Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | (Od Konráda Kümell. Preložil: A. K.) |
| Rok : | 1909 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | Na bludnej ceste. |
| Text článku : | Dolu v hostinci pri železnici, „v reštaurácii ku koľaji,“ zasadala vedno jedna spoločnosť. Boli to: roľník z dvora „pri dube“ a roľník z dvora „u samoty“, krajčír pre „pánov“ a vysoký bohatý Xaver Martin z dediny a jeden pravotár pre sedliakov z mesta, ktorý chcel tu prenocovať, aby skončil „svoje prace“. Aké prace mal, to by bol nepredpojatý pozorovateľ skoro mohol uhádnuť z tých rozhovorov, ktoré sa tu viedli, pri ktorých on, čo slovovedúci a poučovateľ stolovej spoločnosti, takmer sám hovoril, a ktoré rozhovory aj bez toho, aby ti ostatný to spozorovali, v určitom smere viedol. „Čo ja hovorím, musí byť pravda,“ zvolal teraz zase, „a ja nie som jeden z tých, ktorí sa neosmelia; rob dobre a neboj sa nikoho, to je moja zásada. takto žijem vo svete a zarábam si statočné a počestne svoj chlieb. Nech si tam Pán Boh žije a riadi, ale bez kňazov by ste tiež mohli obstavať; tých už teraz nepotrebné, a oni sa teraz pravé tak vystatujú, ako čo by ich cely svet mal dvíhať a udržiavať.“ „Pravda,“ zamrmlal k tomu Xaver Martin, keď mestsky licencie v reči svojej zastal a ostatný hneď neprízvukovali. A mešťan pokračoval ďalej: „A prečo sa kňazi tak brania a nechcú sa dať vytisnúť? Prečo tárajú vo svet pri každej veci roľníckej, ktorá sa ich netyká? Tu to stoji čierno na bielom vytlačené, lepšie, ako by som to sám povedať mohol,“ a vytiahol jedny noviny z vrecka a zase niekoľko čísel z nich, „tu to môžete sami čítať; tieto novinky, pravda, na dedine nemáte pri ruke; čítajte ich len, tieto vám povedia, ako kňaz nič zadarmo nerobí, ako had pokrytecky klame a len panovať a vládnuť chce, sedliak nech mu je len podrobený, kňaz ale nech mu je pánom a majstrom.“ „Pravda,“ zamrmlal zase Xaver Martin, lebo nevedel inšieho čo povedať. On nenávidel a obchodil kňazov, lebo myslel že ani jedného nepotrebuje, majúc mnoho peňazí, veľký dvor, pri čom viesť mohol život bujný. Roľník zo dvora „u samoty“ a roľník zo dvora „pri dube“ pozerali jeden na druhého s tázavou tvarou: Neodpovedáš ty nič na tieto reči? Potom vzali oba po jednom čísle z neznámych noviniek, a pozerali do nich. Po nejakom čase stuchne jeden druhého a povie, dopijúc si: „Pán hostinský, čo som po dlžen?“ Mešťan zasmial sa a povedal: „Tým obom je v tejto izbe, tak sa zdá, mnoho dymu, ktorý ich štípe.“ „Ja sa nebojím dymu,“ odpovedal chladno roľník zo dvora „pri dube“, ale na dnes mam toho dosť. Dobrú noc!“ A „dobru noc!“ povedal i roľník zo dvora „u samoty“. Obidvaja boli už vonku. Bolo to asi o deviatej hodine večer. „Je tma,“ podotknul jeden z nich, dnes v noci padne ešte mnoho snahu; bude to krutá zima.“ A pokým ďalej išli hradskou, keď ešte cesta im bola spoločnou k jejich dvorom, pravil roľník „u samoty“: „Môjmu otcovi, v Pánu zosnulému, musel som na smrteľnej posteli prisľúbiť, že pri nikom nezostanem, kto kňazov tupí. To nedonesie požehnania,“ povedal otec, „lebo farár je vysvätený.“ A doložil sám od seba: „To, čo pravotár z mesta hovorí o pýche a panovitosti kňazov, neni pravda. Naši duchovní pánkovia sú statoční a cítia s ľudom, s každým sú hotoví kedykoľvek sa pozhovárať, zvlášť keď je nemocný. A každý je rad, keď sa mu koniec života blíži, že kňaz k nemu príde. Vtedy podistým neni človeka nad farára.“ „Tamtí sa hnevali, že sme odišli,“ mienil roľník „od duba“, „boli by ešte ďalej diškurovali.“ „Ale ja vždy odídem, keď niekto na kňazov len jedno urážlivé slovo povie. To už viera naskrze netrpí, to sa nepatri. Ja som viac raz odišiel, keď tak tárali; potom nastal pokoj: ja som zostal na svojej ceste, druhí na svojej.“ Ešte za niekoľký čas šli obidvaja susedia snehom vedno, až si na krížnej ceste — stala tam kaplička — „dobru noc“ povedali. Sňah padal voľno, v jednakej miere na zem i tak už hlboko snehom pokrytú. Nepreniknuteľná tma panovala na celom širokom pustom okolí. V dedine boli svetla vyhasene, len vonku na železničnej reštaurácii svietili sa slabo okna hostinca. Mešťan, krajčír „pre pánov“ a Xaver Martin sedeli ešte vedno, pili víno, besedovali nahlas po pansky o Bobu a svete. Každý z nich mal v tejto hodine to povedomie, že je najmúdrejším v celej krajine, keď nie ešte múdrejším. Čo bolo väčšie, čí reči, ktoré viedli, či loganie, ktorým hltali, alebo trova, ktorá stúpala — sami už nevedeli. Mali svoj predmet pred sebou: tupili kňazov. Potom to šlo ďalej — možno si myslieť — o veciach, ktoré sú kresťanovi svätými, poneváč sú pred Bohom sväté. Mohlo to byť asi o pol noci, keď sa už ani „v reštaurácii ku koľaji“ nesvietilo. Ale vysoká postava, Xaver Martin, kráčala širokými, niečo tackavými krokmi tmavou nocou v sňahovej okolici. Mal ešte asi pol hodiny domov do svojho dvora, ktorý za lesíkom schovaný, za „krížovým vrškom, ako ho menovali, ležal. Ale teraz nebolo možno spozorovať, kde sa nebo a zem stýkajú: taká bola tmava noc. Za niekoľký čas smelo stúpal ten vysoký muž, potom zastal a obzeral sa, ako by chcel skúmať, či z cesty nezblúdil. Nahnevaný preklínal tu hroznu tmu. Potom zapálil švibalku. Rozžala sa trocha — padol na ňu chumáčik sňahu — a bolo tmavšie, než predtým. „Ta na ľavo — tak, tam stoji lipa a kríž!“ povedal Martin a obrátil sa na ľavo. O štvrť hodiny našiel sa v ktorý na šťastie nebol hlboký. Teraz už vedel, že z cesty poblúdil. Šiel popri potoku dlho a dlho, ale nikde nes patril svetla, ani dvora, ani domu. Sneh tak husto padal, ako čo by mal hory a doly svojou vrstvou urovnať. Xaver Martin začal dobre hlasno volať svojim medvedím hlasom. ale odpovede nedostal. Teraz odišiel od potoka a prišiel na rovne pole — ďalej, ďalej — za hodinu, za dve, ako sa domnieval. Zrazu zase spadol hlboko a ležal zase vo vode. Bolo mu hrozne zima zvonku i zdnu, akokoľvek mu od skorého chodenia bolo teplo. Či bol svet postrídženy? Či ho snáď tejto noci nejaká striga bludne vodí? Upadol do celej zdivelosti; bežal zase vopred. „Predsa chcem vidieť v mene dia . . . či prídem na vrch!“ zreval veľmi hlasno a zľakol sa sám seba, ako keby zlý duch . . . satan pred ním stal! Ba či jestvuje? Pravda, od desať rokov veľmi malo staral sa o nebo a peklo. Zarábať, vyrábať, špekulovať bolo úlohou jeho života; pri tom zabudnul na večnosť. Už temer neveril, že jesto vecnosť. Jeho priatelia v meste, ti, s ktorými kupčil, jeho novinky, ktoré čítaval, títo a tieto nikdy mu nič nevedeli povedať o Bohu a večnosti, o modlitbe a súde. Keď by ale nebolo ani súdu, ani pekla: prečo ho opanoval zrazu taký strach? Lebo skutočné strach ho napadol, v úzkostiach sa cítil, už viac sotva pochyboval, že je hračkou zlých mocnosti. Poriadnym spôsobom sa to nemohlo udať. Veď už viac raz v takej tme túto cestu konal a nikdy nepoblúdil, a toľko predsa nepil, že by si povedomým nebol býval. Vždy ďalej šialenejšie stúpal vopred; hneď spadol, hneď sa potknul na strome, hneď našiel sa v krovine, a vždy ešte tíško padal a zlietal sneh v nočnej tme. Ustal, ukonal sa; zostal stať, oprel sa o jeden strom, sen sa ho zmocňoval. „Nie!“ zakričal a vyskočil divo, ,tyʻ mňa neuspíš, aby si mi krky vykrútil!“ Koho pod tým ,vyrozumel, sám nevedel. Chcel siahnuť do vrecka a pohľadať švibalku. Darmo, ruky boli skrehnuté, nohavice zamrznute od kúpeľu v zimnej vode. Cítil, že to nemôže už tak dlhšie zotrvať bez nejakej pomoci. Mal by sa modliť? Bolo mu pri tom nápade, ako čo by v jeho vnútri temna noc hrozivé a strašlivé sa rozprestrela. A predsa nevyšiel mu ten nápad z mysle. Jak často počul vo svojej mladosti i neskoršie, že poblúdení razom zázračnú pomoc obdŕžali, keď Matku Božiu vzývali, alebo keď dušičkám v očistci k vôli sľub urobili. Snáď by to predsa pomohlo. Ale či by sa on ešte mal modliť, keď už od dávna sa nemodlieval ?! Mal by ― ― ― Tu zrazu padnul hlboko ― ― ― Hrozný výkrik pri smrteľnom strachu prerazil ako hromobitie tuto tmavú noc. Dolu v priepasti ležal Xaver Martin, nariekajúc, o pomoc volajúc a modliac sa. Na šťastie pri padnutí niekoľko raz na skalách sa octnul, kým do hĺbky padnul; nezabil sa, ale so zlámaným ramenom, to dobre cítil, ležal dolu. Teraz sa modlil, modlil sa z celej sily duše svojej, a sneh vždy ešte padal. V takom položení volal o pomoc. Zrazu počul s hora hlas: „Či niekto vola?“ „Tuto!“ skričal. S hora počuť hlas: „Pre Pána Boha, tu ktosi leží v kameňolome!“ pri čom svetlo lampáša svietilo. „Ideme na pomoc!“ počul s hora a svetlo zmizlo. O krátky čas blížili sa dve postavy od boku priepasti. Jedna bola bielo oblečená — bol to kňaz v cirkevnej košieľke, farár susednej obce, za nim šiel kostolník s lampášom, čo ku umierajúcim nosieval. „Buď Bohu chvála a vďaka!“ to bol pozdrav kňaza, „tu leží nešťastlivý, je pri živote.“ „Áno, buď Bohu chvála a vďaka, pán farár,“ znela odpoveď. „Oratovali ste mi život.“ Poneváč na nohách nebol Martin veľmi poškodený, mohol stúpať za svojimi ochrancami. Na ceste s počudovaním počúval kňaz vyprávanie nešťastlivca. „Na taký spôsob asi za dve hodiny vykonali ste cestu blízo štyrhodinovú, a síce išli ste celkom rovno pred sebou. Vy ste mysleli, že vo tme sem a ta chodíte, avšak skutočné bežali ste v rovnej čiare. „Ba koľko je už hodín?“ pýtal sa nešťastlivec. „Dve hodiny po polnoci. O dvanástej bol som zavolaný ku starej Xaver Froncovej.“ „Ku mojej macoche?“ zkríkol Martin. „Teda vy ste Xaver Martin zo . . .“ pýtal sa kňaz. „Tak je; či ste ma nepoznal?“ „Nie, — no teraz poďakujte sa zaraz: ona vám dnes život zachránila svojou modlitbou“, tak riekol kňaz s pohnutím. „Vaša macocha zomiera; len teraz som ju zaopatril sviatosťami umierajúcich a odišiel som, keď ma úplné k tomu nútila. Nechcela ma zdržiavať, — na tom bola, aby som už len domov šiel, bo vraj ona teraz nebojí sa už smrti. A svoju smrť vopred za svojho pastorka obetovala hlasom slávnym, lebo že po bludnej ceste kráča, na ktorom sa vraj prehrešila sama, keď jeho výchovu zanedbala. A teraz počujte, Xaver Martin! Ked som už bol pri dverách, volala ma vaša macocha zpäť — nie, takto ju nesmiete viac menovať, lebo sa dokázala byť vašou najvernejšou, pravou matkou — pozdvihla svoje vyschlé ruky a pravila: „Prosím pre krvavé rany Spasiteľa a bolesťami Matku Božiu, vašu kňazskú hodnosť,“ ― tak ma prosila, — „iďte domov okolo kameňolomu; tak sa mi zdá, že vás tam ktosi vola.“ A keď som jej povedal, že tade je priďaleká cesta v tejto tmavej noci pre mňa, neprestavala ma opäť a opäť vážne a úpenlivé prosiť, kým som neprivolil. A takto sme prešli okolo kameňolomu. Vaša matka ma sem poslala; ona mala tušenie o vašom nešťastí a vás vyslobodila. Obrovsky Xaver Martin nepovedal nič; ale jeho mlčanie mnoho hovorilo. „A teraz vráťme sa rovno ku vašej matke,“ pravil farár; „snáď ešte žije a uvidí vás. Jaké to šťastie, jaky to zázrak! O, nech je tisíckrát Boh pozdravený, tisíckrát mu vďaka!“ O štvrť hodiny boli pred chudobným domčekom, v ktorom Martinova matka, čo nájomnica v chudobe a tichosti žila. Ešte sa v ňom svietilo. Keď zaklopali, otvorilo dievčatko, ktoré pri nej strážilo; so slzami v očiach, s počudovaním a strachom hľadelo na sem prišlých. „Jako sa ma Franckova?“ opýtal sa kňaz. Bez odpovede otvorilo dievča izbu a pristúpilo so svetlom ku biednej posteli. Tu spočívala obledla matička tichunko, so zopiatymi rukami, s ružencom a krížikom v rukách. Nadzemsky pokoj spočíval v milých ťahoch v Pánu zosnulej, spokojnosť nadľudskej krasy ju zdobila. „Či ste to vy Xaver Martin?“ pýtalo sa dievča potíšku neskoršie dojatého muža, ktorý si nevšimnul už ani bolesti svojej zlomenej ruky. A keď prisvedčil, pravilo; „Dáva vás pozdravovať v Pánu, a žehná vás, a prosí, aby ste už teraz pokoj spravili, to mi naložila vám povedať, keď prídete.“ „Nech je pokoj,“ povedal a chytil matku za ruku, ktorá ešte bola tepla. A učinil pokoj, pokoj s Bohom, so svojim svedomím, pokoj so všetkými, ktorých poškodil, ktorých previedol, ošudil a oklamal; dalo sa to ľahšie vyrovnať, ako myslel. Ktorý úprimnú majú vôľu, tým Boh sám ukáže cestu ku pokoju. Xaver Martin úplné sa vrátil ku kresťanstvu a nikdy viac nebral účasť na znevažovaní a tupení sluhov Božích, rozdávačov svätých tajemství Spasiteľa, hlásateľov evanjelium Ježiša Krista, Syna Božieho. A keď o niekoľko týždňov na Vianoce farár s týmito slovami sviatočnú kázeň začal: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom na zemi!“ zdalo sa Xaver Martinovi, ktorý so zaviazanou a do šatky povesenou rukou do kostola prišiel, že hlas anjela počuje: bol plný dobrej, sladkej vôle. (Od Konráda Kümell. Preložil: A. K.) |