Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | IV. nedela pôstna. Spoločenstvo utrpenia |
| Text článku : | (Skica.) 1. Utrpenie dnes. Hovoriť o utrpení je vždy časové. Doba utrpenia je konečne každá doba tu na zemi, lebo nebolo storočia, ba ani desaťročia, v ktorom by národy sveta neboly v sbore spievaly starodávnu pieseň o utrpení. My však máme to smutné privilégium, že terajšiu dobu musíme pomenovať dobou zvláštneho utrpenia a bolesti. Od narodenia žijeme vo vojne a nevieme sa z nej vyslobodiť. Pravda, žijeme v tvrdej dobe, kedy ľudská myseľ akosi nechce zbadať utrpenie, kríž, smrť a nemoc, nechce to uznať za pravdu. Falošne to chápe, škrípe pritom zubami a radšej predstiera „silného". Považuje to za mužskosť, keď je tvrdá voči ubíjanému. Díva sa na to, ako na také, čo nemá hodnoty pre život, čo je skazené, čo treba vyhubiť. A konečne tak otupie, že nechá veci takto bežať a sa viac už ani nestará, aby v bolestných udalostiach videla hlbší smysel a vznešený obsah. Ale to všetko nepomôže. To všetko nemení nič na skutočnosti, že máme utrpenie a kríž medzi nami, na nás a v nás. Iné národy stoná j ú ešte viac pod ťarchou vojny, biedy a utrpenia, ako my, ale už aj u nás sa bieda a núdza šíri a prehlbuje. A preto tým dôležitejšie a dôstojnejšie je to, aby sme sa s ňou vážne zapodievali a to najmä v našej farnosti, v našom užšom spoločenstve. 2. Trpiaca farnost. Farská obec nie je nám toľko, ako obec politická. Farská obec, to je najmenšia bunka živého organizmu Cirkvi. Ku tejto čiastke som i ja pričlenený. Ale farská obec je nielen malou čiastkou Cirkvi, ale aj cirkvou v malom. Je to malý obraz Cirkvi. Kde spoločenstvo katolíkov je soskupené okolo svojho biskupa alebo jeho zákonitého zástupcu, tam je Cirkev, cirkev v malom, farnosť, lebo tam je Kristus. Kristus je majstrom, kazateľom, obetujúcim kňazom a vzorom našej farnosti. A nie na poslednom mieste Kristus, ktorý je mužom bolesti. Jeho utrpenie, jeho obeta, jeho smrť denne znovu spájajú našu farnosť. Všetky jej bohatstvá rastú odtiaľ: z utrpenia a smrti Kristovej. Jej posledná láska patrí trpiacemu Spasiteľovi. To chápeme práve dnes veľmi dobre, keď človečenstvo je postihnuté veľkým krížom vojny. Každé ráno stojí naša farnosť znovu pod krížom na Golgote. Cirkev nechce oddišputovať kríž z nášho života. Ona je posledná, ktorá by nám chcela podať ópium a by chcela nám povedať: Urob si to ľahšie. Cirkev nechá, nech sa úplne uplatňuje skutočnosť utrpenia a bolesti. Ona odníma síce dedičnému hriechu jeho jedovatý osteň, ale jeho následky úplne a navždy odstrániť, to nie je v jej moci, ba to nie je ani vo svetovom pláne božom. A preto musíme si jednoducho a vážne povedať: Všetci trpíme, znášame bolesti, stojíme uprostred utrpenia. Od čias Adamových všetci rovnako nosíme ranu vo svojom srdci. Každý má svoj kríž a jednako je to vlastne ten istý kríž. To je kríž celého človečenstva, to je kríž našej ľudskosti. To je kríž, že sme stále nespokojní v duši, že nikdy nie sme úplne spokojní, že všade narazíme na obmedzenie, že musíme znášať telesne slabosti a nedostatky, že sa bojíme tvrdej smrti, že môžeme hrešiť, že každý deň si musíme takrečeno vybojovať a že sme zodpovední aj za utrpenie a starosti iných, vedľa nás žijúcich. To je náš podiel, to je náš život. Kde ľudia žijú, tam je bieda spolu. Naša bieda, naša núdza je niečo spoločného! Preto nie je to nič také, čo by nás osobne zneuctilo. Bieda a núdza nie je sama v sebe ani hanou ani hanbou, ani Kainovým znakom, ani odsúdením. Preto je to nerozmyslené povedať: Mne sa darí lepšie, ako jemu, musí to byť predsa len zlý človek. Že máme nosiť spoločný, vlastne ten istý kríž, to nás nesmie rozbíjať, ale spájať, to nás má priviesť k spoločenskému smýšľaniu. Nestratiť nervy, nehnevať sa jeden na druhého, ale tým užšie sa somknúť. A takto zbadáme tie rozličné kríže, tú zvláštnu biedu. Tu je to choroba, tam chudoba. Tu opustenosť, tam zase roztrpčenosť. Tu nezamestnanosť, tam zase preťaženie. Potrebujú byt, prácu, radu, ovzdušie. Sú, ktorí žijú v nebezpečenstve, ktorí nemajú nedele, ktorí nemajú priateľov, nemajú svetla, nemajú matky, do ktorej rúk by mohli skloniť svoju uštvanú a horúčkovú hlavu. Všetci tí potrebujú spoločenstvo, potrebujú farnosť! 3. Účasť na spoločnom požehnaní. U Krista utrpenie a smrť boly vrcholným bodom jeho života. Keď my máme život Kristov ďalej žiť, tak naše utrpenie je veľmi cenné. Keď sme spojení s Kristom, náš život sa stáva utrpením Kristovým. A preto má nesmiernu cenu a hlboký smysel. Kríž je cieľom života Kristovho od začiatku. To nie je tak, že ho náhodou postihol, ale je to smyslom a obsahom jeho života. Dačo ho hnalo k tomu. Ešte aj na Tábore hovorí o tom. A v poslednej priateľskej hodine, strávenej s apoštolmi, dáva svoje telo, ktoré má byť obetované. Odvtedy kríž a bieda sú cťou pre nás, lebo nás spájajú s tým, ktorý sa stal pre nás chudobným a trpel. Odvtedy sú ony slávou božou, lebo on nám ich určil ako životnú úlohu. V prijímaní krížov sa teda podriaďujeme Bohu, dávame sa do jeho služieb a sa podrobujeme jeho vôli. A odvtedy spočíva požehnanie na každom utrpení. Veď máme zvláštnu sviatosť pre nemocné telo, máme nespočetné sväteniny pre každú príležitosť ľudskej biedy a núdze, pre všetky hmotné starosti. Preto vieme každý kríž a každé utrpenie správne chápať a si vysvetľovať. 4. Sila charity. Keďže je kríž prameňom požehnania, máme veľkú úlohu ohľadom utrpenia. Musíme v utrpení spolu byt, sa spojit. Musíme sa postaviť proti modernému pohanstvu, ktoré má srdce urobiť človeka chudobným a nešťastlivým. Musíme sa postaviť proti modernému egoizmu a nemilosrdnej bezcitnosti. Musíme sa postaviť proti telesnej a duševnej biede našej doby. Láska, ktorá pochádza z viery, má vážne brať túto biedu a zachytiť všetkých, či sú to nemocní alebo mrzáci, alebo duševne chorí. Všetkých tých máme priviesť zpät do našej spoločnosti, do sväzku našej farskej obce, ako duchovného spoločenstva, aby skrze lásku zase sa mohli stať dôstojnými ľuďmi vo svojom utrpení a vo svojej biede. |