Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | IV.nedeľa po Veľkej noci. |
| Text článku : | Cesta do večnosti. „Teraz idem k tomu, ktorý ma poslal. A nikto z vás nepýta sa ma: Kam ideš? (2 Jo. 16, 5.) Apoštoli často obsypávali Pána Ježiša otázkami, ale keď im vyprá-val o svojom odchode, neopýtali sa ho, kde ide. Veľký smútok ich zbavil aj reči. Ešte aj Peter mlčal, hoci predtým vždy mal nejakú otázku k P. Ježišovi. A, veru, keby sa boli vypytovali, veľké veci by boli počuli od svojho Majstra. My, drahí v Kr., čo sme aj nie priveľmi zvedaVí, ale keď sa s dobrým známym na ulici stretneme, predsa prvou našou otázkou je: kde ideš? A predsa sú dve osoby, ktorým buď zriedka, alebo nikdy túto otázku nedáme. Prvým je sám náš Spasiteľ, J. Kristus: vidíme a počujeme ho v duši svojej a na obrazoch vymaľovaného, počúvame ho vo vlastnom svedomí a s kazateľnice a hlavne veľký pôst nás často upamätúva na neho a jeho utrpenie, tak obradmi ako aj modlitbami, počujeme a vidíme ho, ako sa v Getsemanskej záhrade krvou potí, ako ho v dome Kaifášovom bezcitní sluhovia znevažujú, ako mu nemilosrdne ubližujú, ako ho na dvore súdnej budovy bičujú a ako ho Pilát bez vážnej príčiny vydá k popraveniu, vidíme ako nesie ťažký kríž na Kalváriu, keď ho tam ukrižujú a zomrie a konečne počujeme i jeho posledné slová: Dokonané je! Ale ledva že pominul Veľký týždeň, pamäť naša ako by sa bola pohrúžila do hlbokého spánku a už sa viac nepýtame svojho majstra: Kam ideš? Popri našom Vykupiteľovi je však ešte aj druhá osoba, ktorej túto otázku zabúdame, alebo nechceme dať, — a to sme my sami. Kráčame po nebezpečnej ceste, každý okamih nás môže zviesť k hriechu, k duševnej smrti, v každej chvíli môžeme doputovať k hrobu, k smrti tela nášho a predsa tak zriedka alebo aj nikdy sa nepýtame samých seba: „Kam ideš?" A, veru, keby sme dali sebe túto otázku, dostali by sme až dve odpovede: lebo telom naším ideme do hrobu a dušou do večnosti, ako to múdry Šalamún krásne hovorí: „Prach sa navráti do svojej zeme, odkiaľ bol vzatý a duch vráti sa k Bohu, ktorý ho dal." (Pred. 12, 7.) V Nemecku žil bohatý šľachtic, Gerard z Kempov, ktorému sa tu na zemi veľmi zaľúbilo; aby jeho blaženosť bola úplná, dal si vystaviť nádherný a pohodlný palác. Keď dokončil stavbu, pozval všetkých okolitých šľachticov na skvostnú hostinu. V tejto radostnej nálade povedal hostiteľ svojim hosťom: Či som nie jedným z najšťastnejších ľudí? Pravda, vieme si predstaviť, ako mu všetci prisviedčali, chcejúc sa mu zalíškáť. Len jeden z nich nebol tej mienky a povedal: Dom váš je ozaj krásne a výborne vystavený, ale keď chcete, aby bol celkom dokonalý, musíte dať na ňom zamurovať malé dvierka. — Ktoré? — pýta sa Gérard. Tie, ktorými vás o krátky čas vynesú do cintorína, — odpovedal hosť. Veru, nám tiež iné neprichodí, drahí v kr., len vyznať s múdrym Šalamúnom: „Márnosť nad márnosti a všetko márnosť." (Pred. 1, 2), lebo na tomto svete je všetko pominuteľné. Telesná krása mizne a časom aj najkrajšia tvár zvädne. Sotva uplynie nejakých 50 rokov, zrkadlo nám ukáže voľačo celkom iné, ako sme predtým boli: jedného premení ťažká choroba, druhého veľký smútok, jedného útrapy tohto sveta, druhého veľké starosti, jedného zlý a neporiadny život, druhého čas. Aj človek len dotiaľ kvitne, kým prežíva svoj jarný čas, ale keď už prichádza jeseň života, aj on musí pomaly vädnúť a na konci zvädnúť. Čo len prestúpil Adam príkaz Boží a jedol zo zakázaného stromu, nemilosrdne bol naň a na jeho potomkov vypovedaný prísny súd: „Prach si a v prach sa na-vrátiš!" A vskutku, život človeka tu na zemi je tak krátky, že v skutočnosti nie naše izby, ale hrob môžeme pomenovať naším domom. Na toto myslel bohabojný Jób vo svojich útrapách, keď hovoril: „Duch môj slabne, dni moje sa ukracujú a nepozostáva mi len hrob, hrob bude mi domom a vo tme ustlal som si ležisko. Hniline som riekol, ty s' môj otec a červom: ste mi matkou a sestrou." (17, 1—14.) A preto, drahí v Kr., príbytkom kráľov a boháčov nemôžeme pomenovať pyšné a hrdé paláce, ale tie úzke hroby tam na cintoríne. Čokoľvek rqbíme, kdekoľvek chodíme, vždy sme bližšie k cintorínu. Každým jedným krokom sa blížime k hrobu a už dnes sme bližšie k nemu ako včera a zajtra budeme zase bližšie k nemu, ako dnes. A predsa sa nepýtame samých seba: kam ideš? Kresťanský človeče, kde pôjdeš, kde skončíš svoj život? Zabudol si už na slová múdreho kráľa: „Každý človek berie sa do domu svojej večnosti." (Pred. 12, 5.) Večnosť... rozvážil si si to už voľakedy, kresťane, čo znamená slovo večnosť? Keď sčítame listy všetkých stromov, trávy a kvetiny všetkých lúk, každé zrnko prachu na zemi, všetky kvapky mora, všetky hviezdy nebeské, — predsa toto nesmierne číslo ani zďaleka nemôžeme prirovnať k večnosti, lebo večnosť je „trvanie bez začiatku a bez konca, ktoré nemá nijakej premeny." (Boetius.) Do večnosti vedúca cesta je dvojaká. Jedna brána večnosti vedie do večného zatratenia, druhá do večnej blaženosti. Dvojaká večnosť jestvuje teda: šťastná a nešťastná, — v jednej prebýva večná radosť, v druhej u-trpenie bez konca. Drahý kresťane! Na ceste do neba vedúcej chodíš vtedy, keď svojmu Bohu verne slúžiš, jeho príkazy zachovávaš, keď seba samého zapieraš, svoje kríže trpezlive znášaš a keď obohacuješ seba čnosťami a zásluhami. Na ceste do pekl a vedúcej kráčaš, keď na Boha, večnosť a spásu svojej duše nemyslíš. Na tejto ceste kráčaš, kým sa nenavrátiš k Bohu, kým sa zo svojich hriechov nevyspovedáš, kým za ne nezadosť-urobíš. Po tejto ceste putuješ, kým sa so svojimi nepriateľmi nepomeríš a kým zo svojho srdca všetku nenávisť nevyhodíš. Áno, po tejto ceste kráčajú všetci, ktorí nechcú hriech nenávidieť a hriechu sa vyhýbať. Toto je, drahí v Kr., odpoveď na otázku, ktorú sme samým sebe dali, keď sme sa opýtali: kam ideš? Na tomto svete je všetko pominuteľné: aj bohatstvá, aj sláva. Každá výsosť sa zrúti tam, zkadiaľ sa dvíhala. Len sa pozrime na uplynuté storočia. Kde je hrdý Jeruzalem Dávida a Šalamúna, kde je nádherný chrám a palác Šalamúnov, — len zrúcaniny nájde teraz pútnik tam, kde predtým stálo toto prekrásne mesto. Kde je Babylon a ostatné bohaté mestá, v ktorých predtým všetko prekvitalo, — pluhmi preorávajú predtým krásne ulice a stáda oviec sa pasú tam, kde predtým v nádherných záhradách pestovali vzácne kvetiny. Kdeže sú odznaky, sochy, pomníky tých chýrnych obrov, zápasníkov, kráľov a cisárov, — dávno sú už zničené železným zubom času a dávno sú už pochované do prachu zabudnutia. Kde sú obrovské poklady kráľa Šalamúna a nesmierneho boháča Kréza, — tam spočívajú, kde aj oni sami: vo veľkom hrobe zmiznutia! Takto sa pominuly majetky, veľkosť a sláva predošlých vekov a takto sa míňa všetko aj teraz. Koľko sa natrápia a napracujú ľudia deň po deň, aby si nadobudli peniaze, majetky, svetskú slávu, ale že nám z tohto všetkého len hrob zostane, na to nemyslí ani jeden z nás. Čas sa rýchle míňa a už sa nevráti viac a to tak rýchle, že ani nezbadáme, kedy začneme chradnúť, strácať sily. Zastihne nás staroba, starosti a kríže zohnú nám chrbát až k zemi, z ktorej bolo vzaté naše telo, konečne nás choroba pripúta k lôžku a zomrieme ... Teraz si to sami rozvážme, drahí v Kr., či je to nie tá najväčšia ľahkomyseľnosť a hriešna nedbanlivosť, že ustavične myslíme len na pozemský život a večné spasenie zanedbávame. Smrteľníci sme, ale tak žijeme, ako by sme boli n e s m r t e ľ ným i! Ku hrobu a skaze sa blížime a predsa sa tak staráme, ako by sme mali večne na zemi zostať. Hrdí sme na svoje pekné telo a čoskoro sa červy budú plaziť po ňom. Majetky sháňame a dnes-zajtra sa budú súdiť oň hašteriaci sa dedičia. Ustavične si na tom lámeme hlavu, ako by sme svojim náruživostiam najlepšie vyhoveli a nemyslíme na to, že všetka telesnosť je len prach. Prach si a v prach sa navrátiš! „Myslite vždy na to, čo bude z človeka", hovorí sv. Augustín. Staňte si k hrobu, zbadáte iste, čo je v ňom: prach, zápach, chrobač. A čo počujeme z toho hrobu? Čím si ty teraz, tým som bol aj ja kedysi a čím som ja teraz, tým sa onedlho staneš aj ty. A ešte ani teraz nepýtaš sa samého seba: kam ideš? Či nepamätáš sa na slová sv. Jána, ktorý jasne hovorí: „Do neba nevojde nič poškvrneného." (Apok. 21, 27.) Kam ideš a kde zájdeš? Telom do hrobu a dušou do večnosti! Lenže ako je isté, že zomrieme, práve tak nie je isté, kedy zomrieme. Koho odsúdia na smrť, ten vie, koľko hodín a minút bude žiť, lebo mu to oznámia1, ale my to, veru, ani približne nemôžeme vedieť: „lebo nevieme dňa ani hodiny" a sám P. Ježiš povedal, že smrť príde tak, ako nočný zlodej. Pýtajme sa teda seba samých, kým je čas: kam ideš? A na našu otázku nám odpovie sv. Pavol, keď hovorí: „Či neviete, že nespra-vodlivci neobsiahnu kráľovstvo Božie? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani sebaprznivci, ani chlapoložníci, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani zlorečníci, ani dráči neobsiahnu kráľovstvo Božie." (I. Kor. 6, 9—10.) Amen. Róbert Róm. |