Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Matej Zaťko: |
| Rok : | 1948 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Problém žiarlivosti v pastorácii. |
| Text článku : | Farár u sv. Dominika je film, ktorý nedávno bežal po našich kinách. Predstavoval nám dva rozličné povahové typy duchovných. Principála so zastaralými, vyškatulkovanými metódami, ktorý pri všetkom dobrom úsilí nevie nájsť pomer k súčasnému životu amerického mesta. Život sa mu priamo vyšmykol s dohľadu a on v žiali, zármutku a akejsi roztrp-čenosti nad tým, že ostáva hodne pozadu, uteká preč zo svojej fary. Jeho kioky a úsilia sú prikrátke, aby zachytily to úžasné tempo. Biskup sa dozvie, že kostol u sv. Dominika je už skoro poloprázdny, preto posiela starému principálovi na pomoc mladého kaplána, ktorý sa mu časom predstavuje aj v športovej uniforme s tenisovou raketou v ru- ke. Principál nevie sa nijako smieriť s takýmito spôsobmi. Priamo sa mu zastavuje dych, keď uvažuje o tom, že dostal všetko možné, len nie kaplána. V počínaní jedného i druhého sa zdá, že sa tu stretly priamo dve storočia. Storočia kontrastné, jedno s kopytami, druhé bez ... Onedlho však principál začína sa na kaplánove veci celkom inakšie dívať. Keď zbadá, že sa za kaplánom hrnie mládež, tá mládež, z ktorej ■vyrastali najnebezpečnejší a najobávanejší gangsteri, keď zbadá, že tú dnešnú mládež vyhľadáva jeho kaplán na ihrisku, pri futbale, rugby, tenise, ping-pongu, voleybale a že ju s týchto polí privádza do kaplnky, kde sborovými spevmi pozdvihuje myseľ mládeže i ku vyšším, vznešenejším veciam, slzy mu stiekajú dolu tvárou... Sú to slzy radosti, ale i žiarlivosti a bôľu. Začína si svojho kaplána vážiť, ale i báť sa ho, lebo to, čoho sa človek nadovšetko bojí, nie je utrpenie, ani potupa a opovrhovanie, ba ani nie smrť. Smieri sa s bolesťou... ba ani smrť neodmietne, lebo ju dokonca niekedy aj hľadá. To, čoho sa človek nadovšetko obáva, je domnievať sa o sebe alebo vedieť o sebe, že sa pomaly stáva zbytočným v tomto svete. I farár u sv. Dominika badá, že sa stal celkom zbytočným. Ale ešte sa sem-tam nevzdáva nádeje, usiluje sa zmerať si sily so svojím kaplánom a keď vidí u kaplána, s akou ľahkosťou preskakuje živý plot v záhrade, i on podskočí, ale nejde mu to. Starým kostiam chýba svižnosť. Pomaličky sa vzdáva všetkého, smieri sa so všetkým a sám žiada biskupa, aby kaplána menoval novým farárom na jeho doterajšej fare. Problém starých a mladých v rozmanitých obmenách ostáva vždy problémom i v našom kňazskom živote. Je ozaj chvályhodné, keď starší duchovný uzná, že sám je už taký, ako opotrebovaný stroj a raduje sa z toho, keď sa mladi kňazi s nadšením ujímajú úloh a nadväzujú na prácu tam, kde ju starší nechali. Ale na druhej strane aké je to bolestné, keď by starší kňazi nechceli dať slovo mladším, a najmä keby to robili len z obavy, aby cudzie slniečko nezatienilo ich kahanček. Žiarlivost je nič iné, ako mladšia sestra závisti, dcéra egoizmu, ktorú spriahol diabol s nečistou láskou alebo s ctižiadosťou. Obľuba, popularita, chvála, sláva, potlesk sú predmetom tohto výstredného zjavu a znakmi falošnej seibalásky. Len malé, prízemné dušičky sa dajú strhnúť nízkosťou žiarlivosti. Kto si je vedomý toho, že sa jeho koruna na hlave pevne drží, nemusí sa báť, že mu hneď spadne, ak sa jej niekto dotkne čo aj nešetrným spôsobom. Slnko sa nebojí, že ho sviečka zatieni, génius sa nebojí, že ho niekto predbehne. Zlé následky. V životopise istého pustovníka čítame, že sa k nemu hrnuli zovšadiaľ ľudia pre radu. To trápilo jeho suseda. Aj on „opovrhol" svetom, aby jedine „Bohu slúžil a staral sa o svoju spásu.'" Ale k nemu prichádzalo len málo ľudí. Zo žiarlivosti zapálil svojmu „konkurentovi" celu s tým úmyslom, že tam zhorí aj jeho „sok". Požiar zničil les, háje a prekrásne záhrady v celom okolí. Sok ostal pri živote. Keď sa pýtal svojho žiarlivého neprajníka: „Prečo sa hneváš na mňa? Vari som ti niekedy ublížil?" — žiarlivý ,,sluha Boží" prebodol ho nožom. Žiarlivosť v pastorácii. Veru jej nie je málo a narobí mnoho zla. „Dosiaľ svietilo len moje slniečko. Rozlievalo jas na všetky strany a zatienilo kdektorú hviezdičku. Kde sa vzal, tu sa vzal, vynorí sa niekto neznámy, obyčajne mladší. Začne svietiť, stúpa na nebi vyššie a vyššie a moje slnko pomaly zapadá, mizne pod obzorom, bledne v cudzom jase." Nejaký čas zatajuje v sebe túto neresť, miesto toho, aby sa usiloval úplne premôcť a vytrhnúť zo svojho srdca všetku závisť a žiarlivosť. Zatajuje ju, ale príde i „čnostnému" závistlivcovi jeho chvíľa a prezradí, čo mu v srdci vrie, alebo aspoň, čo ho znepokojuje. Kaplán odišiel. Ešte sa ani neohrial na novom mieste. Musel znovu ©díst o stanicu a dom ďalej. „Prečo? Nepáčilo sa mu u nás? Ako krásne začal účinkovať!" Takto a podobne si povrávajú veriaci, keď im odíde kňaz, ktorý mal tie najkrajšie úsilia a úmysly dvíhať veriacich po každej stránke. Ale áno, jemu sa páčilo všetko, musel však odísť, lebo mal jednu chybu. Zatieňoval totiž svojho principála. Niečo robil lepšie ako on, dokázal viac ako on — a to predsa nejde. „Mám rád šikovných ľudí, ale aby voľakto chcel byť vonkoncom šikovnejší ako ja, no, viete, to predsa..." Mnoho príkladov o tom podáva život. Uvediem iba jeden. V istej dedinke maly byť primície. Ešte tam nikdy neboly. Ľudia sa tešia, horúčkovité sa pripravujú na mimoriadnu slávnosť. Miestny farár je starší pán. Primiciant si už predtým požiadal za kazateľa mladého, duchaplného kňaza. Miestny farár v obave o svoj blikotaiúci kahanček nepripustil nikoho k slovu. On bol manudoktorom. on sa odberal od rodičov, on bol ai slávnostným kazateľom, on rečnil mládeži, on rečnil pri stole a tak nedovolil nikomu ani slovíčkom prehovoriť. A koniec? Ľudia nadávali, lebo už túžili počuť raz aj iného kňaza. A tak zo slávnostných primícií boly iba zbytočné reči, ohováranie a šomranie. A to všetko zapríčinila žiarlivosť, ktorá bola spojená s prílišnou obavou a bojazlivosťou, že jeho kahanček voľakto iný zatieni. A takto sa vnáša zatrpklosť a blen do mladých kňazských sŕdc, ktorí by sa vo svojom mladistvom eláne pustili s celým zápalom dobýjať svet pre Boha, ale musia niekedy prestať, musia zabrzdiť, lebo trasľavé svetielko blikotajúceho kahančeka začalo sa strácať. Liečba, ale vážna a úprimná, je potrebná. Prameňom žiarlivosti je krv, skazená egoizmom a neláskou. Náprava je možná len transfúziou novej krvi. Slovom: iný duch nás musí oživovať. Duch Kristovej lásky. Pri našich prácach je potrebné odosobnenie. Nehľadajme slávu svoju, ale slávu Božiu. Je reč o kňazoch. — Pánko, hanbím sa to aj vravieť. Akí sú len tí naši ľudia. . . Bude taký veľký sviatok a kostol bude bez ruží! — Ale nevravte... teraz, keď je plná dedina kvetov? — Veru hej, lebo ľudia nechcú dávať. — Kto to nechce dať? Musím mu povedať svoje ... — Vedia, čo mi povedali? — ... Nuž takto: Pán farár majú veľkú záhradu, ale kvietočka v nej nevidieť. Či pán farár nechodia do kostola? II. Ktosi povedal: Horlivosť farára posudzujem podľa týchto troch vecí: 1. Či máva náuku snúbencov, ako dlho a koľko ráz pred sobášom, 2. koľko ľudí mu chodí na prvý piatok a prvú nedeľu ku sviatostiam, 3. či občas navštívi chorých. Správne posudzoval? III. Kaplán išiel v reverende na návštevu k istému farárovi. Dosial ho nepoznal. Na fare nebolo nikoho. — Keď som už tu, počkám, — pomyslel si. Prechádzal sa v záhrade. Tu prišiel k nemu starší holohlavý pán. Mal sivý oblek, bielu košeľu bez kravaty. — Pochválený buď Ježiš Kristus! — Na veky amen. Koho by ste si priali? — Čakám na pána farára. — Ja som farár. Nuž, amice, teplo je. A takto je to pohodlnejšie. — Kaplánovi prišly na um slová pána špirituála zo seminára: — Vojaci i žandári nosia svoju uniformu . . . Len daktorým kňazom je kňazské rúcho priťažké. IV. — Vieš, priznal sa istý kňaz svojmu priateľovi, — za pol roka po vysviacke som aj ja stále nosil s radosťou reverendu. Potom... menej a menej. Teraz ... som rád, keď si ju môžem vyzliecť. Pozri, nie je to takto pohodlnejšie chodiť? V krátkom sivom kabátiku, v úzučkom koláriku (dakedy ho môže nahradiť aj golier nočnej košele) s krátkou dependenciou? — Hej a keď si v zime založíš šál, potom ťa už vôbec nikto nepozná, že si kňazom, všakže? V. — Máš sporiteľničnú knižku? — spýtal som sa pána kaplána N. — Hej a každý mesiac si na ňu ukladám 200 Kčs. — Naozaj? To je rozumná vec. Ale čuj! Veď ty budeš za niekoľko rokov boháč. — Na zemi nie. Vieš, kam posielam mečasne tie peniaze? — Kam? — zvedavo som sa spýtal. — Jednému chudobnému klerikovi. To je, pravda, málo, ale rodičom predsa len ubudne starosti. Dúfam, že ho budem môcť podporovať až do vysviacky. Šľachetné kňazské srdce! Keby každý kňaz mal jedného takého klerika, nebolo by obavy o dorast. VI. — Pán farár, skutočne vás obdivujem. Ako je to možné, že ste za krátky čas previedli tak krásne a nákladné veci? Vašimi rukami prešly státisíce. a predsa nemožno povedať, že by tu ľud bol bohatší ako inde. — Viete, ako staval sv. Don Bosco? Bez haliera. Ale mal silnú dôveru v Prozreteľnosť. Bol pokladníkom štedrej ruky Božej. A ešte jedno. On, ktorý miliónmi narábal, mal v topánke miesto tkaničky motúzček. Hľa, v tom je tajomstvo úspechu. Vedieť sa uskromniť a vec podporiť aj zc svojho. Veriaci sa povzbudia dobrým príkladom a Boh odmení štedrého kňaza svojím požehnaním. šg. |