a smýšľanie, ako i moderné prostriedky výskumu 19. a 20. storočia do 13. až 15. storočia.
Tiež si nenamýšľame, že výsledok profesora Mietheho rozlúštil už s definitívnou platnosťou túto otázku. Uspokojíme sa tým, že jeho výsledok berieme na vedomie a že ho pokladáme za nové ohnivko na reťazi výskumov, ktoré nás neodpudzujú, ale skôr približujú k Bohu a náboženstvu; lebo nás ešte raz presvedčily, že vieroučné pravdy nášho náboženstva nie sú viazané ani otázke Galilea ani pokusom alchýmie alebo akýmkoľvek vedeckým vymoženostiam. Tie sú večne nezmeniteľné ako Boh, od ktorého pochádzajú. A vidíme, že viera dáva úplnú voľnosť vede pri jej výskumoch, lebo sa nemusí báť akýchsi prekvapení a mystifikácií.
Pozrime si teraz vnútorné ťažkosti, ktoré vznikajú okolo nadprirodzených účinkov niektorých sviatostí, najmä Eucharistie. Ťažkosti pochádzajú viacej z nejasnosti a nevedomosti, než zo zlomyseľnosti. Veď nadprirodzeno, hoci vzaté samé osebe, je a musí byť aspoň po nejakej stránke nedostupné ľudskej prirodzenosti, predsa je podmienené našej činnosti. Tak napr. milosť božia ako nadprirodzená skutočnosť je našej prirodzenosti nedostupná, ale pri náležitom použití istých prostriedkov (sväté sviatosti, to sú vonkajšie podmienky vnútorného pomeru človeka k Bohu) privádza sa do našich duší. Milosť sa vlieva tajomne a nepozorovane do duše, človek necíti zmeny, ktoré sa v ňom dejú; aby si však uvedomil, kedy sa to deje, Kristus Pán spojil udelenie sviatosti s viditeľnými obradmi, ktoré ustanovil za znamenia, prostriedky a zdroje milosti. Ale aj použitie sviatosti, to jest tá podmienka, nepochádza z našej dostatočností, povedali by sme, nie je to imanentné našej prirodzenosti, ale pochádza zo samej, nami nijako nezaslúženej, dobrovoľnej štedrosti božej. Tú duševnú silu majú len skrze vtelenie Ježiša Krista.
Prakticky to vidíme pri svätej omši. Pri premenení mizne podstata chleba a vína a na jej miesto nastúpi telo a krv Ježiša Krista, hoci prípadky, to jest smyslom prístupné vonkajšie vlastnosti, spôsoby chleba a vína ostanú nezmenené. Pravda, to nie je vnútorne nemožné, lebo všemohúcnosť božia, ktorá ich ustálila, môže ich upraviť aj v inom smere. No rozhodne presahuje táto zmena ľudské sily. Nuž a čo je potrebné na dosiahnutie tohto podivného, ba priamo zázračného účinku? Stačí nekvasený chlieb, oblátky a víno a k tomu kňaz má vyrieknuť nad týmito darmi slová, ktoré bol povedal Ježiš Kristus pri poslednej večeri: Toto je telo moje, toto je kalich krvi mojej. Spoluúčasť všemohúcnosti božej je neomylne zaistená vždy, keď sa splnia ustálené podmienky. Ale ani zadováženie vína a nekvaseného chleba ani vyslovenie premeňujúcich slov nie je človeku nemožné a neprevyšuje jeho sily; pravdaže, nestačí k tomu hocikto, aj keby vedel vysloviť predpísané slová, nedosiahol by žiadaný účinok. Na to je potrebný kňaz, to jest osoba, vyvolená samou všemohúcnosťou božou a obdarená patričnou mocou, aby mohla zastupovať Ježiša Krista a vysloviť premeňujúce slová s takou autoritou a mocou, s akou ich použil pri poslednej večeri Kristus sám. A v tomto prípade opakuje sa obvyklé konštatovanie: čin božskej všemohúcnosti, ktorým sa istá osoba stavá kňazom, je akejkoľvek ľudskej sile a moci nedostupný. No je podmienený prirodzenému vkladaniu biskupa. Takto vzniká vo sviatosti stavu kňažstva a vo Sviatosti oltárnej účinok celkom nadsmyslový, transcendentný, možný len všemohúcnosti božej a podmienený prirodzenej spolupráci človeka. Pravda, len za mimoriadnych podmienok, ktoré ľudskej prirodzenosti a jej skutkom sama božská všemohúcnosť ustálila.
Na objasnenie. Prepodstatnenie znamená, že jedna podstata prechádza, zmení sa v druhú. Je to zvláštny spôsob premeny prípadkom. Inde, ešte aj pri podstatných zmenách, neprechádza celá podstata, ale len forma do druhej podstaty; ale ostane akási spoločná čiastka podstaty, látka. Prepodstatnením celá podstata prechádza do druhej: prvá prestáva a nová nastúpi na jej miesto. Cieľom v prepodstatnení účinkujúcej božskej moci nie je zničenie chleba a vína, ale utvorenie tela Kristovho a krvi Kristovej pod spôsobom chleba a vína. Ostávajú len vonkajšie spôsoby, forma chleba a vína, utvorenie tela a krvi pod spôsobom chleba a vína, to nie je nové stvorenie (actio productiva), ale len novú sviatostnú prítomnosť pôsobiaci akt (actio adductiva). Proti prepodstatneniu, opakujeme, nemožno dokazovať modernou prírodnou vedou; lebo to, čo ona učí o zachovaní hmoty a energie, platí len v poriadku prirodzenom, a nie v nadprirodzenom, ktorý je prístupný len všemohúcnosti božej.
To, čo sme povedali o spomenutých dvoch sviatostiach, opakuje sa aj pri ostatných a tiež aj pri sväteniach. Vyslovenie istých modlitieb a formúl, pokropenie svätenou vodou, mazanie olejom alebo krizmou, požehnanie prsteňov, vypočutie hriechov a vyslovenie rozhrešujúcich slov nad kajúcnikom, ako aj iné úkony, spojené s vysluhovaním sviatostí a svätení, sú ľudom vždy možné. Dobrotivosť božia dovolí, aby jednotlivé úkony priniesly v istých podmienkach účinky nadprirodzené, nesmiernej ceny, akej by samy osebe rozhodne nikdy nemalý. Pán Boh to len preto dovolil, aby ľudom natrvalo zaistil milosť, ktorá je rozhodne a nevyhnutne potrebná pre nadprirodzený život.
Prejdime teraz k aplikácii pre duchovný život. Predstavme si človeka, — mladého alebo staršieho — veľmi zlej povahy, s planými sklonmi, ktorý sa od istého času oddáva úprimnej pobožnosti. Ochotnejšie chodí do kostola, často, ba aj denne pristupuje ku svätému prijímaniu. Jeho povaha sa postupne mení. Zlozvyky miznú a namiesto tých nadobúda nové, dobré zvyky. Ani tu nemôžeme povedať, že chápeme všetky tie nadprirodzené účinky sviatosti, lebo ten tajomný proces, ktorý sa odohráva v duši, skrytý je všetkým a viditeľný len očiam božím. Ale zmenu povahy a vonkajšieho správania môžu zistiť aj iní. Á kedže nikdy nebolo vidno, že by sa niekto bol vnútorne polepšil len preto, že jedol hostie, látkovo v ničom neodlišné od tých, čo lekárnici používajú na prášky, nebude ťažké prísť na záver, že mravnú zmenu spôsobila vyššia príčina, než sú tie, čo by sme vlastnými smyslami mohli zistiť.
Pravda, nájdu sa takí, čo budú mať naporúdzi dosť prirodzených dôkazov na vysvetlenie týchto zmien. Oni ich budú pripisovať šeru chrámovému, mystickému tichu prostredia, povznášajúcim účinkom hudby, vôni kvetov a tymiánu, sobranosti miesta a osôb atď. Lebo vraj všetko účinkuje na spôsob nepozorovanej mravnej terapie. Ale aj pri všetkej pohotovosti psychologov nepodarilo sa vysvetliť, prečo ceteris paribus a pri zachovaní všetkých potrebných podmienok musí byť pri užívaní Sviatosti oltárnej účinok neporovnateľne väčší, než býva bez nej. Ich výklad je teda nedostatočný a ten zásah nadprirodzených síl, milosti božej, aj keď nie je viditeľný, predsa je zjavný z účinkov, čo z neho vyvierajú v poriadku prirodzenom: zo zmeny indivídua.
Nemáme teda do činenia s duchovnou alchýmiou ani s mravnou terapiou, ale s nadprirodzenou milosťou božou a jej účinkami, ktoré skrz sväté sviatosti tak mocne, ba až zázračne pôsobia na ľudskú povahu. Ak by sa u niektorých aj pri častom pristupovaní k Sviatosti oltárnej tieto účinky nejavily, chybu nemáme hľadať v ich nedostatočnosti, ale v prekážkach, ktoré sa jej kladú priamo alebo nepriamo, keď sa neodstráni hriech, nebezpečné príležitosti alebo chyby so strany prijímajúceho a tak sa zanedbá duchovné spolupôsobenie a potrebné uspôsobenie pre prijatie sviatostí.
Sme prichystaní aj na námietku: „Keď je teda podľa katolíckej náuky taký mocný a zázračný ten účinok sviatostí pri výchove charakteru, prečo ich veriaci nepoužívajú v hojnejšej miere? Prečo sa nehrnú k nim, ako kto je presvedčený o ich užitočnosti a potrebe?"
Odpoveď nebude ťažká. Lebo náboženstvo, najmä katolícke, predkladá svojim veriacim vážne požiadavky a chce, aby ich rešpektovali, podľa nich sa spravovali aj pri zariadení súkromného a verejného života. Tieto sú často tvrdé a skoro vždy spojené s obeťami, lebo žiadajú ustavičné sebazaprenie, zrieknutie sa zdanlivých práv, potlačenie a udusenie smyselných túžob, závisti, hnevu, pomsty. A to, čo za pravidelných okolností by bolo zrejmé a samovoľné, ba až túžobne vyhľadávané každým rozumným stvorením ako užitočné a potrebné, v terajšom stave, keď človek cíti následky dedičného hriechu a vášne bývajú vybičované, je to veľmi ťažké, ba neraz až nemožné. Vôľa je chabá, mravné sily nalomené, takže človek sa len s veľkým sebazaprením vie rozhodnúť plniť tieto povinnosti. To sebaovládanie je sťažené aj tým, že zlo sa prejavuje podmaňujúcim pôvabom, pôsobí na fantáziu, zapaľuje v človeku nebezpečný oheň a doráža silne na vôľu. Človek je unášaný vášňami a predmetmi, ktoré mu sľubujú bezprostrednú radosť a ukojenie túžob, kým to dobro sa mu predstavuje nestelesnené, len ako duchovná idea a viera mu sľubuje len tajné, duchovné protihodnoty, ktoré sú ľudským smyslom nateraz neprístupné. Keď sa k tomu pridá aj vedecká namyslenosť a jednostranné vzdelanie, odklon od viery a náboženského života zmení dušu, zvlášť mladých, na ozajstnú duševnú púšť. Pomaly si začnú namýšľať, že nie sú utisnutí na pomoc shora a že si aj sami môžu vyriešiť aj najtajnejšie otázky. Démonické sily prírody im tak celkom zahatia cestu k zdrojom milosti, k sviatostiam a tým aj k samému Bohu.
A predsa ani pred takými hmatateľnými dôkazmi zdrvujúceho tragika — že sme totiž výhonkami otrávených koreňov — nejdeme se utiahnuť do rousseausovského optimizmu, ktorý si predstavuje človeka v stave prirodzenej blaženosti. Ale tiež sa nezriekame protestantským pesimizmom boja, pokladajúc ľudskú vôľu za celkom oslabenú a neschopnú odporu proti pokušeniam a možnosti prejsť cez úskalia mravných ťažkostí a víťazne sa dostať do prístavu.
Odvahu nám k tomu dáva povedomie, ba istota, že je vložený do nás šľachetný štep a z toho vyrastie nový život. Týmto štepom je Kristus, ktorý nám priniesol svoju milosť. Pravda, nepredstavujeme si to v akomsi mytologickom smysle a nenecháme to pozostávať len v blaženom očakávaní a trpnom oddávaní sa nirváne. Vieme, že príchodom Ježiša Krista nebol len Boh smierený s ľudmi a preklenutá priepasť, ktorú zavinil výbuch hriechu, a vyrovnaný dlh, ale on prišiel a ostal s nami, takže pri každom kroku sa môžeme spoliehať na jeho pomoc. Zo smrti Kristovej, ktorú my nepokladáme za dejinnú pohromu, ale veľkolepý čin lásky, vyviera pre nás nevyčerpateľný prameň milosti a duševných zdrojov, potrebných pre vnútornú obrodu.
Preto ostane zvláštnym znamením katolíckeho náboženského a duchovného života a katolíckej výchovy časté používanie svätých sviatostí, zvlášť pokánia a Sviatosti oltárnej; lebo v nich sa nám tieto zdroje zaisťujú. Neodradia nás od nich ani posmešné narážky falošnej vedy na alchýmiu, terapiu a podobne. Sme si povedomí, že účinok sviatostí môže byť zaistený a umocnený nadovšetko ustavičným sebazaprením a umŕtvovaním, to jest ustavičným bojom proti nezriadeným sklonom vlastnej povahy. Len pomocou týchto bude v nás odumierať stará, dedičným hriechom postihnutá povaha a prebíjať sa k životu nová, ktorú nám zaistil príchod a smrť Ježiša Krista. Ovocie vykupiteľského diela božského Spasiteľa môžeme najistejšie a najbojnejšie užívať, keď budeme často pristupovať k svätým sviatostiam a tak sa staneme podobnými tomu, v ktorom je záruka nášho večného spasenia.

1Viď Magdics G,; A természettudomány utjai Istenhez. Pešt 1932, 68-69.