Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Jozef Dudík |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 8-10 |
| Názov článku : | Príčiny východného rozkolu a možnosť únie. |
| Text článku : | (Z práce: Vývoj cirkvi gréckej a ruskej a florencská únia.) Keď dnes svetom zúri krvavá povíchrica, ktorá je v základnej svojej príčine dôsledkom iba toho, že ľudstvo vo svojej všeobecnosti odklonilo sa od zásad kresťanstva, vnucuje sa nám myšlienka, dokiaľ bude ešte trvať osudné blúdenie, tápanie človeka, ktorý vie vynájsť obdivuhodné stroje, a to každého druhu, ale tak sa zdá, ako by už nevedel nájsť cestu, ktorá by privádzala človeka k človekovi ? Táto myšlienka sa nám vnucuje, keď vidíme, v akých bolestiach sa svíja svet a človek, ktorý nechce pochopiť náuku záchrany, aby bol dotknutý i jej silou, akú iba ona výlučne má v sebe, aby tak dospel k uspokojeniu; lebo jedine z tejto vyššej sily a jedine pravdivej náuky čerpáme pravý život. Náuka plná sily a svetla — to je kresťanstvo ! Kde alebo u koho je chyba, že kresťanstvo nevie, či nevládze zapôsobiť na duše ? Či je azda v ňom samom, či skôr v nás ? Úprimná odpoveď môže vyznievať iba tak: jedine v nás ! Kresťanstvo je učenie veľké, sväté a nedeliteľné; aj jeho sila je taká ! Kristus hlásal jedinú náuku k spáse potrebnú a za ústav spásy ustanovil jedinú Cirkev, ktorá je svätá, katolícka (všeobecná) a apoštolská. Kristus nie je súčasne zakladateľom alebo pôvodcom aj inej odchylnej náboženskej spoločnosti. Ak sú teda aj iné, a to viaceré náboženské spoločnosti označené alebo seba označujúce menom kresťanskej cirkvi, tieto ostatné — okrem pravej — vzniklý bezpochyby iba z viny či z vôle ľudí. Ak je v ľuďoch dobrá vôľa poznať pravdu a z nej žiť, vtedy tieto viaceré kresťanské cirkvi stoja pred úlohou, aby sa usilovaly nájsť cestu k sjednoteniu. Tak jasne poznávame, že je potrebné hľadať cestu porozumenia najmä s východnou Cirkvou, ktorá svojím zbožným životom a spolu svojím apoštolským pôvodom je nám najbližšia. K sblíženiu s ňou je nám daný aspoň istý most, za aký môžeme pokladať doterajšie pokusy o úniu s východnou Cirkvou. Bezpochyby poznáme veľmi dobre všetky ani nie tak vecné, ale iba citové ťažkosti, pre ktoré východní kresťania húževnate odrážajú každý pokus západnej Cirkvi, ktorým si želá dosiahnuť sblíženie. Pri pohľade na doterajší neúspech podobných pokusov z minulosti naskytuje sa otázka: Či je tu ešte možný vôbec dajaký kompromis ? Či je možné dajaké sjednotenie týchto dvoch velkých a najstarších kresťanských cirkví ? Pod vplyvom týchto neistých výhľadov napísali sme aj toto pojednanie. Kto úprimne túži po jednote, je ducha Kristovho. Kto ju rozbíja, už tým sa stavia proti Kristovi. Dejinný prehľad unionistických úsilí svedčí, že Rím vždy bol za jednotu. Jeho šľachetné úsilie javí sa od počiatku rozkolu až podnes, ako to výstižne vyjadril aj sv. Otec v encyklike „Ozdoba východnej Cirkvi“. Veď východná Cirkev v shode so západnou Cirkvou nielen bludom vedela odolávať, aké povstaly v jednotlivých storočiach — za čo môže ďakovať tej pružnosti náukovej, akou sa kresťanstvo vždy vyznačovalo — ale aj ich likvidovala na všeobecných snemoch cirkevných, kým nepodľahla poľutovaniahodnému vplyvu, vlastne úslužnosti, ktorý menujeme cézaropapizmom a v ktorom ohľade rímska Cirkev bola rozhodne šťastlivejšia, aby vyhla jeho nástrahám, ktoré ináč i jej hrozily. Bol to duch velkých pápežov, ktorý sa postavil na odpor proti podobným chúťkam západných vladárov a vytrhol Cirkev zo služobníctva, ktoré i jej hrozilo tak v dávnejšej minulosti ako aj neskoršie, ktoré nebezpečenstvo trvalo až po naše časy. Pápež sa nestal takým rímskym patriarchom, ktorý by bol závislý od talianskeho kráľa — tak hovorí Fusch —, a preto ho nezastihol osud východných patriarchov, ktorých v duchu všeobecnej Cirkvi usiloval sa vymaniť z područia svetskej moci, lebo chcel vytvoriť veľkú kresťanskú rodinu. Dnes je tu skutočne čas, aby sa realizovala odveká vôľa Kristova: Ut omnes unum sint. Tak sa neskytuje otázka i dnes: či je možná únia dvoch kresťanských cirkví ? alebo čo vlastne najviac prekáža tejto jednote alebo aspoň ich sblíženiu ? Veď je nesporné, že napnutosť medzi oboma trvá, hoci zdanlivé nijakej príčiny k tomu niet. Ak sme presvedčení o tom, že západná Cirkev uberala sa vždy cestou, akú jej tradičný duch vyznačoval, vtedy príčiny oddelenosti týchto dvoch cirkví nebudeme hľadať v novších cirkevných pomeroch, ale musíme sa odobrať do minulosti a tam treba skúmať príčiny prvotného rozkolu. Posudok o príčinách rozkolu bude spolupomôckou, aby sme hovorili o možnosti únie. Naše stanovisko k unionizmu, ku ktorému sme sa po starostlivom štúdiu dopracovali, ako aj svoje názory o príčinách rozkolu a možnosti únie shrňujeme takto: Unionizmus je zdravý a v živote Cirkvi potrebný smer, veď má veľké poslanie tak teraz, ako aj v budúcnosti, aby došlo k uskutočneniu gigantického diela a nastalo sjednotenie dvoch pravoverných kresťanských cirkví, oddelených od seba rozkolom. Rozkol1. je v svojej podstate vecou duchovného smýšľania národného kolektíva Orientu,2. ktorý má svoj podklad v individuálnom zamerení východného človeka, opierajúceho sa jednostranne na slávnu minulosť svojich učených predkov, čo spája s odporom a nedôverou voči západu, obávajúc sa o svoje prvenstvo ako na poli kultúrnom, tak aj hospodárskom a politickom, no v otázkach náboženských dokonca stavia sa do postoja obrancu pravovernosti, i keď by tu nejakej obrany ani tak veľmi nebolo treba. Lebo nie vieroučné motívy boly príčinou rozkolu; tieto boly len veľmi slabým dôsledkom alebo sprievodom rozbúrenej citovej antipatie východu proti západu. 1. Pod slovom rozkol rozumieme prerušenie cirkevnej jednoty tým, že čiastka veriacich sa časom oddelila od všeobecnej cirkvi, odlišujúc sa od nej svojou ústavou, disciplínou, nie však náukou, či už dogmatickou alebo morálnou. 2. Blažej Ráček, Cirkevní dějiny v přehledu a v obrazech. Str. 169. Obrazoborectvo a cirkevný štát. Orient sa menil pod despotickými vládcami v duchovnú nekropolu, navonok skvelú a krásnu, vnútri však bez života a tepla. Pritom si Gréci veľmi zakladali na sláve a niekdajšej učenosti svojich predkov a na latinských kresťanov pozerali ako na barbarov . . . Orient však vtedy už len sbieral, triedil staré duchovné statky, keď západ práve budoval svoju vzdelanosť so živou účasťou všetkých . . . náboženské boje zanechaly v oboch čiastkach nedôveru a trpkosť. Z 58 byzantských biskupov bolo 21 zjavných kacírov alebo boli kacírstvu naklonení. Pápež musel orientálnych biskupov niekoľko ráz prísne pokarhať. Povahy tiež boly rôzne. Rimania boli vždy konzervatívni, striezliví, chápajúci veci so správnej stránky. Gréci sa vždy klonili k novotám, mnoho hovorili, boli zoženštení a lakomí. Gréci veľmi ťažko niesli, že si pápeži (zdanlivé) na troskách byzantského panstva utvorili cirkevný štát, že sa zrejme odvrátili od byzantských cisárov, že si zvolili za svojich ochrancov franských kráľov a z vďačnosti za ich služby, preukázané Sv. Stolici, korunovali ich za cisárov. Gréci už neboli volení za pápežov. Gréci a Rimania mali svoju vlastnú bohoslužobnú reč. Medzi nimi boly malé rozdiely iba v obradoch a disciplíne, ale vieroučná základňa bola rovnaká. Cisári a patriarchovia odďaľovávali sa od západu a strhli so sebou aj ľud, ktorý despotický ovládali. K udržovaniu jednoty, ohroženej rozdielom pováh a kultúr, bolo treba dobrej vôle; tej však čím ďalej týra väčšmi ubúdalo. Rozkol je odstrániteľný jedine heroickým vypätím všetkých síl, opretých o princíp kresťanskej lásky a o univerzálnosť Cirkvi bez ohľadu na politické záujmy toho-ktorého národa alebo jednotlivca.3. 3. Erhard, „Východná cirkevná otázka a úkol Rakúska“ (str. 36): „Viazanosť cisárov a kniežat stredovekých ako duchovných tak aj svetských k domácej pôde bola príliš veľká, než by mohlo z nich vyklíčiť pravé porozumenie pre cudzie zjavy či už cirkevné alebo sociálne. V tomto lipnutí na domácej pôde spočívalo tajomstvo sily stredoveku, v ňom však tkvel zároveň i zárodok jeho slabosti, ktorý bránil rozkvet univerzalizmu. Za takýchto pomerov zdá sa byť univerzálne smýšľanie pápežov faktom, ktorý sa nedá vysvetliť obklopujúcimi ho kultúrnymi činiteľmi, ale ktorý vyžaduje vlastnú vnútornú silu.“ Grivec v diele „Pravosláví“ uvádza tieto príčiny rozkolu: a) kultúrne rozdiely, b) rozličný jazyk, c) rozličný smer a stanovisko teologie, d) grécka nestálosť a škrieplivosť, e) grécka národná pýcha, f) grécke nadšenie pre staré tradície bez pravého ducha: I. formalizmus, II. bludy, opierajúce sa väčšinou o pyšnú domnelú grécku vedu, III. prevaha národnej výlučnosti v cirkvi, IV. úpadok náboženského a cirkevného života; g) vzájomná odcudzenosť a antipatia medzi západom a východom, h) východná a západná politika, i) východný despotizmus a cézaropapizmus. Teda príčina rozkolu spočívala bez sporu v psychologii východného človeka, ktorý sa ako v otázkach politických, tak aj v náboženských opieral viac o city, ako o suchý rozumový postoj konzervatívneho západu. — Toto naše stanovisko je oprávnené. Vidieť to jednak v rozmachu bludov na východe hneď v prvých storočiach, no najmä v jeho liturgii, ktorá oplýva nesmiernym bohatstvom po citovej stránke. Rozhodne však tvrdíme, že herézy prvých storočí nemalý priamy vplyv na rozkol. Pridávame sa k názorom patriarchu Joachima III., ktorý v jednej zo svojich slávnych rečí prehlásil, že prekážkou sjednotenia je viac politický ako náboženský záujem.4. Poznamenali by sme, že jeho odstráňovatelia najmä z východu, súc v područí cézaropapizmu, boli vedení zpočiatku viac motívmi tohto sveta než ideálom víťazstva ducha. Ťažko však možno toto tvrdiť o činiteľoch, ktorí sa zúčastnili na florentskom sneme. O úprimnej snahe po sjednotení patriarchu Ignáca, Bessariona, Izidora Kijevského a pápeža Eugena IV., sídených vo Florencii roku 1438, nikto nebude pochybovať, že by bola vychádzala azda z iných motívov než z túžby povzniesť Cirkev. 4. Pápeži nemali dostatočnej reálnej opory pre svoje ideálne plány. Ako na východe, tak práve i na západe nastal konflikt medzi nezištným rímskym univerzalizmom a medzi prospechárskym partikularizmom západných kniežat (Grivec tamtiež). Nemôžeme súhlasiť s názorom Maximiliána Wietronského, ktorý sa domnieval, že rozkol vznikol z nezriadenej vášne jedného panovníka a z bezhraničnej ambície, ctibažnosti jedného aulistu.5. Táto domnienka je neprijateľná. Nemožno totiž už dnes pripustiť, že by rozkol bol vecou a dielom iba dvoch ľudí, keďže v svojej podstate spočíval v národnej hrdosti gréckeho človeka, ktorú svetu najavo dal muž ináč širokého rozhľadu, akým bol Focius a ktorý bol stelesneným reprezentantom národného a kultúrneho sebavedomia byzantského kolektíva. 5. Maximilián Wietronski: História de magno schismate Graecorum. Str. 2. Práve tak nemôžeme prijať ani názor Bazila Heckena o náhľadoch oboch cirkví na seba, keď hovorí, že ani východná západnú Cirkev, ani západná východnú Cirkev neobviňovala z herézy.6. — Je isté, že západ pozeral na východnú Cirkev len ako na rozkolnú, ale nikdy nie ako by na heretickú cirkev. No nemožno to isté povedať opačne. Hecken má pravdu iba natoľko, že stanovisko východnej Cirkvi nebolo ešte doteraz definované úradnou cirkvou. Uznávame, že výpovede, majúce vzťah k tejto otázke, urobené boly len ako súkromné mienky, ktoré však ešte ani doteraz neboly podvrátené od úradnej východnej Cirkvi, a to preto, lebo ani nemalý byť kým, či už potvrdené alebo odmietnuté. Doteraz totiž nebol svolaný cirkevný snem východnej Cirkvi od čias po jej rozchode so západom, ktorý snem by bol oprávnený zaujať stanovisko a v tejto veci vyjadriť svoje prípadné opačné mienenie, než aké majú učené teologické knihy grécke a ruské, ktorých postoj vyjadril Makarij takto: „Naše vzťahy k rímskej Cirkvi zachovalý svoj prvotný charakter. U nás sa pozerali na Latiníkov ako na odpadlíkov od pravej viery, ako na rozkolníkov a heretikov, a to nielen ľud, ale i inteligencia, ako Maxim-Grék i sami svätci... (str. 464). 6. Bazil Hecken, čl.: Možno sjednotiť východnú cirkev so západnou ? Latiníkom kresťanský východ pripisoval množstvo heréz, dokonca i takých, ktoré sami ani nikdy nepoznali, v ktorých obvineniach západ bol celkom nevinný, alebo za heretický boly označované náuky, ktoré ani si nezaslúžily, aby sa pokladaly alebo volaly herézami. Spomenúť načim aspoň slová „Stohlavého soboru“, ktorý obviňoval západ ako keby Latiníci „stvorili“ sv. Trojicu, ako by holenie brady, trojnásobné Aleluja, soskupovanie troch prstov pri požehnávaní boly latinské herézy. Okrem toho, že sa pripisovaly bludy Latiníkom, užívaly sa u nás v prekladoch diela napísané proti Latiníkom, ktoré sa objavovaly jednak v prekladoch z gréčtiny a potom sa tvorily diela tohto istého druhu, v ktorých pre Latiníkov nebolo nijakého zľutovania. Dokonca i sám krst (Latiníkmi udelený) pokladali za neplatný, a preto Latiníkov, keď prešli na pravoslávie, opäť krstili, i keď takých prípadov prestupu na pravoslávie bolo pomerne málo. Chrámy Latiníkov nechceli ani chrámami alebo kostolmi menovať, ale nazývali ich jednoducho modlitebňami (božnicami), na rozdiel od svojich pravoslávnych chrámov a cirkví. Všetkým obradom rímskej Cirkvi sa posmievali a odvracali sa od obradov v nej sa nachádzajúcich. Vyznavačov rímskej viery, ktorí k nim prechádzali, prijímali veľmi ochotne a dovoľovali im držať sa svojej viery, lenže svoje kostoly nesmeli mať a do ruských chrámov tiež nebolo im dovolené ani len vkročiť.7. 7. Makarij, Istorija russkoj cerkvi (d. 8 kniha III, kap. IX., stat II., str. 370—372). Tak otvorené slová rozhodne nemožno nám obísť bez povšimnutia. Fakt je, že bola tu nedôvera, ktorá však dnes začína pomaly miznúť. Diferencie presiakly hlboko ako do ľudu gréckeho, tak aj do ruského, a to tak, že nepriazeň k Latiníkom, Grékmi vštepovaná a pestovaná aj historickými okolnosťami, siahala tak ďaleko, že aj samotné meno „katolík“ bolo u Rusov tak nenávidené, že ak niekto želal inému zlo, vravel: „Bodaj by si sa stal katolíkom !“ V našich letopisoch a iných dielach stretávame sa dokonca i s výrazmi: hanebná latinčina, bezbožná latinčina, prekliata latinčina atď. Tento odpor bol podporovaný aj biskupmi, o ktorých Makarij píše: „Naši biskupi pripomínali svojim pred vysviackou sľub, že nikdy nedovolia vo svojich diecézach, aby niekto z pravoslavných smel uzavrieť manželstvo, vstúpiť do kmotorstva a bratstva s Arménmi, alebo s Latiníkmi.8. 8. Makarij: tamtiež, str. 373. Za takéhoto stavu vecí je pochopiteľné, že únia musela byť vždy naoktrojovaná a tak a priori musely stroskotať aj všetky pokusy o jej realizovanie, či už bola ujednaná s Grékmi alebo Rusmi, lebo nevyšly z ľudu, ktorý nemal, ani nemohol mať sklon k nim, keďže po storočia mal nainfikovanú nenávisť oproti Latiníkom. Naším názorom je, že únia sa nedosiahne dišputami, lebo látka rozkolu bola už do všetkých podrobností a dôsledkov rozobraná aj na florentskom koncile. Nám nie je potrebný ani nový cirkevný snem. Florentský snem totiž splnil túto úlohu úplne, keďže vyniesol svoje decízie o všetkom. K únii sa príde okrem dohody vedúcich osobností drobnou individuálnou prácou medzi rudom, získavaním jednotlivcov, pri ponechaní obradu, liturgickej reči a cirkevnej disciplíny vlastných obom cirkvám. Nevyhnutné je preto poznávanie sa, ktoré je možné iba serióznym štúdiom tak západu ako aj východu, menovite histórie, ktorá nás učí, že nemožno, ba ani nie je dovolené zamieňať si otázky viery s otázkami politicko-národnými. Jedným slovom: treba sa vymaniť z úzkych národných hraníc a mať na zreteli univerzálnosť predmetu, akým je jednota celej kresťanskej cirkvi na svete. |