Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Velký piatok. Nad smrťou Spasiteľa tiúchli človek i príroda. |
| Text článku : | „Ježiš zvolal veľkým hlasom a vypustil ducha". Mt 27, 50. Zem je posiata rôznymi pomníkmi, ktoré postavila alebo láska priateľov, alebo trúchliacich rodičov, alebo smútiacich dietok. Nájdete však aj pomníky, ktoré vystavila vďačnosť národa tým mužom, ktorých slová otriasaly svetom, alebo ktorých meč rozsudzoval národy. Ale poznám aj taký pomník, ktorý nepostavila ani vďačnosť národa, ani láska priateľov, ale zlosť ľudská sbila ho so suchého, medzi lebkami a hnátami plesnejúceho dreva a tam ho zarazila do zeme. Komu, pre kohože je táto podivuhodná pamiatka určená? Vieme dobre pre koho. Tam s púšti zajordánskej vidíme kráčať muža tváre ušľachtilej, nebeskej. Oko jeho horí láskou, lásku hlásajú jeho pery a pravica jeho požehnáva všetko stvorenie. Ako tichý baránok sa ubiera medzi dravých vlkov. Kráčajúc od krajiny ku krajine ohlasuje spásu, oznamuje vôľu živého Boha a uzdravuje duše i telá. Je to Nazaretský, ktorý kedysi pred vekmi vzklenul na ohromné oblúky nebesá a v celej jeho kráse stvoril tento svet. Ktorého slová víchrice a búrky poslúchaly a ktorého kroky počúvalo more, keď kedysi po jeho hladine kráčal... Áno, veľký smútok sa rozhostil dnes priestorom posvätného chrámu; umlkly zvony, ktoré každodenne radostne rozhlasovaly česť a chválu Božiu, utíchol organ, ktorý doprevádzal zbožný spev kostolný, zhaslo večné svetlo, ktoré žiarilo ako hviezda nad svätostánkom, prestala aj nekrvavá obeta, obeta to Nového zákona. Kňaz v hlbokom zármutku padá na čierno obtiahnutú zem, potom dvíha kríž, posledné to lôžko Kristovo a volá bolestne tri razy: „Ajhľa drevo kríža, na ktorom visela spása sveta!". . . Veru zdá sa nám, že je to ani nie možné, aby ten, ktorý v plnom kvete života kráčaval krajinami, mal zomrieť o niekoľko okamihov, že by krásne oko, ktoré plné útrpnosťou hľadelo na biedu hriechov Márie Magdalény, na smutný osud Jeruzalema, na hlad zástupov na púšti, zhasnúť malo navždy. Zdá sa nám byť nemožným, aby maly umlknuť tie sväté ústa, ktoré hlásaly dôveru hriešnikom, uzdravenie nemocným, pravdu blúdiacim, že nie je možné, aby tá ruka, ktorá rozosievala požehnanie, mala vychladnúť, že by nohy, rozodrané krvácaním pre blaho stratených ovci, tnaly byť prekla'né tupými klinmi! . . . A predsa je to pravda! Hľadali sme ta, Spasiteľu, v Betleheme, kde ležaly jasle, prvé to tvoje lôžko na zemi, a nenašli sme ťa. Hľadali sme ťa v tichom domčeku nazaretskom, ale tiež márne. Išli sme na púšt, kde si tisíce ľudí sýtil chlebom a nebol si tam. Hľadali sme ťa pri tých, ktorých si uzdravil a nevedeli nič o tebe. Išli sme cestou, ktorou si víťazoslávne bol vedený do Jeruzalema, ani tam si nebol. Hľadali sme ťa v sieni, kde si večeral, ale bola prázdna. Klepali sme na príbytky apoštolov a tiež boly zatvorené. Hľadali sme ťa na hore, kde sa krvavé tvoje slzy a tvoj bolestný pot dosiaľ šarlátovou farbou ligotaly na stonkoch kvetov a trávy, — ba išli sme ďalej krvavou stopou ulicami jeruzalem' skými na horu Lebiek a tu, konečne nachádzame ťa dokonávajúceho na kríži, rozpiateho medzi nebom a zemou, opusteného i od tých najvernejších priateľov, zaradeného medzi lotrov. A tu slnce zahaľuje svoju tvár, ako by sa ani dívať nechcelo na nevďačnosť človečenstva, ktoré križuje svojho najväčšieho Dobrodincu. Zem sa chveje a skaly sa pukajú žiaľom tam, kde srdcia ľudské sú z kameňa, mŕtvi vstávajú z hrobov, keďže živí stratili všetok cit. Kamenný chrám trhá svoju oponu z bolesti nad smrťou Tvojou. Všetko kvíli, nebo i zem. Všade znie, ako hlas umieračka: Umiera, umiera . .. Zatmenie slnca, praskot kalvárskych skál, trasenie zeme zahnalo tvojich nepriateľov zpät do Jeruzalema. . . Hora Kalvárie sa vyprázdnila a stíchla po tom veľkom, svetovom divadle, — je koniec . . . Dokonané je . . . Kňazi i veriaci, kniežatá na tróne aj sprostá sberba na ulici, cudzinci, ktorí ho nepoznali, krajania, ktorým vždy dobre robil, pohania, ktorí boli v nevedomosti pohrúžení, židia, ktorí boli znalcami Písma sv. vojaci vo vojnách zosurovelí, sudcovia, ktorí mali brániť nevinného, ako aj každú nevinnosť a spravodlivosť, nevzdelaní, ktorí boli slepým nástrojom farizejov, učení, naplnení zlobou, dierky, ktoré ešte sotva vedely rozprávať, ba aj šediví starci, všetci, všetci títo spojili sa dnes k mučeniu toho, iktorý ozaj spravodlivo môže vyhlásiť: „O vy všetci, ktorí prechádzate, pozorujte a vidte, či je bolesí, ako bolesť moja"!... Dušu bolí posmech. A hľa, zjavil sa tu, ako to Žalmista predpovedá: ,,Všetci, vidiac mňa, posmievali sa mi. hovorili ústami a kývali hlavou"! 12, 8. Dušu bolí lož. A hľa, aj tá bola prítomná; o nej zase hovorí Žalmista: ,,Povstali proti mne svedkovia nepraví a luhala neprávosť voči sebe". 26, 12. Dušu bolí zrada. A hľa, aj tá sa zúčastnila: „Čo mi chcete dať a ja vám ho zradím"? Dušu bolí nevďačnosť. A tá sa veru tiež so všetkých strán hrnula: „Ľudu môj, čo som ti urobil, alebo v čom som ta zarmútil"? Dušu bolí nahota i bieda a hľa, tu sa bijú a hašteria o jeho posledný šat: „Rozdelili si rúcho moje a o môj šat hádzali los". Z. 21, 19. Dušu bolí strata najmilších a hľa, tá ho pripravuje o milovanú matku a o milého priateľa: „Žena, hľa syn tvoj! Hľa, matka tvoja"! Dušu bolí opustenosť a1 itá tu odníma najväčšie šťastie, samého Boha: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil"!... Kde by sa našlo srdce ľudské, ktoré by zostalo chladným pri pohľade na kráľa mučeníkov dnes, keď nad ním plače a žiali celá neživá príroda?! Dokonané je. . . Otče, do tvojich rúk porúčam ducha svojho, — nakláňa hlavu a vypúšťa dušu . . . Ľudu môj: Ja som zaštepil krásnu vinicu a ty stávaš sa mi tak veľkou horkosťou! Ja som ťa vyviedol z otroctva egyptského a ty mňa križuješ ako otroka; ja som ťa povýšil nad všetky národy a ty mňa povyšuješ na drevo kríža; ja som otvoril pred tebou Červené more a ty otváraš kopijou bok môj; ja som ťa nasycoval mannou s neba a ty ma kŕmiš ranami; ja som ťa napájal v púšti vodou zo skaly a ty mňa napájaš žlčou a octom?! Oh, viď a pozoruj, či je bolesť väčšia, ako moja?! . .. Ako je svet svetom, odvtedy nevidel tomuto deju podobného, nemal dňa trúchlivejšieho! Dobre máš ty slnce, že jasnosť svoju zatieňuješ, aby si nemuselo svietiť na tento preukrutný zločin, dobre robíte vy ivrdé skaly, keď trháte mocné sväzky, ktorými vás príroda pospájala, aby ste príkladom svojím pohly k ľútosti zatvrdlivé a kamenné srdcia ľudské nad ukrutnosťou spáchanou na Ježišovi. Dobre máš ty čierna zem, keď obťažená ťarchou bezbožnosti, pri smrti svojho Stvoriteľa trasieš sa a prepúšťaš mŕtvych z lona svojho, aby si zároveň v lone svojom pripravila miesto Pánovi svojmu. Plačte a nariekajte, vy duchovia nebeskí a zvestujte pokoleniu ľudskému, že ten, ktorého za štyritisíc rokov čakalo, za ktorého ustavične orodovalo a prosilo, zomrel na kríži, v nesmiernych bolestiach dokonal a vypustil dušu svoju . . . Ach, Bože, za hriechy myšlienok našich, dal si sväté čelo bodať tŕňovou korunou, hriechy jazyka nášho smýval octom a žlčou, hriechy ľudskej telesnosti dal vyšľahať do krvi na vlastnom tele korbáčmi a bičmi, krádeže, lúpeže a škody dal strestať na svojich vlastných rukách hroznými klinmi. . . Áno, Kriste, ty si trpel za bratovraždu Kainovu, za nečistotu a smiľnosť sodomských. Ty si videl v duchu ľudskú krv, kliatby a náruživosti všetkých národov. Ty si videl Judáša, svojho učeníka, ktorý mal väčšiu radosť z bezduchej hmoty-striebra, ako z Teba. Ty si hľadel na zaprenie Petrovo, ty si videl tŕňovú korunu, ktorá sa mala hlboko zaryť do tvojich škraní. Ty si počul krik a preklínanie katov. Ty si cítil na svojich svätých lícach pľuvanie, zauchá, korbáče, údery a tečúcu teplú krv. Ty si videl samého seba padať pod tvrdým jarmom kríža, ktorý sa pnel medzi nebom a zemou. Ty si cítil, ako preniká chladná a studená kopija tvoje sväté milujúce srdce ... Ty si hľadel aj na kríž a videl sl, ako bude Tvoja krv márne preliata, ako Tvoj kríž, ktorý ti driapal telo, bude tupený a šliiapaný. Ty si videl v duchu nových Kainov, nové Sodomy, nových Judášov a Petrov. Tvojho sluchu dotýkaly sa bolestne krivé prísahy, kliatby a rúhania všetkých vekov a národov. Ty si videl, ako budeš vysmievaný so svojím učením a prenasledovaný krutým spôsobom po celom svete ... Ó aký to nesmierny bôľ! A tu neviditeľná ruka riadi ruku voj ako vu a on vrazí kopiju veľkým pichnutím do boku Ježišovho, vyťahuje potom z rany von, a hľa — cez tú ranu vidieť presväté srdce Ježišovo. Hľaďte na ten ústroj, to je zdroj, to je sila, z ktorej všetko utrpenie Pánovo pochádzalo. Jeho srdce je to, Ježišova láska je to! Odtiaľ je ten krvavý pot, odtiaľ tá túha za krížom, odtiaľ tá trpezlivosť pod bičmi, údermi, urážkami, rúhaním a klinmi. Tu vidíme pravú príčinu jeho utrpenia a smrti. Bola predtým akosi ukrytá. Teraz ju dovolil kopijou odhaliť. Teraz môže každý čítať, čo tam v tej rane čítal sv. Bernard: ,,že tá viditeľná rana ukazuje na onú. neviditeľnú ranu lásky"! .. . A bok Pánov s tou jazvou najsvätejšieho srdca sa ani po zmŕtvychvstaní nezavrel, ba ani v nebi nie, — teda do dnešných čias je otvorený prameň, aby z milostí Spasiteľových mohol aj teraz každý čerpať... Ú, Božský Spasiteľu, v tejto trúchlivej chvíli pohrebu, po tých nesčíseíných zástupoch, ktoré si nasycoval, uzdravoval, kriesil, ktorým si hriechy odpúšťal, dovoľ nám tu shromaždeným, aby sme Teba so všetkou úctou pochovali. Hľa snímame so slzami korunu tŕňovú, ktorá sa tak hlboko zarývala do svätého čela tvojho. Bozkávame kliny, ktorými boly pribité ruky a nohy tvoje. Berieme tiež s pokorou tvoj kríž, na ktorom si svoj život dokončil. Áno, s úctivou vierou pohanského stotníka blížime sa dnes k tebe ó Pane, k presvätému krížu tvojmu a klaňajúc sa tebe, voláme spolu s tým pohanským stotníkom: „Vskutku, syn Boží bol tento"! .. . Keď umieral veľký a slávny katolícky štátnik Írska, O' Connel, jeho posledná vôľa znela takto: „Telo svoje odovzdávam milej svojej vlasti írskej, srdce svoje Rímu, dušu svoju Bohu"! Pri hrobe tvojom, milovaný Spasiteľu, činíme aj my dnes neodvolateľný a nezrušiteľný testament: Ježišu, tebe odovzdávame svoje telo, srdce svoje a tiež dušu svoju! Amen. |