Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. C. Pastorello |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 11 |
| Názov článku : | Pre peniaze. |
| Text článku : | Štefan Gábor býval v Hoholovciach a bol taký bohatý gazda, že keby bol chcel, bol by mohol zakúpiť za svoje peniaze aj pol dediny. Ale on nekupoval už pozemky, lebo ich mal dosť. Ba aj tie, čo mal, dával do prenájmu a žil ako čudák. Sám si varil, sám si pral, izbu si nikdy nevymetal a v lete chodil boso, v zime obalil nohy do zajačích kožiek a okná izby vypchával lesným machom. Ano, taký čudák bol starý Gábor už aj vtedy, keď mu žena žila. On ju priviedol do hrobu ako aj deti, hoci všetky mohly žiť. No, lekára im neprivolal, lebo sám ich chcel vyliečiť. Po smrti rodiny žil v dome len sám. V lete pipľal v záhrade, okolo včiel, v zime sedel v izbe a žul všakové korienky a cibuľu, lebo, vraj, kto to robí, bude dlho žiť. Gábor bol presvedčený, že nikdy neumre. Možno, že on to tak ani nemyslel, no choval sa tak. — Načo len žije ? — pýtala sa dedina. — Komu len zanechá to bohatstvo ? Takým spôsobom žil Gábor cez celý svoj život. Tak aj vtedy, keď ochorel. Len sám sa liečil. Len ďalej jedol cibuľu a žul všakové korene, ba aj hnojnice sa napil, lebo, vraj, je to dobre od zapálenia, ako to počul ešte v rodičovskom dome. No raz, keď mu už nič nepomáhalo a mal zahynúť od hladu, akosi len doteperil sa ku dverám a zavolal do dediny: — Zavolajte mi, preboha, lekára ! Lekár prišiel na aute á bol by Gáborovi aj pomohol, ale Gáborovi už hneď to sa nepáčilo, že lekár prišiel na aute. — To auto budem ja platiť ? — pýta sa Gábor. — No, áno ! — odpovedá lekár. — I lieky, čo vám predpíšem, i prášky, i ženu, čo vás príde obriadiť, izbu pozametať, navariť, zakúriť ! Lebo vy, Gábor, nie ste ani chorý, len potrebujete niekoho, čo sa bude o vás starať ! Takú radu dal lekár Gáborovi. — Nie, nie ! — vyskočí Gábor z postele. — Keď nie som chorý, načo má sem ktosi prichádzať ! Dajte sem tie recepty, ja si ich donesiem sám z mesta ! Nadarmo sa lekár bráni, Gábor stojí na svojom. A vyzdravel. Vtedy bol lekár pri Gáborovi prvý a ostatný raz. Potom sa roky míňaly. Gábor zasa žil ako predtým. Dedina sa nevedela načudovať, že tak dlho žije. — Ten človek naozaj nikdy neumre ! — hovorievalo sa o ňom. Ale umrel. Umrel ako všetci takí čudáci ako bol on. Vtedy mu bolo už do osemdesiat rokov. Umrel na zapálenie pľúc. I teraz, hoci už chorý, vybral sa sám do mesta po kvapky a prášky na starý recept, ktorý sI schoval po prvej chorobe. V mestskej lekárni pozerali sa naňho ako na čudo z druhého sveta. — Človeče, — vraveli mu, — vy ešte žijete ? — Žijem, ale som chorý, — odpovedá Gábor a porozpráva aký má nedobrý kašeľ a akú páľ. — To si musíte zavolať lekára a dajte si obklady ! — radili mu. Gábor lekára nezavolal, ale aj teraz sa liečil sám. No, neliečil sa dlho. Umrel opustený, nikto nevedel kedy. Keď už niekoľko dní dedina ho nevidela ani na dvore, ani pri obloku, vypchatom lesným machom, ľudia prišli k richtárovi: — Bolo by treba pozrieť, -— vraveli. Tak ho polom našli v posteli zavinutého do mokrej plachty. A keď ho zdvihli mŕtveho s postele, zbadali, že jeho telo je obkrútené bankovkami. Taký bol Gábor: Pre peniaze zahynul v biede a v Hoholovciach ho nikto nepoľutoval. |