Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Univ. Prof. Dr. Jozef Buda |
| Rok : | 1941 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Naša nádej |
| Text článku : | Naša nádej Univ. prof. Dr. Jozef Búda Kristus Pán viac ráz hrozí hriešnikom večným zatratením. Preto je pochopiteľné, že veľká čiastka jeho veriacich poníma náboženstvo akosi záporne: chráni sa hriechu, lebo trestom za hriech má byť večné zatratenie. Ešte aj na dobré skutky hľadí len s tej zápornej stránky: koná ich, pretože nekonať ich, napr. nemodliť sa, nepostiť, nepočúvať svätú omšu, nekonať skutky milosrdenstva, bol by hriech, a ten má vzápätí peklo. Na kladnú stránku mnohí málo myslia. Najmä málo myslia na to, že Kristus Pán nielen hrozil večným zatratením, ale dával nám aj pevnú nádej na večnú blaženosť. A človeka ľahko omrzí ustavične kráčať nad priepasťou, neprestajne sa vyhýbať storakým nebezpečenstvám len preto, aby nepadol do priepasti. Človek celkom ináč kráča a aj od nebezpečenstiev o mnoho lepšie sa vie chrániť, keď tým má vybojovať svoje šťastie, ktoré sa mu na konci cesty ukazuje. Hádam preto aj mnohých chytro omrzí duchovný život; mnoho myslia na možnosť večnej záhuby, a málo si pripomínajú nebo. Sviatok Nanebevstúpenia Pána pripamätúva nám práve túto nádej na nebo. Keď hovoríme o nanebevstúpení, rozumieme tým, že Kristus Pán vstúpil do neba ako človek so svojou zmŕtvychvstalou ľudskou prirodzenosťou. Ako Boh bol a je ustavične v nebi, veď je všadeprítomný. Nanebevstúpenie Pána je článok, ktorý spomínajú všetky, i najstaršie vyznania viery. Viera v tento článok zakladá sa na bezpochybných zprávach Písma svätého. Medzi nimi sú mnohé, z ktorých sa dá usúdiť, že Kristus Pán vstúpil do neba, aby bol oslávený za svoje hrdinské skutky a aby bol prostredníkom medzi nami a Otcom nebeským, a tak pripravil aj nám miesto v nebi. Slávu Pánovu v nebi označujú svätopisci slovami: „sedí na pravici Božej". Slová, ako je známe, sú i v našom apoštolskom vyznaní viery. Treba ich, pravda, rozumieť vo smysle prenesenom: koho chceme uctiť, posadíme ho na svoju pravú stranu. Kristus u Otca nebeského požíva úctu a slávu: sedí na pravici Božej. Písme sv. je viacej miest, na ktorých sa používa tento výraz o nebeskej sláve Krista Pána. Sv. Pavol v liste k Efezským1 píše o Kristu Pánu, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych a ustanovil po svojej pravici v nebesách. V liste ku Židom2 tiež pripomína, že Kristus sedí na pravici velebnosti Božej na výsostiach a je väčší od všetkých anjelov. Sv. Peter vo svojom prvom liste3 píše podobne, taktiež i vo svojej reči pred židovskou radou.4 Vo svojej turíčnej reči, z ktorej čiastku o zmŕtvychvstaní Pána uvádzali sme v predošlom čísle nášho časopisu,5 cituje aj prameň, z ktorého je výraz čerpaný. Jeho slová sú:6 „Na pravici Božej bol povýšený... Lebo nie Dávid vstúpil na nebesá, on však povedal: Riekol Pán Pánovi môjmu, seď po pravici mojej, kým tvojich nepriateľov nepoložím za podnožie tvojich nôh." Je to žalm 109., z ktorého je tento výrok vzatý. „Pán", ktorý hovorí, je Boh. V hebrejskej pôvodine sa výslovne vraví: Jahve (Boh). „Pán", ku ktorému Boh tieto slová povedal, je Mesiáš. Sám Pán Ježiš tvrdí,7 že Pán, ktorému Boh podľa slov citovaného žalmu odovzdáva moc, je on sám, Mesiáš. Žalm všeobecne hovorí o oslávení Mesiáša, podotýka aj to, že Mesiáš bude Synom Božím; no svätý Peter rozumie to hlavne o oslávení Ježišovom v nebi. Preto sa u kresťanov na označenie nebeskej slávy Pánovej natoľko ujal výraz: sedí na pravici Božej. Ak je teda pravda, že Kristus išiel do neba. aby aj nám dopomohol ta sa dostať, tak máme tam naozaj veľkého pomocníka. A Kristus Pán skutočne aj preto vstúpil do neba. Už na zemi, pri poslednej večeri sa odvolával na túto budúcu svoju slávu, keď sa modlil za svojich:8 „Už nie som vo svete, títo však vo svete sú, a ja ku tebe idem. Otec svätý, zachovaj ich v mene svojom." A po zmŕtvychvstaní od Márie Magdalény odkazuje apoštolom, že odíde ku spoločnému nášmu Otcovi:9 „Vystúpim ku môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, môjmu Bohu a vášmu Bohu." Takto nám dáva nádej, že sme jeho bratia, a ako takí máme nádej aj na spoločné dedičstvo v nebi. Duch sv., ktorého Kristus s neba poslal, dáva nám tú istú nádej: „Sám Duch vydáva svedectvo nášmu duchu, že sme synovia Boží. A keď synovia, aj dedičia, dedičia to Boží a spoludedičia Kristovi."10 I sv. Peter (3) učí, že Kristus zato podstúpil smrť, išiel do neba a sedí na pravici Božej, aby sme sa my stali dedičmi života večného. A sv. Pavol11 poučuje nás, že ako kedysi vo Starom zákone veľkňaz na deň smierenia vstupoval do veľsvätyne chrámovej pred tvár Božiu, aby sa tam modlil za celý ľud, tak vstúpil aj Ježiš, už nie do chrámu robeného rukou, ale do samotného neba, aby sa tam zjavil pred tvárou Božou za nás. Koho by takéto jasné výroky Písma sv., knihy, ktorej pôvodcom je Boh, nepohly ku neobmedzenej dôvere, ku radostnému duševnému životu. Veď takým životom chceme získať svoju večnú spásu, ktorá neznamená iba oslobodenie od večného zatratenia, ale aj naše večné šťastie v nebi. Je síce pravda, že Kristus Pán vstúpil do neba z Olivetskej hory. Tak píše sv. Lukáš vo Skutkoch apoštolských.12 Tu doplňuje svoju krátku zprávu, ktorú o nanebevstúpení Pána dal vo svojom evanjeliu. (24, 50.) Tam povedal, že Pán Ježiš wviedol svojich apoštolov do Betánie, požehnal ich a vstúpil do neba. Grécka pôvodina vo svojich najlepších rukopisoch však píše, že ich viedol len ku Betánii alebo smerom ku Betánii. A cesta do Betánie viedla cez Olivetskú horu. Je teda isté, že Kristus Pán odišiel do neba z tejto hory. A tá nám pripomína aj trpké veci. S tejto hory sa Pán Ježiš díval na nádherné mesto Jeruzalem a na jeho chrám. Apoštolovia mu pritom oduševnene ukazovali krásnu chrámovú stavbu. On im však povedal: „Vidíte to všetko? Amen, vravím vám, neostane tu kameň na kameni." A potom povedal svoju slávnu reč o spustošení Jeruzalema a o konci sveta.13 Na tejto hore sa Kristus Pán potil krvou. Tam sa začalo jeho utrpenie. Pripomína nám to, že len tak sa dostaneme ku spoludedičstvu s Kristom, keď spolu s ním budeme aj trpieť.14 Do neba sa ide len cez horu Olivetskú. Ale tam sa začala aj jeho sláva, a tam aj my sme dostali nádej na radosť a slávu. A tam urobil Kristus Pán svoj posledný skutok tu na zemi: požehnal svojich apoštolov a v nich požehnal aj nás. Končím slovami, ktoré povedal Pán na Olivetskej hore v reči o konci sveta: „Levate capita vestra, appropinquat enim redemptio vestra." — Kresťania, „hore hlavy, veď blíži sa vaša spása".15 1Ef. 1, 20. 2Žid. 1, 3. 31. Peter 3, 33. 4Skt. 5, 31. 5Str. 157 – 161. 6Skt. 2, 32 – 35. 7Mt. 22, 41 nasl. 8Jn. 17, 11. 9Jn. 20, 17. 10Rim. 8, 16. 11Žid. 9, 24. 12Skt. 1, 12. 13Mt. 24, 1 nasl.; Mr. 13, 1 nasl.; Lk. 21, 5 nasl. 14Rim. 8, 17. 15Lk. 21, 28. |