Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Rober Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Zvestovanie P. Márie. Spravodlivost sveta a spravodlivosť Božia |
| Text článku : | ,,Povedám vám, že väčšia bude radosí v nebi nad jedným hriešnikom pokánie činiacim, než nad deväťdesiatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia." Lc. 15, 7. Ktože nám opíše lásku Božiu? Kto nám vyjadrí tú nežnosť srdca, ktorou Boh nás miluje?. .. Nikto! Tak nijaký otec nemiloval svojho syna, tak nijaká matka nemilovala svoje dietky nikdy, ako Otec nebeský miluje nás. Áno, rodičia tiež milujú svoje dietky, ale čo len sa tieto previnia, chladne a mizne láska rodičovská voči nim. Nie je to ale tak s láskou Božou. Boh síce miluje spravodlivých, ale neprestáva milovať aj hriešnikov, — vlastne s poľutovaním hľadí na hriešnikov a podáva im svoju pravicu, aby ich vytrhol z nebezpečnej priepasti hriechu, do ktorej sa nerozmyslene a ľahkomyseľne vrhli. . . Nútení sme rozpatmätať sa na túto nesmiernu lásku Božiu k nám hriešnikom práve dnes, keď sa rozpamätávame na tú podivuhodnú udalosť, ktorá sa odohrala v malej dedinke Nazarete. Tu žila v samote utiahnutá Panna, zo všetkých najčistejšia, keď sa jej zjavil anjel a oznámil jej, že sa už blíži príchod Syna Božieho a že je práve Ona vyvolená za jeho matku. Zprvu sa bohabojná panna zdráha a vzpiera, ale predsa v svojej veľkej pokore poslúchne a zvolá: ,,Ajhľa dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho ..." Keď si tak porovnáme dnešnú mládež, ba nielen mládež, ale keď si všimneme terajší svet, vidíme, že nezadržiava prikázania, že ľudia nenaživajú v láske, že ochladla ich viera, ba že sa tým niekoľkým spravodlivým nevďačný svet ešte aj vysmieva. Koho máme teda nasledovať, — Boha a či svet!? Srovna jme si oboch a všimnime si skutočnosť, ako nás totiž miluje svet a ako nás miluje Boh. Svet previnilcov neúprosne tresce. Či ste voľakedy počuli, že by zlodejovi, ktorému je vina jasne dokázaná, bol dakedy súd trest odpustil? . . . Nikdy! Čoby vinník na kolenách prosil sudcov o zmilovanie, keby i so slzami v očiach sľuboval všetko možné, zákon je jasný a neúprosný: Vina musí byť potrestaná! Ale to je ešte všetko málo! Hoci hriešnik aj pretrpí svoj trest, navždy zostáva vyvrheľom spoločnosti ľudskej, lebo svet previnilcov nielen tresce, ale ich zároveň aj cez celý život prenasleduje, na nich prstom ukazuje a nikdy nezabúda, nikdy im neodpúšťa ich pomýlený krok... A teraz sa rozpamätajme na Pána Ježiša . . . Ten hriešnikovi kajúcemu odpúšťa hneď a úplne, keď činí pokánie. Viďme skutočnú udalosť. . . Keď žena, ktorá bola hriešnicou, zvedela, že P. Ježiš stoluje v dome Šimona farizeja, priniesla v alabastrovej nádobe z drahého bieleho kameňa voňavú masť „a stala si zo zadu u jeho nôh, počala mu slzami polieval nohy, a utierala ich vlasmi svojej hlavy a bozkávala ich a masťou mazala. Keď to videl farizej, ktorý ho bol pozval, povedal sám v sebe: Keby tento bol prorokom, vedel by zaiste, kto a aká je tá žena, ktorá sa ho dotýka, lebo je hriešnica ... Tu obrátil sa Ježiš k žene a riekol Šimonovi: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. No, komu sa menej odpúšťa, menej miluje. 1 riekol jej: Odpúšťajú sa ti hriechy". Lc. VII, 38—39—44—47—48 . . . Čože nám Všemohúci skrze túto udalosť hovorí?! Podivný je úmysel božieho milosrdenstva, lebo nám ono hovorí: Hriešnici nezúfajte! Ja som život a vzkriesenie, ja vás zachránim pre život večný, len jedno žiadam: Milujte, čo je jedine lásky hodné, — moje milosrdenstvo, ktoré vám odpustí hriechy . . . Áno, odpúšťa nám, jeho láska nedovolí, aby zabudol na nás; On každú chvíľu, vo dne i v noci čaká na hriešnika s otvoreným náručím . .. Panovníci, kráľovia, cisári a vôbec vodcovia krajín a štátov majú ten zvyk, že v deň, keď nastúpia na trón, alebo pri iných radostných udalostiach udeľujú väzňom v žalári amnestiu, čiže milosť, t. j. odpúšťajú im ďalší trest. Práve tak aj P. Ježiš, kráľ neba i zeme, na deň svojho slávneho zmŕtvychvstania udelil milosť celému hriešnemu pokoleniu ľudskému. Lebo vtedy prišiel k apoštolom cez zatvorené dvere a povedal im: „Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im a ktorým zadržíte, zadržané sú." Jo. 20, 23. Hľa, aká zjavná je nesmierna láska Božia k hriešnemu ľudstvu. Týmito slovami dal Spasiteľ apoštolom a ich nástupcom, — biskupom a kňazom — moc hriechy odpúšťať a zároveň uložil veriacim povinnosť, aby svoje hriechy apoštolom a ich nástupcom: biskupom a kňazom vyznávali. Keby Boh Stvoriteľ bol dal niektorej rastline takú silu, že by každého chorého človeka bolo možné ňou vyliečiť, ba ešte aj mŕtvych vzkriesiť, vtedy by sa každý človek usiloval túto rastlinu za cenu čohokoľvek kúpiť, alebo zaobstarať. Pán nebies nestvoril síce takýto vzácny liek pre telo, ale stvoril a dal nám takýto liek k liečeniu duševných chorôb, ktorý nielen že vylieči chorú dušu, ale vie aj mŕtvu dušu vzkriesiť, — a týmto divotvorným liekom je sviatosť pokánia, — svätá spoveď. Je to ustanovizeň nadmieru múdra, v ktorej sa očividome preukazuje láska P. Ježiša k nám hriešnikom . . . Hriešnikovi, ktorý dnes klesne a čo hneď aj v ten istý deň kľakne k spovedelnici a skrúšene vyzná svoje hriechy, Kristus hneď a úplne odpustí, netresce ho, nehľadí na jeho previnenie, ale na jeho pokánie. Takúto lásku preukázať voči nám je svet ozaj nie schopný, to vie urobiť jedine Boh, — nesmierna láska a milosrdenstvo. Ba čo viac, nekonečne milosrdný Spasiteľ chystá kajúcemu hriešnikovi ešte väčšiu odmenu a slávu ako tomu, ktorý sa neprevinil a neklesol: „Povedám vám, že väčšia bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom pokánie činiacim, než nad deväťdesiatimideviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie." Lc. 15, 7. Obyčajne obrátený hriešnik býva horlivejší, než sú spravodliví, a P. Ježiš sa práve preto tak veľmi teší novonájdenej duši, lebo ju už oplakával a za stratenú považoval. Na celom svete niet toľko lásky, koľko je v týchto niekoľkých slovách P. Ježiša, ktorými ubezpečuje kajúcich hriešnikov o svojej láske. Zdalo by sa, že každý hriešnik bude letieť do jeho náručia, že mu padne k nohám, že ich bude slzami polievať a vlasmi utierať, ako kedysi kajúca hriešnica. Hovorím, zdalo by sa, ale v skutočnosti vec vyzerá ináč, ba mohli by sme povedať, vyzerá naopak. Koľko sa naplače dieťa pre hračky a daromnosti, koľko sa naplače mládež pre šaty, ktoré nedostala, pre zábavy, ktoré nevyužila; ale pre oplakanie hriechov nemá ani jednej slzy! Koľko mozoľov si nadobudne, koľko sa nachodí dospelý muž, alebo žena pre kúsok chleba alebo niekoľko korún! Ale pre spasenie duše im už nezostáva ani chuti, ani sily, ani času, aby urobili niekoľko krokov k spovedelnici. . . „Keď nebudeme činiť pokánie, upadneme do rúk Pána" čítame v knihe syna Sirachovho. 2, 22. A sv. Pavol poznamenáva: „Hrozné je upadnúť do rúk Boha živého." Hebr. 10, 31. A práve to je strašné. Rukám a moci ľudskej sa predsa môžeme vyhnúť opatrnosťou, prosbou, podplatením, ale trestu Božiemu nie. Boh je najmocnejší, tomu sa vyhnúť nemôžeme. Kniha žalmov nám to potvrdzuje, tam totiž čítame toto: „Kdeže môžem zájsť pred tvojim duchom? A kde pred tvojou tvárou utiecť? Ak vstúpim na nebesá, Ty tam si; ak sostúpim do podzemia, Ty si tam. Ak by som vzal krídla rannej zory a išiel prebývať až na koniec mora, i tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma držala. A ak by som riekol: Azda ma tma skryje a noc mi bude svetlom pri rozkošiach mojich, ani tma Tebe nie je temná a noc je jasná ako deň" . .. 138, 7—12. Boh je svätý, milosrdný, ale je aj spravodlivý. Po smrti uprosiť, k milosrdenstvu ho pohnúť už nemožno. Všetci sa vrhnime k Jeho nohám, lebo každý z nás je viac-menej hriešny „a kto povie, že nemá hriechov, ten sám seba klame" ... Padnúť je ľudská vec, ale zostať v blate, v kaluži, v bahne, to je už diabolské voľačo! Tá kajúca hriešnica i v tomto musí nám slúžiť za1 vzor! Čo len sa dozvedela, kde je Ježiš, hneď sa ponáhľala k nemu; my tiež vieme, kde je Ježiš, vieme, kde je jeho zástupca, ponáhľajme sa k nášmu Ježišovi, veď On klope na našom srdci, otvorme mu ho dokorán a odstráňme z neho starý kvas hriechu. Všimnime si, aká pokorná je kajúcnosť a ľútosť hriešnice. Ona sa neobáva ani hanby, ani farizejov, ani zlých jazykov; len nech je odstránený kameň, ktorý tak veľmi tlačil jej srdce. Čože sa ona stará už teraz o svet, nehanbí sa, prichádza nie v noci, ako bojazlivý Nikodém, ale za bieleho dňa a to do cudzieho domu, kde bola sídená veľká spoločnosť. .. Ozaj nasledovaniahodný príklad pokánia, ľútosti a úprimného úmyslu k polepšeniu. Za túto veľkú lásku k Ježišovi dostáva hriešnica nesmierne vzácnu odmenu: Boh ju omilostní a posvätí slovami: „Odpúšťajú sa ti hriechy!" Lc. 7, 48. To vieme všetci, akým veľkým zlom je hriech. Hriech zapríčinil pád anjelov a prvých rodičov. Ale nesmieme veľká je aj sila hriechu, náramne ťažko je mu odolať. Ale nebojme sa, Boh je nekonečne milosrdný, práve tak voči nám, ako bol aj voči kajúcej hriešnici; len vždy je potrebné bdieť, lebo nevieme dňa ani hodiny, preto, kto sa previnil, iď hneď do spovedelnice. Vzpomeň si na hrdosť a, pýchu sveta, ktorý hriešnikom opovrhuje a všimni si pohľadu lásky, ktorým ťa ako kedysi Petra volá a priťahuje k sebe drahý Spasiteľ. Za lásku láskou musíme odplácať, aby o nás tiež platily slová, ktoré povedal J. Kristus kajúcej hriešnici: „Odpúšťajú sa ti mnohé hriechy, lebo si mnoho milovala" . .. Amen |