Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. C. Pastorello |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 9 |
| Názov článku : | DUCHOVIA. |
| Text článku : | Jožko Damian vzal si za ženu Ferniakovu dcéru, Máriu, a teraz má s ňou galiby. Pekná je, zručná do roboty i variť vie dobre, ba aj verná je. Nakoniec ešte treba priznať, že nie je ani chudobná, lebo Ferniak je skoro najzámožnejším gazdom v Ďatľovciach a dcére vystrojil naozaj veno ako nejaké knieža. A predsa Damian má s Máriou kríž a to preto má taký kríž, lebo keď Damian dával veno svojej dcére, jeho manželka, už ako stará Damianka, priložila Márii do výbavy aj veľký batoh — poverčivosti. Áno, Damian preto má tie galiby so ženou, lebo nevie si dať rady s jej poverčivosťou. Hoci obaja rodičia umreli už bude tomu skoro päť rokov, ona aj teraz ich zavše vidí. Tu otec prichádza vraj k nej na návštevy, keď on, Damian, je v službe, tu zasa matka sa jej zjavuje aj za jasného dňa. Raz ju videla, keď prala pri potoku, inokedy videla matku na roli, keď ľan plela. A pri tom ľane ju videla ešte niekoľko ráz: pri máčaní, ba raz aj pri trení. Damian ju už všelijako prehováral. Ba aj ona sama chovala sa tak, ako jej múdre ženy poradily, ale nič to nepomáha. Na radu pána farára bola sa poradiť aj s lekármi. Lekári jej predpísali všelijaké prášky a kvapky na utíšenie čuvov a na spánok. No, to je nič. Nepomáhajú ani rady, ani reči, ani začitávania, kvapky a prášky, ba ani spovede. A ide to s Máriou ešte k horšiemu. Pre Damiana je to kríž a to väčší kríž, ako by to bolo v Ďatľovciach pre iného muža, lebo tí ostatní chlapi sú doma vo dne i v noci, sú roľníci, alebo robotníci. Ale on, Damian, z jednoduchého železničiarskeho robotníka vyšinul sa pre svoje schopnosti až na konduktora. Jeho služba odvoláva ho z domu často na celé dni, ba aj na celé noci. A tak Mária nie je ženou stvorenou pre neho. Keď Damian po úmornej službe, nevyspatý, vysilený, prichádza domov, Mária nevie ho rozjariť a rozveseliť. Naopak, zavše ho víta rečami, kedy, kde a ako sa jej rodičia zjavujú. Narozpráva mu hrôzostrašné veci, ktoré nie sú mu už ani do žartu, ani do smiechu, ale pomaly idú mu na nervy. Ba hnevajú ho. Damian si mvslí, že azda prísnosť a kriky pomôžu. Zakáže žene vyprávať mu o takých veciach a... Zlo je ešte väčšie, lebo Mária teraz už nemá ani komu sa vyžalovať. Ide to s ňou tak ďaleko, že, ako sa práve dozvedel, Mária už nespáva ani doma, keď je on v službe. Damian radí sa i tu i tam, čo by bolo treba ešte robiť. Tých rád dostal celú fúru, ale ani jedna sa mu nepáči. Tá sa mu naskrze nepáči, ktorú mu odporúčali, aby skúsil s nápojom. Preto sa mu nepáčila, lebo lekári Márii zakázali užívať liehové nápoje. No, hociako sa radil a rozmýšľal, Damian sám od seba ani do konca života nebol by prišiel na pravý liek, keby ... Keby sa nebol stretol so starým Frankom, už ako s pastierom jalovíc. A ešte povedia, že pastierom treba dať pokoj ! Starý Franko dobre poradil. — Klin treba vybíjať klinom — — ! — povedal starý Franko na holiach, kde ho raz Damian stretol na svojej vychádzke, keď mal desaťdňovú dovolenú. — Ako to myslíte ? — pýta sa Damian, lebo nevedel, čo chce Franko povedať. — Nuž, myslím to tak, — vysvetľuje Franko, — že sám musíš tých duchov vyvolávať ! Kde sa len dá, hovor žene všade o strašidlách, vieš tak, ako deťom ! Ukazuj na strašidlá aj tam, kde nie sú. Tak, ako deťom ! Zpočiatku ešte viac ju nastrašíš, ale pomaly bude sa chovať ako deti: neuverí. Urob ty len tak, a uvidíš, že to pomôže ! A veru, pomohlo. Damian začal hneď nasledujúcej noci. V noci sa prebudil, lebo po izbe šramotila myš. Len čo ju počul, zobudí ženu a povie jej: — Čuješ ? Už je tu otec ! Mária sa strhne. Uverila. Keď už uverila, Damian chytro zapálil zápalku a ukázal jej myš a povedal: — Vidíš ho ? — pýta sa. — To sa rýchlo premenil na myš, ale bol to on, tvoj otec ! — Naozaj ? — pýta sa žena. Prisvedčil a žena hneď začala uvažovať, či to môže byť pravda. Druhého dňa doniesol chrústov v krabici a položil ich pod jej posteľ. Kým ešte sa shovárali, Mária nepočula nič. Ale keď on prestal chrápať, lebo chcel, aby Mária sa už ľakala, chrústy stály sa duchmi. Škrabaly. — Jožo, Jožo ! — zobúdza ho Mária, — čosi škriabe na dverách. Neodpovedal. — Jožko, pre Boha ! Počuj ! A veru, hej ! — odpovedá jej Damian. Potom vstáva, zapaľuje lampu, chodí po izbe, ide k dverám. Nič a nič. Ale keď v izbe je zasa ticho, chrústy strašia ďalej. Damian zopakuje prehliadku. Potom sa viac nestará a Mária nespí do rána. Ale ráno pri zametaní izby našla chrústov pod posteľou. — Ktože ich len ta doniesol ? — urobil sa Damian hlúpym. — To zaiste tvoja matka bola ťa upozorniť, aby si izbu ešte lepšie zametala ! Mária divno pozrela na neho. Tretieho dňa bol silnejší vietor, ktorý otriasal tabuľou v okne. — Ktosi klope ! — volá Mária na neho sotva čo zažmúril oči. — Kto to ? — pýta sa Damian. Nič. Klopanie sa opakuje. Zpočiatku aj on sám si myslel, že ktosi ich zobúdza, alebo robí im na zlosť. Damian sa oblečie a ide na ulicu. Nič. Ale keď sa vráti, klopanie sa opakuje. Ide ešte raz. Dlhšie zastane pod okriom a vtedy spozoruje, že to robí vietor. — Už teraz viem ! Bol to naozaj on, tvoj otec. Mária uverila, ale ráno už sama lepšie sa prizrela na oblok a keď ho poutierala, pýtala sa muža: — Jožo, — vraví mu a ukazuje mu uvoľnenú tabuľu, — nebol to vietor ? Damian urobí veľmi vážnu tvár a povie: — Nie, celkom určite som ho videl ! Pokrútila hlavou, lebo nevedela, či má veriť, či nie. Štvrtého dňa už neskoro v noci veľmi chutne sa zasmiala, lebo Damian vrátil sa domov s kravou a vyprával jej o čertovi, s ktorým sa stretol na lavičke na lúke. Takto jej vyprával: — Keď som nenašiel našu kravu, ktorá nám neprišla z poľa, myslel som si: budeš na druhej strane potoka. Bolo už celkom tma, keď prechádzam lavičkou cez potok. Ale tu, práve keď som bol v prostriedku lavičky, zrazu stojí predo mnou čert. Bože môj, poviem, a chcem sa obrátiť. Ale on mi nedá. Ide za mnou. Čo mám robiť ? Idem k nemu, nepohne sa. Nohy má pokryté srsťou, hlavu xeľkú a jazyk vyplazoval na mňa. Rohy mal strašné, ruky som mu nevidel, lebo bola tma. Už ma aj mráz oblieval, keď napadla mi výborná myšlienka: hodím ho do vody. Aj som sa veru zohnul, chytím za nohy a ... Bééé ! Zabľačal. — Bola to naša krava ! — vykríkne Mária a začne sa smiať. — Ale nie! — dosvedčuje Damian. — Bol to pravý čert ! Neuverila mu. Nuž, hej, takto vyliečil Damian ženinu poverčivosť. Strašil ju aj potom. Často ju aj naľakal. Navyprával jej hrozné veci, ale robil to vždy tak, že Mária skôr-neskôr vždy našla to vystrojené a smiešne, čoho sa doteraz naľakala a bála. Ale celkom sa presvedčila o duchoch len v posledný deň Demianovej dovolenej. V dedine tohto dňa bol veľký poplach, lebo zmiznul hrobárov syn a zasa jarmočníci, prechádzajúci z mesta, počuli plač na cintoríne. Ženy sa ľakaly, celá dedina bola na nohách. Do cintorína napochytro nemal kto ísť. A vtedy Mária s hrôzou počuje, keď Damian povie: — Idem ta ja ! O dve minútky neskoršie pribehne pre kováča a hovorí: — Dones nejaký kľúč, lebo... Hrobár sám zatvoril syna do márnice, ktorý tam zaspal na sene. Poď, lebo, chúďa, umrie od strachu ! Keď Damian prichádzal domov, Mária s inými ženami stála na ceste a povedala: — A či si sa len sám nebál ? — Bolo cítiť, že, hoci tak hovorí, v jej hlase je akási hrdosť pre odvahu muža. Ako by povedala: — I ja musím byť taká ! Damian jej odvetil: — Prečo sa báť ? Však tam bol aj tvoj otec a tvoja matka ! Stáli mi za chrbtom a neboli by mi dali ublížiť. — Jožo, — vravela, — nechaj mojich rodičov odpočívať v pokoji ! Damian nato chytí ju za ruku a povie: — Máš pravdu. Poďme domov, lebo o polnoci nastupujem do služby. Mária ide za ním. Pripraví mu jedlo do služby a dnes už aj ona ho odprevadila až na krížnu cestu za cintorínom. Keď sa vracala pomodlila sa ticho za rodičov Otčenáš, ale ich nevidela a keby ich aj bola videla, už by sa nebola bála. |