logo
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Duchovný pastier
Autor : Róbert Róm.
Rok : 1948
Číslo : 1
Názov článku : Ovocie utrpenia
Text článku : Podľa Jozefa Wiesnet-a.
Sv. 3án Zlatoústy.
(Ad popul. Antioch,, hom. IV, 2.) Ovocie utrpenia:
Nezarmucujme sa teda nad prítomným zlom, lebo keď máš nejaké chyby, tieto sa ľahko ničia a spaľujú utrpením, ak si však obdarený čnosťou, staneš sa čnostnejším a zaskvieš sa ňou. Ak budeš stále na stráži a budeš starostlivo bdieť, povznesieš sa nad každú nehodu. Lebo nie pokúšanie samo, ale lenivosť pokúšaných je príčinou pádu. A tak, keď sa chceš radovať, požívať pokoj a útechu, nehľadaj ani pokoj, ani útechu, ale hľadaj dušu plnú trpezlivosti a mužného znášania, pretože ak toho nemáš, nielen že ťa pokušenie premôže, ale aj pokoj ti zmizne a ešte vSčšmi sa od teba vzdiali.
Lebo nie nával ťažkých skúšok, ale ochablosť mysle podkopáva našu spásu. Počuj, čo hovorí Kristus: „Preto každý, kto počúva tieto moje náuky a plní ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na skale. I prišiel príval, rozvodnily sa potoky, duly vetiy a oborily sa naň, ale sa nezrútil, keďže mal základy na skale. A naopak každý, kto síce počúva tieto moje slová, ale ich neplní, podobá sa bláznivému mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnily isa potoky, duly vetry a oborily sa naň, takže sa zrútil, a jeho pád bol veľký." (Mt 7, 24—27.)
A naozaj, tu príval, tam príval; tu potoky, tam potoky; tam búrky a tu to isté. Ten buduje i onen buduje; tá istá stavba, tie isté skúšky, ale nie ten istý koniec, pretože nie je ten istý základ. Lebo nie nebezpečenstvo samo, ale nemúdrosť staviteľa je príčinou trosiek. Ináč by sa bol musel zrútiť aj dom postavený na skale, ale nič takého sa nestalo. Nemyslite si však, že toto bolo povedané o dome. Reč je o duši, ktorá skutkami dokazuje alebo popiera počúvanie slova božieho.
Tak vybudoval aj Jób svoju dušu: Prišiel dážď, s neba spadol oheň a zničil všetky stáda. (Jób 1, 16—19). Prišly husté a neprestajné prívaly a po nich zprávy o pohromách: jedna oznamovala zničenie oviec, druhá tiav, iná zas záhubu synov. Duly vetry — trpké slová ženy: „Zloreč Pánovi", vraví, „a zomri!" (Jób 2, 9.) Ale nezrútil sa dom. Duša sa nezrútila. Spravodlivý nezlorečil, ale vzdával vďaky hovoriac: „Pán dal, Pán vzal, tak sa stalo, ako sa Pánovi páčilo." (Jób 1, 21.)
Vidíš teda, že nie pokušenie samo, ale lenivosť ochablých je príčinou sboreniska. Lebo utrpenie robí udatného muža zmužilejším. Kto to vraví? Utrpením vyskúšaný sv. Pavol hovorí: „Ešte i v súženiach sa môžeme týmto honosiť, vediac, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť zasa vyskúšanú čnosť a vyskúšaná čnosť nádej." (Rim 5, 3, 4.) A ako prudký nával vetrov, ktorý naráža so všetkých strán nevyvráti hrubé stromy, ale dokazuje, že sú pevnejšie a silnejšie od neho, tak aj dušu svätú a zbožne žijúcu nápory pokušenia a utrpenia nesklátia, ale povzbudia k väčšej vy-
trvalosti, urobia ju vznešenejšou a úctyhodnejšou, ako urobily i dušu blahoslaveného Jóba.
Teraz sa na nás hnevá človek, ktorý podlieha tým istým vášniam, je obdarený dušou ako my a sa bojíme. Vtedy sa hneval zlostný, a zúrivý diabol a nehneval sa len obyčajným hnevom, ale rozhýbal všetky svoje schopnosti a použil všetku lstivosť, no, ani tak nepremohol udatnosť spravodlivého. Človek, keďže je človek, hneď sa hnevá, hneď sa zasa spriatelí a predsa sme od strachu hynuli.
Vtedy útočil diabol, ktorý sa nikdy nesmieri s prirodzenosťou ľudskou, veď vypovedal nášmu pokoleniu vojnu bez podmienky a boj bez skončenia, a predsa spravodlivý sa vysmial jeho výstrelom. Čím sa teda môžeme ospravedlniť, akú shovievavosť môžeme žiadať my, ktorí neznášame ľudské pokušenia, ktorí tak horlivo mudrujeme v dobe milosti, keď onen pred dobou milosti — v Starom zákone — tak vznešene si počínal v tomto neznesiteľnom boji?
O tomto teda milovaní, medzi sebou hovorme a týmito rečami sa povzbudzujme. A naozaj, vy sami ste svedkami i vaše svedomie, koľko úžitku máme z tohto skúšania. Ľahkomyseľný stal sa umierneným, prchký ľudskejším, lenivý usilovnejším. Tí, ktorí nikdy nevideli chrám, ale celé dni sedávali v divadlách, teraz po celý deň sa zdržujú v chráme. Či sa rmútiš preto, že ťa Boh strachom urobil šľachetnejším? 2e ťa cez utrpenie priviedol k pochopeniu tvojej spásy? Znepokojuje ťa tvoje svedomie? Ľaká sa tvoja myseľ, každodenne čakajúc na smrť a preveľké hrozby? Veď práve tu sa nám iskytá vhodná príležitosť k čnosti, lebo v úzkosti rastie nábožnosť.
Boh môže síce odňať všetky ťažkosti hneď, ale dokiaľ nás neuvidí očistených, dokiaľ neuvidí obrátenie, opravdivé a vytrvalé pokánie, do-tiaľ neodníme od nás utrpenie. Veď aj zlatník, dokiaľ nevidí zlato dobre prečistené, nevytiahne ho z ohňa. Tak aj Boh neodníme temnotu, kým nás úplne nenapraví. Lebo kto dopustil pokušenie, ten pozná aj čas jeho odňatia. Ako hudobník nenapína strunu, aby sa neroztrhla, ani ju príliš neuvoľní, aby neporušil harmonický súlad, tak robí aj Boh. Nenecháva dušu ani v ustavičnom pokoji, ani v dlhom utrpení. Oboje koná podľa svojej múdrosti: nenechá nás v ustavičnom pokoji, aby sme sa nestali lenivými, nenechá nás však ani v nepretržitom utrpení, aby sme sa nestali malovernými a nezúfali. Preložil: Ján Kováč, bohoslovec.
Očisťovanie Panny Márie.
Kristus, svetlo sveta.
,,Moje oči videly tvoju Spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov, svetlo osvietíE pohanov a slávu svojmu ľudu izraelskému." iLk 2, 30—32).
I. Dr. v Kr. shr., staroveké kresťanské umenie so záľubou zobrazovalo P. Máriu ako milostivú a mocnú ochrankyňu veriacich. Matka Božia stojí tu plná nehy a lásky, na ramenách jej splýva hviezdami pretkávaný plášť, vlniaci sa široko-ďaleko. A pod týmto ochranným plášťom nachádzajú
svoj útulok všetci kresťania. Na jednej strane kľačí pápež, biskupi, kňazi, rehoľníci, slovom osoby duchovného stavu-, na druhej strane prikrýva plášťom cisárov, kráľov, rytierov, kniežatá, jednoduchý ľud, ako aj zástup trpiacich a zarmútených, — všetci títo prosebne spínajú svoje ruky k Matke Božej. A nebeská Panna pozerá na nich s láskou, rukami rozprestiera svoj plášť vždy ďalej a ďalej, hotová a ochotná ukryť všetkých, ktorí sa o jej ochranu a prímluvu uchádzajú. Tento obraz je priamo umeleckým zobrazením modlitby: „Pod Tvoju ochranu sa utiekame svätá Božia Rodička", — je to výkrik nádeje, že keď už nikto nemôže pomôcť, — ona pomôže!
Nesmierne veľká je sila, ktorá sa skrýva v prosbách a modlitbách matkiných. Materinské slovo má v sebe zvláštny pôvab. Ktorým človekom ani slová a prosby matkine neotrasú, ten nemá srdca, ten nemá citu, ten je nebezpečenstvom pre druhých, ten dozrieva k neodvratnému večnému zatrateniu.
Rozpamätajte sa na veľkého cirkevného učiteľa sv. Augustína. Ovládaný neskrotenými vášňami uteká z domu otcovského kde len môže, — iba tá starostlivá, milujúca matka sa ustavične prihovára, prosí, napomína a zaprisaháva svojho syna. Za dlhý čas márne plynú jej slová, jej prosby a modlitby vyznievajú nadarmo. Keď sa so svojimi bolesťami sve-rila ktorémusi biskupovi, tento dojatý povedal jej tieto krásne slová: ,,Vade; fieri non potest, ut filius istarum lacrimarum pereat — iď v pokoji, nie je možné, aby syn takýchto sĺz zahynul!" (Conf. lib. Ilľ, 11). A ozaj, čo nemohly dosiahnuť prehovárania, to dosiahly slzy a modlitby matkine. Sv. Augustín sa obrátil. Zo zablúdeného hriešnika vyrástol veľký kajúcnik a vznešený svätec.
To je tá obrovská sila materinských prímluv! Nie jeden syn blúdi po cestách ľahkomyseľnosti, hriechu, vlažnosti, polovičatosti a nedbanlivosti. V kruhu zlých priateľov zaspalo a otupelo jeho svedomie. Ale Boh posiela nové Moniky, starostlivé a trpezlivé matky a ich prímluvy a skutky činia opravdivé divy. Spomeňte si na matku Koriolánovu, ktorá zachránila Rím, alebo ešte viac na matku Božiu, ktorá porodila svetlo sveta a tým zachránila celý svet!
II. My to svetlo v plnej miere máme. Je to učenie Kristovo, svetlo viery. Kristus sám o sebe povedal: „Ja ako svetlo prišiel som na svet, aby nikto, kto vo mňa verí, neostával vo tme." (Jn 12, 46.) Simeon poznal Vykupiteľa sveta, — ale aj my ho môžeme poznať. Veď on sám povedal: ,,Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta!" Kde je s nami Spasiteľ? Vo svojom učení a toto učenie zanechal apoštolom. Cirkev Kristova je tam, kde je učenie Kristovo, kde sú apoštolovia, ich
nástupci biskupi. Tým povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva." Ach, akí sme šťastní, veď sa len rozpamätajme na slová Písma sv.: „Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vy vidíte, a nevideli, a počuť, čo vy počujete, a nepočuli." (Lk 10, 24.)
Bez svetla niet života; bez slnečného svetla nemôže žiť rastlina, ani zviera, ani človek. Keď sa slnko v zimnom období utiahne, už chradne všetok život, zem je pokrytá ľadovou kôrou a celá príroda sa pohrúži do hlbokého spánku. Všade je pusto, mŕtvo. Ale keď na jar začína zohrievať, pod jeho teplými lúčami topí sa sneh a ľad, zo zeme vykúzľuje tisíce a tisíce vonných kvetov, všade sa rozlieha radosť a veselosť, radosť a veselosť.
A tak je to aj s Kristom. Pred príchodom J. Krista sa podobalo ľudské srdce zemi mrazom zmeravenej, nebolo v ňom nadprirodzených čností, nebolo v ňom nadprirodzeného života, nebolo tam ani lásky k Bohu, ani lásky k bližnému.
Áno, čím je v prírode svetlo slnka, tým je pre našu dušu Kristus. Bez tohto svetla každá duša hynie a len toto svetlo ju zachová pre život večný. Preto sám Spasiteľ hovorí: „Ja som svetlo sveta; kto mňa nasleduje, nechodí po tme, ale bude mať svetlo života." (Jn 8, 12.) Preto zaznelo také jasanie, len čo Kristus prišiel na svet: Anjeli spievali nad betlehemskou maštaľ kou: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!" Radoval sa aj starec Simeon, lebo očakával svetlo a na konci života sa ho aj dožil, preto zvolal tak radostne: „Teraz prepustíš, Pane, svojho sluhu podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videly ..." (Lk 2, 32.) Sú však, žiaľbohu, aj takí, akých spomína Písmo sv.: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali viac tmu, ako svetlo; lebo ich skutky boly zlé. Lebo každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby sa jeho skutky nevyjavily." (Jn 3, 19—20.)
Drahí v Kristu shromaždení, nekráčajme vo tmách, ale kráčajme vo svetle podľa krásnych a hlbokovýznamných slov sv. Bernarda, veľkého ctiteľa Bohorodičky: „Kedykoľvek spozoruješ, že na vlnách tohto života si viac v neistote ako v istote, neodvracaj svoj zrak od jasnej hviezdy — Márie, ak nechceš, aby si v búrke zahynul. Keď narazíš na úskalia bied a trápení, pozri sa na hviezdu, vzývaj Máriu. Keď ťa budú sem i tam hádzať vlny pýchy, lakomstva, ctižiadosti, pozri sa znovu na hviezdu a vzývaj Máriu. Ak ibude dorážať na lodičku tvojho života pokušenie, znovu pozri na Máriu. Ak ťa zdesí veľkosť tvojich hriechov, ak ťa uchvacuje malovernosť a už sa rútiš do priepasti zúfalstva, vzpomeň si na Máriu a vzývaj ju, — jej meno nesmie zmiznúť z tvojho jazyka. Amen.
Róbert Róm.