Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. C. Pastorello |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 7-8 |
| Názov článku : | Magdalenka. |
| Text článku : | : Matky mávajú obyčajne rady svoje deti. Milujú ich aj vtedy, keď je ich viac. A to posledné im prirastá najviac k srdcu. Zuza Martincová nebola taká matka. Ona milovala len prvé deti. Keď už mala štvrté a piate začala ich nemilovať; šieste a siedme už nenávidela a keď sa narodila Magdalenka, túto už priam by bola zmámila, keby sa nebola bála Boha. A tak Magdalenka zavadzala svojej matke v dome už od svojho narodenia. A nemala jej čo zavadzať, lebo nebolo zlé dievčatko; naopak, bolo dobré i pekné ako anjel. No, práve preto, že Magdalenka vyrástla bez lásky, jej zdravie a sila boly len ako takej rastlinky, čo nevidí svetla. Bola vždy smutná. Jej milá tvárička len potom sa usmievala, keď začala chodiť do školy, kde ju učitelia a pán farár, ale aj žiaci mali veľmi radi, lebo nikomu neuškodila a učila sa veľmi dobre. Keď chodila do druhej triedy chystala sa s ostatnými deťmi na prvú svätú spoveď a na prijímanie. Ale nedlho sa chystala. Zrazu jej miesto ostalo prázdne v lavici. Magdalenka ťažko ochorela. Pán farár inokedy nebol by spozoroval, že mu chýba jedno dieťa. No, druhákov už preto, že ich pripravoval na sväté prijímanie, veľmi miloval. A tak, keď Magdalenka neprišla niekoľko ráz do školy, spytoval sa, kde je a čo je s ňou. — Magdalenka už umiera ! — oznamujú deti. A bolo tak. Pán farár sa presvedčil ešte toho istého dňa, keď ju navštívil doma. Umierala. — Bol tu už lekár ? — pýta sa kňaz matky, ktorá nie veľmi sa tešila, že kňaz prišiel pozrieť Magdalenku. — Ešte nie — odpovedá matka. — Ešte nie? — pýta sa farár. — Nuž kedy ho chcete zavolať ? Po jej smrti ? — Azda tak bude aj lepšie — odpovedá Martincová. — Radšej, ako by mala byť kalikou. Kňazovi je zaraz jasno. — Tak ? — hovorí. — Vy teda sami chcete ? Ale nie, nebude tak ! Po tomto slove kňaz sám šiel pre lekára. Ale lekár prišiel už neskoro. — Už teraz nadarmo — oznamuje lekár. — Keby tak pred týždňom ešte... Ako vidíte, už je bez pamäti. A že naozaj dievča je bez pamäti a umiera presvedčil kňaza aj tým, že shúžval veľký kus novinového papiera a zapáliac ho dáva ho ako blčiacu fakľu pred sklenné oči dievčaťa. Dieťa ani nežmurkne. Umiera. Jeho zrak pozerá do nekonečna. Lekár odchádza, lebo doma čakajú ho ešte iní chorí. Kňaz ostáva pri umierajúcej s jej matkou. Díva sa na malú tváričku dieťaťa, strhanú bolesťou, bledučkú ako stena. Nemôže sa dlho dívať bez pohnutia na túto tvár. — Ale nie, — myslí si — neodídem od nej. Tu ostanem, kým neumre ! Pristúpi k jej hlavičke. Narovná ju na poduške. Modlí sa nad ňou, nahlas vzbudzuje jej do ucha vieru, nádej i lásku. Vzbudzuje i ľútosť. — Magdalenka chystala sa už na spoveď — hovorí len ako keby pre seba — dám jej aj rozhrešenie ...! A už to aj robí. Matka sa díva na neho. Vidieť, že je nespokojná, lebo na všetko díva sa len tak kradmo od práce, ktorú si našla pri šporáku. Potom kňaz postaví sa k nohám dieťaťa a opiera sa o posteľ. Čaká posledný výdych Magdalenky, ktorej oči meravo upierajú sa naň. Ich oči sa stretly. Pohľad na umierajúceho človeka, najmä ak je to už starší, vždy dojme aj kňaza. Magdalenkin pán farár s pohnutím sa díva na svojho umierajúceho miláčka. Je pripravený dívať sa tak na diefa, kým neuvidí posledné trhnutie na tvári, ktoré oznamuje koniec. Zdá sa, že nastáva, lebo zrazu oči dievčaťa ešte viac sa rozšíria a jej ruky kŕčovite sťahujú sa s periny na okraje postele. V široko otvorených očiach zablisne akési podivné svetlo. — To je už odraz večnosti — myslí si kňaz. No, nebolo to tak. Bol to div ? Áno, bolo to také podivné, ba skoro zázračné, ked Magdalenkou zrazu trhne, ale ona miesto toho, aby bola už navždy ostala nehybne ležať, zrazu sa vzpriami, posadí sa v posteli a ešte dalej sa dvíha a... — Pán farár ! — Vzdýchne, vyskočí a padá mu do otvoreného náručia. Objíma mu šiju a ... — Pán farár ! — opakuje stále to isté slovo. Matka strnulo stojí pri šporáku, potom bezvládne klesá na zem, zakrýva tvár a plače. A potom bolo tak: — Nuž, teraz to vidíte — obracia sa kňaz k Zuze Martincovej — vaše diefa nebude kalika. — Pozrite, ono nič nechce od vás, len trocha lásky ! Pán Boh sám chce, aby žila ! Zuza Martincová, vy ste matka, majte teda aj lásku ! aj lásku ! Takto a podobne hovoril kňaz, dlho hovoril a držal dieťa na kolenách sediac na tej posteli, na ktorej dievčatko pred chvíľkou ešte umieralo, teraz však už sa usmievalo. Matka nemo počúvala. Ale dobre počúvala, lebo Magdalenka dnes je už celá dievka. Ba, Magdalenka je už aj sama mladá matka. Ale... Na svojho vzkriesiteľa ani teraz nezabúda, modlieva sa zaňho a na jeho meniny aspoň listom zavše ho pozdravuje. |