Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. C. Pastorello |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | Nové presvedčenie. |
| Text článku : | Tej jari, čo bola tá veľká povodeň v Petrášovciach, prihodily sa tam všelijaké príhody: Voda zobrala Martinčiakov mlyn, Petruškovi prasa, Cečkovej sa utopila krava a ešte iné podobné veci. Najzaujímavejšia príhoda stala sa Martinkovi. Preto hovorím, že bola to zaujímavá príhoda, lebo neskončila sa s tragickým koncom. Mohla sa skončiť smrťou pre Martinku, no Martinko sa zachránil a získal si skúsenosť, proti ktorej tie ostatné škody neboly nič. Tí ostatní Petrášovčania, keď aj stratili čo-to zo svojho majetku, bola to len hmota, ale Martinko zachránil si nielen život, ale aj dušu. Lebo Martinko bol taký človek. — Či ti kňaz pomôže ? — bolo jeho rečou. — Nič ! Ak si sám nepomôžeš, veru, neprídeš do neba. — — ! Podľa tejto reči Martinko aj žil. — Ak chcem — vraj — pomodlím sa aj doma. A keď ma svedomie trápi, vybavím si svoje účty s Pánom Bohom aj sám. Tak sa choval Martinko voči kostolu, modlitbe a svätej spovedi. Boha si predstavoval ako dobrého kamaráta, ktorý zažmúri oči na všetky jeho chyby, poklesky, hriechy a zločiny. A veru Martinko mal tých pliag dosť na svojom svedomí. Každý Petrášovčan vedel, že niet na svete ešte jedného takého klamára na jarmoku ako je Martinko. Vždy len kupčil s kravami, niekedy ich mal na maštali aj päť a poľa, rolí a pasienku nemai iba toľko ako dlaň. Poctivej roboty sa bál ako čert svätenej vody. V Petrášovciach nikto sa nemusel pýtať ako a z čoho svoje kravy chová, lebo každý vedel, že čo nenakradol do svojej stodoľky na petrášovskom chotári, to pokradol občanom susedných obcí. Hej, taký gazda bol Martinko. — Ak si sám nepomôžeš, veru nikto ti nepomôže ! — Hovoril a bol presvedčený, že aj bez náboženstva môže si zabezpečiť blahobyt na zemi. Preto nečudo, že zavše vykrikoval: — Čo ti pomôže kňaz ? Ale predsa nebyť kňaza, farára Cibuľu, pri spomenutej povodni, Martinko bol by azda na veky preklínal aj tú hodinu, keď sa na svet narodil. Povodeň udrela aj do jeho domu. Ba najprv brala jeho maštale, ktoré si sám vystaval na svojom dvore, celkom na brehu potoka. Už vtedy ktosi mu povedal, aby ich nedával tak blízko k vode. — A prečo ? — kývnul Martinko rukou ako by povedal: — Čo sa vy staráte do mojich vecí. A teraz videl. Keď polonahý vybehnul v noci na dvor už nedobehnul am ku maštaľám. Silný prúd vody, ktorý prerazil hornú stranu dvornej ohrady a podobne aj drevený plot od nižného suseda, podbil mu nohy. Martinko vedel dobre plávať, ale teraz stratil duchaprítomnosť. Tak sa naľakal, že sotva sa vedel udržať na hladine dravého vodného prúdu. Povodeň zaniesla ho až do susednej dediny, kde ľudia už stáli na moste uprostred obce a hovorili: — No Petrášovce, už zasa budete plávať dolu vodou ! Podajedni mali aj lampáše a osvetľovali špinavé vlny povodne, ktorá príšerným hučaním vírila sa okolo mohutných betónových stĺpov železného mosta. — Krava--- ! Husi--- ! Prasa--- ! — volali mladí mužovia a chlapci. — Človek ! — vykríkne zrazu farár Cibuľka. — Kto ho videl ? — pýta sa richtár zo tmy. — Čo ? — znie otázka aj zo sto úst. — Áno, človek ! — opakuje farár Cibuľka. — Celkom jasne som videl človeka ! Vystieral ruku, i hlas som počul... Pomoc ! Hľa, pozrite, drží sa stĺpa ! A bolo tak. Ľudia najprv neverili, lebo nič nevideli, ba tajne sa aj smiali, že pán farár Cibuľka takto sa mýli a vidí prízraky. Ale farár Cibuľka poznal cenu ľudského života. Už nevysvetľoval, neukazoval. Shodí so seba kabát a mládeneckou zručnosťou zachytávajúc sa železnej ohrady mosta i jeho spodných spojovacích súčiastok, skĺzne dolu betónovým stĺpom. V niekoľkých okamihoch stojí už na širšom podstavci, na ktorom spočíva stĺp. A kým jednou rukou objíma stĺp, druhu vystiera hlboko pod seba do vody. Martinko je zachránený. Dedinčania chcú ho zaniesť k richtárovi. — Nie — volá farár Cibuľka — ja som ho zachránil ! Zaneste ho do fary. Keď sa Martinko prebral zo svojich mrákot a videl nad sebou kňaza, ktorý sa mu prihováral, najprv sa naľakal, lebo si myslel, že umiera, ale potom sa mu zdalo, že sníva. No, bola to skutočnosť. Martinko sa presvedčil, že, veru, aj kňaz môže človekovi pomôcť. Martinkovi osožilo toto poučenie. Dnes keby ste sa opýtali v Petrášovciach, kto je tam najnábožnejším človekom a kto je najlepším priateľom kňazov, všetci by vám ukázali na Martinku. Ale keby ste sa opýtali jeho samého, že či to robí len z povďačnosti, odpovedal by vám: — Nie, nerobím to len z povďačnosti ! Ja to robím z presvedčenia, lebo viem, že tento život je ako dravý prúd a nebyť náboženstva a kňazov Cirkvi, nikto by nebol zachránený pre večný život. Ja som to skúsil ! Martinko hovorí z presvedčenia a vie, že sa neklame. |