Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Na Velký piatok |
| Text článku : | Kríž — strom života. Keď Adam, náš praotec ležal na smrteľnom lôžku, — tak hovorí svätá povesť, — poslal svojho syna Setha do raja, aby mu doniesol vetev so stromu života, lebo tak dúfal, že vyzdravie. Seth priniesol konár, ale zakiaľ prišiel, otec sa úž odobral na večnosť. Seth zasadil konár na hrob otcov a o z neho vyrastený strom starali sa jeho potomci. Otec zanechával ho na syna. A keď prišiel Veľký piatok, zaslepený ľud vyhotovil z neho kríž a pribil naň svojho Spasiteľa. Hrozný a bolestivý bol pohľad na kríž, keď medzi nebom a zemou visel Pán na strome života, ktorý bol zasadený na Veľký piatok na vrchu Kalvárie. I samo peklo sa zatriaslo, keď bol spustený do zeme. Stál svätý kríž ako strom života v raji a ponúkal svoje ovocie ľudskému pokoleniu. Pohliadnime na sv. kríž! Zprava i zľava kríža Kristovho na kraji toho úzkeho vrchu stoja ešte dva kríže. Visia tam ukrižovaní dvaja lotri. Sú to členovia zlopovestnej lupičskej bandy, ktorá naplňovala strachom vrchy a cesty Judey. Obaja zomierajú. Často počuť, že ludia v poslednej hodine svojho života ešte raz prežijú celý svoj život. Zjavuje sa obraz za obrazom i pred očami lotra na pravej strane, vidí celú svoju minulosť. Vidí jeden domček. Veľmi dobre je mu známy, známa je mu i tá stará žena, ktorá sedí pri kolovrate, je to jeho milujúca matka. Preplakala celé noci nad ním, zakiaľ on s ľahkomyseľnými kamarátmi vysedával v zlej spoločnosti, pil, hral v kocky a vystrájal orgie. S trasúcimi rukami ho prosila, aby zanechal zlú cestu, kým sa nedostane na pokraj skazy. Bezočivý smiech počula, bol to výsmech, ktorý patril jeho matke. Neposlúchol. Letel silou príťažlivou hlbšie a hlbšie, stal sa z neho člen obávanej zlodejskej bandy, vrah a lupič. Matka zomrela žial'om. Vidí teraz pred svojimi očami dlhý rad svojich obetí, v kruhu sa postavia okolo neho a prichádzajú jeden za druhým a smutne ho obžalúvajú: „Aj mňa si zabil." Všetci sú mu známi. Tu jeden obchodník, ktorému nôž vrazil do pŕs, keď sa chcel brániť. Tam starý statkár, ktorého dýkou prebodol na prahu svojho domu. Prichádzajú k nemu aj iní — tisnú sa vždy bližšie. Ich oči z bledých, žltých tvárí robia mu výčitky, ukazujú na svoje rany, ktoré krvácajú... Jeho obete mu hrozia. On sa chce brániť, ale nemôže. Kričí a volá v zúfalstve. Hrozná bolesť zbaví ho vedomia a keď príde k sebe, príšerné obrazy zmizly. Len slnko svieti smutnejšie a v prírode je pohyb, ako by sa blížil víchor. Vtom počuje jasný a sladký hlas: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. (Lk 23, 34). Bolestným úsmevom obráti svoju utrápenú hlavu k tomu, ktorý sa tak modlil. Vidí tam visieť toho ubiedeného Galilejčana, na ktorom je vidieť, že je svätý. On môže prosiť a modliť sa za druhých, aby im bolo odpustené, lebo On, ktorého ako bohorúhača, ktorý sa robil Synom Božím, na kríž pribili, je nevinný, je samá svätosť a nevinnosť. On je skutočne Synom Božím. Kto tak mlčí a trpí, keď znáša nespravodlivosť, ktorý toľké zázraky a neslýchané skutky konal v krajine, ktorý tak dobrotivý bol a tak pomáhal každému, a teraz odpúšťa ešte i svojim vrahom, — ten nemôže byť len čírym človekom. Nech sa mu jeho nepriatelia posmievajú a rúhajú, —tak hovorí v sebe lotor, — On je predsa len prorokom, je kráľom Izraela, je Synom Božím. Lotor je osvietený akýmsi vnútorným svetlom a vzdychá: O keby i za mňa, za mnohonásobného vraha, chcel prosiť odpustenie, azda by som nemusel byť zatratený. Jeho kamarát divo kľaje a nadáva. Obráti sa k Spasiteľovi, ktorý sa vyhlásil za Mesiáša, ktorý toľké zázraky robil a volá: Keď si Kristus, tak pomôž sebe a pomôž aj nám! (Lk 23, 39). Je zúfalý a zaťatý vo svojej hriešnosti, a vo svojom treste nechce vidieť trestajúcu ruku Pána. Lotor na pravej strane, čujúc jeho bohorúhanie, posbiera všetky svoje sily, aby svojmu kamarátovi zobudil svedomie a hovorí: Ani ty sa nebojíš Boha? My síce spravodlivé trpíme, lebo primerane k skutkom, tento však nič zlého neučinil. (Lk 23, 40—41). Medzitým tma sa väčšmi rozprestierala na celej zemi. Nevysloviteľná hrôza opanovala všetkých, ktorí sa dívali na Ukrižovaného, posmeškujúci pomaly umlkli, farizeji všetko možné urobili, aby stiesnenú náladu uspokojili, hoci sami trnuli strachom. Všetok ľud pozeral k nebesám, mnohí bili sa v prsia, zalamovali rukami a bedákali. Kým všetka pozornosť odvrátená bola od Kristovho kríža, zatiaľ lotor na pravej strane úprimnou kajúcnosťou a živou nádejou obrátil sa k Pánu Ježišovi a prosil Ho: „Pane, spomeň si na mňa, keď vojdeš do svojho kráľovstva." (Lk 23, 42). Ďalej nevládal hovoriť, hlas vypovedal mu službu, ale počul ešte odpoveď, ktorá ho blažila: „Amen, pravím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji." (Lk 23, 43). — Šťastná duša lotrova, ona bola prvá, ktorá neodporovala milosti Božej, preto prvá uvidela svojho Spasiteľa. Osud dvoch lotrov je obrazom osudu celého ľudského pokolenia. Je to hrozný obraz, ale spolu i obraz, ktorý nás naplňuje nádejou vo večnú budúcnosť. Medzi lotrami visí trpiaci Syn Boží. Jeden nájde cestu spasenia a druhý zotrváva vo svo jej hriešnosti a zaťatosti. Ten istý Spasiteľ vyriekne nad jedným hlas omilostenia, nad druhým slovo zatratenia. Hľa, to je hlas krvi Kristovej! Drahí moji, keby nesmrteľní anjeli medzi nami žili a kebv tak robili, ako mnohí z nás a len za vecami tohto sveta sa sháňali a v hriechu žili, málo sa starali o svoju večnosť, bol by to desný čin, ale dal by sa vysvetliť, sú nesmrteľní, smrť im nehrozí. My však, smrteľní, málo myslíme na večnosť, smrti sa nebojíme, hoci sme na smrť odsúdení. Smrteľný som, hovorí mi to moje telo. Keby bolo zo železa, mohol by som dúfať, že potrvá veky, ale je len z hliny, je krásne opletené žilami, vnútornosťami, kosťami, je v ňom mnoho rôznych štiav a tekutín, aké v nijakej lekárni nevyrobia. Neočakávane môže sa niečo v tele porušiť, praskne v mozgu nejaká žilka a veta po živote telesnom. Pozorujme okolo seba a hľadajme miesto, kde by sme mohli byť istí, na ktorom mieste, pri akej práci, či pri odpočinku, pri zábave. Nikde! Malá nehoda a už sme preč. Každý cintorín nám hlása: Zomrieš! To isté nám hovorí každý hrob. Všetko volá: Ani ty sa nebojíš Boha, veď si odsúdený na smrť? Ustanovené je človekovi raz zomrieť a o tento posledný a najdôležitejší okamih života sa nestaráš? Nezabúdaj, nevieš ani hodinu ani deň. Často, ba každodenne myslime na svoju smrť a modlievajme sa za šťastnú hodinu smrti. Večer pri zvonení modlievajme sa za duše v očistci, pri každej sv. omši a kedykoľvek odprevádzame niekoho pri pohrebe na cintorín. Neodkladajme s pokáním a polepšením života. Rok za rokom plynie, spovede si možno vykonal, dobré predsavzatia učinil, ale ty si nič neurobil. Staré chyby, hriechy, zlé náklonnosti žijú v tebe. Azda hovoríš, až budeš starý, zanecháš všetko. Život náš má byť službou Božou a svojím životom máme velebiť dobrotivého Boha. Len koniec života chceš darovať Bohu? Nie ty zanecháš hriechy, ale hriech teba opustí. Možno, dobrotivý Boh dožičí ti milosti v poslednom okamihu tvojho života, obrátiš sa a budeš azda spasený. Budeš mať azda to veľké šťastie. Azda k tvojej smrteľnej posteli príde so sviatostným Spasiteľom i kňaz... Mal si už bolenie zubov? Bol si ťažko chorý? Ako ťažko ti padlo v ťažkej nemoci modliť sa. Koľkokrát si začal, prestal a znovu začal. Tvoje myšlienky boly zaťažené akýmsi bremenom. Koľko ráz som počul od chorých žalobu: Nemôžem sa pre bolesti modliť. Stav zomierajúceho je horší ako ospalosť. Keď duša so všetkých strán je trápená a trýznená, keď boj duše s rozpadajúcim sa telom je bolestný, vtedy chceš svoj život napraviť, vtedy chceš nenávidieť hriechy celého života, vtedy chceš milovať Boha, ktorého si celý svoj život nemiloval? Vtedy chcel by si mať ľútosť nad hriechami, ktoré si celý život miloval? Je to skoro nemožné, skutočný zázrak by bol potrebný. Pri kríži Kristovom na hore Kalvárii odohráva sa akási predohra posledného súdu. Pri poslednom súde ukáže sa kríž Kristov, ako znamenie Syna človeka a rozdelia anjeli ľudí, práve tak ako kríž na Kalvárii rozdelil lotrov. Jeden na pravej strane, druhý na ľavej a v prostriedku Kristus opustený. A jak hrozne opustený! Duša sa zhrozí, uvažujúc o hroznom skone lotra nekajúceho. Zatrateným byt pri boku a v bezprostrednej blízkosti Spasiteľa a jeho presvätej matky — to je hrozné. Duša veriaca trpne hrôzou a chveje sa spasiteľnou bázňou o svoje spasenie. Aby sme nezúfali, postaral sa dobrotivý Boh o protivu nekajúceho lotra. Aby sme nezúfali nad milosrdenstvom Božím ani v poslednom okamihu svojho života, vybralo si milosrdenstvo Božie človeka o nič lepšieho, ako ten na ľavej strane. Milosrdenstvo Božie dopustilo, aby sa ešte niekoľko hodín Bohu rúhal, ale neprepustilo ho s tohto sveta prv, dokiaľ ne-boly mu povedané slová: Ešte dnes budeš so mnou v raji. Z lotrovne do raja, s kríža do neba. Ako to divne zneje. Na prahu večného zatratenia ho milosť Božia zdržala. Jeho kamarát otvoril si už dvere večných žalárov, nad ktorými je nápis: Vzdajte sa všetkej nádeje, ktorí sem vchádzate. Aj tento išiel za ním, stál na okraji večného zatratenia, a — v poslednom okamihu, ako matka dieťa, nad hlbokou studňou sa kloniace, rýchle uchopí a odnesie, tak i tohto lotra milosrdenstvo Božie odtrhlo od záhubného kroku. Nielen samo milosrdenstvo1 Božie to bolo, lebo ako sv. Augustín hovorí: ,,Kto ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba, On ťa stvoril, ty si nemohol riecť, či chceš, alebo nechceš byt, ale bez teba spasiť ťa nemôže, ak nebudeš chcieť." I lotor musel nejako chcieť, musel sa chytiť milosrdenstva Božieho a niečo urobiť, aby spasený mohol byt. Čím si sa pričinil o šťastlivú smrť ty, priateľu môj? Lotor vyznáva svoju hriešnosť, svoje zločiny: My spravodlivo trpíme... A Pán Ježiš dokončieva jeho prosbu: Ešte dnes budeš so mnou v raji... a spokojne sklonil svoju hlavu. Neovláda ťa, priateľu môj, niekedy túžba: Kiežby som smrťou kajúceho lotra zanechal tento svet? Ak chceš tak zomrieť, utekaj k prameňu milosrdenstva Božieho, očisť sa od hriechov a posilni svoju nešťastne chorú dušu pokrmom života večného. V novinách často prebehne zpráva: Zo súdnej siene. N. N. obchodník nepočítal. Predával, kupoval, vážil, predával a meral, prijímal peniaze a vydával, ale nepočítal. Preto prišiel úpadok, bankrot. Keby sa vydávaly noviny zo súdnej siene, do ktorej všetci sa dostaneme po smrti, verte, často by sme tam čítali zprávu: Úpadok, konkurz, bankrot večný. Ten a ten kresťan počítal kusy svojho dobytka, svoje peniaze, svoj príjem a výdavok, len hriechy svoje nepočítal. Myslel vždy, že nie je to s ním tak zle, — ako ten obchodník — nekradol, nezabíjal, nelúpil, necudzoložil, nepodpaľoval, a zrazu z toho úpadok, večný bankrot. Je to možné? Oh, a ako ľahko! Čudné stvorenie je človek, veľmi ľahko sa dá zaslepiť a oklamať samoláskou a svojimi náklonnosťami. Pýcha — to je len sebavedomie, že niečo som a niečomu rozumiem. Hnev a závisť, súdy a nepriateľstvá radi ospravedlňujeme, veď sa urážať nedám. Smilstvo, to je vybúrenie mladosti, to je žart. Opilstvo — to je len veselosť. Zanedbávanie modlitby, služieb božích, veľkonočnej spovede — ako vyhovárame? Nemal som času, musel som pracovať, musel som ísť za svojou povinnosťou. Nemal som času, — nebudeš mať času ani zomrieť? Myslíme, že všetko je v poriadku, ako je v poriadku naša izba, ktorú sme polroka nezametali, ne-upratovali, neočistili. Ak naraz padne tam jasný prúd slnečného svetla — pri pohľade na ten poriadok sa zhrozíme. V prúde svetelnom celý oblak prachu a smetí sa dvíha do výšky. Tak je to aj s našimi hriechami. Častejšie musíme nahliadnuť do svojej duše, poznať jej stav a hľadať odpustenie. Srdce kajúce žiada istotu. Ani najúprimnejšia ľútosť nedonesie nám spokojnosť, dokiaľ nepočujeme: Ego te absolvo... Na dlažbe kráľovského paláca, v kajúcom rúchu konal pokánie Dávid kráľ. Ľútosťou reval — rugiebam a gemitu cordis mei. (Žalm 27, 9), ale ani táto ľútosť mu nedoniesla uspokojenie. Len po príchode proroka, ktorého k nemu poslal Boh, keď mu zvestoval, že Boh mu odpustil hriechy, len vtedy sa uspokojil. To isté i my musíme konať. Musíme sa vyznať zo svojich hriechov, ale musíme mať istotu, že sú nám odpustené. Stane sa to pri spovedi, keď kňaz vyriekne: Ego te absolvo ... a do našej duše sa vráti pokoj a uspokojenie, ako do duše lotra, ktorý spokojne zomieral, keď počul slová milosrdenstva Božieho: Ešte dnes budeš so mnou v raji. Amen. Sv. spoveď. Neodkladaj pokánie! Istý pán farár stretol sa so svojím farníkom. Bola reč i o poistení. Gazda sa chválil. Je to len dobrá vec to poistenie. Človek nemá strach, že keď príde nejaké nešťastie, utratí všetko. I keď sa stane nejaká tá nehoda, poisťovňa vyplatí nám náhradu a môžeme si tú vec znovu zaobstarať. A čo máte poistené? — pýtal sa pán farár. Ponajprv, dom proti ohňu, — odpovedá gazda. A ešte čo máte? Úrodu som si dal tiež poistiť proti krupobitiu. Za polhodiny celoročná práca môže prísť nazmar. A aj dobytok máte poistený? No pravdaže! Príde nejaký dúl a hynie všetko. Keď som však poistený, i keď dobytok mi odpadne, dostanem náhradu a kúpim si nové kone, voly, kravy a iné. To je teda dobrá vec, to poistenie. A čo, ste i na život poistený? No, pravdaže! Keby tak umrel, moja žena a deti dostanú 50000 korún. Vidíte, pán farár, som spokojný, nič ma nemôže prekvapiť. Dobrá vec je to poistenie! Ale, ešte ste na voľačo zabudli, — hovorí pán farár. Čože to má byť? Veru neviem, načo cielite. A máte i svoju dušu poistenú? Veď neviete ani dňa, ani hodiny, ani minúty. Keď vás tak smrť nenazdajky zastihne, naveky môžete byť zatratený a do večného ohňa uvrhnutý. A ako sa možno dať poistiť proti večnému ohňu? — pýtal sa gazda. Vykonajte si dobrú svätú spoveď. Oľutujte svoje hriechy, úprimne sa z nich vyznajte, kajajte sa a napravte sa! Toto je to poistenie proti večnému ohňu. Keď budete žiť v stave milosti božej, bez ťažkého hriechu, toto je to poistenie duše proti nešťastnej večnosti. Urobíte to? Ešte nie. Ešte dočkám. Potom, neskôr. A prečo nie teraz? Nemôžem. Prečo? Aby som bol úprimný, mám tajný hriech, ktorému holdujem; vášeň, ktorej som otrokom; neviem to urobiť, nemôžem, nevládzem. Až keď ten oheň, ktorý horí v mojej krvi a v mojom tele vyhasne; až keď z tej vášne ostane len popol, keď už budem starý, keď už nebudem môcť hrešiť, alebo keď budem chorý, potom sa vyspovedám. Teda, nesmierite sa s Pánom Bohom, necháte ho čakať? A bude Vás On azda čakať so svojou milosťou? Veď je Pán Boh dobrý, aj dosial čakal, — odpovedal gazda. Ale kto vie, či miera milosrdenstva božieho nie je už dovŕšená, či teraz nenastúpi jeho spravodlivosť? Alebo, či milosrdenstvo božie má byť pre vás dôvodom Boha ďalej obrážať? Či neviete, čo povedal sv. Pavol, že tí, ktorí opovrhujú milosrdenstvom božím, hromadia na svoje hlavy hnev boží? A že Boh sa posmievať nedá? Keby ste sa pýtali kresťanov, ktorí sa dostali do pekla, zaiste odpovedali by Vám mnohí, že preto sú v ňom, lebo odkladali s pokáním. Smrť prišla ako zlodej a uchytila ich zpomedzi živých. Napríklad, nastane srážka vlakov; chvíľka a duša je pred súdnou stolicou božou; alebo príde ti zle, nemáš času povedať ani „Bože môj" a už si na druhom svete a ak si si dušu nepoistil proti večnému ohňu, si stratený naveky. Čo ti bude osožiť, že si mal poistený dom proti ohňu, úrodu proti kamencu, dobytok proti dúlu, že si mal životnú poistku, čo ti osoží toto všetko, keď si si dušu nepoistil proti večnému pekelnému ohňu? Proti ohňu, ktorý zapríčiňuje najväčšiu bolesť. Len sa popáľ, len daj ruku na chvíľku do ohňa, budeš vedieť, čo je bolesť z ohňa. A teraz si predstav, že budeš raz horieť celý a k tomu na večné veky. Nie je to hrozné? Či sa nebojíš už aj tu na zemi telesných múk a bolestí? Keď ti zubný lekár vŕta v zube, ako sa svíjaš od bolesti. Keď máš zlomenú nohu, ruku, keď ti ju naprávajú, ako jajkáš a kričíš od bolesti, alebo keď máš nejakú inú chorobu, ako nariekaš. Priateľu, a toto všetko je ničím oproti večnému pekelnému ohňu. Preto, ak si múdry, poisti sa proti tomuto najstrašnejšiemu nešťastiu, urob si poistenie proti večnému ohňu, keď si si už časné veci poistil. Potom budeš spokojný, nebudeš sa báť smrti, nech by prišla kedykoľvek; keď budeš žiť v stave milosti posväcujúcej, bez ťažkého hriechu na duši, budeš najlepšie poistený. Urob toto poistenie čímskôr; keď ťa už láska k Bohu nevie pohnúť k pokániu, nech ťa pohne teda strach a hrôza pred peklom. Daj Bože, nám všetkým svojej milosti, aby sme dobre pripravení a dobre poistení proti večnej smrti odchádzali s tohto sveta. Amen. |