Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná svätého ruženca |
| Autor : | Pastorello. |
| Rok : | 1930 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | V zajatí sv. Terezky Ježiškovej. |
| Text článku : | Kto číta tento nápis zaiste povie: blažené zajatie, blažený zajatý, koho svätá zajala. A veru tak. Bol to muž. Stalo sa to s ním pred nedávnym časom. Volá sa Vernon Johnson. Znie to anglicky. No v Anglii všeobecne ho nazývali Fráter Vernon. Bol to teda mních, ale anglikánsky. Anglikánska cirkev totiž chce mať všetko, ako u nás, aj mníšky a mníchov. Naoko všetko, ako u nás, len akosi ťažko sa hýbu, aby uznali aj pápeža a všetci sa jemu podrobili, ako námestníkovi Krista Pána na zemi. Bolo to tak s Frátrom Vernonom. Vyrástol v anglikánskej viere. Bol horlivým vyznávačom cirkvi, ktorá anglického kráľa vyznáva za svojho „pápeža." Od prírody veľmi nadaný stal sa v celom Anglicku známym a slovutným rečníkom. Kdesi v nejakom tiež anglikánskom kláštore dala mu istá mníška čítať knižku, ktorej názov bol „Život jednej duše." No Fráter Vernon hneď videl, že je to katolícka. Nechcel ju brať. „Nerád čítam," riekol mníške, ktorá mu knižku ponúkala, „tie suchoparné katolícke spisy. Je to samá citlivosť, legendy, mäkkosť. Vôbec celá katol. Cirkev je taká panovačná, tyranická, unaví duše s mnohými článkami viery, učí poverčivosti." Na naliehanie spomenutej mníšky však predsa vzal knižku a čítal. A čím ďalej čítal, tým viacej zaľúbila sa mu tá Cirkev, ktorá vedela vypestovať takú kvetinu, ako bola sv. Terezka Ježiškova. Ale v jeho duši nastal veľký dlhý boj, ktorý trval celé roky. Nie, on nemôže opustiť svoju vieru. Veď to by bol hriech. Stať sa katolíkom, to by bolo spreneveriť sa viere svojich otcov a starých otcov! Čo by povedali iní? Čo by celý anglikánsky svet, keby on, anglikánsky mních prestúpil na katolícku vieru? Knihu vrátil a rozhodol sa ďalej pracovať za rozšírenie a upevnenie svojej viery. Veď je to svätou povinnosťou každého, aby v prvom rade cenil si svoju vieru. Hoc aj katolícka Cirkev má svoje krásy, anglikánska musí sa mi viacej ľúbiť. V takom presvedčení pracoval ďalej celý rok. Za dvanásť mesiacov ďalej kázal v anglikánskych kostoloch. No v jeho duši to vrelo. Sv. Terezka vystrela naň svoju sieť a začala ho k sebe priťahovať. Nemohol zabudnúť na tie dojmy, čo v ňom pôsobili po prečítaní jej životopisu. Ešte toho roku začal sa učiť francúzsky. Cítil, že musí vyhľadať to miesto, kde ona žila, kde žijú ešte jej sestry a veľká čiastka svedkov, ktorí pred cirkevným súdom dokazovali čnosti jej života a prvé zázraky. Fráter Vernon prišiel do Lisieux, kde malá Terezka strávila najpeknejšie svoje roky v karmelskom kláštore. Tu ešte viacej zacítil vo svojej duši prítomnosť mimoriadnej nadprírodnej milosti božej, hoci sám nebol si toho ešte úplne vedomý. Hoc ešte vždy cítil sa byť tuhým anglikánom, za veľké šťastie si považoval vidieť na vlastné oči tie miesta, kde ona žila, poznať kláštor, dotýkať sa predmetov, ktorých sa ona dotýkala, vidieť a zhovárať sa s jej vlastnou ešte žijúcou sestrou. Mal v tom zvláštne šťastie, ktorého sa mu dostalo po zaujímavej udalosti. Istého dňa vošiel totiž s nejakým belgickým kňazom do takzvanej Terezie Martinovej záhrady, ktorá cez deň bola otvorená, na noc pre cudzích však ju zatvárali. V náboženskom rozhovore so spomenutým kňazom nezbadali, že záhradu zatvorili. A tak nevedome prišiel do zajatia sv. Terezky. Na veľké volanie belgického kňaza niekto z blízko bývajúcich otvoril im záhradu. A tá neznáma osoba pripravila mu vstup do kláštora a zoznámila ho aj so sestrou malej Terezky, ktorá sa volá Paulina Martin. Fráter Vernon vrátil sa do Anglie. No teraz už nie s predsavzatím hájiť svoju vieru, ale naplnený v srdci s veľkým pochybovaním. Jeho dušou vždy prudkejšie burácala myšlienka, že len tá viera môže byť pravá, ktorá je vstave vychovať takých svätých a také svätice, ako je sv. Terezka Ježiškova. Veď len pravá viera mohla jej dať tak hrdinskej lásky k Bohu a bližnému, akú ona preukazovala. Vždy jasnejšie poznával, že to, čo on predtým v katolicizme zbiľagoval, čo chladnosť a suchoparnosť, je nič inšie ako sebazapieranie, ktoré tak na srdce kladie sám Spasiteľ, ktorý hovorí: „Kto nezaprie seba samého, nevezme na seba svoj kríž a nenasleduje ma, nie je mňa hoden." Čo sa mu predtým pozdávalo mäkkosťou a citlivostkárstvom v katol. náboženstve, to obdivoval teraz ako milú, srdcu a duši lahodiacu potrebu a krásu. Vždy viacej poznával, že panovnícke, rozhodné slovo z úst rímskeho pápeža nie je panovačnosť a tyranstvo, ale mužské a otcovské riadenie otca všetkých, ktorý si je dobre vedomý svojej pravdy a svojho práva na základe slov Spasiteľových: „Ty si Peter, t. j. Skala; na tejto skale vystavím Cirkev svoju a brány pekelné ju nepremôžu. Pas baránky moje, pas ovce moje!" Poznal, že len ten má a môže mať právo vyhlásiť nejakú pravdu náboženstva za článok viery a rozhodovať v nejasných veciach viery, ktorému bolo povedané: „Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského." Fráter Vernon vrátil sa do svojho kláštora, no cítil, že ho už steny budovy anglikánskej sekty nedržia uzamčeného. Sv. Terezka mu otvorila oči, stal sa jej otrokom, ale požehnával to otroctvo, ktoré ho navrátilo pravej duševnej slobode. Trhal okovy odpadlíctva svojich otcov so slovami: Čo otcovia zavinili, napravia to synovia, keď sa vrátia tam, do tej viery, kde žili dedovia. Mienil tým povedať, že je povinnosťou všetkých protestantov vrátiť sa do tej cirkvi, v ktorej boli pred Lutherom, pred Kalvínom, pred anglickým kráľom Henrichom, ktorí Cirkev rozdvojili, rozdrobili a tým hanebne dodriapali sväté, duchovné telo Krista Pána, ktoré je Jeho stádo: Cirkev katolícka. Fráter Vernon vystúpil z anglikánskeho kláštora. Nebál sa ľudských predsudkov, nedal nič na slová ešte zaslepených svojich priateľov, a hlásil sa u katolíckeho kňaza odprisahajúc blud a — tak dosiahnul pokoja svojej oddávna trpiacej duši. Mohol si blahoželať, lebo veru málo ľudí je, ktorým Boh dopraje tak silnej vôle, akej jemu doprial. Ale komu mohol to ďakovať? Svojej veliteľke — Sv. Terezke. To nemohol nechať bez poďakovania. Fráter Vernon bol vysokoučeným človekom, preto i jeho poďakovanie bolo skvelé. Urobil to tak, že napísal utešenú knižku pod názvom „Jeden Pán, jedna viera!" V tej knihe opisuje dejiny svojho obrátenia. Pre všetkých inovercov naznačuje, ako prišiel pomocou sv. Terezky Ježiškovej k tomu povedomiu, že len katolícka Cirkev je pravá Cirkev Kristova. Volá všetkých k nej sa utiekať, lebo jej prímluva je silná v každej potrebe. Kiežby čím viacerí nasledovali jeho príklad, aby sa sami o tom presvedčili. Sv. Terezka oroduj za nás, aby sme vytrvali vo viere! |