Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | I. nedeľa po Veľkej noci. |
| Text článku : | Pokoj Kristov. „Dvere boly zatvorené, kde učeníci boli shromaždení zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a stal si uprostred a riekol im: Pokoj vám!" (Jo. 20, 19.) Po smrti Kristovej sišli sa prestrašení apoštoli vo veľkej sieni a s veľkým krikom sa dohadovali o práve uplynutých udalostiach. Boli zastrašení poslednými udalosťami, naraz sa však ich úzkosť, ich nepokoj premenil vo veľkú tichosť. Ako hy aj nie, keď zrazu zazreli pred sebou Toho, ktorý pred troma dňami umrel na dreve kríža a ktorý i cez zatvorené dvere a cez hrubú stenu našiel k nim cestu a ticho, bez každého huku sa objavil medzi nimi. V prvom okamihu mysleli, že vidia pred sebou nejaký klamný obraz vlastnej obrazotvornosti, ale Ježiš ich uspokojuje slovami: „Pokoj vám! Ja som to, nebojte sa." (Lc. 24, 36.) Pokoj vám! Prečo im neželal radšej oslobodenie od prenasledovania 2 i d o v, prečo nie šťastie a úspech k rozširovaniu evanjelia, prečo nie radšej mnoho radostí, bi a h o b y t, majetky a krásne vyznamenania? O vedel dobre Ježiš, že v srdciach, ktoré nemajú pokoja, sa nič dobrého nemôže zrodiť, a preto ozaj im nemohol lepšiu vec želať a priniesť z druhého sveta, ako poko j. Sám Boh menuje seba Bohom pokoja, jeho jednorodeného Syna oslavujú veriaci, ako kráľa pokoja a maliar, ktorý chce verne zobraziť zmŕtvych vstalého Krista, vyobrazí ho so zástavou pokoja a s pravicou pripravenou požehnať celý svet slovami: Pokoj vám! A keď rozosielal apoštolov do šíreho sveta, aby hlásali celému svetu, že sa priblížilo kráľovstvo Božie, napomínal ich: „Do ktoréhokoľvek domu vojdete, najprv povedzte: pokoj tomuto domu." (Lc. 10, 5.) Aj vo svojej nádhernej horskej reči vyslovil ten veľký a vzácny sľub pre všetky svoje verné ovečky: „Blahoslavení pokoj a mi lovní, lebo oni budú sa volať dietkami Božími." (Mt. 5, 9.) Ba ešte aj pred svojou smrťou potešoval mučeníkov: „Poko j vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam." (Jo. 14, 27.) My, drahí v Kr., všetci túžime po pokoji a hľadáme ho. Ale medzi pokojom a pokojom je veľký rozdiel. Pokoj, ktorý panuje v rodinách, mestách, krajinách, je pokoj pozemský. Svet nám ho môže dať, ale môže nám ho aj vziať. Je on síce veľkým pokladom, lebo kde panuje v rodinách porozumenie, v krajinách spokojnosť, tam kvitne aj dobrobyt, umenie, remeslá a tam prebýva aj požehnanie Božie. Ale toto je nie ten pravý pokoj, lebo Ježiš, rieknúc svojim apoštolom: „Pokoj vám", rozumel pod tým nie pozemský pokoj, ale pokoj srdca, poko j vnútorný, ten pokoj, ktorý vie naplniť srdcia naše aj v krvavých vojnách, ten pokoj, ktorý nijakým vonkajším krikom a hukom nemôže byť rušený, ten pokoj, ktorý pri Kristovom narodení anjeli rozhlasovali ľuďom, keď spievali: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom dobrej vôle." To je ten ,,pokoj Boží — podľa slov sv. Pavla — ktorý prevyšuje každý smy-sel." (Filip. 4, 7.) Veru, túžime po tomto anjelskom, nebeskom pokoji, ale o tom doteraz málokto z nás rozmýšľal, čo všetko musel J. Kristus podstúpiť, aby nám tento svoj Božský pokoj nadobudol a zadovážil. Pre tento pokoj sa on predovšetkým uponižil. Za miesto svojho narodenia si vybral otrhanú maštaľ. Kým nezačal verejne účinkovať, skromne sa utiahol v malom, zapadlom Nazarete. Ale nielen že sa uponížil, ale zostal aj chudobným pre ipokoj nášho srdca. Veď sám o sebe riekol: ,,Líšky majú skrýše a vtáctvo nebeské hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť." (Mt. 8, 20.) Chudobnou bola jeho Matka, chudobným remeselníkom jeho pestún a on si samých chudobných ľudí vyvolil za učeníkov. Jedine, hádam, tie šaty na ňom by sme mohli pomenovať jeho vlastníctvom, ktoré mu zaiste jeho dobrá Matka zhotovila, ale ešte aj o tie ho obrali, olúpili a rozdelili medzi sebou jeho kati. A k tomu všetkému ešte vzal na seba aj hneva nenávisť sveta. Sotvaže sa narodil, už ho na smrť hľadal o trón sa obávajúci ukrutník Herodes a už musel utekať do cudziny. Za 30 rokov prežíval svoje dni v utiahnutosti a len čo začal verejne účinkovať, hneď sa naň oborili všetci nepriatelia pravdy bez rozdielu. Hoci bol stelesnenou láskou, skromnosťou, dobrotou a milosrdenstvom, predsa jeho nepriatelia, farizeji a zákonníci pri každom kroku číhali mu na život. Nenávisť ľudská dosiahla však najvyšší stupeň vtedy, keď visel na dreve kríža krvou zaliaty, ranami obsypaný, úplne vysilený, zúriví nepriatelia pravdy mu ešte ani vtedy nedali pokoja, ba práve vtedy ukázali úplnú skazenosť svojho srdca najodpornejším spôsobom. Preto hovorí o sebe ústami Žalmistu: „Ja však červ som a nie človek: pohanenie ľudí a vyvrheľ sberby. Všetci, o ma vidia, posmievajú sa mi: vyškierajú ústa a kývajú hlavou." (Z. 21, 7—8.) Hľa, za akú veľkú cenu nám vydobyl J. Kristus svoj pokoj! Nečudujme sa teda ani, že za týmto pravým pokojom túži každý človek bez rozdiel u. Opýtajte sa roľníka na poli, remeselníka v dielni, obchodníka v obchode, čo si žiadajú, čo hľadajú, — všetci jednohlasne povedia: radosť a pokoj srdca. Ale či nájdu čo hľadajú? Sotva! Lebo tam hľadajú pokoj, kde ho nieto. Hľadajúc pokoj, túžia povy znameniach sveta. Kristus sa uponížil až k maštali, až k potupnému drevu kríža a ním vykúpené duše sa sháňajú po vysokých úradoch, aby sa mohly skvieť klamným, falošným leskom sveta, — a práve týmto stratia Kristom nadobudnutý pokoj a v svojej zaslepenosti nepočujú ani ú-penlivý hlas proroka, ktorý volá k nim: „Synovia ľudskí! Dokiaľ budete ťažkého srdca? Prečo milujete márnosť a vyhľadávate lož?" A dosvedčujú nám to aj slová Žalmistu, ktorý hovorí: „Nenávidíš, Pane, tých, ktorí sa držia márnosti." (30, 7.) Druhí zas hľadajú pokoj v bohatstvách a pokladoch tohto sveta. Každá myšlienka, každé slovo a skutok, každý úder srdca väčšiny človečenstva smeruje k tomu, aby čím viac zbohatli. Peniaze a majetky sú im bohom, ale tým menej myslia na pravého Boha a na večné spasenie svojej jedinej a nesmrteľnej duše. O týchto hovorí Písmo sv.: „Tí, ktorí chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla diablovho a do mnohých neužitočných a škodlivých žiadostí, ktoré zahružujú ľudí do zahynutia a zatratenia." (I. Timiot. 6, 9.) Mnohí ľudia zas tak myslia nájsť pravý pokoj, že hľadajú vôľu sveta. Drahý náš Spasiteľ vzal na seba nenávisť sveta, aby človečenstvu mohol získať olivovú ratolesť pokoja a hľa, ľudia urobia všetko- možné, aby vyhoveli žiadostiam sveta, hoci by sa to zákonom Božím aj protivilo. Láska k svetu a láska k Bohu sa naraz sniesť nemôžu. Kto chce vyhovieť svetu, zabudne na zákony Božie: „Či neviete — pýta sa sv. Jakub — že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľom Boha? Ktokoľvek teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Božím." (Jak. 4, 4.) Aj sv. Ján, miláčik Pána hovorí: „Kto miluje svet, u toho nieto lásky k Otcovi." (I. Jo. 2, 15.) A, konečne, mnohí ľudia chcú nájsť pokoj v dobrotyte tu na zemi a hlavne v nečistom užívaní radostí a rozkoší pozemských. Či ozaj takíto ľudia majú v srdci svojom pokoj? Na túto otázku nám jasne odpovie sv. Pavol: „Mnohí žijú tak, o ktorých som vám často hovorieval (a teraz i s plačom hovorím) ako nepriatelia kríža Kristovho, ktorých koniec je zahynutie, ktorým bohom je brucho a chvália sa svojou hanbou, ktorí starajú sa o pozemské veci." (Filip. 3, 18—19.) Sv. Augustín hovorí: „Keď hovoríš, šťastlivé chcem žiť, je pravda, dobrú vec si žiadaš, ale na svete ju nenájdeš." Vidíte, drahí v Kr., choďte do krásnych veľmiest, choďte tam, kde sa všetko jagá od zlata a striebra, kde všetko pláva v dobrobyte a hojnosti, čo tam nájdete? Tu sklamanú nádej, tam úpadok z najväčšieho blahobytu do najhlbšej biedy, tu nešťastie, chudobu, choroby, tam popri najväčšej zámožnosti, bohatstve, najvyššej hodnosti, hlboké rany, prenasledovania a smrť. Zaiste ste už počuli alebo čítali o prípade cisára Karola V. Tento najmocnejší panovník svojej doby, zriekol sa kráľovskej a cisárskej koruny a utiahol sa do tichého kláštora. Tu v tichej cele sa veľa ráz priznal, že v tej nádhere cisárskej slávy nikdy necítil vo svojom srdci takú spokojnosť, ako teraz, keď sa zriekol všetkej slávy a blahobytu zemského. Najsprávnejšiu cestu k tomuto- kýženému pokoju srdca nám ukazuje sv. Augustín, keď hovorí: „Keď chceš vládnuť pokojom srdca, hľadaj to, čo je lepšie od toho, čo svet dať nemôže." A to nemôže byť inšie ako Boh. Srdce ľudské je také nenásytné, že ho nijaký poklad nevie uspokojiť, iba ten najväčší poklad a tým je Boh. Preto hovorí aj sv. Pavol: „Kristus je naším pokojom, ktorý zabil nepriateľstvo na sebe samom a prišiel a zvestoval pokoj vám, ktorí ste boli ďaleko a pokoj tým, ktorí boli blízko." (Efez, 2, 14—17.) Ale kedy je Boh s nami? Keď je svedomie naše čisté a keď pokoj posväcujúcej milosti žiari v našom srdci, lebo ako Pán ústami Izaiá-ša proroka hovorí: „Bezbožní nemajú pokoja." (Iz. 48, 22.) Teda keď som účastný toho pravého Kristovho pokoja, vtedy je Boh môj a ja jeho a s Bohom spolu je moje všetko, čo si len zažiadam, vtedy mi Boha nikto nemôže odobrať, ani anjeli nebeskí, ani zloduchovia pekelní, ani ľudia i pozemskí. Aká nebeská krása a radosť je to, keď môžem povedať: Boh je mojím priateľom a ja zas jeho priateľom, Boh je mojím otcom a ja zas jeho dieťaťom, Boh je mojou láskou a ja som jeho radosťou. A keď ma nešťastie aj zrúti na zem, pravý pokoj srdca mi predsa zostane a keď ma smrť zvalí do strašného hrobu, aj vtedy mi zostane pravý pokoj srdcia, lebo ani smrť ma inde nemôže zaviesť, len tam, kde je pravý pokoj — pokoj Kristov. Preto „Pokoj s vami", vy manželia, „Pokoj s vami", vy mládenci a panny, pokoj s vami, vy vdovy a siroty, pokoj s vami, vy dietky, mužovi a a starci, pokoj s vami, vy zarmútenia smutní a pokoj aj vám, hriešnici: nemeškajte však už ďalej ani okamih, očistite svoju dušu pravým pokáním a keď to spravíte, sami skúsite, aká sladkosť je to prežívať v spojení s Bohom pravý pokoj srdca. Poslúchnite sv. Pavla, ktorý volá: „A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý smysel, nech obhajuje vaše srdcia i vaše myšlienky v Kristu J.", kým nevojdete do kráľovstva večného pokoja. (Filip. 4, 7.) Amen. Róbert Róm. |