logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Duchovný pastier
Autor : P. M. Horniak, S. S.
Rok : 1942
Číslo : 2
Názov článku : Boh — základ a cieľ výchovy vo svetle rôznych filozofických a pedagogických názorov
Text článku : (Dokončenie.)
IV. Neboly by naše úvahy a porovnania úplné, keby sme nedali aspoň zbežný pohľad aj na pedagóg, smer a názory protestantov. Veď aj oni sa odvolávajú, že posledným cieľom ich výchovy je Boh. Zdá sa však, že u nich táto formula nemôže mat iný význam ako u teistov. Je bezpochybné, že protestanti uznávajú Boha transcendentálneho, ktorý je prapríčinou a Stvoriteľom vesmíru; i to pripúšťajú, že od Boha máme rozum a mravné svedomie, ale jeho vývin a zdokonaľovanie podľa ich názoru sa docieli obvyklou školskou kultúrou, ku ktorej sa priberá aj pomoc naturálnej teologie.
Protestantizmus má ešte aj iný princíp, ktorým prináša do obvykle uznaného postupu svetskej výchovy a kultúry značnú zmenu. Pripúšťa totižto vnuknutím Božím písané Písmo sv. Verí teda, viac lebo menej v pozitívne od Boha ľuďom učinené zjavenie. Týmto uznáva proti teistom, že Boh zanechal ľudí len napospas svojich síl a schopností prirodzených, ale okrem toho, že im dal rozum a zákon mravný, nadviazal s nimi aj priame styky, keď im dal prostredníctvom vyvolených a ním samým inšpirovaných osôb celý systém náuk a mravných zákonov. Podľa tohto ponímanie nemôže teda stačiť len aby človek rozvinul svoje prirodzené schopnosti, použitím všetkých prostriedkov, ktoré mu svetská kultúra poskytuje, ale musí okrem toho poznať a zachovať všetko to, čo sa nám v zjavení Božom predkladá. Má to nejaké následky a vplyv pre výchovu človeka? Predovšetkým, že ako sa nedá ani zďaleka porovnať milosť, ktorú Boh vo svojej dobrote ľuďom zjavil s milosťou, ktorú si človek púhymi prirodzenými schopnosťami môže nadobudnúť; tak aj vo výchove poznania a zachovania toho, čo je obsažené v zjavení Božom, prevyšuje pre svoj význam a hodnotu v miere nekonečnej akúkoľvek nadobudnutú vedu ľudskú. Podľa protestantizmu, teda hlavným predmetom každej a všetkých kultúr bude, predovšetkým zjavenie božie a ostatné predmety, nech je to akýkoľvek, majú len význam druhoradý.
Umenie, vedy či naturálne alebo historické-literárne, filozofia atď., nebudú vytvorené z tejto kultúry; ale len natoľko budú použité len nakoľko umožnia a doplnia poznanie a zachovanie zjavenia Božieho. A len keď vyhovely tejto svojej hlavnej funkcii a poslaniu, len tak sa budú môcť použiť k ďalšiemu, k iným cieľom. Je však prirodzené, že ak ten žiak má čítať Bibliu, musí vedieť predovšetkým čítať a písať. Ak potom bude chcieť z tých svätých kníh niečomu rozumieť, musí sa venovať aj štúdiu, bude musieť mať tiež aj znalosti z dejín a zemepisu, ba aj znalosti reči, literatúry a iných disciplín. Luther vychádza zo zásady, že k večnému spaseniu sa vyžaduje znalosť Písma. Tu konečne formula: Boh základ a cieľ výchovy dostáva plnší význam, odlišný od toho, čo mu dávala materialistická a naturalistická sústava. Protestantizmus na rozdiel od týchto dáva už možnoť, hoci spôsobom nejasným a nestálym príchuť k princípu nadprirodzenému. Boh je už ponímaný ako pôvodca ľudskej ústavy a to nielen tak všeobecne, ale i v poriadku nadprirodzenom. Ale tým, že sa opiera o toto napísané zjavenie a privátnu inšpiráciu individuálnu, zaisťuje každému veriacemu, aby tak podľa vlastných schopností mohol vysvetľovať a aplikovať doktrínu v zjavení Božom obsaženú. Takto vytrhol z rúk Cirkvi hlavný prameň zjavenia. Písmo sv. a dal ho na pospas ľudského rozumu.
Druhý prameň, ústne podanie, jednoducho odmietol. Hoci až prepiate zdôrazňuje hriešnosť človeka a jeho slabosť, predsa sa opiera o jediné ľudské sily a hlása nábož. autarchiu. Luter a Kalvin zracionalizovali kresťanské v najcitlivejšej časti, čím umožnili, aby sa sloboda ľudského rozumu vrhla na jej dogmatické základy. Prvou obeťou bude slobodná vôľa a potom postupne sviatosť pokánia, stav manželský, kňažstvo a Sviatosť Oltárna. Nastane osudné sosuvanie duchovných hodnôt a to sa už nedá zastaviť. Lavínou je strhnutý aj učiteľský úrad Cirkvi. Takto sa vyrazí z rúk veriacich buzola, na ktorú sa mohli pokojne spoliehať, lebo im ukazovala pravý smer, čím umožnila na najspletitejších cestách života jasný smer. Protest, všetko oddáva a sveruje vede, teda nielen že vyňal vedu, vzdelanie a kultúru vôbec vplyvu Cirkvi, ale aj samu teo-logiu podrobil vede a tým nestálosti a vrtkavosti ľudského rozumu. Zjavenie božie sa zdá úplne podmínované. V 18. a 19. storočí na mnohých miestach došlo ku katastrofálnym výbuchom, pri ktorých zmizlo i tých málo prvkov kresťanských, čo v protestantizme sa dotiaľ zachovalý. Škoda', že nemôžeme venovať osobitnú pozornosť aj ďalším nedostatkom ich názoru, ale je to nemožné, lebo protestantizmus má toľko náboženských skupín a siekt, že zastaviť sa čo i len pri tých hlavných by vyžadovalo veľa času a miesta. Je však všeobecne známe, ako niektoré z nich stenčia názor o nadprirodzenom a transcendentnom, takže aj Bibliu redukujú len na číre ľudské dielo, ktorého platnosť a záväznosť sa prijíma len v oblasti naturálnych a filozofický pôvod so záväznosťou obmedzenou na istú skupinu ľudí. Iní pri tých zjavených pravdách neodmietnu onú myšlienku Cirkvi (aspoň v tom ich ponímaní) poctu Božiu, sviatosti (alebo čosi podobného) ako prostriedky milosti Božej. Medzi týmito dvoma extrémami sú toľké intermediálne doktríny a názory. Čím nejasnejší je ich postoj k nadprirodzenú, tým viac sa približujú k princípom, kultúre a výchove deistov a materialistov; a čím viac poznajú a prehlbujú zjavenie Božie a podľa neho upravujú svoj súkromný a verejný život, tým viac upevňujú svoje vzťahy k Bohu a tým viac sa odďaľujú od názorov a spôsobov laickej morálky.
V. Môžeme už konečne pristúpil ku katolíckemu poňatiu hesla Boh základ a cieľ výchovy. Azda je zbytočné pripomenúť, že preň nestačia názory teistické alebo naturalistické a tým menej materialistické, a že kat. nábož. nielen že prijíma zjavenie Božie ako protestanti, ale mu priznáva funkciu a poslanie hlbšie a ďalekosiahlejšie pre nábož, život tak jednotlivca ako i celej spoločnosti, než rôzne Cirkvi a cirkvičky protest. Biblia, tak Starý ako aj Nový zákon, je pre katolíkov knihou skutočného a pravého zjavenia Božieho, a preto jej vysvetľovanie sa nemôže ponechať ľubovôli jednotlivcov alebo privátnej inšpirácii. Sverené je učiteľskému úradu nadprirodzenej organizácie, ktorú ustanovil sám B. Spasiteľ slovami: ,,Iďte a učte všetky národy ..."
Úplné poznanie a dôsledné zachovanie zjaveného učenia je nemožné bez hlbšej duševnej obrody človeka, bez toho znovuzrodenia, o ktorom hovoril P. Ježiš Nikodémovi, a ktoré on tak ťažko chápal. Je predsa prirodzené, že keď bol človek povýšený do stavu nadprirodzeného, nemohly mu tam vystačovať číre sily prirodzené, rozumu a vôle, ale mu môžu nanajvýš pomôcť poznať možnosti, výhody a dobrá poriadku nadprirodzeného, ale mu ich nemôžu zaistiť, dať a realizovať samé od seba. Tu nestačia sily a práva prírody, vyžaduje sa pomoc milosti. Koľko nejasnosti a omylov aj okolo tejto! Mnohým sa milosť zdá čosi svojvoľného, čo vám býva poskytnuté nie podľa potrieb jednotlivca, ale podľa nevyspytateľných plánov Božích. Hej, aj tak by to mohlo byť, — lebo veď zjavenie ako aj pozdvihnutie človeka do radu nadprirodzeného a tým spojenie milosti Božej s človekom, sú dary poskytnuté ľuďom veľkodušnosťou P. Boha, len tak z milosti a na ktoré ľudská prirodzenosť nemá vôbec práva. Nebolo by preto illogické, keby ich Boh poskytol len tomu a vtedy komu a kedy by chcel, bez toho, že by svoje počínanie musel podrobiť akejsi stálej norme — pravidlu alebo zákonu. Ale nič takého sa nestáva. Veď Boh vložil do rúk svojej Cirkvi isté prostriedky spojenia niektorými úkonmi, ktoré sú pravé a permanentné zdroje milosti: sú to sviatosti. Prekvapujú svojou jednoduchosťou predsa tak obdivuhodné v rozmanitosti a mohutnosti účinkov. Prenikajú, ba priamo inpregnujú všetky významnejšie skutky človeka od narodenia až po smrť, akýmsi nadprirodzeným fluidom, ktorý im dá vyššiu hodnosť a činí ich záslužnými aj pred P. Bohom. Niektoré, ako krst môžu aj predchádzať užívanie rozumu, iné ako pokánie a Sviatosť Oltárna vyžadujú jeho slobodné a vedomé spolupôsobenie; ba pri stave manželskom vysluhovateľmi sviatosti sú sami mladoženíci čo ju prijímajú. Stav kňazský je ako drahocenná skrinka, na uschovanie všetkých, ale tá sa sveruje len osobe, ktorú Boh povolal na ten úrad a Cirkev mu vysviackou v tomto úrade dá potvrdenie. Pius XI. vo svojej encyklike o kresť. výchove nazval túto moc kat. Cirkvi „Nadprirodzeným materstvom". Mal dozaista na mysli, že ňou dáva Kristova nevesta Cirkvi duchovný život pestuje a vychováva pomocou milosti duše svojich veriacich, keď im podáva svoje náuky a vysluhuje sv. sviatosti. Preto hovorí sv. Augustín: „Nemôže byt Boh otcom toho, koho matkou nie je Cirkev!" Nielen preto, že učiteľským úradom Cirkvi sa zaisťuje celistvosť a udrží kontinuita zjavených doktrín, ale i preto, že sviatostiami sa zaisťuje ex parte subjekti možnosť poznáť, prehĺbiť a zachovať zjavenie pravdy, lebo sa nimi poskytujú sily, vnútorné duševné svetlo a udeľuje nadprirodzená milosť, ktorá je nám potrebná, aby sme sa ľahšie mohli uberať do oblasti právd nadprirodzených.
Podľa katol. zásad teda, hlavným predmetom výchovy a kultúry sú zjavené pravdy; tie ostatné predmety a disciplíny sa môžu a majú použiť len v pomere podradnom. Lenže v katolíckom poňatí zjavené pravdy zahrňujú omnoho širšie pole viac prameňov, tak že môže načierať väčšiou hojnosťou a istotou než u iných náboženstiev. Neostáva sa len pri Biblii, ale využívajú sa i tie pramene duchovného svetla, ktoré boly Duchom svätým sverené neomylnému učiteľskému úradu cirkvi (tradícia). K tomu načim pridať pápežské encykliky, Acta Apostolicae Sedis, Decreta Concil., liturgické knihy a spisy sv. Otcov a Cirk. učiteľov, čo všetko tvorí Corpus doctrinale Cirkvi katolíckej. Pravdy v ňom shrnuté sa môžu podávať viac alebo menej obšírne, podľa schopnosti poslucháčov, ale nikdy ich nemožno obísť alebo okyptiť. Katolícke catechsoché pojme všetok tento komplex dogmatických právd, počnúc od katechizmu ľud. škôl až po teologiu pri čom výklad sv. Písma je vždy doplňovaný doktrinálnymi náukami dogmatiky a morálky. Každý, akýkoľvek pokus chcieť založiť a udržať kat. nábož. výchovu a kat. duchovný a mravný život bez katechizmu, má len jeden úspech: dokázať nábož. povolnosť a malú, alebo vôbec nijakú súdržnosť s pôvodnou Cirkvou.
Úlohou náboženskej výchovy je a má byť aj upevnením duchovného života jednotlivcov a to zas len tým nadprirodzeným materstvom Cirkvi, prijatím sviatosti, služieb božích a rôznych úkonov. Nemôže teda jestvovať kat. výchova, ktorá by sa neopierala o stále a povedomé užívanie sviatosti, najmä tých, čo sú povolané obnoviť a otužiť duchovné sily, ktoré na tvrdých cestách života strácajú z pružnosti a odolnosti, k tomu slúži a to sú pokánie a Sviatosť Oltárna. Nie bez príčiny odpovedal jeden z najväčších vychovávateľov našich čias. Sv. Don Bosco, tým, čo sa dopytovali na tajomstvo úspechov jeho výchovy odpovedal, že častá sv. spoveď a prijímanie chovancov je najspoľahlivejším základom každej výchovnej sústavy. Tak ako výklad sv. Písma je u katolíkov spojený s náukou dogmatickou, tak aj celá nábož. výchova je a má byť spojená s modlitbou sviatostiami a účasťou na službách Božích. Odchyľujú sa teda od intencií a ducha Cirk. tí, čo oslabujú duchovný život a eucharistickú horlivosť a redukujú ich len na nevyhnutné minimum. Ba do počtu či už zjavných alebo tichých podľa okolnosti nepriaznivcov nielen nábož. života, ale i cirk. načim pokladať tých, čo keď ináč nie aspoň nemiestnymi poznámkami, zaznávaním a podceňovaním dogmatických náuk, výsmechom morálky, rôznymi výhovorkami a banálnymi námietkami sa usilujú diskreditovať duchovný život, služby Božie, pobožnosti a tak odrádzať od sv. sviatosti. Úmyslom čeliť týmto snahám a zachrániť mládež pred zvodnými modernými názormi rozširuje Cirkev najmä pričinením Pia X. časté, podľa možnosti každodenné sv. prijímanie, lebo sa presvedčila, že ono je najúčinnejším výchovným prostriedkom.
Pre tých, čo by chceli vidieť ako by mohla vyzerať katolícka výchova v praxi, by sme odporúčali, aby sa vydali s nami na cestu do krajiny Utópie, ktorá sa len nedávno založila. Jej obyvateľstvo je skoro výlučne katolícke, a preto si ide zariaďovať svoje školy, podľa ich nábož. a dušev. potrieb. Vyučovanie náb. je povolené vo všetkých školách, od ľudovej až po najvyššie, univerzity. Tak sa im všetkým dostane náb. poučenie a výchovy primerane ich veku a vzdelaniu. Teda od malého katechizmu a biblických dejín až po najvyššie náboženské kurzy s prednáškami z Cirk. dejín, z mravouky, dogmatiky a Písma sv., lebo len tak sa môžu postaviť do pravého svetla i po stránke náboženskej všetky problémy, čo veda a život nastolí. V krajine Utópie nebude školy, ktorá by výhovorkou, že ona dáva len odborné a vedecké vzdelanie staviteľské, lekárske, inžinierske a právnice a pod., chcela vyhnúť tejto náboženskej výchove. Tamojší obyvatelia dobre vedia, že inžinier, pravotár, staviteľ, lekár atď. nebudú potrebovať hlbokú teologickú kultúru, ktorá by sa mohla azda vyžadovať u profesora filozofie a najmä kňaza, ale i to vedia, že podľa katolíckej náuky aj pravotár, inžinier, alebo lekár majú nesmrteľnú dušu, o ktorú sa starať a spasiť je ich povinnosťou. Okrem toho, keď im štát alebo pospolitosť sverí zodpovedné funkcie, pri ktorých im pripadne starať sa aj o duchovné záujmy svojich poddaných alebo im sverených osôb, nemôže im byť ľahostajné, či ich náboženské vzdelanie a kultúra zapadla v laviciach stredných škôl. Ľahko sa to stáva tam, kde rozšírenie a prehĺbenie náb. vedomostí nie je umožnené na vysokých školách alebo mimo nich vlastnou osobnou usilovnosťou, ktorá býva podopretá túžbou po duševnej strave. Keď by sa im toho azda pre shodu okolnosti mohlo dať kvantitatívne len v obmedzenej miere, ale nech je to kvalitatívne tým hlbšie, čím hlbšia je kultúra, ktorú majú nadobudnúť pre svoje profesionálne vzdelanie. Ale vynechať sa nemá, lebo dj ľuďom akademického vzdelania sa má sústavne poskytovať primeraného nábož. a mravného poučenia, aby sa im nezdalo, že nábož. nevie s nimi krok držať, zaostáva, a keďže im nevie a nemá už čo povedať, je teda len pre ľudí nižšieho vzdelania.
Ďalšou povinnosťou zákonodarcu krajiny Utópie bolo postarať sa o všetky prostriedky, ktorými zistiť a umožniť prehĺbenie duchovného života, pomocou služieb Božích, pobožnosti, užívania sv. sviatostí a modlitieb. Nemalo by teda byť školy, čo by nemala k dispozícii kostol a kňaza, aby sa uľahčily spoločné služby božie a pobožnosti, aby sa mohly využiť v presnej miere všetky tie prostriedky, čo asketika odporúča k prehĺbeniu a k zintenzívneniu duchov, života. Ich používanie sa v krajine Utópie nemusí nanucovať tlakom a násilím, lebo veď jej šťastní obyvatelia vedia, že zbožné cvičenia, užívanie sv. sviatosti a všetko, čo s tým súvisí je ovocím lásky k Bohu, a preto vyviera zo slobodnej vôle a dobrovoľného rozhodnutia. Akákoľvek ľahostajnosť, agnosticizmus a úskočnosť sa však vylučuje, nakoľko katolícky vychovávateľ nemôže dovoliť, aby sa zlým príkladom jedného-dvoch poškodilo a kompromitovala celá škola a svojvoľnosť jedného — bola na škodu ostatných.
Keďže život kresťanský je aj život duchovný a nadprirodzený, nemožno ho udržať bez milosti. Bolo by preto nepochopiteľné, aby ho niekto odporúčal, naň pripravoval, ale bez používania tých prostriedkov, ktoré boly tomuto cieľu dané Cirkvi, t. j. bez častého používania sv. sviatostí. Možno nebyť katolíkmi a vtedy je logické sveriť dieťa takej škole, ktorá má iné zásady než katolícke a kde možno odopierať účasť na službách Božích a zbožných cvičeniach. Ale nemožno byť katolíkmi, chodiť do katol. školy a chcieť pritom vyhnúť tým náboženským povinnostiam, čo kat. náboženstvo a cirkev členom svojim ukladá. Tak smýšľa zákonodarca a väčšinou občania krajiny Utópie.
Nuž tento ostrov Utópie jestvuje aj dnes, v plnom XX. storočí a to je kat. Cirkev. Vyše opísaná výchovná sústava nie je teda len výplodom fantázie a utópia ale spôsob, aký sa aj dnes používa vo väčšej čiastke katolíckych výchovných ústavoch. Na rôznych školách počnúc od ľudovej cez remeselnícke, odborné a stredné školy sa vyššie ba aj na univerzitách, tisíce ba státisíce mládeže žehná ročne blahodarným účinkom osvedčenej kresf. výchove u ktorej základom a cieľom je Boh. Pre nich vyučovanie náboženstva služby Božie, hoci aj každodenné, častá spoveď a sv. prijímanie, duchovné cvičenia atď., nielen že neuberá z času, zo slobody, z radostí a dobrej nálady, ale je zárukou výkonu a úspechov, ale nadovšetko mocnou oporou proti pokušeniam, zdrojom duchovných energií a základom pokojného a vyrovnaného života. A toto z výšspomenutých výchovných sústav sotva ktorá môže zaistiť v takej miere ako výchovná sústava, ktorá čerpá z náboženstva a opiera sa o neomylný učiteľský, kňazský a pastierky úrad Cirkvi. Ona zaručuje úspechy nielen vo výchovných ústavoch, ale všade tam, kde vychovávatelia nielen duchovní, ale aj svetskí slovom a príkladom ju vedú k Bohu a sledujú ju aj mimo školy a v náboženských spolkoch jej dajú potrebnú duševnú oporu. Myslíme, že nebudeme musieť dlho čakať, aby sa úspechy takejto starostlivej náboženskej výchovnej metódy pocítily aj u nás pre všeobecné dobro Cirkvi a národa.
Zprávy a rozhľady.
.Slávnosť sv. Don Bosca v Trnave. Trnavskí saleziáni oslávili tohoročný sviatok svojho zakladateľa sv. Jána Boscu bohoslužbami a príležitostnou akadémiou.
Okrem zvláštnych devätdňových pobožností, na sviatok svätého Jána Bosca v nedeľu 31. januára bola slávnostná sv. omša, ktorú v dóme sv. Mikuláša pontifikoval osvietený pán Msgr. Dr. Ambróz Lazík za asistencie klerikov malého biskupského seminára. Na chóre účinkoval miešaný sbor saleziánskych chovancov a klerikov salez. filozofického študentátu, ktorý zaspieval „Missa pontificalis: II," od Perosiho. Premenlivé omšové čiastky spieval v gregoriánskom chorále.
Večer usporiadali saleziáni akadémiu vo veľkej divadelnej aule ústavu. Akadémiu otvoril vdp. A. Macák S. S., redaktor. Vo svojej prednáške prehovoril ku shromaždeným dobrodincom a priaznivcom salez. diela a v mene všetkých členov tejto Spoločnosti na Slovensku ďakoval prítomným za spoluprácu, priazeň a sympatie voči Don Boscovmu dielu. Medziiným poukázal na svätú múdrosť a širokosť srdca tohto apoštola mládeže a na jeho význam v spoločenskom živote a v dejinách Cirkvi. Po niekoľkých sborových spevoch klerici filozofického študentátu i seminára a chovancov zahrali modernú drámu od Milaniho „Veľký koncert", ktorú k tejto príležitosti z taliančiny preložil prof. A. Zemla S. S. Dráma svojou životnosťou a hodnotným prevedením vzbudila« veľký záujem.
A tak trnavskí zaleziáni so svojou mládežou oslávili svojho duchovného otca nielen bohoslužbami, ale aj divadlom, hudbou a spevmi, t. j. prostriedkami, ktorými on privádzal duše k Bohu. KTK.
Oslavy Don Bosca v Nitre. Nitra zažila na sviatok sv. Jána Bosca 31: Januára v nedeľu radostnú slávnosť. Saleziánska kaplnka bola v tento zlatý deň saleziánskej spoločnosti svedkom dvoch sv. omší. Na prvej prijalo Krista vo sv. prijímaní 200 nitrianskych oratoriánov, ktorí takto zavďačili sa svojmu nebeskému vodcovi a ochráncovi Don Boscovi. Saleziáni pohostili všetkých chlapcov raňajkami. — Druhú omšu celebroval veľprepošt Dr. Michal B e ň o. Dr. Michal Chladný, profesor Vysokej školy bohosloveckej v Nitre ocenil v kázni počas sv. omše vysokú hodnotu svätej osobnosti Jána Bosca a jeho spoločnosti pre slovenskú mládež ako jadro národa a pre všetky národy sveta, kde dielo saleziánske už zakotvilo.
Na slávnosti zúčastnili sa zástupcovia verejného a súkromného života mesta Nitry na čele s nitrianskym županom a poslancom Štefanom Haššíkom, oddaným spolupracovníkom saleziánov.
Popoludní bolo v saleziánskom ústave požehnanie so Sviatosťou Oltárnou a potom slávnostná akadémia v Katolíckom kultúrnom dome, kde sa shromaždila celá veriaca Nitra všetkých vrstiev občianstva. Akadémiu otvoril miestny cirkevný spevokol pod taktovkou Rudolfa Valenta. Riaditeľ saleziánskeho ústavu Anton Lovás prenikavým a výrazným preslovom krásneho obsahu vsadil do sŕdc Nitrančanov lásku k Don Boscovi, k saleziánom a celej spoločnosti.
Oratoriáni ústavu predstavili sa spevom dvoch lahodných piesní, recitáciou a divadelnou hrou zo života Don Boscovho — Malý pastierik.
Náročné nitrianské obecenstvo prijalo celú akadémiu s nevšedným nadšením, rovnako ako aj nitrianské duchovenstvo. Medzi vynikajúcimi hosťami bol J. E. Dr. Karol Kmeťko, biskup, ktorý povolal svojho času kongregáciu saleziánov z Taliánska na Slovensko a ktorý je najúčinnejším ochráncom, podporovateľom a priekopníkom saleziánov v slovenskej Nitre.
KTK.
Topoľčany oslávily ... Topoľčany veľmi srdečne oslávily"minulú nedeľu sviatok sv. Don Bosca. Najprv bola trojdenná prípravná pobožnosť. Kaplnka ústavu bývala preplnená ráno i večer. V sobotu večer sa dlho spovedalo i po večernej pobožnosti. Na sviatok sv. Don Bosca, dňa 31. jan. o pol 9. hod. za účasti oratoriánov, ich rodičov a početných saleziánskych spolupracovníkov z mesta a širokého okolia posvätil krásny oltárny obraz sv. Don Bosca v kaplnke ústavu J. B o k o r, inšpektor saleziánov. Po posviacke prehovoril k prítomným, načo celebroval sv. omšu. Oratoriáni pristúpili k sv. prijímaniu. Po sv. omši všetci prítomní nábožne pobozkali relikvie sv. Don Bosca. Oteckovia oratoriánov, ako krstní otcovia nového umeleckého obrazu sv. Don Bosca, zapísali sa do Pamätnej knihy ústavu a chlapcom-orato-riánom sa poskytlo malé občerstvenie.
O pol. 11. hod. boly vo farskom chráme slávnostné služby Božie. Príležitostnú kázeň pred velkým zástupom ctitelov sv. Don Bosca povedal Jozef Bokor, inšpektor saleziánov. Predstavil prítomným sv. Don Bosca ako muža hlbokej viery v Prozreteľnosť Božiu, veľkého učiteľa mládeže a moderného obnoviteľa generácií. Slávnostnú sv. omšu za asistencie kňažstva a saleziánskych oratoriánov celebroval Msgr. Anton Richter, topoľčianský dekan-farár. Cez sv. omšu spieval sbor saleziánskych oratoriánov latinskú sv. omšu „Missa de Angelis".
Popoludní o 2. hod. bola v divadelnej miestnosti Katolíckeho domu prednáška pre saleziánskych spolupracovníkov a divadelné predstavenie: „Malý Parížan". Po predstavení sa rozdávaly oratoriánom odmeny za usilovné a vytrvalé navštevovanie oratória, za príkladné chovanie a vzorné konanie svojich povinností.
Po slávnostnom večernom požehnaní o 8. hod. sa predstavenie zopakovalo k všeobecnej spokojnosti priateľov saleziánskej myšlienky a dobrodincov diela. KTK.
Starosť o kňazský dorast vo Francúzsku. V mnohých diecézach Francúzska, vládnu smutné náboženské pomery. Všade veľmi cítia nedostatok kňažstva, kňazského dorastu.
Príčiny tejto biedy sú viaceré. Najmä náboženská nevedomosť, znesväcovanie manželského stavu, odcudzenie sa cirkevnému smýšľaniu a hmotné hospodárske pomery.
Po minulej laickej výchove nie je div, že moderná francúzska mládež nemá smysel pre veci náboženské a tým ani pre kňazské povolanie. Je predsa isté, že mládež sa môže veľkodušne darovať Bohu a Cirkvi len vtedy, ak je vychovaná v kresťanskom ovzduší, ak je vedená k modlitbe a ak sa naučí oceňovať krásu obcovania i Bohom.
Každoročne putujú vo Francúzsku zbožní veriaci na pútnické miesto Puy-Notre-Dame, aby tam vzývali Pannu Máriu o fzbudenie kňazských povolaní v národe.
Aj v minulom roku putovali tam mnohí veriaci, medzi nimi jocistická mládež, najmä dievčenská. Mnohí vystupovali bosí na pútnický vrch Massiv Central. Niesli sošky Panny Márie, spievali mariánske piesne a modlili sa hodinky.
Bola tu elita francúzskeho robotníctva, ozaj výkvet dlhoročnej kresťanskej výchovy. Boli tu mužovia, ktorým sa Kristus stal spoločníkom na ceste, Cirkev zasa dobrou matkou a istým sprievodcom. Prežívali tu chvíle v ovzduší, naplnenom modlitbou a nadprirodzenom. Horlivý kňaz P. Donceur, prehovoril k nim o smutných náboženských pomeroch a o naliehavej potrebe hojného a dobrého kňazského dorastu. Jeho slová boly výzvou.
Odvtedy nastala bohatá žatva povolaní, mnohí mladíci z radov Jocistov a Jacistov sa hlásili do seminárov, odhodlaní prekonať všetky ťažkosti, ktoré nesie so sebou kňažstvo a príprava naň.
Dobré by bolo, keby i spolky našej mládeže venovaly viac pozornosti otázke kňazského dorastu u nás. KTK.
Snemovanie kongreganistov v Ríme. Od 11. do 14. jan. konaly sa v Ríme v miestnostiach Kongregácie Prima Primaria a Scaletty schôdzky kongreganistov, a to osobitne pre starších a mladších kongreganistov. Každý deň boly dve prednášky, medzi ktorými bola schôdzka jednotlivých sekcií. Starším prednášal P. Henrich Baragli S. J., mladším P. Floridus Giantulli S. J. a známy prednášateľ na apologetických kurzoch. P. Augustín Caragnani, S.. J. Prednášatelia najprv rozvili tému: K Ježišovi skrze Máriu a daly schôdzkam praktické zameranie: lepšie poznať Matku Božiu, lepšie poznať seba a zintenzívniť svoj vlastný duchovný život a kongreganistic-ký apoštolát. V prvý deň rečníci hovorili na témy: Mária v katolíckych článkoch viery a Charakter a čistota, v druhý: Mária v kresťanskom duchovnom živote a Život v kongregácii, v tretí: Mária Kráľovná sveta a Apoštolát. Schôdzky jednotlivých sekcií boly tiež veľmi prakticky zamerané. Po celé tri dni účastníci mali príležitosť v krásnej výstave oboznámiť sa s mnohými knižkami a publikáciami o Preblahoslave-nej Panny Márii a študovať názorné ta-tabuľky, svedčiace o vzraste počtu členstva v mariánskych kongregáciách a o činnosti jednotlivých sekcií v Ríme. KTK.