logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Kráľovná svätého ruženca
Autor : St. K.
Rok : 1932
Číslo : 10.
Názov článku : Svätý František z Assisi vzorom pre každého.
Text článku : Sv. František bol preniknutý horúcou láskou k Bohu. Preto usiloval sa čím najviac, aby priviedol k spaseniu duše svojich blížnych. Z tej príčiny hlásal často slovo božie s takou mocou, že otriasal srdcom. Jeho slová a svätý príklad pohli onedlho troch zámožných mužov, že rozdali všetko chudobným, pripojili sa k nemu a viedli s ním prísny život v chatrnej chyžke. Tak bol položený základ rehole, cirkvi veľmi osožnej. Keď boli vyučení, rozišli sa po dvoch v pustovníckom rúchu hlásať božie slovo. Počet učenníkov rástol viac a viac. Sv. František spísal pravidlá pre svoju rehoľu, ktoré však pre svoju veľkú prísnosť boli potvrdené až za pápeža Honóriusa r. 1223. Tak povstala rehoľa františkánska. Mala úlohu nielen utvrdzovať svojich údov vo svätosti prísnym životom, ale aj iných ľudí povzbudzovať k bohumilému životu.

Hoci nie sme v reholi a musíme žiť podľa božej vôle vo svete, nič nám neprekáža, aby sme všetci pracovali pre spasenie nesmrteľných duší, ba to je našou povinnosťou. Tak majú rodičia viesť k Bohu svoje dietky slovom a príkladom, starať sa všemožne o spasenie ich duší. Beda im, ak starajú sa len o časné blaho svojich dietok, alebo ak zanedbávajú, ba kazia ich dušu! Slyšte, rodičia, čo hovorí svätý Pavol: „Ak kto o svojich, najmä o domácich, nemá starosti, zaprel vieru a je horší, ako neveriaci." A ako rodičia majú starať sa o spasenie svojich dietok, tak majú sa starať i hospodári o spasenie svojej čeľade. Mnohým, ktorí dávajú zlý príklad čeľadi, môžeme pripomenúť slová sv. Vazula: „Akože budete rozkazovať služobným, keď sami, ako otroci hoviete bláznivým a záhubným žiadostiam?!"

Avšak nielen rodičia a hospodári, ale všetci majú horliť za spasenie nesmrteľných duší. Tým lepšie dokážu lásku k Bohu a k blížnemu. Kto miluje Boha úprimne, rád privádza k nemu duše, za ktorými Pán Ježiš tak vrúcne túži, pre ktoré dal i svoj život. Nie je treba, aby niekto opustil preto svoje povolanie. Kto má príležitosť, nech napomína láskavo hriešnikov. Nech podporuje dľa možnosti hmotne a modlitbou cirkevné spolky, misijné spolky, ktoré majú za cieľ získať duše pre nebo. A keby niekto nemohol učiniť ničoho, nech sa modlí denne za obrátenie hriešnikov a bude podobný sv. Františkovi.
Navzdor vzácnym milostiam, akými bol obohatený, zachovával sv. František vždy najväčšiu poníženosť. Svoju rehoľu pomenoval rehoľou menších bratov. Seba považoval vždy za najbiednejšieho hriešnika. Raz vytýkal mu jeden z rehoľníkov, ako môže sa on vyhlasovať za hriešnika, keď účinky božej milosti javia sa na ňom zrejme. Na to František odpovedal: „Keby hociktorému hriešnemu človekovi Kristus bol udelil toľko milostí, koľko mne, bol by zaiste omnoho vďačnejší Bohu, ako ja. A preto som najbiednejším zo všetkých hriešnikov."

Kto z nás, hoc by konal i neviem koľko dobrých skutkov, rovná sa tomuto svätcovi? Akými poníženými teda máme byť? Sv. František dobre poznal zmysel slov Spasiteľových: „Ak nebudete ako maličké dietky, nevojdete do kráľovstva nebeského." Sv. Bernard hovorí: „Poníženosť je potrebná, aby sme dosiahli nielen čnosť, ale i spasenie. Preto, keby sme hoc koľko dobrého vykonali, keby sme čo možno najvyššieho stupňa dokonalosti dosiahli, volajme len vždy so sv. Pavlom: „Z milosti božej som, čo som!" Poníženosť však najlepšie dokážeme, keď sa podrobíme vo všetkom božej vôli. Nkdy nešomrime, nikdy nehovorme, že by sme mohli slúžiť azda lepšie Bohu v inom povolaní. Spomnime si: „Lepšia je poslušnosť, ako obeta!" Pracujme v poníženosti na svojom spasení v tom stave, k akému Boh nás povolal. Na sv. Františkovi máme zrejmý dôkaz, že Boh to tak od nás žiada.

Z lásky k Pánu Ježišovi a k nesmrteľným dušiam zatúžil sv. František za mučeníctvom. Avšak Boh chcel ho mať práve tam, kde bol. Preto zamedzil prevedenie jeho úmyslu. Sv. František vydal sa najprv na cestu do ďalekých krajín po mori. Avšak protivný vietor hnal ho naspäť, a musel sa vrátiť. Rozbehol sa po druhý raz za svojím cieľom, avšak ochorel ťažko, a musel sa zasa vrátiť. Po tretí raz prišiel až k saracenskému panovníkovi Saldánovi a vyložil mu príčinu svojho príchodu. Panovník prijal ho veľmi vľúdne a obľúbil si ho veľmi, ponúkal mu i hojne darov. Avšak, hoc niektorí jeho rehoľníci došli pre hlásanie svätej viery mučeníckej koruny, on nemohol jej dôjsť. Bol miláčkom panovníkovým, preto nikto sa neopovážil položiť naňho ruky. Bolo už zrejmé, že jeho túžba sa nesplní. Vrátil sa teda do svojej vlasti. Poznal, že Boh mu káže: „Zostaň tu! Chcem ťa mať práve tu."
Tak aj my sa podrobme božej vôli a hľadajme večné spasenie v stave, v ktorom sme. Všade môžeme slúžiť Bohu úprimnou zbožnosťou, trpezlivosťou a svedomitým konaním svojich povinností.