Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná svätého ruženca |
| Autor : | Pastorello. |
| Rok : | 1930 |
| Číslo : | 11 |
| Názov článku : | Memento — Pamätaj. |
| Text článku : | V našej dedine je to s vodou všeliako. Domy sú vystavené takmer na vode. Každý byt je vlhký vo vnútri. Cez obec a vedľa obce tečú tri veľké potoky a predsa je bieda o vodu. Dobrej pitnej vody v dedine nájdete iba u Čunderlíka, vo fare, v škole a u starého Smetiskára. Najlepšia je, pravda, vo fare. To si pán farár veru aj vychvaľujú. Čo by ho aj stovku stálo, musí hneď dať poreparovať studňu, keby sa tam nejaká chyba stala. Minule však sám si ju chudák reparoval. Na vlastné oči som ho videl. Šiel som práve vedľa fary a slušne som ho pozdravil: „Pán Boh pomáhaj! No to som ešte nevidel, aby si taký pán opravoval studňu sám." „Pán Boh uslyš!" — odpovedal dôstojný pán. „Aby si taký pán, opravoval studňu sám. Dobre sa to povie. A to aj rýmuje, ale verte, už nestačím na toho kováča. Čo robiť? Svet len chodí po vodu, každý to tu vrzgá, deti šarpú a keď sa pokazí, vtedy je to vždy na môj účet." Mal chudák pravdu, vodu chce každý, ale platiť za vodu, to už nie! Za vodu nech platia mešťania a na dedine pán farár! Poberal som sa ďalej, no pán farár ma ešte zdržal na chvíľku. A neobanoval som toho. Nadobudol som takej skúsenosti o akej nebol by som sa dočítal ani v románe. Práve chcem to rozložiť, lebo to je to „memento." Ako sa tak zhovárame s pánom farárom, vidím približovať sa k fare starého zhrbeného žobráka. Palica v ruke u boku vrece, chatrné poplátané šaty. Načo opisovať, každý videl už žobráka. Prešiel cez malú bráničku do farského dvora, pozdravil, zastal, prežehnál sa a začal sa modliť Otčenáš. Pán farár ihneď odložil kliešte a hámrik, čo práve mal v ruke a siahnul do vrecka. No zbadal, že vo vrecku nemá ani haliera. Bez slova sa zvrtnul a vošiel do fary. Žobrák sa len modlil: „neuveď nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého. Amen." Potom pokračoval: „Zdravas Mária..." Medzičasom prišla aj bystrá starenka do farského dvora. Mohla mať so 6o rokov. Prišla po vodu, ako to dosvedčovalo vedro v jej ruke. Keď zbadala žobráka, premerala ho pohľadom od päty až po hlavu. Na jej tvári zaihrali city akéhosi hnevu, v ktorých bolo vycítiť aj istého prifarbenia škodoradosti. Žobrák sa domodlil „Zdravas." Z fary vystupoval pán farár s almužnou v ruke. No sotva odznelo „Amen" po „Zdravasi" na ústach poľutovaniahodného chlapa, na ktorom bolo vidno všetky znaky najväčšej biedy, útrap a nedostatku, pristúpila starenka k studni, pobozkala ruku p. farárovi, potom zrazu obrátiac sa k žobrákovi riekla: „Odo mňa nedostanete ani babky!" Pán farár s nevôľou pozrel na ňu. No ona neprišla do zmätku. Ja sa jej pýtam zvedavo: „A prečože mu nedáte?" „Každému dám, ale tomuto nedám, hoc som dobrou kresťankou." To bude niečo, myslím si a dopytujem sa ďalej. „Tak? Ale povedzte prečo? To nie je od vás pekne takto sa vysloviť. Pozrite, ani pán farár to neschvaľuje." „Dobre, tak vám to poviem." Začala starenka s veľkou ochotou. Jej tvárou však prebehnul slabý pýr, ako keď slnko posledný raz blysne pred západom svojím červeným okom na ospanlivú prírodu. Bol som ozaj zvedavý, čo z toho bude, keďže znak hanblivosti badáme iba na mladších ženách, aj to už zriedkavejšie, keďže je to výhradou iba pannenských dievčenských duší. Starenka obrátila sa znovu k žobrákovi a prenikavo pohliadnuc mu do očí riekla: „Pamätáte sa, vy bezbožníku, čo ste mi urobili pred asi 40 rokmi?" Žobrák nemohol zniesť pohľadu starenky. Sklopil oči, zachvel sa v celom tele, nespokojne upravoval žobrácke vrece pri boku. „Nepamätám sa" — odpovedal zmätene. „Tak vám to pripomeniem ja" — pokračovala stará žena. „Čujte pán farár, akých ľudí nesmieme podporovať, hoc sú aj žobráci. Bolo to, ako hovorím, dávno, už asi pred 40 rokmi. Vtedy bola som ešte dievčinou. Mohla som mať šestnásť-sedemnásť rokov. Bolo to v apríli alebo začiatkom mája. Otec vyslal ma hen do „Patočín" zbierať skaly na lúke. Lúky čistíme pred každým kosením. Vyšla som už ráno, vzala som si obed a usilovne pracovala, zbierala skaly, železnými hrabľami odpratovala raždie, skaly, suché listie až do večera. Všetko nosila som do blízkej „Korytnianky." Už slnko zapadlo a nastal večerný súmrak a ja som ešte vždy mala roboty. Chcela som ešte rozhrabať niektoré krtiny. Vtedy sa mi však čosi stalo, na čo nezabudnem, dokiaľ živá budem a to práve s týmto pánom." To slovo „pánom" povedala tak podivným štipľavým prízvukom, že žobráka patrne prechádzal až mráz. Najradšej by už šiel, no teraz nemôže. Musí to vypočuť a to pred samým p. farárom. Ale nech! Veď celá dedina to vie, teraz dozvie sa o tom aj mladý pán farár. Veď jeho predchodca to tiež vedel. „A čože vám vtedy urobil?" — pýtal sa kňaz. „Čo mi urobil? Zle mi spravil nehanebník. Keby som nebola mala svedka a ochrancu, ktorého mi poslal iste môj anjel strážny, bola by som sa musela hanbiť do mojej smrti. Ale poviem, ako to bolo." Starenka si zakašľala. Bolo vidno, že nerada o tom hovorí. No pred p. farárom len povie, ako vo spovedi. Kým teda starý žobrák stál, ako osika sa trasúci, pokračovala: „Práve som rozhrabovala krtinu pod horou, ked zrazu počujem šľapot nôh za sebou. Obzriem sa, vidím ako lstivo a pozorne blíži sa istý mládenec ku mne od cesty. Hneď som ho poznala, lebo práve v predošlý deň počula som ho hulákať po dedine. Bolo to pred vojenskými odvodmi. Toho dňa bol tretí raz na asentírke a nevzali ho. V meste sa opil a vracal sa pešo domov, keďže kamaráti nechali ho ožratého v nejakom hostinci. Ďalšie si môžete domyslieť. I to ľahko uhádnuť s akým úmyslom sa blížil ku mne. Šťastie, že práve pre jeho opilosť zbadala som jeho kroky ešte v poslednom okamihu. Už takmer siahol na mňa rukou, keď som zvýskla a odskočila. On padnul na zem, no ihneď vyskočil a dal sa za mnou. Bože, i dnes sa trasiem, keď si pomyslím, aká to bola honba. Ako som sa krovinou podriapala, zakrvavila nohy, lebo som bola práve bosá. Bežala som hore až skoro na vrch Ramžová, potom dolu do Dlhej doliny. On všade mi v pätách. Aký strach som vtedy zažila, to neviem vypovedať. Prišla som na bočnú poľnú cestu vedúcu na hradskú. Nadišla mi dobrá nádej, že predsa nájdem tu ešte človeka, ktorý ma oratuje. No bežala som ešte ním prenasledovaná skoro pol hodinky, kým som natrafila na ochrancu. Ako tak cválam a on zadychčane za mnou, pri zákrute, kde cesta vedie medzi úskalím, zrazu uzriem starého horára Matuľu, otca terajšej podrichtárky.Vracal sa tiež práve z hory. Napnem posledné sily a volám zúfalo o pomoc. Horár sa zastaví, díva sa na zaujímavý obraz. Ja len bežím. Nohy ma už sotva nesú. Tak dobehnem konečne k nemu umorená a na smrť vysilená. Potom som padla. Čo ďalej bolo, neviem. Zamdlela som od strachu a vyčerpanosti. Ako som sa však potom presvedčila pri súde, tento pán tu podľa svedeckej výpovede horárovej hnal sa za mnou až skoro na miesto, kde som padla. Vo svojej zaslepenosti nešťastník nezbadal horára. A to bola jeho skaza. Ako som tiež počula, dal sa do hádky s horárom. Prišlo to skoro až po bitku medzi nimi. A veru keby nebol videl zbrane v ruke Matuľovej, boli by sa azda pobili do krvi. Odsúdili ho na dva roky. Ja som sa medzitým vydala. Keď prišiel späť, pokračoval tam, kde zanechal: v pijanstve a nemravnosti. Niekoľko ráz sedel v žalári pre krádeže a iné „pekné" veci. Preto viďte, pán farár, ja tomuto človekovi nedám ani haliera, hoc by aj umieral. Viem, že sa nájdu, ktorí mu dajú, lebo ho nepoznajú. Nech mu dajú! No viem, že mne ani Boh nebude zazlievať, keď mu nikdy ničoho nedám." Starenka dokončila. Pán farár chvíľočku stál, zamyslel sa, potom vystrel ruku a podával almužnu do vyziablej chudej ruky mrzáka žobráka, ktorý bledý a zahanbený stál opretý o svoju palicu. Slovo povďaku neprišlo mu na jazyk od veľkého zahanbenia a vnútorného rozrušenia spomienkou na mladosť. Len kývnul hlavou, ruku s almužnou pritisnul k druhej, a obe skľúčil akoby k modlitbe k prsiam, šepmo pozdravil a pomaly uberal sa z miesta, na ktorom azda prvý raz v živote zbadal, že prehral boj života. Starenka vidiac, že studňa sa opravuje, zdvorilo pobozkala ruku p. farárovi, pozrela na žobráka a obišla ho zďaleka, čo malomocného. Šiel som tiež svojou cestou. Cez celý deň bol mi v ušiach ten obraz, čo jednoduchá starenka nakreslila zo svojej mladosti. Ozaj, uvažoval som, božie mlyny melú pomaly, ale isto. Ona dnes je zaopatrená, má dobré, poslušné a zámožné deti, ktoré ju zaopatria až do smrti. A tá bude iste ešte dlho meškať, veď je zdravá a čulá, ako nejaká mladá nevesta. On však dakedy švárny mládenec, syn zámožných rodičov, ostal sám, bez rodiny, bez prístrešia, bez zaopatrenia. Hej, vzdychol som si, keby pamätal každý mládenec, že hriechy mladosti kára Boh na staré kosti! |