Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | (Od Konráda Kümmela. Preložil A. K.) |
| Rok : | 1909 |
| Číslo : | 11 |
| Názov článku : | Ako sa naučila modliť. |
| Text článku : | Plačúc stála dorastlá dcéra pred umrlčou truhlou, v ktorej zomrelá už odpočívala tak spokojne, tak pokojne a ľúbo, ako čoby zomretie pre ňu len usnutie bolo. Dech pokoja, smrti v Pánu vznášal sa nad mrtvolou a predstavoval ju úctyplnou a pôvabnou. Zadlho pozerala dcéra na tvár dobrej matky, potom sa odvrátila, vybrala zo starosvetskej truhličky, ktorá blízko stála, zapečatený balík a pozerala na jeho nápis. „Milej mojej dcére na pamiatku; otvoriť sa má po mojej smrti.“ Takto na ňom stalo. S plačom poľúbila panna trasúcou sa rukou napísané riadky a pomaly otvárala pečate. V balíku bolo mnoho ožlklých karát a na všetkých bolo písane. Čo na nich stálo, o tom nech sa milí čitatelia z nasledujúceho krátkeho výťahu dozvedia; je to jednoduchá udalosť, ako sa zomrelá naučila modliť. Takto sa to stalo : „Bola som mladá deva v dvadsiatich rokoch, keď môj otec, ktorý bol veľkokupcom a fabrikantom, so mnou cez Švajčiarsko cestoval. Panovaly vtedy utešené letné dni; ja som nad spanilosťou prírody, akú som teraz po prvý raz videla, celá bola v sladkom vytržení. Starostí som nemala žiadnych; čoby aj mala mladá, zdravá, zachovalá deva, jedinká to dcéra a dedička prebohatého pána, nachádzajúca sa v kvete mladosti, krásy a duchovnej sily, za starosti! Matka mi odumrela, keď som ešte bola dieťaťom, od mladosti som celkom samostatne vyrástla, bola som vo všetkých svetských veciach a umeniach znamenite vyučená; celý dom s mojim otcom stál pod mojim panovaním. „Len jedno som sa nenaučila: modliť sa. „Nikdy ma ruka matkina neučila ruku k modlitbe skladať, nikto ma čo dieťa k modlitbe nepridržiaval. Chodila som do vyšších ústavov a v nich bolo vyučovanie náboženstva vecou pobočnou. Pristúpila som ku svätému prijímaniu — nie vedomky nehodne, ale aj skoro bez toho, aby som bola poznala veľký význam tohoto dňa. Bola som mravne čistá, ale to muselo tak byť, poneváč v tom okoličnosť a prirodzený cit mi boly ochranou. V posledních šiestich rokoch nebola som v kostole, ani viac pri žiadnej sviatosti. Nečinila som tak zo zlosti, ale z nevedomosti, a že som môjmu otcovi verila, ktorý vravieval, že nám neni potrebno do kostola chodiť, že kostolný vzduch nenie čistý, zdravý, a že tam možno prechladnúť. On že povinnosť svoju koná čo statočný muž : to že je jeho modlitbou a bohoslužbou a viac že neni potrebno. „Tomu všetkému som celkom verila. Žila som cele pohanský život. Nevisel krucifix nad mojou posteľou; neozdoboval moju izbu obraz Bohorodičky; nevídavala som ani sväteničky, ani modlitebnej knižky, žila som zo dna na deň bez Boha, bez viery, bola som pri tom veselou, pracovala som ustavične a nemyslela som na budúcnosť, ani na večnosť. Všetko, čo na Boha upomínalo, bolo ďaleko odo mňa a bola by som aj prísahu zložila na to, že by som sa musela zadusiť, lebo na kŕč zomreť, keď by som vstúpila do kostola. „Boli sme asi štrnásť dní v Ragazu vo Švajčiarsku. Cítila som sa výborne. Jednoho dňa urobila som sama výlet po železnici do Charu a navrátila som sa popoludní do Ragazu k svojmu otcovi. „Voz železničný bol celkom preplnený; dostalo sa mi sadnúť oproti jednomu človekovi, o ktorom som na prvý pohľad sa presvedčila, že bol opitý. Stiahla som si závoj na tvár a obrátila som sa ku obloku, aby som sa s jeho nestydatým pohľadom nestretla. On ale nenechal ma v pokoji, činil hrubianske poznámky a sprosté žarty. Slzy mi padaly dolu lícami od hanby trpkosti; on ale sa choval čím diaľ bezočivejšie. Zrazu zjavil sa predo mnou — ani neviem, ako sa to stalo — jedon mladý pán, bol to, zdalo sa mi, katolícky kňaz, a povedal najzdvorilejšie, že sedí ďalej odo mňa pri niekoľko paniach, a či by som snáď si nežiadala na jeho miesto si sadnúť a on že by si sadol, kde ja teraz sedím. „Zdal sa mi tento pán byť anjelom z neba. Podala som mu ruku a ďakovala som mu s pohnutým srdcom slovom a pohľadom za toto vyslobodenie. Sadia som si na jeho miesto, kde som už celkom bola na pokoji. „Opitý na to prišiel do opravdivej divokosti. Najprv hrešil na kňazov a jezuitov, potom klial a zlorečil a povedal hnusné svinstvá. Bolo tu kňazovi práve ako v pekle. Poniektorí z prítomných mužov ešte sa smiali nad bezočivosťou opilca, a nikto sa nezaujal kňaza; všetci sa hanbili za jeho odev a jeho stav. „Kňaz len mlčal a pozeral pokojne cez oblok. „Došli sme do Ragazu. Ja som sostúpila, sostúpil i kňaz. Poďakovala som sa mu a vyslovila som pred ním svoje poľutovanie, že sa pre mňa toľkej potupe vystavil; on ale ukázal sa byť tak jednoducho tichým, že som videla, že jeho myseľ zostala neporušenou hnevom lebo nenávisťou. Neskoršie som zvedela, že sa niekoľko dní v Ragaze zdržuje, a síce v tom istom hostinci, kde môj otec so mnou býval. „Z tejto príležitosti prihodilo sa, že otec ho jednúc pozvať musel, aby s ním do Pfäfersu výlet spravil. Učinili sme to, a boli sme spoločne veľmi veselí. Na ceste vyrozprávala som mu, že sme navštívili Regensburg, Nürnberg, Bamberg a München. On opýtal sa ma: „Či ste si obzreli aj hlavný katedrálny chrám v Bambergu?“ „Odpovedala som: „Takú zásadu mám, do kostola nechodiť; nemilujem kostol a vzduch kostolný.“ „Nezabudnem to nikdy, ako smrteľne preľaknutým zostal mladý kňaz v prvom okamžení; pozrel na mňa a menil barvu svojej tváre, až zbledol. „Síce usiloval sa pokojným zostať, ale ja som dosť videla, aby som spozorovala, že táto celá boľasť, ako nad ztrateným rajom, v tomto jeho pohľade ležala. „Čudno som sa cítila. Začala som rozmýšľať, ako je to, že nič neverím a prečo je to tak so mnou. „Srdce začalo mi byť nespokojným. „Kňaz pýtal sa ma, prečo to tak činím atď., ja ale počula som jeho otázky a reči len polovičate a odpovedala som mu len roztržite. Nevychodil mi z mysle ten naľakaný pohľad jeho čistého oka. „Na druhý deň odcestoval. „Prv ešte nás navštívil a my jeho. Pri tej príležitosti dala som mu na pamiatku a z vďačnosti jednu drahocennú vázu, plnú hôrnych suchorostlých bielych kvetov. „On ma prosil, aby som od neho prijala malý, usilovnou rukou maľovaný pergamentový obrázok. Bol na ňom namaľovaný ukrižovaný Spasiteľ s rozpiatyma rukami, ako by chcel toho, kto naň pozerá, objať; mladý kňaz zretedlne napísal na obrázok tieto slová: „Pre Seba si nás stvoril, o Bože, a srdce naše neni spokojné, kým v Tebe neodpočíva. — Sv. Augustin.“ „Tieto slová ma hlboko dojaly. Počala som po čomsi dobrom veľmi túžiť, sama som nevedela po čom. Začala som svoj život zkúmať a našla som, že som povrchná a nie dokonalá. „Cestovali sme ďalej a došli sme do Bregenzu. Zriekli sme sa, že v tomto váblivom kúte na Bodamskom jazere tak dlho zostaneme, dokiaľ sa nám ľúbiť bude. Často sama som pochodila túto okolicu, poneváč otcovi môjmu niekedy ťažko padlo ísť hore vrchom. „Do daktorého kostola predsa som len ešte nešla. „Jednoho odpoludnia išla som cez mestečko a dolinu, nad ktorým stál kostol s kláštorom dominikánskych mníšek. Zvŕtla som sa a šla nevedomky niekoľko krokov ďalej. Naraz stala som pred veľkými dvermi. Bola som istá, že sú to dvere, vedúce do kostola lebo kaplice; nemohla som odporovať, musela som dnu vkročiť. „Kaplica bola celkom prázdna. Panovala tu obdivuhodná tichosť. Bolo mi, ako by tu panovala neviditeľná moc; myslela a cítila som, že som do celkom iného sveta prenesená. Ako bolo tu ticho, všetko krásne, a aký tu nevysloviteľný pokoj panoval! Malý chórus, oltáre, lavice boly čistučké, všetko, všetko pohýňalo tu podivne ku pobožnosti. A ešte na bočných oltároch aký to obraz! Dole boľastná Matka Božia, hore Spasiteľ, ukazujúci na Svoje srdce v kňazskom obleku. — Sadia som si, počala som na to pozerať a neodvrátila som viac oka. „Tu čosi počalo sa hýbať na chóre. Bolo počuť tiché kroky; potom nastala hlboká tichosť. Boly to mníšky kláštora, ktoré ku komplete, skončeniu hodiniek, prišly. Razom zavznel čistý ženský hlas jednej, ostatnie spevom sa vmiešaly a tak spôsobom vznešeným striedavo povznášala sa hore panenská modlitba mníšek. Nevidela som ich, ale načúvala s takou pozornosťou a s takou pohnutou napnutosťou, s jakou nikdy som nenačúvala ani tú najchýrnejšiu speváčku. Čo to len bolo za čarodejstvo, čo tie čisté, pevné, jasné a nevinno držané hlasy tak nekonečne krásnymi a pôvablivými činilo? Myslela som, že to anjeli spievajú. Naraz modlitba prestala. Ozval sa ľúbezný hlas organa; potom začaly mníšky spoločne spievať „Salve regina“ — Zdravas Kráľovná! Prišlo mi na um, že som sa obsah tejto modlitby učila v škole. A keď tie jednoduché súzvuky nasledovaly, cítila som sa celkom podivne. „Prečo nemodlíš sa i ty?“ Keď spievali: „Et Jesum benedictum fructum“ — A Ježiša požehnaný plod, — ozývaly sa vo mne hrozné výčitky . . . A keď zavznelo nevýslovne milé a vrúcne: „O clemens, o pia, o dulcis Virgo Maria“ — O milostivá, o pobožná, o sladká Panno Maria — už som sa nemohla viac zdržať. Počala som plakať, nariekať, cítila som sa tak biednou, tak nešťastnou, že som si žiadala zomreť. Pokoj odstúpil odo mňa; cítila som sa, ako by vyvrženou, opustenou na celom svete. Celou silou volalo srdce po tom, ktorý ho pre seba stvoril: milosť Božia účinkovala a pracovala vo mne svojou všemohúcou a nekonečnou sladkou mocou. Nemohla som si viac pomôcť, hodila som sa na zem, rozprestrela som obe ruky a hovorila som tak hlasno, že sa v teraz zase tichej kaplnke dobre ozývaly tie slová: „Áno, ó Bože, ty si ma pre Seba stvoril a srdce moje neni spokojné, kým v Tebe neodpočíva!“ „A počala som sa modliť, Boha prosiť, prosiť; neviem, čo som hovorila a ako som sa modlila, ale nekonečne mi dobre padlo srdce svoje pred Bohom roztvoriť. Ako keď násyp sa pretrhne a vody silno ním sa prelievajú, tak obľahčilo sa mi okolo srdca, keď som prosbu a odprosenie, ľútosť a lásku, vieru a dôveru vyslovovala a vyriekala. Neviem, ako dlho to tak trvalo. „Keď som sa zdvihla a ako by ku sebe prišla, bolo mi ľahko okolo srdca. Bola som ale aj na čistom, že to už inakšie musí byť so mnou. „Ale čo činiť, ako začať? „Keď som z kaplice vyšla, stála pred ňou starenka; čakala, že ju dakto obdarí. Obdarila som ju. Poďakovala sa a povedala: „O dobrá panenko, keď máte niečo zvyšného, pošlite to mníškam, tie sú také chudobné, ako ja; vyzerá im z očí hlad.“ „Bolo pomoženo. „Zašla som ku bráne, potiahla som zvonček a oddala som svoj naplnený mešec sem prišlej mníške. Ako by sa zľakla, keď ho vzala; ja ale som chytro povedala: „Či by ste sa za mňa ne pomodlila?“ „O na isto, ešte dnes za vás všetky spolu začneme odbavovať deväťdňovú pobožnosť.“ „Na to sme sa rozlúčily. Modlitba mníšek dovŕšila, čo pohľad kňaza s milosťou božou vo mne vzbudil. Obrátila som sa k Bohu. „Prišla som do Riedenburgu. Tu zostala som mesiac, vykonala duchovné cvičenia, zaviedla už kresťanský denný poriadok, vykonala všeobecnú spoveď a pristúpila s nevýslovnou radosťou ku svätému prijímaniu. „Tak nastal pre mňa v mojom živote slastiplný deň znovu zrodenia. „Od toho času som zostala stálou. Teraz ale, dcéro moja, svedectvo vydávam pred Bohom a pred tebou: najblaženejšími hodina môjho života boly tie hodiny, keď som do seba vstúpila: hodiny mojej modlitby a svätého prijímania. I ty to zkúsiš; prajem ti k tomu šťastie, a ako matka prikazujem ti a napomínam ťa v mene božom, aby si sa modlievala a neustávala sa modliť. Budeš-li tak činiť, predpovedám ti vo všetkom šťastie a hojné požehnanie. Lebo neni pravdy pravdivejšej nad tú, ktorá je základom ostatných a tá zneje: „Ty, ó Bože, si stvoril srdce naše pre seba, a neni spokojné, kým v Tebe neodpočíva!“ (Od Konráda Kümmela. Preložil A. K.) |