logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1944
Číslo : 1
Názov článku : Žiak o svojej bývalej učiteľke
Text článku : Žiak o svojej bývalej učiteľke.1
Marcel Horniak, SS.

Cez prázdniny som sa stretol s bývalým spolužiakom, — teraz vysokým štátnym úradníkom — ktorého som už dlhé roky nevidel. Práve sa lúčil so staršou dámou. Po obvyklých formalitách pozdravenia a privítania uradostený vraví mi: „Predstav si! Stretol som sa po toľkých rokoch so svojou bývalou učiteľkou. Tá dáma, s ktorou si ma videl pred chvíľou."
„Mal som sedem rokov — pokračoval — keď ma priviedli do jej triedy. Strašne som bol živý. Až zdivočelý zurvalec. Naši pokladali za potrebné upozorniť aj pani učiteľku a prosiť ju, aby ma prísne držala. Ale ona hoci nebola prísna, ako by som si bol zaslúžil, predsa vychovala zo mňa takého krotkého žiačika, akého vraj sotva kedy mala.
Nuž vedela byť taká dobrá, ale spolu aj pohotová a pevná, že odňala chuť ku vzbure, ba predišla akékoľvek pokusy. Nedala nikdy pocítiť, že rozkazuje, ale ani nebudila dojem, že prosí. Tak jedno ako druhé u žiakov obyčajne vyvoláva vzdorovitosť a neposlušnosť. A predsa dosiahla, že som spolu s ňou chcel, čo ona chcela. Mala akési tajomstvo uložiť nám povinnosti nie preto, že to tak chcela, ale preto, že sa to muselo vykonať. Jej osoba bola vždy v úzadí a tak ostávala pred nami len tá mravná nevyhnutnosť prácu vykonať už i preto, lebo pani učiteľka aj sama tak konala. Pri rozkazoch vlastne ukázala žiakovi a povzbudila ho, ako sa má spolu s ňou poddať povinnosti. Toľkou pokorou a skromnosťou podlomila nohy akejkoľvek vzdorovitosti a neposlušnosti. To bola tichosť, o ktorej hovorí Kristus Pán, že bude vládnuť zemou.
Jej, pani učiteľke a istému kňazovi musím dakovať viac než komukoľvek inému po rodičoch. Nadovšetko jej pripisujem svoju náboženskú výchovu. O Pánu Bohu nám vyprávala ako o naozaj živej a žijúcej osobe, ktorá je nám vždy blízko, takže nás stále vidí a počuje. Je síce nekonečný vo svojej dokonalosti a neprístupný, ale vždy na dosah ruky, zvlášť pri modlitbách a vo svätých sviatostiach. Jej ďakujem, že som ani v takých chvíľach, keď iní, údermi osudu šľahaní a bolesťami rozorvaní, v najväčšej slabosti oddávali sa beznádejnosti, ja som ani vtedy nestratil dôveru a vieru v Boha. Keď som aj niekedy nemal chuť a vôľu modliť sa, predsa v Boha som nezapochyboval, vieru som nestratil a svoje náboženské povedomie vždy zachoval. Omnoho hlbšie boly tie korene lásky a dôvery v Boha a presvedčenie o jeho skutočnej prítomnosti, účinnosti modlitbv a sviatostí, než aby som čo len na chvíľu mohol o ňom zapochybovať. Nikdy mi nechýbala niť, čo ma s Bohom spájala a cesta k nemu bola vždy voľná a otvorená.
Keď si všimnem ten ťažký boj, čo musia bojovať niektorí ľudia, zvlášť inteligenti, o svoju vieru, a to neraz aj sami so sebou, mne zasa nechýba nič, iba žiť a konať podľa nej; nuž s citom nesmiernej povďačnosti myslím na pani učiteľku, ktorá mi hlbokou náboženskou výchovou ušetrila tento boj a zaistila pokoj duše.
Jedno ma znepokojuje. Že som jej povďačnosť dostatočne neprejavil. Veď som celé roky nedal o sebe vedieť, ani na Vianoce ani na meniny som jej mnohé roky nepísal. Ale ona predsa nezabudla na mňa nikdy. Vždy vedela, kde som a písavala mi často. Neurazila sa a neznechutila, že som je neodpovedal. Písavala mi ďalej. Myslela viac na to dobro, čo svojimi riadkami mohla vykonať, než na svoju radosť, čo by som jej odpoveďou bol urobil. A keďže sa takýmto skutkom lásky nemohlo odporovať, prinútila ma vrátiť sa k nej a spomínať si na ňu ešte aj po rokoch.
Tak ma sledovala a z diaľky sprevádzala celých 27 rokov. I teraz som sa jej poďakoval za posledné riadky, čo som len pred niekoľkými dňami dostal od nej. Vieš, prihovára sa mi v nich tak, ako keď som malý chlapec stál pri jej stole. Ešte aj dnes sa obracia k tei detskej nevinnosti, ktorú by chcela vidieť zachovanú vo mne. A od toho mocnejšieho povzbudenia k dobru tuším ani nieto.
Je civilnou mníškou, ale pravou mníškou. Keď si pomyslím na tých, čo hovoria o neplodnosti a neužitočnosti tých žien, čo sa zriekly rodiny z pohnútok náboženských a pedagogických a keď spomínajú akési straty pre národ, vzbudia vo mne také živé city rozhorčenia a odsúdenia, na ktoré nenachádzam dosť ostré výrazy. Naša matka ju nazvala preto, že vychovala aj ostatných mojich bratov, duchovnou matkou svojich synov."
Hej!, pomyslel som si, ked sme v reči prešli na iný predmet, krajší výraz pochvaly už ani nemohla nájsť pre učiteľku.

1Kytica vďačnosti učiteľkám-smeristkám